Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, December 5, 2013

Súd: Okresný súd Prievidza
Spisová značka: 8C/207/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3812219504
Dátum vydania rozhodnutia: 05. 12. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Schromová

ECLI: ECLI:SK:OSPD:2013:3812219504.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Q. súd K. sudkyňou Z.. Z. N. v právnej veci navrhovateľa: K., s.r.o., so sídlom G., K. ul. č. XX, F.:

XXXXXXXX, zastúpeného P. K., s.r.o., G., A. č. 4, F.: XX XXX XXX, proti odporcovi: N. republika, zast.
S. spravodlivosti N. republiky, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy takto

r o z h o d o l :

J. navrhovateľa v celom rozsahu z a m i e t a .

Q. náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Navrhovateľ sa podaným návrhom voči odporcovi domáhal zaplatenia sumy 1354,55 eur z titulu
majetkovej škody a sumy 270,91 eur z titulu nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Prievidza, pretože tento nerozhodol o jeho žiadosti o udelenie
poverenia v exekučnom konaní EX 2867/2011 - povinná M. M. v zákonom stanovenej lehote. Uviedol,

že napriek tomu, že prejednávaná vec nevykazovala prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala
si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na
čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu, súd o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
rozhodol až dňa 1.4.2011 rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, pričom konanie
začalo dňa 8.2.2011. K rozhodnutiu súdu vo veci teda došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby.

Navrhovateľ považoval za nesprávny postup exekučného súdu aj to, že spôsobom odporujúcim
zákonu, t.j. vykonaním procedúry preskúmania bez splnenia zákonných podmienok vykonal procedúru
preskúmania exekučného titulu - rozsudku rozhodcovského súdu. Podľa jeho názoru všeobecný

súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k
opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná
nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Poukázal na to, že existencia rozsudku rozhodcovského súdu,
ktorý je z pohľadu exekučného súdu materiálne nevykonateľný spôsobuje prekážku veci právoplatne
rozhodnutejazamedzujenavrhovateľoviiniciovaťobčianskesúdnekonanieapožadovaťsúdnuochranu
práva na zaplatenie istiny s príslušenstvom. Takýto postup exekučného súdu navrhovateľ hodnotí
ako nesprávny a v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). V predmetnom prípade

neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými
prieťahmi tak, že k vydaniu rozhodnutia o udelení poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi
dlhej dobe. Nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného
obdobia nevykonával vo veci také úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej
sa navrhovateľ v predmetnej veci počas súdneho konania nachádza, čo je základným účelom práva
zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy SR. Navrhovateľ sa dozvedel o všetkých okolnostiach priebehu
skutkového deja, ktorý vyústil do spôsobenej škody po doručení upovedomenia o začatí exekúcie.Majetková škoda teda predstavuje náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná
právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní. Ďalej navrhovateľ v
návrhu uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože samotné konštatovanie porušenia

práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces nie je dostatočným zadosťučinením
vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup okresného
súdu je takej intenzity, ktorá má za následok zmarenie nútenej vymožiteľnosti majetkového práva
navrhovateľa. Navrhovateľ mohol vďaka skorému rozhodnutiu exekučného súdu včas a efektívne
a účinne uskutočniť rad iných krokov smerujúcich k zabezpečeniu vymožiteľnosti pohľadávky s

príslušenstvom, pretože by vedel, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola
zamietnutá a preto bolo potrebné uskutočniť náhradu exekučného titulu. Na podporu nároku na náhradu
nemajetkovejujmyďalejuviedoldôvody:neexistenciaakéhokoľvekúčinnéhovnútroštátnehoprostriedku
nápravy spôsobilého reštituovať vniknutú situáciu, vyvolaný zásah do zákonných nárokov a základných
práv žalobcu vyvolal u členov riadiacich orgánov spoločnosti navrhovateľa a majiteľov pocity frustrácie,
úzkosti, nespravodlivosti, neistoty a nedôvery v právo a rovnosť v spoločnosti, ďalej bol spôsobený

zánik ďalších plánovaných podnikateľských aktivít navrhovateľa, strata zisku z realizovaného obchodu
vyvolala hospodársku stratu, nezákonným zásahom vyvolaná situácia ovplyvnila ďalšie podnikateľské
postupy navrhovateľa a spôsobila neistotu v plánovaní ďalších rozhodnutí, ktoré mohol prijať. Primeranú
náhradu nemajetkovej ujmy určil vo výške 20% z uplatňovanej istiny s príslušenstvom. Navrhovateľ
tiež uviedol, že v zmysle zákonného postupu písomne žiadal odporcu o predbežné prerokovanie jeho

nároku na náhradu škody podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. , odporca na jeho žiadosť pozitívne
nereagoval.

