Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, July 9, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/100/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112209111
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3112209111.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Beáty Čupkovej a sudcov JUDr.
Aleny Záhumenskej a JUDr. Alice Beňovej v právnej veci navrhovateľa O., zastúpený zástupcom D.,
proti odporcovi Z., tohto času na neznámom mieste, v konaní zastúpený opatrovníčkou B., za účasti
vedľajšieho účastníka na strane odporcu X., zastúpený A., o zaplatenie 5.245,04 Eur s príslušenstvom,
na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Trenčín, č.k. 17C/115/2013-111 zo dňa 09.
októbra 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi na strane odporcu náhradu trov odvolacieho konania n e p r
i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd svojím rozsudkom návrh navrhovateľa zamietol. Rozhodol, že odporcovi a vedľajšiemu
účastníkovi na strane odporcu sa náhrada trov konania nepriznáva. V dôvodoch svojho rozhodnutia
uviedol, že navrhovateľ sa proti odporcovi (pôvodne proti odporcom v 1. a 2. rade)
domáhal, aby súd rozhodol o splnení povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 5.245,04 Eur
spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 4.606,35 Eur od 22.12.2010 do zaplatenia
a úrokom vo výške 11,60 % ročne zo sumy 4.606,35 Eur od 22.10.2010 do zaplatenia. Zmluvou o
postúpení pohľadávok zo dňa 21.12.2010 a na základe oznámenia o postúpení pohľadávky zo dňa
28.12.2012 je navrhovateľ právnym nástupcom obchodnej spoločnosti K. v zmluvnom záväzkovom
vzťahu s odporcom. Právny predchodca navrhovateľa a odporca uzavreli dňa 16.03.2005 podľa § 497
a nasl. Obchodného zákonníka a zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch zmluvu o úvere
označenú ako Zmluva o splátkovom úvere, ďalej len „úverová zmluva“. Podľa tejto úverovej zmluvy boli
odporcovi poskytnuté peňažné prostriedky v sume 100.000,- Sk, teda 3.319,39 Eur. Úverovú zmluvu
súd posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú, pretože pri jej uzatváraní právny predchodca navrhovateľa konal
v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti a odporca je fyzickou osobou a nekonal v rámci predmetu
svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, čím bol daný priestor pre aplikáciu ust.
§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré predstavujú základný právny rámec ochrany spotrebiteľa,
popri ostatných právnych predpisoch. Uviedol, že záväzkový vzťah medzi navrhovateľom a odporcom
je obchodným záväzkovým vzťahom. V prípade zmluvy o úvere ide o absolútny obchod (§ 261 ods. 3,
resp. ods. 6 s účinnosťou od 01.02.2013 Obchodného zákonníka), ktorý sa vždy riadi ustanoveniami
Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov tohto záväzkového vzťahu. Medzi takéto
záväzkové vzťahy patrí vzťah založený zmluvou o úvere. Nie je teda rozhodujúci subjekt, ale objekt tohto
záväzkového vzťahu. Korigujúcim ustanovením v prípade spotrebiteľských zmlúv, resp. spotrebiteľského
vzťahu, ktorým je aj prejednávaný prípad, je ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka s tým, že
zákonodarca s účinnosťou od 01.04.2015 (zákonom č. 102/2014 Z. z.) precizoval dovtedy účinné ust.

§ 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka tak, že znie, že na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je
spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali
použiť normy obchodného práva. Nakoľko navrhovateľ neuniesol v konaní bremeno tvrdenia a ani
dôkazné bremeno ohľadne výšky dlhu odporcu, súd návrh navrhovateľa zamietol. Tvrdenie navrhovateľa
o výške istiny (4.606,35 Eur) z vykonaného dokazovania nevyplýva. Istinou úveru je suma úveru,
teda suma poskytnutých peňažných prostriedkov, v danom prípade suma 3.319,39 Eur. Istina je podľa
Slovníka slovenského jazyka definovaná ako požičaná suma peňazí, z ktorej banka počíta výšku úrokov,
a ktorá sa splácaním znižuje; suma tvoriaca základ pôžičky, resp. požičaná suma bez
úrokov a ostatných poplatkov. Do istiny úveru (4.606,35 Eur) navrhovateľ zahrnul popri poplatkoch aj
úroky v sume 2.578,69 Eur, ktoré podľa kogentných ustanovení § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka sú
príslušenstvom pohľadávky, a nie samotnou pohľadávkou, teda istinou. Podľa názoru súdu navrhovateľ
neodôvodnil ani časť „istiny“, pozostávajúcej z úrokov z omeškania vo výške 638,69 Eur, teda neuviedol,
akým spôsobom dospel k uplatnenej výške úrokov z omeškania. Z návrhu je zrejmé, že ide o sankčný
úrok z omeškania, avšak nie je absolútne žiadnym spôsobom zrejmé, ako navrhovateľ dospel k takejto
výške sankčného úroku z omeškania (na to je nevyhnutné uviesť obdobie úročenia a sumu, ktorá sa
úročí). Vyslovil, že bremeno tvrdenia rozhodných skutočností zaťažuje predovšetkým navrhovateľa,
ktorý sa návrhom domáha svojho práva a v prípade, že ho neunesie, čo je aj prípad navrhovateľa v
tomto konaní, nemôže byť v konaní úspešný. Rovnako navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno, pokiaľ
ide o poplatky za upomienky a za mimoriadne hotovostné splátky, pretože právo na
tieto poplatky v uvedenej výške navrhovateľ nepreukázal. Nepredložil a neoznačil žiadny listinný dôkaz
preukazujúci právo na tieto poplatky v uvedenej výške, ba nepreukázal ani vznik práva na tieto poplatky.
Súd zdôraznil, že požadovanie iných poplatkov ako poplatkov dohodnutých v zmluve o spotrebiteľskom
úvere odporuje § 4 ods. 5 zákona o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia
úverovej zmluvy. Poukázal na to, že sadzobník poplatkov, ktorý môže byť jednostranne zmenený zo
strany veriteľa v neprospech spotrebiteľa, nemožno považovať za spotrebiteľskú zmluvu. K uplatneným
úrokom vo výške 2.578,69 Eur uviedol, že podľa návrhu ide o úroky v dohodnutej sadzbe 11,60 %
ročne za obdobie od marca 2005 do postúpenia pohľadávky, teda do 21.12.2010, ktoré tvrdenie je pre
úspech v konaní nepostačujúce, pretože je nepreskúmateľné. Ak by malo byť toto tvrdenie v konaní aj
dokázané, musí súd vedieť, čo má byť dokázané. Z tvrdení navrhovateľa je zrejmé, aká bola úroková
sadzba a za aké obdobie sa uplatňovala, ale nie je zrejmé, z akej sumy. Uviedol, že navrhovateľom
predložený listinný dôkaz, označený ako „Zostava prehľadu transakcií úveru nad archívom a transakcie
na úvere“, nie je dôkazom preukazujúcim výšku pohľadávky navrhovateľa. Súd nemôže zisťovať
tvrdenia navrhovateľa, resp. vyvodzovať ich z príloh k návrhu, z tabuľky, ktorá je obsahom písomného
podania navrhovateľa zo dňa 06.08.2012. V prejednávanom prípade ide o tabuľku s veľkým počtom
nezrozumiteľných položiek, skratiek a kódov s počtom strán 13 bez adekvátnych a logicky nadväzujúcich
slovných spojení, pričom obsah tejto prílohy ako celku je súdu nezrozumiteľný a nejednoznačný. K
listinnému dôkazu, predloženého navrhovateľom, že splatnosť celého úveru bola vyhlásená predčasne,
a to ku dňu 17.02.2011 prostredníctvom výzvy na zaplatenie z toho istého dňa, čím podľa navrhovateľa
malo dôjsť k zosplatneniu predmetného úveru a v zmysle § 103 Občianskeho zákonníka, resp. v zmysle
§ 392 ods. 2 Obchodného zákonníka k prerušeniu premlčacej doby pre celý dlh, uviedol, že výklad
navrhovateľa nezodpovedá právnej teórii, ani súdnej praxi. V danom prípade k platnému „zosplatneniu“
celého dlhu nedošlo. Z predloženého listinného dôkazu nielen, že nevyplýva, že malo dôjsť k takému
úkonu, ale pokiaľ aj k nemu malo dôjsť, nebol preukázaný taký postup navrhovateľa, ktorý by zodpovedal
ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, resp. § 53 ods. 8 Občianskeho zákonníka, v znení účinnom
ku dňu 17.02.2011. Navrhovateľ totiž nepreukázal, že spotrebiteľa, teda odporcu, upozornil v lehote nie
kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Z uvedeného listinného dôkazu súd vyvodil, že veriteľ
mal od úverovej zmluvy odstúpiť. Túto skutočnosť, teda odstúpenie od úverovej zmluvy, navrhovateľ
v priebehu konania netvrdil, čo je samo osebe mätúce. Podľa súdu je tiež zarážajúce, ak navrhovateľ
vyzýval odporcu na zaplatenie bližšie nešpecifikovanej sumy, ktorá navyše prevyšovala
sumu, ktorú si uplatnil v tomto konaní. Akcentoval, že k vyhláseniu predčasnej splatnosti úveru, resp. k
odstúpeniu od zmluvy mal navrhovateľ pristúpiť ani nie mesiac pred konečnou splatnosťou úveru dňa
20.03.2011. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ. S právnym názorom,
prezentovaným prvostupňovým súdom v napadnutom rozsudku, sa nestotožnil. Mal za to, že súd
v danej veci nedostatočne zistil skutkový stav, pričom z vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym
skutkovým zisteniam, v zmysle ktorých následne danú vec nesprávne právne posúdil. Zastával názor,

že záver súdu, na základe ktorého bol zamietnutý návrh navrhovateľa v celom rozsahu, nemá zákonnú
oporu. Zdôraznil, že súdu boli predložené všetky potrebné dôkazy na to, aby súd mal dostatočne
preukázaný skutkový stav veci, a pokiaľ súd považoval niektoré skutkové veci za nepreukázané,
bolo jeho povinnosťou vyzvať navrhovateľa, aby potrebné dôkazy doložil. Navrhovateľ na výzvu
súdu doložil žiadanú dohodu o ručení uzatvorenej zmluvy s pôvodnou odporkyňou v 2. rade, ako aj
špecifikáciu jednotlivých položiek, teda predložil súdu všetky požadované dôkazy a vyjadrenie, ku ktorým
bol vyzvaný. Pokiaľ súd v odôvodnení napadnutého rozsudku považoval za podstatné poukázať na
skutočnosť, že navrhovateľ až 2,5 roka od začiatku konania doručil súdu podanie spolu s listinným
dôkazom, na základe ktorých preukazoval nové tvrdenia, navrhovateľ v podanom odvolaní uviedol, že
v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p. je účastník konania oprávnený predkladať nové dôkazy a skutočnosti
kedykoľvek počas dokazovania, a to až do vydania uznesenia o skončení dokazovania. Argumentáciu
súdu preto považoval za irelevantnú. Navrhovateľ doručil súdu podanie zo dňa 01.10.2014, z ktorého
vyplýva, že k zosplatneniu predmetného úveru došlo podaním splnomocnenej spoločnosti zo
dňa 17.02.2011, ktorú navrhovateľ splnomocnil na mimosúdne vymáhanie pohľadávok, ako aj na
vyhlasovanie predčasných splatností a na odstupovanie od zmlúv. Spolu s týmto podaním boli súdu
doložené aj preukazujúce dôkazy, že splnomocnená spoločnosť bola oprávnená konať takéto úkony a
tiež dôkaz o tom, že zosplatňujúca výzva bola odporcovi odoslaná. Súd predmetné podanie nevyhodnotil
ako zosplatňujúcu výzvu, ale ako odstúpenie od zmluvy. Tento dôkaz ďalej neskúmal, neskúmal
jeho dôsledky na výsledok konania, obmedzil sa len na konštatovanie, že predmetné podanie nie je
zosplatňujúcou výzvou. V podanom odvolaní citoval ust. § 48 ods. 2, § 451 ods. 1, 2, § 457 a § 107 ods.
1 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že prvostupňový súd podanie žalobcu
zo dňa 17.02.2011 posúdil ako odstúpenie od zmluvy, je zrejmé, že premlčacia lehota na uplatnenie
práva, vyplývajúceho z odstúpenia od zmluvy, neuplynula, nakoľko návrh na vydanie platobného
rozkazu v danej veci bol uplatnený na súde dňa 10.04.2012. Uviedol, že vzhľadom na to, že navrhovateľ
podal svoj návrh na súd pred uplatnením premlčacej lehoty, súd nesprávne posúdil danú veci, ak návrh
navrhovateľa zamietol v celom rozsahu. Uplatnil náhradu trov celého konania.

Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok okresného
súdu je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správny. Rozhodol bez pojednávania
podľa § 214 ods. 2 O.s.p.

Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní navrhovateľom
vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvého stupňa.
Odvolacie námietky navrhovateľa vo veci samej sú totožné s námietkami, ktoré uplatnil pred súdom
prvého stupňa, súd prvého stupňa sa s týmito v odôvodnení svojho rozhodnutia dôsledne vyporiadal a
tieto preto nemohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku. Ani v odvolacom konaní totiž neboli tvrdené
také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci. Nakoľko odvolací súd
sa s odôvodnením napadnutého rozsudku stotožňuje, v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p.
na odôvodnenie napadnutého rozsudku odkazuje a v súvislosti s odvolacími námietkami navrhovateľa
dopĺňa.

Rozsudok alebo uznesenie, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno v zmysle ust. § 205 ods.
2 O.s.p. odôvodniť len skutočnosťami v tomto zákonnom ustanovení vymedzenými. Navrhovateľ v
podanom odvolaní uplatňuje odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p., nakoľko namieta,
že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhovateľ
predovšetkým namieta záver súdu prvého stupňa, že v konaní neuniesol bremeno tvrdenia a ani dôkazné
bremeno ohľadne výšky dlhu odporcu. Zastáva názor, že prvostupňovému súdu boli predložené všetky
potrebné dôkazy na to, aby mal dostatočne preukázaný skutkový stav veci, a pokiaľ súd považoval
niektoré skutkové veci za nepreukázané, bolo jeho povinnosťou vyzvať navrhovateľa k doloženiu
potrebných dôkazov na preukázanie tej ktorej nepreukázanej skutkovej okolnosti.

Vyvodzovanie skutkových zistení z vykonaných dôkazov je výsledkom hodnotenia dôkazov. Hodnotenie
dôkazov je oprávnený robiť len súd, ktorý ich vykonal. Zásada voľného hodnotenia dôkazov vyjadruje,
že záver, ktorý si sudca urobí o pravdivosti, či nepravdivosti tvrdených skutočností, vzhľadom na

poznatky získané z vykonaných dôkazov, je vecou vnútorného sudcovho presvedčenia a jeho logického
myšlienkového postupu. Z tejto zásady vyplýva, že na nesprávnosť hodnotenia dôkazov možno
usudzovať len zo spôsobu, akým súd hodnotenie vykonal. Ak nemožno v tomto smere vyčítať súdu
žiadne pochybenia, napríklad, že výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá pravidlám logického
myslenia, alebo, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli, alebo opomenul
rozhodné skutočnosti, ktoré vyšli v konaní najavo, potom nie je ani možné polemizovať s jeho skutkovými
závermi.

Odvolací súd nesúhlasí s odvolaním navrhovateľa, že prvostupňový súd dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Hodnotenie dokazovania v posudzovanej veci
nevykazuje podľa názoru odvolacieho súdu žiadne pochybenia. Prvostupňový súd sa jasným, právne
korektným a zrozumiteľným spôsobom vyporiadal so všetkými skutkovými zisteniami, ktoré boli pre jeho
rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné. Prvostupňový súd jasným a presvedčivým spôsobom
zdôvodnil, že dospel k záveru, že navrhovateľ neuniesol v konaní bremeno tvrdenia a ani dôkazné
bremeno ohľadne požadovaného peňažného dlhu v žalovanej sume 5.245,04 Eur, ktorá mala pozostávať
z istiny 4.606,35 Eur a z úrokov z omeškania v sume 638,69 Eur. Podrobne sa vyporiadal s tým, prečo
nepovažoval za dôvodnú ani časť istiny úveru vo výške 4.606,35 Eur, pozostávajúcu z riadnych úrokov
vo výške 2.578,69 Eur a poplatkov vo výške 172,91 Eur. Dôvodne dospel k záveru, že navrhovateľ
nielen, že nepreukázal výšku žalobou uplatneného dlhu, ktorý od odporcu požaduje, ale nepreukázal
ani, akú časť úveru odporca vrátil (navrhovateľ ani tieto skutočnosti netvrdil), a tak nebolo možné ustáliť
rozsah nesplnenej povinnosti odporcu.

Súd prvého stupňa v posudzovanej veci dospel k právnemu záveru, že navrhovateľ v konaní neuniesol
bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno. V sporovom konaní platí prejednacia zásada, ktorá principiálne
zodpovedá otázku, kto má zabezpečiť skutkové zistenia pre súd a kto nesie zodpovednosť za čo
najúplnejšie zistenie skutkového stavu. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno (označenie dôkazov na
preukázanie týchto tvrdení) je záležitosťou každej procesnej strany vo vzťahu k tým skutočnostiam,
ktoré tvrdia, a z ktorých vyvodzujú pre seba priaznivé právne dôsledky v konaní (§ 101 ods. 1 O.s.p. a
§ 120 ods. 1 O.s.p.). Občiansky súdny poriadok zaťažuje bremenom tvrdenia a dôkazu predovšetkým
navrhovateľa, ktorý je povinný uviesť skutočnosti dôležité pre rozhodnutie súdu a predložiť alebo označiť
o nich súdu dôkazy (§ 79 O.s.p.). Následkom nesplnenia dôkaznej povinnosti je neunesenie dôkazného
bremena v zmysle pravidla „idem est non esse aut non probari“ (čo nie je dokázané, neexistuje),
a tým aj nepriaznivé rozhodnutie vo veci. Pokiaľ platí dispozičná a prejednacia zásada (konanie v
posudzovanej veci), musí navrhovateľ už v podanom žalobnom návrhu uviesť rozhodné skutočnosti, z
ktorých vyvodzuje uplatňované právo a musí k tomu uviesť potrebné dôkazy. Túto povinnosť tvrdenia i
povinnosť dôkaznú má navrhovateľ i počas konania (§ 79 ods. 1, § 101 ods. 1 a § 120 ods. 1 O.s.p.).
Nesplnenie tejto povinnosti postihuje účastníka nepriaznivým následkom v podobe neúspechu v spore.

Posúdenie, či navrhovateľovi ako veriteľovi (právo odvodené od zmluvy o postúpení pohľadávky) vzniklo
proti odporcovi právo na plnenie zo záväzkovo právneho vzťahu, založeného úverovou zmluvou, je
závislé od skutkovej podstaty hmotnoprávnej normy - v danom prípade ustanovenia § 497 Obchodného
zákonníka, podľa ktorého zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v
jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky
vrátiť a zaplatiť úroky. Pokiaľ sa teda navrhovateľ domáhal proti odporcovi zaplatenia žalovanej sumy
5.245,04 Eur s príslušenstvom, spočívalo na ňom bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno, že odporca má
voči navrhovateľovi dlh v žalovanej sume s príslušenstvom. Pokiaľ navrhovateľ toto bremeno neunesie,
tak ako tomu bolo v danom prípade, nezostáva iné, len žalobný návrh navrhovateľa zamietnuť. Bez
ohľadu na to, v akom štádiu súdneho konania účastníci označia dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení (§ 120 ods. 1 O.s.p.), musia však tak urobiť najneskôr do vyhlásenia uznesenia,
ktorým sa končí dokazovanie, s výnimkou vo veciach, ktorým sa pojednávanie nenariaďuje (§ 120 ods.
4 O.s.p.). Nedôvodne preto navrhovateľ v podanom odvolaní namietal, že súdom nebol vyzvaný na
doloženie potrebných listín. Súd prvého stupňa totiž výzvou zo dňa 11.11.2012 vyzval navrhovateľa, aby
presne špecifikoval istinu po splatnosti vo výške 4.606,35 Eur a úroky z omeškania vo výške
638,69 Eur a predložil platobnú disciplínu odporcu, a pokiaľ aj tieto dôkazy navrhovateľ predložil a na
výzvu súdu reagoval, neznamená to, že svoj nárok v konaní preukázal.

Pokiaľ ide o ďalšie námietky navrhovateľa, týkajúce sa zosplatenia, resp. odstúpenia od zmluvy o úvere,
odvolací súd sa v danom prípade týmito námietkami už nezaoberal, nakoľko súd prvého stupňa tieto
uviedol len na podporu svojho zamietajúceho rozhodnutia, nakoľko žalobný návrh bol zamietnutý z iných,
vyššie uvedených, dôvodov. Rovnako sa odvolací súd nevyporiadal s námietkou navrhovateľa, že nárok
v danej veci nie je premlčaný, nakoľko súd prvého stupňa svoje zamietajúce rozhodnutie nezamietol z
dôvodu premlčania, nakoľko takáto námietka nielen, že nebola odporcom, ani vedľajším účastníkom na
strane odporcu uplatnená, ale súd prvého stupňa sa námietkou premlčania vôbec nezaoberal.

Na základe uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je
vecne správne, preto bolo odvolacím súdom podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdené.

V odvolacom konaní mal úspech odporca a vedľajší účastník na strane odporcu, ktorí náhradu trov
konania neuplatnili, preto im táto nebola priznaná.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .