Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 30, 2015

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Cob/67/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7298897382
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Sopoliga

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2015:7298897382.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Sopoligu a členov senátu

JUDr. Jozefa Vancu a JUDr. Gabriely Varhalíkovej v právnej veci žalobcu: S. F., narodený: XX.X.XXXX,
bytom: S. č. 12, E., zastúpený advokátom: A.. A. C., sídlo: Q. č. 1, E., proti žalovanej: Z.. E. O.,
narodená: XX.X.XXXX, bytom: Z. č. 3, E., zastúpená advokátom: A.. Z. E., sídlo: U. č. XX, E., v konaní
o zaplatenie 9.462,17 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice
II č. k. 31Cb/608/1998-837 zo dňa 13.12.2013 jednomyseľne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j erozsudok súdu prvého stupňa.

Žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania v sume 314,38 eur na účet právneho
zástupcu v lehote do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol v celom rozsahu žalobu o zaplatenie 9.462,17 eura
s prísl. a uložil žalobcovi povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania vo výške 8.354,92 eur na účet
právneho zástupcu žalovanej.

V rozhodnutí uviedol, že po povolení obnovy konania (uznesením zo dňa 2.4.2012) sa vykonalo a
doplňovalo ďalšie dokazovanie a z výsledkov dokazovania vyplýva, že pohľadávky uplatnené žalobcom

v tomto konaní (odmena za vykonanie protetických prác pre žalovanú v období január až október 1994)
podľa § 324 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka zanikli splnením ešte pred podaním žaloby. Súd totiž
dospel k záveru, že plnenie poskytnuté spoločnosti M., s.r.o. v súvislosti s úhradou záväzkov celkovo
presahovalo sumu vo výške 703.150,- Sk (zálohy 260.645,- Sk, zápočet 214.197,- Sk a priame platby
228.308,- Sk), pričom hodnota vykonaných protetických prác v danom období bola vo výške 548.555,-
Sk, prípadne 551.125,- Sk.

Za najviac spornú skutočnosť v rámci sporu označil to, či fakturácia spoločnosti M., s.r.o. (vykonaná
faktúrami č. XXXX a XXXX) obsahovala aj zaúčtovanie odmeny za vykonanie tzv. nadštandardných
úkonov (t.j. ktoré nepreplácala zdravotná poisťovňa a ktoré v konečnom dôsledku uhrádzali pacienti
žalovanej). V tejto súvislosti vychádzal z výpovede svedkyne B. (pojednávanie dňa 14.6.2013), kde sa
konštatuje, že sporné nadštandardné výkony boli zaúčtované v predmetných faktúrach spoločnosti M.,
s.r.o., t.j. priame platby pacientov žalovanej vykonané v prospech M.-u, s.r.o. za výkony v januári 1994
až októbri 1994 boli čiastočnými úhradami pohľadávky žalobcu uplatňovaných v tomto konaní. Výpoveď

tejtosvedkynepovažovalzahodnovernúajzdôvodu,žeideobývalúpracovníčkutejtospoločnosti,ktorá
disponuje príslušnými informáciami zo svojej priamej skúsenosti pri výkone svojej pracovnej činnosti.Poukázal aj na znalecký posudok č. XX/XX zo dňa 3.1.2007, kde bolo znalcom uvedené, že fakturácia
mala byť znížená o výšku úhrad vykonaných priamymi platbami (šekmi). Aj keď čiastočne zmenil toto
svoje stanovisko výpoveďou na pojednávaní 27.2.2008, poznamenal súd, že znalec svoj záver pozmenil

narýchlo bez znalostí neskôr objavených a predložených primárnych dokladov, t.j. laboratórnych lístkov,
(na základe ktorých sa povolila obnova konania), ktoré v celom svojom rozsahu boli podkladom
neskoršej fakturácie, pričom tieto obsahovali všetky výkony, t.j. štandardné aj neštandardné, ako to
potvrdila uvedená svedkyňa.

Mal za preukázané, že žalobca svojim listom zo dňa 3.2.1995 vykonal jednostranné započítanie
(čiastočne započítanie) svojich pohľadávok, ktoré uplatnil v tomto konaní v zmysle § 580 Občianskeho
zákonníka. Započítal svoju pohľadávku voči žalovanej v časti zodpovedajúcej celkovej sume 214.197,-
Sk so záväzkami spoločnosti M. s.r.o., voči žalovanej titulom jej nároku na vrátenie pôžičiek.

Proti rozsudku bolo včas podané odvolanie žalobcom.

Žalobca navrhol zmeniť rozsudok súdu prvého stupňa tak, že sa žalobe v celom rozsahu vyhovie.

Odvolací súd mal teda rozhodnúť o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 9.462,17 eur s úrokom
z omeškania vo výške 18% z dlžnej sumy ročne od 7.12.1994 do zaplatenia a to v lehote do 3 dní a

nahradiť trovy celého konania. Alternatívne navrhol zrušiť rozhodnutie súdu prvého stupňa v zmysle §
221 ods. 1 písm. h) O.s.p. a vrátiť vec na ďalšie konanie.

V odvolaní uviedol, že dôvodmi na podanie odvolania je ustanovenie § 205 ods. 2 písm. a), d), e),
f) O.s.p. V podstate zdôraznil skutočnosť, že nesúhlasí so záverom súdu prvého stupňa, že nové

dôkazy, ktoré v rámci obnovy konania žalovaná predložila, majú preukázať skutočnosť, že žalobcom
uplatnená pohľadávka bola v celom rozsahu uhradená zálohovými platbami žalovanej, priamymi
platbami pacientov žalovanej a tiež zápočtom vzájomných pohľadávok žalovanej a pôvodného veriteľa
(predchodcu žalobcu).

Uvedený záver totiž nie je v súlade s vykonanými dôkazmi vyplývajúcimi z pôvodného konania ako aj z
dôkazov, ktoré vykonal súd v rámci povolenej obnovy konania.

Súd prvého stupňa z vykonaných dôkazov nesprávne vyhodnotil skutkový stav. Za správny považoval
záver súdu prvého stupňa, že žalobca (jeho právny predchodca t.j. spoločnosť M., s.r.o. ako zhotoviteľ)

vykonal pre žalovanú dielo v hodnote 568.555,- Sk, resp. v zmysle faktúr č. XXXX a č. XXXX v hodnote
551.125,- Sk. Zároveň za nesporné mal preukázané aj skutočnosť (žalobcom uznanú), že zálohovými
platbami uhradila žalovaná celkovú sumu 260.665,- Sk, takže uplatnil iba ako nárok (v tomto konaní)
rozdiel v sume 290.480,- Sk.

Považoval za úplne nesprávny právny záver súdu, že pohľadávka žalobcu zanikla započítaním v
súlade s § 580 Občianskeho zákonníka a to listom žalobcu zo dňa 3.2.1995. Tento list totiž nie je
možné považovať za relevantný úkon smerujúci k započítaniu pohľadávok žalovanej, pretože žalobca
zákonným spôsobom neprejavil vôľu smerujúcu k zápočtu vzájomných pohľadávok. Tento list bol
žalovanej zaslaný, ako informatívny list, o vykonaných výkonoch zubnej techniky s vyúčtovaním prijatých

záloh od žalovanej. Zároveň poprel, aby žalovaná mala akékoľvek pohľadávky z titulu vrátenia pôžičiek
voči právnemu predchodcovi žalobcu a na tieto skutočnosti zo strany súdu neboli vykonané žiadne
relevantné dôkazy, či skutočne nárok žalovanej na vrátenie pôžičiek vznikol, resp. či mala žalovaná voči
právnemu predchodcovi nejaké nároky z tohto titulu, pričom súd vychádzal jedine z predmetného listu
zo dňa 3.2.1995.

Záver súdu o zániku nároku žalobcom jeho započítaním je preto prekvapujúci, ktorý nemá oporu v
doterajšom dokazovaní. Keďže v rámci dokazovania na súde prvého stupňa neboli predložené žiadne
dôkazy o nároku žalovanej voči spoločnosti, predložil odvolaciemu súdu listiny, z ktorých vyplýva, že
nejde o nároky žalovanej voči právnemu predchodcovi žalobcu, ale ide o zmluvu o pôžičke s inými

veriteľmi, s inými dlžníkmi (. R.). Zároveň nebola poskytnutá žiadna pôžička na úhradu záväzku právnym
predchodcom žalobcu vo vzťahu k spoločnosti B. s.r.o., o čom predložil v odvolacom konaní dohodu
o zabezpečení uhradenia dlhu a list spoločnosti. Nedošlo teda k zániku časti pohľadávok žalovanej
započítaním pohľadávok v súlade s ust. § 580 Občianskeho zákonníka.Zároveň zdôraznil, že nepovažuje za správny záver súdu prvého stupňa, že sporné nadštandardné
výkony boli zaúčtované v predmetných faktúrach spoločnosti M., s.r.o. napriek tomu, že ich pacienti

hradili na účet spoločnosti M., s.r.o. (v celkovej sume 228.308,- Sk). Tento záver súdu, ktorý odôvodnil
vykonaním výsluchu svedkyne B. U., je nesprávny. Považuje žalobca tvrdenie svedkyne B. U. za
nepravdivé, zmätočné a v rozpore s dôkazmi (súhrnnými zúčtovacími dokladmi, ktoré sú prílohou
k predmetným faktúram). V tejto súvislosti poukázal aj na skutočnosť výpovede znalca Z.. S. E.
(na pojednávaní 27.2.2008), ktorý uviedol, že v predložených dokladoch vyúčtovania sú účtované

štandardné stomatologické výkony, čiže výkony, ktoré sú štandardné účtované, ale nejde o nadštandard.
Tieto veci neboli uhrádzané šekom zo strany pacienta. Znalec uviedol, že išlo o štandardné výkony a
ceny mali byť hradené poisťovňou, pričom potvrdil, že fakturované ceny sú cenami, ktoré sú obvyklé.
Poukázal na to, že predložené laboratórne štítky (zo strany žalovanej) žiadnym spôsobom nevyvrátili
tieto závery znalca, že výkony, ktoré sú účtované v primárnych zúčtovacích dokladoch zubnej techniky
sú štandardné stomatologické výkony. Tieto výkony teda neboli uhrádzané šekom zo strany pacienta.

Nesprávny je preto záver, že úhrady pacientov v sume 228.308,- Sk sú za nadštandardné protetické
výkony, ktoré súd posúdil ako čiastočnú úhradu pohľadávky žalobcu uplatnenej v tomto konaní.

Žalovaná vo vyjadrení navrhla rozsudok súdu prvého stupňa, ako vecne správny, potvrdiť.

Uviedla, že z výsluchu svedkyne vyplýva potvrdenie správnosti tvrdenia odporkyne, že cena potvrdená
oboma zmluvnými stranami na laboratórnych štítkoch je cenou konečnou, t.j. ktorú mala odporkyňa
v prospech právneho predchodcu navrhovateľa uhradiť (ide o celkovú sumu 609.745,- Sk). Zároveň
cena potvrdená zmluvnými stranami na laboratórnych štítkoch nerozlišuje navrhovateľom uvádzané
štandardné a nadštandardné úkony, lebo je cenou celkovou. Keďže táto cena bola podpisom oboch

zmluvných strán dohodnutá, ako celková odmena za prácu vykonanú laboratóriom (t.j. právnym
predchodcom navrhovateľa) a v prospech lekárky (odporkyne) počas trvania ich zmluvného vzťahu, je
irelevantné, či odporkyni boli fakturované štandardné alebo iba neštandardné úkony laboratória, pričom
zotrváva odporkyňa na tom, že faktúrami boli všetky, t.j. štandardné aj neštandardné úkony laboratória
fakturované v zmysle cenníka.

Zdôraznila, že vykonaným dokazovaním (aj po povolení obnovy konania) sa preukázalo, že za
všetky výkony a dodávky mal právny predchodca žalobcu dostať zaplatenú čiastku 609.745,- Sk.
Uvedená suma bola odporkyňou uhradená, keďže čiastočné úhrady (ktoré sú nesporné), boli poskytnuté
odporkyňou v sume 260.645,- Sk a zároveň boli čiastočné úhrady v sume 373.621,20 Sk (pozostávali

zo sumy 131.293,20 Sk za úkony uskutočnené v roku 1993, o ktorých predložila do konania listinné
dôkazy a 242.328,- Sk za úkony uskutočnené v roku 1994, o ktorých predložila listinné dôkazy), u
ktorých zo strany právneho predchodcu navrhovateľa došlo k uznaniu dlhu v uvedenom liste zo dňa
3.2.1995 označeného ako „Vysporiadanie úhrad za stomatoprotetické práce“. V liste samotný terajší
žalobca vlastným podpisom potvrdil úhrady na záväzok odporkyne.

Vzhľadom na vyššie uvedené výpočty a tvrdenia (ohľadne pôžičiek) podľa jej názoru nemajú vplyv na
celkovú úhradu jej záväzku. Dokazovanie ohľadne pôžičiek by bolo teda nad rámec tohto konania.
Uvedený list 3.2.1995 nie je iba informáciou a aj keď nie je označený ako započítanie, nie je možné z
tohto prejavu právneho predchodcu navrhovateľa vyvodiť nič iné ako to, aká časť záväzkov odporkyne

voči právnemu predchodcovi navrhovateľa zaniká, t.j. sa započítava s pohľadávkami odporkyne (čo je
preukázané v písomnej forme), pričom platnosť listu nebola spochybnená.

Odvolací súd preskúmal rozhodnutie súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v
zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je vecne opodstatnené.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s vyhodnotením skutkového stavu i s právnym záverom
súdu prvého stupňa, osvojuje si dôvody rozhodnutia súdu prvého stupňa v zmysle § 219 O.s.p. a
vzhľadom na námietky odvolateľa uvádza len nasledovné:

Pri hodnotení dôkazov súd dôsledne postupoval v súlade s ust. § 132 O.s.p.

Z hľadiska námietky nevieryhodnosti svedeckej výpovede svedkyne Adriany U. je potrebné uviesť, že je
neakceptovateľná v odvolacom konaní uvedená námietka o obsahovej neobjektívnosti tejto svedkyne.Ide o svedkyňu, ktorá bola v pozícii vedúcej zubnej techničky právneho predchodcu žalobcu a osobne
vystupovala v pozícií kolegyne obidvoch terajších účastníkov konania. Žiadna námietka, ktorá by
spochybňovala vierohodnosť jej výpovede zo strany účastníkov na pojednávaní dňa 14.6.2013, ako

ani v ďalšom období, nebola prednesená. Jej výpoveď pritom obsahove súladí s listinnými dôkazmi,
predovšetkým s tými, ktoré boli predložené súdu v rámci povolenej obnovy konania (laboratórne
štítky, ktorých obsah nepopieral ani žalobca). Na túto námietku, ako aj listiny, týkajúce sa námietky
ohľadne existencii pôžičiek, je potrebné uviesť, že odvolací súd, vzhľadom na existujúcu právnu úpravu
dokazovania v sporovom konaní nemohol už prihliadať, keďže nie sú splnené podmienky § 205a O.s.p.

Ustanovenie § 120 O.s.p. upravuje dôkaznú povinnosť účastníkov konania. V rámci ustanovenia § 120
ods. 4 je vyjadrená koncentračná zásada (zásada legálneho poriadku), ktorá je charakteristická len pre
sporové konanie. V takomto konaní vstupuje do popredia procesná zodpovednosť účastníkov konania
a ich aktívny a zodpovedný prístup k povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti, takže účastníci musia
do istého zákonnom určeného momentu uviesť všetko (skutkové tvrdenia a dôkazy), na čom chcú

postaviť svoj nárok, prípadne poprieť nárok protistrany. Ak tak neurobia v zákonnom určenej lehote (fáze
konania), túto možnosť stratia. Majú teda účastníci možnosť predkladať skutočnosti a dôkazy najneskôr
do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.

Na pojednávaní, kde bol vydaný predmetný rozsudok, pred jeho vyhlásením súd rozhodol uznesením o

ukončení dokazovania (vyhlásil uznesenie, ktorým sa dokazovanie končí). Nemohol preto odvolací súd
prihliadať na nové navrhované dôkazy v rámci odvolacieho konania. Odvolací súd ich nemôže použiť na
preukázaniealebovyvrátenietvrdeniaúčastníkovaprihliada,akokebytietodôkazynebolianiuplatnené.

K námietke nevieryhodnosti svedkyne je potrebné uviesť, že je neakceptovateľná aj z dôvodu, že

súd pri výkone tohto dôkazu za prítomnosti účastníkov sporu postupoval v plnom rozsahu v súlade s
ustanovením § 126 O.s.p. Nie je možné akceptovať námietku, že výpoveď svedkyne je spochybňovaná
záverom znalca. Znalec totiž nebol oboznámený s ďalšími dokladmi, (ktoré boli predložené v rámci
obnovy konania) a k týmto otázkam sa nevyjadril, pričom účastníci konania ani nenavrhovali vykonanie
takéhoto dôkazu.

Súd pritom v konaní hodnotí dôkaz znalcom, ako každý iný dôkaz. Súd prvého stupňa odôvodnil, že
akceptuje záver písomného znaleckého posudku, ktorý poukázal na to, že sa musia odpočítať sumy,
ktoré boli uhradené za nadštandardné výkony. Súd mal teda v konaní na základe nových dôkazov
predložených po obnove konania preukázané, že došlo k tejto skutkovej situácii.

Listinné dôkazy predložené odporkyňou v obnovenom konaní, v podstate súhlas navrhovateľa s
obsahom týchto listín i výpoveď svedkyne Anny U. (ktorý obsah pracovnej náplne v laboratóriu
pôvodného navrhovateľa preukazuje podrobnú znalosť o činnosti laboratória), si vzájomne neodporujú,
a z hľadiska pravidiel logického myslenia sú presvedčivé.

Písomný znalecký posudok (podaný v pôvodnom konaní), taktiež podporuje skutkový záver súdu prvého
stupňa. Je potrebné podotknúť, že do ukončenia dokazovania pred súdom prvého stupňa účastníci ani
nenavrhovali doplnenie znaleckého dokazovania.

Odvolací súd nemohol preto za tejto procesnej situácie v sporovom konaní prihliadať na navrhovateľom
uvádzané skutočností týkajúce sa znaleckých záverov.

Odvolací súd sa preto stotožňuje s vyhodnotením zisteného skutkového stavu súdom prvého stupňa,
ktorým súd preukázal rešpektovanie zásady voľného hodnotenia dôkazov (nie ľubovôle), ktorá vyplýva z

ústavného princípu nezávislosti súdov podľa čl. 46 ústavy, a to z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre
rozhodnutie sporu rešpektujúc zásady formálnej logiky. Súd preto v konaní vytvoril pre oboch účastníkov
sporu rovnocenné podmienky na predloženie dôkazov i vyjadrenie k dôkazom protistrany. (nejde o
nevýhodnejšie podmienky na preukázanie svojich tvrdení).

Z ustanovenia § 580 OZ vyplýva úprava započítania jednostranným právnym úkonom, pričom
započítanie je oprávnením ktorejkoľvek strany a možno vykonať aj bez súhlasu ba i proti vôli druhej
strany (hovorí sa preto tiež o započítaní na základe zákona).Zákon pripúšťa jednostranné započítanie len medzi pohľadávkami, ktorých predmetom je plnenie
rovnakého druhu, ktorými sú predovšetkým peňažné plnenia, t.j. zaplatenie určitej peňažnej sumy.

Forma tohto jednostranného právneho úkonu pritom nie je predpísaná, takže môže byť urobená i ústne.
Právne účinky započítania nastávajú v momente stretu splatných pohľadávok. Započítací prejav preto
nie je viazaný na predpísanú právnu formu, nemusí byť ani písomne urobený. Prejav vôle smerujúci k
započítaniu musí byť dostatočne určitý v zmysle § 37 ods. OZ, t.j. z neho musí vyplývať akej pohľadávky
sa týka, v akej výške sa na započítanie uplatňuje a proti akej pohľadávke veriteľa smeruje a prípadne

v akej výške tieto pohľadávky zanikajú. Musí byť teda určité a zrozumiteľne uvedené, ktoré pohľadávky
a v akej výške započítaním zanikajú.

List zo dňa 3.2.1995, ktorý je uvedený s názvom „Vysporiadanie úhrad za stomatoprotetické práce“
bol vypracovaný právnym predchodcom žalobcu a bol adresovaný žalovanej. Obsahuje súhrnný výkaz
priamej platby a to za obdobie mesiacov január 1994 až november 1994, kde konštatujú, že boli priame

platby pacientov na účet firmy uhradené v sume 207.893,70 Sk a zálohovite úhrady Z.. O. v sume
240.645,- Sk. Zároveň sú uvedené pôžičky od žalovanej v sumách 110.000,- Sk a 104.197,- Sk (pre
pána R. a úhrada pre B. S.).

Bolo preto vyčíslené, že ostáva uhradiť pre právneho predchodcu žalobcu zo strany žalovanej celková

suma 126.647,30 Sk.

Za každý mesiac je uvedená presná suma v súhrnom výkaze aj v priamych platbách, ako aj ich súčet.

Uvedené písomné oznámenie spĺňa preto, aj podľa názoru odvolacieho súdu, všetky kritéria § 580

a súčasne § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka o určitosti prejavu vôle, ktorá smeruje k započítaniu
pohľadávok (špecifikované je presné obdobie, presný rozsah súm a v akom rozsahu dochádza k
započítaniu, aký je zostatok dlhu).

Je potrebné podotknúť, že uvedená listina bola súdom daná k dispozícii na podrobné vyjadrenie

žalobcovi, ktorý vo vyjadrení (v rámci konania pred súdom prvého stupňa) nespochybňoval jednotlivé
sumy a nároky uvedené v tomto liste. Až v odvolacom konaní spochybňoval existenciu dlhu, (uvedenú
ako pôžičky), a o tom predložil dôkazy.

Samotný pojem „vysporiadanie úhrad“ z hľadiska gramatického výkladu preukazuje vôľu autora listu, že

je potrebné vzájomné si zohľadňovať nároky týchto dvoch účastníkov, t.j. právneho predchodcu žalobcu
a žalovanej za obdobie január 1994 až október 1994 (ide o obdobie predmetu sporu) a celkovú sumu
vo vzťahu k priamym platbám v rozsahu 228.308,- Sk, ktoré boli uhradzované priamo pacientmi pre
žalobcu.

V tomto rozsahu je preto správny záver súdu prvého stupňa, že došlo zákonným spôsobom účinne k
započítaniu tejto sumy ako plnenia uhradeného zo strany žalovanej žalobcovi, ktoré plnili pacienti. V
tejto súvislosti je potrebné ešte zdôrazniť všeobecnú platnú zásadu, že už raz urobený kompenzačný
prejav nemožno odvolať.

Odvolací súd mal preto za preukázané opodstatnenosť zápočtu v celkovej výške 214.197,- Sk.

Došlo teda zo strany žalovanej uvedenými spôsobmi k plneniu v takom rozsahu (ako konštatoval súd
prvého stupňa), ktorý prevyšuje celkovú uplatnenú pohľadávku žalobcom.

Odvolací súd potvrdil preto rozsudok súdu prvého stupňa, ako vecne správny, v zmysle § 219 O.s.p.

V odvolacom konaní úspešný účastník má právo na náhradu účelne vynaložených trov konania. Trovy
konania boli vyčíslené za úkon spočívajúci vo vyjadrení k odvolaniu v súlade s úpravou odmeny za úkony
právnej pomoci v zmysle vyhl. č. 655/2004 Z.z. 1. Tarifná odmena za jednotlivé úkony právnej pomoci

v súlade s ust. § 10 a nasl. vyhl. č. 655/2004 Z.z. (pri hodnote sporu 9.462,17 eur): vyjadrenie sa k
odvolaniu zo dňa 14.1.2014 253,94 eur, 2. Hotové výdavky podľa ust. § 15 a nasl. vyhl. č. 655/2004 Z.z.:
režijný paušál 1x 8,04 = 8,041 eur, spolu 261,98 eur + 20% DPH 52,40 eur, trovy právneho zastúpenia
spolu 314,38 eur.Je preto opodstatnený nárok žalovaného na úhradu účelne vynaložených trov odvolacieho konania v
sume 314,38 eur.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.