Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 25, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/862/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5113240057
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5113240057.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana

a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa PROFI CREDIT
Slovakia,s.r.o.,sosídlomvBratislave,Pribinova25,IČO:35792752,právnezastúpenéhospoločnosťou
JUDr.AndreaCviková,s.r.o.,sosídlomvBratislave,Kubániho16,protiodporcoviS.H.,nar.XX.X.XXXX,
bytom T. R. C., S. XXX/XX, o zaplatenie 2.367,91 eur s príslušenstvom, na základe odvolania
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k. 14C/8/2014-48 zo dňa 23. septembra 2014,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e vo výroku o zamietnutí návrhu vo zvyšku a vo výroku

o trovách konania.

Rozsudok okresného súdu z o s t á v a n e d o t k n u t ý vo výroku o zastavení konania v časti
o zaplatenie 240 eur a vo výroku o uložení povinnosti odporcovi zaplatiť navrhovateľovi sumu 371,39
eur, vrátane povolenia splátok.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 371,39
eur v mesačných splátkach po 30 eur splatných vždy do 20. dňa kalendárneho mesiaca pod hrozbou
straty výhody splátok. Vychádzal zo skutočnosti, že na základe zmluvy o revolvingovom úvere zo dňa
27.8.2010 bola na účet odporcu reálne poskytnutá suma 1.078,90 eur (nie 1.260 eur ako vyplýva z textu

zmluvy), z ktorej odporca uhradil 467,51 eur v čase pred podaním návrhu a 240 eur po jeho podaní. Na
základe čiastočného späťvzatia návrhu (o zaplatenie 240 eur) konanie v tejto časti zastavil. Nadväzne
okresný súd priznal navrhovateľovi rozdiel medzi uvedenými čiastkami vo výške 371,39 eur (1.078,90
eur - 467,51 eur - 240 eur) a ostatné nároky zamietol.

Ako neoprávnene uplatnenú posúdil odplatu požadovanú za „Dohodu o poskytnutí služby“ vo výške
181,10 eur, ktorú si veriteľ/navrhovateľ započítal na istinu (1.260 eur), ktorá mala byť podľa zmluvy
poskytnutá. Hoci sa táto suma do zmluvy vpisovala, dlžník nemal možnosť takúto dohodu odmietnuť.
Predovšetkým však prvostupňový súd zistil, že predmetná odplata za službu, ktorá je bezprostredne

spojená s poskytnutím úveru, nebola zahrnutá do výpočtu RPMN, ktorá by inak (pri započítaní)
prevyšovala 89,20%. Navyše, takýmto postupom (bez toho, aby dlžník požiadal o predmetné plnenie)
bola výrazne znížená disponibilná suma pôžičky. Nemožno pritom, podľa okresného súdu, vôbec
pochopiť racionálnosť takejto dohody, pokiaľ má dlžník za možnosť odkladu splátok v hodnote 202,53
eur zaplatiť odplatu až 215,75 eur; prípadné zníženie ktorej je ponechané na ľubovôli veriteľa. Ak bydlžník takúto dohodu neprijal a sumu rovnajúcu sa odplate uhradil pri podpise zmluvy, išlo by o úhradu
troch splátok s výrazným znížením dopadu na zostatok istiny. Preto súd I. stupňa uzavrel, že takáto
dohoda ako odporujúca dobrým mravom je neplatná (§ 3 a § 39 Obč. zák.), lebo zneužíva tieseň dlžníka

a jeho záujem získať úver, pričom veriteľom je skrývaná snaha o zvýšenie „výnosnosti“ úveru za poplatok
za službu maximálne nevýhodnú pre dlžníka. Jedná sa o skrytý a neprípustný poplatok, ktorý navyše
veriteľ ani nezahrnul do výpočtu nákladov. Nakoľko bola sadzba RPMN určená v neprospech dlžníka,
okresný súd musel považovať úver za bezodplatný a bez poplatkov. Podporne upozornil na skutočnosť,
žesadzbanákladovostiúverubolastanovenánahranemaximálneprípustnejvýšky,pričomveriteľvôbec

nezobral na zreteľ to, že s dlžníkom uzavrel aj zmluvu o zrážkach zo mzdy, t.j. že došlo k zabezpečeniu
úveru. Preto pokiaľ by nebol úver považovaný za bezodplatný, bol by daný rozpor s dobrými mravmi.

