Rozhodnutie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 25, 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 4Co/208/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4612209016
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Bernát
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4612209016.1

Rozhodnutie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Bernáta a členov senátu JUDr.
Zity Matyóovej a Mgr. Adriany Némethovej, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so
sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpený Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom Bratislava,
Grösslingova 4, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so
sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní

navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa 02.07.2014, č. k. 9C/592/2012-113, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Odporcovi n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa a odporcovi náhradu trov

konania nepriznal.
Svoje rozhodnutie oprel o ustanovenia § 4 odsek 1 písmeno a/ bod 1., § 9 odsek 1, odsek 2, § 15
odsek 1, § 16 odsek 1, § 17 odsek 1, odsek 2, odsek 3, § 19 odsek 1, odsek 3 zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ako i ustanovenia § 41 odsek 1,
odsek 2 písmeno d/, § 44 odsek 1, odsek 2 zákona č. 233/1995 o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnostiaozmeneadoplneníďalšíchzákonov(ďalejlen„Exekučnýporiadok“).Navrhovateľsapodaným

návrhom domáhal od odporcu zaplatenia majetkovej škody vo výške 125 eura a nemajetkovej ujmy
vo výške 335,61 eur, pretože exekučný súd dňa 18.11.2010 zamietol žiadosť o udelenie poverenia
súdnemu exekútorovi po uplynutí zákonnej 15 dňovej lehoty, pričom konanie začalo 20.05.2010. Zo
spisu Okresného súdu Topoľčany, sp. zn. 8Er/477/2010 mal preukázané, že v tomto exekučnom
konaní žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podal súdny exekútor na súd 15.07.2010.
Uznesením č. k. 8Er/477/2010-9 zo dňa 01.10.2010, v spojení s uznesením Krajského súdu v Nitre

z 22.12.2010, č. k. 15CoE/404/2010-25, právoplatným 15.02.2011, súd žiadosť o udelenie poverenia
zamietol. Uznesením zo 07.03.2011, č. k. 8Er/477/2010-30, právoplatným 24.03.2011, bolo exekučné
konanie zastavené.
Navrhovateľ sa domáhal náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z titulu nesprávneho úradného
postupu Okresného súdu Topoľčany v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci.

Uviedol, že námietka premlčania odporcu sa na daný nárok nevzťahuje, pretože žiadosť o udelenie
poverenia bola súdu podaná 15.07.2010. Návrh navrhovateľa súd nepovažoval za premlčaný, pretože
navrhovateľ sa obrátil so žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody 23.04.2012,
pričom podal žalobu na súd skôr, ako uplynula lehota 6 mesiacov od podania tejto žiadosti. Aj keď žaloba
bola podaná pred uplynutím 6 mesačnej lehoty odo dňa prijatia jeho žiadosti o predbežné prerokovanie
nároku, v súčasnosti už táto lehota márne uplynula, keď odporca ani nepredložil dôkaz o tom, či a ako

o žiadosti rozhodol.Zistil, že podmienky vzniku zodpovednosti za škodu nesprávnym úradným postupom, splnené neboli.
Vykonaným dokazovaním zistil, že v čase rozhodovania o žiadosti neplatila 15 dňová lehota na
rozhodnutie. Exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok a teda podkladom exekúcie bol v zmysle

§ 41 odsek 2 písmeno d/ Exekučného poriadku a súd rozhodoval v čase, keď zákon neukladal súdu
rozhodnúť o vydaní poverenia na vykonanie exekúcie v 15 dňovej lehote.
Mal za to, že navrhovateľ nepreukázal, že v danej právnej veci súd nesprávne úradne postupoval, čím
malzapríčiniťnavrhovateľoviškoduvžalovanejvýškeažeexistujepríčinnásúvislosťmedzinesprávnym
rozhodnutím a vznikom škody. Naopak, bolo jednoznačne preukázané, že súd pri rozhodovaní

postupoval v zmysle zákona a vo veci rozhodol v primeranej lehote v zmysle zákona a zároveň poukázal
na to, že nedodržanie zákonnej lehoty nezakladá automaticky nárok na náhradu škody, pretože je treba
preukázať, že škoda vznikla, o aký škodu a v akej výške ide a že je daná príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Navrhovateľ však nepreukázal, že by mu v dôsledku
nesprávneho úradného postupu exekučného súdu vznikla škoda.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 odsek 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) tak,

že odporcovi, ktorý mal vo veci úspech, nepriznal náhradu trov konania, keďže si žiadne nevyčíslil.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, domáhajúc sa ním jeho zrušenia
a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že súd prvého stupňa svojim postupom
odňal možnosť účastníkovi konania konať pred súdom, nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil

správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, nevykonal navrhnuté
dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci.
V odôvodnení odvolania namietal skutočnosť, že súd rozhodol v merite veci na základe „inšpirácie“
novou právnou úpravou obsiahnutou v ustanovení § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z.. V právnom

štáte a osobitne v spravodlivom súdnom konaní nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo
platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou
hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a po
tom, čo došlo k založeniu zodpovednosti právneho vzťahu. Ak súd založil svoje rozhodnutie na takejto
neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má za dôsledok v nesprávnosti

súdneho rozhodnutia. Súd bol jednoznačne pri svojom rozhodovaní viazaný ustanovením § 9 odsek 1
zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom pred prijatím zákona č. 412/2012 Z. z. a nemohol interpretovať
toto ustanovenie prostredníctvom ustanovenia § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení zákona
č. 412/2012 Z. z., súd svojím rozhodnutím de iure a de facto aplikoval princíp priamej retroaktivity,
čo je neprípustné. Uviedol, že súd vôbec nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol

stav právnej neistoty. Zákonodarca v danom prípade vytvoril legitímnu sféru tolerancie trvania právnej
neistoty určením zákonnej lehoty, exekučný súd však ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona
nemal oprávnenie, a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného
práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie
totiž nemohla byť odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu ale len súdu exekučného. Ďalej

poukázal na to, že súdu neprísluší polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami a
je jeho povinnosťou aplikovať platné právo, a akékoľvek úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym
aktivizmom, na ktorom nemožno založiť meritórne rozhodnutie. Navyše súd svojimi úvahami úplne
neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu,
ktorý uviedol, že zodpovednosť štátu za prieťahy v konaní vznikajú aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale

dĺžku konania ovplyvňujú „mimosúdne“ faktory, ako napr. rozsah nevybavenej súdnej agendy. Taktiež
Dohovor zaväzuje zmluvné štáty, aby organizovali svoj právny poriadok takým spôsobom, aby vyhovel
požiadavkám článku 6 ods. 1, zahrňujúc aj právo na rozhodnutie veci v primeranej lehote. Keďže súd, ale
ani samotný štát neprijal žiadne opatrenia na riešenie vzniknutej kritickej situácie, nedostatok takýchto
opatrení nemôže byť dávaný za vinu navrhovateľovi a to v takej forme, že on nepresadzoval vydanie

poverenia zákonnými možnosťami. Uviedol, že nechápe, aký môže mať na výsledok konania dopad
skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu so zákonom a išlo o prejav
nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval aj také skutočnosti, ktoré s predmetom konania
nesúviseli. Namietal, že zo znaleckého posudku č. 1/2014, ktorý predložil ako dôkaz o vzniku škody
spoločnosti Pohotovosť, s.r.o., jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli žalobcom vynaložené

v súvislosti so správou a vedením pohľadávky, jeho súčasťou sú prílohy, ktoré v príčinnej súvislosti
s omeškaním exekučného súdu predstavujú podrobný prehľad o vynaložených mzdových nákladov,
nákladov na tlač, nákladov na úpravu informačného systému, nákladov na poštovné a nákladov na
telekomunikačné služby. Vzhľadom na plynutie premlčacích dôb bol nútený svoje nároky uplatniť včas,a to aj v situácii, kedy vedel výšku škody určiť len odhadom a nebol priestor na získanie znaleckého
posudku. Poukázal na to, že v konaní boli preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na
náhradu škody, a to vznik škody, existencia nesprávneho úradného postupu a príčinná súvislosť medzi

škodovou udalosťou a škodou. K návrhu na prerušenie konania uviedol, že ak bol súdu doručený v
čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh na prerušenie konania z dôvodu,
že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci
samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť. Záverom poukázal na judikatúru krajských súdov (Rozsudok
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/174/2014).

Odporca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 10 odsek 1 OSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania
navrhovateľa (§ 212 odsek 1 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konania, ktoré mu
predchádzali. Odvolanie navrhovateľa prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214

odsek 2 OSP s verejným vyhlásením rozhodnutia, pri splnení si povinnosti upravenej v ustanovení § 156
odsek 3 OSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Podľa § 219 odsek 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 odsek 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

S poukazom na ustanovenie § 212 odsek 1 OSP, pri posudzovaní predmetnej veci sa odvolací súd

zaoberal len námietkami navrhovateľa uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvého
stupňa, ktorý predchádzal napadnutému rozhodnutiu.

Predmetom tohto konania je návrh navrhovateľa, ktorým sa voči odporcovi domáha zaplatenia sumy 125
eur z titulu majetkovej škody a sumy 335,61 eur z titulu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003

Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, vzniknutých mu v dôsledku
nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Topoľčany v exekučnom konaní vedenom pod sp.
zn. 8Er/477/2010. Nesprávny úradný postup navrhovateľ vzhliadol v nevydaní rozhodnutia o žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej 15 dňovej
lehote, v prieťahoch v konaní pri rozhodovaní o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie, pretože k rozhodnutiu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia došlo až po
uplynutí zákonom stanovenej doby, s omeškaním viac ako 182 dní a vykonaním úradného postupu bez
splnenia zákonných podmienok, keď exekučný súd vykonal opätovné posúdenie práva navrhovateľa na
zaplatenie dlhu v časti istiny, čím vytvoril stav zakladajúci reálnu vymožiteľnosť istiny a jej príslušenstva
založením prekážky veci rozhodnutej.

Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia
príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich
predpokladov pre vznik škody. O vzťah príčinnej súvislosti ide vtedy, ak škoda vznikla následkom
škodovej udalosti, a preto nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu

príčiny a následku.

Z obsahu Okresného súdu Topoľčany sp. zn. 8Er/477/2010 vyplýva, že exekučnému súdu bola
dňa 15.07.2010 doručená žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie, na návrh oprávneného Pohotovosť, s.r.o., proti povinnému K. O., o

vymoženie 662,52 eur s príslušenstvom, na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Stáleho
rozhodcovského súdu zo dňa 23.03.2010, sp. zn. SR 01074/10. Exekučný súd uznesením zo dňa
01.10.2010, č. k. 8Er/477/2010-9, zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia. Proti
uzneseniu podal oprávnený odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Nitre uznesením č. k.
15CoE/404/2010-25 zo dňa 22.12.2010 tak, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil.

Následne exekučný súd uznesením zo dňa 07.03.2011, č. k. 8Er/477/2010-20, právoplatným dňa
24.03.2011, exekučné konanie zastavil.Podľa § 44 odsek 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 01.06.2010 (v čase začatia exekučného
konania), súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia
žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Odvolací súd preto tak, ako i súd prvého stupňa, poukazuje na skutočnosť, že z vyššie citovaného
ustanovenia vyplýva, že 15 dňová lehota od doručenia žiadosti exekútora, sa pre exekučný súd
vzťahovala len na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Pokiaľ by však bol úmysel zákonodarcu,
aby bola 15 dňová lehota i na rozhodnutie, ktorým sa zamietne žiadosť o udelenie poverenia, bol by to
explicitne zakotvil spôsobom, ako v niektorých ďalších ustanoveniach Exekučného poriadku (§ 44 odsek
8, § 50 odsek 2). Zo strany exekučného súdu tak nedošlo k porušeniu povinnosti vydať rozhodnutie

v zákonom stanovenej lehote, pretože po doručení žiadosti o udelenie poverenia (15.07.2010), po
náležitom preskúmaní, vo veci rozhodol (01.10.2010). Hoci exekučný súd rozhodol po 78 dňoch od
doručenia žiadosti o udelenie poverenia (nie 182 dní, ako uvádzal navrhovateľ), s ohľadom na okolnosti
danej veci, nemožno vzhliadnuť zbytočné prieťahy.

Správne preto súd prvého stupňa zistil skutkový stav veci a vyvodil z neho i správny právny záver, t.
j. po preskúmaní podmienok potrebných k vzniku zodpovednosti štátu za škodu, nezistil naplnenie ani
jednej z nich.

K námietkam navrhovateľa, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom odvolací súd udáva, že po preskúmaní veci a konania, ktoré mu predchádzalo, takúto vadu
konania podľa § 221 odsek 1 písmeno f/ OSP nezistil. V predmetnej veci sa pojednávania (02.07.2014)
navrhovateľ, ani jeho právny zástupca nezúčastnili. Svoju neúčasť právny zástupca navrhovateľa
ani neospravedlnil, hoci termín pojednávania bral na vedomie dňa 23.05.2014 na predchádzajúcom
pojednávaní. K ďalším námietkam navrhovateľa, že rozhodnutie nebolo vydané v zákonom ustanovenej

lehoteodvolacísúdpoukazujeužnavyššieuvedenézistenéskutočnostisúdomprvéhostupňa,zktorých
jednoznačne vyplýva skutočnosť, že exekučný súd rozhodol o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia, po doručení žiadosti v lehote 78 dní, preto odvolací súd konštatuje, že k rozhodnutiu
došlo v primeranej lehote a teda k stavu právnej neistoty namietaného navrhovateľom ani nemohlo
dôjsť. Keďže navyše predmetné exekučné konanie bolo následne právoplatne zastavené z dôvodu, že

navrhovateľ nedisponoval spôsobilým exekučným titulom, nemohlo dôjsť ku vzniku akejkoľvek škody
oprávneného pre samotnú nemožnosť realizácie exekúcie. Taktiež i ďalšie skutočnosti, namietané
navrhovateľom v jeho odvolaní sú bez právneho významu a preskúmavaného rozhodnutia sa vôbec
netýkajú. Čo sa týka námietok navrhovateľa k aplikácii právnej úpravy § 9 odsek 2 zákona č. 514/2003
Z. z. odvolací súd udáva, že v tomto prípade nemôže ísť o nesprávnosť rozhodnutia, keďže súd prvého

stupňa aplikoval právny predpis v správnom znení účinnom do 01.01.2013.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, preto ako vecne
správny, podľa § 219 odsek 1 OSP potvrdil.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 odsek 1 v spojení s § 142
odsek 1 a § 151 odsek 1 veta prvá OSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému odporcovi náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal, keďže odporca návrh na priznanie náhrady trov odvolacieho konania
nepodal.

Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.