Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Monday, April 7, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 25CoP/24/2014
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2312233569
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 04. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Spálová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2312233569.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v právnej veci navrhovateľky: Mgr. V. E., rod. H., nar. X.X.XXXX, bytom L. C., J.,
Q. XXXX/XX, občianka Slovenskej republiky, zastúpenej advokátom: JUDr. Vladimír Vágóo, so sídlom
Galanta, Bratislavská 47/59, proti odporcovi: W. E., nar. XX.X.XXXX, bytom W. L. C., F., Y. T. XX,
občan Nemeckej spolkovej republiky, o rozvod manželstva, na odvolanie navrhovateľky proti uzneseniu
Okresného súdu Galanta zo dňa 26.9.2013 č.k. 17P/400/2012-81, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa r u š í a vec mu v r a c i a
na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením prvostupňový súd vyhlásil, že nemá právomoc konať a rozhodovať vo
veci rozvodu manželstva vedenom na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 17P/400/2012, konanie
zastavil, o náhrade trov konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu
a po právoplatnosti uznesenia vrátil navrhovateľke súdny poplatok za podaný návrh v sume 66 Eur
prostredníctvom Daňového úradu Trnava. Rozhodnutie s použitím čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky, kapitoly II. oddiel 1 čl. 3 bod 1 písm. a) druhá odrážka Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 z
27.11.2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach
rodičovských práv a povinností, ako aj čl. 17 a 16 bod 1 písm. a) citovaného nariadenia a napokon § 103
a § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p., odôvodnil tým, že nie je daná právomoc súdu Slovenskej republiky, keďže
pri určovaní právomoci súdu vo veciach rozvodu podľa Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 je potrebné
postupovať po jednotlivých bodoch (odrážkach) a tieto nie je možné podľa vlastnej ľubovôle preskakovať
a určovať právomoc toho ktorého súdu, to znamená, že ku každej ďalšej odrážke sa možno uchýliť až po
vylúčení tej predošlej. Z podaného návrhu je zrejmé, že navrhovateľ mal v čase jeho podania trvalý pobyt
v Nemeckej spolkovej republike a preto vzhľadom na čl. 3 ods. 1 písm. a) druhá odrážka Nariadenia rady
(ES) č. 2201/2003, je daná právomoc súdu Nemeckej spolkovej republiky. Nič na uvedenom nemení
ani súhlas odporcu s konaním pred súdmi Slovenskej republiky, nakoľko nariadenie nepozná dohodu
účastníkov konania o voľbe právomoci súdov vo veciach rozvodu manželstva. Na základe toho súd
vyhlásil, že nemá právomoc a konanie zastavil, keďže nie sú splnené podmienky na ďalšie pokračovanie
v konaní a nedostatok právomoci je taká podmienka konania, ktorú nie je možné odstrániť. Rozhodnutie
o náhrade trov konania odkázal na § 146 ods. 1 písm. c) O.s.p., podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá
právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené a zároveň rozhodol o
vrátení zaplateného súdneho poplatku podľa § 11 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a
poplatku za výpis z registra trestov, podľa ktorého sa poplatok vráti, ak súd vráti návrh navrhovateľovi pre
nedostatok právomoci. Navrhovateľka sa tak môže s návrhom na rozvod manželstva obrátiť na príslušný
súd v Nemeckej spolkovej republike.

Proti tomuto rozhodnutiu podala navrhovateľka prostredníctvom právneho zástupcu odvolanie, ktorým
sa domáhala, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie. Namietala nesprávnosť napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa, pretože vychádza z

nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázala na to, že v predmetnej veci je daná právomoc
Okresného súdu Galanta a to na základe šiestej vety ods. 1 písm. a) čl. 3 ods. 1 kapitoly II, oddielu
1 Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003 z 27.11.2003, podľa ktorého vo veciach rozvodu, rozluky alebo
anulovania manželstva majú právomoc súdy členského štátu, na ktorého území má navrhovateľ obvyklý
pobyt, ak tam býval najmenej šesť mesiacov bezprostredne pred podaním návrhu a je buď štátnym
príslušníkom tohto členského štátu alebo v prípade Veľkej Británie a Írska, ak tam má domicil. Tieto
podmienky ako to vyplýva z predložených dôkazov - potvrdenia o trvalom pobyte a občianskeho
preukazu - spĺňa. Podľa názoru odvolateľky v danom prípade má právomoc konať a rozhodovať
ktorýkoľvek súd, ak je naplnená aspoň jedna podmienka upravená v kapitole 2 oddiel 1 čl. 2 ods. 1
písm. a) Nariadenia rady (ES) č. 2201/2003, keď túto skutočnosť potvrdzuje ten fakt, že na konci každej
odrážky sa nachádza slovo „alebo“. To znamená, že v tomto prípade netreba postupovať po jednotlivých
odrážkach, ako je to uvedené v § 88 ods. 1 písm. a) O.s.p., kde príslušnosť je upravená postupne
„vylučovacím“ spôsobom, čo stanovuje slovné spojenie „ak nie je takýto súd“. Takto formulované
ustanovenie nariadenia má význam nediskriminovať vlastných štátnych občanov a odkazovať ich na
konanie pred súdmi cudzích štátov, ale právo naopak, dáva obšírnu možnosť výberu súdu vlastného
štátu, čomu napokon svedčí i Nariadenie Rady EÚ č. 1259/2010 (kapitola 2 čl. 5 ods. 3) o možnosti
výberu súdu súhlasom manželov i v priebehu konania, čo i v súdenom prípade nastalo (čestné
prehlásenie odporcu).

Odporca odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu navrhovateľky sa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané
včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má
zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach
daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľky je dôvodné, v dôsledku
čoho je nevyhnutné napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.

Vzhľadom na skutočnosť, že odporca je občanom Nemeckej spolkovej republiky je daný v prejednávanej
veci medzinárodný prvok a preto sa musel súd primárne zaoberať svojou právomocou.

Otázku právomoci v manželských veciach upravuje Nariadenie Rady (ES) č. 2201/2003 Ú.v. ES z 27.
novembra 2003 o právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach
rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje Nariadenie (ES) č. 1347/2000 Ú.v. ES (ďalej len
Nariadenie Brusel IIa). Keďže Nariadenie Brusel IIa ako právny akt sekundárneho práva má všeobecnú
povahu a je záväzné pre všetky subjekty spadajúce pod jurisdikciu ktoréhokoľvek členského štátu
Európskej únie, je súd povinný aplikovať prioritne právnu úpravu nariadenia.

Nariadenie Brusel IIa sa uplatňuje od 1. marca 2005 vo všetkých členských štátoch Európskej únie, s
výnimkou Dánska. Uplatňuje sa aj v desiatich členských štátoch, ktoré sa stali členmi Európskej únie 1.
mája 2004. Nariadenie je priamo vykonateľné v členských štátoch a má prednosť pred ich vnútroštátnymi
právnymi normami. Nariadenie Brusel IIa sa uplatní v plnom rozsahu na konania začaté po 1. marci
2005 (článok 64 ods. 1) - daný prípad.

Nariadenie Brusel IIa obsahuje ustanovenia o právomoci a o uznávaní rozhodnutí v občianskych
veciach týkajúcich sa rozvodu, rozluky a anulovania manželstva, t.j. vyhlásenia manželstva za neplatné
alebo vyslovenia, že manželstvo nevzniklo (ďalej len „rozvod”). Jeho predmet úpravy sa obmedzuje
len na zrušenie manželského zväzku a neuplatní sa na súvisiace otázky, ako sú majetkové dôsledky
manželstva alebo dôvody rozvodu.

Podľa čl. 3 oddielu 1 kapitoly II Nariadenia Brusel IIa vo veciach rozvodu, rozluky alebo anulovania
manželstva majú právomoc súdy členského štátu a) na ktorého území:
- majú manželia obvyklý pobyt, alebo
- manželia mali naposledy obvyklý pobyt, pokiaľ tam jeden z manželov stále býva, alebo
- má odporca obvyklý pobyt, alebo
- v prípade spoločnej žiadosti, má niektorý z manželov obvyklý pobyt, alebo

- má navrhovateľ obvyklý pobyt, ak tam býval najmenej jeden rok bezprostredne pred podaním návrhu,
alebo
- má navrhovateľ obvyklý pobyt, ak tam býval najmenej šesť mesiacov bezprostredne pred podaním
návrhu a je buď štátnym príslušníkom tohto členského štátu alebo v prípade Veľkej Británie a Írska tam
má „domicil“;

