Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, July 9, 2015

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 19Co/215/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 3112226348
Dátum vydania rozhodnutia: 09. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beáta Čupková
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2015:3112226348.4

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Beáty Čupkovej a sudkýň JUDr. Viery
Škultétyovej a JUDr. Aleny Záhumenskej v právnej veci navrhovateľa W., s.r.o., so sídlom W. XX, A.,
IČO XX XXX XXX, zastúpeného H. W., s.r.o., so sídlom X. 4, A., IČO XX XXX XXX, proti odporcovi
Slovenská republika, zastúpenému Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné
námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa
proti rozsudku Okresného súdu Trenčín č.k. 11C/390/2012 -99 zo dňa 11. marca 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal proti
odporcovi zaplatenia náhrady majetkovej škody vo výške 4.054,21 Eur a náhrady nemajetkovej ujmy
vo výške 810,90 Eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Trenčín. Odporcovi
nepriznal náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil § 41 ods. 2 písm. c),
d), § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 3 ods. 1 písm. d), § 6 ods. 1, 2 a 4, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods.
1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5 Ústavy SR ako aj príslušné ustanovenia
Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Na
základe tvrdení navrhovateľa sa nesprávneho úradného postupu mal súd prvého stupňa dopustiť tým,
že žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nerozhodol v zákonnej lehote. Z
vykonaného dokazovania mal za preukázané, že súdny exekútor Q.. T. K. podal dňa 17.02.2011 na
Okresný súd Trenčín žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného W.,
s.r.o. proti povinnému Q. A.. Exekučným titulom bol rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu. Exekučný
súd uznesením č.k. 62Er/209/2011-10 zo dňa 28.02.2011 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietol. Od podania žiadosti o poverenie na exekúciu dňa 17.02.2011 do vydania rozhodnutia
o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na exekúciu dňa 28.02.2011 exekučným súdom uplynula
doba 11 dní. Po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil § 41 ods. 2 písm. c), d), § 44 ods.
2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.06.2010 do 31.05.2011, ďalej § 3 ods. 1 písm. d), §
6 ods. 1, 2, 4, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, čl. 1 ods. 2, čl. 2 ods. 2, čl. 7 ods. 5 Ústavy
SR, ako aj príslušné ustanovenia Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách. V prejednávanej veci skúmal, či boli dané predpoklady vzniku zodpovednosti
žalovanej za škodu. Poukázal na to, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného od 01.06.2011
a z § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku vyplýva, že 15-dňová lehota na vydanie poverenia pre
exekúciu sa nevzťahuje na rozhodnutie o exekučnom titule, ktorým je rozhodnutie rozhodcovského

