Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 5, 2015

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 14Co/162/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1210215225
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1210215225.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Kataríny Javorčíkovej a členiek JUDr.

Dariny Kuchtovej a Mgr. Barbory Bartekovej v právnej veci žalobcu: Q. E., H.. XX.XX.XXXX, D. XXX/X, Z.
H. C., zastúpený: JUDr. Ladislav Csákó, advokát, Hviezdoslavova 4, 048 01 Rožňava proti žalovanému:
Komplexný bezpečnostný servis, s.r.o., Stará Ivánska cesta 1/386, 821 04 Bratislava, IČO: 35 829 800,
zastúpený: L§B Legal Services s.r.o., Námestie A. Hlinku 36/9, 017 01 Považská Bystrica, o určenie
neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Bratislava II v Bratislave č.k. 8C/126/2010-168 zo dňa 13.10.2014, pomerom hlasov 3:0 takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II v Bratislave č.k. 8C/126/2010-168 zo

dňa 13.10.2014 p o t v r d z u j e .

Žalobca je p o v i n n ý zaplatiť žalovanému 87,50 Eur na účet jeho právneho zástupcu, na náhradu trov
právneho zastúpenia v odvolacom konaní, do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol. Žalobcu zaviazal zaplatiť žalovanému
náhradu trov konania v sume 1 739,34 Eur.

Z odôvodnenia vyplýva, že žalobca sa žalobou podanou na súde dňa 02.07.2010 domáhal určenia
neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktoré mu bolo dané žalovaným. Nárok odôvodnil
tým, že dňa 22.12.2009 uzavrel so žalovaným pracovnú zmluvu na pozíciu člen SBS, s účinnosťou
od 01.01.2010 na dobu neurčitú. Žalovaný prisľúbil zachovanie všetkých pracovných podmienok, ktoré

mal žalobca u predchádzajúceho zamestnávateľa. Napriek tomu mu v mesiaci január nevyplatil 24
odpracovaných hodín s príplatkom za prácu v dňoch pracovného pokoja 01.01.2010 a 06.01.2010, na čo
povereného zástupcu upozornil listom zo dňa 22.02.2010. Dňa 26.01.2010 bolo žalobcovi vysvetlené,
že mu boli priznané príplatky v sume 1,77 EUR/hod s tým, že mu bola na podpis predložená dohoda
o zmene pracovnej zmluvy. Túto podpísal a až neskôr si uvedomil, že to bola vlastne dohoda o zmene
pracovnej zmluvy, ktorá stanovila hodinovú mzdu za vykonanú prácu na 1,77 EUR. Žalobca sa viackrát
snažil dohodnúť so žalovaným na plnení jeho zákonných nárokov. Následne sa rozhodol dňa 24.04.2010

doporučeným listom skončiť pracovný pomer k 01.05.2010 okamžitým zrušením. Žalovanému zároveň
oznámil, že k 01.05.2010 si vyberá odpracované náhradné voľno, čo bolo vopred telefonicky dohodnuté
so zástupcom žalovaného. Dňa 03.05.2010 bol žalobcovi doručený list od žalovaného odoslaný
30.04.2010, ktorého predmetom bolo okamžité skončenie pracovného pomeru pre hrubé porušenie
pracovnej disciplíny z dôvodu nenastúpenia do plánovanej služby. Žalobcovi nebolo známe, či sa
žalovaný domáhal určenia neplatnosti žalobcom daného okamžitého zrušenia pracovného pomeru v
dvojmesačnej prekluzívnej lehote, a preto aj z tohto dôvodu sa rozhodol domáhať určenia neplatnosti

okamžitého zrušenia pracovného pomeru daného žalovaným.Žalovaný žalobu považuje za nedôvodnú, nakoľko žalobca nenastúpil dňa 25. a 26.04.2010 na
plánovanú službu, čím opakovane porušil hrubým spôsobom pracovnú disciplínu a ohrozil bezpečnosť,
pretože predmetom stráženia sú i muničné sklady. Žalovaný dostal za protiprávne konanie žalobcu

