Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, July 7, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6Co/810/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3508201877
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Stanislava Marková

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3508201877.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Stanislavy Markovej a členiek JUDr.

Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci navrhovateľov: 1/ C.. L. K., nar. XX.XX.XXXX,
2/ X. K., nar. XX.XX.XXXX a 3/ L. K., nar. XX.XX.XXXX, všetci bytom B. 6, O. U. nad X., všetci právne
zastúpení JUDr. Tiborom Bickom, advokátom so sídlom v Považskej Bystrici, Dukelská 972/7-3, proti
odporcom: 1/ Z. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. V. č. XXX, t. č. bytom G. č. 3, O. U. nad X., právne
zastúpený JUDr. Vladimírom Fraňom, advokátom so sídlom v Novom Meste nad Váhom, Haškova 18
a 2/ KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, Štefanovičova 4, Bratislava, IČO: 00 585
441, o ochranu osobnosti s náhradou nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľov a odporcov v

1. a 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 15. januára 2014, č. k.
7C/151/2008-294, jednomyseľne, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu v napadnutých častiach - II., III., IV., VI. p o t v r d z u j e
s tým, že uložené povinnosti sú povinní splniť odporcovia v 1. a 2. rade.

Odporcovia v 1. a 2. rade s ú p o v i n n í zaplatiť náhradu trov odvolacieho konania navrhovateľov
vo výške 1.100,11 eur, advokátovi JUDr. Tiborovi Bickovi, do troch dní.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd o návrhu navrhovateľov, ktorým uplatnili proti odporcom v 1. a 2. rade nárok na ochranu

osobnosti s relutárnou náhradou nemajetkovej ujmy zo zodpovednosti odporcu v 1. rade za smrť matky
a manželky navrhovateľov pri dopravnej nehode dňa 11.04.2006 nasledovne:
I. Súd konanie v časti o uloženie povinnosti odporcovi v 1. a 2. rade zaplatiť navrhovateľovi v 1. rade
sumu vo výške 16.292,24 eur, navrhovateľovi v 2. rade sumu vo výške 8.146,28 eur a navrhovateľke v
3. rade sumu vo výške 17.108,64 eur spoločne a nerozdielne, zastavuje.
II. Odporcovia v 1. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi v 1. rade
nemajetkovú ujmu vo výške 70.000,- eur, do 3 mesiacov od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že

splnením povinnosti jedným z nich zaniká v tomto rozsahu povinnosť druhého.
III. Odporcovia v 1. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi v 2. rade
nemajetkovú ujmu vo výške 100.000,- eur, do 3 mesiacov od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že
splnením povinnosti jedným z nich zaniká v tomto rozsahu povinnosť druhého.
IV. Odporcovia v 1. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi v 3. rade
nemajetkovú ujmu vo výške 100.000,- eur, do 3 mesiacov od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že
splnením povinnosti jedným z nich zaniká v tomto rozsahu povinnosť druhého.

V. Zvyšnej časti sa návrh zamieta.
VI. Odporcovia v 1. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi v 1.-3. rade
náhradu trov konania vo výške 16.736,33 Eur k rukám právneho zástupcu navrhovateľov v 1.-3.
rade JUDr. Tibora Bicku, advokáta so sídlom v Považskej Bystrici, Dukelská 972/7-3, do 15 dní odprávoplatnosti tohto rozsudku s tým, že splnením povinnosti jedným z nich zaniká v tomto rozsahu
povinnosť druhého.

Rozsudok vychádza zo skutkových zistení, podľa ktorých vina odporcu v 1. rade bola preukázaná
v trestnom konaní a súd je rozsudkom v zmysle ust. § 135 ods. 1 O.s.p. viazaný, preto v tomto
konaní neskúmal zavinenie odporcu v 1. rade, ale vychádzal zo zistení obsiahnutých v trestnom
spise. V dôsledku dopravnej nehody, ktorá bola spôsobená odporcom v 1. rade, došlo, podľa názoru
súdu, jednoznačne k zásahu do osobnostného práva navrhovateľov 1.-3. rade tak, že bola narušená

celistvosť ich rodiny, bolo zasiahnuté do ich súkromného a rodinného života, pričom následky sú
trvalé a neodstrániteľné, keď ochudobnenie navrhovateľa v 1. rade ako manžela v citovej oblasti je
nenapraviteľné, zasiahlo sa do manželského zväzku, keď manželstvo je v spoločnosti významnou
spoločenskou kategóriou. Navrhovateľ v 1.rade, s poukazom na výpoveď svedkov, mal s manželkou
veľmi pekný citový vzťah, pekne sa oslovovali, chodili na spoločné dovolenky, trávili spolu všetky
voľné chvíle, spoločne sa starali o deti a boli príkladnými rodičmi pre svoje deti. Úloha navrhovateľa

v 1.rade po strate manželky a matky bola o to ťažšia, keď citové väzby detí na matku boli veľmi
silné a otec musel prevziať na seba všetky úlohy najmä v období, keď deti dospievali, navrhovateľ
v 2. rade sa pripravoval na maturitnú skúšku. Navrhovatelia v 2. a 3. rade, ako deti, utrpeli závažnú
psychickú ujmu, keď im zomrela matka, veľmi blízky a citovo naviazaný človek. Už len zo samotných
výpovedí je zrejmé, že vzťah matky tak k synovi ako i k dcére bol veľmi blízky, deti sa s matkou

veľmi pekne oslovovali, mali ju radi, pomáhala im pri školských povinnostiach a ako učiteľka nemčiny
i s cudzím jazykom. Nebyť smrti matky, deti by podľa názoru súdu, mali úplne iné vzdelanie, vstup
do života im však bol zmarený. Navrhovateľ v 2. rade si získal odpor k nemeckému jazyku a mal
problémy tak s učením ako i s nadväzovaním vzťahu. Nie bežne súd vidí taký pekný vzťah, ako mal
navrhovateľ v 2. rade so svojou matkou, za ktorú sa nehanbil i napriek výsmechom zo strany okolia.

Navrhovateľka v 3. rade v priebehu pojednávania skolabovala, keď sa jej obnovili spomienky z otrasného
zážitku, čo preukazuje jej vzťah k svojej matke. Obe deti o matke vypovedali s úctou a láskou, ako
keby bola stále s nimi. Navrhovateľka v 3. rade po nehode musela užívať lieky, trpí recidivujúcou
depresívnou poruchou, opakovanými depresívnymi epizódami objavujúcimi sa hlavne v záťaži. Znovu
prežíva traumatické udalosti v predstavách, snoch, má problémy so spánkom, koncentráciou, ťažšie

zvláda záťaž, afektivita hlavne pri spomienkach na matku je labilná, niekedy bezdôvodne plače, cíti
prázdnotu.Počasštúdiamalaindividuálnyštudijnýplán,častoodpadávala,malaveľképroblémyzačleniť
sa späť do normálneho života, mala narušenú chuť do jedla, schudla. V dôsledku tragickej smrti
manželkyamatkynavrhovateľovpridopravnejnehode,ktorúspôsobilodporcav1.rade,ideonesmierne
závažnú ujmu. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, vzhľadom na veľmi intenzívny zásah do

súkromia a spôsobenú citovú ujmu je požadovaný nárok dôvodný. Pre určenie výšky primeraného
zadosťučinenia v peniazoch sú stanovené dve kritériá, z ktorých musí súd vychádzať a to závažnosť
vzniknutej nemajetkovej ujmy a okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej
osobydošloatedasamotnázávažnosťvzniknutejnemajetkovejujmyniejejedinýmavýlučnýmfaktorom
pre určenie konečnej výšky zadosťučinenia v peniazoch. Výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej

úvahy súdu, pričom súd musí prihliadať aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo a to jednak
vo vzťahu k postihnutej osobe a jednak vo vzťahu k subjektu, ktorý neoprávnený zásah spôsobil. Aby tak
bola zabezpečená požiadavka účinného primeraného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu,
ako aj požiadavka nezneužívania tohto právneho prostriedku. Súd pri určení výšky peňažnej náhrady
prihliadol na nenapraviteľný následok vzniknutý v dôsledku smrti matky a manželky a dôsledky, ktoré

u navrhovateľov vyvolali ako aj skutočnosť, za akých okolností došlo k dopravnej nehode - odporca
v 1. rade bol pod vplyvom alkoholu najmenej 1,5 l g/kg etanolu v krvi, viedol motorové vozidlo v obci
nedovolenou rýchlosťou. Súd však znížil požadovanú výšku nemajetkovej ujmy tak, ako je uvedené
vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, keď túto považoval za primeranú. I napriek priznanej náhrade,
finančné prostriedky nenahradia stratu manželky a matky a táto rodina si ponesie fatálne následky až

do konca života.

