Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 4, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/6/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112225946
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Škultétyová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3112225946.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Viery Škultétyovej a sudkýň JUDr.

Beáty Čupkovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v právnej veci navrhovateľa K., s.r.o., so sídlom K. XX,
G., IČO XX XXX XXX, zastúpeného P. K., s.r.o., so sídlom A. 4, G., IČO XX XXX XXX, proti odporcovi
Slovenská republika, zastúpenému Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné
námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa
proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k. 11C/324/2012 -96 zo dňa 09. októbra 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa na prerušenie konania a
zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti odporcovi zaplatenia náhrady majetkovej škody
vo výške 175 Eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 110,64 Eur z dôvodu nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Trenčín. Žalovanej nepriznal náhradu trov konania a žalobkyni
nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil § 44 ods.
8 Exekučného poriadku, § 3 ods. 1 písm. d), § 9 ods. 1, 2, 4 a § 17 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z.
z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Na základe tvrdení navrhovateľa sa

nesprávneho úradného postupu mal súd prvého stupňa dopustiť tým, že o návrhu na zmenu súdneho
exekútora nerozhodol v zákonnej lehote. Zo spisu Okresného súdu Trenčín sp. zn. 61Er/2158/2006 súd
zistil, že dňa 25.09.2006 súdny exekútor podal na Okresný súd Trenčín žiadosť o udelenia poverenia na
vykonanie exekúcie, na základe čoho Okresný súd Trenčín vydal poverenie pre exekútora na vykonanie
exekúcie. Dňa 06.09.2010 navrhovateľ doručil Okresnému súdu Trenčín v tejto exekučnej veci návrh
na zmenu súdneho exekútora. Okresný súd o návrhu na zmenu exekútora rozhodol uznesením č.k.
61Er/2158/2006-14zodňa15.11.2010,ktorýmnávrhunazmenusúdnehoexekútoravyhovel.Poprávnej

stránke súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil § 44 ods. 8 Exekučného poriadku, § 3 ods. 1
písm. d), § 9 ods. 1, 2 a 4, § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci. Z uvedeného exekučného spisu bolo preukázané, že dňa 06.09.2010 bol na
tunajší exekučný súd doručený návrh navrhovateľa na zmenu súdneho exekútora, o ktorom exekučný
súd rozhodol dňa 15.11.2010, t.j. 40 dní po uplynutí zákonnej 30 dňovej lehoty. Z rozhodovacej činnosti
súdu zistil, že navrhovateľ na exekučnom súde inicioval značne vysoký počet podaných návrhov na
zmenuexekútoravexekučnýchkonaniachvedenýchnaOkresnomsúdeTrenčín.Navrhovateľodôvodnil

nedodržanie tejto zákonom stanovenej lehoty bezdôvodnou nečinnosťou (zbytočnými prieťahmi) v
konaní. Súd pri hodnotení zbytočných prieťahov v konaní poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu
SR sp. zn. II. ÚS 520/2012, že žalobkyňa pred okresným súdom iniciovala značne vysoký počet
exekučných konaní (išlo o stovky až tisíce exekučných konaní - návrhov v typovo obdobných veciach). Vprípadoch keď jediná spoločnosť iniciovala konanie v stovkách až tisíckach typovo obdobných veciach,
je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy, a to smerom ku kritériá posudzovania prieťahov a záujme
ochrany práv a slobôd iných. Pri posudzovaní, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým

aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy alebo práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou ( III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) zohľadňuje tri resp.
štyri základné kritéria, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správania
účastníkov súdneho konania (2), postup samotného súdu (3), význam veci pre účastníka (4). Vzhľadom
na uvedené súd mal za to, že veľkým množstvom podaní sťažovateľky ipso facto zvyšuje faktickú

zložitosť vecí z dôvodov, ktoré vyplývajú zo správania sťažovateľky. Súd ďalej poukázal na rozhodnutia
Ústavného súdu (I. ÚS 86/02, IV. ÚS 440/2012), podľa ktorých porušenie práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy nemožno vyvodzovať len zo skutočnosti, že
štátny orgán, dôsledne nepostupoval v zákonom stanovených lehotách. Vzhľadom na uvedené súd
prvého stupňa mal za to, že postupom exekučného súdu nedošlo k nesprávnemu úradnému
postupu spočívajúcom v prieťahoch v konaní. K návrhu na prerušenie konania súd prvého stupňa