V návrhu navrhovateľ vzniesol námietku zaujatosti, súd preto predložil spis na rozhodnutie o námietke
zaujatosti sudcovOkresnéhosúdu PrievidzaKrajskémusúduvTrenčíne.UznesenímKSTrenčínsp.zn.
19NcC/628/2012-16 zo dňa 5.112012 bolo rozhodnuté, že sudkyňa JUDr. Valéria Píšová nie je vylúčená

z prejednávania a rozhodovania vecí vedenej pod sp. zn. 8C/207/2012. Z dôvodu prerušenia výkonu
funkcie sudcu zákonnej sudkyne bola vec pridelená na rozhodovanie náhodným výberom sudkyni JUDr.
Jarmile Schromovej . Krajský súd Trenčín uznesením sp. zn. 19NcC/18/2013-21 zo dňa 24 .1.2013
rozhodol, že sudkyňa JUDr. Jarmila Schromová nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania vecí
vedenej pod sp. zn. 8C/207/2012.

Odporca písomným vyjadrením zo dňa 14.5.2013 zaujal stanovisko k návrhu navrhovateľa. Poukázal
na zmätočnosť podania - návrhu na začatie konania, pričom navrhovateľ prenáša celú dôkaznú
povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné bremeno znáša sám. Je nepravdivé a klamlivé tvrdenie, že
navrhovateľ nemá vedomosť o spisových značkách uvádzaných exekučných konaní, pretože v týchto
konaniach bol účastníkom konania. Neoznačenie spisových značiek exekučných konaní bolo jedným

z dôvodov, pre ktoré aj Ústavný súd SR odmietol sťažnosti navrhovateľa na porušenie jeho ústavných
práv nečinnosťou exekučného súdu. Nie je zrejmý ďalej ani titul nároku na náhradu škody, pretože
namieta nezákonné konanie v podobe nerozhodnutia o návrhu na zmenu súdneho exekútora, namieta
nesprávny úradný postup v podobe prieťahov, ďalej uvádza aj rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, čo sa dá vysvetliť ako namietanie nezákonného rozhodnutia.

Nie je teda zrejmé, či uplatňuje nárok z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodov prieťahov, z
dôvodurozhodnutiaozamietnutížiadostioudeleniepovereniaalebozdôvodunerozhodnutiavzákonom
stanovenej lehote. Navrhovateľ neuvádza kroky, ktoré podnikol na odstránenie prieťahov v konaní,
neuvádza či podal sťažnosť na zbytočné prieťahy predsedovi okresného súdu, resp. ústavnú sťažnosť.
Všeobecný súd pritom v konaní o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu,

pretože túto právomoc má iba predseda súdu alebo Ústavný súd SR. Ďalej odporca namietal, že dňa
23.4.2012 boli doručené odporcovi prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody,
v ktorých bola obsiahnutá aj žiadosť vo veci, ktorá je predmetom tohto konania. Návrh na súd pritom
navrhovateľ podal už dňa 27.9. 2012, teda pred uplynutím 6-mesačnej lehoty v zmysle § 16 ods. 4
zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov /ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“/. Ide preto o
predčasne uplatnený nárok na súde. Navrhovateľ pritom napriek opakovaným výzvam na doplnenie
žiadosti tieto nedoplnil, neuviedol dátumy, kedy sa dozvedel o škode, nepriložil doklady preukazujúce
vyčíslenú majetkovú škodu, neuviedol, či boli podávané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy, ústavné
sťažnosti a nedoplnil doklady preukazujúce ohrozenie práv zánikom povinného, jeho insolvenciou,stratou kontaktu s povinným a podobne. Odporca preto ako orgán príslušný na predbežné prerokovanie
podaných žiadosti nepovažuje nárok navrhovateľa za predbežne prerokovaný.

Odporca ďalej v písomnom vyjadrení uvádza stanovisko k rozhodnutiu o poverení exekútora po 15-

dňovej lehote. Podľa jeho názoru súdna prax už dávnejšie ukázala, že lehota na poverenie exekútora je
výraznou prekážkou, aby mohli súdy objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je
notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok. S poukazom na príslušné zákonné ustanovenia preto
15-dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom
titule vo veciach, v ktorých bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podaná po

1.6.2011. I prípadné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v
konaní. Zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje
osobitnú právnu úvahu najmä s ohľadom na to, že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich
režimu spotrebiteľských zmlúv. Pokiaľ mal ďalej nesprávny úradný postup spočívať v zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, tento postup nemôže byť nesprávnym úradným postupom

na účely zákona č. 514/2003 Z.z. a nemôže ísť

ani o škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím okrem iného je nevyhnutné, aby nezákonnosť rozhodnutia bola
konštatovaná príslušným orgánom, čo v danom prípade nebolo splnené. Z dikcie § 44 ods. 2
Exekučného poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v podobe

zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia a táto sa týka len prípadu, keď súd poverí exekútora
vykonaním exekúcie. Nie je možné logicky predpokladať, že by bol zámer zákonodarcu určiť 15-
dňovú lehotu na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, keďže ide o zložitý
proces posudzovania žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného
titulu. K tvrdenej existencii prieťahov v konaniach poukázal ďalej odporca na znenie § 9 ods. 2

zákona č. 514/2003 Z.z. v znení účinnom od 1.1. 2013. Navrhovateľ v tejto súvislosti nepreukázal
podanie sťažnosti na prieťahy, existenciu právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní,
právoplatného rozhodnutia ESĽP, či právoplatného rozhodnutia ÚS SR, ktorými by bolo konštatované
porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Otázku, či bolo alebo nebolo porušené
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, je pritom kompetentný preskúmať len Ústavný

súd SR. Odporca ďalej vzniesol námietku premlčania v súvislosti s nesprávnym úradným postupom keď
uviedol, že pri každom uplatnenom nároku, pri ktorom došlo k uplynutiu 15-dňovej lehoty od dourčenia
žiadosti o udelenie poverenia pred dňom 23.4.2009 /t.j. tri roky pred dňom kedy boli doručené prvé
žiadosti o predbežné prerokovanie nároku/, vznáša námietku premlčania.

K otázke vyčíslenia škody ďalej odporca poukázal na to, že navrhovateľ nepreukázal existenciu škody

a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať za hypotetické. Poukázal na to, že navrhovateľ
nepreukázal existenciu dlžníka ako základ pre preukázanie toho, čoho sa domáha, rovnako nepreukázal
existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia a ani nevymožiteľnosť
pohľadávky. V tejto súvislosti podľa jeho názoru rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie by iba preukázalo nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského rozsudku byť

exekučným titulom a nulitný rozhodcovský rozsudok nepredstavuje prekážku veci rozhodnutej pre
uplatnenie nároku navrhovateľa na súde. Okrem toho navrhovateľ v rámci jeho nároku na majetkovú
škodu by musel preukázať jednak to, že ak by uplatnil nárok novým návrhom na súde, tento by
bez akýchkoľvek pochybností požadovaný nárok voči dlžníkovi navrhovateľovi priznal a jednak to, že
pohľadávkajenevymožiteľnávdôsledkupochybeniaokresnéhosúdu.Tútoskutočnosťvšaknavrhovateľ

nepreukázal a ani nepreukáže vzhľadom k tomu, že niektorí dlžníci by boli insolventní, niektorí po
smrti a pod. K uplatnenej nemajetkovej ujme poukázal odporca na to, že nie je možné prihliadať na
tvrdené „frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery“ členov riadiacich orgánov spoločnosti, pretože nároky
uplatňuje právnická osoba a nie fyzické osoby, ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom
zúčastňujú, pretože im priamo nevzniká žiadna škoda. Okrem toho náhrada nemajetkovej ujmy vo

výške 20% z istiny a príslušenstva nie je podložená akýmikoľvek reálnymi skutočnosťami, či rozumnou
úvahou. Nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo k nesprávnemu úradnému
postupu dôjsť, a to i s poukazom na podnikateľskú činnosť navrhovateľa. Navrhovateľ a jeho praktiky
sú vnímané verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej komisie (k uvedenému odporca
pripojil k návrhu list Európskej komisie, Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D /2010/1360), súdy konštatovali porušenie práv spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve
podnikateľská činnosť navrhovateľa podnietila zvýšenú potrebu ochrany práv spotrebiteľov na všetkých
úrovniach štátnej moci. Navrhovateľ je vnímaný ako spoločnosť využívajúca neprijateľné podmienky,

zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových osôb. Odporca preto považuje konanie
navrhovateľa v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu, keďže
škoda mala vzniknúť práve pri spornej a negatívne vnímanej podnikateľskej činnosti, pričom aj súdna
moc musí pozornejšie skúmať práve podania navrhovateľa, a to návrhy na vykonanie exekúcie, súdy
musia obzvlášť opatrne zvažovať, či poverenie vydajú alebo nevydajú a podobne, s čím je spojená

vyššia časová náročnosť vykonania procesného úkonu súdom. S poukazom na charakteristiku príčinnej
súvislosti medzi existenciou nesprávneho úradného postupu a vznikom škody alebo nemajetkovej
ujmy, odporca uviedol, že navrhovateľovi žiadna škoda postupom okresného súdu nevznikla. Z dôvodu
nepreukázania splnenia základných zákonných podmienok pre priznanie náhrady škody v zmysle
zákona č. 514/2003 Z.z., považuje odporca návrhy za neopodstatnené a žiada ich zamietnuť. Zároveň
uplatnil aj nárok na náhradu trov konania.

Navrhovateľ pred vykonaním prvého pojednávania vo veci samej doručil súdu dňa 28.11.2013 návrh
na zrušenie pojednávania spolu s návrhom na prerušenie konania. Návrh zdôvodnil tým, že podal na
Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosť voči rozhodnutiu Krajského súdu v Trenčíne, ktorým bolo
rozhodnuté, že sudcovia Okresného súdu Prievidza nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania
veci a dôsledkom tejto sťažnosti bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu vo veci nevylúčenia sudcu

povereného prejednávaním veci. O návrhu navrhovateľa na prerušenie konania súd rozhodol na
pojednávaní dňa 5.12.2013, a to uznesením č.k. 8C/207/ 2012- 56 tak, že tento návrh v celom rozsahu
zamietol. Súd preskúmal návrh navrhovateľa na prerušenie konania, pričom dospel k záveru, že návrh
nie je dôvodný, a to z dôvodov uvedených v citovanom rozhodnutí.

Navrhovateľ sa na pojednávanie napriek riadne a včas doručenému predvolaniu nedostavil, svoju

neúčasť neospravedlnil, a to napriek zaslanému oznámeniu zo strany súdu zo dňa 2.12.2013
prostredníctvom e mailu, že súd jeho žiadosť o zrušenie pojednávania neakceptuje a o návrhu
na prerušenie konania rozhodne na pojednávaní. Nedostavil sa ani odporca, ktorý svoju neúčasť
písomne ospravedlnil z dôvodu hospodárnosti konania. Súd preto vo veci konal v neprítomnosti
účastníkov konania a vykonal dokazovanie oboznámením pripojeného spisu tunajšieho súdu sp.zn.

9Er/523 /2011, oboznámením písomných vyjadrení účastníkov konania ako aj oboznámením obsahu
ostatného spisového materiálu a zistil nasledovný skutkový a právny stav:

Z pripojeného spisu tunajšieho súdu sp.zn. 9Er/523/2011, EX/2867/2011 - oprávnený Pohotovosť, s.r.o.,
povinná M. , súd zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola súdu doručená
dňa 28.2.2011. Dňa 11.3.2011 uznesením č.k.9 Er/523/2011-10 bola žiadosť o udelenie poverenia

zamietnutá z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky. Proti citovanému rozhodnutiu sa nikto,teda
ani oprávnený neodvolal . Exekučné konanie bolo uznesením zo dňa 16.5.2011 č.k. 9Er/523/2011-12
zastavené, uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 7.6.2011 .

Z úradnej činnosti súdu bolo zistené, že v predmetnom exekučnom konaní oprávnený nepodal sťažnosť
na zbytočné prieťahy v konaní, čo mal súd preukázané z úradného záznamu z 3.12.2013.

Navrhovateľ si teda podaným návrhom uplatnil nárok na zaplatenie majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy z dôvodu nesprávneho úradného postupu tunajšieho súdu, ktorý spočíva v tom, že o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie voči povinnému v exekučnom konaní 9Er /523/2011 súd
rozhodol po uplynutí zákonom stanovenej doby.

Podľa § 3 ods. 1 písm. d/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení do 31.12.2012, štát zodpovedá za podmienok
ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti
tohto zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom.Podľa § 4 ods. 1 písm. a/ bod 1. Zákona č. 514/2003 Z.z., vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon

neustanovuje inak.

Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení platnom do 31.12.2012, štát zodpovedá za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie
povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote,
nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný

nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení platnom od 31.12.2012 právo na náhradu škody
spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda.

Podľa § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo
jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia
nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde.

Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis
neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia
práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné

uspokojiť ju inak.