súdu. Dospel k záveru, že povinnosťou orgánu štátu je len v 15-dňovej lehote vydať poverenie na
exekúciu, ak exekučný titul spĺňa zákonom stanovené podmienky a takýto postup vyplýval aj zo znenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného pred novelou č. 102/2011 Z.z.. Vzhľadom na uvedené
konštatoval, že postup súdu, ktorý rozhodol o zamietnutí poverenia na exekúciu v lehote 8 dní od podania
návrhu, nemožno označiť za rozporný so zákonom a lehotu, v ktorom bolo rozhodnutie o zamietnutí
žiadosti o poverenie na exekúciu vydané, nemožno charakterizovať ako prieťahy v súdnom konaní.
Ďalej uviedol, že so vstupom Slovenskej republiky do európskeho hospodárskeho a právneho systému
boli do Občianskeho zákonníka Zákonom č. 150/2004 Z.z. s účinnosťou od 01.04.2004 v Hlave V.
začlenené ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 až § 60) a uvedená právna úprava
má základ v Smernici Rady č. 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách. Z § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka mu vyplynulo, že zmluvné podmienky upravené
spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Pripomenul,
že spotrebiteľ sa nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť
svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre
spotrebiteľa priaznivejší. Poukázal na skutočnosť, že Slovenská republika je viazaná medzinárodnými
záväzkami, zmluvami a predpismi, ako aj Smernicami Európskej únie, vrátane Smernice č. 93/13/EHS,
a medzinárodné záväzky, vyplývajúce z členstva Slovenskej republiky v Európskej únii, majú prednosť
pred právnym poriadkom platným na území SR. Uviedol, že na súd bola kauza predložená až v rámci
exekučného konania a po zistení, že zmluva o úvere obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky
a vykonateľný rozhodcovský rozsudok obchádza ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, resp. na práva
spotrebiteľa a neprijateľné zmluvné podmienky vôbec neprihliadol, exekučný súd zamietol návrh na
vydanie poverenia. Takýmto postupom podľa jeho názoru exekučný súd iba neuznal rozhodcovský
rozsudok za spôsobilý exekučný titul a navrhovateľ si mohol svoje právo na vymoženie istiny s
príslušenstvom vymáhať žalobou na všeobecnom súde, v podstate okamžite po doručení rozhodnutia o
zamietnutí poverenia na exekúciu a získať nový exekučný titul a na jeho podklade viesť ďalšiu exekúciu.
V danej súvislosti zdôraznil, že v konečnom dôsledku bolo exekučné konanie zastavené z dôvodu, že
navrhovateľ si z dvoch možných alternatív v základnom konaní vybral súkromnoprávny orgán
- rozhodcovský súd s rozhodcovským (súkromnoprávnym) konaním, teda dal prednosť tomuto orgánu
pred všeobecnými súdmi, čím sa vyhol súdnej kontrole neprijateľnosti zmluvných podmienok, ktorú v
základnom sporovom konaní pri plnení zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere skúma súd ex offo. Ak
by rozhodcovské súdy postupovali rovnakým spôsobom ako všeobecné súdy a vychádzali by zo súdnej
praxe, Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 a Zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch a ďalších zákonov na ochranu spotrebiteľa, súd by nemal dôvod v rámci exekučného konania
kontrolovať obsah celej zmluvy o spotrebiteľskom úvere a posudzovať prijateľnosť, resp.
neprijateľnosť zmluvných podmienok a žiadosť o poverenie na exekúciu zamietnuť. Z týchto dôvodov
dospel k záveru, že exekučný súd nepochybil vo svojom úradnom postupe. V danom prípade teda
nemal za preukázaný žiaden z predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu a to nesprávny úradný
postup, ani vznik škody v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom ani výška nejakej škody.
O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnej žalovanej náhradu trov
konania nepriznal, lebo si ich v lehote stanovenej v § 151 ods. 1 O.s.p. nevyčíslila.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ z dôvodov, že v konaní došlo
k vadám uvedeným v ust. § 221 ods. 1 O.s.p. a to, že v spojení s ust. § 205 ods. 2 písm. a)
O.s.p. sa mu postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, v spojení s ust. § 221 ods. 1
písm. f) O.s.p., v konaní rozhodoval vylúčený sudca (§ 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods.
1 písm. g) O.s.p.), súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil podľa ust. § 205 ods. 2 písm. a)
O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci,
pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, zároveň dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam. Doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti, dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatňované a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa vec prejednal v neprítomnosti odporcu a jeho právneho
zástupcu postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. s tým, že navrhovateľ riadne a včas požiadal o zrušenie
pojednávania. Navrhovateľ uskutočnil podanie, ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich
k tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu je potrebné z konania
vylúčiť, pričom okolnosť, že odvolací súd nevzhliadol v označených veciach a skutočnostiach dôvod na
vylúčenie sudcu nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti, nemožno
tohto sudcu považovať za nestranného. Uviedol, že názor odvolacieho súdu vo veci nestrannosti
pre rozpor s rozhodovacou praxou iných odvolacích súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu

pre ľudské práva v Štrasburgu, neobstojí. Navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho
práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia odvolacieho súdu. Čo sa týka
konečného rozhodnutia vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania do
úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Súd sa nedostatočne
oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné viesť konanie, keď ignoroval žiadosť navrhovateľa
o odročenie nariadeného pojednávania z dôležitého dôvodu. Rovnako nemal možnosť vyjadriť sa k
tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho
rozhodnutia. Súd sa tiež dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že navrhovateľom namietané
lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu
nenasvedčujú. Namietal porušenie svojho práva na kontradiktórne konanie, kedy navrhovateľ ako strana
konania nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov, nemal možnosť k týmto
dôkazom o prednesoch vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.
Kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa k tvrdeniam
protistrany, ale vzťahuje sa aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy.
Čo sa týka skutočnosti, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, poukázal
na skutočnosť, že súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia akéhokoľvek
dôvodu určil sám. Poukázal tiež na judikatúru Ústavného súdu, koncepciu spravodlivého súdneho
konania s tým, že kontradiktórnosť súdneho procesu sa neobmedzuje len na oprávnenie vyjadrovať sa
k tvrdeniam protistrany, ale aj na rovnaké oprávnenie voči dôkazom, ktoré súd získal z vlastnej iniciatívy,
pričom nie je ani dôležité to, či tieto skutočnosti boli známe iba jednej strane, alebo žiadnej z nich.
Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je v odôvodnení rozhodnutia poznateľný a nie je
zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový
základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah si určil sám, keď navrhovateľ žiadal vykonať dokazovanie
všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný list. Žiadal preto, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok
súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na opätovné prejednanie.

Odporca sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd v Trenčíne vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok okresného súdu je
potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219 ods.
2 O.s.p. sa krajský súd v celom rozsahu stotožňuje s vecne správnym odôvodnením okresného súdu,
na ktoré v celom rozsahu poukazuje.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení
skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvého stupňa
ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil aj náležite vyhodnotil (nález Ústavného súdu SR sp.zn.
III ÚS 36/2010). Jeho úvahy a dôvody podporujú príslušný záver o nedôvodnosti nároku navrhovateľa.
Rozhodnutie súdu je presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako aj záver, ku ktorým na základe
týchto premís súd prvého stupňa dospel sú pre právnickú, ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne
aj spravodlivé.

Navrhovateľ založil svoj nárok v prejednávanej veci na tom skutkovom základe, že exekučný súd
rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia dňa 22.03.2011, pričom konanie začalo dňa 27.01.2011, t.z.
že k rozhodnutiu o žiadosti o udelenie poverenia došlo po uplynutí zákonom stanovenej lehoty, pričom
omeškanie predstavuje viac ako 54 dní.

Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa žiadne z týchto tvrdení sa nezakladá
na pravde.

Ako správne konštatoval súd prvého stupňa a odvolací súd sa s týmto konštatovaním v celom rozsahu
stotožňuje, navrhovateľ podáva žiadosť o udelenie poverenia prostredníctvom súdneho exekútora na
Okresný súd Trenčín dňa 17.02.2011 a k zamietnutiu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie dochádza uznesením Okresného súdu Trenčín zo dňa 28.02.2011.

Odvolací súd v tomto prípade zdôrazňuje, že podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku lehota 15 dní
od doručenia žiadosti sa vzťahuje len na situáciu, keď exekučný súd vydá poverenie pre exekúciu, aby

vykonal exekúcie. Z textu ustanovenia nevyplýva, že by procesná lehota 15 dní dopadala aj na prípady,
keď súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu zo zákonom a žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Z tohto pohľadu potom nemožno konštatovať
žiadne porušenie lehoty na rozhodnutie.

Zároveň odvolací súd zdôrazňuje, že čo sa týka postupu súdu v exekučnom konaní s poukazom na § 45
zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v náväznosti na ustanovenia Zákona o ochrane
spotrebiteľov v Občianskom zákonníku, Zákone o spotrebiteľských úveroch, je exekučný súd vždy ex
offo povinný skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje spotrebiteľa na plnenie právom nedovolené
a v rozpore s dobrými mravmi. Spotrebiteľské právo jedno z najdynamickejšie sa rozvíjajúcich odvetví
súkromného práva, ktoré priamo alebo nepriamo ovplyvňujú aj právne predpisy na úrovni Európskeho
spoločenstva vrátane judikatúry Súdneho dvora EÚ. Nemožno sa preto v žiadnom prípade stotožniť s
tvrdením navrhovateľa, že v prejednávanej veci sa nejednalo po právnej stránke o zložitú vec.

