Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, November 25, 2014

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 14Co/1086/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6912213157
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6912213157.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej

a členov senátu JUDr. Anny Snopčokovej a JUDr. Klaudie Koskovej v právnej veci žalobcu:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného Fridrich
Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanej: Slovenská
republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné námestie
13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Rimavská Sobota č. k. 9C/218/2012-41 zo dňa 17. 02. 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh žalobcu na prerušenie konania zo dňa 07. 02. 2014
zamietol. Súd žalobu, ktorou sa domáhal uloženia povinnosti zaplatiť žalobcovi škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a nemajetkovú ujmu zamietol. O trovách konaniach rozhodol tak, že žalovanému
náhradu trov konania nepriznal.

Okresný súd pred rozhodnutím vo veci samej skúmal, či sú splnené podmienky pre prerušenie konania

na základe návrhu žalobcu zo dňa 07. 02. 2014, ktorý súdu doručil v hore uvedenej veci dňa 17. 02.
2014, a to do právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti
žalobcu pre prerušenie práva žalobcu na zákonného sudcu a na nestranný súd. Okresný súd návrh
žalobcu na prerušenie konania zamietol s odôvodnením, že okresný súd s odôvodnením, že samotné
podanie ústavnej sťažnosti proti rozhodnutiu súdu o vylúčení sudcov nie je takým dôvodom, ktorý
zakladá obligatórnu povinnosť súdu podľa § 109 ods. 1 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku konanie
prerušiť. Mal za to, že neexistujú dôvody na prerušenie konania ani v zmysle § 109 ods. 2 písm. cO.

s. p. vzhľadom k tomu, že nadriadeným súdom bolo rozhodnuté o vznesenej námietke zaujatosti voči
sudcom okresného súdu uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 41NcC/537/2012 zo dňa
10. 10. 2012.

Z vykonaného dokazovania okresný súd zistil, že v exekučnom konaní vedenom na Okresnom súde
Rimavská Sobota pod sp. zn. 3Er/904/2011 navrhovateľ ako oprávnený podal návrh na začatie exekúcie
voči povinným na podklade exekučného titulu, rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti

Slovenská rozhodcovská a. s., Bratislava. V konaní sp. zn. 3Er/904/2011 bola súdu doručená žiadosť
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 23. 05. 2011, súd dňa 13. 06. 2011
uznesením žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol. Prvostupňový súd dospel k
záveru, že v exekučnom konaní nebolo postupované v rozpore s Exekučným poriadkom, nemožnokonštatovať, že exekučné konanie vykazuje znaky nesprávneho úradného postupu v zmysle zákona
č. 514/2003 Z. z. za situácie, že prvý a jeden z rozhodujúcich predpokladov zodpovednosti za škodu,
a to nesprávny úradný postup, nebol v exekučnom konaní zistený, nedošlo k vzniku zodpovednosti

štátu za škodu, ktorá by prípadne mohla byť spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej
moci. Keďže nebol splnený primárny predpoklad pre založenie zodpovednosti za škodu, a to nesprávny
úradný postup, súd i z dôvodu hospodárnosti ďalšieho konania v prejednávanej veci ďalšie dokazovanie
nevykonával a rozhodol tak, že návrh ako nedôvodný zamietol. Okresný súd ďalej poukázal na to,
že v danej exekučnej veci exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti

Slovenská rozhodcovská a. s., Bratislava, jedná sa o exekučný titul podľa § 41 ods. 1 písm. d/
Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. 05. 2011, kedy lehota 15 dní na vydanie rozhodnutia
neplatí.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. na základe zásady úspechu, hoci
žalovaný mal vo veci plný úspech, v spojení s konaním mu trovy konania nevznikli, preto súd rozhodol

tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a to v celom rozsahu. V rozsiahlom
odvolaní namietal najmä porušenie jeho práva na kontradiktórny súdny proces, v ktorom strany musia
mať možnosť nielen predložiť dôkazy nevyhnutné na podporu úspešnosti svojej žaloby, ale zároveň

musia mať možnosť sa oboznámiť so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť
sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Uvedené právo bolo žalobcovi upreté, nakoľko pred
vynesením rozsudku nebol oboznámený s písomným vyjadrením žalovaného k návrhu, toto mu bolo
doručené až so samotným rozsudkom vo veci samej. Pred vynesením rozsudku nebol oboznámený
so súdom vykonanými listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom spise a k vykonanému dokazovaniu

