Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, April 23, 2015

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 16C/71/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114208872
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Hanzlíková

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2015:2114208872.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava samosudkyňou JUDr. Janou Hanzlíkovou v právnej veci žalobkyne: N. zast. JUDr.

Alicou Slaninkovou, advokátkou, so sídlom Hospodárska 30, Trnava, proti žalovaným: 1. Y. obaja
zastúpení JUDr. Andreou Čechovičovou, advokátkou, Dolné Bašty 2, Trnava, o určenie, že listina o
vydedení je neplatná a dôvody vydedenia nie sú dané, takto

r o z h o d o l :

Súd žalobu z a m i e t a .

Žalobkyňaje povinná zaplatiťžalovanýmtrovykonania470,36eur, krukámzástupkynežalovaných,
do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala určenia, že listina o vydedení zo dňa 13.2.2013 spísaná N.
je neplatná a dôvody vydedenia nie sú dané.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, svedkov, oboznámením sa s listinnými dôkazmi a zistil

nasledovný skutkový stav:

Žalobkyňa v konaní uviedla, že žiada určenie, že listina o vydedení zo dňa 13.2.2013 spísaná N. je
neplatná a dôvody vydedenia nie sú dané. Nie je pravdou, že navrhovateľka sa nestarala o poručiteľku
v starobe a chorobe Nevedela, že odporkyňa si matku zobrala k sebe, neoznámili jej, či matka potrebuje
opateru a neuvažovali o tom, že by matku umiestnili v nejakom sociálnom zariadení a prispievali jej
spoločne. Navrhovateľka vzhľadom na svoj zdravotný stav sa snažila matke telefonovať na pevnú
linku, kým matka žila v Trnave, písala jej na Vianoce a sviatky, lebo nevedela, že na adrese trvalého
pobytu sa už nezdržiava. Súrodenci navrhovateľke neoznámili, že matka zomrela, od sesternice sa

to dozvedela deň po pohrebe. Spochybnila, či poručiteľka bola spôsobilá na právne úkony. Listina o
vydedení bola spísaná 2 mesiace pred smrťou, nie u notára a nebolo priložené potvrdenie o zdravotnom
stave, vzhľadom na vek poručiteľky. Nebol ani spísaný závet. Je 22 rokov na invalidnom vozíku. Od
matkyodišlaposvadbe,keďmala20rokov.Smatkou malivždyveľmidobrévzťahy.Pokiaľmohlachodiť,
k matke chodila veľmi často, aj s deťmi, pomáhala jej. Keď sa vydala, starala som sa o oboch odporcov. S
matkousavzťahynenarušilinikdy.Potom,akosamaochorela,potrebovalasamapomocmanželaadetí,
a pomáhala jej aj svokra. Matka za ňou nechodila, ale keď navrhovateľka prišla k matke, táto jej niečo

zabalilaalebojejdalapeniaze.Matkasimyslela,žeasipomocnepotrebuje,keďmámuža,navrhovateľka
bola ochotná matke v prípade potreby pomôcť. Naposledy jej matka volala asi pred 12 rokmi a sťažovala
sa,žeodporkyňa1rozbíjamanželstvá. Hovorila,žejevbytesama,opaterunepotrebovala. Samamatke
odvtedy nevolala, ani ona jej, ale na Vianoce a sviatky jej poslala pohľadnice. Matka chodila do kostolana ulici, kde bývala navrhovateľka, deti keď boli vonku, ju stretli a rozprávali sa o bežných veciach. Nevie,
prečo matka za ňou neprišla, nikdy nemali žiadny konflikt. Nebol u nej nezáujem stretávať sa s rodičmi,
starala sa ako mohla, pomoc potrebovala hlavne sama. Keď rodičia chceli ísť po omši k nim, bolo to až

okolo 20.00 hod. a manžel skoro ráno vstáva. Odkázala im, že môžu prísť poobede. Manžel to povedal
deťom. Žili v 3-izbovom dome. Izby boli prechodné a manžel išiel o 19.00 spať. Keď sa presťahovali z
Trnavy,chcelamatkevolať,alenedvíhalatelefón.Listposlalaasirazrok,pohľadniceksviatku. Písalaich
rukou. Listy, ktoré predložili odporcovia, sú od nej. Predložila oznam adresovaný navrhovateľkou notárke
O. týkajúci sa dedičského konania po otcovi, z ktorého vyplýva, že obdržala zostatkovú hodnotu vozidla

Škoda 1955 SK a tým považuje vec s motorovým vozidlom za uzavretú. Tomuto predchádzalo odvolanie
zo daň 3.11.2000, kde nesúhlasila s výplatou tejto sumy v 60-tich splátkach. To preukazuje, že už v čase
smrti otca boli medzi účastníkmi nezhody, boli tam nezhody aj ohľadne podielu na nehnuteľnosti v O.h vo
vlastníctve otca, kedy odporcovia trvali na tom, aby sa navrhovateľka zriekla svojho podielu v prospech
matky a keď s tým nesúhlasila, prišlo k ďalším nezhodám.