Princíp právomoci v článku 3 ustanovuje ucelený systém právomoci na určenie súdu členského štátu,
ktorý má právomoc konať. Nariadenie Brusel IIa určuje iba členský štát, ktorého súdy majú právomoc, ale
neurčuje, ktorý súd v rámci tohto členského štátu je vecne a miestne príslušný. Túto otázku ponecháva
vnútroštátnym procesným normám.
V manželských veciach sa neuplatňuje žiadny všeobecný princíp právomoci. Namiesto toho obsahuje
článok 3 viaceré princípy právomoci. Tieto princípy s poukazom na spojku alebo a jazykový výklad textu
sú alternatívne a rovnocenné, čo znamená, že žiadny z nich nie je nadradený inému.
Článok 3 Nariadenia Brusel IIa obsahuje uvádzaných sedem možných princípov právomoci vo veciach
rozvodu, rozluky a anulovania manželstva. Žiadny z nich nemá prednosť a manželia môžu podať návrh
súdom členského štátu podľa ich obvyklého pobytu, alebo posledného obvyklého pobytu, ak jeden z
nich tam stále má pobyt, alebo obvyklého pobytu niektorého z manželov v prípade spoločného návrhu,
alebo obvyklého pobytu odporcu, alebo obvyklého pobytu navrhovateľa, pokiaľ tam má pobyt najmenej
jeden rok pred podaním návrhu, obvyklého pobytu navrhovateľa, pokiaľ tam má pobyt najmenej šesť
mesiacov pred podaním návrhu a je štátnym občanom tohto členského štátu, alebo ich spoločného
štátneho občianstva (spoločný „domicil” v prípade Veľkej Británie a Írska).
Čl. 3 Nariadenia Brusel IIa tak umožňuje navrhovateľovi do určitej miery voľbu súdu, môže tak podať
návrh v štáte, ktorého právo je z jeho hľadiska priaznivejšie a napr. ľahšie umožňuje rozvod. Týmto
alternatívnym výpočtom kritérií je daný priestor pre tzv. forum shopping, teda výber súdneho fóra, pred
ktorým bude návrh prejednávaný.
Tu je potom potrebné dať za pravdu odvolateľke, že súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil
dotknuté ust., ktoré nesprávne vyložil, že pri určovaní právomoci súdu vo veciach rozvodu podľa
Nariadenia Brusel IIa je potrebné postupovať po jednotlivých odrážkach jeho čl. 3, teda uplatniť princíp
uprednostnenia princípov právomoci podľa poradia.
V danom prípade tak navrhovateľka mohla využiť v zmysle čl. 3, jeho šiestej odrážky Nariadením Brusel
IIa poskytnutú možnosť a domáhať sa rozvodu manželstva uzatvoreného s odporcom, ktorý má obvyklý
pobyt v inom členskom štáte aj na súde jej obvyklého pobytu, ktorým obvyklým pobytom má byť podľa jej
tvrdení v súčasnosti L. C., J., Q. XXXX/XX, pokiaľ tu má pobyt najmenej šesť mesiacov pred podaním
návrhu, čo bude potrebné mať v konaní hodnoverným spôsobom preukázané.
Vzhľadom na vyššie uvedené zdôvodnenie je potom potrebné konštatovať predčasnosť a tým
nedôvodnosť zastavenia konania prvostupňovým súdom, čím došlo k odňatiu možnosti účastníka konať
pred súdom, preto odvolací súd s použitím ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. napadnuté rozhodnutie súdu
prvého stupňa zrušil a podľa ods. 2 cit. ust. vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Po vrátení veci odvolacím súdom bude potrebné, aby súd prvého stupňa opätovne posúdil či má
právomoc vo veci konať, teda či boli splnené predpoklady na možné obrátenie sa navrhovateľky vo
veci rozvodu jej manželstva na Okresný súd Galanta ako súd členského štátu jej obvyklého pobytu,
za splnenia podmienky, že tu má pobyt najmenej šesť mesiacov pred podaním návrhu a je štátnym
občanom tohto členského štátu, čo je potrebné v konaní bezpečne preukázať. V novom rozhodnutí o
veci samej rozhodne súd aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.