pokutu vo výške 2 500,- EUR. Na náhradné voľno nemal žalobca žiadny právny nárok, nakoľko mu
všetky nadčasy boli vyplatené vo výške 276,- EUR poukázaním na jeho účet. Navrhol žalobu zamietnuť
aj s poukazom na § 77 Zákonníka práce, pretože žaloba musí byť podaná najneskôr do dvoch mesiacov
od predpokladaného skončenia pracovného pomeru, avšak žalobca ju podal po tejto lehote. Okamžité
skončenie pracovného pomeru bolo žalobcovi doručované dňa 27.04.2010 zamestnancami žalovaného,

p. C. B. S.. D.. Žalobca odmietol okamžité skončenie pracovného pomeru prevziať. Účinky doručenia
nastanú aj vtedy, ak zamestnanec alebo zamestnávateľ prijatie písomnosti odmietne. Sám žalobca v
podaní doručenom súdu dňa 06.09.2010 uviedol, že mu okamžité skončenie pracovného pomeru bolo
doručené dňa 30.04.2010.

Po vykonanom dokazovaní súd vo veci súd poukázal na ustanovenia § 1 ods. 4; 37; 38 ods. 1, 2, 3, 4;
68 ods. 1 písm. b), 2; 70; 77; 97 ods. 1; 127 ods. 1 a 134 ods. 1,2 Zákonníka práce (v znení účinnom do

31.12.2010, ďalej len "ZP") a § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že okamžité skončenie
pracovného pomeru sa musí urobiť písomne, musí sa v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho
nebolo možné zameniť s iným dôvodom, a musí byť v ustanovenej lehote doručené zamestnancovi, inak
je neplatné. Zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote dvoch mesiacov odo
dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru dozvedel, najneskôr však do jedného

roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol.

Súd sa primárne vyporiadal s otázkou, či bola žaloba o určenie neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru podaná na súde v predmetnej veci včas, t.j. v dvojmesačnej prekluzívnej lehote,
ktorá začala plynúť dňa, kedy sa mal pracovný pomer skončiť. Žalobca podal na súd žalobu dňa
02.07.2010 elektronickými prostriedkami so zaručeným elektronickým podpisom, čo vyplýva z údajov e-

mailovej správy doručenej súdu, prílohu ktorej tvorila žaloba vo formáte ZEP. Nie je pritom rozhodujúce,
že potvrdenka o prijatí a potvrdenka o overení platnosti podpisu bola odoslaná až dňa 06.07.2010, keďže
rozhodujúcim dňom je deň dôjdenia žaloby súdu. Medzi účastníkmi konania bolo sporné, kedy nastali
účinky okamžitého skončenia pracovného pomeru. Tieto účinky nastávajú dňom, kedy bolo okamžité
skončenie pracovného pomeru doručené druhému účastníkovi pracovnoprávneho vzťahu. Žalobca

uviedol ako deň doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru prostredníctvom pošty dátum
03.05.2010, na preukázanie čoho súdu predložil fotokópiu obálky zásielky, ktorú mu adresoval žalovaný.
Žalovaný tvrdil, že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo žalobcovi osobne doručované dňa
27.04.2010 v mieste jeho bydliska zamestnancami žalovaného, Š. C. B. F. D., pričom žalobca odmietol
okamžité skončenie prevziať. Žalovaným tvrdený spôsob doručenia okamžitého skončenia podľa neho

indikuje aj skutočnosť, že hoci je žalobcovo okamžité skončenie datované z 24.4.2010, na pošte
bolo podané až v ten istý deň (27.4.2010), kedy odmietol prevziať zrušovací prejav zamestnávateľa.
Žalobca uvedené tvrdenie žalovaného poprel. Za účelom preukázania tvrdení žalovaného súd vykonal
dokazovanie výsluchom svedkov Š. C. B. F. D.. Svedok Š. C. uviedol, že si nepamätá názov obce,
kde žalobcovi doručovali okamžité skončenie, pričom zrejme išlo o obec D. a žalobca ihneď zabuchol

