Rozsudok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, March 24, 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Sžd/12/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7012201330
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr., Ing. Miroslav Gavalec

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:7012201330.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr.

Miroslava Gavalca, PhD. a členov senátu JUDr. Jany Henčekovej, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej,
PhD.,vprávnejvecižalobcu:I..V.C.,nar.:XX.XX.XXXX.,bytomW.,zast.:JUDr.RichardomKovalčíkom,
advokátom so sídlom advokátskej kancelárie Rázusova č. l, 040 01 Košice, proti žalovanému:
Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky (pôvodne Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Košiciach,
Krajský dopravný inšpektorát), IČO: 00 151 866 so sídlom Pribinova č. 2, 812 72 Bratislava, o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu v priestupkovom konaní, na odvolanie žalobcu
proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 18. decembra 2013 č. k. 7S/214/2012-68, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 18. decembra 2013 č.
k. 7S/214/2012-68 m e n í tak, že rozhodnutie Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Košiciach,
Krajský dopravný inšpektorát č.: KRPZ-KE-KDI2-P-163/2012 z 05.09.2012 r u š í a vec v r a c i a
žalovanému na ďalšie konanie.

Žalovaný je povinný do 30 dní od doručenia rozsudku zaplatiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu
náhradutrovkonaniaztituluprávnehozastúpeniavovýške408,41€aztitulunáhradyinýchtrovkonania
vo výške 70,-- €.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Konanie na správnom orgáne

1. V zmysle článku VII. zákona č. 345/2012 Z. z. o niektorých opatreniach v miestnej štátnej správe a o

zmene a doplnení niektorých zákonov sa s účinnosťou odo dňa 01. januára 2013 zmenil text ustanovenia
§ 4 ods. 2 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších zákonov tak, že za prvú vetu
boli vložené nasledujúce nové vety:

„Minister môže určiť, ktorý útvar Policajného zboru má spôsobilosť byť účastníkom súdneho konania a
exekučného konania a samostatne konať pred súdom v rozsahu svojej pôsobnosti. Za útvar Policajného
zboru koná pred súdom riaditeľ útvaru alebo ním poverený policajt alebo zamestnanec.“

Následne bolo na Najvyšší súd doručené rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky o

zrušení rozpočtových organizácií č. p. SLV-PS-1120/2012, ktoré podpísal Podpredseda vlády a minister
vnútra SR dňa 12.12.2012. Medzi uvedenými krajskými riaditeľstvami policajného zboru bol uvedený
aj žalovaný. S odkazom na ustanovenie § 21 ods. 13 zákona č, 523/2004 Z. z. o rozpočtových
pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisovsa ďalej v rozhodnutí konštatovalo, že práva a povinnosti, t. j. aj procesného charakteru, zrušených
rozpočtových organizácií prechádzajú dňom zrušenia na zriaďovateľa, ktorým je Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky. S prihliadnutím na hore citované ustanovenie § 4 ods. 2 zák. č. 171/1993 Z. z. a

to, že Najvyšší súd nemá vedomosť, že by bol minister v tomto zmysle takto rozhodol. Na základe nižšie
citovaných právnych noriem má Najvyšší súd preukázané, že do procesného postavenia Krajského
riaditeľstva Policajného zboru v Prešove ako pôvodne žalovaného správneho orgánu nastúpilo z titulu
zákonných zmien Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky.

Preto bude s týmto procesným nástupcom, hoci tak krajský súd neučinil, ďalej konané na strane

žalovaného správneho orgánu. Pod všeobecným označením žalovaný je potom nutné rozumieť tak
pôvodný správny orgán ako aj jeho procesného nástupcu podľa toho, ktorého sa text odôvodnenia týka,
vrátane aj výrokovej časti súdneho rozhodnutia pri identifikácii napadnutého rozhodnutia.

Podľa § 19 O.s.p. spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva a
povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva.

2. Rozhodnutím o odvolaní č.: KRPZ-KE-KDI2-P-163/2012 z 05. septembra 2012 (ďalej na účely

rozsudku len „napadnuté rozhodnutie“ - viď č. l. 12) žalovaný ako odvolací orgán v priestupkovom
konaní podľa § 59 ods. 1 a 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení
neskorších predpisov (ďalej na účely rozsudku len „Správny poriadok“) potvrdil odvolaním napadnuté
rozhodnutie Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Okresného dopravného inšpektorku v Košiciach
č.: ORPZ-KE-ODI1-P-1245/2011 z 13.06.2012 (ďalej na účely rozsudku len „prvostupňový orgán“ alebo

„prvostupňové rozhodnutie“) a odvolanie zamietol.

3. V odôvodnení žalovaný uviedol, že prvostupňový orgán zistil, že žalobca dňa 21.09.2011 o 19.18
hod. viedol v Košiciach po viadukte v smere od Opatovskej cesty k ulici Južné nábrežie osobné
motorové vozidlo tov. zn. D. s ev. č. Y., pričom na výjazde na rýchlostnú cestu pre motorové vozidlá
nerešpektoval dopravnú značku P2 „Stoj, daj prednosť v jazde“ a pokračoval v jazde, čo bolo zistené

hliadkou Policajného zboru, ktorá v tom čase prechádzala po ulici Južné nábrežie v smere na sídlisko
Nad jazerom.

Zastavenie vozidla bolo vykonané dvomi príslušníkmi, žiadny ďalší vo vozidle ani na okolí nebol. Počas
komunikácie s hliadkou vodič telefonoval a na výzvu, aby komunikoval s hliadkou, tento odpovedal, že
telefonuje s právnikom. Asi po 10 minútach na mieste zastavilo druhé motorové vozidlo, vystúpil z neho

muž, ktorý si prisadol k vodičovi - žalobcovi, s ktorým začal komunikovať. Žalobca správu o výsledku
objasňovania priestupku nepodpísal.

4. Vodič si na mieste nebol vedomý spáchania priestupku, a preto bola spísaná správa o výsledku
objasňovanie priestupku, na ktorú sa vodič vyjadril, ale nepodpísal ju.

