Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, June 17, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/254/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5112233803
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5112233803.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Yvetty

Dzugasovej a členov senátu JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Miroslava Šeptáka, v právnej veci
navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598,
zastúpeného spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO:
36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody
a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č. k.
17C/269/2012-66 zo dňa 19. februára 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Okresného súdu Žilina č. k. 17C/269/2012-66 zo dňa 19. februára 2014
p o t v r d z u j e .
Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
uloženia povinnosti odporcovi zaplatiť škodu a nemajetkovú ujmu spôsobenú (tvrdeným) nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Žilina. Nesprávnosť postupu mala spočívať
v okolnosti, že exekučný súd rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie až
dňa 28.07.2009, a to rozhodnutím o udelení poverenia. K rozhodnutiu tak došlo po uplynutí zákonom

stanovenej doby s omeškaním viac ako 6 mesiacov. Odporcovi náhradu trov konania nepriznal.
Z dôvodov tohto rozhodnutia vyplýva, že okresný súd v súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p. konal a rozhodol
na pojednávaní v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu navrhovateľa, ktorí mali doručenie
predvolania na pojednávanie riadne a včas vykázané.
Súd žiadosť navrhovateľa o odročenie pojednávania (zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu
objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu) posúdil ako nie dôležitý dôvod na odročenie
pojednávania.Zdôraznil,žeprávnyzástupcanavrhovateľadňa27.01.2014prevzaluznesenieKrajského

súdu v Žiline sp.zn. 8NcC/97/2013 zo dňa 28. februára 2013, ktorým sudkyňa Okresného súdu Žilina
JUDr. Anna Majeriková nebola vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci. Otázka zákonného sudcu
bolavyriešenáuvedenýmrozhodnutímkrajskéhosúdu,ktorýonevylúčenízákonnéhosudcurozhodoval,
a ktoré je rozhodnutím konečným.
V rámci dokazovania sa súd oboznámil s obsahom listín založených v spise, ako aj s obsahom
pripojeného spisu Okresného súdu Žilina sp.zn. 20Er/714/2009, pričom zistil a ustálil nasledovný
skutkový a právny stav:

Prvostupňový súd vyhodnotil odporcom vznesenú námietku premlčania ako nedôvodnú.
Z obsahu pripojeného exekučného spisu č.k. 20Er/714/2009 mal súd preukázané, že navrhovateľ
ako oprávnený v exekučnom konaní doručil prostredníctvom exekútora dňa 06.04.2009 žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučným titulom bol rozhodcovský rozsudok vydanýStálym rozhodcovským súdom zriadeným zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s. so sídlom
Bratislava zo dňa 20.10.2008, sp. zn. SR 10155/08, právoplatný dňa 10.11.2008 a vykonateľný dňa
13.11.2008. Exekučný súd vykonával procesné úkony (výzva zo dňa 23.04.2009 na Stály rozhodcovský

súd o predloženie zmluvy o úvere s rozhodcovskou doložkou, doručeniek potvrdzujúcich doručenie
rozhodnutia povinnému) keďže v exekučnom konaní exekučný súd je zo zákona oprávnený a povinný
preskúmať exekučný titul z hľadísk, ktoré sú vymedzené v ustanovení § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
apožadovanédokladybolisúdudoručenédňa29.06.2009.Následneexekučnýsúddňa28.7.2009vydal
poverenie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého pod č. 5511054440*.

Zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (ďalej aj „zákon č. 514/2003 Z. z.“) vo svojich ustanoveniach taxatívne vymedzuje
podmienky úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody pri ktorých štát zodpovedá za škodu
spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci: nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny
úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym

úradným postupom a vzniknutou škodou.

V prerokovávanej veci si navrhovateľ uplatnil náhradu majetkovej škody vo výške 125,00
Eur a nemajetkovú ujmu v peniazoch vo výške 330,00 Eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu (v exekučnej veci Okresného súdu Žilina sp. zn. 20Er/714/2009), ktorý nerozhodol

o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v
exekučnom konaní v zákonom stanovenej lehote (§ 44 ods. 2 zákona NR SR č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútorochaexekučnejčinnosti(Exekučnýporiadok)aozmeneadoplneníďalšíchzákonovúčinnéhov
čase začatia exekučného konania). Podľa názoru prvostupňového súdu k navrhovateľom namietanému
nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu spočívajúcemu v nevydaní rozhodnutia v zákonom

stanovenej lehote v predmetnom exekučnom konaní nedošlo. V rozhodnom čase bolo účinné ust. § 44
ods. 2 Exekučného poriadku, ktoré vo svojej vete prvej ukladá exekučnému súdu skúmať exekučný titul.
Vydanie poverenia musí byť výsledkom náležitého preskúmania exekučného titulu, t.j. predovšetkým
formálnej a materiálnej stránky vykonateľnosti tohto titulu.
Je nepochybné, že exekučný súd bol povinný udeliť poverenie v lehote 15 dní od doručenia žiadosti,

teda od 06.04.2009 , pričom súd vydal poverenie až dňa 28.07.2009, pričom zo spisu exekučného súdu
sp. zn. 20Er/714/2009 je zrejmé, že súd vykonával úkony za účelom zabezpečovania podkladov pre
rozhodnutieožiadostinazákladeexekučnéhotitulu-rozhodcovskéhorozhodnutiavydanéhonazáklade
spotrebiteľského vzťahu.
V exekučnom konaní je súd zo zákona oprávnený a povinný preskúmavať rozhodcovský rozsudok z

hľadísk, ktoré sú vymedzené v ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (rozsudok
NS SR zo dňa 26. 09. 2011, sp. zn. 3MCdo 11/2010).Zároveň však okresný súd konštatoval, že
nie každý prieťah v konaní možno hodnotiť ako zbytočný prieťah v konaní. Nedodržanie zákonných
lehôt sa nepovažuje vždy automaticky za porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov (§48 ods. 2 Ústavy SR). Rozhodujúce sú všetky okolnosti danej veci. Musí ísť

o významné prieťahy, ktoré možno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy, neefektívny postup (I.ÚS86/02,
IV.ÚS 440/2012). Postup súdu sa prejavil v samotnom rozhodnutí súdu vydaním poverenia. Vzhľadom
na to, že v čase doručenia žiadosti o udelenie poverenia pre takéto rozhodnutie súd nemal k dispozícii
všetky potrebné doklady, a bola potrebná súčinnosť rozhodcovského súdu, dĺžku konania od podania
návrhu na vydanie poverenia, do vydania poverenia v celkovom trvaní cca 3 mesiacov, nepovažoval

prvostupňový súd za neprimeranú, ktorú by vyhodnotil ako zbytočné prieťahy v konaní.
V posudzovanom prípade pri hodnotení zbytočných prieťahov v konaní je významná aj tá skutočnosť,
na ktorú súd prihliadal, a to s poukazom na rozhodnutie II. ÚS 520/2012, že navrhovateľ pred okresným
súdom inicioval značne vysoký počet exekučných konaní (ide o stovky až tisíce exekučných
konaní - návrhov, v typovo obdobných veciach). Ústavný súd konštante judikuje, že zaťaženosť súdov,

nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, nie je dôvodom, ktorý by
zbavoval súd, resp. štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v konaní. Prieťahy by mohli byť takto
ospravedlniteľné len na krátky čas a len v tom prípade, že by sa prijali adekvátne opatrenia na riešenie
situácie. Ústavný súd však konštatuje, že dávnu judikatúru vytvoril vo vzore Európskeho súdu pre
ľudského práva na ochranu práva na konanie bez zbytočných prieťahov v takpovediac nehromadných

veciach. V prípadoch, keď jediná spoločnosť iniciovala konanie v stovkách až tisíckach typovo o
obdobných veciach, je nevyhnutné vziať daný fakt do úvahy, a to smerom ku kritériám posudzovania
prieťahov a v záujme ochrany práv a slobôd iných. Túto skutočnosť je teda potrebné zohľadniť pri
posudzovaní kritéria faktickej zložitosti veci, o ktorej súd koná a kritériá správania navrhovateľa akoúčastníka súdneho konania. V takýchto prípadoch je teda možné akceptovať relatívne dlhšiu dobu
trvania predmetných konaní. Je možné konštatovať, že povinnosťou okresného súdu je vysporiadať sa
so všetkými návrhmi navrhovateľa, čo sa nevyhnutne dostalo do konkurencie s povinnosťou tohto súdu

poskytnúť súdnu ochranu bez zbytočných prieťahov a v primeranej dobe aj ostatným účastníkom iných
konaní, ktorí sa pred dotknutým súdom uchádzajú o súdnu ochranu. V rámci kritérií a významu veci pre
navrhovateľa je možné konštatovať, že v danom prípade nejde napríklad o osobno-
statusový spor, pracovný spor, či spor pre navrhovateľa inak existenčný. Vzhľadom k uvedenému
okresný súd dospel k záveru, že postupom exekučného súdu nedošlo k nesprávnemu

úradnému postupu spočívajúcom v prieťahoch v konaní, ako jedného z kumulatívnych predpokladov pre
vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, a preto navrhovateľovi
nevzniklo právo na náhradu škody z takto uplatňovaného dôvodu. V súvislosti s nevydaním
poverenia v zákonom stanovenej lehote navrhovateľ vznik škody (majetkovej ujmy) v požadovanej
výške nepreukázal a na preukázanie svojich tvrdení ani nenavrhol vykonať žiadne dokazovanie.
V súdenej veci navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie existencie nesprávneho

úradného postupu, existencie škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a tiež príčinnej
súvislosti medzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Všetky tieto zákonné podmienky musia byť
splnené kumulatívne. Pri absencii čo i len jednej, zodpovednosť za škodu nevznikne. Navrhovateľom
tvrdené (avšak žiadnym spôsobom nepreukázané) režijné náklady na správu pohľadávky nemôžu byť
považované za faktickú škodu, pretože sú vynakladané na celkovú podnikateľskú činnosť

navrhovateľa. Z hľadiska priamej príčinnej súvislosti tak zo strany navrhovateľa nebolo v prejednávanom
prípade preukázané, že by zamestnal akéhokoľvek zamestnanca, resp. že by prevádzkoval akýkoľvek
informačnýsystémpráve zdôvodudotknutéhoexekučnéhokonaniavedenéhonaOkresnomsúde
Žilina. Navyše, navrhovateľ vôbec ani žiadnym spôsobom nepreukázal vznik ním tvrdených celkových
nákladov, resp. v konaní neoznačil jediný dôkaz, z ktorého by vznik akýchkoľvek ním tvrdených nákladov

v akejkoľvek výške vyplýval. Pre záver súdu o vzniku takýchto nákladov nie je postačujúce, ak existuje
len možnosť ich vzniku. Takýto vznik musí byť navrhovateľom v konaní bezpochybne preukázaný, t.j.
musí byť preukázaná skutočná škoda. Znalecký posudok, ktorý navrhovateľ len všeobecne označil tesne
pred pojednávaním dňa 17. februára 2014, súd nevykonal (§ 120 ods. 1 veta druhá O.s.p.), keďže
tento mal len špecifikovať navrhovateľom uplatnenú a paušálne určenú výšku škody, avšak nemohol

preukázať základ samotného nároku uplatneného žalobou. Z dôvodu neunesenia dôkazného bremena
(nesprávneho úradného postupu, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi škodou a nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu) okresný súd návrh navrhovateľa na priznanie
majetkovej škody zamietol, aj keď nebola súdom dodržaná lehota na vydanie poverenia.
V súvislosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou vo výške 330,00 Eur viažucou sa k nevydaniu

poverenia v zákonom stanovenej lehote v spojení s porušením práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov okresný súd uviedol, že navrhovateľ v návrhu vychádzal len z predpokladov,
nepredložil žiadne dôkazy ani konkrétne tvrdenia, nezdôvodnil, aká nemajetková (morálna) ujma mu
vznikla, vzhľadom na subjekt navrhovateľa, ktorý je právnickou osobou, závažnosť ujmy, závažnosť
následkov. Je nepochybné, že navrhovateľ naďalej vykonáva svoju podnikateľskú činnosť. Súd poukázal

na to, že pocity členov riadiacich orgánov členov spoločnosti v podobe frustrácie, ... sú irelevantné v
predmetnom konaní, keďže náhradu si uplatňuje právnická osoba. Odškodnenie právnickej osoby za
nemajetkovú ujmu spôsobenú prípadnými prieťahmi v konaní, nie je možné vzťahovať na fyzické osoby,
ktoré sa na činnosti právnickej osoby nejakým spôsobom zúčastňujú, lebo im nevzniká ujma priamo (sp.
zn. 30Cdo 675/2011). Navrhovateľ tiež nepreukázal, že by z vydania rozhodnutia exekučného súdu bez

tvrdených prieťahov exekučného súdu, by nebolo došlo k vzniku tvrdenej škody.
Keďže všetky podmienky vzniku zodpovednosti štátu musia byť splnené kumulatívne a vzhľadom na
nesplnenie základných podmienok, súd považoval návrh navrhovateľa za nedôvodný. Nepriaznivé
procesné dôsledky ( neúspech v spore) stíhajú v sporovom konaní toho, kto neoznačil potrebné dôkazy,
alebo uvedenými dôkazmi nebolo jeho tvrdenie dokázané, a preto súd návrh navrhovateľa v celom

rozsahu zamietol.
O trovách konania okresný súd rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. pri aplikácii ust. § 151 ods. 1
O.s.p. a odporcovi, ktorý bol v konaní úspešný, ich nepriznal, keďže tieto si nevyčíslil a z obsahu spisu
mu vznik žiadnych trov nevyplýva.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie.
Odvolateľpoukázalnakoncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniazahŕňajúcehoprávonakontradiktórne
konanie, v rámci ktorého musia mať strany možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženýmidôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim, s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Navrhovateľ
navyše nebol poučený zo strany súdu v zmysle ust. § 120 ods. 4 O.s.p., súd mu neoznámil, že hodlá
vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej a v dôsledku toho tento účastník nemal priestor navrhnúť alebo

predložiť ďalšie dôkazy. Odvolateľ tiež namietal, že pred vynesením rozhodnutia nebol
oboznámený ani s listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom spise a k vykonanému dokazovaniu sa
nemal možnosť vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. V danej veci podľa navrhovateľa
nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Navyše, v situácii, kedy bolo potrebné vo veci
vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise, mal súd umožniť

navrhovateľovi uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým aj právnym otázkam nastoleným samotným
súdom. Pokiaľ vnútroštátny súd dospel (podľa odvolateľa na základe dokazovania, ktorého
obsah, rozsah si bez akéhokoľvek dôvodu určil sám) k záveru, že existuje okolnosť brániaca vydať pre
navrhovateľa pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v spore
a umožniť im, aby sa k tomu vyjadrili. Upozornil, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie
je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.

Zároveň navrhovateľ poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil
súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie
a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených
skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne v
očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie

krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou judikatúrou v iných krajských
súdoch v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu
SR, Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Navrhovateľ
zdôraznil, že podal ústavnú sťažnosť vo veci porušenia jeho práva na nestranný sú, ktorej výsledkom
bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Navyše, konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom

vylúčeným sudcom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí
rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109
ods. 2 písm. c) O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Rozhodnutie okresného súdu vo veci
samej je tak predčasné. Navrhovateľ tiež tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia
pojednávania. Okrem toho ak žalovaný nereagoval na výzvu súdu a nepredložil písomné vyjadrenie k

žalobe, mal okresný súd vo veci samej rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie v zmysle ust. § 153b O.s.p..
Vo vzťahu k nemajetkovej ujme súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že
došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
článkom 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného článkom
6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práva a základných slobôd a práva na rozhodnutie

v zákonom stanovenom čase. Pritom sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom
stanovenom čase a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný
ospravedlňujúci dôvod. Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu, že zistil porušenie
práva, nekonštatoval ho, a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy
navrhovateľovi. Rozhodnutie je založené na skutkovej a právnej chybe súdu, čo nie je v právnom štáte

udržateľné. Súd v súvislosti s majetkovou ujmou analyzuje okolnosti, ktoré s vecou vôbec nesúvisia, a
tieto okolnosti vydáva za odôvodnenie svojho rozhodnutia. Irelevantné sú preto úvahy súdu o tom, aké
spôsoby judikovania pohľadávky si navrhovateľ zvolil, rovnako o podstate a rozsahu podnikateľského
rizika a taktiež o udržiavaní kontaktu súdneho exekútora, keď tento nemôže byť činný, kým nezíska
poverenia na vykonanie exekúcie od súdu. Vo vzťahu k majetkovej škode sa súd zaoberal len škodou,

ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá
vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia
navrhovateľa o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu informačného systému
a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na publikačné výdaje
spojené s vyhotovením urgencií a tiež na poštovné a telekomunikačné výdaje. V tejto časti je preto

rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a je prejavom svojvôle súdu, a preto je ho
potrebné ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel
jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. To isté je možné
povedať o nemajetkovej ujme.

Odporca zostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený
účastník konania (§ 201 veta prvá O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.),preskúmal vec v rozsahu vymedzenom ust. § 212 ods. 1, 2 písm. b) O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho
pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozsudok
okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Vo vzťahu k meritórnemu rozhodnutiu súdu primárne odvolací súd poukazuje na zodpovednosť
navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho
súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). V tejto súvislosti je zjavné,
že (nepochybne z dôvodu predkladania enormného množstva typových podaní navrhovateľom na

súdy) hmotno-právne odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami,
na ktorých je založené napadnuté rozhodnutie. V odvolaní navrhovateľa niet jedinej zmienky (tobôž
protiargumentácie) vo vzťahu k argumentácii okresného súdu obsiahnutej v napadnutom rozhodnutí, že
v exekučnom konaní sp. zn. 20Er/714/2009 súd nemal preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden
z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.. Navrhovateľ teda v konaní predovšetkým nepreukázal naplnenie

primárneho atribútu zodpovednostného vzťahu, a to nesprávny úradný postup. Odvolací súd nie je
oprávnený preskúmať prvostupňové rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní
vznesených námietok.
Podstatná časť odvolacích námietok je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval nestranný
sudca. Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením sp. zn. 8NcC/97/2013-19 zo

dňa 28. februára 2013, že sudkyňa Okresného súdu Žilina JUDr. Anna Majeríková nie je vylúčená z
prejednávania a rozhodovania veci vedenej aktuálne na tamojšom súde pod sp. zn. 17C/269/2012. Od
vydania tohto rozhodnutia, v ktorom nadriadený súd podrobne uviedol dôvody, pre ktoré zákonného
sudcu možno považovať za nestranného zo subjektívneho aj objektívneho hľadiska, nedošlo ku
žiadnym novým skutočnostiam majúcim vplyv na nestrannosť zákonného sudcu, preto je argumentácia

odvolateľa o konaní vylúčeného sudcu bezpredmetná. Nad rámec uvedeného odvolací súd dopĺňa, že
aktuálna aplikačná prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri zohľadnení tak subjektívneho, ako
aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj
požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný, profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku
odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup, na ktorom

sudca vykonával svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, teda dôvod pre jeho vylúčenie.

Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad spravodlivého procesu
citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť
názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone

rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči súdu.
Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len samá táto skutočnosť nemôže
byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a priori stáli vo svetle
spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom

zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká
osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je
pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa
svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov,
len na základe skutočností zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.).

Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vnímať aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci, celého
súdneho systému, aj konkrétneho súdu na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie nezávislosti je
predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 1Nc 86/2011 zo dňa 24.11.2011). Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať vecný a
profesionálny prístup, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je

nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu (keď v prejednávanej veci
zákonný sudca nekonal a nerozhodoval v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému
postupu), nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonného sudcu JUDr.
Anny Majeríkovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Odvolací súd nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť
oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu
kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými
zásadami/ustanoveniami procesného predpisu. Predovšetkým účastník konania realizuje svojeprocesné práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný,
pričom o možnosť ich uplatnenia sa obral sám svojím postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom
pojednávaní. Termín pojednávania (19.02.2014) prvostupňový súd nariadil dňa 21.01.2014 a právnemu

zástupcovi navrhovateľa bolo toto predvolanie doručené dňa 27. januára 2014. Až dňa 17. februára
2014 bol elektronicky doručený návrh navrhovateľa na „zrušenie pojednávania z dôvodu objektívneho
posúdenia porušenia zásady nestranného súdu a sudcu“, pričom okresný súd sa s návrhom na
odročenie vysporiadal zákonom predpísaným spôsobom. Správnym je samotné vecné vyhodnotenie
uplatneného dôvodu odročenia ako nie dôležitého (§ 119 ods. 1 O.s.p.), ako to korešponduje s

vyššie uvedeným záverom o neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa o konaní „vylúčeného“ sudcu.
Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. umožňuje súdu konať v dôvodných prípadoch v neprítomnosti
účastníkov konania. Dôvodom žiadosti navrhovateľa o odročenie pojednávania bola námietka zaujatosti
sudcu, ktorý vec prejednáva, z dôvodu absencie jeho nestrannosti. Ak sudca takémuto návrhu na
odročenie pojednávania nevyhovel a vec následne prejednal a rozhodol v neprítomnosti účastníkov
a právneho zástupcu navrhovateľa, postupoval v plnom súlade s ust. § 101 ods. 2 O.s.p., keďže

o jeho nevylúčení z prejednávania a rozhodovania veci z tých istých dôvodov už bolo právoplatne
rozhodnuté nadriadeným súdom. Účasť na pojednávaní súdu je právom, ktoré v prejednávanej veci
navrhovateľom a jeho právnym zástupcom nebolo využité. Súčasne v tejto veci neexistoval (iný)
dôležitý dôvod na odročenie pojednávania. Inými slovami, v prípade pojednávania bez prítomnosti
účastníka za podmienok predpokladaných zákonom, nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať

pred súdom (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň nie je porušená zásada
kontradiktórnosti sporového konania. Ustanovenie § 101 ods. 2 (v spojení s § 119 O.s.p.) umožňuje
súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie pojednávania a nadväzne konať v dôvodných prípadoch v
neprítomnostiúčastníkovkonania.Inéchápaniepredmetnéhoustanoveniabyviedlokjehoobsolentnosti
a zároveň k nežiaducim prieťahom v konaní, ktorých (tvrdená) existencia je v konečnom dôsledku

základom samotného nároku uplatňovaného navrhovateľom v žalobe.
Písomné vyjadrenie odporcu vo veci samej bolo súdu doručené dňa 04.09.2013 a právny zástupca
navrhovateľa toto vyjadrenie prevzal dňa 27. januára 2014 o čom svedčí doručenka v súdnom spise
na č.l. 47 spisu. Tým bola naplnená zákonná požiadavka vyplývajúca z ustanovenia § 114 ods. 2 veta
posledná O.s.p.

Bez akéhokoľvek racionálneho základu sú tvrdenia odvolateľa v tom smere, že súd si určil sám okruh a
rozsah dokazovania, resp. že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané
dokazovanie) založené v exekučnom spise. Zo zápisnice o súdnom pojednávaní je mimo rámca
akýchkoľvek pochybností zjavné, že dokazovanie bolo vykonané oboznámením listinnými dôkazmi
nachádzajúcimi sa v spise a podstatným obsahom exekučného spisu Okresného súdu Žilina sp. zn.

20Er/714/2009 - ktorý dôkaz výslovne (na str. 2 spisu) požadoval samotný navrhovateľ. Inú skutočnosť
nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

Taktiež nedôvodnou je aj námietka navrhovateľa o tom, že konečné meritórne rozhodnutie vo veci
súdu vylúčeným sudcom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom

rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm.
c) O.s.p., proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Z obsahu napadnutého rozhodnutia je nepochybné,
že okresný súd o prerušení konania napadnutým rozhodnutím nerozhodoval. Takýto procesný návrh
totiž navrhovateľ v súdenej veci nepodal.
Zároveň odvolací súd poznamenáva, že prvostupňový súd v predvolaní na súdne pojednávanie zo dňa

21.01.2014 poučil účastníkov o ich procesných právach, súčasťou ktorého je aj poučenie v súlade s
ust. § 120 ods. 4 O.s.p. a preto tvrdenie navrhovateľa o opaku sa nezakladá na pravde (č.l. 48 spisu).
Predmetné poučenie prevzal právny zástupca navrhovateľa dňa 27. januára 2014.
Vo vzťahu k samotnému meritórnemu posúdeniu prípadu odvolací súd poukazuje na zodpovednosť
navrhovateľa za obsahové vymedzenie odvolania a na viazanosť krajského súdu odvolacími dôvodmi (§

212 ods. 1 O.s.p.). Z tohto aspektu je zjavné, že navrhovateľ (zrejme z dôvodu predkladania množstva
typových podaní na súdy) v odvolaní rezignoval na akúkoľvek úvahu vo vzťahu ku vecným dôvodom,
ktoré okresný súd viedli k zamietnutiu návrhu. Fakticky sa obmedzil len na všeobecné konštatovania
(„nesprávny postup spočíva v niekoľkých skutočnostiach“, „konajúci súd sa musí vysporiadať so
všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu“), ktoré sú len opakovaním tvrdení z

návrhu na začatie konania.
V tejto spojitosti platí, že odvolací súd nemôže v sporovom (kontradiktórnom konaní) nahrádzať
nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody,
resp. preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesenýchnámietok. Zároveň z uvedeného však vyplýva aj to, že nie je prípustné konfrontovať prvostupňový súd
so závermi, ktoré v konaní nevyslovil. Z tohto pohľadu odvolacia námietka spočívajúca v tvrdení, že
okresný súd pochybil „keď konštatoval, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“,

nekorešponduje s obsahom napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ navrhovateľ nadväzne v odvolaní uvádza,
že „v odôvodnení prezentované časové úseky (bez bližšej konkretizácie, o ktoré časové úseky sa má
jednať) nenasvedčujú“ konštatovaniu okresného súdu o dodržaní namietaných lehôt, (okrem vyššie
uvedeného záveru, že napadnuté rozhodnutie takéto konštatovanie neobsahuje) platí, že časové
údaje tak, ako ich uvádza prvostupňový súd, zodpovedajú zistenému skutkovému stavu a vyplývajú z

pripojeného exekučného spisu.

Odvolací súd odvolaciu námietku o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia vyhodnotil ako
nedôvodnú. Krajský súd konštatuje, že okresný súd primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská účastníkov, výsledky vykonaného dokazovania, vymedzil rozhodujúci skutkový stav, citoval
právne predpisy, ktoré aplikoval a z nich vyvodil konkrétne právne závery, ktoré primerane vysvetlil,

pričom dostatočne objasnil, z akých úvah vychádzal. Nadväzne je z pohľadu procesného ne/
úspechu výlučne na ťarchu odvolateľa, že vo vzťahu k nosnému dôvodu, na ktorom okresný súd
založil svoje meritórne zamietajúce rozhodnutie, nepredložil relevantnú, resp. akúkoľvek konkrétnu
protiargumentáciu.

Na základe konštatovaného odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal v prejednávanej
veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim
kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv a nadväzne
zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj meritum veci. Po
vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne

rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p. aj správne a presvedčivo
odôvodnil.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia
vo veci samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p.. Navrhovateľ nebol v odvolacom konaní úspešný, a preto je povinný nahradiť odporcovi
trovy, ktoré mu v súvislosti s týmto konaním vznikli. Keďže si odporca náhradu trov odvolacieho konania
neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a z obsahu spisu mu vznik trov tohto odvolacieho konania ani nevyplýva,

odvolací súd mu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.