pred ním dvere a viac nekomunikoval. Svedok F. D. uviedol, že si nepamätá, kedy bol s pánom C. za
žalobcom v mieste jeho bydliska v obci D.. Odhadol, že komunikácia pána C. so žalobcom mohla trvať
5-10 minút. Z uvedeného vyplýva rozpor vo výpovediach svedkov týkajúcich sa okolností osobného
doručovania okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnancov žalovaného. Popri
obsahu výpovede žalobcu tak vyhodnotenie dokazovania k tejto skutočnosti presvedčivo, jednoznačne

a nespochybniteľne nepreukázalo, že žalobca dňa 27.04.2010 odmietol prevziať okamžité skončenie
pracovnéhopomeru.Teda,žedňa27.04.2010nastaliúčinkyokamžitéhoskončeniapracovnéhopomeru,
odkedy mala žalobcovi začať plynúť dvojmesačná prekluzívna lehota na podanie žaloby na súde.
Žalobca na druhej strane predložil súdu listinný dôkaz, ktorým preukázal, že okamžité skončenie
pracovného pomeru mu bolo doručené dňa 03.05.2010. Posledným dňom na podanie žaloby tak bol

deň 03.07.2010. Keďže žaloba bola súdu doručená dňa 02.07.2010, dvojmesačná prekluzívna lehota
bola zo strany žalobcu dodržaná.

K meritu veci súd konštatoval, že dokument označený ako "Hrubé porušenie prac. disciplíny -
výpoveď" (č.l. 22), ktorý žalovaný adresoval žalobcovi, spĺňa všetky formálne aj obsahové náležitosti
okamžitéhoskončeniapracovnéhopomeruvymedzenévustanovení§70ZP.Boladodržanápredpísaná

písomná forma okamžitého skončenia pracovného pomeru a dôvod okamžitého skončenia boldostatočne skutkovo vymedzený tak, že nie je možné zameniť ho s iným dôvodom. V okamžitom
skončení pracovného pomeru žalovaný identifikoval konanie, ktoré považoval za závažné porušenie
pracovnej disciplíny zo strany žalobcu, a to nenastúpenie do práce bez predchádzajúceho oznámenia.

Žalovaný zároveň uviedol konkrétne dátumy, kedy malo dôjsť k závažnému porušeniu pracovnej
disciplíny, a to v dňoch 25.04.2010 a 26.04.2010. Ustanovenie § 68 ods. 2 ZP určuje dvojmesačnú
subjektívnu lehotu na okamžité skončenie pracovného pomeru, t.j. táto lehota začína plynúť dňom,
kedy sa zamestnávateľ dozvedel o dôvodoch okamžitého skončenia pracovného pomeru a jednoročnú
objektívnu lehotu, ktorá začína plynúť dňom, kedy došlo k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny.

Keďže žalovaný ako zamestnávateľ sa prvýkrát mohol dozvedieť o dôvodoch okamžitého skončenia
pracovnéhopomerudňa25.04.2010(kedyžalobcaprvýkrátnenastúpildoplánovanejslužby)aokamžité
skončenie pracovného pomeru bolo žalobcovi doručené dňa 30.05.2010, súd konštatoval, že bola
dodržaná dvojmesačná subjektívna lehota na okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany
zamestnávateľa.

Súd ďalej poukázal na skutočnosť, že formálne označenie písomného dokumentu ako "výpoveď"

nemá vplyv na platnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru. Podľa príslušných ustanovení
Občianskeho zákonníka je potrebné vykladať právne úkony vyjadrené slovami nielen podľa ich
jazykového vyjadrenia, ale najmä podľa vôle toho, kto právny úkon urobil. Na použitie všeobecných
ustanovení Občianskeho zákonníka pritom odkazuje Zákonník práce v ustanovení § 1 ods. 4. Z obsahu
predloženého dokumentu vyplýva vôľa žalovaného okamžite skončiť pracovný pomer so žalobcom