Na základe uvedeného konania bol žalobca uznaný vinným zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. l

písm. j) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej na účely rozsudku
len „zák. č. 372/1990 Zb.“), ktorého sa dopustil porušením ustanovenia § 3 ods. 2 písm. b) s poukazom
na § 137 ods. 2 písm. g) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej na účely rozsudku len „zák. č. 8/2009 Z. z.“) a za ktorý mu
bola podľa § 22 ods. 2 písm. d) zák. č. 372/1990 Zb. uložená pokuta vo výške 150,-- €.

Podľa § 3 ods. 2 písm. b) zák. č. 8/2009 Z. z. účinného v čase opísaného skutku účastník cestnej
premávky je ďalej povinný poslúchnuť pokyn vyplývajúci z dopravnej značky alebo dopravného
zariadenia.

Podľa § 137 ods. 2 písm. g) zák. č. 8/2009 Z. z. v citovanom znení porušením pravidiel cestnej
premávky závažným spôsobom je prejazd cez križovatku na signál STOJ! dávaný policajtom alebo inou

oprávnenou osobou, alebo vyplývajúci z dopravnej značky alebo dopravného zariadenia.Podľa § 22 ods. 1 písm. j) zák. č. 372/1990 Zb. v citovanom znení priestupku proti bezpečnosti a
plynulosti cestnej premávky sa dopustí ten, kto iným spôsobom ako uvedeným v písmenách a) až i) sa
dopustí porušenia pravidiel cestnej premávky závažným spôsobom podľa osobitného predpisu.

5. Na základe podaného odvolania žalovaný preskúmal napadnuté rozhodnutie i konanie, ktoré jeho
vydaniu predchádzalo, pričom nezistil dôvody na jeho zrušenie. V odôvodnení konštatoval obsah
nazhromaždeného spisového materiálu. Poukázal na ustanovenie § 3 ods. 2 písm. b) zák. č. 8/2009 Z.
z., výkladom ktorého dospel k názoru, že účastníkovi cestnej premávky dopravná značka P2 („Stoj, daj
prednosť vjazde“) zakazuje vodičovi pokračovať v jazde bez zastavenia vozidla a ukladá mu povinnosť

zastaviť vozidlo a dať prednosť v jazde s tým, že vodič je povinný zastaviť vozidlo na takom mieste,
odkiaľ má na križovatku náležitý rozhľad.

6. K námietke týkajúcej sa prejednania priestupku v neprítomnosti žalobcu i napriek jeho ospravedlneniu
uviedol, že žalobca bol na ústne pojednávanie riadne a včas predvolaný, predvolanie prevzal dňa
07.06.2012, čo potvrdil svojim podpisom na doručenke. Zároveň bol poučený o možnosti dohodnúť
si nový termín pojednávania písomne alebo telefonicky pre prípad, žeby sa v určenom termíne na

prejednanie priestupku dostaviť nemohol, ako aj na následky nedostavenia sa.

Ospravedlnenie neúčasti žalobcu na predmetnom pojednávaní z dôvodu jeho práceneschopnosti
bolo správnemu orgánu oznámené listom žalobcu, ktorý mu bol doručený dňa 15.06.2012, t. j. po
uvedenom termíne. Súčasne poprel tvrdenie žalobcu, že prvostupňový orgán zrejme zámerne prevzal
na pošte jeho ospravedlnenie až 15.06.2012, pretože v priebehu konania prostredníctvom internetovej

služby Slovenskej pošty zistil, že predmetná zásielka bola žalobcom podaná na poštovú prepravu
dňa 12.06.2012, t. j. deň pred ústnym pojednávaním, táto bola na pošte uložená dňa 14.06.2012 a
adresátom, t. j. konajúcim orgánom bola prevzatá až dňa 15.06.2012.

7. K námietke o nedostatočnej špecifikácii miesta spáchania priestupku a nevypočutia svedkov na
podporu jeho tvrdení žalovaný konštatoval, že miesto spáchania predmetného priestupku bolo v

napadnutom rozhodnutí špecifikované dostatočne. Presné miesto spáchania priestupku vyplýva aj zo
správy o výsledku jeho objasňovania a záznamov o podaní vysvetlenia členov hliadky, ktorá ho zistila
a zadokumentovala.

Tiež poukázal na to, že zo spisovej dokumentácie jednoznačne vyplýva, že žalobca bol v čase spáchania
predmetného priestupku v motorovom vozidle sám.

8. Námietky týkajúce sa spochybňovania možnosti zistenia priestupku policajnou hliadkou z hľadiska jej
pozície považoval žalovaný za bezpredmetné. Z obsahu priestupkového spisu jednoznačne vyplýva, že
žalobca uvedenú dopravnú značku nerešpektoval, inak by dopravná hliadka nemala dôvod ho zastaviť
a kontrolovať.

S odkazom na ustanovenie § 9 ods. 1 zák. č. 171/1993 Zb. o policajnom zbore žalovaný konštatoval,

že členovia policajnej hliadky, ktorí zistili a zadokumentovali priestupok, nemali žiadny pomer k veci
ani obvinenému, preto správny orgán nemal dôvod spochybňovať vierohodnosť nimi vyhotovených
písomností, ich vyjadrení ani zmyslových vnemov.

9.KnámietketýkajúcejsašikanóznehopostupučlenovpolicajnejhliadkyspoukazomnarozsudokESĽP
i Najvyššieho správneho súdu Českej republiky stanovisko zaujať nevedel pre nedostatočnú špecifikáciu

týchto judikátov.

K tvrdeniu o znemožnení dopísať svoje vyjadrenie do protokolu o výsledku objasňovania priestupku
žalovaný uviedol, že od žalobcu dňa 12.07.2012 obdržal sťažnosť, ktorá bola v súlade s platnou
legislatívou odstúpená príslušnému krajskému riaditeľstvu PZ, oddeleniu kontroly na priame vybavenie.

10. Tiež k postupu prvostupňového orgánu pri ukladaní sankcie uviedol, že táto bola uložená za použitia

správnej úvahy v súlade s § 22 ods. 1 písm. j) zák. č. 372/1990 Zb. Odvolací správny orgán ju sprihliadnutím na uvedené skutočnosti i kritériá uvedené v § 12 ods. 1 zákona o priestupkoch považoval
za primeranú a dostatočne odôvodnenú.

II.

Konanie na prvostupňovom súde

A)

11. Proti tomuto rozhodnutiu žalobca podal prostredníctvom právneho zástupcu žalobu z 31.10.2012 na
Krajský súd v Košiciach.

12. S poukazom na ustanovenia § 3 ods. 1 a 4 a § 32 ods. 1 Správneho poriadku uviedol, že v správnom
konaní nebolo preukázané, žeby sa žalobca dopustil porušenia pravidiel cestnej premávky závažným

spôsobom tak, ako to bolo uvedené v napadnutých rozhodnutiach.

13. Ďalej zdôraznil, že podľa správy o objasňovaní priestupku i prednej strany priestupkového spisu
bol riešený pre priestupok podľa § 22 ods. 1 písm. k) zák. č. 372/1990 Zb., pričom uznaný bol zo
spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. j) citovaného zákona. Keďže v správnom konaní nedošlo
k prekvalifikovaniu priestupku, považoval za neakceptovateľné a rozporné so základnými zásadami

priestupkového konania, aby bol žalobca uznaný vinným zo spáchania priestupku, z ktorého nebol ani
obvinený.

Poukázal tiež na to, že správne orgány nezistili dostatočne skutkový stav veci, pretože nevykonali ním
navrhované dôkazy, ktoré podľa jeho názoru mali zásadný vplyv na objasnenie veci a svoje rozhodnutie
založili výlučne jednostranne len na tvrdeniach príslušníkov motorizovanej hliadky PZ.

14. V súvislosti s uvedeným uviedol tiež, že policajnou hliadkou bol zastavený až takmer o 250 m
od miesta, kde sa nachádzala policajná hliadka v čase spozorovania údajného spáchania priestupku,
vzhľadom na ktorú skutočnosť je podľa jeho výpočtov s prihliadnutím plynutie času a predpokladanú
rýchlosť vozidiel vylúčené, žeby ňou mohol byť spozorovaný 50 m pred miestom spáchania priestupku
tak, ako to po vyše 40 dňoch od údajného spáchania priestupku uviedli členovia policajnej hliadky v

podaných vysvetleniach.

15. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 25.01.2013 navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť zo
skutkovýchajprávnychdôvodov,obsiahnutýchvnapadnutomrozhodnutíirozhodnutísprávnehoorgánu
prvého stupňa.

B)

16. Krajský súd v Košiciach ako súd prvého stupňa po preskúmaní žalobou napadnutého rozhodnutia
žalovaného z dôvodov uvedených v žalobe a oboznámení sa s administratívnym spisom žalovaného i
správneho orgánu prvého stupňa dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

17. Krajský súd pri citovaní zisteného skutkového stavu aj poukázal na vyhlásenie C.. N. G., ktorá do
záznamuopodanívysvetleniapodľa§60ods.2zák.č.372/1990Zb.,spísanéhodňa02.11.2011zhodne

ako v svojom úradnom zázname popísala okolnosti zistenia a riešenia predmetného priestupku. Na
záver uviedla, že zreteľne videla ako vodič V. C. s vozidlom nezastavil na mieste, kde je to prikázané
dopravnou značkou a pokračoval v jazde.

18. Krajský súd tiež upozornil na to, že žalobca bol na ústne pojednávanie prvostupňovým orgánom
predvolávaný celkom šesťkrát, pričom päť predchádzajúcich pojednávaní sa v zmysle § 74 ods.1 zák. č. 372/1990 Zb. neuskutočnilo pre nevykázané doručenie, resp. pre včas ospravedlnenú
práceneschopnosť žalobcu. Predvolanie na ústne pojednávanie dňa 13.06.2012, zo dňa 09.05.2012
boložalobcovidovlastnýchrúkdoručenédňa07.06.2012spredchádzajúcimuloženímzásielkynapošte

dňa 22.05.2012 z dôvodu nezastihnutia adresáta v čase doručovania poštovým doručovateľom.

Potvrdenie o dočasnej pracovnej neschopnosti žalobcu, vystavené dňa 11.06.2012 MUDr. D. Y.,
všeobecným lekárom, tento ako dôvod ospravedlnenia na poslednom ústnom pojednávaní podal na
poštovú prepravu dňa 12.06.2012, ako to vyplýva z podacieho lístka príslušnej pošty, a prvostupňový
orgán túto zásielku prevzal prostredníctvom svojho splnomocnenca dňa 15.06.2012.

19. Námietku nedostatočne zisteného skutkového stavu považoval krajský súd za nedôvodnú, pretože

žalobca pred zvislým dopravným značením „Stoj, daj prednosť v jazde" zastal za pánom M. C. (to potvrdil
aj menovaný M. C., ktorý so svojim motorovým vozidlom išiel tesne pred žalobcom). Keďže z uvedeného
miesta mal mať žalobca dostatočný rozhľad do križovatky, nepovažoval za potrebné opätovne zastaviť
tesne pre uvedeným dopravným značením.

Tento jeho názor, že nebolo povinnosťou žalobcu pred dopravnou značkou opätovne zastaviť, krajský

súd odmietol s poukazom predovšetkým na to, že týmto postupom nenaplnil príkaz vyplývajúci z
uvedeného dopravného značenia, keďže v tejto pozícii bol povinný sa sústrediť aj na pred ním stojace
vozidlo a opustenie križovatky týmto vozidlom, čím nebola jeho pozornosť zameraná výslovne na celú
križovatku. Počas sledovania pred ním idúceho vozidla sa mohla dopravná situácia na križovatke náhle
zmeniť. Vychádzajúc z uvedeného aj krajský súd považoval vykonané dôkazy za dostatočné s tým, že

dôkaz - výsluch menovaného M. C., ktorý viedol motorové vozidlo idúce pred žalobcom, nebolo potrebné
vykonať.

