Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, March 6, 2014

Súd: Okresný súd Svidník
Spisová značka: 3C/400/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8612209117
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 03. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Frigová

ECLI: ECLI:SK:OSSK:2014:8612209117.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Svidník, samosudkyňa JUDr. Anna Frigová, v právnej veci žalobcu POHOTOVOSŤ, s.r.o.,

IČO: 35 807 598, so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36
864 421, so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava proti žalovanej Slovenská republika, v jej mene
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné nám. 13, 813 11 Bratislava, o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

Žalobu žalobcu z a m i e t a .

Náhradu trov konania účastníkom n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa podanou žalobou proti žalovanej domáhal zaplatenia sumy 1 531,55 eura z titulu

majetkovej škody a sumy 306,31 eura z titulu nemajetkovej ujmy.

Žalobu odôvodnil tým, že v pozícii oprávneného v exekučnom konaní navrhol písomným podaním
a to postupom podľa ust. § 38 a nasl. zák. č. 233/1995 Z. z. (ďalej len „Exekučný poriadok“)
zvolenému súdnemu exekútorovi vykonať exekúciu. Exekúciu navrhol vykonať pre svoju pohľadávku,
ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o úvere č. 800500051 dlžníkom: Vladimír
Jurč, nar. 11.10.1973. Po prijatí návrhu na vykonanie exekúcie súdny exekútor pridelil registráciou

exekučnej veci číslo Ex 13816/2010.

Súdny exekútor v snahe postupovať pri nútenom vymáhaní jeho pohľadávky efektívne a účinne,
predložil jeho návrh na vykonanie exekúcie spolu s exekučným titulom miestne a vecne príslušnému
Okresnému súdu v Bardejove (ďalej len „Exekučný súd“) a požiadal ho o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie. Exekučný súd žiadosť o udelenie

3C/400/2012
-2-

poverenia na vykonanie exekúcie spísanú súdnym exekútorom prijal na ďalšie konanie, čím došlo k
zákonnému založeniu jeho povinnosti zaoberať sa danou žiadosťou a rozhodnúť o nej v rámci priznanej
právomoci a to v zákonom ustanovenej dobe. V exekučnom konaní vedenom podľa procesných
pravidiel uvedených v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku platného od 1.6.2011 a od 1.6.2010 do

31.5.2011 sa robil rozdiel medzi exekučnými titulmi. Povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti
nebola založená vo vzťahu k notárskym zápisniciam a vykonateľným rozhodnutiam rozhodcovských
komisií a zmierov nimi schválených. V exekučnom konaní vedenom podľa procesných pravidielobsiahnutých v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku od 1.2.2002 do 31.5.2010 sa nerobil rozdiel
medzi exekučnými titulmi, a preto exekučný súd mal zákonnú povinnosť rozhodnúť o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie do 15 dní od doručenia takejto žiadosti a to

bez ohľadu na to, či exekučným titulom, pre ktorý sa exekúcia navrhovala vykonať, bolo rozhodnutie
všeobecného súdu (štátneho orgánu), rozhodnutie rozhodcovského súdu, alebo exekučným titulom
bola napr. notárska zápisnica. Exekučný súd napriek tomu, že vec ním prejednávaná nevykazovala
prvky nadmernej právnej zložitosti a nevyžadovala si takú spoluprácu s účastníkmi konania, ktorá
by mohla mať svojou komplexnosťou podstatný vplyv na čas potrebný k posúdeniu a rozhodnutiu,

rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až dňa 24.2.2011 (konanie pritom
začalo 24.8.2010) a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia, a to aj napriek tomu,
že návrh na vykonanie exekúcie ako aj žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie spĺňali
všetky materiálne a formálne náležitosti predpokladané zákonom. K rozhodnutiu o žiadosti o udelenie
poverenia tak došlo po uplynutí zákonom stanovenej doby (omeškanie viac ako 184 dní).

Nesprávny úradný postup charakterizovaný nevydaním rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote,
resp. v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov a vykonaním úradného postupu bez splnenia
zákonných podmienok, bol príčinou konkrétneho následku, ktorý sa prejavil vznikom materiálnej škody
a nemajetkovej ujmy na jeho strane. Exekučný súd tým, že svojím nelegálnym postupom vykonal
opätovné posúdenie jeho práva na zaplatenie dlhu v časti istiny a to bez splnenia zákonných

podmienok na takýto postup, formálne vyvolal stav, ktorý založil prekážku veci rozhodnutej v právnom
vzťahu medzi ním ako oprávneným a dlžníkom ako povinným odvíjajúceho svoju podstatu od
uzatvorenej zmluvy o úver. Na jednej strane totiž existuje právne relevantný exekučný titul - rozsudok
rozhodcovského súdu, ktorý nie je možné zrušiť pre uplynutie lehoty uvedenej v ust. § 41 zákona o
rozhodcovskom konaní a chýbajúci subjektívny prvok, ktorý vyvolá právne účinky, avšak je z pohľadu

exekučného súdu materiálne nevykonateľný, a na druhej strane nie je
možné z jeho strany iniciovať občianske súdne konanie a požadovať súdnu ochranu práva na
zaplatenie istiny s príslušenstvom, pretože existenciou rozsudku rozhodcovského súdu je vytvorená
prekážka veci právoplatne rozhodnutej. Prekážka právoplatne rozhodnutej veci tvorí neodstrániteľnú
vadu konania, na ktorú je súd povinný prihliadať ex offo. Upozornil, že podľa platnej právnej úpravy je

rozsudok rozhodcovského súdu rovnocenným exekučným titulom s rozsudkom vydaným všeobecným
súdom v občianskom súdnom konaní.

Postup exekučného súdu hodnotí ako nesprávny a v rozpore so zákonom, konkrétne ust. § 44 ods.
2 Exekučného poriadku. V predmetnom prípade neexistuje okolnosť, ktorá by

3C/400/2012
-3-

umožňovala exekučnému súdu postupovať nesústredene a so zbytočnými prieťahmi tak, že k vydaniu

rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe a
rovnako tak neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala vytvoriť stav zakladajúci reálnu nevymožiteľnosť
istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej.

Žalobca si z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu uplatňuje náhradu majetkovej

škody, ako aj nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú vyčíslil nasledovne: A. majetková škoda v celkovej
výške 1 531,55 eura predstavujúca náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná
právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi
zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úvere. Nemôže preto tiež nastať akceptácia
návrhu na nútené vymáhanie istiny a príslušenstva zo strany exekučného súdu.

B.žalobcasizároveňuplatňujenáhradunemajetkovejujmyvpeniazoch,pretožesamotnékonštatovanie
porušenia práva na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom
stanovenej dobe v spojení s porušením práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranom
čase zaručeného čl. 6 ods. l Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom.
Nesprávny úradný postup okresného súdu je podľa jeho názoru dôsledkom jeho nesústredenej činnosti
takej intenzity, ktorá má za následok zbytočné prieťahy v konaní spojené so zásahom do výkonu
jeho majetkových práv. Márnym plynutím času boli reálne ohrozené jeho legitímne očakávania, žesprávnym postupom súdu dôjde k vymoženiu jeho pohľadávky a taktiež došlo k vyvolaniu nasledovných
rizík: neskorým ukončením procedúry exekučným súdom k zániku povinného, k zmareniu účelu
konania pre stratu kontaktu s povinným, k insolvencii povinného a najmä mohol vďaka skorému

rozhodnutiu exekučného súdu v zákonnej lehote včas, efektívne a účinne uskutočniť rad iných krokov
smerujúcich k zabezpečeniu vymožiteľnosti jeho pohľadávky a príslušenstva, pretože by vedel, že
žiadosť o udelenie poverenia bola zamietnutá, a je preto potrebné uskutočniť náhradu exekučného titulu.
Postup exekučného súdu mu zamedzil správať sa so starostlivosťou riadneho hospodára. Náhradu
nemajetkovej ujmy žalobca vníma ako spravodlivú satisfakciu za konkrétne porušenie jeho zákonných

nárokov (definovaných zákonom stanovenou lehotou danou k rozhodnutiu) a základných práv. Do
obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo
podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej
republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré SR ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom,
ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný
výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len

vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna úprava.
Potreba náhrady nemajetkovej ujmy má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov
a dosiahnutie adekvátnej nápravy a primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov
právneho štátu. Žalobca si uplatňuje ako primeranú náhradu nemajetkovej ujmy za vnútorné zásahy
do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania a rozhodovania, porušenie jeho práv, stratu

legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase stav predpokladaný zákonom, stratu dôvery v
právo a v spravodlivé riešenie veci a zamedzenie

