Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, December 4, 2013

Súd: Okresný súd Pezinok
Spisová značka: 9C/45/2009
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1709202509
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 12. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Gajerová
ECLI: ECLI:SK:OSPK:2013:1709202509.12

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Pezinok so sídlom v Pezinku v konaní pred samosudkyňou JUDr. Zuzanou Gajerovou, v
právnej veci navrhovateliek: 1. F.. M. N., G.: L., J. K. XXX/XX, 2. O. S., G.: S., Q. XXX/XX, obe zastúpené
JUDr. Petrom Schmidlom, advokátom so sídlom v Malackách, Záhorácka 11, proti odporcovi F.. F. H. -
M., N. N. I. K., X. X, zastúpeného JUDr. Vierou Malinowskou, advokátkou v Bratislave, Brnianska 43, o
určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a iné, takto

r o z h o d o l :

Súd určuje, že okamžité skončenie pracovného pomeru navrhovateľky v 1. rade zo dňa 23.01.2009,
doručené dňa 26.01.2009, je neplatné.

Návrh navrhovateľky v 1. rade na určenie, že pracovný pomer skončil dohodou podľa § 63 ods. 1
písmeno b) Zákonníka práce, sa zamieta.

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke v 1. rade náhradu mzdy v sume 663,96 eur, do troch dní odo
dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

Návrh navrhovateľky v 1. rade na zaplatenie odstupného sa zamieta.

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke v 1. rade finančný príspevok na stravovanie v sume 809,17
eur, do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

Vo zvyšku sa návrh navrhovateľky 1. rade na zaplatenie finančného príspevku na stravovanie zamieta.

Súd určuje, že okamžité skončenie pracovného pomeru navrhovateľky v 2. rade zo dňa 23.01.2009,
doručené dňa 28.01.2009, je neplatné.

Návrh navrhovateľky v 2. rade na určenie, že pracovný pomer skončil dohodou podľa § 63 ods. 1
písmeno b) Zákonníka práce, sa zamieta.

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke v 2. rade náhradu mzdy v sume 663,96 eur, do troch dní odo
dňa právoplatnosti tohto rozsudku

Návrh navrhovateľky v 2. rade na zaplatenie odstupného sa zamieta

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke v 2. rade finančný príspevok na stravovanie v sume 790,98
eur, do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

Vo zvyšku sa návrh navrhovateľky 2. rade na zaplatenie finančného príspevku na stravovanie zamieta.

Navrhovateľkám v 1. a 2. súd priznáva náhradu trov konania vo výške 20% z vyčíslenej náhrady trov
konania a trov právneho zastúpenia.

o d ô v o d n e n i e :

Návrhom doručeným súdu dňa 19.03.2009 sa navrhovateľka v 1. rade domáhala proti odporcovi určenia
neplatnosti skončenia pracovného pomeru doručeného navrhovateľke v 1. rade dňa 26.1.2009 a
náhrady mzdy vo výške priemerného mesačného zárobku za obdobie od 29.1.2008 a vyplatenia
finančných nárokov za nezabezpečenie stravovania počas trvania pracovného pomeru ako aj náhrady
trov konania.

Návrh navrhovateľka v 1. rade odôvodnila tým, že na základe pracovnej zmluvy zo dňa 29.4.2005
pracovala u odporcu na pracovnej pozícii realitný maklér a administratívny pracovník, s miestom výkonu
práce v Malackách, na L. XX. Dňa 24.12.2008 v ranných hodinách jej navrhovateľka v 2. rade oznámila
obsah SMS od odporcu, v ktorej oznamoval, že sa chce dňa 05.1.2009 stretnúť a dohodnúť varianty
ďalšej spolupráce. Stretnutie sa dňa 05.1.2005 uskutočnilo, pričom odporca navrhovateľku v 1. rade
vyzval na odovzdanie funkcie a všetkých náležitostí s ňou spojených. Odovzdanie funkcie sa uskutočnilo
dňa 09.1.2009 v Malackách, kde bol podpísaný i Odovzdávajúci a preberajúci protokol. Následne
odporca predložil k podpisu dohodu o skončení pracovného pomeru podľa § 60 Zákonníka práce, s
tým že pracovný pomer má byť ukončený dňa 10.1.2009, z dôvodov ust- v § 63, odsek , písm. b) pre
nadbytočnosť. Súčasťou textu dohody bolo i vzdanie sa nároku na vyplatenie zákonného odstupného.
Tento istý postup zvolil odporca i k navrhovateľke v 2. rade. Od 12.1.2009 chodili obe na miesto výkonu
práce, dvere pracoviska však boli zamknuté, čím odporca znemožňoval vykonávať prácu dohodnutú v
pracovnej zmluve. Dňa 26.1.2009 navrhovateľka v 1. rade prevzala doporučenú zásielku od odporcu
- list zo dňa 23.1.2009 v ktorom oznamoval okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods.
1, písm. b ) Zákonníka práce pre závažné porušenie pracovnej disciplíny z dôvodu nenastúpenia do
práce dňa 13.1.2009 až 22.1.2009. Navrhovateľka v 1. rade obratom oznámila odporcovi, že skončenie
pracovného pomeru neakceptuje a trvá na ďalšom zamestnaní. Toto stanovisko odporca prevzal dňa
28.1.2009. Odporca , zrejme ako reakciu na stanovisko navrhovateľky v 1. rade , zaslal návrh dohody
o skončení pracovného pomeru k 31.1.2009, ktorý obsahoval neprijateľné podmienky . Návrh dohody
navrhovateľka v 1. rade za pomoci právnika upravila a predložila ho odporcovi. Odporca s jeho obsahom
nesúhlasil. Dňa 13.2.2009 doručila navrhovateľka v 1. rade odporcovi pokus o zmier, ktorý odporca
prevzal dňa 17.2.2009. Odporca reagoval SMS, v ktorej vyzval navrhovateľku, aby si vyzdvihla výstupné
doklady, čo bol posledný kontakt s odporcom.

Navrhovateľka v 2. rade doručila súdu návrh na začatie konania dňa 19.3.2009, v ktorom sa voči
odporcovi domáhala určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy vo výške
priemerného mesačného zárobku za obdobie od 29.1.2008 a vyplatenia finančných nárokov za
nezabezpečenie stravovania počas trvania pracovného pomeru a náhrady trov konania.
Návrh odôvodnila skutkovo rovnakými okolnosťami, ako navrhovateľka v 1. rade.

Uznesením zo dňa 20.4.2009, č.k. XC XX/XXXX-XX súd spojil na spoločné konania oba návrhy na
začatie konania, nakoľko tak okruh účastníkov , ako aj predmet konania a skutkové okolnosti oboch vecí
sú totožné a navzájom súvisia.

Podaním doručeným súdu dňa 27.4.2009 sa k obom návrhom vyjadril odporca. Návrh na začatie
konania navrhol zamietnuť s poukazom na nasledujúce odôvodnenie. Navrhovateľky v 1. a 2.
rade pracovali u neho na základe pracovnej zmluvy a dojednaným druhom práce - administratívna
pracovníčka a realitný maklér. Obe pracovali v prevádzke v Malackách, na L. XX. Dostal informácie, že
navrhovateľky nechodia do práce, nevykonávajú riadne svoje pracovné povinnosti, robia v pracovnom
čase činnosť totožnú s činnosťou odporcu vo svoj prospech , čo sa odráža na znížené obratu firmy.
Preto sa rozhodol ukončiť s nimi pracovný pomer dohodou. Súhlasili pod podmienkou vyplatenia
odstupného, na čo však nemali zákonný nárok, preto odmietol na dohodu pristúpiť. Dňa 09.1.2009 došlo
k reálnemu odovzdaniu funkcie a ostatných vecných náležitostí súvisiacich s výkonom práca a za týmto
účelom bol podpísaný i Odovzdávajúci a preberajúci protokol, pod podmienkou, že tieto veci zostanú
k dispozícii odporcu, resp. ekonómky a do času vzájomnej dohody bude prevádzka otvorená. Dňa
13.1.2009 sa navrhovateľky do práce nedostavili, rovnako ani 14.1.2009 Kontrolu vykonal i dňa 19.1.,