Vo vzťahu k uplatnenej zmluvnej pokute okresný súd nemal za preukázané platné uzavretie dohody
o takejto sankcii. Dojednanie o zmluvnej pokute totiž nie je obsiahnuté v zmluve, ale je súčasťou
všeobecných obchodných podmienok ako samostatného zmluvného dokumentu. Tieto síce je možné
považovať za súčasť zmluvy, avšak v prípade spotrebiteľských zmlúv musí poskytovateľ služieb

rešpektovať osobitné ustanovenia § 50 až 54 Obč. zák., resp. ustanovenia zák. č. 250/2007 Z.z. Veriteľ
ako ten, kto poskytuje spotrebiteľovi službu, nemôže vo všeobecných podmienkach stanoviť ľubovoľné
povinnosti pre dlžníka/spotrebiteľa. V žiadnom prípade všeobecné zmluvné podmienky ani cenník
nemôžu obsahovať ustanovenie, ktorým by bol zakladaný nový právny vzťah. Všeobecné zmluvné
podmienky predstavujú vôľu veriteľa, ktorý v nich upravuje a spresňuje podmienky právneho úkonu,

vykladá jednotlivé ustanovenia, špecifikuje výkon práv a povinností, pričom dlžník nemôže meniť ich
obsah a pri uzavretí úkonu ich musí akceptovať. Navyše, ak je druhým účastníkom spotrebiteľ, musí
byť informovaný o všetkých podmienkach; a to nielen tým, že navrhovateľ vloží do zmluvy klauzulu o
tom, že sa môže so všeobecnými podmienkami oboznámiť, alebo že sa s nimi oboznámil.

V tejto spojitosti okresný súd poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu ČR sp. zn. I.ÚS 3512/11 zo

dňa 11.12.2013, v rámci ktorého bola vyslovená neprijateľnosť určenia zmluvnej pokuty v obchodných
podmienkach. Dodal, že obsah všeobecných podmienok a cenníka je možné odvodiť aj od ich názvu,
podľa ktorého je možné sa oprávnene domnievať, že vo všeobecných podmienkach budú upravené len
všeobecné práva a povinnosti z právneho vzťahu. Dohoda o zmluvnej pokute je však samostatný právny
úkon, ktorý musí byť účastníkmi dohodnutý v predpísanej písomnej forme (§ 544 ods. 1, 2 Obč. zák.).

Pokiaľ má byť prijatý návrh v písomnej formu, musí byť aj prijatie vykonané v písomnej forme (§ 43a až
§ 47 Obč. zák.). Nadväzne, podľa § 40 ods. 1 Obč. zák. ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú
vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný.

Z dôvodu, že sa odporca nedostal do kvalifikovaného omeškania, zamietol napokon prvostupňový súd
aj uplatnený nárok na úroky z omeškania. Uviedol, že podľa zmluvy mal byť (síce) úver splatený v

splátkach, avšak vzhľadom na bezodplatnosť úveru nemožno po dlžníkovi požadovať takéto plnenie. V
splátkach bola totiž okrem istiny obsiahnutá aj suma úroku; dlžník by teda plnil v rozsahu, v akom nebol
povinný. Inými slovami, ak sa považuje úver za bezodplatný (bez úroku a poplatkov), do kvalifikovaného
omeškania sa môže dlžník - podobne ako pri vydaní bezdôvodného obohatenia - dostať až vtedy, keď je
mu známe, v akej výške má skutočne plniť. Je (len) na veriteľovi, aby pristupoval zodpovedne k plneniu

svojich povinností a k právam spotrebiteľa. Ak ním zavinené porušenie zákona vyvolá bezodplatnosť
úveru, musí takýto nárok voči dlžníkovi uplatniť a vyzvať ho na dotknuté plnenie. Pokiaľ tak veriteľ
nespraví, dlžník sa dostane do omeškania až potom, čo nesplní prípadné rozhodnutie súdu, kde sú
takéto nároky ustálené.

O trovách konania rozhodol okresný súd podľa § 142 ods. 2 O.s.p. tak, že v prevažnom rozsahu

úspešnému odporcovi, ktorý si však predmetný procesný nárok neuplatnil, ich náhradu nepriznal.

Proti tomuto rozsudku vo výrokoch o (čiastočnom) zamietnutí návrhu a o náhrade trov konania podal
v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci
na ďalšie konanie. Namietal neprekúmateľnosť a nesprávnosť záveru okresného súdu o tom, že do
výpočtu RPMN sa má započítať aj výška odplaty podľa Dohody o poskytnutí služby. S poukazom na

znenie § 2 písm. g) zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov tvrdil, že Dohoda o poskytnutí služby je voliteľnou a jej uzavretie nie je podmienkou pre
získanie úveru. Z tohto dôvodu nejde o súčasť celkových nákladov a potom ani nemôže byť zarátavaná
do výpočtu RPMN. Tým, že sa predmetná dohoda podpisuje samostatne a oddelene, t.j. k jej vznikunepostačuje len jeden podpis na zmluve, dáva sa priemerne zmýšľajúcej osobe dostatočne najavo, že
ide o doplnok k základnému produktu, ktorý môže vzniknúť len vtedy, ak je samostatne uzavretý. Navyše
z napadnutého rozsudku nevyplýva, že by okresný súd (vôbec) aplikoval príslušný právny predpis, lebo

zmluva o revolvingu bola uzavretá dňa 27.8.2010, t.j. už za účinnosti zák. č. 129/2010 Z.z.; súd dokonca
riadne nepoužil ani dotknuté ustanovenia ním aplikovaného (a už neúčinného) zákona č. 258/2001 Z.z.

Navrhovateľ sa nestotožnil ani s posudzovaním odplaty/úrokov podľa inštitútu dobrých mravov, keďže
výška odplaty za úver poskytnutý na základe spotrebiteľskej zmluvy bola k 27.8.2010 výslovne
regulovaná ustanovením § 53 ods. 6 Obč. zák. V prípade predmetnej zmluvy o revolvingovom úvere

pritom hodnota odplaty nebola vyššia ako obvyklá odplata na trhu v čase uzavretia zmluvy. Za
bezpredmetné v tejto spojitosti považuje (s poukazom na vyhlášku Ministerstva financií SR č. 279/2010
Z.z.) zabezpečenie úveru dohodou o zrážkach zo mzdy.

Odvolateľ tvrdil, že je prípustné dojednanie zmluvnej pokuty v zmluvných podmienkach; tie v súdenom
prípade nemajú povahu všeobecných obchodných podmienok, ktoré sa k zmluve len prikladajú alebo
sa na ne len odkazuje. Dodal, že z výkladu § 53 ods. 4 písm. k) Obč. zák. možno vyvodiť, že dojednanie

ukladajúce spotrebiteľovi sankcie za nesplnenie záväzku nebude neprijateľným, ak táto sankcia nie je
neúmerne vysoká. Inými slovami, individuálne nedohodnuté ustanovenie, ktoré ukladá spotrebiteľovi
povinnosť platiť sankciu v primeranej výške, je platným ustanovením. Súlad a primeranosť sankcie bude
daná vtedy, ak sankcia spĺňa hranice prípustnosti stanovené právnym poriadkom. Podľa navrhovateľa
v danom prípade uplatnená zmluvná pokuta a jej výška je v súlade s maximálnou výškou sankcií

upravenou v § 53 ods. 1 Obč. zák. Nie je preto možné pri dôslednej aplikácii zákonných ustanovení
vyhlásiť dohodu o zmluvnej pokute za neprijateľnú podmienku.