z dôvodu, že žalobca hrubým spôsobom porušil pracovnú disciplínu. Z uvedeného dôvodu je na
spôsob skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného potrebné aplikovať príslušné ustanovenia
Zákonníka práce upravujúce okamžité skončenie pracovného pomeru. Absencia dátumu v písomnom
vyhotovení okamžitého skončenia pracovného pomeru je taktiež pre jeho platnosť irelevantná. Žiadne
z ustanovení Zákonníka práce nepredpisuje uvedenie dátumu ako obligatórnu náležitosť okamžitého

skončenia pracovného pomeru. Pre dodržanie príslušných lehôt je totiž smerodajný dátum doručenia
okamžitého skončenia pracovného pomeru zamestnancovi a nie dátum, kedy bol tento dokument
vyhotovený.

Za závažné porušenie pracovnej disciplíny považujú súdy vo všeobecnosti neospravedlnenú absenciu
zamestnancov,výkonprácepresebaainéosobyvpracovnomčase,nepovolenépoužívaniedopravných

prostriedkov zamestnávateľa na súkromné cesty, opilstvo, majetkové a morálne delikty na pracovisku,
ublíženie na zdraví, nerešpektovanie príkazov nadriadených, urážky a podobne (R 18/1974). Žalobca
sa mal dopustiť závažného porušenia pracovnej disciplíny tým, že sa v dňoch 25.04.2010 a 26.04.2010
nedostavil do práce bez predchádzajúceho oznámenia. Žalobca naproti tomu tvrdil, že sa rozhodol dňa
24.04.2010 doporučeným listom skončiť pracovný pomer k 01.05.2010, pričom zároveň žalovanému

oznámil, že do 01.05.2010 si vyberá náhradné voľno, čo bolo vopred telefonicky dohodnuté so
zástupcom žalovaného. Žalovaný sa bránil tým, že žalobcovi nevznikol nárok na náhradné voľno,
nakoľko mu boli všetky nadčasy preplatené. Podľa údajov z výplatných pások a v mzdovom liste za
obdobie 1/2010 - 4/2010 žalobca v mesiaci január 2010 odpracoval 24 hodín označených ako "iné".
Žalobcovi boli v mesiaci február 2010 vyplatené prémie a odmeny v sume 248,23 EUR.

Z ustanovenia § 121 ods. 1 ZP vyplýva, že zamestnancovi patrí za prácu nadčas mzdové zvýhodnenie
alebo náhradné voľno. Predpokladom pre čerpanie náhradného voľna za prácu nadčas je však
predchádzajúca individuálna dohoda medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Zákonník práce
zamestnancovi neumožňuje, aby čerpal náhradné voľno na základe jednostranného oznámenia
urobeného voči zamestnávateľovi. Skutočnosť, že by sa žalobca vopred telefonicky dohodol so

zástupcom žalovaného na čerpaní náhradného voľna do 01.05.2010 sa žalobcovi nepodarilo preukázať.
V tomto smere dôkazné bremeno zaťažovalo žalobcu. V zmysle citovaného ustanovenia Zákonníka
práce, v znení účinnom ku dňu okamžitého skončenia pracovného pomeru, mohol zamestnávateľ
poskytnúť náhradné voľno za prácu nadčas počas troch kalendárnych mesiacov alebo v inom období,
v opačnom prípade zamestnancovi patrilo mzdové zvýhodnenie. Podľa tvrdenia žalobcu odpracoval v

mesiaci január 2010 nadčas 24 hodín, a žalovaný mal v prípade absencie dohody možnosť poskytnúť
žalobcovi náhradné voľno počas troch kalendárnych mesiacov. Keďže v konaní nebolo preukázané, že
by sa účastníci individuálne dohodli na čerpaní náhradného voľna za prácu nadčas, žalobca bol povinný
dostaviť sa na pracovisko podľa rozpisu služieb. Túto povinnosť porušil a do práce sa nedostavil, čo
napokon žalobca nepopieral. Súd dospel k záveru, že konanie žalobcu dosiahlo intenzitu závažného

porušenia pracovnej disciplíny.Súd ďalej konštatoval, že žalobca v záverečnom vyjadrení uviedol aj to, že zamestnávateľ je povinný
okamžité skončenie pracovného pomeru vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak je
neplatné (§ 74 ZP). Uvedené ustanovenie je však možné aplikovať len za predpokladu, že u

zamestnávateľa pôsobia zástupcovia zamestnancov. Vzhľadom na to, že u žalovaného zástupcovia
zamestnancov nepôsobili, súd vyhodnotil tento argument žalobcu ako irelevantný. Z týchto dôvodov
dospel súd k záveru, že žaloba je nedôvodná, a preto ju v celom rozsahu zamietol.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech,
priznal proti neúspešnému žalobcovi plnú náhradu trov konania. Tieto pozostávajú z trov právneho

zastúpenia žalovaného za 9 úkonov právnej služby a z cestovnej náhrady spojenej s účasťou právneho
zástupcu žalovaného na pojednávaniach súdu v celkovej sume 1 739,34 EUR, spolu s DPH vo výške
20%.

Proti rozsudku podal odvolanie žalobca prostredníctvom právneho zástupcu, podaním zo dňa
5.12.2014. Namietol predovšetkým nesprávne posúdenie sporného dokumentu ako okamžitého
skončenia pracovného pomeru, hoci bol zreteľne označený ako výpoveď. Skutočnosť, že podľa tohto

dokumentu mal žalovaný ukončiť pracovný pomer so žalobcom z dôvodu hrubého porušenia pracovnej
disciplíny neznamená, že ide o okamžité skončenie pracovného pomeru s ohľadom na § 63 ods. 1, písm.
c) ZP, podľa ktorého je možné, aby zamestnávateľ dal výpoveď aj z dôvodov, pre ktoré by sním mohol
skončiť pracovný pomer okamžite. Zamestnávateľ totiž v prípade nezákonného a nesprávneho poučenia
zamestnanca o momente skončenia pracovného pomeru výpoveďou, ak mu nebude prideľovať prácu

a platiť mzdu, zavinene ho poškodí na jeho právach. Pred súdom pritom nebolo preukázané, že vôľa
odporcu je v rozpore s obsahom sporného dokumentu - výpovede. Súd ďalej uviedol, že ustanovenie
§ 74 ZP je možné aplikovať za predpokladu, že u zamestnávateľa pôsobia zástupcovia zamestnancov,
pričom u žalovaného nepôsobili. S týmto záverom žalobca nesúhlasí a považuje ho za nepreukázaný.
Niejemuznámeakédôkazysúdvykonalvtomtosmereaakoprišielkuvedenémuzáveru.Odôvodnenie

rozsudku preto považuje za nepresvedčivé a v rozpore so zákonom. K záverom súdu v súvislosti s
čerpaním náhradného voľna žalobca namietol, že podľa § 17 ods. 2 v nadväznosti na § 121 ods. 1, tretia
a štvrtá veta ZP nie je potrebné pre platnosť dohody o čerpaní náhradného voľna dodržanie písomnej
formy.Stačíajústnadohoda.Žalovanýnepreukázalakosaunehovrozhodnomčaseuzatváralipísomné
dohody o čerpaní náhradného voľna a ani o tom neposkytol žiadny dôkaz. Inšpektorát práce na základe

vykonanej inšpekcie uviedol, že žalovaný neviedol evidenciu práce nadčas a nočnej práce tak, aby
bol zaznamenaný jej začiatok alebo koniec, čo je v rozpore s § 99 ZP. Súd tieto závery nedostatočne
vyhodnotil. Vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania žalobca namietol, že súd sa vôbec nezaoberal
možnosťou aplikácie § 150 ods. 1 ZP, hoci je žalobca nezamestnaný a bez relevantného príjmu. Súd
tak mal urobiť aj bez jeho návrhu. Domáha sa preto, aby odvolací súd rozsudok zmenil a žalobe vyhovel,

alternatívne,abyhozrušilavecvrátilsúduprvéhostupňa.Súčasnesiuplatnilajvyčíslilnároknanáhradu
trov konania v celkovej výške 3 185,90 Eur.