22.1. Navrhovateľky do práce nenastúpili, svoju neprítomnosť neospravedlnili, neuviedli dôvod svojej
neprítomnosti. Na základe uvedeného postupoval v zmysle príslušných predpisov Zákonníka práce.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi založenými v spise a to: pracovnými
zmluvami zo dňa 29.04.2005, odovzdávajúceho a preberajúceho protokolu zo dňa 09.1.2009, návrhom
dohôd o rozviazaní pracovného pomeru zo dňa 10.1.2009, okamžitého skončenia pracovného pomeru
zo dňa 23.1.2009, stanoviskom k okamžitému skončeniu pracovného pomeru zo dňa 28.1.2009,
návrhu dohody o rozviazaní pracovného pomeru zo dňa 30.1.2009, pokusu o zmier zo dňa 13.2.2009,
doručeniek, písomných stanovísk účastníkov konania k vykonanému dokazovaniu. Na prejednanie
veci súd nariadil pojednávanie, kde vypočul účastníkov konania, ich právnych zástupcov a navrhnutých
svedkov.

Okresný súd Pezinok dňa XX.X.XXXX rozsudkom č.k. XC XX/XXXX-XXX rozhodol tak, že návrh
navrhovateliek v 1. a 2. rade ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol.

Na základe odvolania navrhovateliek v 1. a 2. rade, Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa
XX.XX.XXXX, č.k. XXCo XX/XXXX-XXX rozhodol tak, že rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil
mu vec na ďalšie konanie. V odôvodnení rozhodnutia uložil súdu prvého stupňa doplniť dokazovanie o
predloženie evidencie dovoleniek aj s podpísanými dovolenkovými lístkami za obdobie predchádzajúce
roku 2009, kde skúmanie tejto otázky sa javí podstatné pre posúdenie, či neprítomnosť navrhovateliek
počas tvrdeného čerpania dovolenky v mesiaci januári 2009 je možné považovať za ich absenciu na
pracovisku, alebo čerpanie dovolenky na zotavenie. Vo vzťahu k finančným nárokom na vyplatenie
stravného vo výške 1524,29 eur za obdobie od 20.3.2006 do 26.01.2009 u navrhovateľky v 1. rade a
v sume 1776,94 eur za obdobie od 20.3.2006 do 28.1.2009 u navrhovateľky v 2 rade, odvolací súd
uviedol, že tieto nie sú nárokmi z neplatne skončeného pracovného pomeru, ale trvajúceho.

Súd prvého stupňa viazaný rozhodnutím a právnym názorom súdu odvolacieho, doplnil dokazovane
v naznačenom smere a zaviazal odporcu povinnosťou predložiť dovolenkové lístky navrhovateliek za
obdobie roku 2006,2007,2008 a 2009. Tieto boli zo strany odporcu predložené tak vo fotokópii ako aj
v origináloch.

Navrhovateľky v 1. a 2. rade pracovali u odporcu na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej dňa 29.4.2005
na pozícii realitný maklér a administratívny pracovník. Miestom výkonu práce bola M. - F. H., L. XX, S..
Zmluva bola uzatvorená na dobu neurčitú, so skúšobnou dobou 3 mesiace, so začiatkom pracovného
pomeru dňom 01.5.2005. Mzda bola dohodnutá na sumu 10.000,-Sk mesačne.

Na základe výzvy odporcu zo dňa 05.1.2009 na odovzdanie pracovnej pozície, bol dňa 09.01.2009
podpísaný Odovzdávajúci a preberajúci protokol, z ktorého obsahu je zrejmé, že Navrhovateľka v 1.
rade odovzdala osobný počítač, tlačiareň HP, pevný telefón + bezdrôtový telefón. Fotoaparát, agendu,
mobilný telefón NOKIA + nabíjačka, USB kľúč, pečiatku, pokladňu s hotovosťou 6.200,-Sk a nábytok.

Navrhovateľka v 2. rade odovzdala osobný automobil Opel Corsa, letné pneumatiky 4 ks, kľúč k
automobilu, osobný počítač, agendu, mobilný telefón NOKIA + nabíjačku a nábytok.

Navrhovateľkám v 1. a 2. rade bola predložená Dohoda o rozviazaní pracovného pomeru uzavretá
podľa § 60 Zákonníka práce v spojení s § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, datovaná dňa
10.1.2009. Z obsahu dohody vyplýva, že zamestnávateľ a zamestnanec sa dňa 31.12.2008 dohodli
na skončení pracovného pomeru dňom 10.1.2009. Dôvodom je nadbytočnosť zamestnanca a zrušenie
jeho pracovného miesta, s tým že v spoločnosti nie je možné pre zamestnanca vytvoriť pracovné miesto
nové. Dohoda obsahuje vyhlásenie, že zamestnanec sa vzdáva nároku na odstupné. Navrhovateľky v
1. a 2. rade Dohodu o rozviazaní pracovného pomeru nepodpísali.

Dňa 17.1.2009 odcestovali navrhovateľka v 1. a 2. rade na dovolenku, čo vyplýva zo Zmluvy o obstaraní
zájazdu, kde zotrvali do 24.1.2009.

Dňa 23.1.2009 adresoval odporca navrhovateľkám v 1. a 2. rade prípis - Okamžité skončenie
pracovného pomeru, s odôvodnením, že v dňoch 13.1.-22.1.2009 bolo kontrolou zistené, že sa bez
právneho dôvodu nenastúpili do práce. Svoju neprítomnosť nadriadenému neoznámili a ani dodatočne

neospravedlnili, pričom toto konanie bolo vyhodnotené ako závažné porušenie pracovnej disciplíny.
Pracovný pomer končí okamžite podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce z dôvodu závažného
porušenia pracovnej disciplíny.

Na okamžité skončenie pracovného pomeru reagovala navrhovateľka v 1. rade nedatovaným
stanoviskom. Uviedla, že obdŕžala list, ktorým s ňou odporca okamžite skončil pracovný pomer dňom
doručenia oznámenia. Uviedla, že okamžité skončenie pracovného pomeru neakceptuje, nakoľko
dôvody v ňom uvedené sú vykonštruované a nepravdivé. Uviedla, že trvá na ďalšom zamestnaní.
Dôvodila, že je ochotná ukončiť pracovný pomer zákonným spôsobom podľa § 60 Zákonníka práce,
z organizačných dôvodov. Poukázala, že v zmysle príslušných ustanovení Zákonníka práce jej patrí
odstupné a toho sa nemieni vzdať. Od 09.1.2009 nemohla vykonávať dohodnutú prácu. Vyzvala
odporcu, aby jej predložil návrh Dohody o skončení pracovného pomeru k 31.1.2009.

Stanovisko navrhovateľky v 1. rade bolo podľa doručenky odporcovi doručené dňa 30.1.2009 ( J. M.
X.Á. X, K. ), na adrese L. XX. S. prevzala zásielku osoba menom s podpisom „ H. „.

Navrhovateľka v 2. rade zaslala odporcovi obsahovo totožné stanovisko k okamžitému skončeniu
pracovného pomeru , ktoré bolo odporcovi doručované na adresu X. X, K. ) , zásielka bola uložená
na pošte a nevyzdvihnutá v odbernej lehote. Na adrese L. XX. S. prevzala zásielku osoba menom s
podpisom „ H. „., dňa 29.1.2009.

Navrhovateľka v 2. rade predložila súdu Dohodu o rozviazaní pracovného pomeru datovanú dňa
30.1.2009, z ktorej obsahu vyplýva, že dňa 31.12.2008 sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodli na
skončení pracovného pomeru dňom 31.1.2009. Dôvodom je nadbytočnosť zamestnanca a zrušenie jeho
pracovného miesta, s tým že v spoločnosti nie je možné pre zamestnanca vytvoriť pracovné miesto nové.
Dohoda obsahuje vyhlásenie, že zamestnávateľ sa zaväzuje vyplatiť odstupné vo výške 2- násobku
priemerného mesačného platu vo vyúčtovaní mzdy za mesiac január 2009. Dohoda nie je podpísaná.

Dňa 13.2.2009 adresovala navrhovateľka v 2. rade odporcovi Pokus o zmier, kde vyzvala odporcu
aby najneskôr do 28.2.2009 uspokojil jej oprávnené nároky, ktoré jej vznikli s doposiaľ trvajúceho
pracovného pomeru, v opačnom prípade vec odovzdá právnikovi, s cieľom domáhať sa svojich nárokov
súdnou cestou.

Na nariadenom pojednávaní navrhovateľka v 1. rade uviedla, že od apríla 2005 bola v pracovnom
pomere u odporcu, na pozícii realitnej maklérky. Dňa 24.12.2008 sa od navrhovateľky 2. rade dozvedela,
že odporca s nimi chce prejednať ďalšie varianty ich spolupráce. Stretli sa 05.1.2009 a odporca sa
vyjadril, že s chce s nimi ukončiť pracovný pomer dohodou. Dňa 09.1.2009 odovzdali všetky veci, ktoré
im boli zverené v súvislosti s výkonom práce a podpísali odovzdávací a preberací protokol. Odporca im
predložil Dohodu, s ktorej obsahom však nesúhlasili a odmietli ju podpísať. V pondelok, dňa 12.1.2009
chceli riadne nastúpiť do práce, ale priestory kancelárie boli zatvorené. Navštívili teda Úrad práce
v Malackách, kde oslovili právnika a žiadali ho o radu. Ten im poradil, aby každý deň chodili do
práce a snažili sa plniť si svoje pracovné povinnosti. Každý deň chodili do práce, ale kancelária bola
vždy zatvorená. Dňa 17.1.2009 odcestovali na vopred plánovanú dovolenku, ktorá bola zaplatená od
októbra a odporca bol o nej ústne informovaný. Po návrate našla v pošte doporučený list, v ktorom jej
bolo oznámené, že odporca s ňou okamžite končí pracovný pomer pre závažné porušenie pracovnej
disciplíny, ktoré spočíva v tom, že sa v dňoch 13.1.2009 až 27.-1.2009 nedostavila do práce. Odporcovi
doručila obratom list, v ktorom mu oznámila, že skončenie pracovného pomeru neakceptuje a trvá na
ďalšom zamestnaní. Vykonala ešte jeden pokus o zmier a to dňa 13.2.2009, avšak bezvýsledne.

Navrhovateľka v 2. rade uviedla, že sled skutkového deja je u nej totožný, ako u navrhovateľky v 1.
rade. SMS správou jej odporca dňa 24.12.2008 oznámil, že sa chce stretnúť, čo sa aj stalo. Bola jej
predložená dohoda o skončení pracovného pomeru, ktorú odmietla podpísať. Dňa 09.1.2009 odovzdala
všetky veci. Dňa 12.1.2009 chcela nastúpiť do práce, ale priestory boli zatvorené. 17.1.2009 odcestovali
na lyžovačku. Počas dovolenky ju telefonicky kontaktoval majiteľ budovy, že vraj polovica zariadenia
z kancelárie je vyprataná a sú v nej dvaja muži. Po návrate z dovolenky obdŕžala poštou oznámenie
o okamžitom skončení pracovného pomeru. Toto považuje za neplatné z dôvodov, ktoré už uviedla
navrhovateľka v 1. rade.

Právny zástupca navrhovateliek uviedol, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany odporcu ,
datované dňa 26.1.2009 považuje za neplatné. Dôvodil, že dňa 28.12.2008 odporca prekvapivo oznámil,
že firma neprosperuje a je potrebné zrušiť prevádzku Toto rozhodnutie bolo prekvapivé, nakoľko nájom
priestorov bol zaplatený až do konca marca 2009. Odporca predložil navrhovateľkám Dohodu o skončení
pracovného pomeru, s uvedením § 63 ods. 1 písm. b/ ZP, čo je nadbytočnosť, zrejme s cieľom vyhnúť sa
plateniu odstupného. Dňa 09.1.2009 odovzdali navrhovateľky celú agendu a keďže dohodu o skončení
pracovného pomeru odmietli podpísať, chodili na ďalej do práce. Kancelária bola však zamknutá.
Dňa 17.1.2009 odcestovali na dovolenku, o čom bol odporca informovaný. Čerpanie dovolenky bolo
vždy vecou ústnej dohody a dovolenkové lístky sa nevypisovali. Dňa 26.1.2009 obdŕžali navrhovateľky
oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru. Obe oznámili odporcovi, že ho neakceptujú a
trvajú na ďalšom zamestnaní.

K priebehu pojednávania doručila súdu dňa 03.3.2010 stanovisko právna zástupkyňa odporcu.
Uviedla, že niektoré vyjadrenia navrhovateliek boli nepresné. Jediným motívom odporcu, ktorý zaslal
dňa 28.12.2008 navrhovateľke v 2. rade SMS, bolo dohodnúť si stretnutie po Novom roku, kde by
prebrali ďalšie možnosti ich vzájomnej spolupráce. Navrhol im rozšírenie aktivít do Bratislavy, kde je
trh s realitami prosperujúcejší. Tieto však vyjadrili svoj zamietavý postoj. Fakt, že nájom priestorov bol
zaplatený do konca marca 2009 svedčí o záujme odporcu spolupracovať s navrhovateľkami. Návrh
skončiť pracovný pomer však bol daný z ich strany. Odporca im teda dňa 09.1.2009 predložil Dohodu
o skončení pracovného pomeru, ktorej vzor skopíroval bez konzultácie s právnikom. Odovzdanie
vecí a agendy nebolo relevantnou prekážkou v práci, nakoľko bolo dohodnuté, že naďalej budú
pokračovať v práci až kým sa nedohodnú na spôsobe ukončenia pracovného pomeru. Nie je pravdou,
že priestory kancelárie boli zavreté, nakoľko odporca i jeho syn sa tam zdržovali a navrhovateľky sa
do práce nedostavili. Navrhovateľky do práce neprišli, čo zdôvodňujú dovolenkou, o ktorej odporcu
nikdy neinformovali a i keby tomu tak bolo, čerpať dovolenku nemožno iba na základe jednostranného
oznámenia zamestnanca.

Odporca vypovedal, že na začiatku boli vzťahy medzi ním a navrhovateľkami priateľské, presvedčili ho
aby spolu pracovali. Vybavil im kanceláriu, kúpil auto a dohodli si mzdové podmienky. Realitná činnosť
dlhšie stagnovala a tak sa rozhodol to riešiť. Stretol sa s navrhovateľkami a navrhoval rozšírenie činnosti
na Bratislavu, tie však nesúhlasili a uviedli, že končia. 09.1.2009 priniesli Odovzdávajúci protokol,
on narýchlo vypracoval Dohodu o skončení pracovného pomeru, ktorá mala nedostatky, čoho si je
vedomý. Navrhovateľky odmietli Dohodu podpísať. Odporca bol teda v tom , že pracovný pomer trvá,
navrhovateľky však ani raz neprišli do práce, nepokúsili sa mu zavolať, radšej kontaktovali právnika.
Naposledy ich videl 09.1.2009. S Odovzdávajúcim protokolom prišli navrhovateľky a kľúče v ňom
uvedené nie sú, našiel ich až po 2 týždňoch vo veciach, ktoré odovzdali.

Pokiaľ ide o spôsob čerpania dovolenky, odporca uviedol, že ak dovolenka trvala 1-2 dni oznamovali
to ekonómke, kde si vypisovali dovolenkový lístok.

Svedok Z.. S. K. vypovedal, že ho v januári 2009 navštívili navrhovateľka v 1. a 2. rade v rámci
bezplatného právneho poradenstva. Informovali sa ako majú postupovať, že im bola predložená Dohoda
o skončení pracovného pomeru a či majú nárok na odstupné. Oznámil im, že ak Dohodu nepodpíšu,
pracovný pomer trvá a majú chodiť naďalej do práce. Uviedli že sa tam nevedia dostať a poprosili ho,
aby im túto skutočnosť osvedčil. Išiel s nimi do sídla kancelárie a dvere boli zamknuté. O dva dni sa
tam zastavil po pracovnej dobe a situácia bola rovnaká. Neskôr ho informovali, že bol s nimi okamžite
skončený pracovný pomer a radili sa ako postupovať.

Svedok M. H. vypovedal, že je synom odporcu. Odporca ho požiadal, niekedy v januári 2009, aby bol
prítomný v kancelárii od stredy do piatku toho istého týždňa. Mal dvíhať telefóny. Bol tam od 7.00 do
16.00, odskočil si ba niečo kúpiť jesť. Navrhovateľky tam neboli a nevie sa vyjadriť prečo. Spolu s ním
tam bol i kamarát O. G..

Svedkyňa O. Č. uviedla, že desať rokov robí odporcovi účtovníctvo. Navrhovateľky boli jeho
zamestnankyne. Niekedy začiatkom roka 2009 ju odporca informoval, že sa chce s navrhovateľkami
porozprávať ohľadne realitnej činnosti. Neskôr uviedol, že sa nedohodli. Okolo 18.1.2009 ju požiadal,
či by nemohla byť v kancelárii, aby bola v styku s klientmi, Vyhovela mu a chodila do kancelárie od
20.1.2009 - do 23.1.2009, v čase od 8.30 do 14.00. Počas tejto doby navrhovateľky neprišli a ani

sa neozvali. Odporca ju požiadal, aby pripravila výstupné papiere a ukončenie pracovného pomeru s
navrhovateľkami.

Pokiaľ ide o čerpanie dovolenky, toto sa oznamovalo svedkyni, nakoľko mala na starosti mzdy. Bola
tu veľká dôvera medzi odporcom a zamestnancami a spravidla navrhovateľky zavolali svedkyni, že
čerpali dovolenku, ona pripravila dovolenkové lístky a odporca ich následne podpísal. V januári 2009
navrhovateľky čerpanie dovolenky neavizovali, dovolenkové lístky podpísané neboli. Nebolo bežné, že
navrhovateľky čerpajú dovolenku naraz.

Svedkyňa F. K. vypovedala, že je známa navrhovateliek, nakoľko pracovali na jednej chodbe. Prvý
januárový týždeň roku 2009 stretla navrhovateľky, ako si sťahujú veci z kancelárie. Uviedli, že odporca
im chce dať výpoveď. Zastavili sa i ďalší týždeň, s tým, že nevedia dostať do kancelárie a nemajú kľúče.
Sama skúšala kľučku a kancelárii, bolo zatvorené. V januári ich videla celkom 3x. Neskôr tam videla
dvoch chlapcov, spoznala svedka M. H..

Z potvrdenia Strednej priemyselnej školy elektrotechnickej, na L. W. I. G. súd zistil, že svedok M. H. bol
neprítomný v škole v dňoch: 09.1. 2009, 12.1.2009 - 20.1.2009, 23.1.2009-28.1.2009.

K vykonanému dokazovaniu zaslala vyjadrenie právna zástupkyňa odporcu, ktoré bolo doručené súdu
dňa 07.10.2010. K výpovedi svedka Z.. S. K. uviedla, že svedok nedisponuje žiadnymi záznamami,
z ktorých by bol presne zrejmá čas obhliadky pracoviska . Dňa 13.1.2009 uvádza len približný čas,
okolo 9.00 hod., v tom čase sa však v priestoroch kancelárie nachádzal odporca. Ohliadku dňa 15.1.
vykonal po pracovnej dobe. Prítomnosť na pracovisku svedka M. H. potvrdila i svedkyňa F. K. a majiteľ
budovy, ktorý telefonoval, že v priestoroch kancelárie sú dvaja muži. Svedkyňa O. Č. potvrdila, že
bolo zaužívanou praxou oznamovať čerpanie dovolenky odporcovi a následne jej, aby mohla pripraviť
dovolenkové lístky. V danom prípade však žiadna dovolenka svedkyni oznámená nebola. Z výpovede
svedkyňa F. K. vyplynulo, že videla navrhovateľky 3 krát, čo preukazuje, že tvrdenia navrhovateliek o
to, ako chodili denne do práce a nemohli sa dostať na pracovisko, sú nepravdivé.

V súhrne možno konštatovať, že svedecké výpovede potvrdili fakt, že navrhovateľky nechodili
bezdôvodne v dňoch 12-17.01. riadne do práce. Zaujímavou skutočnosťou je, že napriek proklamovanej
snahe dostať sa na miesto výkonu práce, ani jedna z navrhovateliek nekontaktovala odporcu ako
zamestnávateľa ani telefonicky ani písomne. Vzhľadom na to mal odporca kvalifikovaný dôvod
skončenia pracovného pomeru s navrhovateľkami.

K vykonanému dokazovaniu sa vyjadril i právny zástupca navrhovateliek a to podaním doručeným
súdu dňa 28.3.2011. Súd vybral z tohto vyjadrenia podstatné tvrdenia. Právny zástupca navrhovateliek
uviedol. Uviedol, že tvrdenia odporcu nie sú pravdivé, sú špekulatívne a zakrývajú skutočné dôvody
jeho konania voči navrhovateľkám. Okamžite skončil pracovný pomer s navrhovateľkami z dôvodu
závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktoré videl v tom, že sa navrhovateľky nedostavili do práce.
Navrhovateľky na pracovisku boli, avšak odporca im sám odňal možnosť prácu vykonávať, tým, že
podpísal Odovzdávajúci a preberajúci protokol. Odporca nikdy nenaznačil, že chce činnosť realitnej
kancelárie presunúť do Bratislavy, nenaznačil ani, že činnosť kancelárie stagnuje. Dňa 05.1.2009 sa s
nimi stretol, aby ich vyzval na odovzdanie agendy a vecí a nenavrhol žiadne varianty ďalšej spolupráce.
Nie je pravdou, že si pre čerpaní dovoleniek vypisovali dovolenkové lístky. Predmetná dovolenka bola
zaplatená už od októbra a odporca s jej čerpaním súhlasil. Odporca žiadal okamžité odovzdanie agendy
a na základe toho vyhotovili navrhovateľky Odovzdávajúci a preberajúci protokol. Tento odporca
podpísal a navrhovateľky to brali ako ukončenú záležitosť.

Skúmaním dovolenkových lístkov tak navrhovateľky v 1. rade, ako aj navrhovateľky v 2. rade súd zistil,
že tieto sú vypísané jednou osobou, totožným písmom a jedným perom. Na žiadnom z týchto lístkov sa
nenachádza podpis zamestnanca, teda navrhovateľky v1. alebo 2. rade.

Na pojednávaní dňa 13.11.2013 súd opätovne vypočul svedkyňu O. Č., ktorá totožne ako pri prvom
výsluchu uviedla, že pre odporcu pracovala a pracuje ako externá účtovníčka. Čerpanie dovoleniek v
prípade navrhovateliek v 1. a 2. rade prebiehalo počas trvania ich pracovného pomeru vo veľkej dôvere.
Na konci mesiaca iba telefonicky nahlásili koľko dní dovolenky čerpali a ona to nahlásila odporcovi.
Následne vypísala dovolenkové lístky, ktoré odporca dodatočne podpísal. Nevedela presne uviesť, či

vopred odporca o čerpaní dovoleniek vedel alebo nie. V januári 2009 sa robili výplaty na február 2009 a
odporca jej oznámil, aby pripravila skončenie pracovného pomeru dohodou a aby tam zahrnula čerpanie
alikvotnej časti dovolenky, nakoľko navrhovateľky vtedy nechodili do práce.

Navrhovateľky na uvedenom pojednávaní tiež predložili súdu vyčíslenie stravného a to navrhovateľka v
navrhovateľka v 1. rade v sume 1.117,99 eur za obdobie od 19.3.2006 do 01.10.2009 a navrhovateľka
v 2. rade v sume 952,303 eur za obdobie od 19.3.2006 do 01.5.2009.

V písomnej záverečnej reči právny zástupca navrhovateliek v 1. a 2. rade uviedol, že navrhuje, aby súd
po vykonanom dokazovaní vyniesol rozsudok, ktorým určí neplatnosť okamžitého skončenia pracovného
pomeru s tým, že pracovný pomer skončil dohodou pre nadbytočnosť a s výpovednou lehotou 2 mesiace
a navrhovateľkám v 1. a 2. rade patrí dvojmesačné odstupné. Zároveň priznal navrhovateľkám v 1. a 2.
rade právo na stravné vyčíslené na poslednom pojednávaní.

V záverečnej písomnej reči právna zástupkyňa odporcu poukázala na jednotlivé svedecké výpovede
vypočutých svedkov, z ktorých obsahu v súhrne vyplynulo, že navrhovateľky v 1. a 2. rade neodôvodnene
a neospravedlnene nechodili v dňoch 12.1.2009-17.1.2009 do práce. Odporca mal preto kvalifikovaný
dôvod skončenia pracovného pomeru s navrhovateľkami a skončenie pracovného pomeru uskutočnené
v súlade s príslušnými právnymi predpismi.

Pre prípad, že by súd dospel k záveru, že skončenie pracovného pomeru je neplatné, z dôvodu procesnej
opatrnosti odporca navrhol, aby súd v zmysle § 79 ods. 2 Zákonníka práce nepriznal navrhovateľkám
náhradu mzdy presahujúcu obdobie 12 mesiacov z dôvodu, že sa svojím konaním nepochybne pričinili
o to, že zamestnávateľ bol nútený ich pracovný pomer skončiť.

Pokiaľ ide o finančné nároky navrhovateliek súvisiace so zabezpečením stravovania, ide o nároky z
trvajúceho pracovného pomeru. Odporca poukázal na to, že počas trvania pracovného pomeru sa
navrhovateľky nikdy nedomáhali zaplatenia stravného, z čo je možné dovodiť, že im stravné poskytované
bolo. Časť uplatneného nároku za obdobie od 29.4.2005 do 18.3.2006 je navrhovateľkami uplatnené po
uplynutí všeobecnej premlčacej doby a preto odporca vnáša námietku premlčania. Pokiaľ ide o zvyšok
nároku, nebol podložený žiadnymi dôkazmi a nie je jasné ani ako navrhovateľky dospeli k vyčísleniu
sú, ktoré požadujú. Odporca je toho názoru, že navrhovateľky v tejto časti návrhu neuniesli dôkazné
bremeno a preto je v tejto časti potrebné ich návrh zamietnuť, alebo vylúčiť na samostatné konanie.

Podľa ust. § 59 ods. 1 Zákonníka práce, pracovný pomer možno skončiť: a) dohodou, b) výpoveďou),
okamžitým skončením, d) skončením v skúšobnej dobe.

Podľa ust. § 60 ods. 1 Zákonníka práce, ak sa zamestnávateľ a zamestnanec dohodnú na skončení
pracovného pomeru, pracovný pomer sa skončí dohodnutým dňom.

Podľa § 60 ods. 2. Zákonníka práce, dohodu o skončení pracovného pomeru zamestnávateľ a
zamestnanec uzatvárajú písomne. V dohode musia byť uvedené dôvody skončenia pracovného pomeru,
ak to zamestnanec požaduje alebo ak sa pracovný pomer skončil dohodou z dôvodov organizačných
zmien.

Podľa § 68 ods. 1) Zákonníka práce, zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne
a to iba vtedy, ak zamestnanec
a) bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin
b) porušil závažne pracovnú disciplínu

Podľa § 70 Zákonníka práce, okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj
zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom vymedziť dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným
dôvodom, a musia ho v stanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné. Uvedený
dôvod sa nesmie dodatočne meniť.

Podľa § 77 Zákonníka práce, neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým
skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ
uplatniť na súde najneskôr v lehote 2 mesiacov odo dňa, keď mal pracovný pomer skončiť.

Podľa § 79 ods. 3 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ skončil pracovný pomer neplatne a zamestnanec
netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, platí, ak sa zamestnávateľ nedohodne písomne
inak, že jeho pracovný pomer skončil dohodou, ak:
a) bola daná neplatná výpoveď, uplynutím výpovednej doby
b) bol pracovný pomer neplatne skončený okamžite alebo v skúšobnej dobe, dňom, keď sa mal pracovný
pomer skončiť.

Podľa § 79 ods. 4 Zákonníka práce, v prípadoch ustanovených v odseku 3 písm. b) zamestnanec má
nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného zárobku podľa § 134 za výpovednú dobu dvoch
mesiacov.

Podľa § 111 Zákonníka práce čerpanie dovolenky určuje zamestnávateľ po prerokovaní
so zamestnancom podľa plánu dovoleniek určeného s predchádzajúcim súhlasom zástupcov
zamestnancov tak, aby si zamestnanec mohol vyčerpať dovolenku s pravidla v celku a do konca
kalendárneho roka. Pri určovaní dovolenky je potrebné prihliadať na úlohy zamestnávateľa a oprávnené
záujmy zamestnanca.

Podľa § 134 ods. 1) Zákonníka práce Priemerný zárobok na pracovnoprávne účely (ďalej len "priemerný
zárobok") zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období
a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období.

Podľa § 134 ods. (2) Zákonníka práce, rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci
štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu
kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka,
ak tento zákon neustanovuje inak

Podľa § 152 ods. 1) Zákonníka práce , zamestnávateľ je povinný zabezpečovať zamestnancom vo
všetkých zmenách stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy priamo na pracoviskách alebo
v ich blízkosti. Túto povinnosť nemá voči zamestnancom vyslaným na pracovnú cestu, s výnimkou
zamestnancov vyslaných na pracovnú cestu, ktorí na svojom pravidelnom pracovisku odpracovali viac
ako štyri hodiny. Povinnosť zamestnávateľa ustanovená v prvej vete sa nevzťahuje na zamestnancov
pri výkone práce vo verejnom záujme v zahraničí.

Podľa § 152 ods. (2) Zákonníka práce, zamestnávateľ zabezpečuje stravovanie podľa odseku 1 najmä
poskytovaním jedného teplého hlavného jedla vrátane vhodného nápoja zamestnancovi v priebehu
pracovnej zmeny vo vlastnom stravovacom zariadení, v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa
alebo zabezpečí stravovanie pre svojich zamestnancov prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej
osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby, ak ich sprostredkuje u právnickej osoby
alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie poskytovať stravovacie služby. Nárok na poskytnutie stravy
má zamestnanec, ktorý v rámci pracovnej zmeny vykonáva prácu viac ako štyri hodiny. Ak pracovná
zmena trvá viac ako 11 hodín, zamestnávateľ môže zabezpečiť poskytnutie ďalšieho teplého hlavného
jedla.

Podľa § 152 ods. (3) Zákonníka práce. zamestnávateľ prispieva na stravovanie podľa odseku 2 v sume
najmenej 55 % ceny jedla, najviac však na každé jedlo do sumy 55 % stravného poskytovaného pri
pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa osobitného predpisu. Okrem toho zamestnávateľ poskytuje
príspevok podľa osobitného predpisu.

Po zhodnotení zisteného skutkové stavu, súd dospel k nasledujúcim právnym záverom.

Navrhovateľka v 1. rade sa podaným návrhom domáhala určenia neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru zo dňa 23.1.2009 doručeného jej 26.01.2009, vyplatenia náhrady mzdy za
obdobie od 28.01.2009 vo výške 15,09 eur za každý pracovný deň a vyplatenia finančných nárokov
na zabezpečenie stravovania za obdobie od 20.3.2006 do 26.1.2009 v sume 1524,29 eur, neskôr
modifikovaný na sumu 1117,99 eur.

Navrhovateľka v 2. rade sa podaným návrhom domáhala určenia neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru zo dňa 23.1.2009 doručeného jej 28.01.2009, vyplatenia náhrady mzdy za
obdobie od 29.01.2009 vo výške 15,09 eur za každý pracovný deň a vyplatenia finančných nárokov
na zabezpečenie stravovania za obdobie od 20.3.2006 do 26.1.2009 v sume 1776,94 eur, neskôr
modifikovaný na sumu 952,30 eur.

Neskôr už navrhovateľky v 1. a 2. rade na pokračovaní pracovného pomeru netrvali a žiadali, aby súd
určil, že tento skončil dohodou z dôvodu nadbytočnosti, za čo im patrí v zmysle zákona odstupné za 2
mesiace. Zároveň trvali na vyplatení „stravného„

Každý z uplatnených nárokov je potrebné posudzovať samostatne, podľa prislúchajúcej hmotnoprávnej
úpravy. Zákonná konštrukcia dôkazného bremena v sporoch o určenie neplatnosti pracovného pomeru
je upravená tak, že dôkazné bremeno zaťažuje zamestnávateľa - ktorý je povinný nepochybným a
jednoznačným spôsobom preukázať existenciu závažného porušenia pracovnej disciplíny u každej z
navrhovateliek a ďalej to,

K neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru:
Formálno-právnymi predpokladmi platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru
zamestnávateľom je jeho písomná forma, skutkové vymedzenie dôvodu tak, aby ho nebolo možné
zameniť s iným dôvodom a doručenie zamestnancovi v ustanovenej lehote.

Naplnenie skutkovej podstaty ustanovenia § 68 ods. 1 písm. b) je nutné posudzovať individuálne podľa
okolností konkrétneho prípadu.

Neplatnosť skončenia pracovného pomeru môže zamestnanec uplatniť na súde najneskôr v lehote 2
mesiacov odo dňa, keď mal pracovný pomer skončiť. Ide o prekluzívnu lehotu, čo znamená, že jej
uplynutím právo na uplatnenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru na súde zanikne. Súdy sú ex
offo povinné prizerať na zánik práva.

Ustanovenie § 68 Zákonníka práce hovorí, že okamžité skončenie pracovného pomeru je výnimočným
spôsobom skončenia pracovného pomeru a možno k nemu pristúpiť zo strany zamestnávateľa iba zo
zákonných dôvodov.

Formálnymi znakmi a predpokladmi platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru podľa § 70
Zákonníka práce, je jeho písomná forma, skutkové vymedzenie jeho dôvodu tak, aby nebolo možné
ho zameniť s iným dôvodom a jeho doručenie zamestnancovi v zákonom stanovenej lehote.

Okamžité skončenie pracovného pomeru je jednostranný právny úkon, ktorý je zavŕšený doručením
listiny, ktorou sa okamžité skončenie pracovného pomeru oznamuje druhej strane. V okamžitom
skončení pracovného pomeru je nutné jeho dôvod skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť
s iným dôvodom.

V konaní bolo preukázané, ako aj konštatoval Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. XXCo XX/XXXX,
že formálno-právne podmienky vyžadované pre okamžité skončenie pracovného pomeru v ustanovení
§ 70 Zákonníka práce boli splnené, teda bola dodržaná písomná forma, kvalifikovaný spôsob doručenia
obom navrhovateľkám, zrušujúci prejav obsahoval dostatočne konkretizovaný a skutkovo vymedzený
dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru, bola dodržaná mesačná subjektívna lehota plynúca
od odo dňa, kedy sa odporca o porušení pracovnej disciplíny dozvedel a zároveň plynúca v rámci
zákonnej 1. ročnej objektívnej lehoty.

Výnimočnosť takéhoto spôsobu skončenia pracovného pomeru spočíva v skutočnosti, že jeho použitie
prichádza do úvahy iba v prípadoch taxatívne určených a že jeho právne účinky nastanú už doručením
zamestnancovi. Jedným zo zákonom prípustných dôvodov skončenia pracovného pomeru, je závažné
porušenie pracovnej disciplíny. Závažné porušenie pracovnej disciplíny zákon ako pojem, presne
nedefinuje. Naplnenie skutkovej podstaty závažného porušenia pracovnej disciplíny, je teda potrebné
skúmať vždy podľa okolností konkrétneho prípadu.

Závažné porušenie pracovnej disciplíny videl odporca tak u navrhovateľky v 1. a 2. rade v tom, že sa
neodôvodnene a neospravedlnene nedostavili do práce v čase od 13.1.2009 do 22.1.2009, čo odporca
vyhodnotil ako neospravedlnenú absenciu zamestnanca na pracovisku.

Navrhovateľky v 1. a 2. rade sa bránili tvrdením, že dňa 09.01.2009 sa odporca pokúšal s nimi ukončiť
pracovný pomer dohodou o skončení pracovného pomeru podľa § 60 a 63 odsek 1 Zákonníka práce
s tým, že pracovný pomer má skončiť dňa 10.01.2009 so vzdaním sa na vyplatenie odstupného.
Navrhovateľky v 1. a 2. rade „Dohodu„ odmietli podpísať a následne od 12.1.2009 sa snažili nastúpiť
riadne do práce, čo im však umožnené nebolo, nakoľko kancelária bola zavretá. Dňa 17.1.2009 obe
odcestovali na vopred plánovanú a ústne odsúhlasenú dovolenku.

Vykonaným dokazovaním a to najmä svedeckými výpoveďami, bolo zistené, že na pracovisku vládla
veľká miera dôvery, medzi odporcom ako zamestnávateľom a navrhovateľkami v 1. a 2. rade ako
zamestnankyňami. Jednalo sa o priateľské až osobné vzťahy, ktoré však boli neskôr narušené práve
v osobnej rovine. Pokiaľ ide o čerpanie dovoleniek prax bola taká, že navrhovateľky 1. a 2. rade počet
dní dovolenky čerpaných v danom kalendárnom mesiaci nahlasovali na konci mesiaca a to externej
účtovníčke O. Č., ktorá počet dní čerpanej dovolenky zamestnankyňami nahlásila odporcovi. Následne
vystavila dovolenkové lístky, ktoré odporca dodatočne podpísal. Uvedené tvrdenie navrhovateliek bolo
potvrdené svedeckou výpoveďou svedkyne O. Č., ako aj predloženými dovolenkovými lístkami za roky
2006-2009. Z predložených dovolenkových lístkov je zrejmé, že boli vystavené jednou osobou, jedným
písmom, jedným perom a na všetkých absentuje podpis zamestnanca. Čo zároveň potvrdzuje tvrdenie
navrhovateliek, že dovolenkové lístky boli vystavené dodatočne a navrhovateľky dovolenkové lístky pred
žiadosťou o čerpanie dovolenky nepodpisovali.

Porušenie pracovnej disciplíny, ktoré zakladá dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru musí
vykazovať známky závažného porušenia. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že dňa 05.1.2009 sa
navrhovateľky v 1. a 2. rade na výzvu odporcu stretli, aby prejednali podmienky ich ďalšej spolupráce.
Boli však vyzvané na odovzdanie vecí a funkcie, ktoré sa uskutočnilo 9.1.2009, kedy bol podpísaný
Odovzdávajúci a preberajúci protokol. Následne bola obom predložená na podpis Dohoda o rozviazaní
pracovného pomeru podľa § 60 v spojení s § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, ktorú však
navrhovateľky v 1. a 2. rade odmietli podpísať. Dôvodom bola skutočnosť, že predmetná dohoda
obsahovala súhlas so vzdaním sa nároku na odstupné. Pracovný pomer navrhovateliek v 1. a 2. rade
teda neskončil a naďalej trval. Dňa 12.1.2009 sa obe dostavili do práce, avšak dvere do kancelárie
boli zatvorené. Uvedené potvrdil svedok Z.. S. K., ktorý osvedčil , že kancelária bola zatvorená aj dňa
13.1.2009 a tiež i o dva dni neskôr.

