Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 25, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/380/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214779
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5712214779.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana

a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ,
s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou Fridrich
Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, Bratislava, proti odporcovi Slovenská republika, za ktorú koná
Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k.
9C/254/2012-128 zo dňa 16. októbra 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť mu škodu a nemajetkovú ujmu spôsobenú tvrdeným nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Liptovský Mikuláš. Za preukázanú považoval
okolnosť predbežného prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.

V rámci meritórneho posúdenia vychádzal zo zistenia, že v dotknutej exekučnej veci (sp. zn. Okresného
súdu Liptovský Mikuláš 6Er/986/2009) bola dňa 24.11.2009 exekučnému súdu doručená žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučný súd žiadosti vyhovel vydaním poverenia dňa
14.12.2009. Okresný súd na základe toho konštatoval, že síce došlo k prekročeniu zákonom stanovenej

lehoty o 5 dní, navrhovateľ však nepreukázal vznik a výšku škody, resp. nemajetkovej ujmy, ktoré sú
ďalšími podmienkami pre dannosť nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci.

Vo vzťahu k znaleckému posudku ohľadne aplikácie európskeho práva uviedol, že aplikácia práva,
vrátanenoriemEurópskejÚnieniejeodbornouotázkouvzmysle§127O.s.p.,pretotentodôkaznýnávrh
zamietol. Okresný súd uzavrel, že v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup a ani existencia
nezákonného rozhodnutia, a teda neboli splnené predpoklady vyžadované zákonom č. 514/2003 Z.z.
pre vznik zodpovednosti štátu za škodu. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s §

151 ods. 1, 2 O.s.p. tak, že v spore úspešnému odporcovi právo na ich náhradu nepriznal s poukazom
na to, že v danom štádiu konania mu trovy preukázateľne nevznikli.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal
jeho zrušenia a vrátenia veci na opätovné prejednanie. Namietal, že nebol oboznámený s obsahom
dôkazov a prednesov, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení.Tvrdil, že okresný súd ignoroval žiadosť o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu, v dôsledku čoho
vykonal pojednávanie, na ktorom za neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom
zdôrazňovalo, že navrhovateľ trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní. Zároveň však

odvolateľ prvostupňovému súdu vytýkal, že nemohol rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.

Upozornil, že okresný súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia
rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Osobitne
zdôraznil, že pokiaľ odporca nereagoval na výzvu okresného súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k
žalobnému návrhu, mal súd rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie. Taktiež označil meritórne rozhodnutie

za predčasné z dôvodu, že konajúci súd nevyčkal právoplatnosť rozhodnutia o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania. Na inom mieste však odvolateľ udával, že okresný súd o návrhu na prerušenie
konania (vôbec) nerozhodol.

Navrhovateľ (opakovane) poukázal na svoje tvrdenia o tom, že konajúceho sudcu, bolo potrebné z
rozhodovania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na
vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto

sudcu považovať za nestranného. Vo vzťahu k vecnému posúdeniu uplatneného nároku odvolateľ
vytýkal súdu prvého stupňa viacero omylov, z ktorých napríklad uviedol konštatovanie
súdu, že navrhovateľom namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v odôvodnení
prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Za významné považoval nielen skúmanie okamihu,
kedy exekučný súd o vydaní poverenia rozhodol, ale i momentu, kedy poverenie súdnemu exekútorovi

doručil.

Podľa navrhovateľa okresný súd v spojitosti s uplatnenou majetkovou škodou ignoroval všetky
tvrdenia o jej vznik z titulu celkových administratívnych nákladov. V tejto časti označil rozhodnutie za
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov; nie je totiž z jeho odôvodnenia zrejmé, akou úvahou
dospelkjednoznačnémupresvedčeniuotom,žemajetkováškodanevznikla.Nakoľkojeskutkovýzáklad

danej veci jedinečný, považoval navrhovateľ za neakceptovateľný stav, keď súd rozhodnutie odôvodní
úplne rovnakými vetami ako v iných veciach, v ktorých vystupuje identický navrhovateľ a odporca.

Odvolateľ tiež nesúhlasil s tvrdením, že náklady na správu pohľadávky počas nečinnosti zapríčinil
dlžník - povinný. V konaní hodlal prostredníctvom znaleckého posudku, ktorého vyhotovenie zabezpečil,
predložiť dôkaz o výške majetkovej škody, pričom okresný súd dokazovanie neprípustne skrátil len na

dôkazy vykonávané ex offo. Zároveň však tvrdil, že predložil ako dôkaz (predmetný) znalecký posudok,
ale okresný súd nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s jeho obsahom.

V spojitosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou podľa odvolateľa súd vôbec nevysvetlil, prečo
nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Rozhodnutie preto považoval za vnútorne rozporné, lebo okresný súd na jednej strane zistil, že o návrhu

nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote, pričom pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup
nenašiel žiadny objektívny udržateľný, ospravedlňujúci dôvod, na druhej strane však porušenie práva
nekonštatoval a svoje rozhodnutie nevysvetlil.

Odporca ostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením § 212 ods. 1, 2

písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.)
napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Len vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je
právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada
kontradiktórnosti totiž predovšetkým pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom

realizácieprocesnýchprávúčastníkovsúdnehokonaniajepojednávanie,naktorébolnavrhovateľriadne
a včas predvolaný. Svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou - sa o ich bezprostredné naplnenie sám
obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil vykonávania dokazovania, mohol by
navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu vyjadriť.Vyjadrenie odporcu k veci okresný súd navrhovateľovi síce nedoručil, ale predmetná nedôslednosť
nepredstavuje reálne zmarenie jeho procesných práv. Nemeniaca sa protiargumentácia odporcu je totiž
navrhovateľovi chronicky známa z tisícok identických sporov.

Zodpovedá doterajšiemu priebehu konania a stavu veci, že zákonná sudkyňa (správne) postupovala
v intenciách záväzného rozhodnutia nadriadeného súdu o jej nevylúčení. Odvolateľ v návrhu na
odročenie pojednávania a ani v posudzovanom odvolaní neuviedol žiadne iné/ďalšie okolnosti, ktoré
by mali zakladať jej vylúčenie, než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeným súdom.
Zároveň dotknutý záver o nevylúčení rešpektuje aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR

(napr. uznesenia sp. zn. 3 Nc 14/2010 z 31.5.2010; 6 Cdo 201/2013 z 19.6.2013, či 2 Cdo 372/2013 z
27.11.2014) v otázkach posudzovania inštitútu sudcovskej nestrannosti.

Nepravdivým je tvrdenie navrhovateľa, že mu nebolo doručené rozhodnutie o vylúčení, resp. nevylúčení
sudcov. Z obsahu spisu nesporne vyplýva, že dňa 25.9.2014 právny zástupca navrhovateľa prevzal
uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9NcC/55/2014 zo dňa 5.8.2014 o nevylúčení zákonnej
sudkyne z prejednávania a rozhodovania súdenej veci.

Nadväzne je náležitým postup okresného súdu., ktorý vyhodnotil uplatnený dôvod odročenia
pojednávania (t.j. vyčkanie do právoplatného rozhodnutia o otázke nestrannosti zákonného sudcu) ako
nie dôležitý. Ustanovenie § 101 ods. 2 v spojení s § 119 O.s.p. umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu
na odročenie pojednávania a nadväzne konať i v neprítomnosti účastníkov konania. Inými slovami,
v prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka za podmienok predpokladaných zákonom nemôže

dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom (bližšie napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo
116/93).

Vzhľadom na to, že dotknuté podanie neobsahuje náležitosti predpísané v ustanovení § 119
O.s.p. - nevymedzenie dňa, kedy sa o dôvode (požadovaného odročenia pojednávania) navrhovateľ
dozvedel - nepredstavuje dané podanie kvalifikovaný základ pre eventualitu odročenia pojednávania.

V konečnom dôsledku ani nezakladá povinnosť konajúceho súdu oznámiť nesúhlas s uplatneným
dôvodom požadovaného odročenia účastníkovi (na jeho elektronickú adresu).

Nenáležitým je tvrdenie odvolateľa o predčasnosti meritórneho rozhodnutia z dôvodu nevyčkania na
právoplatnosť rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. V súdenej veci totiž návrh na
prerušenie konania podaný nebol, niet preto (ani hypoteticky) rozhodnutia, na právoplatnosť ktorého by

bolo možné/potrebné vyčkať. Vnútorne protirečivým je odvolanie v časti, v ktorej navrhovateľ na jednej
strane vytýka okresnému súdu vykonanie pojednávania, zároveň však zdôrazňuje, že bolo neprípustné
rozhodnúť bez nariadenia. Taktiež mylnou je úvaha odvolateľa o povinnosti súdu, v prípade, ak sa
odporca k návrhu nevyjadril, rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie. Je totiž výlučne vecou procesnej
autonómie odporcu, či sa k podanému návrhu vyjadrí a nadväzne je vecou posúdenia listinných dôkazov

konajúcim súdom, či predstavujú podklad pre pozitívne rozhodnutie o uplatnenom nároku. Samotné
nevyjadrenie sa odporcu nepochybne bez ďalšieho neznamená povinnosť súdu rozhodnúť rozsudkom
pre zmeškanie.

Neopodstatnenými sú tvrdenia odvolateľa, že súd si určil sám okruh a rozsah dokazovania, resp. že
z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané dokazovanie) založené v

exekučnom spise. Zo zápisnice o súdnom pojednávaní je nepochybné, že dokazovanie bolo vykonané
(aj) oboznámením obsahu exekučného spisu sp. zn. Okresného súdu Liptovský Mikuláš 6Er/986/2009
- ktorý dôkaz výslovne (č.l. 1 spisu - označením povinného a spisovej značky exekútora) požadoval
navrhovateľ. Inú skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (jeho str.
10; č.l. 137 spisu). Z uvedeného vyplýva, že zásadný dôkaz, na základe ktorého okresný súd dospel

k svojmu záveru, je exekučný spis, ktorého pripojenie a oboznámenie žiadal samotný navrhovateľ;
súd teda rozhodol na základe skutkového stavu zisteného vykonaním dokazovania, iniciovaného práve
navrhovateľom.

V rámci meritórneho posúdenia veci sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu I. stupňa, že v
okolnostiach posudzovanej exekučnej veci - odvolateľom nepopierané prekročenie zákonnej lehotyo 5 dní - nebola preukázaná existencia nesprávneho úradného postupu. Na zdôraznenie správnosti
poukazuje na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR (napr. II.ÚS 245/2013), v zmysle ktorej sa
samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty automaticky nepovažuje za porušenie základného

práva účastníka konania. Navyše, vo vzťahu (práve) k navrhovateľovi je možné z ústavného hľadiska
akceptovať relatívne dlhšiu dobu trvania konaní, ktorých veľké množstvo zvyšuje faktickú zložitosť veci/
í z dôvodov, ktoré vyplývajú zo správania navrhovateľa. Taktiež ústavný súd za významné označil, že v
dotknutých prípadoch hromadných podaní sa nejedná o osobno-statusový spor, pracovný spor, či inak
existenčnú vec pre navrhovateľa; pričom všeobecný súd, ktorý je povinný sa vysporiadať so všetkými

návrhmi navrhovateľa, sa nevyhnutne dostáva do konkurencie s povinnosťou poskytnúť súdnu ochranu
v primeranej dobe aj účastníkom iných konaní, ktorí sa v identickom čase tiež domáhajú súdnej ochrany.

Vo vzťahu k odvolacej námietke, že dôležitým je nielen skúmanie okamihu, kedy exekučný súd o
vydaní poverenia rozhodol, ale i momentu, kedy poverenie súdnemu exekútorovi doručil, odvolací súd
poznamenáva, že táto úvaha neobsahuje žiadne konkrétne tvrdenia o porušení povinností exekučného
súdu pri doručovaní poverenia. Predovšetkým však nezodpovedá tvrdeniam prezentovaným v návrhu

(§ 205a O.s.p.), kde navrhovateľ skutkový základ uplatneného nároku založil na zákonnej povinnosti
exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia do 15 dní.

Možno preto uzavrieť, že za danej situácie, kedy nebol navrhovateľom preukázaný ani prvý z
kumulatívnych predpokladov zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup, sú z hľadiska procesnej
ekonómie ďalšie námietky odvolateľa smerujúce proti záverom okresného súdu o výške škody (vrátane

zmätočného poukazu na úmysel predložiť znalecký posudok a zároveň na jeho predloženie) a príčinnej
súvislosti bezpredmetné.

Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe
okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil
v meritórnej časti napadnutý rozsudok ako vecne správny.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci
samej závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu úspechu
v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal.
Odvolateľ - navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s

§ 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Naproti tomu odporca si náhradu
trov aktuálneho odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods.1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.