K odvolaniu sa žalovaný vyjadril písomne prostredníctvom právneho zástupcu, podaním zo dňa
20.2.2015. K dokumentu o skončení pracovného pomeru poukázal na to, že z jeho obsahu je
nespochybniteľné, že aj vzhľadom na širšie okolnosti chcel žalobca ukončiť pracovný pomer so

žalobcom okamžite. Je to výslovne uvedené vo formulácii „...Vás okamžite prepúšťam....“. Táto vôľa
žalobcu bola preukázaná aj dôkazom zo dňa 26.4.2010 označený ako „Potvrdenie o zamestnaní“,
v ktorej žalobca uviedol, že žalobca bol u neho zamestnaný v období od 1.1.2010 do 26.4.2010. K
odvolacej námietke o povinnosti zamestnávateľa prerokovať výpoveď so zástupcami zamestnancov
žalovaný uviedol, že žalobca v priebehu celého prvostupňového konania nenavrhol v tomto smere

žiadny dôkaz. Výsluchom štatutárneho zástupcu žalovaného na pojednávaní bolo preukázané, že u
neho nepôsobili a ani doposiaľ nepôsobia žiadni zástupcovia zamestnancov. Žalobca toto tvrdenie
nespochybnil a nerozporoval, a preto súd prvého stupňa pokračoval správne, ak vykonal len tie dôkazy,
ktoré navrhol niektorý z účastníkov. K čerpaniu náhradného voľna žalovaný poukázal na znenie §
121 ods. 3 ZP, ktoré upravuje možnosť, aby sa zamestnávateľ dohodol so zamestnancom na čerpaní

náhradného voľna za prácu nadčas. Žalovaný nepreukázal existenciu akejkoľvek dohody o čerpaní
náhradnéhovoľnasozamestnávateľomvdňoch24.a25.4.2010.Ztýchtodôvodovnavrhol,abyodvolací
súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania za
jeden úkon právnej pomoci vo výške 87,50 Eur.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací preskúmal a prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez

nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 1 O.s.p. a postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p., a po tom, čo sapodrobne oboznámil s výsledkami dokazovania na súde prvého stupňa, ako aj s odvolacími námietkami
žalobcu, dospel k záveru, že nie je dôvod ani na zmenu, ani na zrušenie napadnutého rozsudku., pretože
žiadna z jeho odvolacích námietok žalobcu neobstojí. Prvostupňový súd náležite zistil skutkový stav

veci ( § 120 O.s.p.), vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie patričným spôsobom
odôvodnil (§ 157 O.s.p.), na ktoré odôvodnenie poukazuje i odvolací súd (§ 219 ods. 2 O.s.p.).

K dôvodom napadnutého rozsudku vzhľadom na odvolacie námietky žalobcu odvolací súd dopĺňa len
nasledovné:

1. K posúdeniu právneho úkonu žalovaného ako okamžitého skončeniu pracovného pomeru so

žalobcom:

V súlade s § 35 OZ sa právne úkony posudzujú podľa ich obsahu, nie podľa ich označenia, v súlade
s prejavom vôle toho, kto právny úkon urobil. Z listiny žalovaného označenej ako „Hrubé porušenie
pracovnej disciplíny - výpoveď“ vyplýva z jej obsahu, že žalobcu „okamžite prepúšťa“, pričom je popísaný
dôvod, ktorý vyhodnotil žalovaný ako hrubé porušenie pracovnej disciplíny zo strany žalobcu. Tomuto
prejavu zodpovedalo aj ďalšie správanie žalovaného, ktorý už dňa 26.4.2010, teda hneď po druhej

absencii žalovaného v práci, vystavil potvrdenie pre Sociálnu poisťovňu o dĺžke trvania pracovného
pomeru žalobcu od 1.1.2010 do 26.4.2010. Vzhľadom na dôvody, súvisiace okolnosti a aj spôsob
doručovania spornej listiny žalobcovi (osobne pracovníkmi žalovaného a aj poštou) sú správne závery
súdu prvého stupňa, keď listinu posúdil ako okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom.

2. K prerokovaniu výpovede so zástupcami zamestnancov:

Je správna námietka žalovaného, že táto otázka bola predmetom výsluchu štatutárneho zástupcu
žalovaného, ktorý pred súdom uviedol, že v ich organizácii nie sú zástupcovia zamestnancov. Keďže
žalobca túto skutočnosť nenamietal a nenavrhol žiadny dôkaz, nebol dôvod, aby táto (nesporná)
skutočnosť v prvostupňovom konaní bola predmetom ďalšieho dokazovania. Súd preto nepochybil keď
z tejto skutočnosti vychádzal pri svojich právnych záveroch. V judikatúre súdov je ustálený právny

názor k výkladu ustanovenia § 11a ZP, že ak na pracovisku zamestnávateľa nie je založená odborová
organizácia ani zamestnanecká rada, môže zamestnávateľ konať úplne autonómne, teda bez rizika,
že jeho právne úkony budú neplatné v prípadoch, v ktorých by inak mal so zástupcami zamestnancov
spolupracovať.

3. K čerpaniu náhradného voľna žalobcom:

Žalobca v podanom odvolaní bez relevantného základu tvrdí, že náhradné voľno v rozhodujúcich dňoch
25. a 26.4.2010 čerpal na základe ústnej dohody so žalovaným. Odvoláva sa pritom na § 121 ods. 1
ZP, ktorý vychádza práve z takejto dohody. Existencia žiadnej (teda ani ústnej) dohody však v konaní
preukázaná nebola a žalovaný ju priamo popiera. Žalobca sa nevyjadril ani k obrane žalovaného, že pre
čerpanie náhradného voľna nebol právny dôvod, pretože žalobcovi vyplatil príplatky za všetky vykonané

nadčasy. Ani z odpovede Inšpektorátu práce Košice zo dňa 25.8.2010 nevyplýva nárok žalobcu na
čerpanie náhradného voľna. Inšpektorát konštatoval zúčtovanie príplatkov v priečinku „ostatné“, pričom
žalovaný bol povinný žalobcovi vystaviť zrozumiteľný doklad o jednotlivých zložkách mzdy. Inšpektorát
konštatoval nedostatky aj v evidencii práce nadčas a nočnej práce, čo však nemá priamy dopad na
predmet tohto sporu.

4. K výroku o náhrade trov prvostupňového konania:

Súd prvého stupňa priznal žalovanému náhradu trov prvostupňového konania v súlade so zásadou
úspešnosti v spore podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Žalobca namieta pochybenie aj v tomto výroku z dôvodu,
že súd mal aj bez jeho návrhu skúmať potrebu aplikácie § 150 ods. 1 O.s.p.. Citované ustanovenie
umožňuje súdom, aby v prípadoch hodných osobitného zreteľa výnimočne nepriznali, celkom alebo

čiastočne, úspešnému účastníkovi náhradu trov konania. Takéto dôvody musí preukázať a odôvodniť
neúspešný účastník konania, čo sa v prejednávanej veci nestalo. Žalobca tak neurobil ani v priebehu
odvolacieho konania. Odvolací súd preto neprihliadol ani na túto odvolaciu námietku.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil v celom rozsahu podľa § 219 ods. 1,2
O.s.p. ako vecne správny.Žalovaný bol plne úspešný aj v odvolacom konaní. Súd mu preto podľa § 142 ods. 1 O.s.p. priznal
náhradu za jeden úkon právnej služby podľa vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. vo výške 87,50 Eur( odmena
vo výške 64,53 ur podľa § 11 ods. 1; paušálna náhrada 8,39 Eur a 20 %-tná DPH)

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.