3C/400/2012
-4-

vymoženiu pohľadávky cestou exekúcie (spôsobené v priamej príčinnej súvislosti a nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu) sumu 306,31 eura, t. j. 20 % z uplatňovanej istiny s
príslušenstvom (hodnoty majetkového práva postihnutého procesnou deformáciou). Ďalej uviedol, že

postupoval podľa ust. § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. a písomnou žiadosťou požiadal žalovanú o
predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody. Žalovaná však do podania tejto žaloby na
žiadosť pozitívne nereagovala.

Žalovaná v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 3.12.2013 uviedla, že žalobca nepriložil ani jeden

relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval vôbec existenciu predmetného exekučného konania, vznik
skutočnej škody, nemajetkovej ujmy, atď ... Žalobca síce uviedol časť dôkazov, najmä odkazuje na
exekučný spis, ale v skutočnosti prenáša celú dôkaznú povinnosť na súd napriek tomu, že dôkazné
bremeno znáša žalobca sám. V tejto súvislosti navrhla aplikáciu ust. § 43 ods. 1 O.s.p., pričom
poukázala na to, že v tomto momente nie je jasný ani titul nároku na náhradu škody. Zo žaloby

nie je jednoznačne jasné, na základe akého titulu si žalobca uplatňuje škodu, keďže v žalobe sa
tituly prelínajú a žalobca jednoznačne neuvádza, z ktorého titulu/titulov si uplatňuje svoj nárok. Nie je
zrejmé, či si žalobca uplatňuje nárok z titulu nesprávneho úradného postupu z dôvodu prieťahov, z
dôvodu rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia alebo z dôvodu nerozhodnutia v zákonom
stanovenej lehote. Čo sa týka uvádzaných prieťahov v konaní, poznamenala, že žalobca síce uvádza

kroky, ktoré podnikol na ich odstránenie, avšak formu „žiadostí o informáciu o stave konania“ nie je
možné považovať za riadny prostriedok, ktorý by smeroval
k zabráneniu tvrdených prieťahov a k ich účinnému odstráneniu. Má za to, že všeobecný súd v konaní
o náhradu škody nie je oprávnený posudzovať prieťahy v konaní súdu, túto právomoc má iba predseda
súdu alebo Ústavný súd.

K podmienke uplatnenia nároku na súde žalovaná uviedla, že prvé žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody jej boli doručené dňa 23.04.2012 a vzhľadom na skutočnosť, že už v mesiaci
september 2012 bola okresnému súdu doručená predmetná žaloba, je zrejmé, že žalobca ju nepodal
po uplynutí 6-mesačnej lehoty, ale skôr. Z ustanovení § 15 ods. 1 a § 16 ods. 1 zák. č. 514/2003

Z. z. vyplýva, že poškodený sa práva na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci môže
domáhať na súde až po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa prijatia jeho žiadosti (doručenia na príslušný
orgán) o predbežné prerokovanie na náhradu škody. Predbežné prerokovanie nároku je zákonom
ustanovenou podmienkou, aby o tomto nároku mohlo prebehnúť občianske súdne konanie. Preto máza to, že ide o predčasne uplatnený nárok na súde. Ďalej uviedla, že napriek opakovaným výzvam
na doplnenie žiadostí, ktoré Ministerstvo spravodlivosti SR adresovalo žalobcovi po doručení prvotných
žiadostí o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, bola jej doručená všeobecná odpoveď,

kde žalobca nepreukázal požadované skutočnosti, nedoplnil žiadané informácie a nebol ochotný priložiť
ani príslušné návrhy na zmenu exekútora s dátumom doručenia súdu, uznesenia o zmene súdneho
exekútora, dátumy, kedy sa žalobca dozvedel o škode, doklady preukazujúce vyčíslenú majetkovú
škodu, uviesť skutočnosť, či boli podávané sťažnosti predsedovi súdu na prieťahy/ústavné sťažnosti, ani
doklady preukazujúce „ohrozenie“ práv zánikom povinného, resp. jeho insolvenciou, stratou kontaktu s

povinným, ktorými odôvodňuje vznik nemajetkovej ujmy. Vcelku žalobca neposkytol žiadnu súčinnosť
na predbežné prerokovanie podaných žiadostí, a tým zmaril akúkoľvek možnosť predbežne

3C/400/2012
-5-

prerokovať nárok na náhradu škody, o ktorého prerokovanie sám požiadal. Z uvedeného dôvodu preto
nárok žalobcu nepovažuje za predbežne prerokovaný.

K nesprávnemu úradnému postupu spočívajúceho v údajnom porušení povinnosti súdu vydať
rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote odkázala na ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.

v znení zákona č. 412/2012 Z. z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri
posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon
alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, pričom žalobca doposiaľ dôkazy potrebné pre
posúdenie tejto otázky predpokladané týmto ustanovením nepredložil. Ďalej uviedla, že prax ukázala
už dávnejšie, že lehota na poverenie exekútora je výraznou prekážkou toho, aby mohli súdy objektívne

posúdiť zákonnosť exekúcie, ak exekučným titulom je notárska zápisnica alebo rozhodcovský rozsudok,
najmä v prípadoch existencie dôvodov podľa § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní. Prejavilo sa to vo veľkom počte nezákonných exekúcií a zbytočnom vzniku trov
exekučného konania. V tomto smere je dôležitý rozsudok Súdneho dvora EÚ (Asturcom C-40/08), ktorý
nevylučuje posúdenie zmluvnej podmienky aj v exekučnom konaní. Unáhlené konanie zo strany súdov

by mohlo viesť k nedostatočnému a nekvalitnému posúdeniu prípadu, a tým aj otázky, či rozhodcovský
rozsudok spĺňa všetky kritéria zákonnosti. Z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného
od 01.06.2011 jednoznačne vyplýva skutočnosť, že 15 - dňová lehota na vydanie poverenia neplatí pri
rozhodnutí rozhodcovského súdu ako exekučnom titule. Zdôraznila, že zo samotnej dikcie
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že lehota 15 dní sa nevzťahuje na vydanie rozhodnutia v

podobe zamietnutia žiadosti o vydanie poverenia. 15 - dňová lehota sa týka prípadu, keď súd poverí
exekútora vykonaním exekúcie na základe exekučného titulu (okrem exekučného titulu podľa § 41
ods. 2 písm. c) a d) Exekučného poriadku). Ak ho súd nepoverí, 15 - dňová lehota neplatí a ani sa
logicky nedá predpokladať, že by to bol zámer zákonodarcu, keďže ide o zložitý proces posudzovania
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného

titulu. Z judikatúry Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 16/02 vyplýva, že ani samotné nedodržanie zákonom
stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní. Zo skutkových okolností, ktoré sa
týkajú rozhodovania o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie je zrejmé, že skúmanie
vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si vyžaduje osobitnú právnu úvahu najmä s ohľadom na to,
že tieto sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv.

K zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie po 15 - dňovej lehote žalovaná
uviedla, že takto formulovaný nesprávny úradný postup možno chápať dvoma spôsobmi. Jednak
namietaným postupom môže byť samotný spôsob rozhodnutia - zamietnutie žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, ako i skutočnosť, že k vydaniu rozhodnutia malo dôjsť po

zákonomustanovenejlehote.Aknesprávnymúradnýmpostupommábyťzamietnutiežiadostioudelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, tak takto formulovaný postup nemôže byť nesprávnym úradným
postupom na účely zákona č. 514/2003 Z. z. Akýkoľvek postup súdu nemôže byť „nesprávnym úradným
postupom“ na účely zákona č. 514/2003 Z. z.. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom je preto vylúčená. Zo žalobcom prednesených skutkových okolností je zrejmé, že

nemôže ísť ani o zodpovednosť za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Z

3C/400/2012
-6-ust. § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 1.6.2011
je zrejmé, že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím

je o. i. nevyhnutné, aby nezákonnosť rozhodnutia bola konštatovaná príslušným orgánom, ktorý toto
už právoplatné rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti zmení alebo zruší v príslušnom konaní o opravnom
prostriedku podanom proti rozhodnutiu. Táto podmienka nepochybne nie je v prípadoch zamietnutia
žiadostí o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie splnená. Predmetné rozhodnutia okresného súdu
nie je možné považovať za nezákonné a zároveň ich zákonnosť/nezákonnosť nie je možné posudzovať

vtomto konaní. Otázkusprávnostipostupu pri rozhodovaníozamietnutížiadostioudeleniepoverenia
na vykonanie exekúcie taktiež nie je na mieste posudzovať. Uvádza, že vnútroštátny súd má povinnosť
ex offo preskúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku, nekalú povahu rozhodcovskej
doložky rozhodcovského súdu vydaného bez účasti spotrebiteľa, preskúmať, či rozhodcovské konanie
prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Postup všeobecného súdu, ktorý z toho vyvodí
dôsledky vyplývajúce zo slovenského právneho poriadku je legitímny.

K existencii prieťahov v konaní poukázala na § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v
znení zákona č. 412/2012 Z. z., kde je explicitne uvedené, z čoho výlučne je možné vychádzať pri
posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v konaní.
Súd konajúci o náhrade škody môže pri posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzať z existencie

prieťahov v súdnom konaní len v prípade, ak by tieto boli konštatované vo výsledkoch vybavenia
sťažností na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v právoplatnom rozhodnutí
vydanom v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho
previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, v právoplatnom rozhodnutí Európskeho
súdupreľudsképráva,ktorýmsarozhodlo,žeboloporušenéprávonaprerokovanievecibezzbytočných

prieťahov alebo v právoplatnom rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti,
ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. Žalobca si vo vzťahu k predpokladom posúdenia existencie zbytočných prieťahov
v konaní nesplnil ani povinnosť tvrdenia, ani povinnosť ich preukázania, a teda vzhľadom na vyššie
uvedené nepovažuje existenciu prieťahov v konaní za preukázanú. Otázku, či v konkrétnom prípade

bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.
48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmať ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou
judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, najmä
podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Efektívnosť a
rýchlosť súdneho konania nie je oprávnený preskúmavať súd v konaní o náhrade škody, ale len Ústavný

súd SR na podklade ústavnej sťažnosti, resp. predseda príslušného súdu na podklade sťažnosti na
prieťahy. Z uvedených dôvodov nepovažuje za preukázanú ani existenciu v prieťahoch v konaní.

K materiálnej škode žalovaná uviedla, že žalobca sa vo svojej žalobe domáha náhrady materiálnej
škody vo výške istiny s príslušenstvom vymáhanej od povinného. Pre úspešné uplatnenie nároku na

náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je o. i. nevyhnutné preukázať existenciu škody. Podľa
jej názoru však žalobca nepreukázal existenciu škody a nároky, ktoré si uplatňuje, je možné považovať
za hypotetické.

3C/400/2012

-7-

K vyčísleniu škody žalovaná uviedla, že od povinnosti riadne preukázať vznik a výšku škody žalobcu
neodbremeňuje množstvo podaných žalôb, ťažkosti pri jej vyčíslení a preukázaní, ani ochrana osobných

údajov, obchodného tajomstva či dôverných informácií, teda skutočnosti, ktorými žalobca exemplárne
nesplnenie dôkaznej povinnosti odôvodňuje. Čo sa týka prípadov uplatnenia majetkovej škody vo
výške istiny s príslušenstvom, poukázala na to, že žalobca v prvom rade nepreukázal existenciu
dlžníka ako úplný základ pre preukázanie toho, čoho sa domáha. V druhom rade nepreukázal
existenciu právoplatného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia a v treťom rade ani

vymožiteľnosť pohľadávky. Vo vzťahu k tvrdeniu žalobcu, že nie je možné vymôcť pohľadávku od dlžníka
žalobcu a tvrdeniu, že rozhodnutie v podobe zamietnutia žiadosti o udelenie poverenia spôsobuje
nevymožiteľnosť pohľadávky, žalovaná poukazuje na to, že rozhodnutie o zamietnutí iba preukázalo
nespôsobilosť konkrétneho rozhodcovského rozsudku byť exekučným titulom. Nulitný rozhodcovskýrozsudok nepredstavuje prekážku res iudicatae pre uplatnenie nároku žalobcu na súde. Žalobca mal
možnosť získať iný exekučný titul, a to napríklad podaním návrhu na začatie konania, resp. platobným
rozkazom, čo nevykonal a svojou nečinnosťou sám prispel k situácii, ktorú v žalobách namieta. Žalovaná

upozorňuje na to, že ak by aj nastala situácia, že si toto právo žalobca uplatnil novým návrhom, musel
by preukázať v prvom rade, že by mu súd bez akýchkoľvek pochybnosti priznal požadovaný nárok od
dlžníka v sume, v ktorej ho požaduje od žalovanej a v druhom rade, že pohľadávky sú vymožiteľné v
dôsledkupochybeniaokresnéhosúdu,toznamená,ženebyťnesprávnehoúradnéhopostupuokresného
súdu došlo by k riadnemu a plnohodnotnému vymoženiu pohľadávky. Túto skutočnosť však žalobca

nepreukázal a ani nepreukáže, a to najmä s ohľadom na skutočnosť, že niektorí dlžníci by boli
insolventní, niektorí dlžníci by boli po smrti, atď... Na základe všetkých uvedených skutočností je
žalovaná toho názoru, že nemôže niesť zodpovednosť a nahrádzať žalobcovi materiálnu škodu tak, ako
si ju uplatnil žalobca v tomto konaní, pretože žalobca nepreukázal jednak vznik a ani výšku škody.