V rámci záverečnej reči uviedla, že má za to, že celá listina o vydedení je záležitosťou jednania

odporcov 1 a 2, pretože nemôžu oni ani žalobkyňa preukázať, že poručiteľka bola v čase spísania
listiny o vydedenia spôsobilá na právne úkony. Ako dôvody vydedenia uvádza, že jej napr. navrhovateľka
nepomáhala s nákupmi a návštevami lekára, hoci odporkyňa 1 mala matku v opatere takmer tri roky v
Bratislave, nebola s ňou na lekárskom vyšetrení u O.. Má za to, že poručiteľka nevedela, čo podpisuje,
ale dôkaz o jej duševnom stave sa nedá zabezpečiť. Starší ľudia, ako bola poručiteľka, vyhľadajú skôr

pomoc notára pri spisovaní takejto listiny. Pokiaľ bola istina spísaná danou formou, malo byť priložené
lekárske potvrdenie o jej duševnom stave. Zaráža fakt, že listinou boli vydedené aj deti navrhovateľky.
Poručiteľka s manželom zmenili kostol, aby mohli deti vídať.

Žalovaní žiadali žalobu zamietnuť. Uviedli, že boli splnené materiálne aj formálne náležitosti listiny o
vydedení a dôvody vydedenia sú dané. Z kontextu listiny o vydedení je jednoznačné, že poručiteľka

videla dôvod vydedenia v ust. § 469a ods.1 písm.b OZ, teda že potomok o poručiteľa trvalo neprejavoval
opravdivý záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať. Poručiteľka v čase úmrtia i spísania listiny bola
vo veľmi dobrom fyzickom stav, nebola na smrteľnej posteli, o jej spísanie vzhľadom na svoj vek žiadala
dlhodobejšie. Zomrela náhle v spánku, teda úmrtie sa nedalo predpokladať z ochorenia. Listina nebola
spísaná u notára, ale ďalšou zo zákonných možností.

Žalobkyňa s deťmi boli u matky na Vianoce v roku 1982. Rodičia chodili do kostola pri Bernolákovej
bráne a na Tulipán začali chodiť len preto, aby videli dcéru. Vnučky vedeli, že idú do kostola, tak ich
tam vždy čakali a rozprávali sa. Poslali vnúčatá, aby sa opýtali žalobkyne, či môžu prísť na kávu a
po omši vnúčatá povedali, že nie. Nevedia, prečo žalobkyňa matku nenavštevovala a ani matka ju. O
chorobe žalobkyne sa dozvedeli od nevlastnej sestry. V roku 1989 odporca 2 sa ženil a boli žalobkyňu

pozvať na svadbu, bez ospravedlnenia však nikto neprišiel. Žalovaná 2 im niesla zákusky zo svadby,
deti ju pustili iba meter za bránu a ďalej nikto. Žalobkyňa má zvláštneho manžela, ktorý rozhodne
o tom, či niekoho vpustí. Matka bola sebestačná do roku 2011, potom bola v nemocnici, odtiaľ išla
na vozíku a nemohla už bývať sama. Opateru nepotrebovala, z vozíka sa presunula na posteľ, na
toaletu. Zomrela v spánku bez akýchkoľvek indícií. Okrem pohybových problémov sa liečila na tlak,

psychické problémy nemala. Matka iniciovala niekoľko rokov listinu o vydedení, túto spisoval Zdeno
Vašič, na internete si našiel formu. Samotný obsah vedel, lebo matka o tom stále hovorila. Otec zomrel
v roku 1999. Matka spomínala žalobkyňu aj kvôli svadbe odporcu 2, že sa jej 150 ľudí pýtalo, prečo
neprišla, hovorila, že ju trápi, že žalobkyňu nemôže navštíviť, že nevie dôvod. Len si myslela, že je
to tak preto, že raz na šibačku, keď ju polial manžel žalobkyne, mala v ruke pohár, oprskla ho, a

on odišiel preč, zrejme sa urazil. Matka pri každej debate o žalobkyni hovorila, že ju nemá pri sebe
a trápilo ju to. Matka nevedela ani to, že sa žalobkyňa z Trnavy presťahovala. Vzťahy žalobkyne a
matky boli narušené zrejme z dôvodu, že manžel žalobkyne chcel ovplyvniť ich starú matku, aby na
neho prepísala dom. Odporca 2 si matku brával na Vianoce, kým začala bývať u odporkyne 1 a potom
ju tam navštevoval i s rodinou. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žaloba je nedôvodná,