Právne posúdenie uplatneného nároku sa opiera o ustanovenia § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka.
Vovzťahu kodporcoviv2.radeokresnýsúd posudzovalnárokpodľaustanovení§4,7,15ods.1zákona
č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou

motorového vozidla, ktoré aplikoval eurokonformne; z hľadiska zodpovednosti za neoprávnený zásah
do osobnosti fyzickej osoby vyvolaný prevádzkou motorového vozidla - sa v rámci náhrady škody
odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody, za ktorú možno
priznať náhradu peňažnou formou podľa § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka, ktorú v širšomponímaní treba považovať za škodu na zdraví podľa § 4 ods. 2 písm. a/ z.č. 381/2001 Z.z.. Podľa právnej
úpravy poistenia občianskoprávnej zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel
sú členské štáty EÚ povinné prijať všetky primerané opatrenia zabezpečujúce, aby zodpovednosť

za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel obvykle sa nachádzajúcich na jeho území bola
pokrytá poistením s cieľom ochrany poistených strán a potencionálnych obetí nehôd, a aby akúkoľvek
škodu a ujmy v oblasti povinného krytia cestujúcich motorových vozidiel nezostali neuhradené. Vyžaduje
sa, aby poistenie zodpovednosti za ujmu na zdraví pokrývalo zodpovednosť za ujmu na zdraví
spôsobenú všetkým cestujúcim okrem vodiča vyplývajúci z prevádzky vozidla /čl. 3 ods. 1 Smernice

72/166/EHS, čl. 1 Smernice 90/232/EHS/ a aby bolo zaručené poškodeným osobám - ktoré utrpia ujmu
alebo škodu následkom havárie motorového vozidla, poskytnutie poistného plnenia a priame právo na
podanie žaloby proti poistiteľovi zodpovednej osoby, pričom podľa cit. Smerníc za poškodeného sa
považuje akákoľvek osoba oprávnená na náhradu, pokiaľ ide o akúkoľvek škodu alebo ujmu spôsobenú
motorovými vozidlami. Poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora /druhá komora/ zo dňa 24.10.2013,
C-22/12, M. B. - E. P.. Podľa právneho záveru z tohto rozhodnutia, navrhovateľmi požadovaná

náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka, sa v rámci
náhrady škody odškodňuje aj nemajetková ujma spôsobená pozostalým po obeti dopravnej nehody, ich
nároky na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch spadajú do rozsahu povinného zmluvného poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v zmysle cit. Zákona. Okrem vyššie
uvedeného nasvedčuje tomu tiež samotná výška limitu poistného plnenia, ktorá podľa § 7 ods. 2 písm. a/

cit. Zákona v znení účinnom v čase vzniku škody bola ustanovená najmenej vo výške 19 miliónov Sk na
každého zraneného alebo usmrteného. Súčasne poukázal i na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej
únie /druhá komora/ vo veci Vitalijs Drozdovs proti Baltikums AAS, C-277/12 zo dňa 24.10.2013, podľa
ktorého: „článok 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov
členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a

kontroly plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti a článok 1 ods. 2 druhej smernice Rady 84/5/
EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle,
že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel má pokrývať
aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak

jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v
spore vo veci samej. Článok 3 ods. 1 smernice 72/166 a článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice 84/5 sa
majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnym ustanoveniam, podľa ktorých povinné poistenie
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel pokrýva náhradu nemajetkovej
ujmy, ktorá podľa vnútroštátneho práva zodpovednosti za škodu vyplýva z úmrtia blízkych rodinných

príslušníkov pri dopravnej nehode, len do maximálnej výšky, ktorá je nižšia ako sumy stanovené v článku
1 ods. 2 druhej smernice 84/5. Na spresnenie je potrebné uviesť, že uvedený rozsudok neznamená, že
sa má náhrada ujmy priznať najmenej v rozsahu 1.000.000 Eur. Uvedený rozsudok Súdneho dvora je o
tom, že administratívne stropy poistného krytia náhrady nemajetkovej ujmy stanovené členskými štátmi
nesmú byť nižšie, ako uvedené hranica. Vyššie citované súdne rozhodnutia Súdneho dvora poskytujú

navrhovateľom stav právnej istoty, keď všeobecne poisťovne namietajú nedostatok pasívnej legitimácie
a ich postoj je v tomto smere účelový. I najvyšší súd, i keď išlo o stanovisko člena senátu, zaujal
jednoznačné stanovisko a vyslovil svoj právny názor eurokonformným spôsobom, keď komunitárne
právo chápe škodu ako majetkovú, tak aj nemajetkovú ujmu, resp. za ujmu považuje majetkovú škodu
aj nemajetkovú škodu /rozsudok Súdneho dvora zo 6.mája 2010 vo veci C-63/09 Axel Walz proti Clickair

SA/. Súd musí poskytnúť aj stav právnej istoty, navrhovatelia nemôžu niesť následky za rozdielne právne
názory, pričom právoplatnosť súdneho rozhodnutia by v dohľadnej dobe nebola daná.

Ako nedôvodný zamietol uplatnený nárok navrhovateľky v 3. rade, v časti bolestného a sťaženia
spoločenského uplatnenia, pretože uvedený inštitút podľa § 444 Občianskeho zákonníka je viazaný

výlučne na osobu poškodeného - v danej veci na matku a manželku navrhovateľov, ktorá zomrela a
tento nárok zanikol.

Rozhodnutie o náhrade trov konania vychádza z ust. § 142 ods. 3 O.s.p. a priznal navrhovateľom
náhradu trov konania, keďže výška plnenia závisela od úvahy súdu. Výška náhrady trov konania, ktoré

pozostávali z nákladov na právnu službu advokáta, špecifikoval podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov. Súd nepriznal navrhovateľom 1 - 3 náhradu trov právneho
zastúpenia za nimi uplatnené úkony a to: za poradu s klientmi zo dňa 27.03.2009, za poradu s klientmi
zo dňa 04.02.2010, za poradu s klientmi zo dňa 10.01.2012, ako aj s tým súvisiace náhrady. Právnyzástupca navrhovateľa síce predložil, avšak až dodatočne, do spisu zápisnice z porady s klientmi
zo dňa 27.03.2009 a zo dňa 10.01.2012, zápisnicu z porady s klientmi zo dňa 03.08.2010 právny
zástupca nepredložil. Samotná porada s klientmi nestačí na účelné uplatňovanie práva, vždy s ňou

musí byť spojený nejaký úkon smerujúci k súdu, respektíve musí reagovať na úkon súdu, alebo
účastníka konania, inak porada nie je účelná v zmysle Občianskeho súdneho poriadku v konaní pred
súdom. Z obsahu spisu vyplýva, že dňa 30.03.2009 sa konalo pojednávanie, pričom právny zástupca
navrhovateľov na pojednávaní uviedol, že z dôvodu PN sa nestihol vyjadriť a žiadal o poskytnutie lehoty
na úpravu žaloby, neprodukoval žiadne dôkazy a bol uznesením vyzvaný na doloženie návrhov na

doplnenie dokazovania v lehote 20 dní. Nie je teda zrejmá účelovosť porady zo dňa 27.03.2009. Ďalšia
porada sa mala konať dňa 04.02.2010, teda len jeden pred ďalším pojednávaním, avšak 10 mesiacov
po prvom pojednávaní, kde bola právnemu zástupcovi navrhovateľa poskytnutá lehota na doplnenie
dokazovania. Ďalej súd nepriznal navrhovateľom 1 - 3 náhradu trov právneho zastúpenia za návrh na
vykonanie dôkazov - vypočutie svedkov zo dňa 20.04.2010 ako aj s tým súvisiace náhrady, pričom
tento úkon nepovažoval súd za účelne vynaložený, pretože právny zástupca mohol na predchádzajúcich

pojednávaniach navrhnúť vypočutie týchto svedkov. Ďalej súd nepriznal navrhovateľom 1 - 3 náhradu
trov právneho zastúpenia za štúdium spisu zo dňa 13.09.2010 /20 minút/, za štúdium spisu zo dňa
10.01.2012 /30 minút/, ako aj s tým súvisiace náhrady, nakoľko tieto nie sú úkonmi právnej služby a
naviac neboli účelne vynaložené.

Proti tomuto rozsudku podali včas odvolania obaja odporcovia čo do veci samej a náhrade trov konania
a navrhovatelia proti výroku o náhrade trov konania.

Odporca v 2. rade v odvolaní uplatnil odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p., spočívajúci v
nesprávnom právnom posúdení veci. Navrhol zmeniť rozsudok okresného súdu a návrh navrhovateľov

proti nemu - odporcovi v 2. rade zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania. Svoje odvolanie
odôvodnil tým, že vo veci nie je daná jeho pasívna vecná legitimácia, vzhľadom na ustanovenie § 4 ods.
2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla. Podľa jeho názoru neobstojí extenzívny výklad ustanovenia § 4 ods.
2 písm. a) cit. zákona, na základe ktorého okresný súd priznal navrhovateľom nároky na relutárnu

náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 Občianskeho zákonníka. Predovšetkým namietal, že okresný
súd vychádza z rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 24.10.2013 vo veci C-22/12, v ktorom sa
nachádza podrobná a vyčerpávajúca argumentáciaohľadom tohto záveru. Súd vyjadril svoj právny
názor, že vzhľadom na uvedené rozhodnutie Súdneho dvora EÚ je možné prelomiť doterajšiu súdnu
prax v rozhodovaní nárokov nemajetkovej ujmy voči poisťovateľovi osoby, ktorá zásah do osobnostných

práv spôsobila. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uviedol, že pokiaľ ustanovenie
§ 4 ods. 2 písm. a) zákona o povinnom zmluvnom poistení výslovne určuje, že poistený odporca 1/
má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ odporca 2/ za neho nahradil poškodenému
navrhovateľovi uplatnené preukázané nároky na náhradu škody na zdraví a nákladov pri usmrtení, nie
je takáto právna úprava eurokomfortná, čo znamená, že právo Európskej únie priznáva osobe viac práv

ako právo vnútroštátne. V zmysle konštantnej judikatúry ESD nadobúda smernica v takomto prípade
priamy účinok a súd ju musí bez ďalšieho aplikovať na právne vzťahy medzi fyzickými a právnickými
osobami. S uvedenou argumentáciou okresného súdu sa však odporca v 2/ rade nestotožňuje. Okresný
súd vo svojom odôvodnení neuviedol samotné rozhodnutie ESD z 24.10.2013 vo veci C-22/12, ktorý
znie nasledovne: Článok 3 ods. 1 smernice Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych

predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými
vozidlamiakontrolyplneniapovinnostipoisteniatejtozodpovednosti,článok1ods.1a2druhejsmernice
Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa
poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej
smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005, a článok 1 prvý odsek tretej

smernice Rady 90/232/EHS zo 14. mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov
týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa
majú vykladať v tom zmysle, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí
usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu

upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. V zmysle bodu (22) Smernice
2009/103/ES škody na zdraví a škody na veciach, ktoré utrpeli chodci, cyklisti a iní nemotorizovaní
užívatelia cesty, ktorí sú obyčajne najslabšími účastníkmi nehody, by malo pokrývať povinné poistenie
vozidla účastného na nehode, ak majú nárok na náhradu škody podľa vnútroštátneho občianskehopráva. Toto ustanovenie nepredurčuje zodpovednosť za škodu alebo výšku náhrady za škodu pri
konkrétnej nehode podľa vnútroštátnych právnych predpisov. Vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé,
že určenie rozsahu odškodnenia obetí pri dopravných nehodách je vyhradené pre členské štáty

Európskej únie. Okresný súd sa nevysporiadal so skutkovými okolnosťami prípadu posudzovaného
ESD v konaní C-22/12. Z predmetného rozsudku ESD vo veci v právnej veci Katarína Haasová proti 1/
Rastislav Petrík, 2/ Blanka Holingová prejednávanej na Krajskom súde v Prešove je evidentné, že ide o
prípad dopravnej nehody, ktorá sa stala na území Českej republiky. Dopravná nehoda bola spôsobená
motorovým vozidlom p. Holingovej, pričom dopravnú nehodu zavinil p. Petrík. Pri dopravnej nehode

na území Českej republiky došlo dňa 07.08.2008 k úmrtiu p. Haasa, manžela p. Haasovej. V zmysle
Dohovoru o práve použiteľnom na dopravné nehody uzavretého v Haagu 04.05.1971 (v SR uverejnený
ako vyhláška č. 130/1976 Zb.), rozhodným právom sú vnútorné predpisy štátu, na území ktorého
došlo k nehode. Článok 4 tohto Dohovoru upravuje výnimky pre prípad, ak sa na dopravnej nehode
zúčastní iba jedno vozidlo registrované v inom štáte, než v ktorom došlo ku nehode. Ak sa na nehode
zúčastňujú dve vozidlá alebo viac vozidiel, platí ustanovenie písm. a) (teda skutočnosť, že rozhodnými

sú vnútorné predpisy štátu registrácie na určenie zodpovednosti) iba v prípade, že všetky vozidlá sú
registrované v tom istom štáte. Vzhľadom k uvedenému článok 4 Dohovoru nemožno aplikovať,
nakoľko dopravná nehoda bola spôsobená na území Českej republiky, na nehode sa zúčastnili dve
vozidlá, jedno registrované v inom štáte (Slovenská republika) a druhé registrované v štáte, v ktorom
došlo ku dopravnej nehode, preto sa v danom prípade aplikuje čl. 3 Dohovoru o práve použiteľnom

na dopravné nehody uzavretého v Haagu 04.05.1971 - rozhodným právom sú vnútorné predpisy
štátu, na území ktorého došlo k nehode. ESD vo svojom rozsudku správne určil, že povinné zmluvné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenú blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu
na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore

vo veci samej. To znamená, že právom uplatniteľným v konkrétnom prípade je právo české, ktoré
upravuje nemajetkovú ujmu ako náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu. Uvedené
však nie je možné aplikovať v tomto konaní, nakoľko slovenská právna úprava pod pojmom škoda
nerozumie nemajetkovú ujmu, teda ujmu, ktorú je povinná uhradiť osoba, ktorá zásah do osobnostných
práv spôsobila, ak iný spôsob nápravy nie je možný. V zmysle § 4 ods. 2 písm. a) zákona 381/2001

Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla má poistený z poistenia zodpovednosti právo , aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému
uplatnené preukázané nároky na náhradu škody na zdraví a nákladov pri usmrtení. V prípade usmrtenia
poškodeného majú rodinní príslušníci poškodeného nárok na náhradu nákladov na výživu a nákladov
spojených s pohrebom, a to vychádzajúc z ustanovení Občianskeho zákonníka, zákona č. 40/1964 Zb.

platného na území SR. Náhrada nemajetkovej ujmy nespadá pod rozsah poistenia upravený v § 4
vyššie citovaného zákona, a preto navrhovateľ nemá nárok vymáhať túto náhradu od odporcu v 2. rade,
a to ani po vydaní rozhodnutia ESD C-22/2012, nakoľko uvedené rozhodnutie je záväzné len inter
partes a vzhľadom na odlišné rozhodné právo, ktoré je aplikované v danej veci, ho nemožno použiť ako
argumentáciu v tejto prejednávanej veci. ESD nevyslovil nesprávnu implementáciu tzv. motorových

smerníc do právneho poriadku Slovenskej republiky ani rozpor § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001
Z. z. so smernicou , nariadením či ustanovením ZES. Povinné poistenie zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti
poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej. Podľa informácií

odporcu v 2. rade nie je nemajetková ujma predmetom povinného zmluvného poistenia ani v Rakúsku,
či Nemecku, a preto nie j právna úprava v slovenskom práve v rámci EU ojedinelá. Vo výklade a
právnom posúdení nároku na nemajetkovú ujmu zastáva i po vydaní rozhodnutia ESD C-22/12 právny
názor, že nemajetková ujma nie je krytá z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Poukazuje na súdne rozhodnutia v podmienkach SR,

ktorých právne závery sú odlišné od uvádzaných právnych záverov okresného súdu a od ktorých odvíja
právnu argumentáciu (vzhľadom na skutočnosť, že argumentáciu nie je možné oprieť o odôvodnenia
uvedení v rozhodnutí ESD C-22/12, ale len o samotné rozhodnutie v danej veci vzhľadom na odlišné
právo, ktoré sa vzťahovalo na posudzovaný prípad, súd by mal vec posudzovať obdobne ako ostatné
súdy, a to vzhľadom na zachovanie právnej istoty. V konaní na Okresnom súde v Humennom bola

poisťovňa Kooperativa poisťovňa, a.s. žalovaná aj z titulu náhrady nemajetkovej ujmy a uznesením sp.
zn. 18C/124/2008 zo dňa 09.03.2009 bolo konanie vo veci nemajetkovej ujmy vylúčené na samostatné
konanie len voči škodcovi. Práva a na ochranu osobnosti sú svojbytným a samostatným nárokom,
ktorým Občiansky zákonník poskytuje osobitnú ochranu, a preto uplatnenie práva na náhradu škodynedoplňuje, nerozširuje, ani nenahrádza uplatnenie nárokov z titulu práva na ochranu osobnosti. Preto
bude potrebné, aby krytie nárokov z daného právneho titulu bolo v poistnej zmluve osobitne zmluvne
dojednané. V tejto súvislosti poukazuje na právny záver v uznesení Krajského súdu v Trnave, č. k.

24Co/67/2008, ktorý uvádza, že bude potrebné dôsledne odlíšiť pasívnu legitimáciu žalovaného 3/
vo vzťahu k uplatneným nárokom vyplývajúcim z náhrady škody vo vzťahu k uplatnenému nároku
náhradynemajetkovejujmy,ktorá zrejmenebolapredmetompoistenia. Poprihliadnutínaokruhnárokov
poškodeného v zmysle ust. § 4 ods. 2 zák. č. 381/2001 Z. z. vyplýva, že nároky z titulu zásahu do
ochrany súkromia predmetný zákon nepokrýva, a teda nemôže byť daná zodpovednosť odporcu v 2.

rade za navrhovateľom uplatnený nárok. Platný Občiansky zákonník a rovnako aj súčasná civilistická
právna teória striktne od seba odlišuje právo na ochranu osobnosti a s ním spojené právo na náhradu
nemajetkovej ujmy podľa ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka a právo na náhradu škody v zmysle
ust. § 415 - § 450 OZ. Uvedené rozlíšenie vychádza zo samotnej štruktúry civilného kódexu, keď
právo na ochranu osobnosti je vymedzené v 1. časti Občianskeho zákonníka, nakoľko je úzko späté
s nositeľom tohto práva a na druhej strane právo na náhradu škody je upravené v samostatnej 6.

časti kódexu, v ktorej je ucelene rozpracovaná problematika jednotlivých druhov občianskoprávnej
zodpovednosti za škodu ako aj rozsah jej náhrady. Pôvodca neoprávneného zásahu do takéhoto
vzťahu sa označuje za ohroziteľa resp. porušiteľa práva, nikdy nie však ako škodca. Fyzická osoba,
do ktorej osobnostnej sféry bolo zasiahnuté sa nikdy neoznačuje ako poškodený. Obsah nemajetkovej
ujmy nie je právnym poriadkom exaktne vymedzený, z povahy tohto práva však vyplýva, že tento

obsah musí byť iný než majetkový. Priznanie zadosťučinenia v peniazoch súdom v zmysle ust. §
13 ods. 2 Občianskeho zákonníka predpokladá splnenie zákonom kvalifikovaných podmienok, t. j. ak:
a) morálne zadosťučinenie sa javí v konkrétnom prípade nepostačujúcim, b) neoprávneným zásahom
došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere. Pre určenie
výšky primeraného zadosťučinenia v peniazoch sú v zmysle § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka

taxatívne stanovené dve kritériá, z ktorých musí súd pri svojom rozhodovaní vychádzať ex offo, sú
to: a) závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy, b) okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu
od osobnosti fyzickej osoby došlo. Predpokladom priznania náhrady škody je preukázanie naplnenia
všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu a to protiprávneho konania, vzniku škody,
príčinnej súvislosti medzi protiprávnym konaním škodcu a vzniknutou škodou, a zavinenie. Výška resp.

rozsah náhrady majetkovej škody a škody na zdraví je kvantifikovaný v ust. § 442 a nasl. Občianskeho
zákonníka, ako aj v nadväzujúcich právnych predpisov. V zmysle zák. č. 437/2004 Z. z. o náhrade
za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia sa odškodňujú bolesti a sťaženie
spoločenského uplatnenia u poškodeného. Z uvedených dôvodov zodpovednosť za nemajetkovú ujmu
nie je zhodná so zodpovednosťou za ujmu majetkovú, ktorá sa delí na skutočnú škodu a ušlý zisk.

Z uvedených dôvodov nie je možné stotožniť právo na náhradu škody na zdraví a právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v prípade zásahu do osobnostnej sféry dotýkajúcej sa zdravia či súkromia, alebo
rodinných citových vzťahov fyzickej osoby. Je otázkou zásadného významu, či je nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy v zmysle ust. § 13 ods. 2 OZ možné subsumovať k ust. § 4 ods. 2 písm. a) zákona č.
381/2001 Z. z. v časti nákladov pri usmrtení. Citované ustanovenie vymedzuje rozsah poistného krytia,

a to spôsobom, že v ust. § 4 ods. 1 stanovuje, že poistenie zodpovednosti sa vzťahuje na každého,
kto zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve.
Poisteniesatýkapoisteniazodpovednosti zaškoduaniepoisteniazodpovednostizanemajetkovúujmu.
Rozsah poistenia zodpovednosti je v návrhu vymedzený s ohľadom na nároky vyplývajúce z tohto
zákona, jednotlivé zložky náhrady škody a na územnú platnosť poistenia. Vzhľadom na skutočnosť,

že pojem náklady v súvislosti so škodou na zdraví resp. pri usmrtení, právny poriadok vyslovene pozná
a používa ho vo význame, ktorý mu pripisuje ust. § 449 OZ, nie je možné pojem náklady pri usmrtení
vykladať tak, že by pod tento pojem mala patriť aj nemajetková ujma. Platná legislatíva a ani právna
teória neoznačuje osobu, ktorej osobnostné práva boli porušené za poškodenú osobu. Poškodeným je
ten,ktoutrpelprevádzkoumotorovéhovozidla škoduamánároknanáhraduškody. Poistnouudalosťou

sa rozumie vznik povinnosti poisťovateľa alebo kancelárie nahradiť vzniknutú škodu (nie nemajetkovú
ujmu). Spojením uvedených zákonných ustanovení nemožno dospieť k inému záveru, ako k tomu,
že povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu je krytá výlučne škoda, nie nemajetková
ujma. Zo žiadneho ustanovenia zákona č. 381/2001 Z. z. priamo nevyplýva, že by predmet poistného
krytia tvorili aj iné nároky, ako náhrada škody. Už zo samotného názvu poistenia je zrejmé, že jeho

účelom je kryť zodpovednosť za škodu, a nie nemajetkovú ujmu, ktorá v zmysle už uvedeného nie je
škodou. S otázkou rozsahu poistného krytia súvisí aj otázka existencie pasívnej legitimácie poisťovne.
Táto nemôže byť daná v prípade, ak predmet konania tvorí právo na náhradu nemajetkovej ujmy podľa
ust. § 13 ods. 2 OZ, ktoré si navrhovateľ uplatňuje titulom plnenia z povinného zmluvného poisteniazodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Otázka pasívnej legitimácie
poisťovne v prípade uplatnenia práva na náhradu nemajetkovej ujmy z povinného zmluvného poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla už v minulosti tvorila predmet

rozhodovacej praxe súdov. Patria k nim napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/168/2009
zo dňa 20.04.2009, rozsudok Okresného súdu Brezno sp. zn. 4C/82/1010 zo dňa 15.04.2011, v spojení
s rozhodnutím Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 17Co/296/2011 zo dňa 19.09.2012, či rozsudok
Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 7C/56/2011 zo dňa 07.11.2011, v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 13Co/39/2012, na ktoré poukázal i okresný súd v odôvodnení

svojho rozhodnutia. Z odôvodnenia týchto rozhodnutí je zrejmé, že súdy zamietli žalobu voči žalovaným
poisťovniam z dôvodu, že nebola daná ich pasívna legitimácia v prípade uplatneného práva na ochranu
osobnosti podľa § 11 OZ. Smernice teda nestanovujú konkrétne, akým spôsobom a akými nárokmi
si má členský štát vymedziť rozsah náhrady škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. Je
teda na členskom štáte aj to, akými princípmi sa riadi odškodnenie zásahu do zdravia človeka. Podľa
vnútroštátnej úpravy v SR sa škoda na zdraví alebo pri usmrtení odškodňuje nárokmi uvedenými v §

444 až 449 OZ, pričom iné nároky už nie sú nárokmi z titulu náhrady škody na zdraví resp. pri usmrtení
(teda ani náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 11 a nasl. nie je nárokom z titulu škody
na zdraví). V uvedenom kontexte je zrejmé aj rozhodnutie ESD C-22/12, ktorý rozhodol, že povinné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu
nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu

na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo
veci samej. Slovenské občianske právo nesubsumuje nemajetkovú ujmu pod rozsah poisteného krytia
zodpovednosti za škodu, čo bolo potvrdené i justičnou praxou. Poisťovňa nemôže rozširovať poistné
krytie v protiklade so znením zákona a v rozpore s dlhodobým výkladom pojmu náhrada škody. Z vyššie
uvedených dôvodov bola v konaní namietaná pasívna legitimácia odporcu v 2. rade. Uviedol ďalej, že

podľa § 22 ods. 1 zák. č. 575/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskoršíchpredpisov,vzmysle ktorého najvyššísúdzverejňujesúdnerozhodnutiazásadnéhovýznamu
a prijíma stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných predpisov, a
to za účelom zabezpečenia ich jednotného výkladu a jednotného používania. Súdne rozhodnutia,
bez ohľadu na to, či sa uplatnia ako prostriedok tvorby práva alebo ako prostriedok aplikácie práva,

musia nastoľovať stabilný stav. To znamená, že dokiaľ sa nezmení všeobecne záväzný právny predpis,
ktorý súd uplatnil, alebo dokiaľ sa nezmení právna norma vytvorená súdom, v rovnakých podmienkach
súdne rozhodnutia musia byť rovnaké. Motorové smernice o zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla upravujú rozsah minimálneho poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, pričom samotná zodpovednosť za škodu je už predmetom

vnútroštátnej úpravy. Poukázal na výšku priznanej nemajetkovej ujmy jednotlivým navrhovateľom v
1., 2. a 3. rade. V predmetnom rozsudku absentuje odôvodnenie, na základe čoho došlo k určeniu
výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch, a to u navrhovateľa v 1. rade 70.000 eur, v 2. rade 100.000 eur
a v 3. rade 100.000 eur. Priznanie neprimerane vysokej nemajetkovej ujmy súd žiadnym spôsobom
neodôvodnil,aninezdôvodnil,zakýchzáverovvychádzal prijejurčení. Nezdôvodnilhranice,vakých sa

musípohybovaťpriskúmanípodmienok priznanianemajetkovejujmyažiadnymspôsobomneodôvodnil
ani zmysel peňažnej náhrady priznanej nemajetkovej ujmy priznanej navrhovateľom v 1., 2. a 3. rade.
U navrhovateľov v 1., 2. a 3. rade nebol preukázaný mimoriadny zásah do ich osobnostných práv.
Smrť blízkeho človeka prestavuje v živote človeka veľkú psychickú záťaž a traumu, a to zvlášť, keď je
smrť spôsobená trestným činom. Každý sa so stratou blízkeho človeka vyrovnáva inak. Je pravdou,

že nebohá K. K. bola podľa výpovedí navrhovateľov stmelovačom rodiny. Starala sa o domácnosť,
manžela a svoje deti, ktoré boli na matku silne citovo naviazané. Na druhej strane treba brať na zreteľ,
že všetci navrhovatelia zostali spolu žiť v spoločnej domácnosti, nebolo preukázané, že smrť manželky
a matky mala výrazne nepriaznivý vplyv na ich zdravotný tav okrem navrhovateľky v 3. rade. Nič sa
nezmenilo na ich spoločenskom a pracovnom zaradení. Navrhovateľ v 1. rade naďalej pracuje u

toho istého zamestnávateľa - v spoločnosti Emerson v Novom Meste nad Váhom. Stará sa o rodinu,
je naďalej v kontakte so svojimi známymi. Navrhovateľ v 2. rade, ktorý v čase straty matky bol v 3.
ročníku gymnázia v Novom Meste nad Váhom v roku 2012 ukončil Fakultu manažmentu v Bratislave
a v súčasnosti je zamestnaným a pracuje na Starej Turej. Navrhovateľka v 3. rade v čase tragickej
udalosti navštevovala 1. ročník Evanjelického bilingválneho lýcea v Bratislave, ktoré úspešne ukončila

a v súčasnosti študuje magisterské štúdium na vysokej škole v Nitre. Pomáha otcovi s domácnosťou -
stará sa doma o poriadok, musí byť navarené, upratané, opraté. Všetci navrhovatelia sú napriek prežitej
tragickej strate blízkej osoby naďalej v aktívnom pracovnom a spoločenskom dianí. S poukazom na
vysokoškolské vzdelanie navrhovateľov v 2. a 3. rade treba poukázať, že prežitá trauma nezanechalav ich živote až také fatálne následky, ako je uvedené v odôvodnení rozsudku. Napriek tomu, že strata
matky mala nepriaznivý vplyv na zdravotný stav u navrhovateľky v 3. rade, čo bolo preukázané
vykonanými znaleckými posudkami a predloženými lekárskymi správami, súd i napriek tomu priznal

rovnakú výšku nemajetkovej ujmy navrhovateľovi v 2. rade. Rozsudkom bola taktiež určená povinnosť
odporcu v 1. a 2. rade zaplatiť spoločne a nerozdielne navrhovateľom v 1., 2., a 3. rade náhradu
trov konania vo výške 16.736,33 eur k rukám právneho zástupcu navrhovateľov JUDr. Tibora Bicku,
advokáta so sídlom v Považskej Bystrici, Dukelská 972/7-3, do 15 dní od právoplatnosti tohto rozsudku
s tým, že splnením povinnosti jedným z nich zaniká v tomto rozsahu povinnosť druhého. Podľa §

10 ods. 8 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb vo veciach ochrany osobnosti podľa Občianskeho zákonníka, vo veciach ochrany
podľa predpisov o masovokomunikačných prostriedkoch, vo veciach ochrany osobných údajov alebo
vo veciach, týkajúcich sa práva duševného vlastníctva je tarifnou hodnotou 1.000 eur, ak sa nežiada
náhrada nemajetkovej ujmy a 2.000 eur, ak sa žiada náhrada nemajetkovej ujmy. S poukazom na
predmetné ustanovenie je nesprávne priznaná náhrada trov konania, nakoľko výpočet trov konania

právny zástupca navrhovateľov uplatnil podľa § 10 ods. 1 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. Vzhľadom
na skutočnosť, že v danom prípade ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (aj keď
odporca v 2. rade zastáva právny názor uvedený vyššie, pričom má za to, že odvolací súd nemá dôvod
odchýliť sa od doterajšej súdnej praxe), žiada, aby v prípade, že potvrdí rozhodnutie okresného súdu
vo svojom rozsudku pripustil možnosť podania dovolania.

Odporca v 1. rade vo svojom odvolaní uviedol, že si uvedomuje, že svojím konaním dňa 11.04.2006
zasiahol do života navrhovateľov takým spôsobom, ktorého následok nie je možné zvrátiť. Odporca v
1. rade svojho konania, ako ja následkov, ktoré ním spôsobil, oľutoval, a jeho postoj sa ani vzhľadom na
odstupčasunezmenil.Odporcav1.radesi všakponiesolzasvojekonanietrestnoprávnuzodpovednosť

v plnom rozsahu a v súlade s príslušnými právnymi predpismi. Uloženie trestu a jeho výška nesie a
plní okrem sankčnej a výchovnej funkcie aj funkciu satisfakčnú, a to nielen vo vzťahu ku spoločnosti
všeobecne, ale aj vo vzťahu ku osobám skutkom páchateľa poškodeným. Zadosťučinenie, ktoré bolo
vyvodené vo vzťahu k odporcovi v 1. rade v trestnom konaní, je preto potrebné pokladať za dostatočné.
Priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy výrokmi II., III. a IV. napadnutého rozsudku preto

odporca v 1. rade pokladá za neprimerané a nedôvodné. Odporca v 1. rade si uvedomuje následky
svojho konania a svojim vyjadrením v takto citlivej otázke sa nechce dotknúť navrhovateľov, avšak
priznaný nárok pokladá za neprimeraný najmä z hľadiska jeho výšky. Stanovenie jej výšky je síce
na úvahe súdu, avšak výška náhrady by mala na druhej strane korelovať s ujmou a jej materiálnym
vyčíslení. Podľa názoru odporcu v 1. rade práve táto súvislosť vo vykonanom dokazovaní absentuje.

Výrok pod bodom VI. napadnutého rozsudku pokladá odporca v 1. rade za nesprávny a nedôvodný.
Súd pri jeho vydaní, ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, neaplikoval ustanovenie §
142 ods. 2 O.s.p. a taktiež neaplikoval ust. § 10 ods. 8 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a
náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Na základe uvedených skutočností navrhuje
odporca v 1. rade napadnutý rozsudok v napadnutom rozsahu zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu

na nové konanie a rozhodnutie.

Navrhovatelia podali odvolanie proti výroku rozsudku okresného súdu, o náhrade trov konania. Žiadali
priznať nárok na náhradu trov konania tak, ako ich uplatnili20.01.2014. Výrok v časti, kde nebola
priznaná náhrada trov konania za 3 porady s advokátom a 2krát štúdium spisu a návrh na vykonanie

dôkazov považujú za nesprávny. Okresný súd v napadnutom rozsudku dôvodí v podstate tým, že
im náhrada trov právneho zastúpenia za poradu ich s advokátom dňa 27.03.2009, 04.02.2010 a
10.01.2012 neprináleží, pretože porady súd nepovažoval za účelne vynaložené a štúdium spisu z
13.09.2010 a 10.01.2012 nie sú úkonmi právnej služby a naviac taktiež neboli účelne vynaložené.
Návrh na začatie konania podali 11.04.2008. Prvé pojednávanie súd vytýčil na 30.03.2009. Pred prvým

pojednávaním bolo nevyhnutné vykonať s klientmi poradu, na ktorej ich advokát musel oboznámiť
s nasledujúcim priebehom konania a primerane im vec vysvetliť. Súd konanie prerušil vzhľadom na
prebiehajúce konanie Súdneho dvora Európskej únie v Luxemburgu vo veciach C-22/12 a C-277/12,
Katarína Haasová/Rastislav Petrík a Blanka Holingová. Tvrdenie okresného súdu, že porada nebola
dôvodná, resp. účelná, je preto nedôvodné. Nasledujúca porada s klientmi zo dňa 04.02.2010 bola

odôvodnená najmä z toho dôvodu, že bolo potrebné zmeniť podanú žalobu. Takýto úkon vo vzťahu k
súdu je advokát povinný s klientom prejednať a vzhľadom na to, že sa jedná o disponovanie s návrhom,
na jeho vykonanie je potrebný jeho súhlas. Toto advokát aj vykonal. Nie je teda dôvodné tvrdenie
súdu, že aj tento úkon bol neúčelný. Poradu s klientmi zo dňa 10.01.2012 advokát opäť vykonal vzáujme klientov, pretože nasledujúce deň, teda 11.01.2012 bol vytýčený termín pojednávania a v
zmysle záverov pojednávania z 03.10.2011 mal súd zabezpečiť pripojenie rozvodového spisu odporcu
a vyžiadaná správa Sociálnej poisťovne Bratislava. Je právom účastníkov konania a povinnosťou

advokáta byť s vykonanými dôkazmi oboznámený a pripraviť sa na pojednávanie. Po každej porade
nasledoval úkon súdu, resp. advokát reagoval na prebiehajúce úkony. Porady boli o to dôležitejšie, že
sa zo zdravotných dôvodov nezúčastňovali pojednávaní, pretože na prvom pojednávaní v dôsledku
psychických problémov pri kontakte s odporcom v 1. rade skolabovali a musela byť k nám súdom
privolaná rýchla lekárska pomoc. Nepochybne bolo v záujme klientov, aby boli informovaní o priebehu

konania a mohli sa prostredníctvom navrhnutých dôkazov a vyjadrení advokáta k veci vyjadriť. Návrh
na vykonanie dokazovania z 20.04.2010 považujú za plnohodnotný a v záujme klientov vykonaný
úkon. Predmetným návrhom navrhli vypočuť svedkov R. K. a U.. X. M.. S týmto návrhom súd
súhlasil a uvedených svedkov predvolal na pojednávanie 26.01.2011, avšak od výsluchu svedkov upustil
vzhľadom na ich vek a zdravotný stav. Aj tento úkon bol v záujme klientov, pretože ním mali byť
preukázané tvrdené skutočnosti. Súd ďalej nepriznal náhradu trov právneho zastúpenia za úkony -

nahliadnutie a štúdium spisu advokátom zo dňa 13.09.2010 a 10.01.2012 s tým, že štúdium spisu nie je
úkonom právnej služby a neboli účelne vynaložené. Obidva úkony boli vykonané pred pojednávaniami.
Dĺžku trvania nahliadnutia do spisu je možné zistiť z úradného záznamu, spísaného pracovníkom súdu.
Vykonané porady vzhľadom na uvedené skutočnosti ako aj na dĺžku konania považujú za také, ktoré sú
vsúlade sozáujmamiklientovaboliúčelnevynaložené. Návrhnavykonaniedokazovaniaz20.04.2010

bol vykonaný na výzvu súdu a s ohľadom na prebiehajúce konanie. Je pravdou, že advokátska tarifa
v § 14 nahliadnutie do spisu explicitne neuvádza ako úkon, avšak v zmysle odseku 8 cit. paragrafu, za
úkony právnej služby, ktoré nie sú uvedené v ods. 1 až 3 patrí odmena ako za úkony, ktoré sú im svojou
povahou a účelom najbližšie. Citované ustanovenie hovorí, že odmena patrí advokátovi za účasť na
takom úkone, a to za každé začaté dve hodiny. Vykonanie úkonu bolo preukázané, jeho trvanie vyplýva

z úradného záznamu a niet pochýb, že netrval viac ako dve hodiny. Patrí im teda náhrada trov konania
za tieto úkony vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny (za každé začaté dve hodiny).

Odporca v 2. rade sa k odvolaniu odporcu v 1. rade písomne vyjadril, v ktorom žiadal vziať do úvahy
obsah odvolania vo veci, ktoré sám podal.

Navrhovatelia v písomnom vyjadrení k odvolaniu odporcu v 2. rade žiadali rozsudok okresného súdu
ako vecne správny potvrdiť a priznať im náhradu trov odvolacieho konania vo výške 3.508,64 eur.

Identické je ich stanovisko aj k odvolaniu odporcu v 1. rade, ktoré uviedli v písomnom vyjadrení.

Akcentovali k námietke odporcu v 1. rade k výške priznanej náhrady, že v danom prípade ide o smrť
človeka - matky a manželky. Takýto zásah je neodvrátiteľný, jeho následky sú definitívne a strata takto
blízkeho a výnimočného človeka nie je ani peniazmi vyjadriteľná. Priznaná náhrada slúži de facto iba
na dočasné zmiernenie následkov, no nestačí na ich definitívne odstránenie, resp. kompenzovanie
straty takto blízkej osoby. Odporca v 1. rade namieta aj vyčíslenie trov právneho zastúpenia. Podľa

jeho tvrdení si mal právny zástupca vyčísliť trovy právneho zastúpenia podľa § 10 ods. 8 vyhlášky
MS SR č. 655/2004 Z. z. vo veciach ochrany osobnosti podľa Občianskeho zákonníka, vo veciach
ochrany podľa predpisov o masovokomunikačných prostriedkoch, vo veciach ochrany osobných údajov
alebo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva, je tarifnou hodnotou 1.000 eur, ak sa nežiada
náhrada nemajetkovej ujmy a 2.000 eur, ak sa žiada náhrada nemajetkovej ujmy. V cit. ustanovení sa

jedná o prípady, kedy sa spor týka výlučne použitia ochrany osobnosti podľa Občianskeho zákonníka.
V prejednávanej veci ale nejde o domáhanie sa ochrany podľa Občianskeho zákonníka, ale podľa
zákona č. 381/2001 Z. z. (o povinnom zmluvnom poistení). Ako argument uvádzajú, že odsek 8 § 10
vyhlášky bol zavedený novelou č. 209/2009 Z. z. Táto vyhláška nadobúda účinnosť 1. júna 2009. Podľa
§ 20a vyhlášky (Prechodné ustanovenie účinné od 1. júna 2009) za úkony právnych služieb vykonané

pred dňom nadobudnutia účinnosti tejto vyhlášky patrí advokátovi odmena podľa doterajších predpisov.
Žiadali náhradu trov odvolacieho konania vo výške 3.508,64 eur.

Krajský súd preskúmal vec v intenciách ust. § 212 ods. 1 O.s.p., v medziach podaného odvolania a
jeho dôvodov a zistil, že rozsudok okresného súdu je potrebné v napadnutých častiach - výroky II., III.,

IV., VI., potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. Rozhodol bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu
podľa § 214 ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorého pojednávanie nebolo potrebné nariaďovať.1. Predmetom odvolania odporcu v 2. rade je posúdenie otázky, či predmetom poistného krytia podľa
§ 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov, je aj relutárna

náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých, ktorá nastala ako dôsledok smrti blízkej osoby, pri dopravnej
nehode; v prejednávanej veci smrťou matky a manželky navrhovateľov K. K. pri dopravnej nehode,
ktorú zavinil odporca v 1. rade, za čo bol aj odsúdený v konaní Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom
sp. zn. 1T/70/2007.

Okresný súd zodpovedal na túto otázku pozitívne. S takýmto záverom sa plne identifikuje aj odvolací
súd. Identicky ako okresný súd vychádza z rozhodnutia Súdneho dvora (druhej komory), ktorý
zodpovedal na prejudiciálne otázky Krajského súdu v Prešove zo dňa 28.10.2013, sp. zn. 6Co/127/2010
(vo veci Haasová, C-22/12/1).

Úlohou súdov členských štátov EÚ (ďalej „vnútroštátny súd“) je uplatňovať popri vnútroštátnom práve

aj právo Spoločenstva (komunitárne právo), ktoré sa musí v členských štátoch EÚ uplatňovať jednotne.
Právo Spoločenstva má tú zvláštnosť, že mení právomoci vnútroštátneho súdu v jeho vzťahu k
zákonom.

Rozsudok Súdneho dvora Európskych spoločenstiev, ďalej len „Súdny dvor“ vo veci Simmeathal II

(29.03.1978, 106/77), pomenoval úlohu vnútroštátneho súdu: „Každý vnútroštátny súd je v medziach
svojej právomoci povinný v úplnosti používať komunitárne právo a chrániť práva, ktoré z tohto právneho
systému vznikajú jednotlivcom“. Podľa názoru ESD by účinnosť komunitárneho práva bola „oslabená,
keby vnútroštátnym súdom bolo bránené záväzne používať komunitárne právo v súlade s rozhodnutím,
či ustálenou judikatúrou Európskeho súdneho dvora. V tomto kontexte je potom možné považovať

vnútroštátny súd za „všeobecný komunitárny súd“, ktorý plní dvojitú úlohu; úlohu súdu členského štátu
a súdu Spoločenstva.

Vnútroštátny súdjepripoužitívnútroštátneho právaanajmäustanoveníprávnejúpravyosobitne prijatej
za účelom splnenia požiadaviek smernice, povinný vykladať vnútroštátne právo v čo najširšom možnom

rozsahu v zmysle znenia a cieľa príslušnej smernice, aby dosiahol výsledok stanovený touto smernicou
a dosiahol tak súlad s článkom 249 tretím odsekom ZES (Zmluva o založení Európskeho spoločenstva).

V prejednávanej veci je úlohou súdu posúdiť nárok navrhovateľov, ktorí uplatňujú náhradu nemajetkovej
ujmy v relutárnej forme, ktorá im vznikla na základe vyššie uvedenej právnej udalosti, ktorej dôsledkom

bola smrť ich blízkych.

Je potrebné sa zaoberať:
1. Či uvedený nárok - náhrada nemajetkovej ujmy, spadá pod povinné poistenie zodpovednosti za
škodu, a teda, či odporca 2/ má vo veci pasívnu vecnú legitimáciu, ktorú v konaní namieta na základe

vyššie uvedených dôvodov.
2. Či výška priznaného nároku zodpovedá kritériám primeranosti a je aj dôstojná vo vzťahu k ujme,
ktorú v rôznych sférach života utrpeli navrhovatelia v dôsledku smrti ich blízkych pri dopravnej nehode.

Súdny dvor EÚ vydal 30.10.2013 rozsudok Haasová, C - 22/12 /1/ vo veci prejudiciálnej otázky

položenej Krajským súdom v Prešove, ktorá sa týka náhrady nemajetkovej ujmy v súvislosti so
zodpovednosťou za škodu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov.

Vzhľadom na to, že niektoré otázky zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových
vozidiel (najmä povinnosť zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorových

vozidiel bola krytá poistením, ďalej niektoré druhy škôd a okruh obetí, tretích osôb, na ktorých sa toto
poistenie musí vzťahovať) sú harmonizované smernicou 72/166/EHS (ďalej len „prvá smernica“) a
smernicou 90/232/EHS (ďalej len „tretia smernica“), Krajský súd v Prešove požiadal Súdny dvor o
vysvetlenie, či sa článok 3 odsek 1 prvej smernice a článok 1 tretej smernice majú vykladať v tom zmysle,
že povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať

aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenú blízkym obeti usmrtenej pri dopravnej nehode. V uvedenej
veci bola podaná žaloba na základe ustanovení upravujúcich ochranu osobnosti - § 13 odsek 2 a 3
Občianskeho zákonníka, keďže manžel pani Haasovej, pán Haas zahynul pri dopravnej nehode. Súdny
dvor pri posudzovaní tejto otázky poukázal na ustálenú judikatúru prijatú vo veci Marques Almeida,C-300/10, podľa ktorej zámerom smerníc nie je harmonizácia režimov zodpovednosti za škodu, ale
členské štáty sú stále oprávnené upraviť režim zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel. Táto ich voľnosť je však zároveň obmedzená tým, že druhá smernica, ktorá dopĺňa

prvú smernicu, stanovuje povinné krytie niektorých škôd, medzi ktoré patrí najmä ujma na zdraví v
určitých minimálnych sumách.

Podľa Súdneho dvora sa pod pojmom ujma na zdraví má rozumieť akákoľvek ujma, ak jej náhrada
vyplýva na základe zodpovednosti poisteného za škodu z vnútroštátneho práva uplatniteľného v danom

spore, ktorá bola spôsobená zásahom do osobnej integrity, čo zahŕňa tak fyzickú, ako aj psychickú
traumu.

Súdny dvor na základe týchto svojich úvah dospel k záveru, že medzi škody, ktoré sa musia z povinného
poistenia nahradiť v súlade s prvou, druhou a treťou smernicou, patrí aj nemajetková ujma, ak možno
náhradutejtoujmypožadovaťpodľavnútroštátnehopráva.Jezjavné,ževnútroštátneprávovSlovenskej

republike takúto možnosť priznáva.

Súčasne Súdny dvor poukázal na rozsudok z toho istého dňa, ktorý sa týka podobných skutkových
okolností ako v prípade pani Haasovej. V tomto rozsudku Súdny dvor spresnil, že ak členský štát
priznáva nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, nemôže jej maximálnu výšku stanoviť nižšie, než sú

výšky minimálneho poisteného krytia stanovené v druhej smernici, t. j. v súčasnosti 1 milión eur na
poškodeného alebo v prípade viacerých poškodených 5 miliónov eur na nehodu.

Je zrejmé, že tieto sumy určujú len minimálne poistné krytie, ktoré si musia upraviť členské štáty vo
svojich vnútroštátnych právnych predpisoch, čo v prípade Slovenskej republiky podľa § 7 zákona o

povinnom zmluvnom poistení a praxe väčšiny poisťovní, znamená aj maximálne poistné krytie.

Citované právne závery z rozsudku Súdneho dvora dávajú odpoveď na otázku, či odporca v 2. rade,
ako poisťovateľ, má v prejednávanej veci pasívnu vecnú legitimáciu, ktorú namietal v priebehu konania,
ako aj vo svojom odvolaní.

Odporca v 2. rade - poisťovateľ, napadol v celom rozsahu výrok rozsudku okresného súdu, ktorým
čiastočne vyhovel návrhu navrhovateľov na priznanie relutárnej formy náhrady nemajetkovej ujmy.
Namietal nesprávne právne posúdenie veci okresným súdom - odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2
písm. f) O.s.p. a ďalej nedostatok dôvodov v odôvodnení rozsudku okresného súdu - odvolací dôvod

podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.

Odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p. - nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým
odvolacím dôvodom vtedy, ak prvostupňový súd na svoje skutkové zistenia aplikuje nesprávne právne
predpisy, alebo síce aplikuje správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretuje.

V prejedávanej veci okresný súd vec správne právne posúdil, keď citoval správne právne predpisy
a tieto aj správne aplikoval, preto uvedený odvolací dôvod uplatnený odporcom v 2. rade nie je
opodstatnený.

Odporcom v 2. rade uplatnený odvolací dôvod - nesprávne právne posúdenie veci v otázke pasívnej
legitimácie poisťovne z hľadiska ustanovenia § 4 ods. 2 písm. a) zák. č. 381/2001 Z. z. resp. § 15 ods.
1 zák. č. 381/2001 Z. z., nie je uplatnený opodstatnene. Odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 2 O.s.p.
poukazuje na podrobné dôvody v rozsudku okresného súdu k tejto otázke, s ktorými sa plne stotožnil.

Odporca v 2. rade v otázke posúdenia jeho pasívnej vecnej legitimácie vo veci z hľadiska § 15 ods.
1 a § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. poukazuje na skoršie rozhodnutia NS SR a potrebu
predvídateľnosti súdnych rozhodnutí podľa zásady v identickej veci by malo byť súdne rozhodnutie
analogické (článok II. Ústavy Slovenskej republiky). K tejto námietke odvolateľa je potrebné uviesť
nasledovné. V otázke, či predmetom poistného krytia podľa § 4 ods. 2 písm. a) zák. č. 381/2001 Z. z. sú

aj nároky pozostalých po poškodenom spočívajúce v relutárnej náhrade nemajetkovej ujmy v dôsledku
zásahu do ich práva na rodinný život a súkromie, sa spočiatku vychádzalo z reštriktívneho výkladu
citovaného ustanovenia, teda tieto nároky sa nepovažovali za nároky, ktoré sú kryté predmetným
druhom poistenia.Spoločenská potreba a súdna prax, vzhľadom na komunitárnu úpravu v tzv. motorových smerniciach,
ale najmä po rozhodnutí o prejudiciálnych otázkach Súdnym dvorom Európskych spoločenstiev vo veci

Haasová, C - 22/12 zo dňa 30.10.2013, dospela k záveru, že je potrebné ustanovenie § 4 ods. 2 písm.
a) zák. č. 381/2001 Z. z. interpretovať extenzívne a zabezpečiť náhradu aj za zásah do jedného z
ľudských práv a slobôd podľa článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a práva na rodinný
život a na súkromie. Zmyslom a cieľom poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
dopravných prostriedkov, je pokryť z poistenia náhradu ujmy v najširšom význame slova. Riziko vzniku

škôd pri prevádzke dopravných prostriedkov je veľmi vysoké e nemá žiadnu logiku, obmedzovať poistné
plnenie a prenášať ho na plecia osôb, ktoré práve za účelom nepredvídateľných situácií sa nechali, resp.
sa nemohli povinne zmluvne poistiť a ktoré ani ekonomicky nezvládnu zaplatenie náhrady vzniknutej
ujmy.

2. Odporcovia v 1. a 2. rade namietali vo svojom odvolaní aj výšku priznanej relutárnej náhrady

nemajetkovej ujmy a vytýkali okresnému súdu aj nedostatočné odôvodnenie výšky priznaného nároku.

Zavinená smrť blízkej osoby môže vzhľadom na vzájomné úzke a pevné sociálne, morálne, citové
a kultúrne väzby predstavovať vážnu nemateriálnu ujmu pre rozvíjanie a naplňovanie osobnosti
postihnutej fyzickej osoby.

Ustanovenie § 13 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka nevymedzuje hranicu pre určenie výšky relutárnej
formy náhrady za nemateriálnu ujmu. Výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej
ujmy a na okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva. Súd postupuje pri posudzovaní rozsahu tejto
náhrady podľa § 136 O.s.p. - podľa svojej úvahy.

Podľa názoru odvolacieho súdu, aj pri postupe súdu podľa § 136 O.s.p., nemožno nebrať do úvahy
zásady právneho štátu v zmysle článku II. Ústavy Slovenskej republiky.

Medzi základné princípy právneho štátu totiž patrí aj predvídateľnosť súdnych rozhodnutí - ktorá

spočíva v tom, že súdy rozhodujú v podobných veciach analogicky, a teda zo samotného skutkového
stavu je možné očakávať podobné rozhodnuté ako v iných už rozhodnutých veciach.

Úvahy súdu o výške priznanej náhrady okrem individuálnych skutkových okolností sa môžu odvíjať aj
od náhrady, ktoré poskytol štát pozostalým po obetiach - napríklad banského nešťastia v Handlovej, v

Novákoch,aleajpozostalýmpovojakoch,ktorízahynulivzahraničíapodobne.Priurčení výškynáhrady
môže byť základom úvah súdu aj právna úprava náhrad pre osoby poškodené násilnými trestnými
činmi podľa zák. č. 215/2006 Z. z., kde môže náhrada predstavovať 50-násobok minimálnej mzdy (§
5 cit. zák.). Napokon odporcovi v 2. rade, ktorý je nadnárodnou poisťovacou spoločnosťou, musia byť
uvedené postupy v rámci EÚ známe.

Môže na tento účel slúžiť aj porovnanie s priznanými nárokmi z tohto titulu v obdobným prípadoch v
okolitých štátoch.

Výslovná úprava náhrady nemajetkovej ujmy nie je daná v štátoch, ktoré možno zaradiť do tzv. nemeckej

právnej oblasti (Nemecko, Rakúsko, Švajčiarsko); ktorý mal v minulosti veľký vplyv aj na predmetnú
právnu úpravu v strednej Európe. V Nemecku a v Rakúsku vyvodila súdna prax nároky pozostalých na
náhradunemajetkovejujmyzovšeobecnýchustanoveníozodpovednosti škody. VRakúsku priznávajú
súdy náhradu nemajetkovej ujmy za týchto podmienok:
- musí byť preukázaný evidentný negatívny vplyv správy o úmrtí blízkej osoby na zdravotný stav

oprávneného, prípadne ak uvedená udalosť závažným spôsobom zasiahla do života rodiny alebo ak
reakcia nasmrťblízkejosobyvyvolalavindividuálnomprípadetrvalúposttraumatickúporuchuosobnosti
(Nemecko);
- osoba zodpovedná za škodu privodila smrť poškodeného v dôsledku svojej hrubej nedbalosti alebo
úmyselne;

- jednou z príčin smrti poškodenej osoby nebolo porušenie pravidiel cestnej premávky;
- výška nemajetkovej ujmy je limitovaná okruhom osôb, existenciou rodinných a spoločenských väzieb
medzi usmrtenými a pozostalými a postavením usmrteného v spoločnosti.Okresný súd výšku priznanej náhrady dostatočne odôvodnil a táto, podľa názoru odvolacieho súdu
zodpovedá povahe následkov, ktoré zasiahli do harmonického rodinného života navrhovateľov a do
života každého z nich, čo bolo preukázané vykonaným dokazovaním. Z výsluchu navrhovateľov,

svedkov PhDr. U. C., C.. P. I., z lekárskych správ je nepochybné, že smrťou ich matky a manželky
bol spôsobený závažný a neodstrániteľný zásah do ich súkromného a rodinného života, ktoré patria
medzi osobitne chránené práva podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (článok 8
Dohovoru). Treba akcentovať, že manželka a matka navrhovateľov zomrela v čase, keď ich manželstvo
s navrhovateľom trvalo 18 rokov, teda išlo už o zrelý harmonický vzťah, v čase keď sa títo sústreďovali

na pomoc a usmerňovanie detí do života pri voľbe budúcej profesie a budúcich partnerov a ďalších
okolností, čo je v usporiadanej rodine bežné, keďže tieto boli v tom čase vo veku 18 a 16 rokov. To
všetko v dôsledku smrti ich manželky a matky zaniklo a táto okolnosť, ako je zrejmé z dokazovania,
veľmi intenzívne zasiahlo všetkých navrhovateľov v emočnej sfére, čo je aj vzhľadom na dôverné a
harmonické vzťahy v rodine pochopiteľné a logické a hodné zvlášť osobitného zreteľa. Pre posúdenie
tohto nároku navrhovateľov je významné aj to, akým spôsobom sa zasiahlo do ich práva na rodinný

život. V dôsledku hrubého porušenia pravidiel cestnej premávky odporcom v prvom rade - prekročenie
rýchlosti v obci, alkohol v krvi, na prechode pre chodcov, čo všetko bolo zistené v trestnom konaní
proti nemu. Teda v dôsledku nezodpovedného správania sa vodiča motorového vozidla došlo ku kolízii
s matkou a manželkou navrhovateľov, ktorá na následky zranení zomrela. Navrhovateľom sa takto
nenávratne, smrťou najbližšej osoby podstatne zmenil život a napokon aj životné perspektívy vôbec.

S poukazom na rámcovú úpravu relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy, v zmysle ktorej pri určení výšky
náhrady súd prihliada na závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva a
tieto okolnosti posudzuje v zmysle ustanovenia § 136 O.s.p. - podľa svojej úvahy, v prejednávanej veci
považuje odvolací súd priznanú výšku relutárnej náhrady nemajetkovej ujmy, vzhľadom na dôsledky

porušenia práva navrhovateľov a na okolnosti, za akých k porušeniu ich práva došlo, za primerané
a spravodlivé.

3. Vzhľadom na obsah odvolania odporcu v 1. rade, ktorý v odvolaní rovnako namietal výšku priznanej
relutárnej náhrady, odvolací súd poukazuje na svoje odôvodnenie vyššie k uvedenej otázke.

4.Predpokladom solidárnychzáväzkovjeviacsubjektovnadlžníckejaleboveriteľskejstrane, existencia
zákonom stanovenej právnej skutočnosti, ktorá zakladá solidaritu, takou právnou skutočnosťou pri
pasívnej solidarite podľa § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka je právny predpis alebo dohoda veriteľa
s dlžníkom, prípadne rozhodnutie súdu, alebo to vyplýva z povahy plnenia.

V prejednávanej veci, vzhľadom na charakter právnych vzťahov medzi navrhovateľmi a odporcom v 1.
rade, kde ide o zodpovednosť z prevádzky motorového vozidla za škodu a za zásah do osobnostných
práv navrhovateľov (§ 427 resp. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka), na druhej strane, ako to napokon
správne uviedol aj okresný súd, nárok navrhovateľov proti odporcovi v 2. rade je upravený osobitným

zákonom (§ 15 ods. 1, resp. § 4 zákona č. 381/2001 Z. z.). Nejde teda v prejednávanej veci o povinnú
solidaritu,apretoniejesprávnyvýrokokresnéhosúdu,akpovinnosť poskytnúťnavrhovateľomrelutárnu
náhradu nemajetkovej ujmy uložiť obom odporcom ako solidárnu povinnosť. Vzhľadom na to, bolo
potrebné uloženú povinnosť odporcov v 1. rade a 2. rade korigovať a neukladať ju solidárne. Uvedené
platí aj o povinnosti nahradiť trovy konania navrhovateľov.

Výšku náhrady trov konania odvolací súd považoval za správne určenú.

Nepovažoval zaopodstatnenúnámietku odporcuv1.rade,žepri nákladochzaprávnuslužbuadvokáta
mala byť výška odmeny za úkony právnej služby určená podľa § 10 ods. 8 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

Vzhľadom na charakter priznaného nároku - ktorý zodpovedá komplexnej náhrade za ujmu spôsobenú
prevádzkou dopravných prostriedkov, teda ide vlastne o škodu na právach navrhovateľov na osobný
a rodinný život, preto s poukazom na ust. § 142 ods. 3, § 136 O.s.p., patrí, podľa názoru odvolacieho

súdu odmena za právnu službu advokáta určená podľa § 10 ods. 1 vyhl. č. 655/2004 Z. z., teda tak,
ako ju určil okresný súd.Odvolací súd sa stotožnil aj s posudzovaním jednotlivých úkonov právnej služby, ako aj so záverom
okresného súdu, že za porady s klientmi 27.03.2009, 04.02.2010 a 10.01.2012 odmena za právnu
službunepatrí,keďženebolopreukázané,žetietoúkonyboliuskutočnené účelne,teda,žeboli potrebné

na uplatnenie práva navrhovateľov a výsledok uvedenej porady s klientom mal význam pre ďalší
procesný postup v konaní (napr. porada s klientom v prípade popierania nároku protistranou, ktorej
dôkazy spochybnili uplatnený nárok, a preto bolo potrebné sa „poradiť“ o ďalších procesných úkonoch
- navrhovanie dôkazov).

V prejednávanej veci o takúto situáciu nešlo a len okolnosť, že zástupca informoval klientov o priebehu
konania, nemožno považovať za úkon právnej pomoci, za ktorý patrí odmena podľa tarify. V tomto
smere odvolací súd poukazuje na podrobné dôvody okresného súdu, s ktorými sa plne stotožnil (§ 219
ods. 2 O.s.p.).

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods.

1 O.s.p.

V odvolacom konaní boli navrhovatelia úspešní, preto im patrí náhrada trov odvolacieho konania, ktorá
predstavuje náklady za právnu službu advokáta, za jeden úkon (vyjadrenie k odvolaniu), vo výške
určenej podľa § 10 ods. 1, § 13 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. b), § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 vyhl. č. 655/2004

Z. z., t. j. 908,72 eur + 8,04 eur paušálna náhrada, k tomu 20% DPH - 183,53 eur, spolu 1.100,11 eur.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.