Keďže v danom prípade vo vyššie uvedenej preskúmavanej exekučnej veci nedošlo k uplynutiu 15
dňovej lehoty od doručenia žiadosti o udelenie poverenia pred dňom 23.4.2009, súd sa vznesenou
námietkou premlčania zo strany odporcu nezaoberal, keďže nebola vznesená pre preskúmavanú
exekučnú vec, ktorá začala až v roku 2011.

Po zhodnotení výsledkov vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je
nedôvodný. Podľa právnej úpravy platnej v čase tvrdeného nesprávneho úradného postupu súdu a
vzniku škody, sa za nesprávny úradný postup považuje porušenie povinnosti orgánu verejnej moci
urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci
pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom

chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody pritom má len ten,
komu bola takým postupom spôsobená škoda. Vo všeobecnosti v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.
musia byť pre naplnenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone
verejnej moci splnené všeobecné podmienky, a to nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný
postup, vznik škody, príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným

postupom a vzniknutou škodou. Navrhovateľ v konaní nepreukázal splnenie ani jedného zo zákonných
predpokladov zodpovednostného právneho vzťahu.

V prvom rade súd udáva, že z vyššie uvedeného exekučného spisu vyplýva, že súd o žiadosti o udelenie
poverenia rozhodol v 15 dňovej lehote od doručenia poverenia. Súd tiež skúmal, či navrhovateľ podal
v predmetnom exekučnom konaní sťažnosť predsedovi súdu na prieťahy v konaní v snahe docieliť

urýchlené rozhodnutie vo veci. Súd zistil, že v exekučnom konaní 9Er/523/2011 takáto sťažnosť
podaná nebola. Súd tiež nemal preukázané, že by navrhovateľ uplatnil svoje právo podaním sťažnosti
Ústavnému súdu SR pre porušenie základného práva na súdnu ochranu, práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, práva vlastniť majetok
a práva na ochranu majetku a podobne. Pokiaľ sa navrhovateľ na Ústavný súd s takýmito sťažnosťamiobrátil, boli tieto sťažnosti odmietnuté z dôvodu nedostatku zákonom predpísaných náležitostí podania
sťažovateľa.

Navrhovateľ sa domáha náhrady škody a nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho úradného postupu

vo vyššie uvedenom exekučnom konaní. Svoj nárok odvodzuje od toho, že v tejto veci bolo rozhodnuté
o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až po zákonom stanovenej lehote. Vykonaným
dokazovaním však bolo nepochybne preukázané, že tvrdenia navrhovateľa sa nezakladajú na pravde. V
predmetnej exekučnej veci bola žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručená súdu dňa
28.2.2011 a tunajší súd o žiadosti rozhodol dňa 11.3.2011. Exekučným titulom v danej veci bol rozsudok

rozhodcovského súdu a podľa § 42 ods. 2 Exekučného poriadku.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného do 31.5.2010 súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo
exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal
exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné
odvolanie.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2010 do 31.5.2011 platila uvedená právna
úprava s tým, že lehota na vydanie poverenia neplatila ak išlo o exekučný titul podľa § 41 ods.
2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku. S účinnosťou od 1.6.2011 do citovaného ustanovenia bola

zavedená len úprava ohľadom exekučných titulov podľa zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v
platnom znení. Novela Exekučného poriadku vykonaná zákonom č. 144/2010 Z.z. teda s účinnosťou
od 1.6.2010 vypustila zákonnú 15-dňovú lehotu na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi pokiaľ
ide o exekučné tituly podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku. V zmysle § 41 ods. 2
písm. d/ Exekučného poriadku platného do 31.5.2011 exekučným titulom sú i vykonateľné rozhodnutia

rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených. Podľa dôvodovej správy k tejto novele vyplýva, že
účelom vypustenia zákonnej lehoty bola skutočnosť, že lehota bola výraznou prekážkou na to, aby súdy
mohli objektívne posúdiť zákonnosť exekúcie pokiaľ išlo o notárske zápisnice a rozhodcovské rozsudky,
zvlášť keď išlo o vymoženie plnenia zo spotrebiteľskej zmluvy. Uvedená novela neobsahovala žiadne
prechodné ustanovenia, preto vzhľadom na to, že išlo o novelu procesných ustanovení Exekučného

poriadku, vzťahuje sa na všetky exekučné konania, v ktorých nebolo rozhodnuté o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie k tomuto dátumu. Následne novelou Exekučného poriadku č.
102/2011 Z.z. s účinnosťou od 1.6.2011 bol §41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku doplnený aj o
exekučný titul - rozhodcovský rozsudok. Uvedená novela procesného charakteru neobsahovala žiadne
prechodné ustanovenia, preto sa vzťahuje na všetky konania, v ktorých súd k 1.6. 2011 nerozhodol

o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

V zmysle uvedenej jednoznačnej právnej úpravy po 1.6.2011 neexistovala v exekučnom konaní žiadna
zákonná lehota na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pokiaľ išlo o rozhodcovské rozsudky. Súd
však zastáva názor, že i pred 1.6.2011 sa súdnou praxou rozhodcovské rozsudky považovali za
exekučné tituly podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, zodpovedala tomu aj argumentácia

odvolacíchsúdovanakoniec idôvodovésprávykhoreuvedenýmzákonom,ktorénovelizovali Exekučný
poriadok. Súd prisvedčuje správnosti argumentácie odporcu, že ak sa do zákonnej formulácie
exekučného titulu vložili slová „rozhodnutí rozhodcovských súdov“, išlo len o explicitnejšie ujasnenie
literyzákona,abysapredišlomylnýminterpretáciámtohtoustanovenia. Vtomtosmere je argumentácia
navrhovateľa spočívajúca v tom, že rozhodcovské rozsudky do 1.6.2011 nebolo možné považovať za

exekučné tituly podľa § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadky, a teda sa na ne nevzťahovalo vyňatie
lehoty na vydanie poverenia, účelová. Navrhovateľ ani v exekučných konaniach nikdy nespochybňoval
začlenenie rozhodcovského rozsudku pod citované ustanovenie Exekučného poriadku. Podľa názoru
súdu vychádzajúc z výslovného znenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v ktoromkoľvek znení,
prípadná 15-dňová lehota sa vzťahovala vždy len na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v

prípadeaksúdnezistilrozporžiadostioudeleniepoverenianavykonanieexekúcie,návrhunavykonanie
exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Následne sa osobitne upravuje situácia, keď súd takýtorozpor zistí a je povinný nie udeliť poverenie ale rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Keby bol zámer zákonodarcu pod zákonnú 15-dňovú lehotu vsunúť obe procesné
situácie, nebola by osobitne upravovaná situácia pri zistení rozporu napríklad exekučného titulu so

zákonom. Uvedené má i logické opodstatnenie, pretože pri skúmaní exekučného titulu ide o zložitejší
proces posudzovania zákonnosti priznaného plnenia, a to i v rozhodcovskom rozsudku. Pokiaľ teda
navrhovateľ považuje za nesprávny úradný postup nečinnosť Okresného súdu Prievidza v exekučnom
konaní, v ktorom súd zamietol žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po zákonnej 15-
dňovej lehote, je toto tvrdenie nepravdivé, pretože na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia zákon

lehotu neupravuje. Takýto záver vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu SR II. ÚS 520/2012-39 z 10. júla
2013, kde ústavný súd k námietke, že okresný súd nerozhodol v zákonom ustanovenej lehote 15 dní,
konštatoval, že z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že zákon upravuje procesnú
lehotu 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie pre prípad, že exekučný súd nezistí rozpor
žiadosti o udelenie poverenia alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom.
Táto lehota pritom výslovne v zmysle zákona neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) (t.

j. ak je exekučným titulom notárska zápisnica) a d) (t. j. ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok).
Zákon upravuje túto výnimku z dôvodu potreby preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti
exekúcie.

Navyše, z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nevyplýva, že lehota 15 dní by sa mala
vzťahovať na prípad, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so

zákonom a žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Naopak, zákon
takúto lehotu v prípade negatívneho rozhodnutia exekučného súdu neukladá (uvedené platilo aj pred
1. júnom 2010).

K rozhodnutiu súdu v preskúmavanej exekučnej veci teda došlo v 15 dňovej lehote od doručenia
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, a to napriek tomu, že exekučným titulom v danej

veci bol rozsudok rozhodcovského súdu, podľa § 42 ods. 2 Exekučného poriadku.

Pokiaľ ide o nárok navrhovateľa týkajúcej sa majetkovej škody, vo všeobecnosti súd udáva, že NS
SR sa otázkou majetkovej ujmy, ktorá mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu v
exekučnom konaní zaoberal napríklad vo veci 3Cdo 134/2003, rozsudok z 27.11.2003. Okrem
iného NS SR konštatoval, že charakter majetkovej ujmy má aj zníženie hodnoty pohľadávky veriteľa,

ktoré nastalo v časovej a vecnej súvislosti so zmarením možnosti uspokojenia jeho pohľadávky v
konaní o výkon rozhodnutia (v danej veci predajom dlžníkovej nehnuteľnosti), ak k zmareniu predaja
a poklesu hodnoty jeho pohľadávky došlo v dôsledku nesprávneho úradného postupu. V dôvodoch
rozhodnutia NS SR uvádza, že reálna hodnota pohľadávky, ktorá bola veriteľovi priznaná vykonateľným
súdnym rozhodnutím, nezávisí len od samotnej sumy, ale od celého súboru okolností vplývajúcich

na možnosť uspokojiť vymáhanú pohľadávku, v neposlednom rade od solventnosti dlžníka a možnosti
uspokojenia pohľadávky z jeho majetku. Inú hodnotu má súdom priznané plnenie, ktoré veriteľ môže
vymôcť bez problémov od bonitného dlžníka a inú hodnotu, ak dlžník má nepatrný alebo žiadny majetok.
V zmysle týchto tvrdení aj podľa názoru súdu v predmetných veciach vznik majetkovej ujmy prichádza
do úvahy len vtedy, ak by oprávnený o zodpovedajúcu peňažnú čiastku prišiel v dôsledku nedodržania

predpísaného úradného postupu. Výšku majetkovej ujmy nemožno v žiadnom prípade stotožňovať s
výškou pohľadávky, pre ktorú bol výkon rozhodnutia nariadený. Majetkovú ujmu spravidla nezakladá
samotnýnesprávnyúradnýpostup,leboškodaazodpovednosťštátuzaňujedanáažvtedy, aksaprávo
veriteľa proti dlžníkovi stalo nevymožiteľným v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom a
je pritom vylúčené, že by ho bolo možné uspokojiť inak.

V predmetnom exekučnom konaní k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia došlo výlučne z
dôvodov na strane oprávneného. Skutočnosť, že oprávnený si dal „prisúdiť“ plnenie zo zmluvy o
úvere rozhodcovskému súdu a teda pre neplatnú rozhodcovskú doložku predložil súdu nespôsobilý
exekučný titul, túto skutočnosť nemôže teraz navrhovateľ využiť vo svoj prospech a tvrdiť, že keby
súd zamietol jeho žiadosť o udelenie poverenia ihneď v 15-dňovej lehote, mohol uskutočniť kroky a

nahradiť exekučný titul. Bol to práve dôsledný postup exekučného súdu, ktorý vo veľkom množstve
exekučných konaní zamedzil vymoženiu pohľadávky oprávneného na základe takéhoto exekučného
titulu, pričom k vymoženiu takejto pohľadávky nikdy nemohlo dôjsť. Právo veriteľa sa preto nestalonevymožiteľným v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom súdu, ale v príčinnej súvislosti
s tým, že oprávnený v rozpore s viacerými zákonnými ustanoveniami navrhoval vykonať exekúciu na
podklade nespôsobilých exekučných titulov, a to napriek tomu, že by mal právo poznať, keďže vo

všetkých konaniach bol právne zastúpený advokátskou kanceláriou.

Navrhovateľ tiež namietal, že Okresný súd Prievidza nesprávne úradne postupoval, keďže rozhodol o
žiadosti o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie tak, že nevydal poverenie, ale žiadosť o udelenie
poverenia zamietol. Tvrdil, že exekučný súd zasahujúc do skutkových a právnych tvrdení obsiahnutých
v rozhodcovskom rozsudku sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie

exekučného titulu, pričom nebol ani legitímne schopný k vykonávaniu takýchto úkonov. Súd vytvoril stav
reálnej nevymožiteľnosti istiny a príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej. Na jednej strane
existuje relevantný exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý už nie je možné zrušiť a je z
pohľaduexekučnéhosúdumateriálnenevykonateľnýanadruhejstraneniejemožnéiniciovaťobčianske
súdne konanie a požadovať súdnu ochranu na zaplatenie istiny s príslušenstvom, pretože existenciou
rozsudku rozhodcovského súdu je vytvorená prekážka veci rozhodnutej.

Podľa § 45 ods. 1,2 zákona o rozhodcovskom konaní (zákon č. 244/2002 Z.z.) súd príslušný na
výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti
ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné
konanie zastaví okrem iného i z dôvodu ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského
konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.

Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo
exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm.
b/ alebo c/.

