Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, September 25, 2014

Súd: Okresný súd Košice I
Spisová značka: 24C/81/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7113206989
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Čisovská
ECLI: ECLI:SK:OSKE1:2014:7113206989.5

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I sudkyňou Mgr. Zuzanou Čisovskou vo veci navrhovateľky: W. W., rod. V., nar.
XX.X.XXXX, bytom v Z., X. XXX/X2, proti odporcovi: W. W., nar. XX.X.XXXX, bytom W. Z., M. XX, v
konaní o určenie manželského výživného takto

r o z h o d o l :

Návrh z a m i e t a .

Odporcovi náhradu trov konania proti navrhovateľke nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľka sa návrhom doručeným súdu dňa 26.3.2013 domáhala, aby súd zaviazal odporcu, jej
manžela, prispievať na jej výživu sumou vo výške 100,- EUR mesačne.

Návrh odôvodnila skutočnosťami, že účastníci konania sú v rozvodom konaní od 5.3.2013. Z manželstva
pochádzajú dve deti, W., nar. XXXX a X. nar. XXXX. Deti sú samostatné a nebývajú s účastníkmi
konania v spoločnej domácnosti. V súčasnej dobe je navrhovateľka nezamestnaná a nepoberá žiadny
príspevok v nezamestnanosti, takže nemá finančné prostriedky postačujúce na pokrytie svojich nákladov
na primeranú výživu. Odporca pracuje s mesačným príjmom cca 800,- EUR a nemá žiadnu vyživovaciu
povinnosť.

Odporca žiadal návrh v celom rozsahu zamietnuť s odôvodnením, že počas celého trvania manželstva
navrhovateľka nikdy riadne nepracovala. Najprv bola na materskej dovolenke a od skončenia tejto
dovolenky v roku 1993, za posledných 20 rokov pracovala krátkodobo asi u piatich zamestnávateľov a
to v C. Š. na F. Y.. v Z. ako Y. asi 6 mesiacov, v R. G., Ť. R. asi 6 mesiacov, v spoločnosti G. L..V.. Z.
taktiež asi 6 mesiacov a naposledy vo firme D. V..R..J.., H. Z., kde dosahovala príjem okolo 650,- EUR,
odkiaľ bola prepustená pre porušovanie pracovnej disciplíny. Nikdy nemala záujem o stále zamestnanie
a často požívala alkoholické nápoje. Spoločnú domácnosť nevedú asi po dobu 2 rokov. Bývajú v jednom
byte a všetky náklady spojené s užívaním bytu uhrádza výlučne odporca.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov konania, oboznámením listinných dokladov, ako aj
spisu Okresného súdu Košice I sp.zn. 37C/69/2013 a na základe týchto dôkazných prostriedkov zistil
skutkový stav veci.

Zo spisu Okresného súdu Košice I sp.zn. 37C/69/2013 súd zistil, že manželstvo účastníkov konania bolo
uzavreté dňa 7.5.1988. Návrh na rozvod manželstva podala navrhovateľka. Manželstvo bolo rozvedené
rozsudkom č.k. 37C/69/2013-15 zo dňa 30.5.2013, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 14.6.2013.

Navrhovateľka vo svojej výpovedi uviedla, že už 2 roky je evidovaná na úrade práce a jej jediný príjem
tvorí 118,- EUR. Má ukončené stredné odborné učilište textilné bez maturity. Jej posledné zamestnanie
bolo v spoločnosti D., kde pracovala ako operátorka výroby, odkiaľ ju prepustili v skúšobnej dobe.
Predtým bola zamestnaná v spoločnosti G., a.s. ako upratovačka, avšak bola práceneschopná a preto
ju v skúšobnej dobe taktiež prepustili. Ešte predtým, asi pred 10 rokmi, pracovala na C. Š. na F. Y. W. Z..
Iné zamestnanie nemala. Príležitostne pracovala pre svoju sestru, predávala. Nemá žiadnu vyživovaciu
povinnosť. Deti pochádzajúce z manželstva sú plnoleté. Dcéra má 26 rokov, syn 24 rokov. Obidvaja už
2 roky bývajú samostatne. Do rozvodu manželstva bývali s odporcom v družstevnom 3-izbovom byte
na M. Y.. XX W. Z.. V súčasnosti tento byt predali a rozdelili si získanú sumu, navrhovateľka získala
23.000,- EUR, z ktorej si kúpila byt v Šaci. Potvrdila, že odporca platil nájomné ako aj všetky inkasné
platby, teda úhradu za elektrinu, plyn a pod. za bývanie v predmetnom byte.

Odporca vypovedal, že okrem nákladov spojených s užívaním bytu, ktorý mali s navrhovateľkou v
spoločnom nájme, splácal aj pôžičku na osobné motorové vozidlo od Slovenskej sporiteľne, a.s. vo výške
4.500,- EUR a to v mesačných splátkach po 82,44 EUR, ďalej úver od spoločnosti CETELEM Slovensko
a.s. mesačne po 80,- EUR. Pracuje už dlhodobo v spoločnosti N. N. &. U. V..R..J.. Z. ako manipulant
resp. vodič na základe riadnej pracovnej zmluvy, kde sa jeho priemerný mesačný príjem pohybuje okolo
700,- EUR. Navrhovateľ mal za to, že priznanie manželského výživného by bolo v rozpore s dobrými
mravmi. Nemá žiadnu vyživovaciu povinnosť.

Z rozhodnutia Úradu práce sociálnych vecí a rodiny Košice zo dňa 28.3.2013 súd zistil, že navrhovateľka
je považovaná za občana v hmotnej núdzi a bola jej priznaná preddavkovo dávka a príspevky vo výške
118,30 EUR mesačne, počnúc od 1.3.2013.

Z platobného dokladu SIPO súd zistil, že odporca za mesiac marec 2013 zaplatil nájomné vo výške
150,44 EUR, zálohu za plyn vo výške 13,- EUR, zálohu za elektrinu vo výške 35,40 EUR, koncesionársky
poplatok za rozhlas a TV vo výške 4,64 EUR, spolu 183,86 EUR. Z platobného dokladu SIPO súd zistil,
že odporca zaplatil za február 2013 nájomné vo výške 150,44 EUR, zálohu za elektrinu vo výške 35,40
EUR a koncesionársky poplatok vo výške 4,64 EUR, spolu 190,48 EUR.

Zo zmluvy o splátkovom úvere uzatvorenej medzi Slovenskou sporiteľňou a.s. so sídlom v Bratislave a
odporcom ako dlžníkom súd zistil, že odporcovi bol poskytnutý v roku 2012 úver vo výške 4.500,- EUR,
ktorý je povinný splácať vo výške 82,44 EUR mesačne vždy k 15. dňu v kalendárnom mesiaci.

Zo správy Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Košice zo dňa 8.4.2014 súd zistil, že navrhovateľka je
vedená v evidencii uchádzačov o zamestnanie od 4.3.2013 a evidencia ku dňu podania potvrdenia trvá.
Navrhovateľke počas doby evidencie nebolo ponúknuté vhodné voľné pracovné miesto.

Zo správy spoločnosti G. L..V.. V. V. W. Z., U. X súd zistil, že pracovný pomer navrhovateľky v tejto
spoločnosti trval od 13.6.2011 do 19.10.2011. Navrhovateľka pracovala ako upratovačka. Po upozornení,
aby pracovala dôslednejšie, sa dala vypísať a od 23.9.2011 bola práceneschopná. Ku dňu 19.10.2011
jej preto bolo navrhnuté rozviazanie pracovného pomeru dohodou, s čím navrhovateľka súhlasila.

Z okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 27.3.2012 súd zistil, že navrhovateľka pracovala
v spoločnosti L. - Q. V.M., V..R..J.. so sídlom W. M., S. C. E. XX/A na základe pracovnej zmluvy zo
dňa 11.12.2011. Zamestnávateľ s ňou podľa ust. § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce skončil pracovný
pomer ku dňu 26.3.2012 z dôvodu hrubého porušenia pracovnej disciplíny - pozitívny test na prítomnosť
alkoholu v dychu.

Z opisu mzdového listu navrhovateľky v uvedenej spoločnosti súd zistil, že za obdobie trvania
pracovného pomeru mala priemerný mesačný čistý príjem vo výške 620,- EUR.

Z potvrdenia zamestnávateľa odporcu N. N. &. U. V..R..J.. so sídlom v M., V. W. XX súd zistil, že
priemerný mesačný hrubý príjem odporcu v tejto spoločnosti za obdobie od januára do apríla 2013 bol
vo výške 1.014,- EUR.

Podľa § 71 ods. 1 zák.č.36/2005 Z.z. o rodine ( ďalej iba Zákon o rodine ), manželia majú vzájomnú
vyživovaciu povinnosť. Ak jeden z manželov túto povinnosť neplní, súd na návrh niektorého z nich určí
jej rozsah tak, aby životná úroveň oboch manželov bola v zásade rovnaká. Pri rozhodovaní o určení
rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliadne na starostlivosť o domácnosť.

Podľa § 71 ods. 2 Zákona o rodine, vyživovacia povinnosť medzi manželmi predchádza vyživovaciu
povinnosť detí voči rodičom.

Podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine, pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby
oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti
a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu
výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané
majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.

Podľa § 75 ods. 2 Zákona o rodine, výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi;
to neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa.

Podľa ustanovenia § 77 ods.1 Zákona o rodine, právo na výživné sa nepremlčuje. Možno ho však priznať
len odo dňa začatia súdneho konania. Výživné pre maloleté dieťa možno priznať najdlhšie po dobu troch
rokov späť odo dňa začatia konania, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.

V danom prípade bolo predmetom konania posúdenie, či navrhovateľke vznikol nárok na priznanie
manželského výživného.

Z vyššie cit. ustanovenia § 77 ods.1 Zákona o rodine vyplýva, že manželia majú vzájomnú vyživovaciu
povinnosť. Citované zákonné ustanovenie zakotvuje zásadu rovnakej životnej úrovne manželov, ktorá
je odôvodnená rovným postavením manželov v ich právach a povinnostiach (§ 18 a § 19 Zákona o
rodine), vyplývajúcich z ich manželského zväzku. Z viacerých ustanovení a základných zásad Zákona o
rodine, týkajúcich sa obsahu manželstva vyplýva, že manželia sú povinní si navzájom pomáhať, starať sa
spoločne o deti a starať sa podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov o uspokojovanie
potrieb rodiny založenej manželstvom.

Oprávneným z uvedenej vyživovacej povinnosti je manžel. Aktívna legitimácia na podanie návrhu na
určenie výživného vzniká, ak je jeho životná úroveň nižšia než životná úroveň druhého manžela, resp.
ak mu druhý manžel neprispieva na výživu tak, aby ich životná úroveň bola zásadne rovnaká. Povinnosť
plniť výživné vzniká momentom uzavretia manželstva a zaniká spolu so zánikom manželstva niektorým
zo spôsobov v zmysle zákona.

Pri určovaní výšky vyživovacej povinnosti medzi manželmi je súd povinný zisťovať, či a z akého
dôvodu niektorý z manželov neplní svoju vyživovaciu povinnosť, aké sú osobné, rodinné a majetkové
pomery manželov a aké sú odôvodnené potreby oprávneného a schopnosti, možnosti a majetkové
pomery povinného (§ 75 ods.1 Zákona o rodine). Zásada rovnakej životnej úrovne pritom neznamená
mechanickú rovnosť medzi manželmi, ktorú by bolo možné odvodzovať len z výšky ich príjmu, ale
je potrebné zisťovať v každom jednotlivom prípade nielen osobné, rodinné a majetkové pomery, ale

aj konkrétnu mieru potrieb manželov danú povahou ich práce, spôsobom života, zdravotným stavom,
prípadne inými závažnými okolnosťami. Zároveň je súd povinný zaoberať sa aj otázkou starostlivosti
o domácnosť a otázkou osobnej starostlivosti o deti. Výkon týchto činností je totiž postavený na roveň
finančnému zabezpečovaniu potrieb rodiny. Výnimkou, pre ktorú by bolo možné nepriznať oprávnenému
manželovi právo na výživné, je rozpor s dobrými mravmi, tak ako to vyplýva z ustanovenia § 75 ods.
2 Zákona o rodine.

V danom prípade bolo vykonaným dokazovaním nepochybne preukázané, že navrhovateľka a odporca
uzavreli manželstvo dňa 7.5.1988. Ich manželstvo bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Košice
I č.k. 37C/69/2013-15 zo dňa 30.5.2013, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 14.6.2013. Vychádzajúc
z ust. § 71 ods.1 v spojení s ust. § 77 ods.1 Zákona o rodine, keďže manželské výživné je možné
priznať len za obdobie od podania návrhu na začatie konania do zániku manželstva, predmetom
posúdenia v danej veci bolo rozhodné obdobie od 26.3.2013 (podanie návrhu na súde) do 14.6.2013
(deň právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva).

Súd vyhodnotil osobné, rodinné a majetkové pomery oboch manželov a porovnal ich životnú úroveň
v zmysle vyššie uvedených zásad. Odporca mal v porovnaní s navrhovateľkou nepochybne vyšší
príjem. Je dlhodobo zamestnaný v spoločnosti N. N. &. U. V..R..J.. so sídlom v M., V. W. XX ako
vodič; jeho priemerný mesačný čistý príjem bol v rozhodnom období cca 800 EUR. Iný príjem nemal
a nebol vlastníkom žiadnych nehnuteľností. V zmysle zhodného tvrdenia oboch účastníkov konania
bola nespornou skutočnosť, že v rozhodnom období bývali v byte na M. Y.. v Z., ku ktorému mali
obaja právo spoločného nájmu, pričom celú úhradu za užívanie bytu (nájomné), vrátane úhrad za
plnenia poskytované s bývaním (elektrina, plyn, koncesionárske poplatky) spolu vo výške cca 200
EUR mesačne uhrádzal výlučne odporca. Navrhovateľka sa na nákladoch spojených s bývaním nijako
nepodieľala. Navrhovateľka v rozhodnom období nikde nepracovala, bola evidovaná na úrade práce
ako nezamestnaná a jej jediný príjem tvorila dávka v hmotnej núdzi vo výške 118 EUR mesačne. V
rozhodnom období mala 45 rokov, bola zdravá a nemala žiadnu vyživovaciu povinnosť; deti účastníkov
konania boli v tomto čase už plnoleté, oddelene bývajúce a schopné samé sa živiť. Tvrdila, že si
nevie nájsť zamestnanie, ktoré by jej umožňovalo zaobstarať si prostriedky na úhradu vlastných potrieb
vo vyššej miere, než je tomu doposiaľ. Súd však nezistil žiadnu objektívnu skutočnosť, obmedzujúcu
alebo vylučujúcu možnosti navrhovateľky pričiniť sa o zadováženie potrebného príjmu na živobytie
( napr. vážna choroba, úraz, invalidita, nedostatok pracovných miest vo vyštudovanom odbore a
pod.). Vykonaným dokazovaním súd zistil, že navrhovateľka už dlhodobo pracuje len príležitostne a
krátkodobo. Za posledných 10 rokov pracovala na troch miestach. Naposledy pracovala v spoločnosti
G. L..V.. Z. od 10.6.2011 do 19.10.2011 a v spoločnosti L.-Q. V. V..R..J.. (D.) od 11.12.2011 do
26.3.2012. Tvrdila, že zo zamestnania bola prepustená vždy v skúšobnej dobe, súd však správami
od jej zamestnávateľov zistil, že dôvodom pre rozviazanie pracovného pomeru s navrhovateľkou
bol či už jej vlastný podnet na ukončenie pracovného pomeru (po predchádzajúcom upozornení na
dôslednejší výkon práce) alebo okamžité skončenie pracovného pomeru z dôvodu hrubého porušenia
pracovnej disciplíny (pozitívny test na prítomnosť alkoholu). V poslednom zamestnaní pritom dosahovala
priemerný mesačný čistý príjem vo výške 620 EUR.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že podmienky na strane odporcu mu umožňovali plniť si vyživovaciu
povinnosť voči manželke. Bez ohľadu na naplnenie zákonných kritérií pre určenie vyživovacej povinnosti,
však súd navrhovateľke výživné pre nepriznal. Priznanie výživného by totiž bolo v rozpore s dobrými
mravmi.

Pojem dobré mravy je neurčitým právnym pojmom, jeho obsah nevyplýva z pozitívneho práva. Okrem
práva existujú aj iné systémy noriem; niektorým z nich takouto úpravou právo poskytuje ochranu tým, že
im prepožičiava sankcie charakteristické pre systém práva. Nejde o akékoľvek normy, ale o všeobecne
spoločensky uznávané pravidlá, prostredníctvom ktorých sa zavrhujú spoločensky nežiadúce javy. Vo
všeobecnosti bývajú vyjadrené konštrukciou o pocite súnaležitosti všetkých spravodlivo uvažujúcich
ľudí. Pojem dobré mravy je taktiež časovo a miestne podmienený. Na prípady rozporu s dobrými
mravmi súd prihliada z úradnej povinnosti, ich danosť sa zisťuje podľa konkrétnych okolností prípadu. V
prípade zistenia rozporu s dobrými mravmi, súd nemá inú možnosť, ako výživné nepriznať. Nepochybná

odôvodnenosť predmetného kritéria je daná prioritným predmetom úpravy rodinného práva, ktorým
sú osobné vzťahy medzi subjektmi rodinného práva, na ktoré sa vyživovacie vzťahy viažu. Narušenie
príslušných osobných vzťahov z relevantných dôvodov zákon sankcionuje tým, že nepovažuje za
spravodlivé, aby osoba, ktorá sa správa v rozpore s dobrými mravmi, požadovala plnenia založené práve
na takomto osobnom vzťahu.

Rozpor s dobrými mravmi súd videl v nezodpovednom prístupe navrhovateľky k výkonu práce, ako
zdroju zabezpečenia finančných prostriedkov potrebných na uspokojovanie potrieb nielen svojich, ale aj
celkovo rodiny ako takej, vrátane nákladov na spoločnú domácnosť a na bývanie. Tento jej prístup sa
prejavuje nielen v tom, že navrhovateľka dlhodobo, bez relevantných objektívnych príčin nepracuje, ale
aj v tom, že keď sa už zamestná, pracovný pomer ukončí zo subjektívnych, ňou zavinených dôvodov.
V poslednom zamestnaní, rok pred podaním návrhu na začatie konania, pritom dosahovala takmer
rovnaký priemerný čistý príjem, ako odporca. Je povinnosťou každého manžela starať sa podľa svojich
schopností a možností o uspokojovanie potrieb rodiny založenej manželstvom. Ani sama navrhovateľka
nepopierala, že odporca výlučne sám v celom rozhodnom období (a nielen počas neho) hradil všetky
náklady spojené s bývaním v byte, v ktorom v tom čase bývala aj navrhovateľka. Jej potrebu bývania
teda v plnej miere zabezpečoval odporca, čím si voči nej plnil svoju vyživovaciu povinnosť.

Zhrnúc vyššie uvedené súd uzavrel, že nárok navrhovateľky nie je dôvodný a preto návrh zamietol.

Podľa § 142 ods..1 O.s.p., účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných
na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

V zmysle zásady úspechu v konaní by v zmysle ustanovenia § 142 ods.1 O.s.p. patrilo odporcovi
právo na náhradu trov konania proti navrhovateľke, ktorá v spore úspech nemala. Vzhľadom k tomu,
že odporca sa práva na náhradu trov konania výslovne vzdal, súd vyslovil, že odporcovi náhradu trov
konania proti navrhovateľke nepriznáva.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa doručenia, prostredníctvom
súdu, proti rozhodnutiu ktorého odvolanie smeruje, v troch písomných vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup považuje za
nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha ( § 205 ods.1 O.s.p.).

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť
len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo

veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal

navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym

skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo

iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci ( § 205 ods.2 O.s.p.).

Podľa ust. § 251 ods.1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie o
výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.