od počiatku, keď sa najprv domáhala žalobkyňa určenia neplatnosti listiny o vydedení ako takej. Po
úprave sa domáhala neplatnosti dôvodov vydedenia, bezpochyby bolo svedkami preukázané, a to aj
svedkami na strane žalobkyne, že dôvody vydedenia v čase smrti poručiteľky boli dané a boli splnené
materiálne podmienky vydedenia. Bola preukázaná existencia dôvodu vydedenia, ktorý taxatívne udáva
OZ. Raktom je, že navrhovateľka je zdravotne handicapovaná, čo jej však nemohlo brániť nahradiť

kontakt s matkou iným ako fyzickým kontaktom. Navrhovateľka matku nielenže nenavštívila, ale juk sebe ani neprijala. Bolo preukázané, že 12 rokov o nej nemala žiadnu informáciu a nepociťovala
potrebu o ňu prejaviť záujem. Ak aj poslala dvakrát pohľadnicu, nemala žiadnu spätnú väzbu, bolo
jej to ľahostajné. Matka mala svoj vek a dalo sa predpokladať, že bude potrebovať pomoc, možno iba

psychickú, nezaujímala sa o to, či je má kto pomôcť, či pomoc potrebuje a ako má svoje životné potreby
zabezpečené. Nepreniesla túto starostlivosť na svoje deti, manžela alebo inú osobu. Jediný záujem o
poručiteľku prejavila zaslaním dvoch listov, ktoré sú v spise a tieto vypovedajú dostatočne o vzťahu
matky a dcéry. Už samotný fakt, že aj dospelé dcéry navrhovateľky v dedičskom konaní úprimne vyjadrili,
že dôvody vydedenia sú reálne a pravdivé, vyjadruje dôvodnosť vydedenia. Predmetom konania nebolo

preukázanie spôsobilosti na právne úkony a túto uviedla zástupkyňa až v záverečnej reči. Dôkazné
bremeno je v tomto na navrhovateľovi. Svedeckými výpoveďami spôsobilosť poručiteľky na právne
úkony svedkami preukázaná bola - svedkyňa X.. Je bežné, že závet sa píše aj touto formou, a rovnako
listina o vydedení. Zvlášť, keď bola na vozíku. Pokiaľ navrhovateľka zmenila petit tak, že nie sú dané
dôvody vydedenia, prípadná neplatnosť listiny pre nespôsobilosť na právne úkony je irelevantná.

Svedkyňa I., dcéra žalobkyne, uviedla, že poručiteľke mala ona aj matka dobrý vzťah. K poručiteľke

chodila, kým chodila do školy, teda pred 15 alebo 20-imi rokmi. Žalobkyňa k svojej matke nechodila,
odkedy je imobilná, teda asi 22 rokov. Svedkyňa tam chodila iba občas, lebo matka potrebovala
starostlivosť. Pokiaľ s matkou k poručiteľke chodili, nikdy si nevšimla žiadny problém v ich vzťahu.
Podľa nej poručiteľka vedela o tom, že žalobkyňa je imobilná, lebo túto chorobu má po nej, teda
sa to dalo čakať a zrejme to vedela od žalovaných. Keď matka zostala imobilná, otec bol veľa v

práci a svedkyňa sa musela starať aj o mladšiu sestru, takže sama to poručiteľke neoznámila. Vie, že
matka posielala poručiteľke na sviatky pohľadnice. Snažila sa jej volať, ale nedovolala sa, dôvod nevie.
Osobne poručiteľku sama nikdy nekontaktovala a nezaujímala sa o ňu. Vzťahy sa možno zhoršili tým,
že k poručiteľke prestali chodiť a odlúčili sa. Chodiť tam prestala preto, lebo nemala toľko času, kvôli
starostlivosti o matku a mladšiu sestru. Podľa nej otec mal s poručiteľku dobrý vzťah. Nevie o tom, že by

mali niekedy konflikt. Chodili tam, kým boli deti a chodil tam aj otec. Keď starí rodičia chodili do kostola
na ich ulici, vždy ich išli čakať. Ako deti sa tešili a oni sa pýtali, ako sa majú mama s otcom. Myslí,
že ju nechceli ísť navštíviť. Zdalo sa jej normálne, že stará matka matku nešla navštíviť. Skutočnosti,
ktoré uviedla v dedičskom konaní pred notárkou v zápisnici sú pravdivé. Teda dôvody, ktoré sú uvedené
v listine o vydedení považuje za pravdivé. Myslela, že keď tam prestali chodiť, babka mala právo sa

rozhodnúť. Keď zomrel dedko, babka to znášala ťažko, mali dobrý vzťah. Babka mala problémy s
tlakom a myslí, že si ju zobrala dcéra a starala sa o ňu, bolo to asi v roku 2011, dovtedy bola v poriadku.
Nemá vedomosť, že by bola 15 rokov imobilná a nevychádzal z domu. Vedeli , že býva na druhom
poschodí bez výťahu.

Svedkyňa H., dcéra žalobkyne, uviedla, že s poručiteľku mala rovnako ako aj jej matka dobrý vzťah.

Poručiteľku navštívila naposledy pred 4 rokmi, kedy sa porozprávali. Keď bola dieťa a matka chodila, k
poručiteľke chodili dosť často. Väčšinou tam chodili so sestrou a s matkou, otec tam chodievať nechcel,
ale dôvod nevie. V roku 2006 alebo 2007 sa začala o matku starať a poberať opatrovateľský príspevok,
predtým bola na materskej a starala sa o ňu, pomáhali jej sestra aj otec, ktorý chodil aj do práce. Odkedy
zostala matka imobilná, opateru jej zabezpečovala v podstate svedkyňa. Aj potom ale chodila k babke,

táto sa pýtala na mamu, povedala jej, že stav sa zhoršuje a zostala imobilná. Babka určite chcela ísť za
mamou, ale neprišla a dôvod nevie. S dedkom začali chodiť do kostola na ich ulici, so sestrou ich čakali,
pýtali sa na mamu, chceli ísť k nim. Ako deti sa išli opýtať rodičov, či môžu prísť, ale oni to nedovolili.
Nevie, ktorý z nich to vyslovil, bola malá. Keď bola u babky pred 4 rokmi, ťažko prešla po byte, ale
nevie, kedy sa jej zdravotný stav zhoršil a odkedy nevychádzala z bytu. Predtým tam bola v roku 2005.

O zdravotnom stave babky im nedal nikto vedieť, sama sa o to nezaujímala. Babka s dedkom chodili
na ich ulici do kostola v nedeľu, nevie, či každú nedeľu kázali opýtať sa rodičov, či môžu prísť. Rodičia
nezdôvodnili, prečo prísť nemôžu. Na dôvod sa nepýtali. Keď bola pred 4 rokmi u babky, hovorila, že
sa o ňu stará odporca so svojou manželkou. Matka chodí z domu k lekárovi, keď je teplo, zoberú ju na
nákup, v lete na prechádzku do dediny. S jej pomocou sa teda dostane všade, kde nie je výťah alebo

bariéra. Matke nikdy nenavrhla, aby išli pozrieť babku. Ak by to matka navrhla, išli by tam. Nebol to
všeobecný nezáujem rodiny o babku. To, čo uviedla v dedičskom konaní v zápisnici u notárky, je pravda.
Navrhovateľka písala k sviatkom pohľadnice a spolu s tým aj list pre poručiteľku. Keď zomrel dedko,
matka ešte nemala invalidný vozík, sama sa pohybovať nemohla a preto nebola na pohrebe. Matka má
vozík asi 10 rokov. Už dlhšie však bez pomoci nemohla chodiť ani po byte.Svedkyňa A., nevlastná sestra účastníkov, uviedla, že v čase smrti poručiteľky bola v USA, takže vo
fyzickom kontakte s poručiteľku bola asi pol roka pred jej smrťou. Otca s poručiteľku navštevovala
najmenej každý 2 týždne a keď otec ochorel, podľa potreby častejšie. Keď aj otec zomrel, poručiteľku

navštevovala a starala sa o ňu podľa potreby. Jej zdravotný stav sa zhoršil asi dva roky pred smrťou,
aj vtedy žalovaným pomáhala. Žalobkyňa bola u svojej matky, keď boli deti ešte malé. Potom keď
ich aj napríklad na Vianoce navštívili a volali ich na návštevu k babke, odmietli a povedali, načo tam
budú chodiť. Dôvod nevie a takisto ani babka s dedkom dôvod nepoznali. O zhoršení zdravotného
stavu žalobkyne sa neskôr dozvedela od žalovaných. Nevie, či o tom vedela poručiteľka a otec. Pri

každej návšteve sa poručiteľka sťažovala, že ju žalobkyňa nenavštevuje a nevedela dôvod. Poručiteľka
smanželomžalobkynemalachladnývzťah.Odzačiatkumalirozdielnenázorynarôzneveci.Poručiteľka
jejnehovorila,žechcežalobkyňuajejpotomkovvydediť.Hovorilaale,žedcérajeknejnevšímaváamusí
s tým niečo urobiť. Nepamätá si, že by hovorila o spísaní závetu alebo nakladanie s majetkom. Až pred
dedičským pojednávaním sa dozvedela o listine o vydedení, od žalovanej 1. Povedala, že pri spísaní boli
prítomní susedia. Bola z toho prekvapená, lebo sa s tým v rodine nestretla. Nikdy neuvažovala o tom,

že by to poručiteľka urobila. Myslí, že medzi žalobkyňou a žalovanými neboli žiadne vzťahy. Svedkyňa s
rodinou boli jediní, ktorí žalobkyňu navštívili, lebo rodičia im hovorili, že ich nechcú púšťať na návštevu.
Keď boli u žalobkyne na návšteve, o matke sa hovorila málo. Poručiteľka jej povedala, že jej žalobkyňa
napísala list. Zrejme boli hanlivého charakteru, lebo vždy, keď to hovorila, plakala. Jeden svedkyňa raz
čítala, obsah si presne nepamätá, ale nebolo to príjemné čítanie. Žalobkyňa tam písala, aby poručiteľka

dala pokoj jej mužovi, nech sa do ich života nestará. Po nahliadnutí do listov predložených odporcami
potvrdila, že sa jedná o list, ktorý jej dala poručiteľka čítať. Keď zomrel otec, žalobkyňa ju nepožiadala
o pomoc, aby mohla ísť na pohreb. Keď jej svedkyňa volala, že otec zomrel a pýtala sa jej, či má kúpiť
veniec aj pre ňu, povedala, že „keď chce“, tak ho kúpila, ale na pohreb neprišli. Prišla iba H. U rodiny
žalobkyne bola asi pred 14 rokmi. Kontakty prerušili, pretože im pri návšteve ani nepovedali, že dcéra

Katka mala svadbu, teda im to neoznámili dopredu ani ich nepozvali. Dcéra žije v USA a vždy keď prišla,
navštívila žalobkyňu ako svoju krstnú. Keď sa presťahovali do I. dcéra chcela, aby ju tam svedkyňa
zaviezla. Aj keď sa už nenavštevovali, urobila to - chcela ísť a urovnať vzťahy. Manžel žalobkyne ju ale
do domu nepustil, povedal, že tam nemá čo robiť, dcéru s darčekmi pustil, táto ich iba odovzdala.

Svedkyňa S. uviedla, že je rodinná priateľka účastníkov a bola aj priateľkou ich matky N. od roku 1966.

Poručiteľkasasožalobkyňoustretávala,aletoskončiloasipred20rokmi.Bolotopreto,lebožalobkyňas
manželomchcelidomvO.,vtedyžileštemanželporučiteľky.PánP.domzdedilporodičoch.PánP.chodil
navrhovateľke s manželom pomáhať aj na ich dom, ale potom sa prestali stýkať. Poručiteľka hovorila,
že žalobkyňa je ovplyvnená od muža. Pán P. bol chorý, žalobkyňa za ním nechodila a často pre to
plakal. Vtedy ešte žalobkyňa nebola chorá. Keď chcela poručiteľka s manželom navštíviť navrhovateľku,

nepustili ich tam a potom začali chodiť do kostola tam , kde bývala žalobkyňa, aby videli aspoň vnúčatá.
Poručiteľka mala problémy s kĺbami a po hospitalizácii si ju zobrala dcéra do G. - mala síce problémy s
chôdzou, ale stále bola schopná sa o seba postarať. Keď bola aj v G., takmer denne si volali. Žalobkyňu
spomínala, ale nie v dobrom. Bolo je ľúto, že ju nenavštevuje, neprihlási sa, po smrti otca žalobkyňa
napísala poručiteľke list, v ktorom ju oplzlo oslovovala. Na pohreb otca ani neprišla. Otec pritom veľmi

ťažko znášal, že za ním neprišla ani do nemocnice a nechcela sa zblížiť. Poručiteľka sa vyjadrila, že
žalobkyňa z jej majetku nedostane nič. Často kvôli dcére plakala a bolo jej ľúto, aké majú vzťahy. Nevie
o tom, že by poručiteľka žalobkyni ublížila, chcela podľa nej, aby sa zblížili. S poručiteľkou telefonovala
v tom týždni, kedy zomrela. Volávali si po 19-tej, lebo to mali zadarmo a volali spolu aj viac ako hodinu.
Potom jej chcela volať znova, ale žalovaná jej telefonicky oznámila, že poručiteľka zomrela, teda jej

smrť bola nečakaná a náhla. Poručiteľka bola riadne zorientovaná, všetkých spoznávala, určite netrpela
stareckou demenciou. Poručiteľka chodievala do kostola na Tulipáne vždy doobeda, na večerné omše
nechodila.

Svedok Z., brat poručiteľky N., uviedol, že sa stretávali dva až trikrát za mesiac, telefonicky aj dvakrát
za týždeň. Žalobkyňu u nej nestretol nikdy. Poručiteľka hovorila, že sa nestretávajú. Bolo to veľmi dlho,

niekoľko rokov. Žalobkyňa ju nenavštevovala, a s tým nebola poručiteľka spokojná, bolo jej to ľúto.
Pokiaľ žil manžel poručiteľky, zišla po schodoch a chodili autom, potom už bola obmedzená. Nevie, či
chcela ísť navštíviť žalobkyňu. Poručiteľka mu hovorila, že vnúčatá ju boli navštíviť, ale žalobkyňa s
tým nesúhlasila. Sestra zomrela nečakane. Nikdy netrpela duševnou poruchou a psychicky bola úplne
v poriadku. Keď bola v Bratislave, volával s ňou, hovorili o politike, náboženstve, takže bola v tomto

smere zdravá. Pripomínala mu omše a podobne. Poručiteľka mu spomínala, že O. /navrhovateľku/ zmajetku vylúči, lebo sa nestretávajú a žalobkyňa za ňou nechodí. Kým žil pán P., tiež ho trápilo, že so
žalobkyňou, ale nerád o tom hovoril. Myslí, že žalobkyňa na jeho pohrebe nebola a jej deti nepozná. O
tom, že chcela žalobkyňu vylúčiť z dedičstva, hovorila dva alebo tri roky pred smrťou. Bývala ešte v Y.,

hovorila mu to osobne. Formu nespomenula, ale ako príčinu povedala, že dostala od žalobkyne škaredý
list, svedok ho nečítal, čítala ho manželka a tá povedala, že to ešte nevidela. Boli tam nejaké ošklivé veci
na sestru. Ako dôvod ďalej uviedla to, že ju nenavštevuje. Nehovorila, či chce vylúčiť z dedičstva aj deti
žalobkyne. Keď sa so sestrou rozprávali, boli to dosť dôverné rozhovory. Spomínala odporcov, s tým, že
to nemajú ľahké a všeobecne že to nemá ľahké nikto. Spomínala, že V., teda odporca 2, jej robil nákupy,

lebo už nebola potom mobilná, ale uvarila si sama. Spomínala aj deti žalovaných, teda svoje vnúčatá.

Svedok O., manžel žalobkyne, uviedol, že s poručiteľkou a jej manželom sa navštevovali asi 7 rokov po
svadbe. Potom na Veľkú noc oprskal poručiteľku voňavkou a tá na neho vyliala mastnú vodu z pekáča.
Chcel odísť, ale nechceli ho pustiť a keď videli, že sa urazil, s rodinou odišiel. Odvtedy sa s poručiteľkou
nekontaktoval, ale so svokrom áno, ten mu chodil pomáhať aj na stavbu. O uvedenom probléme sa ale
nerozprávali. Nikdy im nezakázal, aby k nim chodili. Ak ale išli do kostola na siedmu hodinu a chceli

k nim prísť potom, s tým nesúhlasil, pretože ráno vstával o štvrtej a chodil skoro spať. Deti behali po
ulici a stretli sa s nimi. Nevie, či sa pýtali aj na nich. Keby chceli prísť, priestor si nájdu, on im nebránil.
Svokra sa určite nebála. Poručiteľka s jeho manželkou si telefonovali, manželka to spomínala s tým,
že poručiteľka sa pýtala, či neprídu deti a predtým, keď mali len jeden mobilný telefón, volala svokra aj
na ten. On sa s poručiteľkou nemal o čom rozprávať. Nevie, či si volali aj po úmrtí svokra. Svokrovi ani

svokre na pohrebe nebol, lebo o tom nevedel. S rodinou žalovanej sa po svadbe kontaktovali, ale potom
mal každý svoju rodinu a odporkyňa s odsťahovala. Videl ju naposledy asi pred 30-imi rokmi. Svedok
má troch súrodencov, stretáva sa s jedným bratom, s jedným sa pohneval a sestra býva v P.. Manželke
ani nikomu nič nezakazoval, teda ani aby chodila k matke. Nepamätá si, či ho odporca bol pozvať na
svadbu. So sestrou manželky A. skončil, keď dostavali dom, na ktorom zadarmo robil najmenej celých