Podľa § 47 ods. 1 písmeno b) Zákonníka práce je zamestnávateľ povinný prideľovať zamestnancovi
prácu podľa pracovnej zmluvy, platiť mu za vykonanú prácu mzdu a utvárať podmienky na plnenie
pracovných úloh tak, aby si zamestnanec mohol plniť svoje pracovné povinnosti v určenom pracovnom
čase. Podľa ustálenej judikatúry, ktorú podporil i Krajský súd v Bratislave v uznesení XXCo XX/XXXX-
XXX, v prípade, ak zamestnávateľ prestane riadne zamestnancovi prideľovať prácu, nie je osobitnou
povinnosťou zamestnanca sa osobitne dožadovať prideľovania práce podľa druhu práce v dohodnutej
pracovnej zmluve. Ak teda odporca v dňoch od 13.1. do 16.1.2009 prestal prideľovať navrhovateľkám
prácu v zmysle pracovnej zmluvy, hoci ich pracovný pomer stále trval, nemožno túto skutočnosť pripísať
na ťarchu navrhovateliek v 1. a 2. rade a vyhodnotiť ich neprítomnosť na pracovisku ako absenciu.

Zákonník práve v ustanoveniach § 100 a nasledujúcich nevymedzuje akým spôsobom si zamestnávateľ
a zamestnanec majú dohodnúť rozsah a čas čerpania dovolenky. Z výkladu § 111 Zákonníka práce je
možné vyvodiť, že zamestnávateľ je oprávnený zasahovať, odsúhlasovať, či presne určiť čas čerpania
dovolenky a počet jej dní, pričom je povinný prihliadať i na záujmy zamestnanca.

Dňa 17.1.2009 odcestovali obe navrhovateľky spoločne na plánovanú dovolenku. Dovolenkové lístky
si nevypísali s tým , že počet dní čerpanej dovolenky nahlásia na konci mesiaca, ako to bývalo
predtým zvykom. Odporca však vyhodnotil ich neprítomnosť na pracovisku ako absenciu. Vykonaným
dokazovaním bolo preukázané, že takýto postup pri čerpaní dovolenky bol na pracovisku zaužívaný
a obvyklý. Nie je preto možné, aby zamestnávateľ niečo, čo sa doposiaľ dialo z jeho písomným
súhlasom, vyhlásil odrazu jednostranne sa porušenie pracovnej disciplíny a okamžite skončil pracovný
pomer zo zamestnancom. Zamestnankyne, navrhovateľky v 1. a 2. rade konali podľa zaužívaných

a obvyklých pravidiel, ktoré boli tvorené v duchu veľmi nadštandardných až osobných vzťahov na
pracovisku. Čerpanie dovolenky na zotavenie spôsobom obvyklým preto nemožno vyhodnotiť ako
závažné porušenie pracovnej disciplíny, nakoľko pracovná disciplína bola práve takto zamestnávateľom
nastavená. K námietke odporcu, že v danom prípade bola narušená zastupiteľnosť zamestnankýň
navzájom, nakoľko obe čerpali dovolenku v tom istom čase, súd uvádza, že opäť išlo o situáciu,
ktorá nebola na pracovisku neobvyklá. Súdu bolo predložené potvrdenie, podľa ktorého čerpali obe
navrhovateľky dovolenku spoločne v termíne od 01.6.2007 - 13.6.2007 a to spolu s odporcom.

Z uvedeného výkladu vyplýva, že neprítomnosť navrhovateliek na pracovisku v dňoch 13.1.2009 až
22.1.2009 nebola neospravedlnená a ani nedôvodná, respektíve nemohla byť vyhodnotená ako závažné
porušenie pracovnej disciplíny a nemohla byť preto dôvodom pre okamžité skončenie pracovného
pomeru. Súd preto dospel k záveru, že okamžité skončenie pracovného pomeru navrhovateľky v 1. rade
a navrhovateľky v 2. rade vykonané listom zo dňa 23.1.2009 a doručené navrhovateľke v 1. rade dňa
26.1.2009 a dňa 28.1.2009 navrhovateľke v 2. rade, je neplatné.

K nárokom z neplatne skončeného pracovného pomeru :
Druh a rozsah nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru je závislý od toho či zamestnanec
trvá alebo netrvá na pokračovaní pracovného pomeru.

Navrhovateľky v 1. a 2. rade sa pôvodne domáhali, aby náhrady mzdy vo výške priemerného
mesačného zárobku za obdobie od 29.1.2008 naďalej a trvali na ďalšom zamestnaní, respektíve
vyslovení skončenia pracovného pomeru k určitému dátumu. V záverečnom návrhu doručenom súdu
dňa 21.11.2013 sa navrhovateľky v 1. a 2. rade domáhali vyslovenia skončenia pracovného pomeru
dohodou z dôvodu nadbytočnosti s výpovednou lehotou 2 mesiace a zaplatení odstupného vo výške
stanovenej zákonom za dobu 2 mesiace.

Z uvedeného návrhu súd ustálil, že navrhovateľky ďalej netrvajú na tom, aby ich pracovný pomer
pokračoval.

Podľa § 79 ods. 3 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ skončil pracovný pomer neplatne a zamestnanec
netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, platí, ak sa zamestnávateľ nedohodne písomne
inak, že jeho pracovný pomer skončil dohodou, ak:
a) bola daná neplatná výpovede , uplynutím výpovednej doby,
c) bol pracovný pomer neplatne skončený okamžite alebo v skúšobnej dobe, dňom, keď sa mal pracovný
pomer skončiť.

Podľa obsahu okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 23.01. 2009 doručenému
navrhovateľke v 1. rade dňa 26.1.2009 a navrhovateľke v 2. rade dňa 28.1.2009, mal pracovný pomer
skončiť dňom jeho doručenia.

Z uvedeného je potom možné, v spojení s výkladom ustanovenia § 79 ods. 3 Zákonníka práce dovodiť,
že pracovný pomer skončil dohodou dňom 26.1.2009 u navrhovateľky v 1. rade a dňa 28.1.2009 u
navrhovateľky v 2. rade.

V prípadoch keď zamestnanec po neplatnom skončení pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa
netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, platí zákonná fikcia, že pracovný pomer skončil
dohodou a náhrada mzdy mu okrem zákonom stanoveného rozsahu, nepatrí. Pri neplatnom okamžitom
skončení pracovného pomeru dňom kedy mal pracovný pomer skončiť má zamestnanec nárok na
náhradu mzdy vo výške priemernej mzdy za dobu výpovednej lehoty.

Výpovedná lehota v danom prípade bola dvojmesačná a navrhovateľkám patrí náhrada mzdy vo výške
priemerného mesačného zárobku za 2 mesiace. Priemerný mesačný zárobok na pracovnoprávne
účely sa zisťuje podľa § 134 ods. 1 Zákonníka práce zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na
výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období.
Zisťuje sa priemerný hodinový zárobok = hrubá mzda zúčtovaná v rozhodujúcom období deleno
počet odpracovaných dní v rozhodujúcom období. Rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok
predchádzajúci štvrťroku v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Zisťuje sa vždy k prvému dňu
kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka.

Rozhodujúcim obdobím v danom prípade je u oboch navrhovateliek štvrťrok od 01.10.2008 do
31.12.2008.

Výpočet náhrady mzdy u navrhovateľky v 1. rade:
Hrubá mzda navrhovateľky v 1. rade danom období bola 10.000,-Sk/mesiac, teda 30.000,-Sk v
rozhodujúcom období. V rozhodujúcom období odpracovala navrhovateľka v 1. rade 66 dní z čoho
vyplýva, že jej denná mzda 454,55 €, t.j. 15,09 eur.
Počet odpracovaných dní v mesiaci 22 x 15,09 € = 331,98 x 2 = 663,96 €

Navrhovateľke v 1. rade patrí náhrada mzdy v trvaní 2 mesačnej výpovednej lehoty v sume 663,96 eur.