Čo sa týka jednotlivých odvolacích námietok, odvolací súd nezistil, že by bola navrhovateľovi postupom
súdu odňatá možnosť konať pred súdom, že by vo veci rozhodoval vylúčený sudca, prípadne, že by
súd nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, ani že súd dospel k
nesprávnym skutkovým zisteniam na základe vykonaných dôkazov a že rozhodnutie súdu prvého stupňa
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Súd prvého stupňa neporušil právo účastníkov konania na spravodlivý proces s tým, že neobstojí
námietka zo strany navrhovateľa v tom smere, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca.
Ako vyplýva z obsahu spisu súdu prvého stupňa o námietke navrhovateľa ohľadom námietky zaujatosti
sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie bolo právoplatne rozhodované uznesením Krajského
súdu v Trenčíne zo dňa 19.10.2012 pod sp.zn. 19NcC/115/2012, kedy krajský súd rozhodol, že sudkyňa
Okresného súdu Trenčín Q.. M. K. nie je vylúčená z prejednania a rozhodovania veci. Čo sa týka
samotnej námietky ohľadom rozhodovania vylúčeným sudcom, odvolací súd zdôrazňuje, tak ako bolo
uvedené už v predchádzajúcom rozhodnutí, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani
to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne podľa tvrdenia navrhovateľa svojim nesprávnym
úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu za majetkovú a nemajetkovú ujmu
v zmysle zákona 514/2003 Z.z.. Odvolací súd tiež poukazuje na to, že Ústavný súd SR opakovane
odmietol sťažnosti navrhovateľa, ktorými namietal porušenie svojich základných práv na súdnu ochranu
a spravodlivý proces z dôvodu, že odvolací súd nevylúčil všetkých sudcov súdov prvého stupňa,
pričom svoj nárok odvodzuje od postupu tohto súdu prvého stupňa.

Okrem toho nie je pravdivé tvrdenie v odvolaní, že súd prvého stupňa prejednal vec v neprítomnosti
navrhovateľa a odporcu a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods. 2 O.s.p. s tým,
že súd prvého stupňa sa riadne zaoberal z akého dôvodu pojednával napriek tej skutočnosti, že riadne
predvolaní účastníci sa na pojednávanie nedostavili.

Rovnako ďalšie odvolacie námietky zo strany navrhovateľa neobstoja z dôvodu, že súd prvého
stupňa na prejednanie veci nariadil pojednávanie, ktorého termín vytýčil na 11.03.2014, navrhovateľ
predvolanie na pojednávanie prevzal dňa 18.02.2014, čím účastníkom konania vytvoril predpoklady
pre uplatnenie možnosti vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré považujú pre rozhodnutie vo
veci za podstatné. Na predmetnom pojednávaní sa navrhovateľ zároveň mohol oboznámiť s obsahom
vyjadrenia odporcu k návrhu na začatie konania, predmetného pojednávania sa však
napriek riadne doručenému predvolaniu nezúčastnil, rovnako ako ani odporca, preto nemožno uzavrieť,
že by v danej súvislosti navrhovateľovi bola súdom prvého stupňa odňatá možnosť vyjadriť sa k
tvrdeniam odporcu v konaní. Súd prvého stupňa sa riadne zaoberal vyhodnotením žiadosti navrhovateľa
o odročenie pojednávania a taktiež v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, z akých dôvodov návrh
navrhovateľa na prerušenie konania zamietol.

Odvolací súd rovnako nezistil, že by súd prvého stupňa v prejednávanej veci aplikoval nesprávne právne
predpisy a preto v konečnom dôsledku rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 224 ods. 1 v spojení s § 142
ods. 1 a § 151 ods. 1, 2 O.s.p., kedy úspešnému odporcovi v konaní náhrada trov odvolacieho konania

priznaná nebola, nakoľko tento si žiadne trovy odvolacieho konania neuplatnil a z obsahu spisu mu trovy
odvolacieho konania nevyplývajú.

Rozhodnutie bolo senátom prijaté jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .