Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 9, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23CoE/129/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2308207713
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 06. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lea Stovičková
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2308207713.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpenej: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava,
IČO: 36 864 421, proti povinnému: O. Y., nar. X.X.XXXX, bytom X. XXXX/XX, N., vedenej pred súdnym
exekútorom: JUDr. Rudolf Krutý, so sídlom Záhradnícka 60, Bratislava, pod sp. zn. EX 2595/08, o
vymoženie 860,12 eur s príslušenstvom a trov exekúcie, na odvolanie oprávnenej proti uzneseniu

Okresného súdu Galanta, č. k. 24Er/380/2008-17 zo dňa 28. januára 2013, a o návrhoch oprávnenej
na prerušenie konania, takto

r o z h o d o l :

Návrh oprávnenej na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku
z a m i e t a.

Návrh oprávnenej na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku
z a m i e t a.

Uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Povinnému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým uznesením zastavil exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr.
Rudolfom Krutým pod sp. zn. EX 2595/08. Rozhodnutie právne odôvodnil aplikáciou § 41 ods. 2
písm. d), § 57 ods. 2, § 196, § 197 ods. 1, § 200 ods. 1 a 2 a § 203 ods. 1 až 3 Exekučného
poriadku, § 45 ods. 1 až 3 z. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“), § 25

ods. 1 a 2 z. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 1 ods. 1 a 2, § 2 písm. a) a b) a §
3 ods. 1 a 2 z. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, ods.
4 písm. r) a ods. 5 a § 54 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a čl. 2 písm. a),
čl. 3 ods. 1 a 2, čl. 6 a ods. 1 písm. q) prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Skutkovo svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že exekučným
titulom bol vykonateľný rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská

rozhodcovská a.s., č. k. SR 9376/07 z 18.12.2007. Súd prvého stupňa ako exekučný súd ex offo skúmal,
čižiadosťsúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanieexekúcie,návrhnavykonanieexekúcie
a exekučný titul sú v súlade so zákonom. Pre posúdenie materiálnej stránky exekučného titulu súd
vychádzal zo zmluvy o úvere č. 4270330 z 26.10.2006, ktorú uzatvoril povinný s oprávnenou. Dôležitú
úlohu zohralo zistenie exekučného súdu, že zmluva na základe ktorej vznikol exekučný titul, sa zaraďuje
medzi zmluvy o spotrebiteľskom úvere, pretože oprávnená konala pri uzatváraní zmluvy v rámci svojej

podnikateľskej činnosti a je považovaná za dodávateľa a povinný bol spotrebiteľom. Súd preskúmaním
zmluvy o úvere a všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou tejtozmluvy, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul zistil, že článok 17. obsahuje rozhodcovskú doložku,
v zmysle ktorej všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy budú riešené cestou príslušného súdu alebo pred
rozhodcom v rozhodcovskom konaní, pričom výber z alternatív spočíva na žalobcovi. Prvostupňový

súd dospel k záveru, že takto koncipovaná rozhodcovská doložka je neprijateľná a neplatná, nakoľko
spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
Doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Súd
dospel k záveru, že vedenú exekúciu je potrebné zastaviť nakoľko dojednanie rozhodcovskej doložky
vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru bolo v rozpore s dobrými mravmi, ustanoveniami

slovenského právneho poriadku ako aj smernice Rady 93/13/EHS.

Odvolanie proti uzneseniu podala oprávnená prostredníctvom svojho právneho zástupcu, ktorý v
odvolaní uviedol jednotlivé dôvody odvolania a v prvom rade navrhol konanie prerušiť podľa § 109
ods. 1 písm. c) O. s. p. a Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie
predložiť prejudiciálne otázky v znení: 1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady
93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za

každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej
doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2. V prípade zápornej odpovede na prvú otázku,
je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky,
ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo

zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe
zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona,
ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom
Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo
zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu

podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba
na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi
rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu? 3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47
ChartyzákladnýchprávEÚtakérozhodnutievnútroštátnehosúdu,ktoréaplikujúcvnútroštátneprocesné
a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej

pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn.
13CoE 44/2012 z 24.5.2012 a uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 18CoE 641/2011 z
30.11.2011. Dôvod podania odvolania v zmysle § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p. zdôvodnil tým, že všeobecný
súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k
opätovnému, komplexnému rozhodovaniu o veci. Exekučný súd nie je súdom v zmysle § 40 ZoRK a

nekoná o zrušení rozhodcovského rozsudku, ani nepokračuje v konaní vo veci s obsahom uvedenom
v žalobe, alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý
musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd dotvárať
svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne
postavenie žalovaného tam, kde neexistujú, a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a

v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca
vplyvom nahradenia oprávneného procesu indikovaného ustanovením § 40 a nasl. ZoKR revíznym
procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom
na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju
v danej veci uskutočnil exekučný súd je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu na súdnu

ochranu a právom na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality. Je povinnosťou
všeobecných súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad, jeden konformný a jeden
ústavne nekonformný vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Toto právo aj povinnosť
všeobecných súdov vyplýva z čl. 152 ods. 4 Ústavy SR (uznesenie Ústavného súdu SR I. ÚS 212/06 z
28. júna 2006). Zákonodarca priznal všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí

rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušení rozhodcovského rozsudku. Všeobecný súd si
teda musí byť vedomý toho, že ani súdy nie sú oprávnené vykonávať priame zásahy do právoplatných
rozhodnutí rozhodcovských súdov. Exekučný súd musí s takýmto rozsudkom nakladať rovnako ako
s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne
by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe

exekučného titulu vydaného všeobecným súdom aj iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo
na základe exekučného titulu vydaného v rozhodcovskom konaní. Poukazuje na rovnakú záväznosť vrozsudku rozhodcovského súdu uvedenú v § 159 ods. 2 O. s. p. Žiadal, aby všeobecný súd postupom
podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie
o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a veta druhá Exekučného poriadku, pre rozpor s čl. 1 ods. 1 veta

prvá Ústavy SR, pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov
práva v právny poriadok. V tejto súvislosti by pre exekučný súd malo byť otázne aj to, či je v súlade
s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok
možné opakované uskutočňovanie revízneho postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a to
bez akejkoľvek časovej limitácie. Z dôvodu odvolania podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221

ods. 1 písm. e) O. s. p., že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný
odôvodňoval odvolateľ tým, že všeobecný súd interpretoval a následne aplikoval § 45 ods. 2 ZoRK
tak, akoby upravoval konanie bez návrhu, vždy vtedy ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu
nedostatky bližšie špecifikované v § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) ZoKR, pričom § 45 ods. 2 citovaného
zákona však explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom
konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Zákonodarca takouto formuláciou prepojil význam § 45

ods.2ZoKRsvýznamom§40ZoKRvspojenís§43citovanéhozákonaavytvoriltakkomplexnýsystém,
ktorý nie je vnútorne rozporný a umožňuje chrániť oprávnené záujmy a právne postavenie účastníkov
rozhodcovského konania. Exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia
rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia
len na návrh účastníka podľa § 45 ods. 1. Aj v takomto prípade je exekučný súd pri revízii rozsudku

rozhodcovského súdu legitimovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou § 40 a nasl. ZoKR.
K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 205 ods. 2 písm. a) O. s. p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. d)
O. s. p. odvolateľ uviedol, že exekučný súd konal pri revízii rozhodcovského rozsudku mimo rámec
zverenej právomoci. Porušil zásadu legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, porušil rovnosť
účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Odvolateľ

poukázal na ust. čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, ktoré je možné aplikovať tam, kde je porušovaná rovnosť pri výkone
a ochrane ľudských práv. V danom prípade tvrdí, že zákaz diskriminácie je nutné aplikovať na výkon
a ochranu práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR), práva na spravodlivý súdny proces (čl.
6 ods. 1 Dohovoru), práva vlastniť majetok (čl. 20 ods. 1 Ústavy), ako aj na výkon a ochranu práva

na pokojné užívanie majetku (čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru). Oprávnená, aj keď výkon a ochrana jej
práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mala v konaní pred exekučným súdom výrazne
nevýhodnépostavenieabolosňouzaobchádzanéodlišne.Exekučnýsúdpoužildôvodinéhopostavenia
v súvislosti s postavením oprávnenej ako podnikateľského subjektu, a preto toto jej iné postavenie ju
vylúčilo z možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá jej právom patrí, a to titulom platnej

zmluvy o úvere. Odlišné zaobchádzanie s oprávnenou nemožno ospravedlniť jej iným postavením (v
tomto prípade postavením podnikateľského subjektu), pretože takýto dôvod je priamo Ústavou SR a
Dohovorom špecifikovaný ako dôvod zakázaného odlišného zaobchádzania. Odvolateľ namietal, že
nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty, dôkazy, ktoré by boli podkladom pre
rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Nemal možnosť ovplyvniť prípravu obsahu

rozhodnutia exekučného súdu. Postup, ktorý si zvolil exekučný súd navyše dáva nezákonne povinnému
dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie akýchkoľvek obáv z reakcie oprávnenej došlo k zmareniu
exekúcie. Oprávnená nebola ako účastník konania oboznámená s tým, že exekučný súd vedie konanie,
v ktorom opätovne rozhoduje o jej právach. Exekučný súd vo veci dokazovanie nevykonával a k
záverom dospel len na základe domnienok bez reálneho zistenia skutkového stavu. Úvaha súdu

nemôže byť v tomto smere podkladom pre rozhodnutie. Postupom súdu tak bola odňatá možnosť
účastníkovi konať pred súdom. K poslednému odvolaciemu dôvodu uvedenému v § 205 ods. 2 písm.
f), že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci odvolateľ
uviedol, že súd v napadnutom rozhodnutí uvádza, že rozhodcovská doložka, ktorá založila právomoc
rozhodcovského súdu je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi, a že jej výkon je konaním v rozpore

s dobrými mravmi. Exekučný súd je však v zmysle § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK oprávnený skúmať
len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi. Ak by odvolací
súd napriek predchádzajúcej argumentácii usúdil, že exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť
rozhodcovskej doložky, tvrdí odvolateľ, že je táto platná. V § 53 ods. 1 OZ zákonodarca stanovuje, že
spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Od 01.01.2008 podľa § 53 ods. 4 písm. r)
OZ za neprijateľnú podmienku sú považované aj ustanovenia zmluvy, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej
rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom
konaní. Nejde pri tom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúcehoorgánu. Skutočnosť, že v prejednávanej veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ, a teda žalobcom bol
dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie je spotrebiteľom. Rovnako na tomto základe
nie je možné dospieť k záveru, že možnosť voľby medzi rozhodujúcim orgánom je len fiktívna, resp.

môže patriť len spotrebiteľovi. Takéto zdôvodnenie nemá logický, právny ani faktický základ. Možnosť
voľby medzi účastníkmi dojednaná bola, preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 4
písm. r) OZ. Odvolateľ nesúhlasil s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom
úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Spoločnosť POHOTOVOSŤ, s.r.o. poskytuje svojim
klientom peňažné prostriedky síce dočasne, ale nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok,

pričom klient si môže vybrať z podmienok, za ktorých spoločnosť poskytuje úvery a to, či bude splácať
v pravidelných mesačných alebo v pravidelných 14-dňových splátkach, a v tomto intervale si určí i deň
splatnosti splátok. Výber možnosti splácania úveru v pravidelných intervaloch nie je možné považovať
za odloženie splátky, ale za určenie konkrétne dohodnutých termínov splátok. Podľa § 2 písm. b) zákona
o spotrebiteľských úveroch, zmluvou o spotrebiteľskom úvere je zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje
poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky

vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Klienti oprávnenej neuhrádzajú
celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, ale iba časť týchto nákladov, z ktorých 1/3 je
dohodnutý úrok a 2/3 tretiny náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy o úvere spolu so všetkou
administratívou. Ďalej odvolateľ poukázal na § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom
z gramatického a logického výkladu daného ustanovenia vyplýva, že okrem všeobecných náležitostí

zmluvy o spotrebiteľskom úvere musí predmetná zmluva obsahovať aj náležitosti vymenované za
slovom najmä, ku ktorým je možné pridať i ďalšie náležitosti. Predmetom úverov poskytovaných
spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o. klientom sú peňažné prostriedky, teda nie tovar alebo služba.
Zmluvy o úvere zo strany spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. nemôžu obsahovať náležitosti vyžadované
zákonom o spotrebiteľských úveroch pre zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Odvolateľ rovnako poukázal

aj na nesprávne posúdenie neprimeranosti úroku z omeškania. Poukázal na § 369 ods. 1 Obchodného
zákonníka, keď ani zo zákona ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné
záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť. Otázku
dobrých mravov rieši podľa neho rozhodnutie Najvyššieho súdu Obdo 34/2004 z 21.12.2004, ako aj
2Obdo 28/2004, kde sa Najvyšší súd SR zaoberal otázkou úroku z omeškania a skúmal ich z hľadiska

otázky dobrých mravov, pričom zdôraznil, že nie je možné odvolávať sa zo strany odporcu na dobré
mravy, keďže každý odporca v čase, keď bol pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka mal
možnosť zvážiť, či uzatvorí predmetnú zmluvu o úvere za podmienok tam uvedených, či je schopný
splácať záväzok, ku ktorému sa v danej zmluve o úvere zaväzuje a musí si byť vedomý následkov v
prípade riadneho a včasného neplnenia tohto záväzku. K poplatku za poskytnutie úveru a k poplatku

za zasielanie upomienok (v týchto častiach konajúci súd tiež zastavil exekúciu), ktoré sú súčasťou
rozhodcovským súdom priznaného exekučného titulu odvolateľ poukázal na to, že v zmysle § 499
Obchodného zákonníka, sa mohla dohodnúť odplata. Príslušný poplatok v danom prípade pozostáva
v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzavretie zmluvy o úvere spolu
so všetkou administratívou s tým spojenou. Oprávnenosť účtovania poplatku za zasielanie upomienok

vyplýva z bodu 4 všeobecných podmienok úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere a
povinný sa zaviazal uhradiť za každú zasielanú upomienku v prípade porušenia zmluvných podmienok
1,99 eur. Či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym poriadkom a či predmetná exekúcia sa bude
vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz posudzoval a o nej sa už raz rozhodlo, preto exekučný
súd je povinný preskúmať len žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie

exekúcie a exekučný titul, pričom poveriť exekútora na vykonanie exekúcie môže iba v prípade, ak
nezistí žiaden rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie
exekúcie, alebo exekučného titulu so zákonom. V závere žiada odvolací súd, aby rozhodnutie zrušil a
vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), po zistení že odvolanie bolo podané v čas
(§ 204 ods. 1 O. s. p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201

O. s. p. a § 37 ods. 1 Exekučného poriadku), proti rozhodnutiu proti ktorému je možné podať odvolanie
(§ 202 ods. 2 O. s. p. a § 45 ods. 3 ZoRK), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané
náležitosti (§ 205 ods. 1 O. s. p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom adôvodmi podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(§ 214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne.

Podľa § 243d ods. 2 Exekučného poriadku na exekučné konania začaté v súlade s odsekom 1

alebo vedené na podklade rozhodcovského rozhodnutia vydaného v rozhodcovskom konaní, ktorého
predmetom je spor spĺňajúci podmienky podľa osobitného predpisu, a ktoré neboli ukončené k 1. januáru
2015, sa použijú predpisy účinné do 31. decembra 2014.

Odvolací súd sa v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O. s. p. v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi
napadnutého rozhodnutia, považuje ich za vecne správne a odkazuje na ne. Pre úplnosť odôvodnenia
rozhodnutia považuje uviesť ešte nasledovné k odvolacím dôvodom:

Odvolací súd vzhľadom na žiadosť oprávnenej na prerušenia konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s.
p. pre nesúlad § 44 ods. 2 veta prvá a veta druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy
SR dodáva:

V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Táto lehota
neplatí ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

V zmysle § 44 ods. 1 ZoRK v znení účinnom v čase vydania rozhodcovského rozsudku, tuzemský
rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej
republike vykonateľný podľa osobitných predpisov. Takýmto predpisom je Exekučný poriadok.

V zmysle § 35 ZoRK doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 má
pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.

V zmysle § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu
podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon
rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak
rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia

súd výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie zastaví aj bez návrhu, ak zistí v
rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c). V zmysle ods. 3 tohto ustanovenia
proti rozhodnutiu súdu podľa ods. 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.

Účinky právoplatného rozsudku v občianskom súdnom konaní nie sú upravené. Teória však rozoznáva
dvojaké účinky právoplatnosti tzv. formálne a materiálne. Formálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje,

že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda že riadne opravné
prostriedky už nemajú odkladný (suspenzívny účinok). Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje,
že medzi účastníkmi, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku, o ktorom
nemožno znovu konať a ktorý je záväzný pre účastníkov a voči všetkým orgánom.

Ust. § 45 ZoRK v sebe zakotvuje osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného

súdu. Exekučný súd je teda pri postupe podľa § 45 ZoRK oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok
tak, ako by materiálne právoplatný nebol - nie je ním teda viazaný v zmysle § 159 O. s. p. a
môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 ZoRK aj čo do jeho materiálnej správnosti.
Môže teda skúmať, či sú tu dôvody na zastavenie uvedené v § 57 Exekučného poriadku, či sú tunedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo b) ZoRK, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka
rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje
dobrým mravom. Ust. § 45 ZoRK potom treba považovať za to zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje

exekučnému súdu jeho skúmanie. Toto skúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby
tu žiadny rozhodcovský rozsudok nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o
týchto otázkach. Tomuto záveru napokon prisvedčuje i doslovné znenie ust. § 35 ZoRK, ktoré účinky
rozhodcovského rozsudku obmedzuje len na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé, že nebolo
zámerom zákonodarcu bezvýhradne viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku,

čo je pochopiteľné i vzhľadom na to, že rozhodcovský súd je súkromnoprávny orgán a rozhodcovské
konanie je súkromnoprávnym konaním. Zriadenie rozhodcovského súdu (vo forme právnickej osoby
alebo jediného rozhodcu) podľa ZoRK neznamená, že je rozhodcovský súd zriadený zákonom ako súd
všeobecný. Rozhodcovský súd nie je zriadený ako orgán štátu, rozhodcovským súdom sú subjekty
súkromného práva ustanovené do funkcie rozhodcu dohodou zmluvných strán (i keď na základe
zákona), nie štátom ako je to v prípade sudcov všeobecných súdov. Zákonná úprava teda dáva

exekučnému súdu právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie
uloženévovýrokovejčastirozsudkujedovolenéačizároveňniejevrozporesdobrýmimravmi.Uvedené
posudzuje exekučný súd ako predbežnú otázku už predtým, ako vydá poverenie súdnemu exekútorovi
navykonanieexekúcie.Neexistuježiadnyrozumnýargumentprotisúdnemuprieskumurozhodcovského
rozsudku podľa § 45 ZoRK už v štádiu rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia. Ak sú totiž v

štádiu podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie splnené podmienky pre zastavenie
exekúcie, tak potom by vyvstalo ako nelogické, aby exekučný súd napriek tomu vydal poverenie a
až následne exekúciu zastavil. Na druhej strane, aj po udelení poverenia exekútorovi na vykonanie
exekúcie,ajnapriekexistenciidôvodovnazastavenieexekučnéhokonania,resp.nazamietnutiežiadosti
o jej udelenie, sa nezbavuje súd povinnosti zastaviť exekučné konanie aj v neskoršom štádiu konania.

Súd totiž musí počas celej doby vykonávania exekúcie dbať na to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade
so zákonom.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd uzatvára, že exekučný súd je oprávnený i
povinný, a to už v štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
ex offo - z úradnej povinnosti skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje povinného na plnenie, ktoré

je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, a ak túto otázku vyrieši
kladne, je s použitím § 44 ods. 2 Exekučného poriadku povinný žiadosť zamietnuť.

V tej súvislosti tiež poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR IV. ÚS 78/11 kde ústavný súd
konštatuje, že všeobecné súdy v rámci exekučného konania boli oprávnené aj mimo rámec správneho
súdnictva skúmať správne rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul, a to práve len

z hľadiska, či nejde o správne rozhodnutie ničotné (nulitný správny akt, resp. paakt), ktoré nevyvoláva
žiadne právne účinky. Toto oprávnenie exekučných súdov podľa názoru ústavného súdu nebolo žiadnym
spôsobom limitované uplynutím lehôt na preskúmanie správneho rozhodnutia v rámci správneho
súdnictva. Rovnako aj rozhodnutia Ústavného súdu ČR III. ÚS 1624/12), NS SR: 6 Cdo 143/11, R
74/2012 (ako 3 M Cdo 11/2010: Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie,

ktoré je exekučným titulom, v exekučnom konaní je však zo zákona oprávnený a povinný preskúmať
rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní), v ktorých je táto problematika preskúmavania exekučného titulu riešená.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné právne veci je povinný obligatórne prerušiť súdne
konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (pôvodne čl. 234
Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o
predbežnej (prejudiciálnej) otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní
EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny

dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti
a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánovzriadených aktom Rady ES. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie
rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť
však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností

povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia O. s. p. totiž
nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o
prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh účastníka konania, a rovnako
predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci
aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových

právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Predpokladom
povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle
ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca
sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom
riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu
členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke musí mať

bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje
po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne
neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí
mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že
táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či sa
má ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov.
Otázku považuje odvolací súd za akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore, a teda

nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Súd v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor o zákaze
rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní en bloc, keď naopak dôsledne skúmal,
či rozhodcovská doložka bola alebo nebola zo spotrebiteľom individuálne dojednaná. Až na základe
uvedeného skúmania potom dospel k záveru, že keďže rozhodcovská doložka v bode 17. Všeobecných
podmienok poskytovania úveru nebola so spotrebiteľom dojednaná individuálne a núti spotrebiteľa

podrobiť sa rozhodcovskému konaniu na konkrétnom jednom rozhodcovskom súde, je neprijateľnou,
spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou. Zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne
so spotrebiteľkou dojednaná rozhodcovská doložka, teda že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v
rozhodcovskom konaní nie je vylúčené. Uvedený názor je v súlade s konštantnou rozhodovacou praxou
odvolacieho súdu i Najvyššieho súdu SR (pozri napr. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo

1/2012 a pod.). Z uvedených dôvodov je, teda, prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť
ako akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore.

Druhou otázkou formulovanou odvolateľom sa tento snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie
písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie presne formulovanej rozhodcovskej doložky, ktorú využíva

vo všeobecných zmluvných dojednaniach oprávnená. Uvedené otázka však nie je z hľadiska správnosti
rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného súdu zásadná a prejednávaný spor po stránke
právnej nedeterminuje. Smernica Rady 93/13/EHS totiž v článku 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá
nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

Prílohaobsahujeindikatívnyanevyčerpávajúcizoznampodmienok,ktorésamôžupovažovaťzanekalé.
Logickým a gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť k záveru, že Smernica v
jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré podmienky v spotrebiteľských
zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady pre posudzovanie zmluvných
podmienok sú však upravené priamo v článku 3 tejto Smernice, ktorý bol transponovaný do právneho

poriadku Slovenskej republiky novelou OZ zákonom č. 150/2004 Z. z. a nachádza svoje vyjadrenie
v znení § 53 ods. 1 OZ. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že
daná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne
a zároveň pôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy
ku škode spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza

medzi výpočtom neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k tejto Smernici, resp.v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 4 OZ.
Preto aj v prípade, ak skutočne dojednanie rozhodcovskej doložky používanej oprávnenou v bode 17.
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru so spotrebiteľom nie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou

podľa písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice, uvedené nič nemení na správnosti záveru exekučného súdu,
že rozhodcovská doložka oprávnenej nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, pôsobí značnú
nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou
podmienkou tak, ako na to už odvolací súd poukázal vo vyšších častiach tohto rozhodnutia. Preto aj
druhá otázka formulovaná odvolateľom nie je pre rozhodnutie prejednávaného sporu relevantnou, keď

prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž nie je
rozhodnúťkonkrétnyspor,ktorýjevovýlučnejkompetenciivnútroštátnehosúdu,alezabezpečiťjednotný
výklad komunitárneho práva, ku ktorej potrebe jednotného výkladu druhá otázka odvolateľa nesmeruje.

Treťou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v
súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc
vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni

vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci
Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém ochrany zavedený
Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom
nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti,

a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom
bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo
dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným
účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje
prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice, teda zabránenie

tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa
stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k
ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov
alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana,
ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať

ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi
spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte vo veci
Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách
rozhodol,ževnútroštátnysúdmáajvofázevýkonurozhodnutiapovinnosť(ajbeznávrhu)posúdiťnekalú
povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je

úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú
v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky
dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ
nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálená
judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok

v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti
takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z
toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je
zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie
exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči

spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť. Na základe uvedeného možno dôjsť k
záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že
postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa
voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv
EÚoochranevlastníckehoprávaaanivrozporesčlánkom47tejtoChartyoprávenaspravodlivýproces.

Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej
judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto
jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s
doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania
predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už

rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, tedana konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa
neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie
konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné)

je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch,
keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou
otázkou na Súdny dvor ES.

Na základe uvedeného, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom prípade
existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh

oprávnenej na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. zamietol.

Zo zmluvy o úvere č. 4270330 z 26.10.2006, ktorej kópia je pripojená v spise, uzatvorenej medzi
oprávnenou a povinným vyplynulo, že oprávnená ako veriteľ poskytla povinnému úver 14.000 Sk,
ktorý mal povinný splatiť v 12 mesačných splátkach po 2.280 Sk. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú
všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v ktorých bod 17. obsahuje rozhodcovskú doložku, v zmysle
ktorej, všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy, budú riešené cestou príslušného súdu alebo pred Stálym

rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a.s., pričom výber z alternatív
spočíva na žalobcovi. Z formy a obsahu zmluvy je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“ zmluvu,
ktorej predtlač formulára mala oprávnená už pripravený a dopisovala do nej iba konkrétne údaje týkajúce
sa povinného, pričom povinný obsah tejto zmluvy žiadnym podstatným spôsobom nemohol ovplyvniť
ani neovplyvnil.

Podľa znenia § 52 ods. 1 OZ v období od 1.4.2004 do 31.12.2007, teda v čase uzavretia predmetnej
zmluvy, ktorá je upravená v Obchodnom zákonníku, táto pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa §
52 OZ nespadala. Je ale nesporné, že predmetná zmluva je spotrebiteľskou zmluvou podľa § 23a z.
č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, v znení platnom v čase uzavretie zmluvy, keďže ide o zmluvu
uzavretú podľa Obchodného zákonníka a jej charakteristickým znakom je, že sa uzatvárala vo viacerých

prípadoch a je z nej zrejmé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvnil. Zmluva
uzavretá medzi účastníkmi je teda v zmysle právneho poriadku Slovenskej republiky spotrebiteľskou
zmluvou. Keďže z § 52 a nasl. OZ nie je možné vyvodiť, že 5. hlava OZ sa vzťahuje len a výlučne
na tie spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 52 ods. 1 OZ, odvolací súd je toho názoru, že
všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl. OZ je nevyhnutné aplikovať i

na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 23a z. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa.

Keďže oprávnená bola osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, pri uzatvorení predmetnej zmluvy vystupovala v pozícii
dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 OZ v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a je i veriteľom v
zmysle § 3 ods. 1 z. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom v čase uzavretia

zmluvy. Vzhľadom na to, že povinný pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ho v zmysle § 52 ods. 3 OZ v uvedenom znení
považovať za spotrebiteľa a zároveň je spotrebiteľom i v zmysle § 3 ods. 2 z. č. 258/2001 Z. z. Vzhľadom
na to, že zmluvou sa zaviazala poskytnúť oprávnená ako dodávateľ povinnému ako spotrebiteľovi
dočasne peňažné prostriedky vo forme úveru a povinný ako spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné

prostriedky vrátiť spolu s odmenou, zmluva uzavretá medzi účastníkmi spĺňa základné náležitosti
spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm. a) a b) z. č. 258/2001 Z. z., keď zároveň nebolo preukázané,
že by zmluva uzavretá medzi účastníkmi bola niektorou zo zmlúv vymenovaných v § 1 ods. 2 z. č.
258/2001 Z. z., a preto nie je vylúčená spod jurisdikcie tohto zákona.

Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi založený predmetnou zmluvou je

nevyhnutné posudzovať podľa z. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v
čase uzavretia zmluvy. A to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261
ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex
specialis derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je z.
č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ako i § 52 a nasl. OZ, má prednosť pred všeobecnou,

ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi posudzovaťpodľa citovaných ustanovení OZ a príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch. Na
základe vyššie uvedeného odvolací súd dospel k záveru, že medzi účastníkmi bola uzavretá zmluva o
spotrebiteľskom úvere v zmysle § 2 zákona o spotrebiteľských úveroch.

Odvolací súd berúc zreteľ na požiadavku Európskej únie na ex offo súdnu kontrolu zmluvných
podmienok v spotrebiteľských zmluvách, podrobil kontrole rozhodcovskú doložku a tu dospel k záveru,
že predmetná rozhodcovská doložka, je neprijateľnou zmluvnou podmienkou.

V zmysle § 53 ods. 1 OZ, v znení účinnom v čase uzavretia predmetnej zmluvy, spotrebiteľské
zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (neprijateľná podmienka). Toto citované ustanovenie ods.

1 sa nevzťahuje iba na predmet plnenia, alebo na cenu plnenia (ods. 2). V ods. 3 OZ demonštratívne
vymenúva niektoré neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách. V ods. 4 zakotvuje, že
neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Článok 1 písm. q) prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 účinnej od 21.4.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá predstavuje interpretačné pravidlo, za neprijateľnú

zmluvnú podmienku odporúča aj „zmluvnú podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť
v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať
od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne
obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva,
ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“.

Podľa čl. 2 písm. a) smernice Rady 93/13/EHS, na účely tejto smernice nekalé podmienky znamenajú
zmluvné podmienky definované v čl. 3. Podľa čl. 3 ods. 1 a 2 smernice Rady 93/13/EHS, zmluvná
podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery
spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku
škode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred

a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti a predbežne
formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna
podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak
celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú
zmluvu.

Smernica ako právny akt orgánov Európskej únie na rozdiel od nariadenia pritom nemá priamu právnu
záväznosť, ale všeobecne sa vyžaduje, aby výklad vnútroštátneho práva bol eurokonformný, teda aby
súd vykladal vnútroštátne normy vo svetle európskych smerníc a to i v tom období, keď ich zásady
neboli ešte do vnútroštátnych noriem inkorporované.

ESĽP v rozsudku z 27.6.2000 vo veci navrhovateľa Océano Grupo Editorial SA nariadil, že národný súd

je povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu
než uvedená smernica (93/13/EHS) interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a
účelu smernice. Požiadavka o výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad,
ktorý by na jeho vlastný návrh nepovolil jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej
podmienky.

Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán rozhodcom
ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. Ako veľakrát i v tomto
prípadejerozhodcovskázmluvavyjadrenáibavpodoberozhodcovskejdoložky,ktorásplývasostatnými
zmluvnými podmienkami v zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je ale význam
rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach,

právom chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán, s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný
záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, alevyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez
vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským
súdom je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej

veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje. Okrem toho táto doložka nebola
dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu.
Predmetná rozhodcovská doložka, ktorá má založiť legitimitu pre exekučný titul znemožňuje voľbu
spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ
osobitne nevyjednal a vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami vo formulárovej

zmluve ani nemal na výber. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým jej
ustanoveniam, teda aj rozhodcovskému konaniu. Táto rozhodcovská doložka napĺňa znaky neprijateľnej
podmienky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 53 ods. 1 OZ, pretože núti spotrebiteľa nenávratne a výhradne
sa podrobiť rozhodcovskému konaniu, aj keď si to spotrebiteľ výslovne neželá.

V obdobnej veci ÚS SR v rozhodnutí IV.ÚS 55/2011 z 24.2.2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd vyslovil
názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu

štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná
a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom, resp.
že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle § 52 a nasl. OZ za použitia ich
výkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno považovať za svojvoľný
výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv sťažovateľa nedošlo.

Je zrejmé, že rozhodcovská doložka dojednaná účastníkmi zmluvy je v priamom rozpore s § 53
ods. 4 písm. r) OZ v aktuálnom znení. Keďže ale v čase uzavretia predmetnej zmluvy OZ citované
ustanovenie, ktoré bolo zavedené až novelou účinnou od 1.1.2008 neobsahoval a v zmysle § 879j OZ
vznik právnych vzťahov a nároky vzniknuté pred 1.1.2008 je potrebné posudzovať podľa doterajších
predpisov,neprijateľnosťpredmetnejzmluvnejpodmienkyodvolacísúdvyslovilspoužitím§53ods.1OZ

za použitia jeho eurokonformného výkladu, s poukazom na vyššie uvedenú smernicu, závery Súdneho
dvora EÚ i Ústavného súdu SR.

Predmetná rozhodcovská doložka s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 5 OZ a preto je neplatná. Keďže medzi zmluvnými stranami
nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle § 3 a nasl. ZoRK, nebola tak založená ani

právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť. Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý
bol predložený ako exekučný titul je preto právne neúčinný, nulitný, neschopný vyvolať právne následky
a preto nie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle 41 Exekučného poriadku a výkon exekúcie na
jeho podklade je neprípustný (pozri rozhodnutie NS SR pod sp. zn. 3 M Cdo 20/2008). Ak je exekučným
titulom rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval

z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5 OZ, § 45 ods. 1 písm. c/ ods. 2 ZoRK), súd
žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celom rozsahu v zmysle § 44 ods.
2 Exekučného poriadku zamietne. V neskoršom štádiu exekúcie po vydaní poverenia je to dôvod na
zastavenie exekúcie súdom aj bez návrhu v zmysle ustanovenia § 45 ods. 2 ZoRK, resp. podľa § 57 ods.
1 Exekučného poriadku. Rozhodcovský rozsudok bol totiž vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom

rozhodcovského konania, keďže absentuje platná rozhodcovská zmluva. Dôvod zastavenia exekúcie
podľa § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku zahŕňa i prípad, kedy sa exekúcia nemala vôbec začať,
keďže rozhodnutie nebolo vykonateľné a v čase rozhodovania o zastavení exekúcie stále vykonateľné
nie je.

S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa

ako vecne správne v zmysle § 219 O. s. p. potvrdil.

Podľa § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. mal v odvolacom konaní úspešný povinný
právonanáhradutrovodvolaciehokonania.Náhradutrovsineuplatnilaanimužiadnetrovyvodvolacom
konaní nevznikli, preto odvolací súd rozhodol, že sa mu náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.Toto rozhodnutie bolo prijaté počtom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.