uviedol, že dôvod uvádzaný v návrhu na prerušenie konania navrhovateľom už v súčasnosti neexistuje,
nakoľko jeho ústavná sťažnosť bola právoplatne odmietnutá (výrok I.). Preto súd prvého stupňa návrh
na prerušenie konania zamietol. V zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. predpokladom vzniku zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom je kumulatívne splnenie 3 základných
predpokladov: 1/ nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody, 3/ príčinná súvislosť medzi nesprávnym

úradným postupom a vznikom škody. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že postupom exekučného
súdunedošloknesprávnemuúradnémupostupuspočívajúcomvprieťahochvkonaní.Aktentozákladný
predpoklad zodpovednosti za škodu nebol naplnený, tak navrhovateľovi nevzniklo právo na náhradu
škody z takto uplatňovaného dôvodu. Pokiaľ chýba nesprávny úradný postup, je bez právneho významu
preskúmavať ostatné podmienky vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci,

ktorými sú vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.
Súd ďalej uvádza, že žalobkyňa nepreukázala vznik škody (majetkovej ujmy), keď vyúčtované režijné
náklady nemôžu byť považované za faktickú škodu, pretože sú vynakladané na celkovú podnikateľskú
činnosť žalobkyne, ktorá je podnikateľským subjektom. Žalobkyňa nepreukázala ani splnenie zákonných
podmienok podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. na náhradu nemajetkovej ujmy. Vzhľadom k vyššie

uvedenému súd považoval žalobu v celom rozsahu za nedôvodnú. Nepriaznivé procesné dôsledky
(neúspech v spore) stíhajú v sporovom konaní toho, kto neoznačil potrebné dôkazy alebo uvedenými
dôkazmi nebolo jeho tvrdenie dokázané (resp. toho, kto neuniesol dôkazné bremeno). Preto súd žalobu
v celom rozsahu zamietol (výrok II.).

O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že žalovanej nepriznal náhradu trov
konania, pretože žiadnu nevyčíslila z obsahu spisu jej žiadne trovy konania nevyplynuli, a podľa § 224
ods. 1, 3 O.s.p. (s prihliadnutím na § 151 ods. 1, 2 O.s.p.) v odvolacom konaní úspešnej žalobkyni
nepriznal súd náhradu trov odvolacieho konania, pretože žiadnu nevyčíslila a z obsahu spisu jej žiadne
trovy odvolacieho konania nevyplynuli.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní
došlo k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm.
a) O.s.p. sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221
ods. 1 písm. f) O.s.p., v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení

s § 221 ods. 1 písm. g) O.s.p.), súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205
ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú
tu ďalšie skutočnosti, dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa

vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal
v neprítomnosti odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že
navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania. Navrhovateľ uskutočnil podanie, ktorým
upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená
systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania vylúčiť, pričom okolnosť, že odvolací súd

nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v
očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať za nestranného.
Uviedol, že názor odvolacieho súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s rozhodovacou praxou iných
krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí.Navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom
bude zrušenie rozhodnutia odvolacieho súdu. Čo sa týka konečného rozhodnutia vo veci súdom
(vylúčenýmsudcom)neprichádzalovčasejehovydaniadoúvahyajpreto,žesúdvrovnakomrozhodnutí

rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., proti
ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je
možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa o odročenie nariadeného pojednávania z
dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom
rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých

omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané,
avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho
práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana konania nebol oboznámený s obsahom
dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť
navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje
len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie

voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy. Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo
možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie,
ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru
Ústavnéhosúdu,koncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniastým,žekontradiktórnosťsúdnehoprocesu
sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie

voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy, pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli
známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je
v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.
Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil
sám, keď navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný list. Súd

sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas
nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti konaním dlžníka.
Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu udržiavania a správy
informačného systému a z titulu výdajov, na administratívne spracovanie textov, publikačné výdaje,
poštovné a telekomunikačné výdaje. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd

dospel k presvedčeniu, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov
pri nemajetkovej ujme. Navyše napriek tomu, že skutkový dej a skutkový základ v tomto konaní
je jedinečný, odôvodnil svoje negatívne rozhodnutie rovnakými dôvodmi opísanými tými istými vetami,
ako v iných svojich rozhodnutiach. Nesúhlasil tiež s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas
nečinnosti súdu zapríčinil dlžník, teda povinný. Pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny

úradný postup exekučného súdu a za ten dlžník nemôže niesť zodpovednosť. Navrhovateľ hodlal v
konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej
škody a to aj prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie si zabezpečil. Poukázal tiež na
skutočnosť, že aj po podaní žaloby škoda ďalej narastá. Súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil,
prečonekonštatoval,žedošlokporušeniuprávažalobcunaprerokovanievecibezzbytočnýchprieťahov.

Sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a pre túto nečinnosť a
nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie
súdu je preto vnútorne rozporné a napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a
na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. K návrhu
na prerušenie konania poukázal na to, že na základe ním podanej sťažnosti na Ústavný súd SR,

bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu rozhodnúť osobitne. Na
podporu tohto tvrdenia poukázal na judikatúru odvolacích súdov Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp.
zn. 9Co/174/2014). Uviedol, že sú irelevantné úvahy súdu o tom aké spôsoby judikovania pohľadávky
si navrhovateľ zvolil a tiež sú irelevantné úvahy o podstate a rozsahu podnikateľského rizika. Všetky a
akékoľvek problémy, ktoré boli vyvolané v právnej sfére navrhovateľa nerešpektovaním zákonnej lehoty

zo strany exekučného súdu svedčia o potrebe nastoliť spravodlivosť poskytnutím finančnej satisfakcie
za porušené práva. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa a
vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne vec preskúmal podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý
rozsudok okresného súdu je potrebný ako vecne správny potvrdiť podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p., pričomv nadväznosti na ust. § 219 ods. 2 O.s.p. sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym
a vyčerpávajúcim odôvodnením okresného súdu, na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkovýchzisteníneabsentuježiadnarelevantnáskutočnosťalebookolnosť,naopaksúdprvéhostupňa
ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.
III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe

týchto premís súd prvého stupňa dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne
aj spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o návrhu na zmenu exekútora dňa 15.11.2010, pričom konanie začalo dňa 06.09.2010, t.z.
že k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom stanovenej lehoty, pričom

omeškanie predstavuje 40 dní. Bolo teda nesprávne tvrdenie navrhovateľa, že došlo k omeškaniu viac
ako 74 dní.

Zo skutkového stavu zisteného v prejednávanej veci tak síce vyplýva, že zo strany exekučného
súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu v tom zmysle, že rozhodnutie o návrhu na zmenu

exekútora nebolo vydané v 30-dňovej lehote od doručenia návrhu. Právo na náhradu škodu spôsobenej
nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo nesprávny úradným postupom však nie je absolútne,
ale podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jeho uplatnenie. Okrem samotného
nesprávneho úradného postupu musia byť súčasne splnené aj ďalšie podmienky a to vznik škody a
príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.

V tomto smere však navrhovateľ dôkazné bremeno neuniesol. Navrhovateľom preukázané režijné
náklady nemôžu byť považované za faktickú škodu, pretože sú vynakladané na celkovú podnikateľskú
činnosť navrhovateľa, ktorý je podnikateľským subjektom. Navrhovateľ nepreukázal ani splnenie
zákonných podmienok podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. na náhradu nemajetkovej ujmy.

Vzhľadom k vyššie uvedenému súd prvého stupňa považoval žalobu v celom rozsahu za nedôvodnú.
Nepriaznivé procesné dôsledky (neúspech v spore) stíhajú v sporovom konaní toho, kto neoznačil
potrebné dôkazy alebo uvedenými dôkazmi nebolo jeho tvrdenie dokázané (resp. toho, kto neuniesol
dôkazné bremeno). Preto súd žalobu v celom rozsahu zamietol (výrok II.). O trovách konania a o trovách
odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods.1, § 151 ods. 1 a 2, § 224 ods. 1 a 3 O.s.p. a odporcovi

náhradu trov konania nepriznal, keďže si ich nevyčíslil a zo spisu mu žiadne nevyplývajú.

V sporovom konaní, o ktoré ide aj v prejednávanej veci, platí dispozičná a prejednacia zásada.
Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov, ktoré ju preukazujú,
je zásadne vecou účastníkov konania. Úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov

leží zásadne na účastníkoch a ukladá im označiť dôkaz k preukázaniu tvrdenia. Účastník má povinnosť
tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.) a povinnosť dôkazu. K splneniu tejto povinnosti je
viazaný každý účastník konania. Pokiaľ navrhovateľ poukazuje na ust. § 101 ods. 2 O.s.p., odvolací
súd zdôrazňuje, že ust. § 101 ods. 2 O.s.p. predpokladá pre prejednanie v neprítomnosti účastníka
konania skutočnosť, že sa účastník nedostaví na pojednávanie a nepožiada z dôležitého dôvodu o

odročenie. Navrhovateľ v prejednávanej veci bol riadne predvolaný na konanie pred súdom prvého
stupňa na deň 09.10.2014, navrhovateľ predvolanie na pojednávanie prevzal dňa 26.08.2014, svoju
neúčasť písomne neospravedlnil, nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania, a preto
súd prvého stupňa správne vo veci rozhodoval v zmysle ust. § 101 ods. 2 O.s.p. v neprítomnosti riadne
predvolaného navrhovateľa ako aj v neprítomnosti riadne predvolaného odporcu. Súd prvého stupňa sa

riadne zaoberal vyhodnotením žiadosti navrhovateľa o odročenie pojednávania a taktiež v odôvodnení
napadnutého rozsudku uviedol, z akých dôvodov návrh navrhovateľa na prerušenie konania zamietol.

Odvolací súd preto zdôrazňuje, že v prejednávanej veci nebolo porušené právo na kontradiktórne
konanie. Podľa ust. § 115 ods. 1, 2 O.s.p., ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak,

súd nariadi vo veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých, ktorých prítomnosť
je potrebná. Predvolanie sa musí doručiť účastníkom tak, aby mali dostatok času na prípravu, spravidla
najmenej 5 dní pred dňom, keď sa má pojednávanie konať.Právo účastníka, aby jeho vec bola prejednávaná verejne a v jeho prítomnosti, zaručené čl. 48 ods.
2 Ústavy SR, je potrebné chápať tak, že súd je povinný umožniť účastníkovi uplatnenie práva konať
a rozhodnúť v jeho neprítomnosti. Dokazovanie je časťou občianskeho súdneho konania, v ktorej si

súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Účastníci konania majú procesnú, dôkaznú
povinnosť, teda povinnosť uviesť dôkazy na preukázanie tvrdených skutočností. Procesný dôsledok
spojený s dôkaznou povinnosťou môže mať za následok neunesenie dôkazného bremena. Dôkaznú
povinnosť môže plniť účastník od začiatku konania v návrh na začatie konania, vo vyjadrení k nemu
mimo týchto procesných úkonov v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávania. Jej cieľom

je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na účastníkovi konania
bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť
stav. Podľa ust. § 129 ods. 1 O.s.p. možno vykonať dokazovanie listinami tak, že predseda senátu
(samosudca) na pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oboznámi ich obsah. Podľa ust. § 122
ods. 1 O.s.p. súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na vydanie
rozhodnutia bez ústneho pojednávania.

Navrhovateľ v množstve svojich podaní na súdoch tvrdí, že súd mu svojim postupom odňal možnosť
konať pred súdom, avšak ako bolo vyššie konštatované, v danej veci bolo nariadené pojednávanie na
konkrétny termín, navrhovateľ bol riadne a včas predvolaný bez ospravedlnenia sa nedostavil s tým,
že na pojednávaní sa súd prvého stupňa oboznámil s obsahom spisu a obsahom exekučného