V zmysle citovaných ustanovení zákona bolo preto povinnosťou exekučného súdu z úradnej moci
bez povinnosti vykonávať dokazovanie s účastníkmi konania preskúmať exekučný titul - rozhodcovský

rozsudok,pričomvexekučnomkonaníužnemôžeísťodokazovanievovecisamej,alelen preskúmanie
prisúdeného plnenia. V tejto súvislosti súd dáva do pozornosti výklad pojmu nesprávneho úradného
postupu, ktorý uviedol NS SR vo svojom rozsudku 4Cdo 24/2004, uverejnený pod publikačným
č. Rc 23/2011, podľa ktorého pojem nesprávny úradný postup nemá legálnu definíciu, v súlade
s rozhodovacou praxou súdov ho možno vymedziť ako porušenie právnou normou ustanoveného

predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už
súvisí s rozhodovacou činnosti štátneho orgánu alebo s ňou nesúvisí, nenašiel svoj bezprostredný výraz
vo vydanom rozhodnutí. Z uvedeného teda vyplýva, že postup súdu zahrňujúci právne posúdenie veci,
skutočnosť, že súd je oprávnený v exekučnom konaní preskúmavať exekučný titul, na tento účel zistiť
skutkový stav, vybrať, aplikovať zvolený právny predpis na skutkový stav, ktorý následne nájde výraz vo

vydanom rozhodnutí, nemožno považovať za nesprávny úradný postup na účely zákona č. 514/2003
Z.z. a zodpovednosť štátu za takýto nesprávny úradný postup je vylúčená. Už vôbec neprichádza do
úvahy zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, pretože ani jedno rozhodnutie
z tohto druhu nebolo zrušené pre nezákonnosť. Navrhovateľ sa však svojho práva na náhradu škody
z titulu nezákonného rozhodnutia ani nedovoláva. Oprávnenie a zároveň povinnosť exekučného súdu

skúmať exekučný titul - rozsudok rozhodcovského súdu pred udelením poverenia vyplýva nielen z
horecitovaných zákonných ustanovení, ale i z takmer jednotnej a dlhodobej súdnej praxe, podporovanej
i rozsudkami Súdneho dvora Európskej únie, a to najmä vo veci Asturcom Telecomunicaciones SL
proti Cristina Rodríguez Nogueira (C-40/08), ktorý rozhodol pri riešení prejudiciálnej otázky v súvislosti
so spotrebiteľskými zmluvami o otázke právomoci vnútroštátneho súdu v tom zmysle, že súd môže

ex offo preskúmať nekalú povahu rozhodcovskej doložky v prípade právoplatného rozhodcovského
rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa v takom rozsahu, v akom mu to umožňujú vnútroštátne
procesné pravidlá v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. V takomto prípade
prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa daného vnútroštátneho
práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. NS SR

pripustil možnosť exekučného súdu skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk
uvedených v § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a následne exekúciu zastaviť
ďalej aj v uznesení sp. zn. 5Cdo 291/2010 z 29.3. 2011. I z rozhodovacej činnosti ÚS SR - uznesenie
IV.ÚS 60/2011 zo dňa 3.3. 2011, v ktorom Ústavný súd SR odmietol sťažnosť práve navrhovateľa vsúvislosti postupom OS Prievidza vo veci 16Er/2085/2009, v ktorom bola žiadosť o udelenie poverenia
zamietnutá, keď uviedol, že pokiaľ je podmienka existencie vnútroštátneho práva prikazujúceho za
určitých okolností prieskum materiálnej stránky rozhodcovského rozsudku v rámci rozhodovania o

návrhu na výkon rozhodcovského rozsudku splnená (§ § 45 zákona o rozhodcovskom konaní), potom
postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho poriadku,
je legitímny.

V zmysle uvedeného potom tvrdenia navrhovateľa o nesprávnom úradnom postupe súdu v uvedenej
exekučne veci nie sú opodstatnené a navrhovateľovi nemohla za žiadnych okolností vzniknúť tvrdená

materiálna škoda, resp. nemateriálna ujma.

Na základe uvedených skutočností súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nebol podaný dôvodne,
a preto ho v celom rozsahu zamietol.

O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods.1 Občianskeho súdneho poriadku. Odporca mal v
konaní plný úspech, preto mu vznikol nárok na náhradu trov konania a tento nárok si v konaní aj uplatnil.
Súd mu však náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že v konaní mu žiadne trovy nevznikli, keďže

ich vznik žiadnym spôsobom nepreukázal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský
súd v Trenčíne prostredníctvom tunajšieho súdu vo dvoch vyhotoveniach. Odvolanie musí obsahovať
označenie účastníkov konania, voči ktorému rozsudku smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie

napáda,včomodvolateľvidínesprávnosťrozhodnutiaalebopostupu súdu,čohosaodvolanímdomáha,
musí byť podpísané a datované. Odvolanie možno odôvodniť len z dôvodov podľa § 205 ods.2 O.s.p.