Odporca ostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajskýsúd,akosúdodvolací,preskúmalvecvrozsahuvymedzenomustanovením §212ods.1O.s.p.
(z toho titulu nedotknutým zostal rozsudok okresného súdu v nenapadnutých výrokoch o čiastočnom

vyhovení návrhu a o zastavení konania) a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasnej
aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.) v preskúmavanej časti prvostupňový rozsudok potvrdil ako vecne správny
podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Východiskovo odvolací súd poukazuje na zásady, ktorými sa riadil pri systematike svojho rozhodnutia.
Primárne ide o principiálnu viazanosť rozsahom a odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.)

vymedzenými odvolateľom. Z toho dôvodu sa krajský súd nezaoberal (nemohol zaoberať) nepriznaným
nárokom na úroky z omeškania, ktorý nárok odvolateľ neučinil predmetom odvolacieho prieskumu.
Súčasne odvolací súd v zmysle zásady hospodárnosti/procesnej ekonómie (§ 6 O.s.p.) nehodnotil
odvolateľom namietanú otázku správnosti posudzovania súladu odplaty za úver s dobrými mravmi (ako
všeobecným inštitútom), ktorého aplikáciu - podľa odvolateľa - vylučuje existencia osobitnej právnej

úpravy. Pre záver krajského súdu o vecnej správnosti napadnutého rozsudku totiž postačoval (nižšie
rozoberaný) záver o bezodplatnosti poskytnutého úveru v dôsledku nevyhnutnosti započítania odplaty
za poskytnutie služby do celkových nákladov úveru. Odvolací súd len pre úplnosť poukazuje na ustálené
závery aplikačnej praxe súdov SR (ako i ESĽP; napr. Ruiz Torija c. Španielsko), v zmysle ktorých sa
nevyžaduje, aby súd dal odpoveď na každý argument strany, t.j. i na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný.

Je nevyhnutné v spotrebiteľských zmluvách (čo je i prípad súdenej veci) dôsledne - pod sankciou
neplatnosti - zotrvávať na požiadavke písomnej formy dojednania zmluvnej pokuty. Tento záver má
svoju oporu okrem § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. i v ustanovení § 544 a nasl. Obč. zák.
Vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvného vzťahu medzi účastníkmi, keďže dohoda o zmluvnej

pokute nebola dojednaná individuálne, ale bola len súčasťou (formulárových) zmluvných podmienok
navrhovateľa, nebola požiadavka na písomnú formu tohto dojednania rešpektovaná. Písomná forma
totiž nemôže byť dodržaná odkazom v zmluve na všeobecné obchodné podmienky (alebo sadzobníky a
podobne).Takátoformajezachovanálenvtedy,akjedohodaozmluvnejpokuteobsiahnutávdokumente
podpísanom zmluvnými stranami. Z uvedeného je preto zrejmé, že zmluvná pokuta nebola v danom

vzťahu výsledkom dohody účastníkov, ale jednostranne prejavenej vôle navrhovateľa.Z tohto hľadiska je neakceptovateľný účelový postup navrhovateľa, ktorý všeobecné obchodné
podmienky bez akejkoľvek obsahovej zmeny len „premenuje“ na „zmluvné“ podmienky a označí ich za
súčasť zmluvy. Tým sa v podstate pokúša obísť charakter všeobecných obchodných podmienok, ktorých

úlohou je (iba) konkretizovať/doplniť úpravu vzťahov medzi účastníkmi, nie však zakotviť tak dôležitý
inštitút, ako je zmluvná pokuta. V dôsledku uvedeného postupu, t.j. bez systematického, významového
a reálneho začlenenia do základného a podpísaného textu zmluvy nenadobúdajú všeobecné obchodné
podmienky povahu zmluvných dojednaní (v užšom slova zmysle). Inými slovami, opísanému konaniu
veriteľa nie je možné priznať právne účinky a nemožno takéto „dojednanie“ považovať za písomne

uzavretú dohodu o zmluvnej pokute. Nadväzne sú ďalšie úvahy odvolateľa o súlade výšky zmluvnej
pokuty (neplatne dohodnutej) s právnymi normami, resp. o nemožnosti posúdenia zmluvnej pokuty ako
neprijateľnej zmluvnej podmienky, irelevantné.

Vo vzťahu k zásadnej odvolacej námietke o ne/možnosti zahrnutia odplaty podľa dohody o poskytnutí
služby do celkových nákladov úveru odvolací súd - v reakcii na tvrdenie navrhovateľa o aplikácii
nesprávneho právneho predpisu (zákona č. 258/2001 Z.z.) okresným súdom, vyzval odvolateľa

postupom podľa § 213 ods. 2 O.s.p. k vyjadreniu ohľadne možného posúdenia veci podľa príslušných
ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre
spotrebiteľov. Napriek opodstatnenosti odvolacej námietky o aplikácii v čase uzavretia zmluvy už
neúčinného právneho predpisu, je z určujúceho hľadiska - t.j. záveru o bezodplatnosti a bezpoplatkovosti
úveru v prípade nesprávneho uvedenia RPMN - pôvodná i nová právna úprava zhodná.

Údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov je pre spotrebiteľa dôležitým údajom z hľadiska jeho
vedomosti o nákladovosti úveru. Účelom zadefinovania údaju o RPMN v zmluve o spotrebiteľskom úvere
ako obligatórneho je, aby spotrebiteľ mal možnosť porovnať tento údaj s priemernou výškou RPMN od
všetkých poskytovateľov úverov pre obdobné typy úverov, resp. s konkrétnou výškou RPMN u iných
poskytovateľov úverov; t.j. posúdiť, či poskytovaný úver je (na základe tohto porovnania) pre neho

výhodný alebo nie. Absencia daného údaju v zmluve znemožňuje spotrebiteľovi posúdiť výhodnosť jemu
poskytovaného úveru. Preto je z hľadiska ochrany spotrebiteľa namieste požiadavka na správnosť (aj
v zmysle pravdivosť) tohto údaju.

Podstatou rozhodnutia okresného súdu je záver, že výška RPMN (v rozsahu uvedenom navrhovateľom)
nezodpovedá skutočným nákladom na poskytnutý úver. Dôsledkom takéhoto nesprávneho uvedenia

obligatórnej náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere (fakticky rovnakým ako v prípade žiadneho
nevymedzenia RPMN) je bezúročnosť predmetného úveru.

ZanesprávnosťúdajuoRPMNprvostupňovýsúdpovažovalnezapočítanieodplatyzaposkytnutieslužby
spočívajúcej v odklade splatnosti splátok. Odvolací súd v tejto spojitosti dáva do pozornosti rozhodnutie
Súdneho dvora EÚ vo veci Pereničová a Perenič, v zmysle záverov ktorého nesprávnu informáciu o

celkových (nižších než v skutočnosti) nákladoch na úver možno považovať za klamlivú praktiku. Zároveň
RPMN nepredstavuje vyjadrenie ceny alebo odmeny za konkrétnu službu alebo tovar, preto nie je naň
uplatniteľná výnimka z preskúmavania v zmysle čl. 4 bod 2 Smernice Rady 93/13/EHS o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Odhliadnuc od evidentnej nekalosti/nevýhodnosti podmienok poskytnutia dotknutej “služby“ pre

spotrebiteľa, na ktorej „nelogickosť“ správne poukázal už súd I. stupňa, je nepochybné, že náklady
súvisiace s touto „službou“ boli známe už v čase uzavretia zmluvy. Nič teda nebránilo ich zahrnutiu
do výpočtu celkových nákladov úveru. Odvolateľom predostretý (gramatický) výklad ustanovenia §-
u 2 písm. g/ zákona č. 129/2010 Z.z., založený na tvrdení, že predmetná služba nie je podmienkou
získania úveru je svojim formalizmom v príkrom rozpore s celkovým zmyslom právnej úpravy ochrany

spotrebiteľa. Tá je založená na pozitívnom záväzku Slovenskej republiky z medzinárodnej zmluvy o
fungovaní Európskej únie prispievať aktívnou ochranou (slabšieho) spotrebiteľa k vyššej kvalite života
ľudí v európskom hospodárskom priestore ako jednej z hlavných politík Európskej únie.