spisu súdu. Pokiaľ teda súd prvého stupňa na pojednávaní vykonal dôkazy navrhované navrhovateľom a
poskytolmožnosťobomúčastníkomzúčastniťsapojednávania,čímmalimožnosťvyjadriťsakdôkazom,
resp. navrhnúť ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, takýmto postupom súdu prvého stupňa
nedošlo k porušeniu princípov kontradiktórnosti, princípu rovnosti zbraní ako základných definičných
prvkov práva na spravodlivé súdne konanie. Súd prvého stupňa preto v prejednávanej veci dodržal

zásadu priamosti, ústnosti vykonávania dôkazov ako jednu zo základných zásad občianskeho súdneho
konania, ktorú zaručuje nielen Ústava (čl. 48 ods. 2), ale aj Dohovor (čl. 6 ods. 1), keďže táto zásada je
súčasťou práva účastníkov konania na spravodlivé prejednanie veci týkajúce sa ich občianskych práv
a záväzkov. Postupom súdu prvého stupňa preto nedošlo k porušeniu práva vyjadriť sa ku každému
z vykonaných dôkazov v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, k porušeniu zásad priamosti a ústnosti

vykonávaných dôkazov a kontradiktórnosti sporového konania.

Pokiaľ navrhovateľ spochybňoval v konaní zákonného sudcu s poukazom na ust. § 15 ods. 1 O.s.p.,
odvolací súd zdôrazňuje, že o vylúčení zákonného sudcu už rozhodoval. Odvolací súd v aktuálnom
konaní nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali nestrannosť zákonného sudcu. Dôvod na

vylúčenie sudcu nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej odporcom
je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď. napr. uznesenie NS SR, sp. zn. 3Nc 14/2010).
Pre účely preskúmavanej veci odvolací súd zdôrazňuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez
ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim
nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú škodu

a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.

V predmetnej veci bol správny postup súdu prvého stupňa, ktorý dospel k záveru, že nárok
navrhovateľa nie je dôvodný, a to s poukazom na jeho skutkové tvrdenia, uvedené v návrhu, ako aj s
poukazom na neunesenie dôkazného bremena na strane navrhovateľa v danej veci.

Rovnakoďalšieodvolacienámietkyzostranynavrhovateľaneobstojazdôvodu, žesúdprvéhostupňa
naprejednanievecinariadilpojednávanie,ktoréhotermínvytýčilna09.10.2014,čímúčastníkomkonania
vytvoril predpoklady pre uplatnenie možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré považujú
pre rozhodnutie vo veci za podstatné. Na predmetnom pojednávaní sa navrhovateľ zároveň mohol

oboznámiť s obsahom vyjadrenia odporcu k návrhu na začatie konania, predmetného pojednávania
sa však napriek riadne doručenému predvolaniu nezúčastnil, rovnako ako ani odporca, preto nemožno
uzavrieť, že by v danej súvislosti navrhovateľovi bola súdom prvého stupňa odňatá možnosť vyjadriť
sa k tvrdeniam odporcu v konaní.

Čo sa týka námietky zamietnutia návrhu na prerušenie konania, podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.,
odvolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že v tomto prípade sa jedná o možnosť tzv. fakultatívneho
prerušenia občianskeho súdneho konania, čo znamená, že súd v tomto prípade (na rozdiel od
situácie upravenej v ust. § 109 ods. 1 písm. b) prvá veta O.s.p., čo však nie je prejednávaný prípad,kedy je povinný prerušiť svoje konanie, lebo jeho rozhodnutie závisí od otázky, ktorú v tomto konaní nie
je oprávnený riešiť), nemusí (nie je povinný) konanie prerušiť ani vtedy, ak prebieha iné občianske
súdne konanie, kde sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre výsledok jeho konania. Okrem toho,

podanie sťažnosti na Ústavný súd predstavuje mimoriadny opravný prostriedok s tým, že konanie pred
Ústavným súdom nespadá pod definíciu "prebiehajúceho občianskeho súdneho konania" tak, ako to
deklaruje § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že ak súd v zmysle §
109 ods. 1 písm. b) O.s.p. nepreruší konanie, neodníme týmto postupom účastníkovi možnosť konať
pred súdom.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p.
potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 a 3 v spojení s ust. § 151

ods. 1 a 2 O.s.p a v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov
odvolacieho konania priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .