Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 25, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/369/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312210032
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5312210032.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a

sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi Slovenská republika, za
ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody
a nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k.
8C/214/2012-100 zo dňa 12. decembra 2014 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Účastníkom n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
uloženia odporcovi povinnosti zaplatiť mu majetkovú škodu, ako aj nemajetkovú ujmu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Čadca. Za preukázanú považoval
okolnosť podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným
orgánom.
Vychádzal z požiadavky kumulatívneho naplnenia všetkých zákonných predpokladov vzniku

zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Skutkovo ustálil, že v exekučnej
veci vedenej na tamojšom súde pod sp. zn. 4Er 215/2009 bola žiadosť o udelenie poverenia doručená
exekučnému súdu dňa 3.6.2009, pričom exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok. Exekučný súd
po vykonaní procesných úkonov, vrátane komunikácie s oprávneným, resp. súdnym exekútorom, vydal
(s dátumom 30.6.2009) predmetné poverenie.
Nadväzne okresný súd konštatoval, že tvrdenie o omeškaní s vydaním poverenia viac ako 14 mesiacov
je nepravdivé. Exekučný súd síce vydal poverenie s omeškaním, ale s podstatne kratším,

než tvrdil navrhovateľ; navyše spôsobeným nepredložením zmluvy o úvere navrhovateľom/oprávneným.
Napriek tomu, podľa prvostupňového súdu, predstavuje takéto omeškanie nesprávny úradný postup.
ZároveňvšakpoukázalnazáveryjudikatúryÚstavnéhosúduSR(I.ÚS16/02),vzmyslektorýchniekaždý
prieťah možno vyhodnotiť ako zbytočný prieťah v konaní a nedodržanie zákonných lehôt sa nepovažuje
automaticky za porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Za dôvod zamietnutia návrhu okresný súd označil tiež nesplnenie ďalších/ostatných podmienok
dotknutého zodpovednostného vzťahu - vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi porušením právnej

povinnosti a škodou. Mal za to, že škodou nemôže byť paušalizovaná suma nákladov vynakladaných
na správu pohľadávok bez bezprostrednej a priamej príčinnej súvislosti s (konkrétnym) postupom
exekučného súdu. Rovnako navrhovateľom predložený znalecký posudok je len prepočtom ním
(ako zadávateľom posudku) uvedených vstupných paušálnych údajov. Vo vzťahu k (požadovanej)nemajetkovej ujme okresný súd uzavrel, že oneskorené rozhodnutie nezasahuje do práv navrhovateľa
v takej miere, že by bolo na mieste priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Samostatným výrokom zamietol návrh na prerušenie konania do zodpovedania prejudiciálnych otázok

predložených Súdnemu dvoru EÚ Okresným súdom Prešov (v jeho veci sp. zn. 7C/6/2010). Primárne
zdôraznil, že navrhovateľ nepreukázal tvrdenie, že Súdnemu dvoru EÚ boli predmetné prejudiciálne
otázkypredložené. Zároveňmalokresnýsúdzato,ževzhľadomnaodlišnosťnárokutvoriacehopredmet
(označeného iného) konania by zodpovedanie prejudiciálnych otázok nemalo význam pre rozhodnutie
v danej veci.

O trovách konania rozhodol tak, že v spore úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, lebo si v
zákonom stanovenej lehote tieto nevyčíslil.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal
jeho zrušenia a vrátenia veci na opätovné prejednanie. Namietal, že nebol oboznámený s obsahom
dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.

Tvrdil, že okresný súd ignoroval žiadosť o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu, v dôsledku čoho
vykonal pojednávanie, na ktorom za neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom
zdôrazňovalo, že navrhovateľ trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní. Zároveň však
odvolateľ prvostupňovému súdu vytýkal, že nemohol rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Upozornil, že okresný súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia

rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Osobitne
zdôraznil, že pokiaľ odporca nereagoval na výzvu okresného súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k
žalobnému návrhu, mal súd rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie. Taktiež označil meritórne rozhodnutie
za predčasné z dôvodu, že konajúci súd nevyčkal na právoplatnosť rozhodnutia o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania. Na inom mieste však odvolateľ udával, že okresný súd o návrhu na prerušenie

konania (vôbec) nerozhodol.
Navrhovateľ (opakovane) poukázal na svoje tvrdenia o tom, že konajúceho sudcu, bolo potrebné z
rozhodovania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na
vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto
sudcu považovať za nestranného. Vo vzťahu k vecnému posúdeniu uplatneného nároku odvolateľ

vytýkal súdu prvého stupňa viacero omylov, z ktorých napríklad uviedol konštatovanie
súdu, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v odôvodnení
prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Za významné považoval nielen skúmanie okamihu,
kedy exekučný súd o vydaní poverenia rozhodol, ale i momentu, kedy poverenie súdnemu exekútorovi
doručil.

Podľa navrhovateľa okresný súd v spojitosti s uplatnenou majetkovou škodou ignoroval všetky
tvrdenia o jej vznik z titulu celkových administratívnych nákladov. V tejto časti označil rozhodnutie za
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov; nie je totiž z jeho odôvodnenia zrejmé, akou úvahou
dospelkjednoznačnémupresvedčeniuotom,žemajetkováškodanevznikla.Nakoľkojeskutkovýzáklad
danej veci jedinečný, považoval navrhovateľ za neakceptovateľný stav, keď súd rozhodnutie odôvodní

úplne rovnakými vetami ako v iných veciach, v ktorých vystupuje identický navrhovateľ a odporca.
Odvolateľ tiež nesúhlasil s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti zapríčinil
dlžník - povinný. V konaní hodlal prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil,
predložiť dôkaz o výške majetkovej škody, pričom okresný súd dokazovanie neprípustne skrátil len na
dôkazy vykonávané ex offo. Zároveň však tvrdil, že predložil ako dôkaz (predmetný) znalecký posudok,

ale okresný súd nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s jeho obsahom.
V spojitosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou podľa odvolateľa súd vôbec nevysvetlil, prečo
nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Rozhodnutie preto považoval za vnútorne rozporné, lebo okresný súd na jednej strane zistil, že o návrhu
nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote, pričom pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup

nenašiel žiadny objektívny udržateľný, ospravedlňujúci dôvod, na druhej strane však porušenie práva
nekonštatoval a svoje rozhodnutie nevysvetlil.

Odporca ostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením § 212 ods. 1, 2
písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.)
napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p.Len vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je
právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada
kontradiktórnosti totiž pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom realizácie

procesných práv účastníkov súdneho konania je pritom práve pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ
riadne a včas predvolaný, avšak svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou - sa o ich bezprostredné
naplnenie sám obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil vykonávania
dokazovania, mohol by navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu sa vyjadriť.
Právnemu zástupcovi navrhovateľa bolo dňa 24.9.2014 (č.l. 80 spisu) doručené vyjadrenie odporcu

vo veci samej. Tým je vyvrátená jeho zásadná odvolacia námietka; že nemal možnosť vyjadriť sa k
tvrdeniam protistrany. O povinnosti v zmysle § 120 ods. 4 O.s.p. bol navrhovateľ poučený v predvolaní
na pojednávanie.

Zodpovedá doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonná sudkyňa (správne) postupovala v
intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jej nevylúčení. Odvolateľ ani v posudzovanom

odvolaníneuviedolžiadneiné/ďalšieokolnosti,ktorébymalizakladaťjehovylúčenie,nežtie,ktoréužboli
predmetom posúdenia nadriadeného súdu. Zároveň dotknutý záver o nevylúčení rešpektuje (aktuálnu)
rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenia sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo
201/2013 z 19.6.2013, či 2 Cdo 372/2013 z 27.11.2014) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej
nestrannosti.

Nepravdivým je tvrdenie navrhovateľa (v žiadosti o odročenie pojednávania), že mu nebolo doručené
rozhodnutie o vylúčení, resp. nevylúčení sudcov. Z obsahu spisu nesporne vyplýva, že dňa 6.3.20143
právny zástupca navrhovateľa prevzal uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5NcC/433/2013 zo
dňa 22.1.2014 o nevylúčení zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.
Nadväznejenáležitýmpostupokresnéhosúdu,ktorývyhodnotiluplatnenýdôvododročenia(t.j.vyčkanie

do právoplatného rozhodnutia o otázke nestrannosti zákonného sudcu) ako nie dôležitý. Ustanovenie §
101 ods. 2 v spojení s § 119 O.s.p. umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania
a nadväzne konať i v neprítomnosti účastníkov konania. Inými slovami, v prípade pojednávania bez
prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva konať
pred súdom (bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 116/1993).

Prvostupňový súd zároveň dôsledne, v súlade s ustanovením § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p.,
oznámil navrhovateľovi (na jeho elektronickú adresu) neakceptovanie tvrdeného dôvodu odročenia
pojednávania.

Ohľadne odvolacej námietky (bližšie neodôvodnenej) smerujúcej proti zamietnutiu návrhu na prerušenie

konania odvolací súd poznamenáva, že sa v plnej miere stotožňuje so záverom súdu I. stupňa
o nedostatku relevantného vplyvu/významu zodpovedania dotknutých prejudiciálnych otázok na
rozhodovanie v posudzovanej veci. Nadväzne nebol dôvod čakať na právoplatnosť rozhodnutia o
zamietnutí návrhu na prerušenie konania; osobitne ak súdne rozhodnutie vo forme uznesenia je
predbežne vykonateľné (§ 171 ods. 2 O.s.p.) a súd je ním viazaný bezprostredne jeho vyhlásením (§

170 ods. 1 O.s.p.).

Vnútorne protirečivým je odvolanie v časti, kde navrhovateľ na jednej strane vytýka okresnému súdu
vykonanie pojednávania, zároveň však zdôrazňuje, že nebolo prípustné rozhodnúť bez jeho nariadenia.
V súdenej veci je nepochybné, že pojednávanie nariadené a vykonané bolo. Taktiež je nesprávnou

požiadavka odvolateľa, že v prípade, ak sa odporca k návrhu nevyjadril, mal súd rozhodnúť rozsudkom
pre zmeškanie. Je totiž výlučne vecou procesnej autonómie odporcu, či sa k podanému návrhu vyjadrí a
nadväzne je vecou posúdenia listinných dôkazov konajúcim súdom, či predstavujú podklad pre pozitívne
rozhodnutie o uplatnenom nároku. Samotné nevyjadrenie sa odporcu (odhliadnuc od okolnosti, že v
súdenej veci sa odporca vyjadril) nepochybne bez ďalšieho neznamená povinnosť súdu rozhodnúť

rozsudkom pre zmeškanie.

Neopodstatnenými sú tvrdenia odvolateľa, že okresný súd si určil sám okruh a rozsah dokazovania,
resp. že z odôvodnenia rozsudku nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané dokazovanie)
založenévexekučnomspise.Zozápisniceopojednávaníjenepochybné,žedokazovaniebolovykonané

i oboznámením obsahu fotokópií podstatnej časti exekučného spisu Okresného súdu Čadca sp.
zn. 4Er/215/2009, ktorý dôkaz výslovne, označením povinného a spisovej značky exekútora (č.l. 1
spisu) požadoval navrhovateľ. Inú skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia (č.l. 103 spisu). Z uvedeného vyplýva, že zásadný dôkaz, na základe ktorého okresnýsúd dospel k svojmu záveru, je exekučný spis, ktorého pripojenie a oboznámenie žiadal samotný
navrhovateľ.
V rámci meritórneho posúdenia veci odvolací súd poukazuje na zodpovednosť navrhovateľa za

obsahové vymedzenie svojho odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi
(§ 212 ods. 1 O.s.p.). Odvolací súd nemôže v sporovom/ /kontradiktórnom konaní nahrádzať
nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, resp.
preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených, námietok.
Z tohto aspektu je zjavné, že (nepochybne z dôvodu predkladania enormného množstva typových

podaní navrhovateľom na súdy) v odvolaní absentuje akákoľvek úvaha/protiargumentácia ohľadne
konkrétnych vecných dôvodov, ktoré okresný súd viedli k zamietnutiu návrhu.
Inými slovami, odvolateľ rezignoval na relevantnú reakciu na nosné dôvody (t.j. predovšetkým na
vykonávanie úkonov exekučným súdom, ústavné rozmery posudzovania prieťahov v konaní, paušálny
charakter uplatnenej škody, mieru zásahu do práv navrhovateľa v spojitosti s uplatnenou nemajetkovou
ujmou), na ktorých okresný súd založil svoje meritórne rozhodnutie. Dôsledky takéhoto postupu idú

výlučne na ťarchu odvolateľa a musia nevyhnutne viesť k potvrdeniu posudzovaného rozsudku.
Krajský súd v danej spojitosti dodáva, že pri uplatňovaní nároku na náhradu škody, či nemajetkovej ujmy
podmienenej konkrétnym individualizovaným konaním (nesprávnym úradným postupom) musia byť tak
skutkové tvrdenia o jej vzniku, ako aj súvisiace dôkazy (minimálne vo forme ich označenia), náležite
konkrétne a jedinečné. V posudzovanom návrhu (ako v stovkách ďalších identických meritórnych

podaní navrhovateľa) práve táto individuálna špecifikácia absentuje. Navrhovateľ používa len značne
všeobecnú argumentáciu, ktorá je „použiteľná“ takmer v akomkoľvek prípade, čo je však z hľadiska
unesenia bremena tvrdenia a dôkazného bremena v jednotlivo určenej veci nedostatočné.
V plnej miere pritom odvolateľ „opomenul“ argumentáciu okresného súdu o nedostatku príčinnej
súvislosti ako kumulatívnej podmienke posudzovaného zodpovednostného vzťahu. Už len táto

skutočnosť (sama osebe) vedie k neúspechu odvolateľa.

Zároveň platí, že nie je prípustné konfrontovať prvostupňový súd so závermi, ktoré v konaní nevyslovil.
Z tohto pohľadu odvolacie námietky spočívajúce v tvrdení, že okresný súd pochybil „keď konštatoval,
že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“, resp. „že náklady na správu pohľadávky

počas nečinnosti súdu zapríčinil dlžník“ nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami
napadnutého rozhodnutia. Ide o zjavné pochybenia odvolateľa pri formulovaní odvolacích dôvodov.
Vo vzťahu k odvolacej námietke, že dôležitým je nielen skúmanie okamihu, kedy exekučný súd o
vydaní poverenia rozhodol, ale i momentu, kedy poverenie súdnemu exekútorovi doručil, odvolací súd
poznamenáva, že táto úvaha neobsahuje žiadne konkrétne tvrdenia o porušení povinností exekučného

súdu pri doručovaní poverenia. Predovšetkým však nezodpovedá tvrdeniam prezentovaným v návrhu
(§ 205a O.s.p.), kde navrhovateľ skutkový základ uplatneného nároku založil na zákonnej povinnosti
exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia do 15 dní.

Nenáležitým je napokon tvrdenie navrhovateľa o neakceptovateľnosti takého postupu súdu, keď vytvára

odôvodnenie rozsudku formulárovým spôsobom, nerešpektujúcim jedinečné skutkové okolnosti. Práve
navrhovateľom predložené odvolanie je totiž svojou vyššie opísanou zmätočnosťou, ako aj odôvodneniu
rozsudku nekorešpondujúcim obsahom ilustráciou nenáležitého šablónovitého/typového podávania
odvolaní. V protiklade s uvedeným odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu spĺňa parametre
zákonného odôvodnenia.

Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe
okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil
napadnutý rozsudok v meritórnej časti ako vecne správny.
Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním bezprostredne nenapadnutý, ale od rozhodnutia

vo veci samej závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu
úspechu v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal.
Odvolateľ - navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení

s § 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu jeho trov. Naproti tomu odporca si náhradu trov aktuálneho
odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.