20. Hoci súčasťou spisového materiálu je aj zvukový záznam hovorov (konkrétne pána M. C., ktorý
sa dožadoval vyslania druhej hliadky PZ vzhľadom na tvrdené agresívne správanie prvej hliadky)
a výpis zoznamu hovorov zo záznamového zariadenia REDAT 3 z OO KR PZ v Košiciach zo dňa

21.09.2011, ktorého kópia žalobcovi doručená nebola, pričom tento záznam nebol použitý ako dôkaz pri
rozhodovaníopredmetnompriestupku,takpodľakrajskéhosúduobsahomuvedenejkomunikácieneboli
žiadne skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť záver o spáchaní, resp. nespáchaní predmetného
priestupku. Preto tento záznam nebol použitý ako dôkaz v tejto súvislosti.

Vychádzajúc najmä zo správy o výsledku objasňovania priestupku a úradného záznamu zo dňa

21.09.2011, členmi hliadky PZ podaných vysvetlení i samotného vyjadrenia žalobcu v žalobe i odvolaní,
považoval krajský súd ďalšie námietky žalobcu, týkajúce sa hypotetických záverov o nemožnosti
spozorovania spáchania priestupku predmetnou hliadkou PZ s prihliadnutím na jej pozíciu a s tým
súvisiacich výpočtov žalobcu za právne irelevantné.

21. K tvrdenému odňatiu práva na ústne prejednanie priestupku krajský súd uviedol, že napriek uznaniu

žalobcu za práceneschopného potvrdením k 11.06.2012, bolo toto potvrdenie prvostupňovému orgánu
doručené poštou až dňa 15.06.2012 (t. j. po termíne pojednávania). V riadne a včas zaslanom predvolaní
je okrem telefonického kontaktu uvedený aj kontakt na prvostupňový orgán prostredníctvom faxu i
elektronickej pošty. Zo spisu i vyjadrení žalobcu krajskému súdu vyplýva, že žalobca využil iba možnosť
doručenia ospravedlnenia prostredníctvom pošty, kedy zásielka bola dodaná na poštovú prepravu dňa

12.06.2012 a adresátovi štandardne doručená v priebehu 3 dní. Ničím nepodložené je tvrdenie žalobcu
že adresát - správny orgán zámerne uvedenú zásielku prevzal až dňa 15.06.2012, keďže tento ani
nemohol predpokladať, že žalobca sa na ústne prejednanie priestupku nedostaví, resp. že mu posiela
svoje ospravedlnenie.

Preto, keď sa žalobca v určenom termíne na ústne prejednanie priestupku nedostavil a správnemu

orgánu v čase ústneho pojednávania nebol známy žiadny dôležitý dôvod neprítomnosti žalobcu,
nepochybil, keď prejednal vec v neprítomnosti žalobcu tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 74 ods. l
druhá veta zák. č. 372/1990 Zb.22. Krajský súd na uvedenom základe dospel k záveru, že v správnom konaní bol dostatočne zistený
skutkový stav a na jeho základe bol vyvodený aj správny právny záver, s ktorým sa krajský súd stotožnil.

III.

Odvolanie žalobcu/stanoviská

23. Vo včas podanom odvolaní zo dňa 11.02.2014 (č. l. 80) proti celému rozsudku prvostupňového súdu
žalobca v súlade s § 205 O.s.p. uviedol nasledujúce dôvody odvolania:

konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci /§ 205ods. 2,písm.
b) O.s.p./,

súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam /§ 205

ods. 2, písm. d) O.s.p./ a

rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci /§ 205 ods. 2 písm.
f) O.s.p./.

24. Následne navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok krajského súdu zmenil tak, že napadnuté
rozhodnutie sa zrušuje a vracia sa žalovanému na ďalšie konanie s uložením povinnosti nahradiť

žalobcovi trovy prvostupňového a odvolacieho súdneho konania.

25. Ďalej odvolací súd v stručnosti rekapituluje odvolacie dôvody žalobcu:

k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci žalobca poukázal na nesprávnu interpretáciu ust. § 20 ods. 4
zák. č. 8/2009 Z.z., t. j. značka „Stoj, daj prednosť v jazde“ ukladá vodičovi povinnosť zastaviť motorové
vozidlo na takom mieste, odkiaľ má vodič na križovatku náležitý rozhľad, a nie tesne pred osadením

týmto dopravným značením,

nesúhlasil so záverom krajského súdu, že žalobca, čo zastal za pred ním idúcim motorovým vozidlom,
bol po jeho odchode povinný posunúť sa o niekoľko metrov dopredu a následne zastať tesne pred
zvislým dopravným značením,

žalobca poukázal na judikačnú súvislosť prejednávanej veci s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky zo dňa 26.06.2013, sp. zn. 10Sžd/7/2013 ako aj rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 10.09.2013 sp. zn. lSžd/14/2013, z ktorého relevantnú časť citoval,

žalobca nesúhlasil s odmietnutím vyhodnotenia tvrdenia pána M. C., ktorý sa mohol, napríklad ako
svedok, vyjadriť k prejednávanému priestupku,

podľa žalobcu sa trestnosť priestupkov sa riadi obdobnými princípmi a pravidlami, akými sa riadi aj

trestnosť trestných činov, a preto pre trestnosť konania, ktoré naplňuje formálne znaky priestupku,
musí byť naplnená aj materiálna stránka deliktu, ktorá zastavením žalobcu niekoľko metrov pred týmto
dopravným značením, a to na mieste, kde mimochodom mal náležitý rozhľad do križovatky, sama o sebe
nepostačuje k vysloveniu záveru, že tu materiálna stránka priestupku bola naplnená,

žalobca považuje za neakceptovateľné, aby bol v priestupkovom konaní riešený pre priestupok podľa

ust. § 22 ods. 1 písm. k) zák. č. 372/1990 Zb. a následne bol bez akejkoľvek prekvalifikácie uznaný
vinným z priestupku podľa písmena i) citovaného ustanovenia zák. č. 372/1990 Zb.,

vo vzťahu k nemožnosti ospravedlniť sa v čase ústneho prejednania priestupku, žalobca poukázal na
rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z 12.03.2009 č. k. 7 As 9/2009 - 75, podľa
ktorého z dotknutých ustanovení českého zákona o priestupkoch nie je možné vyvodiť záver, že účastník

konania sa musí vždy ospravedlniť vopred, a to ešte pred očakávanou udalostí, nakoľko toto všetko
závisí od okolností, za ktorých došlo k pracovnej neschopnosti.26. Záverom žalobca požiadal odvolací súd, aby rozhodol tak, ako navrhol v záhlaví žaloby, pričom
vyčíslil trovy konania na sumu 510,97 €.

27. Podaním zo dňa 20.02.2014 (č. l. 93) doručeným na krajský súd dňa 21.02.2014 právny zástupca

doručil konajúcemu súdu fotodokumentáciu, ktorá má podporovať jeho tvrdenie, že ak by žalobca ako
vodič zastavil svoje osobné motorové vozidlo tesne pred týmto zvislým dopravným značením tak, ako
vyššieuvedenéustanovenieinterpretujekrajskýsúd,jebezakejkoľvekpochybnostižalobcovizrejmé,že
by nemal náležitý rozhľad na križovatku, a tým by ani nevedel dostatočne posúdiť situáciu na predmetnej
križovatke. Tým by bol priamo popretý účel predmetného dopravného značenia.

V súvislosti s predmetným podaním si žalobca douplatňoval aj ďalšie trovy právneho zastúpenia v

parciálne vyčíslenej celkovej sume 83,89 €.

B)

28. Prostredníctvom svojho vyjadrenia zo 17.03.2014 (č. l. 98) žalovaný

zotrval na svojich záveroch vyjadrených v napadnutom rozhodnutí ako aj na skutočnostiach uvedených
žalobcom v podaní zo dňa 05.01.2013 k žalobe,

zotrval na názoru, že žalobca sa dopustil priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky tak,
ako je to uvedené v prvostupňovom rozhodnutí o priestupku.

29. Záverom žalobca navrhol, aby odvolací súd potvrdil rozsudok krajského súdu ako vecne správny.

IV.

Právne názory odvolacieho súdu

30. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako odvolací súd (§ 10 ods. 2 O.s.p.)
preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní podľa § 212 v spojení s
§ 246c ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej v texte rozsudku tiež „O.s.p.“).
Po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.)
a že ide o rozsudok, proti ktorému je podľa ustanovenia § 201 v spoj. s ust. § 250ja ods. 1 O.s.p.

odvolanie prípustné, nenariadil vo veci pojednávanie (v zmysle § 250ja ods. 2 v spojení s § 250i ods.
2 O.s.p. a s prihliadnutím na skutočnosť, že preverovanie zákonnosti rozhodnutia o uloženej sankcii
vyžadujeodsprávnehosúdukonaťvrámciúplnejjurisdikcie,taktakýtopostupvodvolacomkonanísenát
vzhľadom na charakter napadnutého rozhodnutia nepovažoval za potrebný) a po neverejnej porade
senátu jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch) dospel k záveru, že odvolanie je

dôvodné, pretože zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci (§ 250j ods. 2 písm. c/
O.s.p.), a preto postupom podľa § 220 v spoj. s § 246c ods. 1 O.s.p. rozsudok krajského súdu zmenil
tak, že z dôvodu uvedenom v § 250j ods. 2 písm. c) O.s.p. napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a
vrátil mu späť na ďalšie konanie v zmysle nasledujúcich záverov.

31. Na prvom mieste Najvyšší súd zdôrazňuje, že predmetom odvolacieho súdneho konania je rozsudok

krajského súdu o nevyhovení žalobe a o jej zamietnutí, preto Najvyšší súd ako súd odvolací primárne v
medziach odvolania (viď § 212 ods. 1 O.s.p.) preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj súdne konanie,
ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania preskúmal aj napadnuté rozhodnutie
žalovaného, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu a
z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia

žalovaného.32. Po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho prieskumu rozhodnutí správneho orgánu
(tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov) sa Najvyšší súd nestotožňuje so
skutkovými závermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich osvojil zo zistení uvedených žalovaným

správnym orgánom, ktoré sú obsiahnuté v administratívnom spise. Je neprehliadnuteľné, že podstatou
súdneho odvolania proti rozsudku krajského súdu ako aj žaloby, ktorou sa žalobca domáha preskúmania
rozhodnutiažalovaného,jeotázkariadnehozisteniaavyhodnoteniaskutkudávanémužalobcovizavinu.

Práve tento právny rámec aj vymedzuje potrebné medze skutkového zistenia.

33. Žalobca svoje odvolanie oprel o viacero námietok. Za účelom riadneho prieskumu zákonnosti
napadnutého rozhodnutia sa musí Najvyšší súd primárne vysporiadať s námietkami, ktoré žalobca

využil na spochybnenie riadneho zistenia skutkového stavu, ako podkladu k vysloveniu napadnutého
rozhodnutia.

Až po prípadnom vyslovení ich nedôvodnosti súdom vzniká právo žalobcovi na prieskum zákonnosti
samotného rozhodnutia (meritórne námietky - viď aj právny názor vyslovený v bode č. 42).

34.TiežNajvyššísúdpoukazujenatúskutočnosť,žepriestupkovékonaniavsvojejpodstatepredstavuje

tie správne konania, pri ktorých priestupkový orgán podľa osobitného zákona rozhoduje nielen o vine
ale aj o uložení sankcie. Nakoľko však z obsahu odvolania nevyplýva argumentácia, ktorá by vytýkala
odmietnutie úplnej jurisdikcie správnym súdom (§ 250i ods. 2 v spojení s § 250j ods. 5 O.s.p.), Najvyšší
súd ďalej správnosť výberu mechanizmu nápravy neposudzoval.

35. Zo súdneho a pripojeného administratívneho spisu vyplýva, že tvrdená skutočnosť, že žalobca dňa

21.09.2011 naplnil skutkovú podstatu priestupku uvedenú v § 137 ods. 2 písm. g) zák. č. 8/2009 Z. z., a
to jej objektívnu stránku spočívajúcu v tom, že „mal povinnosť poslúchnuť pokyn vyplývajúci z dopravnej
značky P2 - Stoj, daj prednosť vjazde“ avšak napriek tomu na výjazde na rýchlostnú cestu pre motorové
vozidlá nerešpektoval uvedenú dopravnú značku a pokračoval v jazde, sa zakladá na tvrdeniach službu
konajúcich policajtov zachytených v Správe o výsledku objasňovania/ záznam o priestupku na úseku

cestnej dopravy z 21.09.2011 doplneného Úradným záznamom bez zaznačenia dňa jeho vyhotovenia.

Uvedené tvrdenia nie sú podložené údajmi, ktoré by preukázali, že služobné motorové vozidlo v čase
zistenia páchania priestupku žalobcom sa nachádzalo na Južnom nábreží na takom mieste, ktoré službu
konajúcim policajtom malo umožniť reálne pozorovanie s následným objektívnym vyhodnotením činnosti
žalobcu.

36. Žalobca totiž vo svojich písomných podaniach (najmä administratívne odvolanie z 09.07.2012
proti prvostupňovému rozhodnutiu) od počiatku spochybňoval možnosť službukonajúcich policajtov
riadne pozorovať, či žalobca mohol konať tým spôsobom ako obaja policajti tvrdili. Na podporu svojich
argumentov, resp. svojich pochybností žalobca pripojil situačný nákres (pohybovú štúdiu) pre lokalitu
ulíc Ovsenná, Jačmenná, Opatovská‚ Hajnická‚ Viničná alebo Bažantia ulica.

Námietky žalobcu vychádzajúce z uvedeného situačného nákresu (t. j. argumentácia spochybňujúca
možnosť službu konajúcich policajtov sediacich v služobnom vozidle idúcom rýchlosťou vyše 22 m/
s za danej situácii posúdiť pohyb či státie vozidla žalobcu) žalovaný síce v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia na str. 7 a 8 (č. l. 15 a 16) zaznamenal, avšak sa s nimi nestotožnil, nakoľko

- prvostupňový orgán pri rozhodovaní vychádzal z listinných dôkazov a podkladov (najmä správa o

výsledku objasňovania, úradný záznam ako aj záznamy o podaní vysvetlenia hliadky PZ), ktoré tvoria
súčasť priestupkového spisu, a ktoré boli obstarané zákonným spôsobom, a toto umožnilo žalovanému
ich považovať za hodnoverné a presvedčivé, pričomo v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov je
policajt v službe povinný v medziach tohto zákona vykonať služobný zákrok, ak je páchaný trestný čin
alebo priestupok alebo je dôvodné podozrenie z ich páchania, a nakoľko

o policajti, ktorí zistili a dokumentovali opísaný priestupok, nemali podľa žalovaného žiaden pomer k
žalobcovi ako obvinenému.

37. Ďalej žalobca na podporu svojich tvrdení už v Správe o výsledku objasňovania z 21.09.2011 navrhol
vypočuť svedka pána M. C., čo však prvostupňový orgán nevykonal a žalovaný sa k tejto skutočnosti
vyjadril na str. 7 záver (č. l. 15) tak, že:

„zo spisového materiálu, a to hlavne z úradného záznamu zo dňa 21.09.2011 ako aj zo záznamov o

podanívysvetleniahliadkyPZ,vyplývaskutočnosť,žeI..V.C.bolvčasespáchaniapriestupkuvovozidle
sám.“

38. Najvyšší súd vo svojej rozhodovacej činnosti neustále poukazuje na nutnosť dodržiavať zásadu
právnej istoty (čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky), t. j. že v obdobných veciach je možné
sa od predchádzajúceho rozhodnutia Najvyššieho súdu meritórne odchýliť iba, ak sa podstatne zmenili

skutkové okolností a právne základ pre vyhlásenie súdneho rozhodnutia.

Preto s princípom právnej istoty je tesne spojená kontinuita právnych názorov súdov na riešenie
obdobných vecí.

39. Ďalej Najvyšší súd musí poukázať na to, že prostredníctvom svojej rozhodovacej činnosti
viackrát riešil problematiku procesného vyhodnotenia dôsledkov tvrdení vyslovených účastníkmi v

priestupkovomkonanínaskutkovýstav.Sprihliadnutímnaprincípvyššieuvedenýprávnejistotykonajúci
súd zdôrazňuje kontinuitu právnych názorov súdov na riešenie obdobných vecí.

Už prostredníctvom svojho rozsudku vo veci sp. zn. 1Sžso 33/2010 zo dňa 22.03.2011 Najvyšší súd
vo všeobecnej rovine vymedzil dôkazné bremeno na ťarchu žalobcu tak, že je celkom logické, že
žalobca v súdnom konaní prezentuje svoje subjektívne predstavy, prečo by malo byť rozhodnutie

správneho orgánu preňho priaznivé. Toto však na úspech v súdnom prieskume správnych rozhodnutí je
nepostačujúce, pokiaľ žalobca okrem svojich predstáv (procesná zásada bremena tvrdenia) neponúkne
právne relevantnú argumentáciu (dôkazné prostriedky) na jej podporu (procesná zásada unesenia
dôkazného bremena).

40. Preto sa Najvyšší súd v tejto veci stotožňuje s právnym názorom vysloveným konajúcim senátom

v obdobnej veci, a to prostredníctvom rozsudku Najvyššieho súdu zo dňa 08.10.2013 v sp. zn.
1Sžd/32/2013, podľa ktorého (konajúci senát cituje v zmysle ustanovenia § 250ja ods. 7 O.s.p. v rozsahu
relevantnom pre odôvodnenie svojich nižšie vyslovených záverov, v podrobnostiach je text rozsudku
zverejnený na internetovom serveri určenom na zverejňovanie súdnych rozhodnutí):

„Procesná situácia pri preverovaní skutkového stavu, kedy proti sebe stoja dve rozdielne tvrdenia, tzn.

tvrdenie páchateľa o tom, že mu pričítaný skutok nespáchal, a naopak tvrdenie orgánu objasňujúci
priestupok, že zisteným spôsobom konal, so sebou v zmysle § 58 ods. 1 zák. č. 372/1991 Zb. prináša
správnemu orgánu povinnosť zistiť hodnoverne, že skutok sa stal a že ho zavinil páchateľ priestupku.
Práve možnosť osoby označenej za páchateľa od počiatku spochybňovať tvrdenia orgánu zisťujúceho
konanie páchateľa je jediným dôkazným nástrojom, ktorý nielen spochybňuje tvrdenie zisťujúceho

orgánu, ale aj ho zaťažuje povinnosťou logické argumenty uvedené v obrane páchateľa vyhodnotiť a
uviesť dôvody ich irelevantnosti. Iba skutočnosť, že objasňujúci orgán je viazaný služobnou prísahou k
riadnej aplikácii a dodržiavaniu právneho poriadku nie je postačujúca.Preto v situácii, kde voči sebe sú prezentované protikladné hodnotenia skutkového stavu tak policajtmi
ako páchateľom priestupku, je nutné pomeriavať hodnovernosť tvrdení priestupkových orgánov
dôkazmi, ktoré sú schopné túto hodnovernosť spochybniť. Pokiaľ je však tvrdenie policajtov podložené

dôkazmi, ktoré sú spôsobilé ich obsah potvrdiť, potom sa od páchateľa legitímne očakáva, že navrhne
dôkazy vo svoj prospech.“

41. V súvislosti s uvedeným Najvyšší súd cituje svoju obdobnú judikatúru, t. j. rozsudok sp. zn. 1Sžd
14/2013 zo dňa 10. septembra 2013, na ktorý poukázal aj žalobca v svojom podaní:

„Je nepochybné, že správny orgán má v konaní postupovať tak, aby zistil skutkový stav čo najúplnejšie
a tak, aby o ňom neboli dôvodné pochybnosti. I keď tvrdenia príslušníkov hliadky PZ majú značnú

vypovedaciu hodnotu (už aj s poukazom na skutočnosť, že policajti dokumentujúci priestupok nemajú
na veci a jej výsledku žiadny záujem a vykonávajú len svoju služobnú povinnosť, pri ktorej sú viazaní
prísahou a sú povinní dbať, aby prípadný zásah do práv a slobôd osôb, ktorým by v súvislosti s
ich činnosťou mohla vzniknúť ujma a neprekročili mieru nevyhnutnú k dosiahnutiu účelu sledovaného
služobným zákrokom alebo výkonom), jeho existencia neznamená, že v prípade spochybnenia iným

dôkazom alebo dôkazmi, by správny orgán mal rezignovať na získanie akýchkoľvek iných dôkazov,
ktorých vykonanie by sa vzhľadom na konkrétne okolnosti danej veci javili byť vhodné a ktoré si môže
pri vynaložení primeraného úsilia zaobstarať.

Pohyb, rýchlosť, rôzne variácie pohybu až po zastavenie, t. j. stav nehybnosti sú technicky
zaznamenateľné a merateľné veličiny (pričom rozdiel medzi nimi je často veľmi malý, niekedy

sotva postrehnuteľný) a ich vnímanie ľudskými zmyslami a následné sprostredkovanie nepochybne
podlieha subjektívnemu hodnoteniu. To, čo niekto považuje za rýchle sa inému môže zdať pomalé,
obdobne to môže byť pri vnímaní minimálneho pohybu a stavu nehybnosti. Preto sprostredkovanie
takto vytvoreného hodnotiaceho úsudku samého o sebe nepredstavuje nespochybniteľný dôkaz o
skutočnosti, najmä nie taký, ktorý by bolo možné spätne verifikovať.

Vzhľadom na to, že v predmetnej veci teda existujú rôzne verzie skutkového stavu, nemožno hovoriť o
jehoobjasneníbezpochybnostíavtakomprípadejekonštatovaniezodpovednostižalobkynezakonanie
vykazujúce znaky priestupku (nerešpektovaním pokynu vyplývajúceho z dopravnej značky „Stoj, daj
prednosť v jazde“ nepresvedčivé a predčasné.

Rozhodnutie správneho orgánu preto nebolo možné považovať za súladné so zákonom a bolo ho

potrebné zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.

V prípade, že sa správnym orgánom nepodarí preukázať spáchanie skutku žalobkyňou tak, aby ďalšie
pochybnosti o jeho priebehu nepretrvávali, bude nevyhnutné zastaviť priestupkové konanie podľa § 76
ods. 1 písm. a/ zákona o priestupkoch.“

42. Nakoľko išlo o základnú argumentáciu žalobcu, ktorá sa týkala nesprávneho zistenia skutkového

stavu v neprospech procesných práv žalobcu v priestupkovom konaní a ktorá vymedzovala rámec
meritórneho súdneho prieskumu, ostatné jeho odvolacie námietky (najmä odopretia účasti na ústnom
pojednávaní) boli týmto skonzumované. Preto sa Najvyšší súd inými námietkami ďalej nezaoberal.

V.

43. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok

žalobcu a stanoviska žalovaného ako aj s prihliadnutím na závery obsiahnuté v svojich predchádzajúcich
rozhodnutiach(čl.1ods.1ústavy),najmäužvcitovanomrozhodnutísp.zn.1Sžso33/2010akoajsp.zn.
1Sžd/32/2013 a sp. zn. 1Sžd/14/2013, pri ktorých Najvyšší súd nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa
odnichobsahuavyslovenýchprávnychnázorov(viďúčinkysledovanév§250jaods.4acontrarioodsek
7 O.s.p. spolu s čl. 144 ods. 1 ústavy) s prihliadnutím na ústavný princíp právnej istoty odchýlil (napríklad

zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodnéhozjednocovacieho stanoviska v zmysle záverov judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti
zjednocovania alebo zamedzovania vydávania protirečivých rozsudkov, najmä vec Zielinsky, Pradal a
spol. v. Francúzska republika č. A - 24846/94, 34165/96 až 34173/96, poprípade vec Borovská a Forrai

v. Slovenská republika č. A - 48554/10 z 25.11.2014), s osvojením si argumentácie krajského súdu
postupom podľa § 219 ods. 2 O.s.p. s oznámením termínu vyhlásenia rozsudku postupom podľa § 156
ods. l a 3 O.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku.

Bude preto úlohou dotknutého správneho orgánu, aby v ďalšom konaní v zmysle vyššie uvedených
právnych názorov konajúceho odvolacieho súdu (§ 250ja ods. 4 O.s.p.) vykonal riadne zistenie

skutkového stavu v rozsahu nevyhnutne potrebnom pre účely priestupkového konania a na jeho základe
rozhodol.

44. Najvyšší súd v súlade so zásadou hospodárnosti súdneho konania ako aj so svojou dlhodobo
ustálenou praxou neuviedol vo výroku zrušujúceho rozsudku zákonné ustanovenie, podľa ktorého bolo
rozhodnutie správneho orgánu zrušené (§ 250j ods. 4 prvá veta O.s.p.), pretože dôvodom podania
tejto informácie správnym súdom je v zmysle § 250j ods. 4 veta druhá O.s.p. poskytnúť podklady

pre posúdenie prípustnosti možného odvolania proti rozsudku súdu. Nakoľko proti rozhodnutiam
Najvyššieho súdu vydaným v správnom súdnictve sú nielen generálne (§ 246c ods. 1 O.s.p.) ale aj
špeciálne (§ 250ja ods. 6 O.s.p.) opravné prostriedky neprípustné s výnimkou prípadu úplnej jurisdikcie
zakotvenej v ustanovení § 250ja ods. 5 O.s.p., a táto situácia v prejednávanej veci nenastala, potom nie
je možné ust. § 250j ods. 4 O.s.p. na výrok rozhodnutia Najvyššieho súdu aplikovať.

45. O trovách odvolacieho súdneho konania rozhodol Najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 a 2 v spojitosti s
§ 250k ods. 1 O.s.p., podľa ktorého iba úspešný žalobca má právo na úplnú náhradu trov tohto konania.
Podmienkou pre priznanie náhrady trov právneho zastúpenia je ich doloženie do spisu počas konania
alebo dovyčíslenie v 3 - dňovej lehote po vyhlásení rozsudku.

Podľa § 151 ods. 1 O.s.p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v

rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný
trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Podľa § 151 ods. 2 O.s.p. platí, že ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná
náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho
zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd

munáhradutrovkonanianepriznáavtakomprípadesúdniejeviazanýrozhodnutímoprisúdenínáhrady
trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

46. Výška priznaných náhrad trov konania sa skladá:

1. Z náhrady trov právneho zastúpenia, ktoré právny zástupca žalobcu listom z 11. februára 2014 v
zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. vyčíslil a Najvyšší

súd uznal:

1.1. Trovy právneho zastúpenia na krajskom súde

1.1.1. prevzatie a príprava zastúp. (12) - 1 úkon práv. pomoci 58,69 €

1.1.1.1. prislúchajúca náhrada rež. paušálu 7,63 €

1.1.2. podanie žaloby (12) - 1 úkon práv. pomoci 58,69 €

1.1.2.1. prislúchajúca náhrada rež. paušálu 7,63 €

1.1.3. účasť na pojednávaní (13) - 1 úkon práv. pomoci 60,07 €1.1.3.1. prislúchajúca náhrada rež. paušálu 7,81 €

1.2. Trovy právneho zastúpenia na odvolacom súde

1.2.1. podanie odvolania (14) ......... 1 úkon práv. pomoci 61,87 €

1.2.1.1. prislúchajúca náhrada rež. paušálu 8,04 €

1.2.2. písomné podanie (14) ....... 1 úkon práv. pomoci 61,87 €

1.2.2.1. prislúchajúca náhrada rež. paušálu 8,04 €

1.3. Daň z pridanej hodnoty (20%)

celkom trovy právneho zastúpenia: 408,41 €

2. z náhrady súdneho poplatku za žalobu 35,-- €

3. z náhrady súdneho poplatku za odvolanie 35,-- €

celkom iné trovy: 70,-- €

Nakoľko úspešný žalobca bol zastúpený advokátom, je nutné podľa § 149 ods. 1 v spojení s § 246c ods.
1 O.s.p. zaplatiť mu priznanú náhradu trov. Bližšie podrobnosti sú obsiahnuté v liste zo dňa 11.02.2014,
ktorý je súčasťou súdneho spisu.

47. Najvyšší súd nepriznal žalobcovi požadovanú výšku odmeny právneho zastúpenia na priznanie
odmeny za podanie právneho zástupcu zo dňa 26.07.2013 v požadovanej výške 60,07 €, nakoľko
uvedené podanie iba po obsahovej stránke dopĺňalo podanú žalobu (ku dňu 15.11.2012) o ďalšiu
argumentáciu, ktorú mal žalobca predniesť najneskôr v 2- mesačnej lehote. Naopak na oneskorene
doručené podanie z 20.02.2014 odvolací súd prihliadol, lebo obsahoval také dôkazné prostriedky, ktoré

boli prípustné a efektívne na podporu argumentácie žalobcu o nedostatočnom zistení skutkového stavu
(viď systém úplnej apelácie v správnom súdnictve).

48. Najvyšší súd v prejednávanej veci v súlade s ust. § 250ja ods. 2 O.s.p. rozhodol bez pojednávania,
lebo nezistil, že by týmto postupom bol porušený verejný záujem (vo veci prebehlo na prvom stupni
súdne pojednávanie, pričom účastníkom bola daná možnosť sa ho zúčastniť), nešlo o vec v zmysle §

250i ods. 2 O.s.p. (úprava priestupkového konania je spojená s verejnoprávnymi vzťahmi), v konaní
nebolo potrebné v súlade s ust. § 250i ods. 1 O.s.p. vykonať dokazovanie a z iných dôvodov nevznikla
potreba pojednávanie nariadiť.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný opravný prostriedok (§ 246c ods. 1 O.s.p.).