Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, January 20, 2015

Súd: Okresný súd Vranov n/T
Spisová značka: 9C/235/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8813203792
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 01. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ružena Vašková

ECLI: ECLI:SK:OSVT:2015:8813203792.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Vranov nad Topľou samosudcom JUDr. Ruženou Vaškovou v právnej veci žalobcu: I. L., V..

XX.X.XXXX, P. XXX/XX, XXX XX X. V. B., zastúpený: JUDr. Branislav Kahanec, advokát, Vajanského
33, 080 01 Prešov, proti žalovanému: Rapid life životá poisťovňa, a.s., IČO: 31 690 904, Garbiarska 2,
040 71 Košice, zastúpený: JUDr. Jaroslav Škapinec, zástupca na základe plnej moci, Slobody 5, 040
11 Košice, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, takto

r o z h o d o l :

Súd zamieta návrh žalovaného na prerušenie konania.

Súd zrušuje rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu Košice sp.zn. 2C/3482/2012 zo dňa 19.1.2012
vydaný rozhodcom JUDr. Bohumírom Zaujecom.

Žalovaný je povinný uhradiť žalobcovi trovy konania vo výške 589,48 eur, a to do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobou doručenou súdu dňa 9.4.2013 sa žalobca domáhal, aby súd zrušil rozhodcovský rozsudok
Arbitrážneho súdu Košice, sp. zn. 2C/3482/2012, vydaný dňa 19.1.2012 a priznal mu náhradu trov
konania. V žalobe uviedol, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzavretá poistná zmluva, v ktorej
žalobca vystupoval ako spotrebiteľ. Žalobcovi bol doručený predmetný rozhodcovský rozsudok, ktorým
bol zaviazaný zaplatiť žalovanému peňažnú sumu vo výške 102,90 eur a trovy rozhodcovského konania
vo výške 276 eur. Zo žalobného návrhu vyplýva, že žalovaný žalobcu pred doručením rozhodcovského
rozsudku nikdy neupozornil na existenciu pohľadávky a nikto ho ani nevyzval na jej vysporiadanie.

Žalovaný mal účelovým konaním uplatniť svoje domnelé právo formou rozhodcovského konania, kedy
trovy konania pri istine 102,90 eur predstavujú sumu 276 eur. Žalobca uviedol, že ustanovenie 7a časti
XVII Všeobecných zmluvných podmienok je neprimeranou zmluvnou podmienkou a teda je neplatné,
preto žiada zrušiť rozhodcovský rozsudok.

Žalovaný so žalobou nesúhlasil. Poukázal na skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný v
skrátenom konaní, pričom prípadným včas podaným odporom zo strany navrhovateľa by došlo ku
jeho automatickému zrušeniu a následnému konaniu rozhodcovského súdu, pričom všeobecný súd
by nemal založenú príslušnosť v takom spore konať a rozhodovať. Taktiež uviedol, že žalobu o

zrušenie rozhodcovského rozsudku možno podať v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodcovského
rozsudku účastníkovi rozhodcovského konania, ktorý podáva žalobu o zrušenie rozhodcovského
rozsudku. Žalovaný poukázal na to, že Smernicu 93/13/EHS nie je možné aplikovať v uvedenom
konaní, keďže smernice nie je voči občanom právne zaväzujúca a jej účinok je priamy len v tomprípade, ak štát smernicu EÚ do svojho právneho poriadku neimplementoval pričom smernica zakladá
práva občana a ak sa jedná o vertikálny vzťah občan a štát, pričom ani jedna z podmienok nie
je v uvedenej smernici splnená. Smernica nemá horizontálny účinok a je záväzná len pre členské

štáty, ktorým je určená a to iba čo do výsledku, ktorý má byť dosiahnutý. Forma a prostriedky akým
spôsobom sa smernica do svojho právne poriadku členského štátu zakomponuje sú ponechané na
členskom štáte. Uviedol, že v zmysle bodu 19 smernice 93/13/EHS zmluvné podmienky v poistných
zmluvách nepodliehajú tejto smernici preto by rozhodcovská doložka uzavretá v spotrebiteľskej zmluve
nemala podliehať súdnemu prieskumu, lebo je to v priamom rozpore so zámerom smernice. Čo

sa týka ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka poukázal na nesprávny preklad
smernice 93/13/EHS do slovenského jazyka a následného vypustenia vety zákonodarcom, ktorá by
normu uvádzala do súladu so zámerom smernice, v dôsledku čoho dochádza k svojvoľným výkladom
slovenských súdom a to tak, že posudzujú rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú bez ohľadu na
jej znenie, teda neobstojí žiadna rozhodcovská doložka. Žalovaný uviedol, že správnym prekladom
smernice je znenie ,,aby sa spory neriešili výhradne rozhodcovskými súdmi, na ktoré sa nevzťahujú

právne predpisy“, pričom v podmienkach slovenského právneho poriadku nie je v skutočnosti možné
uzavrieť takú rozhodcovskú doložku, ktorá by mohla účinne nútiť spotrebiteľa, aby svoje spory
riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, pretože právomoc všeobecného súdu v konaní o zrušenie
rozhodcovského rozsudku nie je možné preniesť na rozhodcovský súd alebo iná orgán. V súvislosti
so žalobcom namietanou neplatnosťou rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky

v spotrebiteľskej zmluve žalovaný poukazuje aj na ustanovenie § 53 ods. 1 posledná veta O.Z., v
zmysle ktorého platí, že dovolené sú zmluvné dojednania, ktoré by inak predstavovali neprijateľné
podmienky, ak sú individuálne dojednané. Ťažisko individuálneho dojednania podmienky spočíva
v možnosti spotrebiteľa ovplyvniť podstatu podmienky. V slovenskom právnom poriadku absentuje
právna norma pozitívne vymedzujúca obsah pojmu „individuálne dojednanie podmienky“ (t.j. čo možno

považovať za skutkový dej subsumovateľný pod tento stručný text). Naproti tomu existuje pomerne
bohatá a nesmieme divergentná judikatúra o tom, čo nie je „individuálne dojednaná podmienka“,
svedčiaca o tom, že principiálne je dosiaľ tento pojem nevyjasnený. Čo teda možno subsumovať
pod pojem „individuálne dojednanie podmienky“ v zmluvnom vzťahu, formuluje pomerne robustný
dokument európskeho formátu a to „Princípy európskeho zmluvného práva“ (PECL). Pri výklade pojmu

„individuálne dojednanie podmienky“ je teda vzhľadom na povinnosť ex offo eurokonformného výkladu
právnych noriem nutné zo strany súdu rešpektovať uvedené rozhodnutie ESD a následkom toho aj
PECL resp. v ňom definovaný výklad pojmu, ktorý v našom právnom poriadku vlastný výklad nemá.
Postup individuálneho dojednávania rozhodcovskej doložky podľa kritérií PECL bol v okolnostiach
prípadu dodržaný. Žalobca mal preukázateľne možnosť podmienku (rozhodcovskú doložku) prijať,

modifikovať alebo ju odmietnuť, a to bez toho, aby bol tým samotný zmluvný vzťah - poistenie -
negatívne ovplyvnený. Žalobca neviazal uzavretie poistenia na podpis rozhodcovskej doložky. Žalobca
poukázal na správny postup kontraktácie rozhodcovskej zmluvy z pohľadu spotrebiteľského práva,
ktorý popisuje Najvyšší súd SR v rozhodnutí pod sp. zn. 6 M Cdo 9/2012. Presne v intenciách
rozhodnutia 6M Cdo 9/2012 žalovaný postupoval. Toto rozhodnutie je meritórnym a nie procesným

rozhodnutím. Ústavne je neprípustné, aby súd ad hoc vytváral právne normy, resp. existujúce dopĺňal,
na základe čoho si vytvorí účelovú právnu normu, pričom následnou subsumáciou nedostatočne
zisteného skutkového stavu pod túto „dotvorenú právnu normu“ súd dospeje k záveru, že táto ad hoc
súdom vytvorená právna norma bola dodávateľom porušená. Žalobca bol v čase uzatvárania poistnej
zmluvy, tak ako to žalovaný uvádza nižšie, preukázateľne informovaný o tom, čo obnáša mimosúdne

riešenie sporov podľa zák. č. 244/2002 Z. z., a to zo strany sprostredkovateľa poistenia postupom
podľa zák. č. 340/2005 Z. z. o sprostredkovaní poistenia, o čom svedčí „Záznam o požiadavkách
a potrebách klienta“ (ďalej aj „Záznam“) podpísaný žalobcom a sprostredkovateľom poistenia (nie
zamestnancom poisťovne). Žalovaný považuje rozhodcovskú doložku za individuálne dohodnutú, keďže
bola osobitne dojednaná a výrazne oddelená od ostatného textu všeobecných poistných podmienok.

To či ide o individuálne dojednanie napadnutej rozhodcovskej doložky má súd posúdiť s prihliadnutím
na celý proces uzatvárania poistnej zmluvy č. 442559007, pričom pre jeho posúdenie je relevantný
jedine zákona č. 340/2005 Z.z. o sprostredkovaní poistenia a sprostredkovaní zaistenia. Poukázal
na povinnosť sprostredkovateľa poistenia vyplývajúcu zo zákona, v zmysle ktorej pred uzavretím
poistnej zmluvy je sprostredkovateľ poistenia povinný klientovi oznámiť osobitné predpisy upravujúce

mimosúdne vyrovnanie sporov vyplývajúcich zo sprostredkovania poistenia. Žalovaný už v dôsledku
tohto zákonného príkazu nepochyboval o tom, že ak klient podpísal „Záznam o potrebách klienta“
ako aj zmluvné dojednania obsahujúce rozhodcovskú doložku , konal tak navrhovateľ ako klient
zákonným spôsobom poučený a informovaný o mimosúdnom riešení sporov. Uviedol, že ak súdpri vykonávaní dokazovania vo veci vynechá posúdenie súladnosti sprostredkovateľa so zákonom
č. 340/2005 Z.z. išlo by o hrubé a zámerné porušovanie práva žalovaného na spravodlivý proces.
Poukázal na skutočnosť, že žalovaný so žalobcom nič osobne nedojednával, žalovaný iba akceptoval

písomné prejavy vôle vyhotovené žalobcom a sprostredkovateľom poistenia. V súvislosti s informačným
pohovorom s klientom, t. j. ešte pred rozhodnutím žalobcu, či vôbec uzavrie so sprostredkovateľom
poistnú zmluvu, musel sprostredkovateľ položiť klientovi 3 otázky a to, či navrhovateľ potrebuje ešte
nejaké vysvetlenie, doplnenie informácie na ktoré klient odpovedal nie, či navrhovateľ chce v rámci
poistenia ešte niečo dojednať, zameniť, doplniť na čo klient odpovedal nie, či klient chce a keď áno,

tak kedy, uzavrieť písomnú zmluvu s obsahom zaznamenaným v doloženom Zázname. Zo Záznamu
o potrebách klienta vyplýva, že bol dostatočne informovaný o tom, čo mimosúdne riešenie sporov, a
to konkrétne formou rozhodcovského konania podľa zákona č. 244/2002 Z.z. znamená, a to najmä v
nadväznosti na ustanovenia § 10 ods. 13 písm. e) zákona č. 340/2005 Z.z. a § 2 ods. 1 zákona č.
1/1993 Z.z. a to v rozsahu, ktorý vtedy sám považoval za dostatočný. To, že ide o osobitné dojednanie
graficky a významovo potvrdzuje aj to, že na platnosť tohto dojednania bolo potrebné, aby sa aj

sprostredkovateľ poistenia podpísal priamo pod ustanovenia osobitných dojednaní, pretože dojednanie
predpokladá z doslovného významu minimálne dve strany a sprostredkovateľ reprezentoval pri tomto
právnomúkonepoisťovňuakodruhústranudojednania.Zuvedenéhojasneanespochybniteľnevyplýva,
že „Osobitné zmluvné dojednania“ žalobca podpísať nemusel, a to bez toho, aby to malo vplyv na
jeho práva a povinnosti vyplývajúce z poistnej zmluvy resp. zo Všeobecných poistných podmienok.

V prípade nepodpísania týchto osobitných zmluvných dojednaní žalobcom by platná rozhodcovská
doložka nebola vôbec vznikla. Rozhodujúce však je, že žalobca mal reálnu možnosť vylúčiť aplikáciu
danej zmluvnej podmienky, a tým sa dosiahla podstata individuálnosti tohto dojednania smerujúca k
ochrane spotrebiteľa.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobou a jej prílohami, a to rozhodcovským rozsudkom

sp. zn. 2C/3482/2012, návrhom na začatie konania o zaplatenie 102,90 eur a návrhom na splátkový
kalendár, návrhom na uzatvorenie poistnej zmluvy a pripoistením zo dňa 27.7.2007, časťou VPP
platných od 21.5.2007. Ďalej súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s písomným podaním
žalovaného zo dňa 26.3.2014 a 20.1.2015 spolu s prílohami, kópiou spisu Arbitrážneho súdu Košice
sp. zn. 2C/3485/2012 a v ňom aj Príručkou obchodnej služby, Oznámením o zániku poistenia zo dňa

2.12.2009, Rokovacím poriadkom Arbitrážneho súdu Košice v znení účinnom od 10.3.2011 , výpoveďou
žalobkyne, prednesom právneho zástupcu žalovaného, prednesom právneho zástupcu žalobcu a zistil
nasledovný skutkový stav:

Medzi žalobcom a žalovaným bola dňa 27.7.2007 pod č. 7425591007 uzavretá poistná zmluva.
Pri uzatvorení zmluvy žalobca podpísal vyhlásenie, že bol oboznámený so všeobecnými poistnými

podmienkami pre životné poistenie žalovaného, ktoré sú súčasťou zmluvy. Súčasťou všeobecných
poistných podmienok sú aj Osobitné zmluvné dojednania k poistnej zmluve č. 4425591007, podľa
ktorých žalobca so žalovaným okrem iného vyjadrili svoju vôľu v prípade vzniku akéhokoľvek sporu
medzi zmluvnými stranami, že sa namiesto súdneho konania z dôvodu účelnosti, praktickosti a rýchlosti
podrobia rozhodcovskému konaniu v zmysle XV. časti týchto všeobecných podmienok s tým, že toto

ustanovenie chápu ako rozhodcovskú doložku (bod 2 Osobitných zmluvných dojednaní). Osobitné
zmluvné dojednania žalobca podpísal dňa 27.7.2007.

Listom zo dňa 02.12.2009 žalovaný žalobcovi oznámil zánik poistenia z dôvodu žiadosti žalobcu
doručenému žalovanému 01.12.2009. V oznámení je uvedené, že zostatok dlžného poistného
predstavuje sumu -80,24 eur ako preplatok, ktorý mal byť žalobcovi vyplatený do 14 po zániku poistenia.

Pod sp. zn. 2C/3482/2012 vydal dňa 19.1.2012 Arbitrážny súd Košice konajúci bez nariadenia
pojednávania prostredníctvom rozhodcu JUDr. Bohumíra Zaujeca vo veci Rapid life životná poisťovňa
a. s., IČO: 31 690 904 ako žalobcu proti I. L., V.. XX.X.XXXX ako žalovanému rozhodcovský rozsudok,
ktorým mu uložil zaplatiť žalobcovi peňažnú sumu vo výške 102,90 eura a trovy rozhodcovského
konania vo výške 276 eur. Z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku vyplýva, že suma, ktorú mal

žalobca spoločnosti Rapid life životná poisťovňa a. s. zaplatiť je pohľadávkou, ktorá vznikla z poistenia
uzatvoreného 27.7.2007 poistnou zmluvou č. 4425590007 . Trovy konania sú vo výške 276 eur a tietovyplývajú z položky 8 Sadzobníka trov rozhodcovského konania. V rozsudku bol žalobca (tam žalovaný)
poučený o tom, že voči rozhodcovskému rozsudku je možné podať opravný prostriedok, odpor, a to
v lehote 5 dní od doručenia rozhodcovského rozsudku, pričom podmienkou prihliadania na odpor je

zaplatenie poplatku za podanie odporu vo výške 72 eur. Rozhodcovský rozsudok bol žalobcovi (tam
žalovanému) doručený 12.3.2013, čo je zrejmé z doručenky, ktorá je obsahom spisu rozhodcovského
súdu.

Z písomného vyjadrenia žalovaného zo dňa 26.3.2014 vyplýva, že namieta:

1. nesplnenie poplatkovej povinnosti žalobcom napriek jasnému zneniu zákona porušuje rovnosť
účastníkov v súdnom konaní,

2. predmetom konania je rozhodcovský rozsudok o nároku z poistnej zmluvy. Poistné zmluvy sú podľa
19-tého odôvodnenia Smernice 93/13/EHS výnimočné tým, že hodnoteniu z pohľadu spotrebiteľského
práva nepodliehajú tie podmienky, ktoré sa berú do úvahy pri výpočte poistného. Čo sa berie do úvahy
pri výpočte poistného je otázkou odbornou. Keďže Národná banka Slovenska dohliada na výpočty
poistného, je v tejto oblasti odborníkom. Podľa odborného vyjadrenia NBS dohoda o rozhodcovskom

konaní v Životnom poistení osôb vstupuje do výpočtu poistného tým, že ovplyvňuje inkasné gama
náklady ako jednu zo zložiek poistného. To znamená, že dohoda o rozhodcovskom konaní v poistnej
zmluve nespadá pod kontrolu spotrebiteľského práva,

3. žalovaný vytvoril také predpoklady, aby rozhodcovská doložka v jeho poistných zmluvách bola
dohodnutá individuálne, ak sa tak žalobca rozhodne. Žalobca mohol poistenie uzavrieť aj bez

rozhodcovskej doložky, avšak tak neučinil, ale pre svoj prípad si individuálne zvolil podpis rozhodcovskej
doložky, i keď bol na mimosúdne riešenie sporov, zák. č. 244/2002 a časť XV. VPP vyslovene osobou
odlišnou od žalovaného pred uzavretím poistenia upozornený. Rozhodcovské doložka, ktorá bola
základom pre napadnutý rozhodcovský rozsudok, bola individuálne dojednaná,

4. rozhodcovská doložka, ktorá bola základom pre napadnutý rozhodcovský rozsudok nespôsobuje

žiadnu značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa, pretože svojim obsahom nepriznáva
žalovanému viac práv, ako žalobcovi. V rozhodcovskom konaní majú účastníci rovné postavenie. K
záveru o značnej nerovnováhe a teda o neprijateľnosti zmluvnej podmienky možno dôjsť iba na základe
vykonania poctivého testu primeranosti podmienky,

5. poistná zmluva má osobitné postavenie medzi inými spotrebiteľskými zmluvami tým, že jej Smernica

93/13/EHS udeľuje výnimku (19-te odôvodnenie Smernice). Osobitným a odlišným od iných dodávateľov
je aj skutkový dej, akým došlo ku uzatvoreniu poistnej zmluvy a rozhodcovskej doložky, a to najmä
účasť tretieho licencovaného subjektu (sprostredkovateľ poistenia) a rad predzmluvných informačných
povinností včítane zo zákona povinného upozornenia žalobcu na mimosúdne riešenie sporov. Osobitosti
tohto prípadu a špecifické skutkové okolnosti, najmä Záznam o požiadavkách a potrebách žalobcu

žalobcom vlastnoručne podpísaný (§ 35 ods. 2 O. z.), opodstatňujú iný postup a závery súdu, ako v
prípadoch, ak sa zmluva podpisuje chvatne, bez sprostredkovateľa vo vidine rýchleho zisku pôžičky,

6. žalovaný konal v dobrej viere a dobrá viera je hodná súdnej ochrany. Vychádzal z toho, že obsah
Záznamu verne a pravdivo popisuje priebeh kontraktácie, ktorej sa žalovaný nezúčastnil. Žalovaný
dodržal, na čo sa zaviazal. Poistnú zmluvu porušil žalovaný. Ak proces kontraktácie neprebehol tak,

ako je zachytený v Zázname, potom túto listinu nemal žalobca podpísať. Ak Záznam žalobca podpísal
a proces kontraktácie prebehol inák, ako je zachytený v Zázname, potom žalobca podpisom potvrdil
nepravdivú listinu, a preto zjavne konal v zlom úmysle. Preto si nezasluhuje žiadnu súdnu ochranu pred
následkami svojho konania.

7. zákon č. 340/2005 Z. z. je špecifickým zákonom, ktorý najmä svojim § 10 (na rozdiel od

iných dodávateľsko - spotrebiteľských vzťahov) vytvára pri uzavieraní poistných zmlúv dostatočný
inštitucionálny rámec, ktorý garantuje práva spotrebiteľa pri uzavieraní poistenia. Už samotná aplikácia
tohto zákona je ochranou záujmov spotrebiteľa. Preto pokiaľ proces kontraktácia prebehol špecifickým
zákonom regulovaným postupom v súlade s týmto zákonom, o čom svedčí listinný dôkaz, ktorým je
Záznam, potom je nutné všetky námietky žalobcu vyhodnotiť ako nevierohodné, pretože tento Záznam(v kontexte zák. č. 340/2005 Z. z.) preukazuje, že sú nepravdivé. Na základe hore uvedeného žalovaný
žiada, aby súd žalobu v plnom rozsahu zamietol ako bezdôvodnú.

Žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol, že trvá na podanom návrhu, keďže má

za to, že podaný návrh je dôvodný. Poukázal na rozhodnutie Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k.
4C 121/2013 ako aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 6Cdo 1/2012, 4Cdo
41/2012, 6MCdo 9/2012. Zároveň uviedol, že poukazuje na spôsob, akým bola zmluva uzatvorená a to,
že žalovaný nemal vedomosť o význame rozhodcovskej doložky, nebolo mu vysvetlené čo tento pojem
obnáša, preto takéto konanie považuje za nekalú praktiku.

Právny zástupca žalovaného vo svojom prednese uviedol, že žalovaný navrhuje žalobu ako nedôvodnú

zamietnuť. Dôvodom, pre ktorý žalobca podal žalobu a vlastne jediným ustanovením, ktoré je označené
v žalobe je § 40 ods. 1 písm. j) Zákona o rozhodcovskom konaní. Ide o dôvod zrušenia rozhodcovského
rozsudku pre porušenie práv spotrebiteľa vyplývajúcich z osobitných zákonov na ochranu spotrebiteľa.
Žalovanástranenesúhlasístým,žebyvzákladnomrozhodcovskomkonaníboloakýmkoľvekspôsobom
porušené akékoľvek osobité právo spotrebiteľa. Žalobca mal v základnom konaní obdobné postavenie

ako mal každý účastník konania v prípade skráteného konanie pred všeobecným súdom. Pokiaľ
ide o argumentáciu právneho zástupcu žalobcu s poukazom na rozhodnutia ktoré citoval právny
zástupca poprel, že by išlo o skutkovo podobné prípady, pretože žalovaná používala viacero modifikácií
rozhodcovských doložiek. Čo sa týka rozhodnutia Najvyššieho súdu 6Cdo 1/2012 toto rozhodnutie bolo
napadnuté ústavnou sťažnosťou, doteraz vec nebola rozhodnutá. Vo svojom prednese poukázal na

rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci C 342/2013. Ide podľa názoru právneho zástupcu
žalovaného o významné rozhodnutie vo veci Raiffeisen bank. Podstatou tohto rozhodnutia sú tri závažne
veci a to, že rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve nie je a priori neprijateľná, rozhodcovská
doložka ktorá nebráni podať žalobu o zrušení rozhodcovského rozsudku nemôže byť neprijateľná a
nesplnenie informačných povinností v tej zmluvnej fáze nemá vplyv na to, či je rozhodcovská doložka

prijateľná.

Podľaustanovenia§52Občianskehozákonníkavzneníúčinnomvčaseuzatvoreniazmluvy(27.7.2007)
sa za spotrebiteľské zmluvy považovali kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy
upravené v 8. časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane
dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom

vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení
spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

Na uvedený právny vzťah je totiž potrebné aplikovať zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa

účinný od 1.7.2007 a vychádzať pritom z ustanovenia § 3 ods. 3, podľa ktorého každý spotrebiteľ má
právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, ktorými sú zmluvy
uzavreté podľa Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých
charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah
zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; aj na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa

Občianskeho zákonníka, sa primerane použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka.

Nepochybne poistná zmluva uzavretá medzi účastníkmi je teda spotrebiteľskou zmluvou v zmysle
zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom tento výklad je v súlade aj s komunitárnou úpravou ochrany
spotrebiteľa v zmysle smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách.

Pri závere o tom, že spornú zmluvu je potrebné považovať za spotrebiteľskú zmluvu, je potrebné na ňu
aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka.V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len neprijateľná podmienka ).

Podľa § 53 ods. 4 citovaného zákona neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách
sú neplatné.

Ako vyplýva z § 54 ods. 1, ods. 2 zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu
odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich
práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach
o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom
odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Ako vyplýva § 1 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní účinného v čase vydania
rozhodcovského rozsudku v rozhodcovskom konaní možno rozhodovať len spory, ktoré účastníci
konania pred súdom môžu skončiť súdnym zmierom.

V zmysle § 40 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní účastník rozhodcovského
konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského
rozsudku, len ak

a) rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania
(§ 1 ods. 3),

b) rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o
nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní,

c) jeden z účastníkov rozhodcovského konania popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy,

d) sa rozhodlo o veci, na ktorú sa rozhodcovská zmluva nevzťahovala, a účastník rozhodcovského
konania túto okolnosť v rozhodcovskom konaní namietal,

e) účastník rozhodcovského konania, ktorý musí byť zastúpený zákonným zástupcom, nebol takto
zastúpený alebo v mene účastníka rozhodcovského konania vystupovala osoba, ktorá nebola na to
splnomocnená a jej úkony neboli ani dodatočne schválené,

f) sa na vydaní rozhodcovského rozsudku zúčastnil rozhodca, ktorý bol rozhodnutím podľa § 9
vylúčený pre predpojatosť alebo ktorého vylúčenie účastník rozhodcovského konania pred vydaním

rozhodcovského rozsudku nie zo svojej viny nemohol dosiahnuť,

g) bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 17),

h) sú dôvody, pre ktoré možno žiadať o obnovu konania podľa osobitného zákona, 14) alebo

i) bol rozhodcovský rozsudok ovplyvnený trestným činom rozhodcu, účastníkov konania alebo znalca,
za ktorý bol právoplatne odsúdený,

j) pri rozhodovaní boli porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu práv spotrebiteľa.13a)

Podľa § 17 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní účastníci rozhodcovského konania
majú v rozhodcovskom konaní rovné postavenie. Každému účastníkovi rozhodcovského konania sa má
poskytnúť rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu.Pre spotrebiteľskú zmluvu je charakteristické, že spotrebiteľ vstupuje do zmluvného vzťahu s
dodávateľom, ktorým je najčastejšie predávajúci, za zmluvných podmienok, ktoré si vopred určil
dodávateľ, pričom spotrebiteľ nemá možnosť tieto podmienky individuálne ovplyvniť. Občiansky

zákonník podrobnejšie špecifikuje všeobecné pravidlá pre dojednanie podmienok v spotrebiteľských
zmlúv a výslovne ustanovuje, že takéto ustanovenia v zmluvách, ktoré spôsobujú nerovnováhu v
právachapovinnostiachvneprospechspotrebiteľasúneprijateľnéapretoneplatné.Vychádzasaztoho,
že predovšetkým spotrebiteľ v dobrej viere uzatvára zmluvu s dodávateľom, od ktorého sa očakáva,
že vzhľadom na jeho podnikanie a ponúkaný tovar a služby koná profesionálne a v súlade s poctivým

prístupom k podnikaniu. Predpokladá sa, že dodávateľ má vedomosti a skúsenosti a oproti spotrebiteľovi
vystupuje ako zvýhodnený účastník zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou.

Ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka sa týka iba podmienok, ktoré zákon označuje za neprijateľné.
Ide o podmienky, ktoré sú nečestné, neslušné, hrubo poškodzujúce spotrebiteľa a preto ich použitie
zákon sankcionuje absolútnou neplatnosťou. Vyjadruje snahu, aby dodávateľ v spotrebiteľských
zmluvách pristupoval k tvorbe podmienok v súlade s dobrými mravmi. Je potrebné dodať, že spotrebiteľ

z povahy veci v súčasných podmienkach štandardizácie produktov bežnej spotreby, ako aj zmluvných
podmienok, má iba fiktívnu možnosť ovplyvniť podstatu zmluvných podmienok, ktoré sú mu zo strany
dodávateľa predložené, pričom často vzhľadom na ich rozsiahlosť a použitú právnu terminológiu nemá
možnosť, či už ich vôbec prečítať, resp. pochopiť ich obsah. Ide teda o zákonný zákaz používania
neprijateľných podmienok, ktoré vyvolá právoplatné súdne rozhodnutie a dodávateľ je povinný zdržať sa

ich používania. Ochrana spotrebiteľa sa týka iba formulárových zmlúv, ktoré sú uzatvárané na základe
predbežne formulovaného zmluvného formulára, ktorý má dodávateľ vopred pripravený a ktorý používa
v dvoch alebo viacerých prípadoch, pričom spotrebiteľ spravidla obsah zmluvy nemení.

Súd v danej súvislosti poukazuje aj na skutočnosť, že Slovenská republika ako člen Európskej únie
je povinná plniť záväzky vyplývajúce z tohto členstva. Členské štáty Únie sú povinné zabezpečiť,

aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo
dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa
týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok
(čl. 6 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,
ďalej len „smernica“).

Dôležitým rozhodnutím je rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci Océano Grupo Editorial SA
a Rocío Murciano Quintero (C-240/98) a medzi Salvat Editores SA a José M. Sánchez Alcón Prades
a spol., spojené prípady C-240/98 a C-244/98, z ktorého je zrejmá aj obligatórnosť zásahu súdu proti
nekalej podmienke: ,,Cieľ Článku 6 Smernice, ktorý od členských štátov vyžaduje stanoviť, že nečestné
podmienky nie sú pre spotrebiteľa zaväzujúce, by sa nedosiahol, keby bol spotrebiteľ sám povinný

vystúpiť proti nečestnej povahe takých podmienok. V sporoch, kde zahrnuté sumy sú často obmedzené,
môžu byť právnické poplatky vyššie než vložená čiastka, čo môže spotrebiteľa odradiť, aby napadol
použitie nečestnej podmienky. V počte členských štátov procedurálne predpisy umožňujú jednotlivcom
brániť sa v takých konaniach a je reálne riziko, že spotrebiteľ kvôli neznalosti práva nespochybní
podmienku prednesenú proti nemu. Z toho vyplýva, že účinná ochrana spotrebiteľa sa môže dosiahnuť,

len ak národný súd prehlási, že má právomoc zhodnotiť podmienky tohto druhu na svoj vlastný návrh“.

Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení a z hodnotenia v konaní vykonaných dôkazov je
súd toho názoru, že žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku bola podaná dôvodne. Žalobca sa
žalobným návrhom domáhala zrušenia rozhodcovského rozsudku. Žalobný návrh podala na súde v
zákonom stanovenej 30-dňovej lehote. Rozhodcovský rozsudok bol žalobcovi doručený 12.3.2013,

žalobu na súde podal včas dňa 9.4.2013.

Občianske súdne konanie je ovládané zásadou iura novit curia (práva pozná súd). Účastníci konania
nie sú povinní uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia
veci je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok
alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť

pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiťplnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je alebo nie je alebo
potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Ak účastník uvedie rozhodujúce
skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami

spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom účastníka a je povinný posúdiť
vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú.(uznesenie
Najvyššieho súdu zo dňa 22. 09. 2010, sp. zn. 5 Cdo 196/2009)

Požiadavka ustanovenia § 79 ods. 1 vety druhej OSP, aby zo žaloby vyplývalo, čoho sa žalobca domáha,
neznamená, že by žalobca bol povinný urobiť súdu návrh na znenie výroku jeho rozsudku. Ak žalobca

označilvžalobepresne,určiteazrozumiteľnepovinnosť,ktorámábyťžalovanémuuloženározhodnutím
súdu alebo spôsob určenia právneho vzťahu, práva alebo právnej skutočnosti, súd nepostupuje v
rozpore so zákonom, ak použitím iných slov vyjadrí vo výroku svojho rozhodnutia rovnaké práva a
povinnosti, ktorých sa žalobca domáhal. Iba súd rozhoduje o tom, ako bude formulovaný výrok jeho
rozhodnutia; prípadným návrhom žalobcu na znenie výroku rozhodnutia pritom nie je viazaný. Pri
formulácii výroku rozhodnutia súd musí dbať, aby vyjadroval (z obsahového hľadiska) to, čoho sa

žalobca žalobou skutočne domáhal. (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. 9. 2010, sp. zn. 5 Cdo
254/2009)

Žalobca v žalobe vymedzil, že sa domáha zrušenia predmetného rozhodcovského rozsudku a to z
dôvodov podľa § 40 ods. 1 písm. j). Dôvody zrušenia rozhodcovského rozsudku teda uviedol v zákonnej
30-dňovej lehote.

Poistná zmluva zo dňa 27.7.2007 č. 44255900070 uzatvorená medzi účastníkmi konania je
spotrebiteľskou zmluvou podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka. Zo zmluvy je zrejmé,
že žalovaný konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a žalobca bol spotrebiteľom,
keďže zmluvu uzavrel ako fyzická osoba a pri jej uzatvorení nekonal v rámci svojej obchodnej alebo
podnikateľskej činnosti. Pre spotrebiteľské zmluvy je charakteristické, že sa jedná o zmluvy, ktoré sú

uzatvárané opakovane s veľkým počtom zákazníkov, pričom návrhy týchto zmlúv sú pripravené na
vopred predtlačených tlačivách a spotrebiteľ nemá možnosť meniť obsah takto navrhnutých zmlúv.

Uvedené sa týka aj prejednávanej veci, pretože poistná zmluva bola vyplnená na vopred pripravenom
predtlačenom tlačive žalovaného a s pripraveným znením bola žalobcovi predložená na podpis.

Občiansky zákonník účinný od 1.1.2008 za neprijateľnú podmienku v ustanovení § 53 ods. 4 písm.

r) považuje aj dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa,
aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Na iné vyhodnotenie takejto
neprijateľnej podmienky nie je dôvod ani u zmlúv uzatvorených pred 31.12.2007. Občiansky zákonník
účinný do 31.12.2007 len demonštratívne menoval niektoré neprijateľné podmienky, a teda charakter
neprijateľných podmienok mohli mať aj iné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a v

povinnostiachzmluvnýchstránvneprospechspotrebiteľa.Občianskyzákonníkstakýmitoneprijateľnými
podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a v povinnostiach zmluvných strán v
neprospechspotrebiteľavust.§53vždyspájalsankciuneplatnosti.Rozhodcovskúdoložkuvpredmetnej
veci si žalobca osobitne nevyjednal, nakoľko táto splývala s ostatnými štandardnými podmienkami.
Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všeobecným obchodným podmienkam a teda

aj rozhodcovskému konaniu vyvolanému dodávateľom.

Žalovaný je toho názoru, že rozhodcovská doložka bola dojednaná individuálne, čo má byť preukázané
tým, že je upravená v Osobitných zmluvných dojednaniach, ktoré žalobca podpísal osobitne a osobitne
podpísal aj všeobecné podmienky žalovaného.

Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav

zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľavyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba
konkrétne znamená. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21. marca 2013, sp. zn. 6 Cdo 217/2012)

Kým rešpektovanie princípu „ignorantia iuris non excusat" (neznalosť zákona neospravedlňuje) v

spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba vyžadovať
v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len
výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí,
že v konkrétnych súvislostiach ustupuje na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp
ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického

života, a teda aj zdravému rozumu, odporuje požiadavka na podrobnej (až detailnej) znalosti právnych
predpisov (akým je v danej veci zákon o bankách) zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť
spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná informovanosť v tejto oblasti, mu nemôže byť na ujmu. (uznesenie
Najvyššieho súdu SR zo 16. januára 2013, sp. zn. 6 M Cdo 9/2012)

V danom prípade bolo potrebné posúdiť, či Osobitné zmluvné dojednania podpísané žalobcom možno
považovať za individuálne dohodnuté, v takom prípade by rozhodcovská doložka bola uzavretá platne.

Z vykonaných dôkazov mal súd za jednoznačne preukázané, že rozhodcovská doložka nebola
individuálnedojednaná.IndividuálnymdojednanímnebolopodpísanieOsobitných zmluvnýchdojednaní
ako súčasti všeobecných podmienok žalovaného a individuálnosť dojednania nevyplýva ani z toho, že v
tlačive o záznamoch a potrebách klienta je vopred predformulovaná všeobecná informácia o možnosti
riešiť spory v rozhodcovskom konaní. Vzhľadom na uvedené je podľa názoru súdu nesporné, že v

rámci rozhodcovského konania boli pri rozhodovaní porušené všeobecne záväzné právne predpisy
na ochranu práv spotrebiteľa, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách v Občianskom zákonníku,
konkrétne ustanovenia § 53 ods. 4 - neprihliadnutie rozhodcovského súdu na neprijateľnú zmluvnú
podmienku, porušená bola taktiež zásada rovnosti účastníkov (§ 40 ods. 1 písm. g) zákona č. 244/2002
Z. z.), a to už pri výbere rozhodcu. Z uvedených dôvodov súd žalobe na základe ustanovenia § 40 ods.

1 písm. j) zákona č. 244/2002 Z. z. vyhovel a rozhodcovský rozsudok, ako je uvedené vo výroku tohto
rozsudku, zrušil.

Možno teda prijať záver, že ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a nebolo možné meniť
ich obsah (čo je aj tento prípad) nemôže ísť o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku. Súd
poukazuje na to, že spotrebiteľ podpísal rozhodcovskú doložku, pretože inú možnosť nemal, pokiaľ

chcel uzatvoriť poistnú zmluvu. Z doložky nevyplýva, že by bol informovaný o rozdieloch medzi súdnym
a rozhodcovským konaním, o rokovacom poriadku rozhodcovského súdu a pod. Princíp „ignorantia
iuris non excusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) ustupuje dôležitejšiemu princípu a to ochrane
spotrebiteľa.

V tejto súvislosti možno poukázať aj na Nález Ústavného súdu ČR IV. ÚS 2735/11 zo dňa 3.4.2012,

v ktorom sa zdôrazňuje, že právo na zákonného sudcu zaručené v čl. 38 ods. 1 Listiny základných
práv a slobôd sa primerane vzťahuje aj na rozhodcovské konanie. Ak sa výber rozhodcu neurčil podľa
transparentných pravidiel, nemôže byť akceptovateľný ani výsledok tohto rozhodovania.

Nemožno súhlasiť s názorom žalovaného, že v predmetnej veci sa zabezpečilo individuálne dojednanie
rozhodcovskej doložky, čo by znamenalo, že ak aj ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v

spotrebiteľskom vzťahu, pri jej individuálnom dojednaní je potrebné túto rešpektovať.

Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. 3Cdo 1/2012, 5Cdo 61/2012, 6Cdo 13/2013)
sa vysporiadala aj s touto právnou situáciou týkajúcou sa osobitného zmluvného dojednania v rámci
Všeobecných zmluvných podmienok, ktoré sú súčasťou spotrebiteľskej zmluvy a konštatovala, že ani
takto formulovaná časť Všeobecných obchodných podmienok nemá charakter individuálne dojednanej

zmluvnej podmienky.Časti záverečných ustanovení Všeobecných poistných podmienok v predmetnej zmluve uzavretej
medzi účastníkmi, ktorá je označená ako Osobitné zmluvné dojednania, nemožno prisúdiť charakter
individuálne dojednanej zmluvnej podmienky, nakoľko táto časť napriek jej názvu ako Osobitné

zmluvné dojednania, je súčasťou Všeobecných poistných podmienok, tvorí jednoliaty celok tohto
právneho dokumentu a táto časť je vyhotovená v predtlačenej formulárovej forme, čo vylučuje záver o
individuálnom dojednaní takejto zmluvnej podmienky a o náležitom poučení a informovaní žalobkyne
ako spotrebiteľa o právnych dôsledkoch takto dojednanej zmluvnej podmienky.

Vzhľadom na skutočnosť, že tzv. Osobitné zmluvné dojednania sú súčasťou Všeobecných poistných

podmienok a súčasťou uzavretej poistnej zmluvy, je vylúčené prijať záver o náležite osobitne dojednanej
zmluvnej podmienke.

Pri posudzovaní spotrebiteľských zmlúv je potrebné si uvedomiť, že nie je dôležité to, že spotrebiteľ
zmluvu podpísal a s podmienkami zmluvy súhlasil. Ustanovenia zmluvných podmienok, ktoré sú
formulárovo predtlačené a neumožňujú jednoznačne slabšej strane (spotrebiteľovi) ich modifikáciu,
predstavujú možnosť vyvolania nepriaznivých následkov na strane spotrebiteľa (Nález Ústavného súdu

ČR III. ÚS 562/12 zo dňa 24.10.2013, I. ÚS 199/11). Tento uhol pohľadu spočívajúci v rozhodujúcom
princípe a to princípe ochrany práva spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany je rozhodujúci pri
spotrebiteľských právnych vzťahoch.

Sozreteľomnato,priaznivejšierozhodnutieprežalovanéhovtomtokonaníainýprávnyzávertýkajúcisa
charakteristiky právneho vzťahu medzi účastníkmi a dôsledkov, ktoré z toho vyplývajú, nemôže privodiť

ani záznam sprostredkovateľa poistenia o požiadavkách a potrebách klienta zo dňa 27.7.2007. Taktiež
ide iba o predtlačený formulár, ktorý obsahuje časť o sťažnostiach na vykonávanie sprostredkovania
poistenia sprostredkovateľom poistenia a v jej rámci informáciu, že na mimosúdne vyrovnanie možno
využiť inštitút rozhodcovského konania v zmysle zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní
a všeobecných poistných podmienok platných od 01.01.2007 (časť XV.). Táto informácia je dokonca

zavádzajúca, nakoľko odkazuje na Všeobecné poistné podmienky žalovaného (najmä na časť XV.),
kde je dojednaná výlučná právomoc rozhodcovského súdu pre riešenie sporov medzi účastníkmi
predmetného poistného vzťahu. Tento záznam o požiadavkách a potrebách klienta nemá charakter
individuálne dojednanej rozhodcovskej doložky.

V predmetnej veci došlo k porušeniu ustanovenia § 40 ods. 1 písm. g), j) zákona č. 244/2002 Z.z. o

rozhodcovskom konaní, nakoľko formuláciou rozhodcovskej doložky došlo k porušeniu zásady rovnosti
účastníkov rozhodcovského konania práve so zreteľom na to, že táto rozhodcovská doložka nebola
individuálne dojednaná so spotrebiteľom a vylučuje spotrebiteľa z možnosti obrátiť sa so svojimi nárokmi
aj na všeobecný súd. Naviac, v zmysle písm. j) citovaného zákona, pri rozhodovaní boli porušené
všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu spotrebiteľa a to § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka.

Rozhodcovský súd sa tiež v rozsudku vôbec nezaoberal dôvodnosťou samotného nároku žalovaného
na akýsi dlh v sume 102,90 eur, ktorý by mali predstavovať náklady poisťovne na uzavretie poistenia
v zmysle časti XVII Všeobecných poistných podmienok. V rozhodcovskom rozsudku sa iba sucho
konštatuje , že „v spore ide o peňažnú pohľadávku, ktorej dôvodnosť vyplýva z predložených listín a zo
skutočností tvrdených žalobcom“.

Súd poukazuje na skutočnosť, že znenie časti XVII. ods. 7a VPP, podľa ktorého podpisom zmluvy
mala žalobcovi vzniknúť osobitná povinnosť voči poisťovni na uhradenie vyplatenej províznej odmeny
za sprostredkovanie príslušnej poistnej zmluvy, ktorá mala byť vyporiadaná pri ukončení poistného
vzťahu, vytvára značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach na strane žalobcu ako spotrebiteľa.
Z tohto ustanovenia nie je zrejmé, o akú odmenu a v akej výške pôjde, je nejasne formulované a

pre spotrebiteľa nezrozumiteľné. Ustanovenie sa javí byť v rozpore s dobrými mravmi a neprijateľnou
zmluvnou podmienkou, čím sa však rozhodcovský súd nezaoberal. Vyššie spomínaným postupom vzmysle § 40 ods. 1 písm. j) zákona o rozhodcovskom konaní, boli pri rozhodovaní porušené všeobecne
záväzné právne predpisy na ochranu spotrebiteľa

Zároveň v predmetnom rozhodcovskom konaní išlo o obdobu skráteného konania, ktoré pozná aj

Občianskysúdnyporiadok.Ustanovenie§172Občianskehosúdnehoporiadkuúčinnéhokudňuvydania
rozhodcovského rozsudku (19.1.2012) už však bolo doplnené o ods. 9, podľa ktorého ak sa uplatňuje
právo na zaplatenie peňažnej sumy zo spotrebiteľskej zmluvy a odporcom je spotrebiteľ, súd nevydá
platobný rozkaz, ak zmluva obsahuje neprijateľné podmienky. Rozhodcovský rozsudok je tak v časti
odôvodnenia nároku v sume 102,90 eur nepreskúmateľný. Celý uvedený proces je možné považovať

iba za snahu obísť ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, na ktoré je všeobecný súd povinný prihliadať
z úradnej moci. Pokiaľ ide o nárok na trovy konania priznané rozhodcovským rozsudkom, tieto sú
zjavne neprimerané pohľadávke. Podľa ust. § 150 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku účinného
ku dňu vydania rozhodcovského rozsudku, ak sú trovy konania v drobných sporoch neprimerané
voči pohľadávke, môže ich súd nepriznať alebo znížiť. V danom prípade by pri pohľadávke 102,90
eur všeobecný súd aplikoval vyššie cit. ustanovenie a priznal znížil by žalovanému trovy konania,

nakoľko trovy konania v sume 276 eur takmer trojnásobne prevyšujú uplatnenú pohľadávku a sú zjavne
neprimerané voči tejto pohľadávke. Aj v uvedenej časti tak boli predmetným rozhodcovským rozsudkom
porušené všeobecne záväzné právne predpisy na ochranu spotrebiteľa, konkrétne procesné predpisy
slúžiace ochrane práv spotrebiteľa. Za ďalšie porušenia práv spotrebiteľa súd považuje extrémne krátku
lehotu (5 dní) na podanie odporu proti rozhodcovskému rozsudku. Občiansky súdny poriadok poskytuje

lehotu 15 dňovú aj to za predpokladu, že by vôbec došlo k vydaniu platobného rozkazu.

Za závažné porušenie predpisov na ochranu práv spotrebiteľa súd považuje aj spoplatnenie podania
odporu sumou 72,- eur. Spotrebiteľ brániaci svoje práva by tak musel aj napriek ust. § 4 ods. 2
písm. za) zákona o súdnych poplatkoch účinného v čase vydania rozhodcovského rozsudku zaplatiť
súdny poplatok za odpor, hoci v konaní pred všeobecným súdom by takúto povinnosť nemal. Citované

ustanovenie totiž oslobodzuje spotrebiteľa domáhajúceho sa ochrany svojho práva od súdneho
poplatku.

Oslobodenie spotrebiteľa sa nevzťahuje len na prípady, kedy je spotrebiteľ v pozícii žalobcu.
Oslobodenie sa týka aj prípadov, kedy spotrebiteľ uplatňuje spoje práva v pozícii žalovaného, napríklad
formou odporu proti platobnému rozkazu, odporu proti rozkazu na plnenie, námietok proti exekúcii,

žaloby na zrušenie rozhodcovského rozsudku atď. V pochybnostiach pri aplikácii zákona o súdnych
poplatkoch musí byť uprednostnený ten výklad, ktorý je v prospech poplatníka (NS SR sp. zn.
4 Cdo/268/2005), preto je spotrebiteľ oslobodený vo všetkých konaniach, v ktorých požíva status
spotrebiteľa, kedy druhou stranou sporu je podnikateľ - dodávateľ a spor vyplýva zo spotrebiteľskej
zmluvy.

Procesný úkon - odvolanie proti rozsudku prvostupňového súdu, ktoré podal odporca ako spotrebiteľ, je
možné považovať za úkon, ktorým sa domáha ochrany svojho práva spotrebiteľa zo zmluvy o preprave
osôb, a preto sa naňho vzťahuje osobné oslobodenie od súdneho poplatku podľa ust. § 4 ods. 2 písm.
za/ zák. č. 71/1992 Zb. Pokiaľ by právna úprava osobného oslobodenia od súdnych poplatkov podľa
uvedeného ustanovenia dopadala len na prípady, keď sa spotrebiteľ domáha ochrany svojho práva ako

navrhovateľ, to by sa premietlo do slovného vyjadrenia právnej úpravy, ako je to v ďalších ust. § 4 ods. 2
cit. zákona. Z uvedeného potom vyplýva, že osobné oslobodenie od poplatkovej povinnosti spotrebiteľa
sa vzťahuje na všetky poplatkové úkony alebo konania súdov, pokiaľ ich žiada spotrebiteľ. (uznesenie
Krajského súdu Trenčín z 23. júna 2010, sp. zn. 17Co/33/2010)

Pri neplatnosti rozhodcovskej doložky nemôže obstáť ani námietka žalovaného, že konanie na

rozhodcovskom súde po podanom odpore pokračuje. Zákonodarca naviazal prekluzívnu lehotu na
podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku od jeho doručenia účastníkovi, nie od jeho
právoplatnosti. Ďalšími skutočnosťami v súvislosti s lehotou na podanie odporu a obchádzaním
procesných ustanovení na ochranu spotrebiteľa, sa súd zaoberal vyššie.Zároveň nie je dôvodná ani námietka žalovaného, že predmetný spor nie je spotrebiteľským sporom, ale
sporom o zrušenie rozhodcovského rozsudku, v ktorom už nejde primárne o spor medzi spotrebiteľom
a dodávateľom, ale o vecné preskúmanie postupu a záverov rozhodcovského súdu za taxatívne

vymedzenýchdôvodovpodľa§40zák.č.244/2002Z.z.Právnyvzťahmedziúčastníkmikonaniamásvoj
základvspotrebiteľskejzmluveuzavretejdňa27.7.2007,pričomprinejednoznačnomvýkladeakejkoľvek
problematiky týkajúcej sa ochrany spotrebiteľa, je potrebné, ako už bolo uvedené vyššie, uprednostniť
vždy ten výklad, ktorý sleduje záujem spotrebiteľa. Aj v rámci ukladania poplatkovej povinnosti treba
uprednostniť výklad, ktorý je na prospech poplatníka.

Vzhľadom na uvedené súd preto žalobe žalobcu v plnom rozsahu vyhovel. Súd ďalej poukazuje na
rozhodnutia Krajského súdu v Prešove v obdobných veciach sp.zn. 1Co/193/2013 zo dňa 28.10.2013,
sp.zn. 14Co/22/2014 zo dňa 07.05.2014, sp.zn. 7Co/7/2014 zo dňa 28.04.2014, sp.zn. 15Co/35/2013
zo dňa 09.04.2014.

V súvislosti s písomným podaním žalovaného súd tiež považuje za potrebné uviesť, že zosmiešňovanie
účastníka konania - spotrebiteľa a zľahčovanie celého problému odkazmi na beletriu súd považuje za

neprípustné a za neprofesionálne konanie zo strany žalovaného resp. jeho právneho zástupcu.

Žalovaný žiadal o prerušenie konania v predmetnej veci podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. s poukazom
na to, že voči rozhodnutiu 6Cdo 1/2012 bola podaná ústavná sťažnosť a žalovaný považuje rozhodnutie
v tejto veci za právne významné aj vzhľadom na to, že od momentu podania ústavnej sťažnosti
došlo k viacerým rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie, konkrétne rozhodnutie C 342/2013.

Po preskúmaní veci súd konštatuje, že okolnosť, že žalovaný sa obrátil na Ústavný súd Slovenskej
republiky ústavnou sťažnosťou týkajúcou sa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6Cdo 1/2012, nie sú dané podmienky pre prerušenie konania v predmetnej veci.

Predovšetkým nie je možné urobiť záver, že v konaní na Ústavnom súde Slovenskej republiky dôjde
k zrušeniu vyššie uvedeného uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a neznamená, že

eventuálne zrušenie uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. 6Cdo 1/2012
Ústavným súdom Slovenskej republiky, vo vzťahu ku ktorému týmto ústavným orgánom zatiaľ
rozhodnuté nebolo, môže mať zásadný právny význam pre rozhodnutie vo veci samej, teda pre záver
o možnosti zrušenia rozhodcovského rozsudku v predmetnej veci.

Slovenský právny poriadok, ako aj aplikačná prax, teda rozhodovanie súdov, nie sú založené na

precedenčnomsystéme,takakojetovkrajináchsodlišnýmvývojomvoblastiprávaasodlišnouprávnou
kultúrou, teda najmä vo Veľkej Británii a v Spojených štátoch amerických.

Záver, že eventuálne zrušenie vyššie uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
musí mať dopad a zásadný právny význam pre toto konanie, nie je preukázaný, pretože súd sa
opieral predovšetkým o znenie zákona (nie o rozhodnutia vyššieho súdu), ale predovšetkým o zákon č.

244/2002 Z.z. Za týchto okolností nie sú naplnené pojmové znaky nutnosti prerušenia konania v zmysle
§ 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. v predmetnej veci.

Podľa § 137 zák. č. 99/1963 Zb. (Občiansky súdny poriadok v platnom znení, ďalej len „O.s.p.“), trovy
konania sú najmä hotové výdavky účastníkov a ich zástupcov, včítane súdneho poplatku, ušlý zárobok
účastníkov a ich zákonných zástupcov, trovy dôkazov, odmena notára za vykonávané úkony súdneho

komisára a jeho hotové výdavky, náhrada výdavkov právnickej osoby, ktorá je oprávnená zastupovať v
konanípodľaosobitnéhopredpisu,odmenasprávcudedičstvaajehohotovévýdavky,tlmočnéaodmena
za zastupovanie, ak je zástupcom advokát.

Právny zástupca žalobcu vyčíslil trovy konania podaním zo dňa 23.1.2015 pozostávajúce z náhrady trov
právneho zastúpenia v sume 589,48 eur.O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, v
zmysle ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné
uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

Podľa § 10 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhlášky“) ak nie je ustanovené inak, považuje
sa za tarifnú hodnotu výška peňažného plnenia alebo cena veci alebo práva, ktorých sa právna služba
týka, určená pri začatí poskytovania právnej služby; za cenu práva sa považuje aj hodnota pohľadávky
a hodnota záväzku.

Podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a

náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhlášky“) základná sadzba tarifnej
odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť
hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami.

V roku 2013 bola výpočtovým základom suma 781 eur, z čoho 1/13 predstavuje suma 60,70 eur, v roku
2014 bola výpočtovým základom suma 804 eur, z čoho 1/13 predstavuje suma 61,87 eur a v roku 2015

bola výpočtovým základom suma 839 eur, z čoho 1/13 predstavuje suma 64,53 eur

Vzmysleprechodnéhoustanoveniaúčinnéhood1.júla2013v§20cvyhláškyzaúkonyprávnychslužieb,
ktoré boli vykonané pred 1. júlom 2013, patrí advokátovi odmena podľa predpisov účinných do 30. júna
2013.

Právnemu zástupcovi žalobkyne vznikli trovy právneho zastúpenia podľa vyhlášky, ktoré sú vyčíslené

takto:

Rok 2013 v sume 135,76 eur

- odmena v sume 120,14 eur za 2 úkony právnej služby podľa § 11 ods.1 písm. a), § 14 ods. 1 písm.
a), b), vyhlášky účinnej do 30.6.2013 a § 13a ods. 1 písm. d) vyhlášky účinnej od 1.7.2013. Paušálna
náhrada podľa § 16 ods. 3 vyhlášky bola v roku 2013 vo výške 7,81 eur.

-príprava a prevzatie zastúpenia dňa 08.4.2013........................ 60,07 eur + RP 7,81 eur

-písomné podanie na súd dňa 08.4.2013 .................................. 60,07 eur + RP 7,81 eur

Rok 2014 v sume 139,76 eur

- odmena v sume 123,7 eur za 2 úkony právnej služby podľa § 10 ods.1, § 13a ods. 1 písm. d) vyhlášky.
Paušálna náhrada v roku 2014 bola vo výške 8,04 eur.

- účasť na pojednávaní dňa 27.3.2014..................................... 61,84 eur + RP 8,04 eur

- účasť na pojednávaní dňa 10.11.2014………………………61,84 eur + RP 8,04 eur

Rok 2015 v sume 72,92 eur

- odmena v sume 64,53 eur za 1 úkon právnej služby podľa § 10 ods.1, § 13a ods. 1 písm. d) vyhlášky.
Paušálna náhrada v roku 2014 bola vo výške 8,39 eur

- účasť na pojednávaní dňa 20.1.2015..................................... 64,53 eur + RP 8,39 eurV zmysle § 17 ods. 1 cit. vyhlášky, pri úkonoch právnej služby vykonávaných v mieste, ktoré nie je
sídlom advokáta, za čas strávený cestou do tohto miesta a späť patrí advokátovi náhrada za stratu
času vo výške jednej šesťdesiatiny výpočtového základu za každú aj začatú polhodinu. Súd priznal

advokátovi ním požadovanú náhradu za stratu času cestou z Prešova do Vranova nad Topľou a späť na
pojednávanie dňa 27.3.2014, 10.11.2014 a dňa 20.1.2015 v sume 163,12 eur (8 polhodín v roku 2014
(8 x 13,40 eur = 107,20 eur) + 4 polhodiny v roku 2015 (4 x 13,98 = 55,92 eur).

Podľa § 7 ods. 2 zákona č. 283/2002 Z.z., o cestovných náhradách, sumu základnej náhrady pre
jednostopové vozidlá a trojkolky a pre osobné cestné motorové vozidlá podľa odseku 1 ustanoví

opatrenie, ktoré vydá ministerstvo; opatrenie sa vyhlási uverejnením jeho úplného znenia. Od 1.1.2009
účinné opatrenie č. 632/2008 Z.z. stanovilo výšku základnej náhrady pre osobné cestné vozidlá na sumu
0,183 eura.

Advokátovi patrí náhrada cestovného za cestu Prešov - Vranov n.T. a späť osobným automobilom I.
R., F.: Y. na pojednávanie dňa 27.3.2014 v sume 26,30 eur (94 km, cena pohonných látok 1,424 eur/l,
spotreba 0,068/1km, náhrada 0,183 eur/1km - Výpočet: (0,183x94)+ (0,068x94x1,424) = 26,30 eur.

Ďalej mu patrí náhrada cestovného za cestu Prešov - Vranov n.T. a späť osobným automobilom I. R.,
F.: Y. na pojednávanie dňa 10.11.2014 v sume 26,20 eur (94 km, cena pohonných látok 1,411 eur/l,
spotreba 0,068/1km, náhrada 0,183 eur/1km - Výpočet: (0,183x94)+ (0,068x94x1,411) = 26,22 eur.

Advokátovi patrí náhrada cestovného za cestu Prešov - Vranov n.T. a späť osobným automobilom I.
R., F.: Y. na pojednávanie dňa 20.1.2015 v sume 25,40 eur (94 km, cena pohonných látok 1,289 eur/l,

spotreba 0,068/1km, náhrada 0,183 eur/1km - Výpočet: (0,183x94)+ (0,068x94x1,289) = 25,44 eur.

Spolu by žalobcovi patrila náhrada cestovného v sume 136,48 eur, avšak požadoval iba 77,96 eur,
pričom súd nemohol prekročiť jeho návrh, preto žalobcovi priznal náhradu cestovného v sume 77,90 eur.

Pri určovaní ceny pohonných hmôt súd vychádzal z priemerných cien pohonných látok v SR
zverejňovaných Štatistickým úradom SR. Kombinovaná spotreba vozidla Ford C- I. R., F.: Y. na 100 km

podľa technického preukazu predstavuje 6,8 l. Vzdialenosť medzi Prešovom a Vranovom n.T. zistená
podľa cestovných poriadkov predstavuje od 46 km do 51 km.

Spolu priznané trovy právneho zastúpenia predstavujú 589,48 eur.

Keďže žalobkyňa mala vo veci plný úspech, na vyššie uvedenú náhradu trov súd zaviazal neúspešného
žalovaného.

Vzhľadom na vyššie uvedené súd rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Prešove
prostredníctvom tunajšieho súdu.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods.3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť
len tým, že:

a) v konaní došlo k vadám uvedených v § 221 ods. l

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

c) súd I. stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na
zistenie rozhodujúcich skutočností

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205 a)

f) rozhodnutie súdu I. stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na odvolanie.

Ak nebude povinnosť uložená týmto rozsudkom splnená v stanovenej lehote, možno sa jej plnenia
domáhať návrhom na výkon exekúcie podľa osobitného právneho predpisu.