K nemajetkovej ujme žalovaná poukazuje na dve skutočnosti. V prvom rade poznamenáva, že

vznik nemajetkovej ujmy u právnických a fyzických osôb je odlišný. Pocity členov riadiacich orgánov
spoločnosti v podobe „frustrácie, úzkosti, neistoty a nedôvery“ sú irelevantné v predmetnom konaní,
keďže si náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňuje spoločnosť ako právnická osoba. Taktiež žalobca
nespresnil, v čom a ako situácia „ovplyvnila ďalšie podnikateľské postupy žalobcu.“ V druhom rade
požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 20 % z istiny a príslušenstva nie je podložená

akýmikoľvek reálnymi skutočnosťami či rozumnou úvahou. Žalovaná považuje za krajne nesprávny
spôsob určenia náhrady nemajetkovej ujmy percentuálnou čiastkou z tvrdenej skutočnej škody.
Žalovaná nemá za preukázaný tak vznik nemajetkovej ujmy ako ani to, že by sa mala poskytovať
jej náhrada v peniazoch. Podľa žalovanej nemožno dospieť k záveru o potrebe priznať žalobcovi
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch ani v prípade, ak by inak boli splnené predpoklady vzniku

zodpovednosti za škodu, a to s prihliadnutím na § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a s prihliadnutím na
poškodenú osobu. V tejto súvislosti nie je možné opomenúť povahu a predmet konaní, v ktorých malo
dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, a to pri zohľadnení povahy podnikateľskej činnosti žalobcu a
povedomia, ktoré je okolo žalobcu v spojení s touto podnikateľskou činnosťou vytvorené. V posledných
rokoch všetky zložky štátnej moci zamerali svoju pozornosť na ochranu spotrebiteľských práv,

3C/400/2012
-8-

pričom je všeobecne známe, že potrebu ochrany práv spotrebiteľov podmienila najmä činnosť žalobcu
na trhu spotrebiteľských úverov. Žalovaná pričom v tejto súvislosti upozorňuje na list Európskej komisie,
Generálneho riaditeľstva pre spravodlivosť pod č. JUST/A3/RM/kb D(2010) 1360 adresovaný stálemu
predstaviteľovi Slovenskej republiky pri Európskej únii, v ktorom Európska komisia poukázala na to, že v
súvislosti s podnikateľskými praktikami žalobcu dostala sťažnosti od slovenských spotrebiteľov, ako aj

sťažnosť od slovenského združenia na ochranu spotrebiteľov. Žalobca a jeho praktiky sú vnímané
verejnosťou negatívne, boli predmetom záujmu Európskej komisie, súdy konštatovali porušenie práv
spotrebiteľa a v konečnom dôsledku práve podnikateľská činnosť žalobcu podnietila zvýšenú potrebu
ochrany práv spotrebiteľov na všetkých úrovniach štátnej moci. Žalobca je vnímaný ako spoločnosť
využívajúca neprijateľné podmienky zneužívajúc slabé finančné a právne vedomie nízkopríjmových

osôb. Nie je možné opomenúť, že v takomto prípade aj súdna moc musí pozornejšie skúmať akékoľvek
podaniežalobcu,atonajmävprípadenávrhunavykonanieexekúcie,kdevprípadežalobcuautomaticky
nastáva zvýšené riziko ohrozenia alebo porušenie práva spotrebiteľa (povinného v exekučnom konaní).
S prihliadnutím na popísanú charakteristiku podnikateľskej činnosti žalobcu považuje žalovaná za
konanie v rozpore s dobrými mravmi, pokiaľ si žalobca uplatňuje nárok na náhradu škody voči štátu.

Uvedené vylučuje možnosť priznania prípadného nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy voči
štátu. Vychádzajúc zo základnej charakteristiky príčinnej súvislosti ako priameho a bezprostredného
vzťahu príčiny a následku nemožno tvrdiť, že žalobcovi vznikla škoda postupom okresného súdu.

Na základe všetkých uvedených skutočností žalovaná je toho názoru, že žalobca nepreukázal, že by

činnosťou súdu v namietanom konaní došlo k nesprávnemu úradnému postupu, nepreukázal vznik ani
výšku skutočnej škody, ani prípadnej nemajetkovej ujmy a tým pádom neexistuje ani príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom súdu (spočívajúcim v tom, že rozhodol o zamietnutí návrhu na
vydanie poverenia po zákonom stanovenej lehote) a uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovouujmou. Má skôr za to, že stav, v ktorom sa žalobca ocitol, si zavinil sám, a to spôsobom vykonávania
podnikateľskej činnosti, pasivitou pri obhajovaní svojich práv, a najmä je už v súčasnosti zrejmé, že
žalobca si uplatňuje ničím neodôvodnené a ničím nepreukázané čiastky, či už v podobe majetkovej

škody alebo nemajetkovej ujmy. Z dôvodu nepreukázania základných zákonných podmienok, ktoré sú
potrebné pre priznanie náhrady škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., považuje žalobu za právne
neopodstatnenú a navrhuje žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietnuť.

Súd pojednával v neprítomnosti oboch účastníkov konania napriek tomu, že právny zástupca žalobcu

sa pre kolíziu s iným pojednávaním ospravedlnil a žiadal pojednávanie z tohto dôvodu odročiť.

Dňa 6.3.2014 bolo doručené súdu ospravedlnenie právneho zástupcu žalobcu a žiadosť o odročenie na
iný vhodný termín a to z dôvodu, že v určenom čase boli vytýčené pojednávania POHOTOVOSŤ s.r.o.,
zastúpený advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o. proti žalovanej Slovenskej republike a to v
konaniach vedených pred Okresným súdom Trnava v senáte 8C,18C a 19C na 5.3.2014 od 8.00 hod.

do 10.15 hod. Klient pritom trvá na účasti splnomocneného advokáta a vylučuje substitúciu. Súčasne
žiadal súd, aby sa nekonalo

3C/400/2012
-9-

v jeho neprítomnosti.

Podľa §101ods.2O.s.p.,súd pokračujevkonaní,aj keďsúúčastníci nečinní. Aksariadnepredvolaný
účastník neustanoví na pojednávanie ani nepožiadal z dôležitého dôvodu o odročenie, môže súd vec

prejednať vneprítomnostitakého účastníka;prihliadnepritomnaobsahspisuadosiaľvykonanédôkazy.

Podľa § 119 O.s.p., súd môže pojednávanie odročiť iba z dôležitých dôvodov, ktoré je povinný
dotknutý účastník, resp. jeho právny zástupca oznámiť súdu bez zbytočného odkladu a samotný návrh
na odročenie pojednávania musí obsahovať jednak dôvod, pre ktorý

sa navrhuje pojednávanie odročiť, deň, kedy sa účastník o tomto dôvode dozvedel a uvedie adresu, na
ktorú bezodkladne súd oznámi, ako návrh posúdil.

Z pripojených doručeniek je nesporné, že právny zástupca žalobcu v predmetnej veci prevzal
predvolanie dňa 31.1.2014, pričom žiadosť o odročenie pojednávania bola súdu doručená v deň

pojednávania dňa 6.3.2014.

Predmetným ospravedlnením a žiadosťou o odročenie žalobca nepreukázal existenciu dôležitého
dôvodu v zmysle § 101 ods. 2 O.s.p., keďže v predmetnej žiadosti ani nešpecifikoval pojednávania
presnou spisovou značkou, prípadne predvolaním, s ktorými došlo ku kolízii s pojednávaním vytýčeným

naOkresnomsúdeSvidník.Súdpoukazujenato,že dôležitýdôvod brániaci účastníkovi pojednávania
sa zúčastniť, musí sa vyznačovať znakom nepredvídateľnosti, závažnosti a ospravedlniteľnosti. Tieto
dôvody, ktoré uviedol právny zástupca žalobcu podľa názoru súdu žiadosť o odročenie nespĺňajú.