Výpočet náhrady mzdy u navrhovateľky v 2. rade:
Hrubá mzda navrhovateľky v 2. rade danom období bola 10.000 Sk/mesiac, teda 30.000,-Sk v
rozhodujúcom období. V rozhodujúcom období odpracovala navrhovateľka v 2. rade 66 dní, z čoho
vyplýva, že jej denná mzda 454,55 €, t.j. 15,09 eur.
Navrhovateľke v 2. rade patrí náhrady mzdy v trvaní 2 mesačnej výpovednej lehoty v sume 663,96 eur.

Súd v tomto prípade vychádzal z ustanovenia § 79 ods. 3 Zákonníka práce , ktorý predpokladá pod
písmenom b) že pracovný pomer skončil dohodou ak bol pracovný pomer neplatne skončený okamžite
alebo v skúšobnej dobe a to dňom, keď sa mal pracovný pomer skončiť. Pracovný pomer teda nekončí
okamžitým skončením, ale dohodou podľa § 60 ods. 1 Zákonníka práce. Nejde o prípady uvedené pod
§ 63 ods. 1 písmeno b) Zákonníka práce a k nárokom z neplatne skončeného pracovného pomeru
ukončeného okamžitým skončením pracovného preto nepatrí výplata odstupného. Súd preto žalobe
vyhovel iba v časti a to v súlade s § 79 ods. 4 Zákonníka práce a v časti návrhu na zaplatenie odstupného
žalobu zamietol. Rovnako z uvedených dôvodov zamietol tú časť návrhu navrhovateliek, ktorou sa
domáhali určenia, že ich pracovný pomer skončil dohodou podľa § 63 ods. 1 písmeno b) Zákonníka
práce. Zákonné znenie § 79 ods. 3 celkom jasne predpokladá ukončenie pracovné pomeru dohodou
podľa § 60 ods. 1 Zákonníka práce.

K nárokom na zabezpečenie stravovania zo strany zamestnávateľa :
Podľa § 152 Zákonníka práce, zamestnávateľ je povinný zabezpečovať zamestnancom stravovanie. Ak
nemôže zamestnávateľ zabezpečiť stravovanie na pracovisku, je povinný poskytnúť zamestnancovi
finančný príspevok na stravovanie.

Podľa § 152 ods. 2 Zákonníka práce, výška finančného príspevku na stravovanie musí byť najmenej 55
% z ceny jedla, pričom cenou jedla sa rozumie hodnota stravovacej poukážky. Ide o nárok zamestnanca
vyplývajúce z trvajúceho pracovného pomeru.

Navrhovateľka v 1. rade si v pôvodnom znení návrhu uplatnila nárok na finančný príspevok na
stravovanie za obdobie od 20.03.2006, čo je spätne 3 roky od podania návrhu do skončenia pracovného
pomeru, neskôr návrh modifikovala a žiadala priznať nárok na zaplatenie stravného za obdobie od
20.03.2006 do 01.10.2009, kedy sa zamestnala u nového zamestnávateľa, celkom v sume 1.117,25 €.

Navrhovateľka v 2. rade si v pôvodnom znení návrhu uplatnila nárok na finančný príspevok na
stravovanie za obdobie od 20.3.2006, čo je spätne 3 roky od podania návrhu do skončenia pracovného
pomeru, neskôr návrh modifikovala a žiadala priznať nárok na zaplatenie stravného za obdobie od
20.03.2006 do 01.5.2009, kedy sa zamestnala u nového zamestnávateľa, celkom v sume 952,303 eur.

Odporca namietol premlčanie časti nároku na zaplatenie finančného príspevku na stravovanie a to za
obdobie od 29.04.2005 do 18.03.2006.

Súd však uvádza, že zaplatenie stravného za uvedené obdobie nie je predmetom konania, nakoľko
navrhovateľky v 1. a 2. rade si uplatnili svoj nárok za obdobie počnúc dňom 20.03.2006, čo je 3 roky
spätne od podania návrhu.

Pokiaľ ide o námietku odporcu, že stravné bolo súčasťou vyplácanej mzdy, jeho pravdivosť odporca
súdu nepreukázal. Skúmajúc výplatný lístok za mesiac 1/2009 tak u navrhovateľky v 1. rade, ako aj

navrhovateľky v 2. rade, súd dospel k záveru, že finančný príspevok na stravovanie nebol súčasťou
vyplatenej mzdy, nakoľko táto položka sa na výplatnom lístku nenachádza.

Výpočet stravného u navrhovateľky v 1. rade:
Rok 2006 (od 20.03.2006) - odpracované dni 173 x 66,80,-Sk = 11.556,-Sk z toho 55% = 6.356,02,-Sk
Rok 2007 - odpracované dni 230 x 66,80,-Sk = 15.364,-Sk z toho 55% = 8.450,20,-Sk
Rok 2008 - odpracované dni 89 x 66,80,-Sk = 5.945,20,-Sk z toho 55% = 3.270,-Sk + 141 dní x 73,50,-
Sk = 10.363,50,-Sk z toho 55 % = 5700,-Sk
Rok 2009 do 26.1.2009 - odpracované dní 14,5 x 2,50 eura = 36,25 eura = 19,94 eur.
Spolu výška stravného v sume 809,17 eur.

Výpočet stravného u navrhovateľky v 2. rade:
Rok 2006 (od 20.03.2006) - odpracované dni 168 x 66,80,-Sk = 11.222,40,-Sk z toho 55% = 6.172,32,-Sk
Rok 2007 - odpracované dni 225 x 66,80,-Sk = 15.030,-Sk z toho 55% = 8.266,50,-Sk
Rok 2008 - odpracované dni 98 x 66,80,-Sk = 6.546,40,-Sk z toho 55% = 3.600,50,-Sk + 131 dní x
73,50,-Sk = 9.628,50,-Sk z toho 55 % = 5.295,70-Sk
Rok 2009 do 26.01.2009 - odpracované dní 12 x 2,50 eura = 30 eur = 16,50 eur.
Spolu výška stravného v sume 790,98 eur.

Počet odpracovaných dní v mesiaci u jednotlivo u každej navrhovateľky súd zistil porovnaním
dovolenkových lístkov a počtom pracovných dní v danom kalendárnom roku. Výška hodnoty stravovacej
poukážky stanovuje opatrenie o sumách stravného Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny.

Súd priznal navrhovateľkám právo na zaplatenie stravného za odpracované dni počnúc 20.3.2006 do
26.1.2009 u navrhovateľky v 1. rade a počnúc dňom 20.03.2006 do 28.1.2009 u navrhovateľky v 2. rade,
vo zvyšujúcej časti návrh zamietol, z dôvodu skončenia pracovného pomeru v januári 2009.

Navrhovateľky v 1. a 2. rade boli v konaní úspešné v časti uplatneného návrhu. Súd im v súlade s §
142 ods. 2 OSP a s poukazom na záverečný návrh doručený súdu dňa 21.11.2009 priznal náhradu
trov konania vo výške 20 % z celkovo vyčíslenej náhrady trov konania. O presnej výške náhrady trov
konania súd rozhodne doplňujúcim uznesením po ich riadnom vyčíslení.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie v lehote 15 dní
odo dňa jeho doručenia, na tunajšom súdu, písomne v troch
vyhotoveniach.

Podľa § 205 O. s. p. ods. 1 ) v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup
súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O. s. p., odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že,
a) neboli splnené podmienky konania, rozhodol vecne nepríslušný súd prvého stupňa, rozhodnutie súdu
prvého stupňa vyniesol vylúčený sudca alebo súd prvého stupňa bol nesprávne obsadený; to neplatí,
ak senát rozhodoval namiesto samosudcu
b) konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré neboli
doteraz uplatnené
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
g) súd prvého stupňa neprihliadol na námietky odvolateľa napriek tomu, že na to neboli splnené
podmienky podľa § 175 ods. 3, časť prvej vety za bodkočiarkou.