Odvolací súd konštatuje, že navrhovateľ v konkrétnostiach súdenej veci nepreukázal, že v procese
uzatvárania zmluvy o úvere skutočne nedošlo k viazaniu jej uzatvorenia na predmetnú „službu“. Je totiž

plne legitímnou pochybnosť, či by spotrebiteľ uzavrel takto enormne jednostranne nevýhodnú dohodu,pokiaľbymuprikontraktáciiboliposkytnutékvalifikovanéinformácieavysvetlenia,nazákladektorýchby
sa rozhodoval pri úplnej autonómii vôle. Podľa názoru krajského súdu navrhovateľ formálne prezentuje
možnosť voľby, no reálne praktická neoddeliteľnosť je súčasťou širšej praktiky s cieľom zakryť pravú

výšku RPMN. Takéto konanie veriteľa vo svojich dôsledkoch smeruje k neprimeranému pôsobeniu
na spotrebiteľa, aby prijal ďalšie záväzky, prostredníctvom ktorých si (veriteľ) zabezpečuje takú výšku
návratnosti úveru, ktorá je v rozpore s právnymi predpismi.

Okrem toho smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o
spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS vo svojom článku 19 vymedzuje výdavky

(predovšetkým náklady na vedenie účtu, na ktorom sa zaznamenávajú platobné transakcie a čerpanie,
náklady na používanie platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpanie a ostatné náklady
na platobné transakcie) a podmienky, za ktorých je možné označené výdavky pri stanovení celkových
úverových nákladov za účelom výpočtu RPMN vynechať. Takéto výnimky z výdavkov zahrnutých do
celkovýchnákladovmusiabyťvykladanéstriktne(ažzužujúco)zaúčelomposkytnutiačonajvyššejmiery
ochrany spotrebiteľa pri stanovovaní RPMN.

Možno preto uzavrieť, že odplata za „Dohodu o poskytnutí služby“ je/mala byť súčasťou celkových
nákladov - v podobe RPMN - poskytnutého úveru.

Nad bezprostredne nevyhnutný rámec je žiaduce dodať, že za nekalú (v zmysle rozhodovacej činnosti
Súdneho dvora EÚ) je potrebné považovať praktiku, ktorá vytvára dojem, že ponúka spotrebiteľovi
vedľajšiu službu, pričom však odplata za túto službu je súčasťou celkových úverových nákladov

spotrebiteľa a veriteľ ňou v skutočnosti podmieňuje poskytnutie spotrebiteľského úveru. Nekalou
obchodnou praktikou je tiež prezentovanie zmluvy o spotrebiteľskom úvere a druhej zmluvy ako
nezávislých transakcií. Napokon, aj samotná neprimeranosť odmeny za službu, ktorá nie je hlavným
predmetom zmluvy (bližšie rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Kásler a Káslerné Rábai), môže
za určitých podmienok (pri neposkytnutí jasných a zrozumiteľných informácií) spôsobovať nekalosť

obchodnej praktiky. Uvedené vychádza z požiadavky transparentnosti zmluvných podmienok, ktorá
nemá byť obmedzená len na jej zrozumiteľnosť z formálneho a gramatického hľadiska. Naopak, musí sa
chápať široko, t.j. tak, aby spotrebiteľ bol schopný na základe jasných a zrozumiteľných kritérií posúdiť
hospodárske dôsledky, ktoré pre neho zo zmluvy vyplývajú. Systém ochrany zavedený smernicou
93/2013/ EHS totiž vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s podnikateľom/dodávateľom

nachádza v znevýhodnenom postavení.

Na základe doteraz konštatovaného, je plne opodstatnená úvaha okresného súdu o nesprávne
uvedenom údaji o RPMN a z toho rezultujúci záver o bezúročnosti úveru poskytnutého odporcovi
zo strany navrhovateľa na základe zmluvy o (revolvingovom) úvere zo dňa 27.8.2010. Nadväzne je
náležitým postup/výpočet prezentovaný okresným súdom, ktorý od reálne poskytnutej sumy (istiny)

odpočítal vykonané čiastkové platby a navrhovateľovi priznal vyčíslený rozdiel. Krajský súd preto
napadnutý rozsudok v meritórnej časti potvrdil.

Odvolateľ síce napadol aj výrok o trovách konania, svoje odvolanie však osobitne neodôvodnil.
Krajský súd preskúmal tento (závislý) výrok a ako zodpovedajúci zásadám (úspechu a návrhovosti)
rozhodovania o trovách konania v sporových veciach, ho taktiež potvrdil.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. Navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, preto by bol inak povinný nahradiť odporcovi
jeho trovy. Tomu však žiadne trovy v spojení s opravným prostriedkom navrhovateľa nevznikli.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.