Kolízia pojednávania na strane žalobcom zvoleného zástupcu nie je prijateľná z dôvodu tak, ako to už

uviedol Ústavný súd SR v náleze z 13.1.1999 pod sp. zn. I.ÚS 68/1998, že kolízia dvoch pojednávaní v
tom istom termíne na rozdielnych súdoch, o čom v danom prípade právny zástupca vedel v dostatočnom
časovom predstihu, nie je akceptovateľným predpokladom uznania existencie „dôležitého dôvodu“
nevyhnutne potrebného za účelom riadne a včas vytýčeného pojednávania. Obsahom základného
práva na verejné prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania nie je povinnosť súdu vyhovieť

akejkoľvek žiadosti o odročenie pojednávania, ale môže toto pojednávanie odročiť iba z dôležitého
dôvodu. Vzhľadom na uvedené súd dospel k záveru, že existencia kolidujúcich pojednávaní na strane
zvoleného zástupcu žalobcu, ktorú okrem iného ani dostatočne nešpecifikoval, nie je dôležitým dôvodom
pre odročenie pojednávania v zmysle ust. § 101 ods. 2 O.s.p.

Je nesporné, že žalobca na súdoch Slovenskej republiky podal veľké množstvo žalôb, v ktorých
splnomocnil na zastupovanie toho istého právneho zástupcu, a je teda na ňom, aby personálne
zabezpečil zastupovanie svojho klienta na jednotlivých pojednávaniach, pretože vzhľadom na množstvo
podaní môže aj v budúcnosti vzniknúť situácia, že vzniknú kolízie jednotlivých pojednávaní a potomby súd mohol byť vo svojej rozhodovacej činnosti paralyzovaný. Okrem toho mal súd za to, že k
spoľahlivému zisteniu skutkového stavu postačilo oboznámiť sa so žalobou žalobcu, právnym názorom
žalovanej a so spisom, v ktorom malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu.

3C/400/2012
-10-

Podľa článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym
úradným postupom.

Podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa § 3 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len cit. zákona), štát zodpovedá
za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci,

okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom.

Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci v znení neskorších predpisov (ďalej len cit. zákona), vo veci náhrady škody, ktorá bola
spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v
mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v občianskom súdnom

konaní alebo v trestnom konaní a ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 9 ods. 1 cit. zákona, štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za
nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej

moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov
fyzických osôb a právnických osôb.

Podľa § 9 ods. 2 cit. zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má
ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

Podľa § 15 ods. 1 cit. zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti

poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4
a 11.

Podľa § 16 ods. 1 cit. zákona, zo žiadosti musí byť zrejmé, kto náhradu škody žiada, ktorej veci sa
týka, titul, z ktorého sa nároku na náhradu škody domáha, akým spôsobom škoda vznikla a čoho

sa poškodený domáha. V žiadosti a pri uplatnení nároku na náhradu

3C/400/2012
-11-

škody na súde je poškodený povinný uviesť požadovanú výšku náhrady škody a označiť orgán verejnej
moci, ktorý mu škodu spôsobil.Podľa § 16 ods. 4 cit. zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť
do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo
jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu

len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak
súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína
príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo
uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia
neskôr.

Podľa § 17 ods. 1 cit. zákona, uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje
inak.

Podľa § 17 ods. 2 cit. zákona, v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie
je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo

nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné
uspokojiť ju inak.

Podľa § 17 ods. 3 cit. zákona, výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s
prihliadnutím najmä na

a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,
d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

Podľa § 19 ods. 1 cit. zákona, právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený
dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody
zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia
(oznámenia) rozhodnutia.

Podľa § 19 ods. 3 cit. zákona, lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo
dňa podania žiadosti do skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov.

Podľa§41ods.1zák.č. 233/1995Z.z.osúdnychexekútorochaexekučnejčinnosti(ďalej lenExekučný
poriadok), exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti

alebo postihuje majetok.

Podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj na podklade
a) rozhodnutí orgánov Európskej únie,
b) rozhodnutí osvedčených ako európsky exekučný titul,

c) notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená

3C/400/2012
-12-

osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici
s vykonateľnosťou súhlasila,
d) vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi schválených,
e) osvedčení o dedičstve, vykonateľných rozhodnutí bývalých štátnych notárstiev a dohôd nimi
schválených,

f) vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy a územnej samosprávy vrátane blokov na pokutu
nezaplatenú na mieste,
g) platobných výmerov, výkazov nedoplatkov vo veciach daní a poplatkov, ako aj zmierov schválených
týmito orgánmi,
h) vykonateľných rozhodnutí a výkazov nedoplatkov vo veciach sociálneho zabezpečenia, sociálneho

poistenia, starobného dôchodkového sporenia, a vo veciach verejného zdravotného poistenia,
i) iných vykonateľných rozhodnutí a schválených zmierov, ktorých výkon pripúšťa zákon,
j) dokladov vydaných podľa právneho predpisu platného v inom členskom štáte Európskej únie, ak ide
o vymáhanie pohľadávky podľa osobitného predpisu.4eaa)Podľa§41ods.3Exekučnéhoporiadku,akzáväzokvnotárskejzápisnicipodľaodseku2písm.c)vznikol
z právneho úkonu, predmetom ktorého bolo poskytnutie peňažných prostriedkov, môže sa exekúcia

týkať iba sumy predstavujúcej poskytnuté peňažné prostriedky a úrokov z omeškania. Inak sa záväzok
v notárskej zápisnici nemôže týkať zmluvných pokút.

Podľa § 44 ods. 1 Exekučného poriadku, exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na
vykonanie exekúcie, predloží tento návrh spolu s exekučným titulom

najneskôr do 15 dní od doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so

zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie; ak ide o exekučné konanie vykonávané na
podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení

neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava.

Podľa § 44 ods. 3 Exekučného poriadku, ak je uznesenie, ktorým sa žiadosť zamietla, právoplatné, súd
exekučné konanie aj bez návrhu zastaví. Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.

Podľa § 44 ods. 4 Exekučného poriadku, odseky 1 až 3 sa nepoužijú v konaní o výkon rozhodnutia, pri
ktorom vznikla poplatková povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné,
znalečné a iné trovy súdneho konania.

3C/400/2012
-13-

Podľa § 44 ods. 5 Exekučného poriadku, ak sa navrhuje vykonanie exekúcie na podklade cudzieho

rozhodnutia, súd doručí návrh na vykonanie exekúcie povinnému do vlastných rúk. Ak povinný do
15 dní od doručenia návrhu na vykonanie exekúcie nepodá návrh na samostatné uznanie cudzieho
rozhodnutia, súd poverí exekútora, ak sú splnené podmienky podľa odseku 2, aby vykonal exekúciu.

Podľa § 44 ods. 6 Exekučného poriadku, poverenie na vykonanie exekúcie obsahuje označenie

a) súdu, ktorý poveruje exekútora vykonaním exekúcie,
b) exekútora, ktorý je poverený vykonaním exekúcie,
c) exekučného titulu a orgánu, ktorý ho vydal,
d) oprávneného a povinného,

e) vymáhaného nároku,
f) prípadne potvrdenie o vykonateľnosti cudzieho exekučného titulu.

Z vyššie citovaných ustanovení zákona o zodpovednosti za škodu je zrejmé, že predpokladom
zodpovednosti štátu za škodu je 1. vznik škody, 2. existencia nesprávneho úradného postupu a 3.

príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Zákon č. 514/2003 Z.z. je vo
vzťahu k Občianskemu zákonníku predpisom špeciálnym a ustanovenia Občianskeho zákonníka sa
uplatnia vtedy, ak zákon nemá vlastnú úpravu. Zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci pojem škody nedefinuje. Z toho dôvodu tento pojem treba vykladať
v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá nastala

v majetkovej sfére poškodeného, je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná poskytnutím
majetkového plnenia, predovšetkým peňažného.Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa uhrádza skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo
(ušlý zisk).

Skutočnou škodou je v zásade ujma, ktorá znamená zmenšenie, zničenie, stratu, zníženie či
iné znehodnotenie majetkového stavu poškodeného oproti stavu pred škodnou udalosťou a ktorá
predstavuje majetkové hodnoty, ktoré treba vynaložiť pre uvedenie veci do predošlého stavu (pokiaľ nie
je vylúčené). Ušlý zisk predstavuje zmarený majetkový prospech (prekazené zväčšenie alebo budúce
rozmnoženie majetku poškodeného), ktorý bolo možné očakávať s prihliadnutím na všetky okolnosti

prípadu, no nenastal v dôsledku škodnej udalosti (v prejednávanej veci v dôsledku nesprávneho
úradného postupu).

Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žaloba žalobcu nie je dôvodná. V prejednávanej veci
sižalobcauplatňujenároknanáhradumajetkovejškodyanemajetkovejujmyatozdôvodunesprávneho
úradného postupu exekučného súdu, ktorý nerozhodol o žiadosti na vydanie poverenia na vykonanie

exekúcie v zákonom stanovenej lehote vrátane skutočností, že exekučný súd preskúmal žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, v danom
prípade rozsudok rozhodcovského súdu spôsobom odporujúcim zákonu.

3C/400/2012

-14-

Nesprávnym úradným postupom je porušovanie povinností pri uskutočňovaní úkonov v konaní, najmä
jeho nesprávne vykonanie alebo vykonanie bez splnenia zákonných podmienok.

Nesprávnym úradným postupom je aj opomenutie urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom
stanovenej lehote. Podľa vyššie citovaných zákonných ustanovení teda štát zodpovedá za škodu
spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci iba pri splnení troch podmienok, ktoré musia
byť splnené súčasne a to nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nesprávnym

úradným postupom a vznikom škody.

Bez ohľadu na rôzne výklady ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku v znení pred
1.6.2011 a po tomto dátume, teda či pod slovné spojenie rozhodnutia v rozhodcovských komisiách a
zmierov nimi schválených je možné a potrebné zahrnúť rozhodcovské rozsudky vydané rozhodcovskými

súdmialebovydanéjednýmrozhodcom,súduvádza,ževust.§44ods.2Exekučnéhoporiadkuuvedenú
lehotu 15 dní na preskúmanie žiadosti o udelenie poverenia exekútora považuje za mimoriadne krátku
na to, aby mohol exekučný súd náležite preskúmať predložený rozhodcovský rozsudok, ako aj žiadosť
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

V súvislosti so vstupom do Európskej únie sa Slovenská republika zaviazala poskytnúť spotrebiteľom
zvýšenú ochranu vzhľadom na ich postavenie v spotrebiteľských vzťahoch, pričom v ust. § 53 ods.
5 Občianskeho zákonníka bolo zakotvené, že neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné, teda v akomkoľvek štádiu exekučného konania je oprávnený exekučný súd
skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré

je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom a po zistení, že
rozhodcovský rozsudok takéto nedostatky má, exekúciu zastaví s poukazom na ust. § 45 ods. 1 až 3
Zákona o rozhodcovskom konaní.

Podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky vyslovenom v uznesení zo dňa 9.12.2010 pod

sp. zn. IIÚS545/2010 exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v
ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na
vykonanie exekúcie. Je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre
vedenie exekúcie a to v každom štádiu exekúcie, a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky
materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti exekúcie

adekvátne procesne zareagovať. Je tak predovšetkým povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého
súdny exekútor žiada o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, je spôsobilým exekučným titulom v
zmysle ust. § 41 Exekučného poriadku.K zhodnému záveru dospel aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 29.3.2011 pod sp.
zn.5Cdo291/2010,vzmyslektoréhojeexekučnýsúdoprávnenýapovinnýskúmaťmateriálnusprávnosť
rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní, nakoľko

ide o exekučný titul s určitými špecifikami. Na rozdiel od iných exekučných titulov zákon oprávňuje súdy,
aby v konaní o nútenom výkone

3C/400/2012
-15-

rozhodcovského rozsudku vedenom, či už podľa Občianskeho súdneho poriadku alebo Exekučného
poriadku, toto konanie zastavili na návrh, ale aj bez návrhu, ak rozhodcovské konanie nemalo
vôbec prebehnúť, pretože predmetom sporu bola vec, ktorá nemôže byť podľa § 1 predmetom
rozhodcovského konania alebo predmetom sporu bola vec už rozhodnutá. Tiež vtedy, keď rozhodcovský
rozsudok je v rozpore so zákonom alebo je v rozpore s dobrými mravmi alebo ním bolo prisúdené plnenie

nemožné, pričom nie je podstatné, že nebola podaná žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku.

Súd v danej veci poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu pod sp. zn. IVÚS606/2012 zo dňa
14.12.2012, v ktorej sa ústavný súd zaoberal sťažnosťou žalobcu v obdobnej veci ako vo vzťahu k
namietanému porušeniu postupu Okresného súdu v Prešove a to porušením jeho práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov pred Okresným súdom v Rimavskej Sobote pod sp. zn. 15Er 684/2011.

Podľa zistení Ústavného súdu bola Okresnému súdu dňa 15.8.2011 doručená žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, kedy 16.4.2012 súd vyzval žalobcu na
predloženie rozhodcovskej zmluvy, ktorá bola predložená 4.5.2012 a uznesením zo dňa 5.10.2012 bola

zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené zistenia poukázal na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej
nie každý prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy.

Pojem zbytočné prieťahy obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a
aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého
štátneho orgánu nemusí vyznačovať takými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako prieťahy
zbytočné v zmysle ust. čl. 48 ods. 2 Ústavy (napr. nález Ústavného súdu IÚS63/00).

Ústavný súd poukázal na to, že už v predchádzajúcich rozhodnutiach vyslovil, že ojedinelá nečinnosť
súduvtrvaníajniekoľkýchmesiacoveštenemusízakladaťporušeniezákladnéhoprávanaprerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov. Uviedol, že v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku v znení
účinnom v relevantnom čase už 15 - dňová lehota od doručenia žiadosti súdneho exekútora na vydanie

poverenia neplatí, ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a musí
rozhodnúť o zamietnutí žiadosti na vykonanie exekúcie.

Vuvedenomustanoveníjevýslovneuvedené,žetátolehotasanevzťahujenaprípady,akideoexekučný
titul podľa § 41 ods. 2 písm. c), a), d) Exekučného poriadku, teda notársku zápisnicu a rozhodcovský

rozsudok. Dôvodom tejto výnimky je nutnosť preverenia prípadnej existencie dôvodov neprípustnosti
exekúcie preskúmaním písomností, ktoré nie sú prílohou návrhu na vykonanie exekúcie.

3C/400/2012
-16-

V čase rozhodovania pred Ústavným súdom bolo už o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
rozhodnuté a doba rozhodovania o tejto žiadosti v trvaní viac ako 13 mesiacov by vo všeobecnosti
nebola ústavne udržateľná, ale v okolnostiach daného prípadu, keď Ústavnému súdu je z jeho
rozhodovacej činnosti známe, že sťažovateľka podávala žiadosti o udelenie poverení na vykonanieexekúciehromadne,tedavrovnakomčasezaťažovalavšeobecnýsúdväčšímpočtompodaní,vzhľadom
na čo musela počítať s určitým technicko-administratívnym zdržaním na strane všeobecného súdu, ktoré
spôsobilo, že o jej žiadosti bolo rozhodnuté s určitým časovým odstupom, čo je možné považovať za

ústavne akceptovateľné. Z uvedeného dôvodu bola sťažnosť sťažovateľky - žalobcu odmietnutá ako
neopodstatnená.

V predmetnom konaní súd nemal za preukázané nesprávny úradný postup, v danom prípade existenciu
prieťahov v konaní ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom nevydaním rozhodnutia v zákonom určenej lehote.

V exekučnom konaní vedenom pod spisovou značkou 5Er/787/2010 na Okresnom súde v Bardejove
proti Vladimírovi Jurčovi bola žiadosť o udelenie poverenia doručená súdu dňa 29.11.2010,
pričom uznesením Okresného súdu Bardejov č. k. 5Er/787/2010-9 zo dňa 19.1.2011 bolo exekučné
konaniezastavené.Uznesenienadobudloprávoplatnosťdňa26.2.2011.Žalobcanepravdivokonštatoval

nečinnosť exekučného súdu v rozsahu 184 dní. V čase, keď bola žiadosť na vydanie poverenia podaná,
v zmysle Exekučného poriadku v prípade rozhodcovského rozsudku neplatila 15 - dňová lehota na
posúdenie žiadosti na vydanie poverenia určenému exekútorovi. O žiadosti bolo rozhodnuté po 49
dňoch.

V uvedenej veci exekučný súd konal sústredene bez prieťahov a tvrdená nečinnosť exekučného súdu
žalobcom v predmetnej žalobe nezodpovedala skutočnosti. Vzhľadom na uvedené bol preto plne
opodstatnený a zákonom podložený postup exekučného súdu, ktorý po doručení žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia skúmal, či rozhodcovský rozsudok, ktorý bol podkladom pre jej
vykonanienezaväzujepovinnéhonaplnenie,ktoréjeobjektívnenemožné,prípadneprávomnedovolené

alebo ide o plnenie odporujúce dobrým mravom.

Ak rozhodcovský rozsudok týmto zákonným ustanovením odporuje, uvedené nedostatky predstavujú
hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie na jeho základe. Dĺžka exekučného konania od doručenia
žiadosti súdneho exekútora do vydania rozhodnutia, ktorým bola žiadosť o udelenie poverenia

zamietnutá, vzhľadom na skutočnosť, že bolo potrebné posúdiť zákonnosť uvedenej exekúcie, nie je
takej povahy, aby bolo možné v danej veci vysloviť porušenie práva žalobcu na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov.

Súčasne súd uvádza, že ohľadom žalobcom tvrdených prieťahov v predmetnej veci neboli vedené

žiadne disciplinárne konania a neriešila sa sťažnosť na prieťahy v konaní a ani nerozhodoval Ústavný
súd, či Európsky súd pre ľudské práva.

3C/400/2012
-17-

V zmysle ust. § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom od 1.1.2013 pri posudzovaní

nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať
rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných
prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažností na prieťahy, žiadosti o
prešetrenie vybavenia sťažností na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom
konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok

prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa
rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, v ktorom bolo konštatované, že sa porušilo
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, by len takéto podklady boli podľa názoru súdu
relevantné pre priznanie žalobcom uplatnených nárokov.

Zároveň mal súd za preukázané, že bol opodstatnený a zákonom podložený postup exekučného súdu,
ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v predmetnom
exekučnom konaní skúmal, či bola platne uzatvorená rozhodcovská zmluva.Najvyšší súd SR pod sp. zn. 6Cdo135/2012 zo dňa 5.12.2012, 5Cdo375/2012 ako aj Ústavný
súd ČR pod sp. zn. 3ÚS 562/2012 zo dňa 24.10.2013 zaujali stanovisko, že pokiaľ oprávnený v

návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný
súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej
rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný titul v
rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva, na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu
nebola vôbec uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Uvedené rozhodnutia v odôvodnení poukázali už

na uznesenie NS SR zo dňa 13.10.2011 pod sp. zn. 3Cdo146/2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva,
že vychádza z jednotného názoru súdnej praxe, že už v štádiu posudzovania splnenia zákonných
predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie sa okrem iného zaoberá tým,
či rozhodnutie uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané v súlade so zákonom, t. j. či bolo
vydané orgánom s právomocou na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych
predpisoch, ide o rozhodnutie vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej (z aspektu

obsahových náležitostí rozhodnutia - jednak určitosti, zrozumiteľnosti a presnosti označenia subjektov
práv a povinností, jednak vyjadrenia uloženej povinnosti, ktorá sa má nútene vykonať).

Exekučný súd je teda už v štádiu posudzovania splnenia základných predpokladov pre poverenie
súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či oprávneným označený

exekučný titul bol alebo nebol vydaný k tomu kompetentným orgánom. Význam tohto oprávnenia
tkvie v tom, že ak exekučný titul vydal orgán, ktorý k tomu nemal právomoc, ide o rozhodnutie
ničotné, nevyvolávajúce žiadne právne účinky a takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej
vykonateľnosti a na jeho základe nemožno preto viesť nútený výkon rozhodnutia.

3C/400/2012
-18-

Osobitosť postavenia rozhodcovského súdu spočíva medzi iným v tom, že jeho právomoc vec prejednať
a rozhodnúť sa odvodzuje od rozhodcovskej zmluvy. Predpokladom právomoci rozhodcovského súdu
je teda platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy medzi zmluvnými stranami a to či už vo forme osobitnej
zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. Ak teda právomoc rozhodcovského súdu je závislá od existencie
platnejrozhodcovskejzmluvyaexekučnýsúdmápovinnosťvzmysleust.§42ods.2Ex.poriadkuokrem

iného zisťovať rozpor exekučného titulu so zákonom, t. j. aj to, či bol vydaný orgánom s právomocou na
jeho vydanie, je logické, že exekučný súd musí pri tomto zisťovaní posúdiť nielen to, či rozhodcovská
zmluva bola medzi zmluvnými stranami vôbec uzavretá, ale aj to, či bola uzatvorená platne. Iba platná
rozhodcovská zmluva môže totiž založiť právomoc rozhodcovského súdu na jej základe určitú vec
prejednať a rozhodnúť; absolútna neplatnosť právneho úkonu má za následok, akoby právny úkon

uzavretý nikdy nebol.

Na základe uvedeného dovolací súd vyvodil záver, že exekučný súd, ktorý koná o návrhu na
nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ak má preto dostatok skutkových a právnych
poznatkov, je oprávnený už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie aj bez návrhu, t. j. ex offo skúmať, či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými
stranami bola uzatvorená platne a ak zistí, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená na
neplatnej rozhodcovskej zmluve, prislúcha mu právo vyvodiť všetky dôsledky vyplývajúce z príslušných
právnych predpisov preto, aby zmluvná strana nebola uvedenou doložkou viazaná.

Na základe uvedeného teda možno konštatovať, že postup exekučného súdu v predmetnej exekučnej
veci nebol posudzovaním vecnej správnosti rozhodcovského súdu a nesmeroval ani k zrušeniu tohto
rozhodnutia, ale iba realizoval svoje oprávnenia vyplývajúce mu z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
vo vzťahu posúdenia, či exekučný titul - rozhodcovský rozsudok je alebo nie je v rozpore so zákonom.

V prípade, ak by exekučný súd akceptoval rozhodcovský rozsudok, pre vydanie ktorého nebola
daná právomoc rozhodcovského súdu, akceptoval by tak rozhodnutie majúce charakter tzv. ničotného
právneho aktu.Nie je pravdivé tvrdenie žalobcu, že zo žiadneho ustanovenia procesného predpisu exekučnému súdu
nevyplýva oprávnenie rozhodcovskú doložku posúdiť z hľadiska jej platnosti, keďže toto oprávnenie
nesporne vyplýva z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako to bolo konštatované vo vyššie

uvedených rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR. V danom prípade bol plne opodstatnený a zákonný
postup exekučného súdu, ktorý pri podanej žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie skúmal, či rozhodcovská doložka bola uzatvorená platne.

Záver exekučného súdu, že rozhodcovská doložka v danom prípade núti spotrebiteľa, aby spory s

dodávateľom - žalobcom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, vykazuje znaky neprijateľnej zmluvnej
podmienky v zmysle ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a preto uvedené neplatné zmluvné
dojednanie nemohlo založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať rozhodcovský rozsudok, ktorý bol
podkladom vyššie uvedeného exekučného konania, a preto správne exekučný súd postupoval, ak tento
považoval za nevykonateľný.

3C/400/2012
-19-

Nakoľko exekučný súd pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zistil, že exekučný titul
vo forme rozhodcovského rozsudku predložený žalobcom ako oprávneným bol vydaný v rozpore so

zákonom, dospel k správnemu záveru, že v danom prípade nie sú splnené podmienky pre udelenie
poverenia a žiadosť exekútora zamietol.

Uvedeným postupom exekučný súd neposudzoval vecnú správnosť rozsudku rozhodcovského súdu
a ani nesmeroval k zrušeniu tohto rozhodnutia a ani si neosvojoval postavenie odvolacieho súdu.

Exekučný súd iba skúmal, či predložený rozhodcovský rozsudok je vykonateľným exekučným titulom a
či ho vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednávať dané spory.

Pri riešení tejto otázky nebol exekučný súd viazaný tým, ako ju rozhodcovský súd vyriešil a aj v rámci
exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní

ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, nevyvolávajúce žiadne práve účinky
(IVÚS78/2011, uznesenie NS SR 6Cdo105/2011, 5Cdo375/2012, 6Cdo135/2012).

Prekážka právoplatne rozhodnutej veci v zmysle ust. § 159 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku patrí k
procesným podmienkam konania a ich existencia v každom štádiu konania vedie k zastaveniu konania.

O prekážku právoplatne rozhodnutej veci ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav,
o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté a ak sa týka rovnakého predmetu a tých istých osôb.

Totožný predmet konania je daný vtedy, ak ide o ten istý nárok vymedzený petitom vyplývajúci z
rovnakých skutkových tvrdení, za akých už bol pôvodne uplatnený. O totožnosť účastníkov konania ide

najmä vtedy, ak v novom konaní ide o ten istý nárok medzi tými
istými účastníkmi, prípadne v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov
konania z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.

Prekážku rozsúdenej veci pre exekučné konanie však netvorí právoplatný rozhodcovský rozsudok

vydaný v rozhodcovskom konaní a to ani vtedy, ak exekučný súd skúma, či exekučný titul vo forme
rozhodcovského rozsudku je materiálne vykonateľný. Z povahy rozhodcovského konania, ktoré je
v zákonom vymedzených prípadoch alternatívnou možnosťou k súdnemu sporovému konaniu totiž
vyplýva, že jeho rezultátom môže byť titul, splnenia ktorého sa možno domáhať vykonaním exekúcie
(uznesenie NS SR z 5.12.2012 pod sp. zn. 6Cdo135/2012).

Aj zo záverov rozhodnutia NS SR z 27.5.2013 pod sp. zn. 3Cdo 227/2012 a rozhodnutia NS SR
6Cdo135/2012 z 5.12.2012 je možné vyvodiť jednoznačný záver, že rozhodcovské konanie nemá
charakter exekučného konania a preto ním nemôže byť založená prekážka tzv. duplicitnej exekúcie.
Ani ničotné rozhodnutie rozhodcovského súdu nevyvoláva žiadne právne účinky a preto nemôže byť

prekážkou veci rozhodnutej.Keďže v danom prípade žalobca neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia o nesprávnom postupe
exekučného súdu v predmetnej exekučnej veci, nepreukázaním, že k vydaniu rozhodnutia o zamietnutí
žiadosti o udelenie poverenia došlo neprípustným preskúmaním

3C/400/2012
-20-

exekučného titulu, vrátane porušenia jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

vydaním rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia podľa tvrdenia žalobcu po zákonom
určenej lehote, súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

S poukazom na nepreukázanie tvrdeného nesprávneho úradného postupu ako zákonného predpokladu
zodpovednosti za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. žalobcovi nevznikol nárok na náhradu
majetkovej škody ani nemajetkovej ujmy. Žalobca do ukončenia pojednávania vo veci samej súdu

nepreukázal ani vznik škody, ktorej náhradu si v konaní uplatnil v sume predstavujúcej náhradu istiny s
príslušenstvom nezaplatenej zo strany dlžníka na základe uzatvorenej úverovej zmluvy proti povinnému
Vladimírovi Jurčovi vo výške 1 531,55 eura.

Rovnako ako pri nároku na náhradu škody je povinný poškodený nielen tvrdiť, ale aj preukázať vznik

nemajetkovej ujmy, resp. uviesť skutočnosti, na základe ktorých bude možné podľa zákonom určených
kritérií posúdiť vznik ako aj rozsah ujmy. Podľa názoru súdu doba, ktorá v predmetnej veci uplynula
od doručenia žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia exekučnému súdu spolu s návrhom na
vykonanie exekúcie a exekučným titulom až do doručenia uznesenia exekučného súdu o zamietnutí
žiadosti exekútora, nemohla negatívne

zasiahnuť žalobcu, ani vyvolať riziko ohrozujúce konečné vymoženie pohľadávky, keďže exekučným
titulom v danej exekučnej veci bol rozsudok rozhodcovského súdu v spotrebiteľskej veci, pričom v iných
exekučných konaniach žalobcu ako oprávneného bola už skôr spochybnená právomoc rozhodcovského
súdu určeného žalobcom na vydanie rozhodcovských rozsudkov z úverových zmlúv ním poskytovaným
vo vzťahu k spotrebiteľom.

Podľa názoru súdu prípadná nevymožiteľnosť pohľadávky nebola dôsledkom nesprávneho úradného
postupu alebo nezákonného rozhodnutia exekučného súdu, ale nečinnosťou žalobcu ktorý v pozícií
veriteľa, na strane ktorého neexistovala zákonná prekážka na ich uplatnenie v občianskom súdnom
konaní aj s poukazom na vyššie uvedené závery rozhodnutí všeobecných súdov Slovenskej republiky,

v zmysle ktorých rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcovským súdom na základe neplatnej
rozhodcovskej doložky nevytvára prekážku právoplatne rozhodnutej veci, si tieto v súdnom konaní
neuplatnil.

V predmetnej exekučnej veci bolo nesporne preukázané, že rozhodcovský rozsudok Stáleho

rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a. s., Bratislava sp. zn. SR 05277/10
tvoriaci jeho podklad bol vydaný dňa 29.6.2010 a právoplatný dňa 2.8.2010. S poukazom na dátum
uznesenia exekučného súdu o zastavení exekučného konania mal žalobca v postavení veriteľa
vytvorený dostatočný časový priestor na včasné uplatnenie si predmetnej pohľadávky voči povinnému
v občianskom súdnom konaní, s vylúčením rizika nepriznania nároku uplatneného v súlade s princípmi

spotrebiteľského práva pre vznesenú námietku premlčania, prípadne inú hmotnoprávnu námietku,
majúcu za následok nemožnosť priznania dôvodne uplatneného nároku súdnym rozhodnutím.

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku tak, že súd náhradu
trov konania účastníkom nepriznal. Žalobca bol v spore neúspešný a žalovanej trovy konania nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu
na Krajský súd v Prešove.Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že
v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,

a) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
b) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,
c) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
d) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),

e) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie,
oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.