Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 10, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24Co/186/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113203767
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 09. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2113203767.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a

členov senátu: JUDr. Andrea Dudášová a JUDr. Martin Holič, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko,
s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika,
konajúca prostredníctvom Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie
13, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci, na odvolanie
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava, č.k. 18C/68/2013-36 zo dňa 18.12.2013, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal náhrady škody
vo výške 125,- Eur a nemajetkovej ujmy vo výške 275,- Eur majúcej vzniknúť žalobcovi nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Senica (ďalej len „exekučný súd“), pretože tento nerozhodol o
žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre pohľadávku žalobcu v zákonom stanovenej
lehote. Žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie prvostupňový súd právne odôvodnil
aplikáciou ust. § 3 ods. 1 písm. d), ods. 2, § 4 ods. 1 písm. a), § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4 a 5,

§ 17 ods. 1, 2, § 19 ods. 1 a 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, § 41 ods. 2 písm. d) a § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995
Z.z. (ďalej len „Exekučný poriadok“). O náhrade trov konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p.
Vecne súd argumentoval tým že navrhovateľ (žalobca) sa domáhal náhrady majetkovej škody 125,- Eur
- vyčíslil ju ako účelne vynaložené náklady spojené s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a
vymáhaniapohľadávkyvobdobíktorézbytočneuplynulomedzidoručenímžiadostioudeleniepoverenia
na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej vo výške 70,- Eur, na udržiavanie a správu informačného

systému vo výške 40,- Eur, a na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému
súdu, na publikačné výdaje spojené s vyhotovovaním urgencií adresovaných exekučnému súdu a na
poštové a telekomunikačné výdaje vo výške 15,- Eur. A tiež sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy
275,- Eur - vyčíslil ju vo výške 55,- Eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu (na
základe aplikácie doktríny ústavného súdu, podľa ktorej pokiaľ ide o zbytočné prieťahy v súdnom konaní
je spravodlivé ak sa na každý rok poznačený prieťahmi vzťahuje satisfakcia vo výške cca. 660,- Eur),
keď podľa navrhovateľa bol exekučný súd bezdôvodne nečinný viac ako 161 dní.

Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že návrhu nie je možné vyhovieť, keď navrhovateľ
nepreukázal, že by počas doby od doručenia žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do
rozhodnutia o nej bol v neistote, nepreukázal hrozbu škody, nepreukázal riziko ohrozujúce konečnévymoženie pohľadávky, nepreukázal že v postupe Okresného súdu Senica boli zistené pochybenia a
prieťahy. Navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal vznik majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ani
ich výšku.

Žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody doručenou odporcovi požiadal
navrhovateľ o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody uplatnenej v prejednávanej veci -
odporca na uvedenú žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody neodpovedal z
dôvodu, že navrhovateľ neposkytol v rámci predbežného prerokovania požadovanú súčinnosť, čím bol
proces predbežného prerokovania zmarený; v čase rozhodovania súdu uplynula šesťmesačná lehota

odo dňa prijatia žiadosti, preto žalobu nemohol súd považovať za predčasnú.

Navrhovateľ si v konaní uplatnil nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktoré mu
mali byť spôsobené nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Senica v exekučnom konaní,
keď nesprávny úradný postup mal spočívať v tom, že súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie rozhodnutím o poverení, ku ktorému došlo po uplynutí zákonom stanovenej

doby s omeškaním viac ako 5 mesiacov (v skutočnosti súd rozhodol o žiadosti o udelení poverenia
dňa 22.06.2009, keď návrh na súd bol doručený dňa 02.06.2009, teda k rozhodnutiu prišlo o 20
dní). Poukázal na ust. § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, keď
za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon

alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb. V praxi sa vychádza z toho, že ide o prípady vzniku škôd,
ktoré boli vyvolané inou činnosťou orgánov verejnej moci než rozhodovacou - nesprávnym úradným
postupom je tak činnosť spojená s výkonom právomoci orgánu verejnej moci, ak pri nej alebo v jej

dôsledku dôjde k porušeniu pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie orgánu verejnej
moci alebo k porušeniu poriadku určeného povahou a funkciou postupu. Uvedené ustanovenie zakladá
objektívnu zodpovednosť štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorá predpokladá splnenie súčasne troch
podmienok, a to 1/ nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, 2/ vznik škody poškodenému, a
3/ príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Zodpovednosť štátu za

škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom sa neviaže na vydanie rozhodnutia v predpísanom
konaní a s rozhodovaním nemusí súvisieť, alebo ide o postup v konaní smerujúci síce k vydaniu
rozhodnutia, ktorý sa však bezprostredne v obsahu rozhodnutia neodrazí; úradný postup nie je možné
upraviť natoľko detailne, aby pokrýval všetky predpísané dielčie kroky, ktoré je potrebné v rámci výkonu
právomoci uskutočniť, preto správnosť úradného postupu musí byť hodnotená i z hľadiska účelu, ku

ktorého dosiahnutiu postup orgánu verejnej moci smeruje.

S poukazom na uvedené považoval súd nárok navrhovateľa na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Senica za neopodstatnený. I keď Okresnému súdu Senica bola
doručená žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie dňa 02.06.2009, pričom súd vydal

poverenie dňa 22.06.2009, teda rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia po uplynutí 15 - dňovej
lehoty, ohľadne prípadného prieťahu sa neviedlo žiadne disciplinárne konanie, neriešila sa sťažnosť
na prieťahy v konaní, nerozhodoval Ústavný súd SR, či Európsky súd pre ľudské práva. Podľa názoru
súdu navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal, že by počas doby od doručenia žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia o nej bol v neistote a hrozila mu akákoľvek škoda;

nepreukázal tiež, že táto doba viedla k strate jeho legitímnych očakávaní (že nastane zákonom
predpokladaný stav), a že toto vyvolalo riziko ohrozujúce konečné vymoženie pohľadávky.

Navrhovateľ si uplatnil nárok na náhradu nákladov spojených so správou a vymáhaním pohľadávky
bez toho, aby ich bližšie špecifikoval (napr. koľko zamestnancov informačného systému spravovalo

pohľadávky dlžníkov, aký počet pohľadávok spravoval pomocou informačného systému, kto mu
spravoval a udržiaval informačný systém a za akú odmenu), keď nutnosť spravovať pohľadávku
oprávneného zapríčinil už povinný tým, že nesplnil svoj dlh, a oprávnený musel prikročiť k vymáhaniu
formou exekúcie, čo potom znamená, že vznik nákladov navrhovateľa ako oprávneného v exekučnom
konaní na správu a vymáhanie pohľadávky nie je v príčinnej súvislosti s postupom Okresného

súdu Senica v exekučnej veci. Navrhovateľ svoje tvrdenia o vzniku majetkovej škody v žalobe
všeobecne popísané nijako nezdokladoval, a určenie/vyčíslenie výšky majetkovej škody v žalobe sa
nedá považovať za relevantný dôkaz o jej vzniku. V časti uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy nie
sú dané dôvody na priznanie jej náhrady s poukazom na dôvody uvedené vyššie. Samotné vedenieexekučného konania (bez ohľadu na jeho dĺžku) nie je objektívnou prekážkou na udržiavanie kontaktu
oprávneného, resp. exekútora s povinným, a nie je ani dôvodom k vzniku insolventnosti povinného,
pretožespravidladôvodomneplneniadlhupovinnéhojejehoinsolventnosťeštevčasepredrozhodnutím

v základnom konaní - tieto riziká sú i rizikom každého podnikateľského subjektu. Preto, ak by aj
navrhovateľovi vznikla majetková škoda a nemajetková ujma, nebola by preukázaná súvislosť ich vzniku
s postupom súdu v exekučnej veci.

Jezrejmé,ževdanejvecineboloožiadostiovydaniepovereniarozhodnutévzákonnejlehote,čomožno

považovať za nesprávny úradný postup, navrhovateľ však v konaní podľa názoru súdu, vzhľadom na
vyššie uvedené, žiadnym spôsob nepreukázal vznik škody, preto akékoľvek ďalšie úvahy súdu o splnení
ďalšej z podmienok vzniku zodpovednosti, t.j. existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným
postupom a vznikom škody, nie sú dôvodné. Z týchto dôvodov súd návrh zamietol.

V konaní odporca vzniesol námietku premlčania, ak došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty od doručenia

žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pred dňom 23.04.2009 - o
takýto prípad v prejednávanej veci nešlo, nakoľko žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie bola súdu doručená dňa 15.07.2010 (?), preto sa súd vznesenou námietkou
premlčania ani nezaoberal. O trovách konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 142 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku tak, že odporcovi, ktorý bol v konaní plne úspešný náhradu trov konania

nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy nevznikli.

Protirozsudkusúduprvéhostupňapodalvzákonomstanovenejlehotežalobcaodvolanie,ktorýmžiadal,
aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ako
odvolaciedôvodyuviedol,žeúčastníkovikonaniasapostupomsúduodňalamožnosťkonaťpredsúdom,

súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho
predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal
navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K jednotlivým dôvodom odvolania žalobca uviedol,
že namieta skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe inšpirácie novou právnou úpravou

obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., keď v právnom štáte nie je možné, aby súd
interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného
právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku
právnej skutočnosti a po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Súd bol
pri svojom rozhodovaní viazaný ust. § 9 ods. 1 zákona 514/2003 Z.z. v znení účinnom pred prijatím

zákona č. 412/2012 Z.z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2
zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 412/2012 Z.z.. Súd tak svojim rozhodnutím de iure a de
facto aplikoval princíp priamej retroaktivity, čo je neprípustné. Súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva
názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Súd len s poukazom na skutočnosť, že on sám
nepozná dôkazy, ktoré by ho uspokojovali v tvrdení o výške škody, zamietol znalecké dokazovanie. Súd

tak znemožnil žalobcovi objektívnym spôsobom preukázať výšku materiálnej škody a mechanizmus jej
vzniku. Súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Navyše
súd svojimi úvahami úplne neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre
ľudské práva v Štrasburgu, ktorá je základom štandardu ochrany základných práv v Európe, teda aj
práva na spravodlivý súdny proces a osobitne práva na prerokovanie veci v primeranom čase.

Žalovaný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej „O.s.p.“), po
zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201

O.s.p.),protirozhodnutiu,protiktorémujeodvolanieprípustné (§201a§202O.s.p.),poskonštatovaní,
že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolateľ v odvolaní použil
zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. a), c) a f) O.s.p.), preskúmal napadnuté
rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez
nariadeniaodvolaciehopojednávania(§214 ods.2O.s.p.),adospelkzáveru,žeodvolaniuniejemožné

priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, v dôsledku čoho boli
splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 219 O.s.p.Pretožeodvolacísúdvplnomrozsahupreberásúdomprvéhostupňazistenýskutkovýstav,ktorývykonal
dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo i vo
vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ

ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov a pretože odvolací súd
v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvostupňového súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne
hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 219
ods. 2 O.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku.
Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od

záverov prvostupňového súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie
správnosti záverov prvostupňového súdu sa potom žiada dodať už len nasledovné:

Žalobca sa svojou žalobou domáhal z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu
náhrady škody v celkovej výške 125,- Eur. Táto škoda predstavuje podľa navrhovateľa náhradu
účelne vynaložených nákladov spojených s jeho činnosťou uskutočňovanou vo veci správy a

vymáhania pohľadávky v období, ktoré zbytočne uplynulo medzi doručením žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a rozhodnutím o nej. Žalobca podľa vlastného tvrdenia vynaložil
v tomto období na správu pohľadávky prostredníctvom pracovných výkonov zamestnanca pomocou
informačného systému sumu 70,- Eur, na udržiavanie a správu informačného systému sumu 40,- Eur,
na administratívne spracovanie textov urgencií adresovaných exekučnému súdu, na publikačné výdaje

spojené s vyhotovovaním urgencií adresovaných exekučnému súdu, na poštové a telekomunikačné
výdaje spojené s urgovaním a kontrolou stavu konania na exekučnom súde sumu 15,- Eur. Zároveň
si žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch - vo výške 275,- Eur, pretože samotné
konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 48 ods. l Ústavy Slovenskej republiky
a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. l Európskeho dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Sumu 275,- Eur žalobca vyčíslil výpočtom - alikvotným pomerom 55,-
Eur za každý mesiac omeškania v činnosti exekučného súdu na základe aplikácie doktríny ústavného
súdu teda 660,- Eur za rok: 12 mesiacov v roku = 55,- Eur za mesiac (pričom nesprávne vychádzal
z toho, že poverenie bolo vydané až po 161 dňoch od doručenia žiadosti o vydanie poverenia súdu).

Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodnil žalobca tým, že nesprávnym úradným postupom
došlo k zmareniu jeho legitímneho očakávania, že správnym a zákonným postupom súdu dôjde k
vymoženiu jeho pohľadávky. Žalobca tvrdil, že mohol vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu v
zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zvýšeniu úspechu
mimosúdneho zabezpečenia vymožiteľnosti jeho pohľadávky a jej príslušenstva, pretože by vedel, že

žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá. V skutočnosti, že exekučný súd nerozhodol o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v lehote 15 dní podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku, žalobca považoval za nesprávny úradný postup exekučného súdu.

Z obsahu pripojeného spisu Okresného súdu Senica, sp. zn. 8Er/331/2009, bolo zistené, že dňa

02.06.2009bolaOkresnémusúduSenicadoručenážiadosťoudeleniapoverenianavykonanieexekúcie
vo veci navrhovateľa ako oprávneného proti povinnej P. S. pre vymoženie pohľadávky 1.024,17 Eur s
príslušenstvom. Okresný súd Senica dňa 22.06.2009 vydal poverenie na vykonanie exekúcie.

Keďže žalobca postup súdu, ktorým malo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom, v odvolaní

nešpecifikoval a odvolací súd po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, žiaden takýto
dôvod nezistil, v tejto časti považoval odvolanie žalobcu za nedôvodné. Ani nevykonanie dôkazov podľa
návrhov alebo predstáv žalobcu nie je postupom, ktorým by mu bola odňatá možnosť konať pred súdom,
pretože rozhodnutie o tom, ktorý dôkaz súd vykoná, patrí výlučne súdu, a nie účastníkom konania (§
120 ods. 1 O.s.p.).

Pre priznanie náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je nevyhnutné súčasné
splnenie troch podmienok: 1) nesprávny úradný postup, 2) vznik škody a 3) príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Predpoklad súčasného splnenia uvedených
podmienok znamená, že ak chýba čo i len jedna z podmienok, náhradu škody nie je možné priznať.

Dôkazné bremeno preukázať podmienky náhrady škody spočíva na poškodenom, v preskúmavanej veci
na žalobcovi.Pojem „nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci“ nie je zákonodarcom v citovanom ustanovení §
9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. výslovne definovaný, je uvedený len príkladmo. Je však možné vyvodiť, a
to aj z ustálenej judikatúry, že ide o taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s príslušnou

právnou úpravou. Jedná sa o postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi
predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie
alebo cieľa tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup
taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomocí orgánu verejnej
moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri

rozhodovacej činnosti), ale aj pri porušení povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote, prípadne ak ide o nečinnosť pri výkone verejnej moci.

Žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu škody z nesprávneho úradného postupu exekučného súdu,
ktorý v konaní o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nekonal v
súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, keď rozhodnutie vydal po uplynutí 15 dní.

V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase doručenia predmetnej žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia Okresnému súdu Senica (do 31.05.2010), súd preskúma
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul.
Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie

exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí
exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu
so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto
uzneseniu je prípustné odvolanie.

Zo znenia cit. ust. vyplýva, že lehota 15 dní je zákonodarcom stanovená pre exekučný súd len pre prípad
nezistenia rozporu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom. Len v tom prípade je povinnosťou exekučného súdu
do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poveriť exekútora na vykonanie exekúcie. Pre prípad zistenia
rozporu exekučného titulu so zákonom, a teda pre prípad zamietnutia žiadosti exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie (čo i len čiastočného) zákonodarca lehotu neurčil.

Z uvedeného vyplýva, že v preskúmavanej veci došlo k nesprávnemu úradnému postupu exekučného
súdu tým, že žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola vybavená o 5 dní
neskôr než je zákonom stanovená lehota, tzn. po uplynutí 15-tich dní odo dňa doručenia žiadosti.

Pokiaľ však ide o posúdenie nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Senica v danej veci,
ktoré by malo spočívať všeobecne v zbytočných prieťahoch pri rozhodovaní o predmetnej žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia je potrebné poukázať na to, že z logiky veci vyplýva, že
všeobecný súd môže pristúpiť k priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/2003 Z.z. až

v prípade, ak o existencii prieťahov už bolo rozhodnuté oprávneným orgánom. V dotknutej veci neboli
žiadnym z príslušných orgánov konštatované prieťahy v konaní (napríklad v dôsledku sťažnosti žalobcu
na prieťahy, v dôsledku žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v dôsledku rozhodnutia
vydaného v disciplinárnom konaní sudcu, prípade rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva
alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, v ktorých by bolo konštatované, že

sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov), pričom všeobecný súd v konaní o
náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom nie je orgánom
kompetentným pre vyslovenie takéhoto záveru. Ako na to poukazuje dôvodová spáva k novele § 9
ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. účinnej od 01.01.2013, pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol
hodnotiťpostupinéhosúduzhľadiskaexistenciezbytočnýchprieťahov,znamenalobytoabsurdnýzáver,

keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo
smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov
o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší
súdSR). V prípade,ak by sa zbytočných prieťahov dopustilnapr. Najvyšší súd SR jeho postup by mal byť

preskúmavanýsúdomnižšiehostupňa,čojezjavneabsurdnéalenpotvrdzuje,žekonštatovaťexistenciu
prieťahov v súdnom konaní sú oprávnené iba zákonom zmocnené orgány. Na uvedenom závere nič
nemení ani skutočnosť, že zákonodarca možnosť súdu vychádzať len z takýchto podkladov v konanío zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, výslovne zakotvil v § 9 ods. 2 zák. č.
514/2003 Z.z. až s účinnosťou od 01.01.2013.

Ako odvolací súd už vyššie konštatoval, základné podmienky pre priznanie nároku na náhradu
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci musia byť splnené kumulatívne. Keďže potom podmienka
existencie nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v danej veci, s poukazom na vyššie
uvedenú argumentáciu splnená nebola, nemohol vzniknúť žalobou uplatnený nárok navrhovateľa, ani
nadväzne nemôžu byť splnené podmienky príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a

škodou a ani vznik škody, resp. ujmy. Vzhľadom na to už potom nie je potrebné a bolo by nadbytočné
a v rozpore so zásadou hospodárnosti občianskeho súdneho konania skúmať existenciu škody a
nemajetkovej ujmy, ako aj ich rozsah. Tiež by bolo nadbytočným i nedôvodným vysporiadavať sa s
ďalšou odvolacou argumentáciou žalobcu (sčasti i nesúladnou s argumentáciou prvostupňového súdu),
ktorá je vzhľadom na vyššie uvedené už irelevantná a nespôsobilá zvrátiť výsledok konania.

S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu
ako v celom rozsahu nedôvodnú, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd s použitím § 219 ods. 1,
2 O.s.p. napadnutý rozsudok, včítane správneho výroku o náhrade trov konania, (odvolacími dôvodmi
osobitne nenapadnutého) potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust.
§ 142 ods. 1 O.s.p., pričom v odvolacom konaní úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal, pretože si ich náhradu návrhom v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.