Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, May 29, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/232/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5312209818
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5312209818.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne

Rapčanovej a sudcov JUDr. Františka Potockého a Mgr. Zuzany Hartelovej, v právnej veci navrhovateľa:
POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova č. 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného
splnomocneným zástupcom Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Bratislava, Grösslingova č. 4, IČO: 36 864
421, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky,
sosídlomBratislava,Župnénámestieč.13,onáhradumajetkovejškodyanemajetkovejujmy,oodvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 6C/80/2012-55 zo dňa 26. júna 2014, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Čadca rozsudkom č. k. 6C/80/2012-55 zo dňa 26. 06. 2014 návrh navrhovateľa na
prerušenie konania zamietol (výrok I.), návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol (výrok II.) a
odporcovi náhradu trov konania nepriznal (výrok III.).
Konštatoval, že navrhovateľ sa voči odporcovi domáhal náhrady majetkovej škody vo výške 792,- eur a
nemajetkovej ujmy vo výške 158,40 eur, ktoré mu vznikli ako následok nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu, Okresného súdu Čadca, ktorý rozhodol o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie po uplynutí zákonom stanovenej lehoty.
Uvedenénavrhovateľtvrdilvnávrhuinapriekskutočnostivyplývajúcejzospisu16Er/736/2011,zktorejje
preukázané, že žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola doručená
súdu dňa 28. 07. 2011 a súd uznesením zo dňa 19. 09. 2011 návrh súdneho exekútora zamietol. V
dôvodoch uznesenia uvádzal, že z úradnej povinnosti preskúmal žiadosť súdneho exekútora o udelenie
poverenia, najmä exekučný titul - rozhodcovský rozsudok a jeho súlad so zákonom. Exekučný titul
bol súdom preskúmaný tak ako keby materiálne právoplatný nebol, pretože exekučný súd v zmysle

§ 159 O. s. p. nie je ním viazaný a môže ho preskúmať z hľadísk § 45 zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní. Súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu je hmotnoprávnym
predpokladom vykonania exekúcie. Exekučný súd je teda oprávnený a zároveň aj povinný posudzovať
či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Toto posudzovanie je potom neoddeliteľne spojené aj
s preskúmaním zmlúv, prípadne iných právnych úkonov, ktoré sú hmotnoprávnym základom nároku
priznaného rozhodcovským rozsudkom.

Exekučný súd vo svojom uznesení podrobne odôvodnil zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o
vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. V uznesení uviedol riadne poučenie o možnosti podať
odvolanie proti uvedenému rozhodnutiu, pričom oprávnený opravný prostriedok nevyužil a uznesenienadobudlo právoplatnosť dňa 14. 10. 2011. Následne uznesením zo dňa 27. 10. 2011 súd exekučné
konanie zastavil.
Súd na daný právny vzťah aplikoval zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri

výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení zmien a doplnkov, ktorý nadobudol účinnosť
dňa 01. 07. 2004 (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka
(§ 420 ods. 1, § 441) a Exekučný poriadok.
Súd ďalej konštatoval, že zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom
alebo nezákonným rozhodnutím podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je osobitnou zodpovednosťou a

zodpovednosťou objektívnou (§ 3 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.). Všetky zákonné podmienky vzniku tejto
zodpovednosti musia byť splnené kumulatívne. Pri nesplnení čo i len jednej podmienky zodpovednosť
za škodu nevznikne. Základným predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím sú porušenie právnej povinnosti orgánom verejnej
moci, ktoré spočíva v nezákonnom rozhodnutí alebo nesprávnom úradnom postupe, pričom za
nesprávny úradný postup sa považuje aj nečinnosť; vznik a existencia škody spôsobenej nezákonným

rozhodnutím, nesprávnym úradným postupom a príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti
aškodou,ktoráporušenímpovinnostivznikla.Navrhovateľtvrdil,žesúdporušilsvojezákonnépovinnosti
nesprávnym úradným postupom, ktorý spočíval jednak v nečinnosti, prieťahoch v konaní, pretože
poverenie na vykonanie exekúcie nevydal v zákonnej lehote a jednak v nesprávnej aplikácii zákona,
keď napriek žiadosti o vydanie poverenia na základe právoplatného exekučného titulu - rozhodcovského

rozsudku, ktorý je rovnocenný s inými exekučnými titulmi, žiadosť o vydanie poverenia zamietol, čím
porušil zásadu právnej istoty a prekážku právoplatne rozhodnutej veci.
Citujúc ust. § 3 ods. 1, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z. súd konštatoval, že všeobecný
súd konajúci o nároku na náhradu škody za nesprávny úradný postup nemá právo konštatovať prieťahy
v konaní. Tieto môžu byť konštatované v rámci vybavovania sťažnosti na prieťahy v konaní, v rámci

disciplinárneho konania, rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, rozhodnutia Ústavného súdu
SR o ústavnej sťažnosti. Navrhovateľ uvedené dôkazy nepredložil, a teda nepreukázal prieťah v konaní
ako nesprávny úradný postup podľa § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.
Súd zároveň poukázal na to, že nie každý prieťah v konaní možno vyhodnotiť ako zbytočný prieťah
v konaní. Nedodržanie zákonných lehôt sa nepovažuje vždy automaticky za porušenie základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 Ústavy SR). Navrhovateľ tak
nesplnil prvú podmienku zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom alebo
nezákonným rozhodnutím, t. j. nepreukázal nesprávny úradný postup ani nezákonné rozhodnutie.
Navrhovateľ sám nevyužil zákonné možnosti riadnych opravných prostriedkov proti uzneseniu, ktorým
bola žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietnutá, rovnako i proti uzneseniu o zastavení

exekučného konania či prípadné sťažnosti adresované predsedovi súdu, Ústavnému súdu SR a pod.
Napriek tomu, že navrhovateľ nepreukázal už prvú podmienku pre zodpovednosť štátu podľa zákona č.
514/2003 Z. z., súd skúmal aj splnenie zvyšných dvoch podmienok - vznik škody a príčinnú súvislosť
medzi postupom súdu a vznikom škody.
Navrhovateľ v konaní nepreukázal vznik škody (majetkovej ujmy), ani výšku škody v príčinnej súvislosti

s porušením povinností odporcu. Vyúčtované režijné náklady navrhovateľa nemôžu byť považované za
faktickú a skutočnú škodu, pretože sú vynakladané na celkovú podnikateľskú činnosť navrhovateľa.
Navrhovateľ nepreukázal ani splnenie podmienok podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. na
náhradu nemajetkovej ujmy. Navrhovateľ nekonkretizoval, prečo samotné konštatovanie práva nie
je dostatočným zadosťučinením. Nepredložil žiadne dôkazy ani konkrétne tvrdenia, nezdôvodnil aká

nemajetková (morálna) ujma mu vznikla, vzhľadom na subjekt navrhovateľa, ktorý je právnickou osobou,
závažnosť ujmy ani závažnosť následkov.
Navrhovateľ tak neuniesol dôkazné bremeno ani na preukázanie druhej podmienky pre zodpovednosť
za škodu za nesprávny úradný postup a nezákonné rozhodnutie, a to vznik a existenciu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným postupom. Rovnako nepreukázal ani

príčinnú súvislosť medzi porušením právnych povinností (nezákonným rozhodnutím, nesprávnym
úradnýmpostupom)aškodou,ktorámalavzniknúťnavrhovateľoviporušenímpovinností.Tvrdenáškoda
nemábezprostrednúapriamupríčinnúsúvislosťsrozhodnutímexekučnéhosúduatvrdenýmiprieťahmi.
Navrhovateľ nepreukázal, že bez vydania rozhodnutia exekučného súdu, bez tvrdených prieťahov
exekučného súdu, by nebolo došlo k vzniku tvrdenej škody.

Keďže nárok navrhovateľa na náhradu škody je neexistentný, súd sa námietkou premlčania vznesenou
odporcom nezaoberal.
Dňa 20. 06. 2014 navrhovateľ prostredníctvom splnomocneného zástupcu doručil súdu návrh na
zrušenie nariadeného termínu pojednávania z dôvodu podania ústavnej sťažnosti pre porušenie zásadynestrannosti súdu a sudcu a zároveň navrhol prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. b/ a § 109
ods. 2 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“).
V súvislosti s návrhom na prerušenie konania súd uviedol, že neboli splnené podmienky na prerušenie

konania. Prejudiciálna otázka, ktorou je v danom prípade zaujatosť zákonnej sudkyne, už bola vyriešená
zákonným postupom, keď zákonná sudkyňa nie je vylúčená z rozhodovania veci. Prerušenie konania
by v danom prípade bolo zároveň v zjavnom rozpore s účelom žaloby, ktorú navrhovateľ podal.
O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p. Odporca si ako úspešný účastník
konania právo na náhradu trov konania neuplatnil, preto mu súd náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal navrhovateľ prostredníctvom splnomocneného zástupcu odvolanie.
V odvolaní vytýkal súdu, že v konaní došlo k viacerým vadám - účastníkovi konania sa postupom
súdu odňala možnosť konať pred súdom; rozhodoval vylúčený sudca; súd prvého stupňa nesprávne
vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil
skutkový stav; súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné

na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam; doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo
iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prejednal vec v neprítomnosti odporcu

(správne malo byť uvedené navrhovateľa) a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa ust. § 101 ods.
2 O. s. p. preto, že sa navrhovateľ bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil. Riadne a včas však
požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s označenými
dôvodmi.Súdpretonemoholpostupovaťpodľa§101ods.2O.s.p.avecprejednaťvjehoneprítomnosti.
Ak tak spravil, odňal mu tým právo na konanie pred súdom.

Ďalej uviedol, že uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte návrhu), ktorým upovedomil súd o
skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho
manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd
nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho
očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je tomu tak aj

preto (okrem dôvodov označených v návrhu), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou
rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach, tiež s judikatúrou
Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný
súd. Za takýchto okolností a s vedomím, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor
s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské

práva v Štrasburgu neobstojí, a že podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie práva na nestranný súd,
ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu, nebolo a nie je prípustné, aby konanie
pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca.
Podľa navrhovateľa konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí jeho

návrhu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne pripustil
odvolanie. Proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podáva odvolanie, pričom v
čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania.
Ďalej navrhovateľ vytýkal súdu, že sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné

viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej
ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a viedol pojednávanie, na ktorom
za jeho neprítomnosti meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že trvá na osobnej účasti
splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené nestranným sudcom

na nestrannom súde.
Tiež namietal, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri rozhodovaní
vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom,
ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu
svojich tvrdení. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu

jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu možnosti konať pred súdom.
V konkrétnostiach napr. navrhovateľ uviedol, že súd sa dopustil viacerých omylov keď konštatoval, že
ním namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové
úseky tomu nenasvedčujú.Navrhovateľ v odvolaní tiež tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.
Dodal,žesúdvykonaldokazovanielistinami,ktorýchpôvodniejezodôvodneniarozhodnutiapoznateľný
a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť

len listiny založené v exekučnom spise, a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného
postupu štátneho orgánu.
Podľa navrhovateľa, ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k
žalobnému návrhu v zmysle ust. § 114 ods. 3 O. s. p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre
zmeškanie podľa § 153b O. s. p. Skutkovým základom sa mal stať ním tvrdený skutkový stav. Namiesto

toho súd bez nariadenia pojednávania doplnil skutkový základ dokazovaním, ktorého obsah a rozsah
si určil sám (navrhovateľ navrhoval vykonať dokazovanie všetkými listinami, ktoré tvoria exekučný spis)
a následne vo veci meritórne rozhodol ignorujúc ust. § 153b O. s. p.
Pokiaľ súd zamietol návrh v časti náhrady skutočnej škody z dôvodu jej nedôvodnosti, v odôvodnení
rozhodnutia sa zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou pohľadávky počas nečinnosti
súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním dlžníka (povinného). Úplne

však ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu
informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov urgencií, na publikačné
výdaje spojené s vyhotovením urgencií a na poštovné a telekomunikačné výdaje (urgovanie a kontrola
stavu konania na exekučnom súde). V tejto časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a je potrebné ho ako arbitrárne zrušiť. Z odôvodnenia rozsudku

vôbec nie je zrejmé akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k presvedčeniu o tom, že
majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri nemajetkovej ujme.
Ako dôkaz o vzniku škody predložil Znalecký posudok č. 1/2014, ktorý vypracoval Znalecký ústav
Ekonomickej univerzity v Bratislave, ktorým je jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný postup
mal na neho negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku. Pokiaľ súd konštatuje, že

nepreukázal, že by mu postupom exekučného súdu vznikla akákoľvek škoda, nevykonal dostatočné
dokazovanie oboznámením sa s predloženým znaleckým posudkom.
K nemajetkovej ujme uviedol, že súd vo svojom rozhodnutí nevysvetlil prečo nekonštatoval, že došlo k
porušeniu jeho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1

Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom
stanovenom čase. Sám súd predsa zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase
a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce
dôvody. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje
rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy.

V závere k návrhu na prerušenie konania uviedol, že ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom
nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o
prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva
na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde Slovenskej republiky, bol
súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.

S poukazom na uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal, aby odvolací
súd zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§
201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. § 202 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.), preskúmal rozhodnutie v napadnutom
rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu podľa

§ 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k
záveru, že okresný súd v prejednávanej veci zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na zistenie
rozhodujúcich skutočností, na podklade vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým

zisteniam a prejednávanú vec aj správne právne posúdil.

Vzhľadomktomu,žeodvolacísúdjerozsahomadôvodmiodvolaniaviazaný,priposudzovanídanejveci
sazaoberallennámietkaminavrhovateľauvedenýmivodvolaníaprocesnýmpostupomprvostupňovéhosúdu predchádzajúcim vydaniu napadnutého rozhodnutia z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

V súvislosti s navrhovateľom namietanou otázkou nestrannosti a zákonnosti sudcu odvolací súd
poukazuje na to, že procesným prostriedkom k dosiahnutiu nápravy, pokiaľ sa účastník konania
domnieva, že sudca, ktorému bola vec pridelená na rozhodnutie, má pomer k veci, k účastníkom
konania alebo k ich zástupcom, je podanie námietky zaujatosti. Navrhovateľ v návrhu na začatie konania
upozornil na skutočnosti, ktoré podľa neho odôvodňovali vylúčenie sudcov Okresného súdu Čadca z

prejednávania danej veci. Na základe uvedených skutočností sudcovia okresného súdu oznámili svoju
zaujatosť vo veci a spis bol následne predložený Krajskému súdu v Žiline ako súdu nadriadenému
na rozhodnutie podľa § 15 O. s. p. Krajský súd v Žiline uznesením č. k. 9NcC/78/2013-15 zo dňa 04.
02. 2013 vylúčil z prejednávania a rozhodovania danej veci sudkyňu Mgr. Alenu Jančulovú, ostatných
sudcov okresného súdu, teda vrátane zákonnej sudkyne, ktorá navyše zaujatosť vo veci neoznámila,
z prejednávania a rozhodovania veci nevylúčil. Uznesenie krajského súdu bolo splnomocnenému

zástupcovi navrhovateľa doručené dňa 19. 04. 2013.
Na zdôraznenie, vzhľadom na opakované námietky navrhovateľa, odvolací súd opätovne uvádza, že
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (§ 14 a nasl. O. s. p.) predstavujú výnimku z významnej
ústavnej zásady, že nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 Ústavy SR). Vzhľadom
na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a

len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom,
objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého
sudcusúdanéokolnostivylučujúcehozprejednávaniaarozhodovaniavecieštenezakladábezďalšieho
dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. Dôvod na vylúčenie sudcu
nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na

ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napr. uznesenie NS SR zo dňa 31. 05. 2010 sp. zn.
3Nc/14/2010). Pre účely preskúmavanej veci odvolací súd konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu
nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia navrhovateľa)
svojim nesprávnym úradným postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť odporcu v zmysle
zákona č. 514/2003 Z. z. Aplikačná prax Najvyššieho súdu SR pri zohľadnení tak subjektívneho, ako

aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako
aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný profesionálny prístup, nadhľad, potrebnú dávku
odstupu. Preto samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný postup, na ktorom
sudca vykonával svoju funkciu, pričom tento nebol zákonným sudcom v exekučnej veci, v ktorej malo
dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu, nezakladá pomer k veci.

Ďalšiu námietku navrhovateľa, že okresný súd nemohol v prejednávanej veci postupovať podľa § 101
ods. 2 O. s. p. a vec prejednať v jeho neprítomnosti, vyhodnotil odvolací súd rovnako ako nedôvodnú.
Zo spisového materiálu mal odvolací súd preukázané, že okresný súd nariadil na prejednanie veci
pojednávanie na deň 26. 06. 2014. Navrhovateľ a jeho splnomocnený zástupca prevzali predvolanie

na pojednávanie dňa 09. 06. 2014 (č. l. 52 pv spisu), napriek tomu sa na pojednávanie nedostavili.
I keď navrhovateľ dňa 20. 06. 2014 prostredníctvom splnomocneného zástupcu požiadal o zrušenie
pojednávania, dôvody uvádzané navrhovateľom nebolo možné považovať za dôležité dôvody pre
odročenie pojednávania v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p. Navrhovateľ nepožiadal o odročenie
pojednávania z dôležitého dôvodu tvoriaceho prekážku na jeho strane brániacu mu v účasti na

pojednávaní (§ 119 ods. 1 až 3 O. s. p.), ale z dôvodu, že vo veci koná vylúčený sudca, o ktorej otázke
však už nadriadený súd právoplatne rozhodol. Boli teda splnené všetky predpoklady na prejednanie
veci bez prítomnosti navrhovateľa a jeho splnomocneného zástupcu v zmysle ust. § 101 ods. 2
O. s. p. a pokiaľ okresný súd vec na pojednávaní dňa 26. 06. 2014 prejednal a o nej rozhodol,
neodňal tým navrhovateľovi možnosť konať pred súdom. Tejto možnosti sa navrhovateľ zbavil sám

tým, že sa na pojednávanie nedostavil. Z uvedeného dôvodu neobstojí ani námietka navrhovateľa, že
okresný súd vo veci rozhodol bez toho, aby mu umožnil vyjadriť sa ku skutkovým a právnym otázkam
veci, nakoľko neúčasťou na pojednávaní si navrhovateľ a jeho splnomocnený zástupca sami zmarili
možnosť realizovať svoje procesné oprávnenia, a to najmä možnosť navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa
k vykonaným dôkazom a tvrdeniam protistrany, právo na poučenia v zmysle ust. § 118 ods. 2 O. s. p.

ako aj v zmysle ust. § 120 ods. 4 O. s. p., ktoré sa realizujú spravidla na pojednávaní (vo vzťahu k
prítomným účastníkom).Z rovnakého dôvodu ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd i námietku navrhovateľa, že nebol
oboznámený s obsahom dôkazov a tvrdení a že nemal možnosť sa k nim vyjadriť. Za situácie,
keď boli v zmysle ust. § 101 ods. 2 O. s. p. splnené všetky predpoklady na prejednanie veci bez

prítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu, pokiaľ okresný súd na nariadenom pojednávaní
dôkazy vykonal, neodňal tým navrhovateľovi možnosť konať pred súdom. V rámci dokazovania boli
pritom vykonané len dôkazy navrhnuté navrhovateľom, a to exekučný spis Okresného súdu Čadca sp.
zn. 16Er/736/2011.

Pokiaľ navrhovateľ namietal, že nemal možnosť oboznámiť sa s vyjadrením odporcu, z obsahu spisu
vyplýva, že vyjadrenie odporcu bolo splnomocnenému zástupcovi navrhovateľa doručené dňa 09. 06.
2014, spolu s predvolaním na pojednávanie. Odvolacia námietka navrhovateľa o neznalosti vyjadrenia
odporcu a nemožnosti reagovať naň teda nie je dôvodná.

Vzhľadom na uvedené má odvolací súd za to, že dokazovanie v danej veci bolo okresným

súdom vykonané náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim
kontradiktórnosti sporového konania. Okresný súd umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv,
a preto jeho postupom nedošlo k odňatiu práva navrhovateľa konať pred súdom.

Jednou z odvolacích námietok navrhovateľa bola aj skutočnosť, že súd s rozhodnutím vo veci samej

rozhodol zároveň o zamietnutí návrhu navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm.
c/ O. s. p. Navrhovateľ mal zato, že ak bol podaný návrh na prerušenie konania, bolo povinnosťou súdu
pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.
Pokiaľ navrhovateľ namietal nemožnosť vydania meritórneho rozhodnutia pred právoplatným
rozhodnutím o návrhu na prerušenie konania, žiadne zákonné ustanovenie takémuto postupu nebráni,

najmä keď otázka, ktorá je dôvodom návrhu na prerušenie konania (otázka nestrannosti sudcu), už
bola právoplatne vyriešená (rozhodnutím Krajského súdu v Žiline č. k. 9NcC/78/2013-15 zo dňa 04. 02.
2013). Prerušenie konania prichádza do úvahy v prípade, ak počas konania nastane prekážka postupu
konania, ktorá je v zásade odstrániteľná procesným postupom súdu. Navrhovateľ navrhol prerušiť
konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. (z dôvodu, že rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v

tomto konaní oprávnený riešiť), ako aj § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. (prebieha konanie, v ktorom sa rieši
otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet), s
poukazom na podanú ústavnú sťažnosť, ktorej predmetom je rozhodovanie o porušení jeho práva na
zákonného sudcu a práva na nestranný súd. Navrhovateľ však v návrhu na prerušenie konania, ani v
odvolaní,neuviedolžiadneiné/ďalšieokolnosti,ktorébymalizakladaťvylúčeniesudcu(ktorémubolavec

pridelená na konanie a rozhodnutie), než tie, ktoré už boli predmetom posúdenia nadriadeným súdom.
Podanie ústavnej sťažnosti pritom podľa názoru odvolacieho súdu samo o sebe nezakladá zákonný
dôvodnaprerušeniekonania.Predmetomkonaniaoústavnejsťažnostiniesúvecnéotázkykonkrétneho
sporu, ale skúmanie, či nedošlo v danom konaní postupom a rozhodnutím súdu k porušeniu ústavne
zaručených základných práv alebo slobôd účastníka konania. Preto pokiaľ aj ústavná sťažnosť bola

zo strany navrhovateľa podaná, začatie konania pred ústavným súdom v tomto prípade nepredstavuje
konanie, v ktorom sa riešia konkrétne vecné otázky, ktoré má na mysli ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O. s.
p. (ktoré nie je súd v tomto konaní oprávnený riešiť, kedy ide predovšetkým o otázky uvedené v ust.
§ 135 ods. 1 O. s. p.) alebo § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. Vzhľadom na možnosť uplatnenia námietky
rozhodovania veci vylúčeným sudcom ako odvolacieho, resp. dovolacieho dôvodu, zároveň okresný

súd vhodne uprednostnil požiadavku hospodárnosti a rýchlosti konania, keď práve na jej (údajnom)
nedodržaní v inom konaní je založený aj meritórny nárok navrhovateľa uplatnený v tomto konaní. V
danomprípade,akojetozrejméizvyššieuvedeného,súdyootázkenestrannostianezaujatostisudkyne
právoplatne rozhodli, pričom ide nesporne o otázku, ktorú sú súdy v zmysle príslušných ustanovení O.
s. p. oprávnené posudzovať. Okresnému súdu teda nič nebránilo pokračovať v konaní.

Pokiaľ ide o skutkové a právne závery okresného súdu vo vzťahu k zamietnutiu návrhu navrhovateľa na
prerušenie konania, tieto nie sú zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (právo na súdnu ochranu) a odôvodnenie rozsudku v tejto časti spĺňa parametre zákonného
odôvodnenia (§ 157 ods. 2 O. s. p.), s ktorým sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje.

Preskúmaním meritórneho rozhodnutia dospel odvolací súd k záveru, že okresný súd vykonal vo veci
dostatočné dokazovanie, pričom so záverom z neho vyplývajúcim, tak skutkovým ako aj právnym,sa v podstate stotožnil. Okresný súd sa v odôvodnení preskúmavaného rozsudku riadne zaoberal so
všetkými otázkami, ktoré boli pre jeho rozhodnutie z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné.
Odvolací súd sa so záverom súdu prvého stupňa o nenaplnení podmienok zákona č. 514/2003 Z.

z. pre vznik zodpovednosti odporcu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v celom rozsahu
stotožňuje, keď navrhovateľ nepreukázal, že by v exekučnom konaní došlo postupom exekučného súdu
k zbytočným prieťahom. Pokiaľ ide o skutkové tvrdenie navrhovateľa, že exekučný súd o žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol po uplynutí zákonom stanovenej lehoty, odvolací
súd poukazuje na to, že exekučným titulom v danej veci bol rozhodcovský rozsudok (§ 41 ods. 2 písm.

d/ Exekučného poriadku), pričom exekučné konanie začalo doručením žiadosti súdneho exekútora o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie Okresnému súdu Čadca dňa 28. 07. 2011. Z ust. § 44 ods.
2 Exekučného poriadku účinného v čase začatia exekučného konania (t. j. v znení účinnom od 01. 06.
2011) vyplýva, že zákonom stanovená lehota 15 dní na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie od
doručenia žiadosti súdneho exekútora na jeho vydanie neplatí v prípade, ak ide o exekučný titul podľa
ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku, t. j. ak je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie

rozhodcovského súdu a rozhodcovskej komisie a zmier nimi schválený. Je teda zrejmé, že exekučný súd
v danom prípade nemal zákonom určenú lehotu, v ktorej by bol povinný o žiadosti o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie rozhodnúť.
Súd prvého stupňa sa zároveň v napadnutom rozsudku vysporiadal aj s tvrdením navrhovateľa o
nesprávnosti úradného postupu spočívajúceho vo vykonaní úradného postupu bez splnenia zákonných

podmienok majúc za to, že súd nebol oprávnený opätovne preskúmavať exekučný titul. Odvolací súd sa
v tomto smere v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku s poukazom na to, že
súd bol v exekučnom konaní zo zákona povinný preskúmavať rozhodcovský rozsudok z hľadísk, ktoré
sú vymedzené v ust. § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. účinného do 31. 12. 2014 (uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 3MCdo 11/2010 zo dňa 26. 09. 2011).

Napriek tomu, že súd prvého stupňa nemal naplnenú už prvú podmienku zodpovednosti odporcu v
zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., a to nesprávny úradný postup, zaoberal sa aj ďalšími atribútmi
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, t. j. vznikom škody a príčinnou súvislosťou
medzi škodou a tvrdeným nesprávnym úradným postupom, pričom odvolací súd v tomto smere v celom
rozsahu odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu, vrátane výroku o trovách konania,
ktorý nebol osobitne napadnutý odvolaním, ako vecne správny potvrdil.

O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 224

ods. 1 O. s. p. V odvolacom konaní bol úspešný odporca, ktorý si však náhradu trov odvolacieho konania
postupom podľa § 151 ods. 1 O. s. p. neuplatnil. Odvolací súd preto odporcovi náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.