nemal možnosť sa vyjadriť. Prvostupňovému súdu vytýkal, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť
bez nariadenia pojednávania a súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia
akéhokoľvek dôvodu sám určil. Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia
rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však
v danom konaní môžu slúžiť len listiny založené v exekučnom spise a to vzhľadom k faktu, že vec

sa týka nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu. Žalobca ďalej namietal, že konaním súdu
mu bolo upreté, resp. odňaté právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom napriek
tomu, že rozhodovanie veci zákonným sudcom je základným predpokladom na splnenie podmienok
spravodlivého procesu (rozhodnutie Ústavného súdu SR IV. ÚS 357/09). Žalobca v konaní uskutočnil
podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému vec bola

pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť.
Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič
nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne v očiach verejnosti, nemožno tohto sudcu považovať
za nestranného. V konaní bolo preto možné uskutočniť len také úkony, ktoré nepripúšťajú odklad. Ústne
pojednávanie vo veci odklad pripúšťalo a nebolo neodkladným úkonom za danej situácie, okresný súd

preto nemal vec meritórne prejednať. Konečné rozhodnutie vo veci súdom neprichádzalo v čase jeho
vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodoval aj o zamietnutí návrhu žalobcu
na prerušenie konania, vydaním meritórneho rozhodnutia pred právoplatným rozhodnutím o prerušení
konania zakladajú porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu. Súd sa v odôvodnení rozhodnutia
zaoberá len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju

ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka. Podľa žalobcu súd ignoroval všetky
tvrdenia žalobcu o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu informačného
systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov, urgencií, publikačné údaje spojené s
vyhotovením urgencií, na poštovné a telekomunikačné výdaje. Namietal, že z odôvodnenia rozsudku
nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková

škoda nevznikla, rovnako sa to týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme. Žalobca ďalej v
odvolaní uviedol, že nesúhlasí ani s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti súdu
zapríčinil dlžník. Poukázal na to, že pravým právnym titulom je v danej veci nesprávny úradný postup
exekučného súdu. Namietal, že žalobca hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného
pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku,

ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd vo svojom rozhodnutí nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že došlo
k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, navrhol, aby odvolací súd
napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil tomuto súdu na opätovné prejednanie.Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu podané nebolo.

Krajský súd, ako súd odvolací, prejednal odvolanie v zmysle § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia

odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a napadnutý rozsudok okresného súdu ako vecne
správny podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Podľa § 212 ods. 1 odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Odvolací súd po preskúmaní veci konštatuje, že okresný súd vykonal dokazovanie v dostatočnom
rozsahu, vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa § 132 O. s. p. a svoje rozhodnutie aj náležite
odôvodnil podľa § 157 ods. 2 O. s. p.. Odvolací súd uvádza, že sa stotožňuje s rozhodnutím okresného
súdu vysloveným v napadnutom rozsudku, ako aj s jeho odôvodnením, ktoré je vyčerpávajúce,
zrozumiteľné, jasné a presvedčivé, námietky žalovaného uvedeného v odvolaní odvolací súd

nepovažuje za dôvodné a prijateľné.

K rozhodnutiu okresného súdu, ktorým zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania odvolací súd
uvádza, že sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť žalobu, ktorou sa žalobca domáha
náhrady škody, ktorá by mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu, na ktorom

sudca vykonáva súdnictvo nezakladá dôvod na vylúčenie sudcu. Dôvodom na vylúčenie sudcu nie
je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia žalobcu) svojím
nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť žalovanej za majetkovú a
nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. (viď uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.
4Cdo/43/2013). Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že Ústavný súd Slovenskej republiky opakovane

odmietol sťažnosti žalobcu, ktorými namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu
a spravodlivý súdny proces z dôvodu, že krajský súd nevylúčil všetkých sudcov okresných súdov,
pričom svoj nárok odvodzuje od postupu toho ktorého okresného súdu. Ústavný súd sťažnosti žalobcu
odmietol pre nedostatok právomoci prerokovať a rozhodnúť takúto vec (napr. sp. zn. I.ÚS 89/2013, I.ÚS
92/2013) s odôvodnením, že okolnosť, že o veci napriek rozhodnutiu nadriadeného súdu rozhoduje

sudca, ktorý by mal byť podľa subjektívneho názoru účastníka konania z jej prejednávania vylúčený,
je dôvodom na uplatnenie riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa O. s. p. a ústavný
súd nemá právomoc preskúmať námietky sťažovateľa, že vo veci rozhodol nezákonný sudca. Za takejto
situácie odvolací súd rozhodnutie okresného súdu, ktorým zamietol návrh na prerušenie konania, ktorým
sa žalobca domáha prerušenia konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej

republiky o ústavnej sťažnosti pre porušenie práva žalobcu na zákonného sudcu a na nestranný súd
považuje za vecne správne. O námietke zaujatosti vznesenej žalobcom v žalobe na začatie konania
rozhodol nadriadený súd, a to Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 41NcC/537/2012 zo dňa
10.10.2012.B..T.Q.zprejednávaniaarozhodovaniavecivedenejnaOkresnomsúdeRimavskáSobota
pod sp. zn. 9C/218/2012 vylúčený nadriadeným súdom nebol. Uznesenie bolo doručené právnemu

zástupcovi žalobcu. Menovaný sudca nebol vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nakoľko
nebol zákonným sudcom v exekučnej veci, v ktorom konaní mala byť postupom súdu žalobcovi
spôsobená škoda z dôvodu nesprávneho úradného postupu. Aj keď žalobca podal sťažnosť Ústavnému
súdu Slovenskej republiky na porušovanie základného práva zaručeného článkom 46 ods. 1 Ústavy
SR, ako aj základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného článkom 6 ods. 1 Európskeho

dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, otázku či vo veci rozhodoval vylúčený sudca
môže preskúmať len súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom postupe na základe riadnych a
mimoriadnych opravných prostriedkov, a teda nie ústavný súd v konaní o sťažnosti žalobcu, na čo
odvolací súd už poukázal vyššie. Okresný súd teda dospel k správnemu názoru, že neexistoval dôvod
na prerušenie konania.

K podanému odvolaniu odvolací súd ďalej uvádza:Z odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri
hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi súdu na strane druhej. Okresný súd neporušil
právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje

žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak okresný súd ich náležitým spôsobom v celom
súhrne posúdil, aj náležite vyhodnotil. Nebolo možné prihliadnuť na námietku žalobcu, že okresný súd
porušil jeho právo na kontradiktórny súdny proces a to z dôvodov, že žalobca mal možnosť oboznámiť
sa so všetkými predloženými dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne
konanie. Pokiaľ žalobca tvrdí, že pred vynesením rozsudku nebol oboznámený s písomným vyjadrením

žalovaného k návrhu, odvolací súd uvádza, že z obsahu spisu zistil, že okresný súd vo veci nariadil
pojednávanie na deň 17. 02. 2014, na toto pojednávanie bol s dostatočným časovým predstihom
predvolaný žalobca, právny zástupca žalobcu, ako aj žalovaný, pričom žalovaný písomné vyjadrenie
k veci doručil súdu až dňa 19. 02. 2014, t. j. po vykonanom pojednávaní. Preto súd doručoval
vyjadrenie žalovaného žalobcovi spolu s rozsudkom vo veci samej. Keďže žalobca aj žalovaný boli
na pojednávanie riadne predvolaní, žalovaný svoju neúčasť ospravedlnil, žalobca sa na pojednávanie

nedostavil, svoju neúčasť náležitým spôsobom neospravedlnil, postup prvostupňového súdu, ktorý vo
vecikonalajrozhodolnapojednávanídňa17.02.2014,nemožnopovažovaťzanesprávny.Odvolacísúd
ďalej poznamenáva, že z rozhodovacej činnosti je odvolaciemu súdu známe, že v obdobných veciach
žalovaný podáva rovnaké vyjadrenie k obsahu skutkovo aj právne totožných žalôb žalobcu, pričom
žalobca podal obdobné veci na súdy Slovenskej republiky v počte niekoľko desiatok tisíc vecí, teda

nepochybne už v čase rozhodovania o predmetnej veci mal vedomosť o stanovisku žalovaného k jeho
žalobe.

Tvrdenie žalobcu, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania neobstojí,
odvolací súd poukazuje na to, že okresný súd v súdenej veci nerozhodol rozsudkom bez nariadenia

pojednávania, okresný súd vo veci vytýčil termín pojednávania na deň 17. 02. 2014, účastníci na
toto pojednávanie boli riadne predvolaní. Hoci žalobca bol na pojednávanie riadne a včas predvolaný
a napriek tomu sa na pojednávanie nedostavil, svoju neúčasť neospravedlnil, len podaním zo dňa
07. 02. 2014 súd požiadal o zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho porušenia
zásady nestranného súdu a sudcu, ktorým podaním zároveň žiadal súd o prerušenie konania až do

právoplatnéhorozhodnutiaÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyoústavnejsťažnosti,ktorejpredmetom
je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd. Keďže
žalobca sa z neúčasti na pojednávaní neospravedlnil a ani neuviedol žiaden dôležitý dôvod, pre ktorý
sa pojednávania zúčastniť nemohol, okresný súd dôvodne pojednával v neprítomnosti žalobcu a jeho
právneho zástupcu v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p. bez ohľadu na to, že žalobca podal návrh na zrušenie

nariadeného pojednávania a návrh na prerušenie konania. Bolo nielen právom, ale aj povinnosťou
žalobcu na súdne pojednávanie sa dostaviť. Ak sa žalobca vzdal dobrovoľne tohto práva, nemôže byť
prejednanie veci bez jeho prítomnosti na pojednávaní, na ktoré bol žalobca riadne a včas predvolaný
považované za postup súdu, ktorým by mu bola odňatá možnosť zúčastniť sa verejného pojednávania,
oboznámiť sa s obsahom spisu, listinnými dôkazmi, a teda nebola žalobcovi odňatá možnosť konať

pred súdom. Práve zo správania sa žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu je zrejmá účelovosť konania
spočívajúca v marení postupu súdu prejednať vec v primeranej lehote bez prieťahov. Napriek tomu,
že na pojednávanie sa nedostavil ani žalovaný, pričom svoju neúčasť písomne vopred ospravedlnil a
zároveň uviedol, že nežiada o odročenie pojednávania okresnému súdu nič nebránilo, aby vec v zmysle
§ 101 ods. 2 O. s. p. prejednal.

Vzhľadom na to, podľa názoru odvolacieho súdu, okresný súd dôvodne zamietol návrh žalobcu na
prerušenie konania s tým, že súčasne žalobcovi nebolo žiadnym spôsobom odňaté právo konať pred
súdom, resp. jeho právo na kontradiktórny súdny proces, odvolací súd prejednal následne i rozhodnutie
okresného súdu vo veci samej. Žalobca v návrhoch na začatie konanie tvrdil, že okresný súd rozhodol

o žiadostiach o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po uplynutí zákonom stanovenej lehoty a to
rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia.

Odvolací súd súhlasí aj so záverom okresného súdu o nepreukázaní nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadostiach o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ako

jedného z predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci.
Ťažisko argumentácie žalobcu o nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu spočívalo v tvrdení,
že k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie došlo po uplynutí zákonnej 15-
dňovej lehoty. Súdna prax sa ustálila v závere, že lehota 15 dní od doručenia žiadosti súdneho exekútorao udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (viď uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 243/2013

zo dňa 25. 04. 2013, IV.ÚS 605/2012 zo dňa 04. 12. 2012). Za situácie, že okresný súd z pripojeného
exekučného spisu zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému
súdu doručená dňa 23. 05. 2011 a exekučný súd uznesením zo dňa 13. 06 .2011 žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol, pričom uznesenie bolo účastníkom
exekučného konania doručované v primeranej lehote, uvedený postup a obdobie nemožno považovať

za nesprávny úradný postup, ktorý by mal za následok prieťahy v súdnom konaní; postup exekučného
súdu je plne odôvodnený potrebou skúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti predloženého
exekučného titulu. Odvolací súd uvádza, že vzhľadom na množstvo exekučných konaní, ktoré žalobca
iniciuje pred okresným súdom (čo je odvolaciemu súdu známe z jeho rozhodovacej činnosti), je ústavne
akceptovateľná aj relatívne dlhšia lehota nevyhnutne potrebná na vykonanie tejto činnosti; odvolací súd
v tomto smere poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/606/2012

a II.ÚS/245/2012.

Na zdôraznenie správnosti záverov prvostupňového súdu odvolací súd poukazuje na to, že
zodpovednosťzaškoduspôsobenúnezákonnýmrozhodnutím,resp.nesprávnymúradnýmpostupom,je
zodpovednosťobjektívna,bezzreteľanazavinenie,ktorejsanemožnozbaviť.Základnýmipredpokladmi

vzniku tejto zodpovednosti je jednak v danej veci vytýkaný nesprávny úradný postup okresného súdu,
ďalej existencia škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou. Prvým
a zároveň jedným z rozhodujúcich predpokladov zodpovednosti za škodu je práve nesprávny úradný
postupprivýkoneverejnejmoci,kedyštátzodpovedázapodmienokustanovenýchzákonomč.514/2003
Z. z. za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym

úradným postupom. Ak prvý a jeden z rozhodujúcich predpokladov zodpovednosti za škodu, a to
nesprávny úradný postup nebol v konaní zistený, naopak vykonaným dokazovaním bolo preukázané,
že okresný súd postupoval v súlade so zákonom a nebolo zistené, že by okresný súd rozhodoval
vo veci so zbytočnými prieťahmi, nedošlo k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorá by prípadne
mohla byť spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom,

nebol teda zistený jeden zo základných predpokladov vzniku zodpovednosti, a preto okresný súd sa
dôvodne nezaoberal ďalšími predpokladmi vzniku zodpovednosti, a teda existenciou škody a príčinnou
súvislosťou medzi nesprávnym úradným postupom a prípadnou škodou. Odvolací súd ďalej poukazuje
na to, že navrhovateľ však nepreukázal ani ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti, a teda existenciu
samotnej škody, ktorá by mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom, ako aj príčinnú súvislosť

medzi nesprávnym úradným postupom a prípadnou vzniknutou škodou, čo však žalobca v konaní
nepreukázal. Pokiaľ teda žalobca v odvolaní namietal aj nedostatočné odôvodnenie napadnutého
rozsudku,ktorýsapodľanehonezaoberáuplatnenoumajetkovouškodouamajetkovouujmou,nemožno
v tomto smere okresnému súdu nič vytknúť vzhľadom k tomu, že žalobca v konaní nepreukázal
jeden z kumulatívnych obligatórnych predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu spôsobenú pri

výkonnej moci, a to nesprávny úradný postup exekučného súdu. V súlade so zásadou hospodárnosti
konania nebolo potrebné sa v odôvodnení rozsudku osobitne zaoberať nepriznaním uplatnenej škody a
nemajetkovej ujmy (čo správne v odvolaní uviedol aj prvostupňový súd). Táto skutočnosť nespôsobuje
nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že hodlal predložiť
v konaní pred súdom dôkazy, a to aj znalecký posudok na preukázanie výšky škody, odvolací súd

konštatuje, že vzhľadom k tomu, že žalobca bol na pojednávanie riadne predvolaný, nič nebránilo
žalobcovi takýto dôkaz súdu predložiť do rozhodnutia vo veci samej; je zrejmé, že vzhľadom na to, že
žalobca už v žalobe samej vyčíslil výšku škody, nepochybne už pri podaní žaloby musel disponovať
dôkazmi preukazujúcimi výšku škody.

Vzhľadom na uvedené dôvody, ako aj dôvody, ktoré vo svojom rozhodnutí uviedol súd prvého stupňa
a ktoré nebolo potrebné pre svoju presvedčivosť opätovne uvádzať v tomto rozhodnutí, odvolací súd
podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.

Odvolací súd potvrdil aj súvisiaci výrok o náhrade trov prvostupňového konania (§ 206 ods. 2, 3

O. s. p.). Okresný súd pri rozhodovaní o náhrade trov prvostupňového konania vychádzal správne z
ustanovenia § 142 ods. 1 O. s. p., teda podľa úspechu v konaní a súčasne správne aplikoval ustanovenie
§ 151 ods. 1 O. s. p.O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 224 ods. 1 O. s. p. aplikujúc
ustanovenie § 142 ods. 1 O. s. p. a ustanovenie § 151 ods. 1 O. s. p. Úspešným účastníkom odvolacieho
konania bol žalovaný, žiadne trovy odvolacieho konania si však neuplatnil, súd teda rozhodol, že

žalovanému právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.