20 dní a očakával, že prídu pomôcť aj jemu na dom, keď staval. Ale A. ho ohovárala, boli to klebety,
konkrétne si nepamätá, tak sa pohnevali. Jemu nikto osobne neoznámil, že svokor zomrel. Zistil to až
na dušičky, keď boli na cintoríne. Možno aj dcéra hovorila, že bola na pohrebe, ale nevie, ktorá. Keď
boli na hroboch, zaviedla ich na hrob svokra niektorá z dcér, lebo o tom vedela. O smrti svokra sa doma
hovorilo až po pohrebe. Keď prišla k nim na návštevu p. S. s dcérou, bol medzi dverami a povedal, že

dcéra S. môže ísť ďalej a A. povedal, že nemôjde dnu, lebo hriech v dome nepotrebuje. Jej dcéra dala
vnukom hračky a odišli. Manželka môže ísť s ním na nákup do obchodného domu, idú na kávu napr. na
Z., svedok sa prejde na G. na hríby, ona čaká v aute. Ak chce manželka nejakú aktivitu a on to zvláda,
vyjde jej v ústrety. Neoslovila ho s tým, aby ju zaviezol k mame, po schodoch by sa tam aj tak nedostala.
Svokor mal u nich dvere otvorené, ale svokra, odkedy ho obliala vodou z pekáča, nie.

Zo spisu 26D 351/2013 - dedičské konanie po poručiteľke N. vyplýva, že poručiteľka spísala dňa 13.
2. 2013 v Bratislave za prítomnosti svedkov L. M., M., Listinu o vydedení, ktorou vydedila svoju dcéru
O., teda navrhovateľku. Ako dôvod uviedla. „Približne od roku 1990 ma moja dcéra ani jeden raz
nenavštívila, a ani mi nezatelefonovala. Približne v tom období som s manželom chodila do kostola na
ich ulici a každýkrát sme sa pýtali, či môžeme prísť na návštevu a po našej vnučke nám odkázala, že

nie. Všetky pokusy ostali bez odozvy. Po smrti môjho manžela Y., ktorému nebola ani na pohrebe, som
dostala dva výhražné listy týkajúce sa dedičstva po nebohom manželovi, a to bolo všetko z jej strany.
Pred niekoľkými rokmi sa odsťahovala z mne známeho bydliska a ja to viem len z počutia, takže neviem
presnú adresu, ktorú som nemohla ani v tomto dokumente uviesť. Od mojej dcéry som sa nedočkala
ani slova osobne ani telefonicky viac ako 20 rokov nehovoriac o slovách útechy keď som ovdovela,

ani o pomoci s nákupmi, ani pri návštevách lekára. Rovnako jej deti sa neozývajú. Stanovujem, aby
sa dôsledky vydedenia vzťahovali aj na všetkých potomkov mojej vyššie uvedenej dcéry“. Uznesením
tunajšieho súdu zo dňa 13. 2. 2014 č. k. 26D 351/2013 bola navrhovateľka odkázaná na začatie
súdneho konania o určenie, že Listina o vydedení je neplatná, a to v lehote 30 dní od právoplatnosti
rozhodnutia /17. 4. 2014/.

V konaní 26D 351/2013 boli vypočutí svedkovia spísania závetu. Súd ich výsluch v tomto konaní v
záujme hospodárnosti konania neopakoval /účastníci ich výsluch nežiadali a súd mal za to, že ich
vyjadrenia v dedičskom konaní sú dostatočné/.Svedok M. uviedol, že s manželkou sú susedmi Y., navštevujú sa, poznali teda aj poručiteľku. Poručiteľka
bola duševne v poriadku do konca života, pri návštevách sa s ňou rozprávali. Často spomínala nezáujem
dcéry O. o poručiteľku, čo ju duševne trápilo. Hovorila, že chce spísať listinu, že O. vydedí. Spomínala,

že dcéra neprejavuje o ňu dlhší čas žiaden záujem, ani jej nezatelefonuje. Asi týždeň pred spísaním
listiny o vydedení, kedy navštívili Y. za účelom gratulácie jej partnerovi Zdenovi Vlašičovi, s ktorým žije v
domácnosti, poručiteľka oznámila, že pre dlhotrvajúci nezáujem o jej osobu zo strany dcéry sa rozhodla
ju vydediť a chce to dať na papier. Požiadala ich zároveň, či by mohli byť prítomní ako svedkovia pri
podpisovaní listiny, keď bude táto pripravená. Dňa 13. 2. 2013 prišli za poručiteľkou a táto povedala, že

sa jej zdravotný stav zhoršuje, jej dcéra O. stále neprejavuje o ňu žiaden záujem, je najvyšší čas, aby
svoje rozhodnutie dala na papier a jej vôľa je, aby jej dcéra O., ako aj všetci jej potomkovia, boli vydedení,
lebo vzhľadom na ich správanie sa k poručiteľke si nezaslúžia po nej dediť. Na listinu o vydedení sa
podpísala poručiteľka a následne svedkovia v poradí, v akom sú uvedení na listine o vydedení.

Svedkyňa M. uviedla, že Y. je jej suseda, matku si zobrala k sebe, lebo sa nevládala o seba
postarať. Majú dobré susedské vzťahy, navštevujú sa, chodia si blahoželať ku sviatkom. S poručiteľkou

sa pravidelne rozprávali, táto hovorila, že ju trápi správanie dcéry O., ktorá ju dlhodobo nechodí
navštevovať, neprejavuje o ňu vôbec žiadne záujem a dokonca neprišla ani na pohreb svojho otca.
Opakovane hovorila, že dcéru vydedí. Vo februári 2013 boli na oslave menín L., partnera Y., poručiteľka
vtedy povedala, že je rozhodnutá a podpíše listinu o vydedení, odovzdala im ju na prečítanie, listinu
podpísala najprv poručiteľka a potom svedkovia v poradí, ako sú podpísaní. Pred podpisom poručiteľka

povedala, že to čo je v listine o vydedení uvedené, je jej vôľa.

Svedok L. uviedol, že s Y. žije v partnerskom vzťahu od r. 1983, od r. 1997 v spoločnej domácnosti.
Poručiteľku od r. 1997 pravidelne navštevovali, táto hovorila o problémoch s dcérou O., ťažko znášala a
trápil ju nezáujem dcéry voči rodičom. Vyvrcholením bolo, keď neprišla na pohreb svojho otca. Od toho
času poručiteľka častejšie začala hovoriť o tom, že dcéru vydedí, čo urobila 13. 2. 2013, kedy požiadala

susedov S. a jeho, aby podpísali istinu o vydedení, ktorú im dala prečítať a povedala, že to, čo je na
papieri, je jej rozhodnutia a jej vôľa. Potom sa podpísala poručiteľka a následne svedkovia v poradí, ako
sú na listine uvedení.

Z uvedeného dedičského spisu v Zápisnici zo dňa 25. 9. 2013 vyplýva, že dcéra žalobkyne I. /ktorá
bola v uvedenom konaní splnomocnená na zastupovanie žalobkyne ako dedičky/ uviedla, že „čo sa týka

obsahu listiny o vydedení, hlavne na vydedenie mojej matky, ako aj všetkých jej potomkov, nemôžem
poprieť, že by to nebola pravda čo sa v listine o vydedení uvádza. Ja osobne neviem uviesť žiadne
dôvody, pre ktoré by mohla byť listina o vydedení neplatná.....“ Dcéra žalobkyne H. na pojednávaní
4. 11. 2013 v dedičskom konaní uviedla, že poručiteľku navštívila asi tri roky pred smrťou. Na otázku
súdneho komisára, či dôvod na vydedenie v listine o vydedení, a to neprejavovanie záujmu o poručiteľku

viac ako dvadsať rokov sa zakladá na pravde, uviedla, že tento dôvod podľa jej názoru sa zakladá na
pravde, ale chce uviesť, že jej matka O. posielala poručiteľke vianočné pohľadnice. Zároveň žiadala
zaprotokolovať stanovisko účastníčky O., ktorým je popieranie existencie dôvodu na jej vydedenie z
dôvodu neposkytnutia pomoci poručiteľke a jej rozhodnutie domáhať sa určenia neplatnosti listiny o
vydedení.

Z dedičského spisu tiež vyplýva, že v konaní 10D 1247/99 po poručiteľovi Y. /manžel poručiteľky/
bola schválená dohoda dedičov - teda pokiaľ žalobkyňa udáva rozpory účastníkov v tomto konaní,
túto skutočnosť súd nepovažuje za smerodatnú, keď v konečnom dôsledku došlo k dohode a ako
sama potvrdila žalobkyňa predloženými listinnými dôkazmi, došlo i k výplate jej podielu na osobnom
motorovom vozidle.

Skutočnosť, že navrhovateľka sa s poručiteľkou nestretávala a toto odmietala, vyplýva z listov
navrhovateľkyadresovanýchporučiteľke/pripojenýchvdedičskomspiseajvtomtokonaní/-keď„opravy
domu chcela prejednávať iba písomne“, „popis prác, ktoré treba opraviť“, mala poručiteľka vhodiť do ich
poštovej schránky, čo preukazuje neochotu osobne sa s poručiteľkou stretnúť.Svedkyne I. a H. potvrdili, že žalobkyňa sa s poručiteľkou nestretávala a nekontaktovala po dobu asi
22 rokov, posielala poručiteľke iba vianočné pohľadnice, svedkyňa G. potvrdila, že otec k poručiteľke
chodiť nechcel. Zároveň potvrdili, že poručiteľka sa s nebohým manželom návštev domáhali, rodičia to

ale odmietli. Obidve svedkyne v dedičskom konaní potvrdili, že dôvody vydedenia sú pravdivé.

SvedkyňaS.potvrdila,žeporučiteľkasasťažovala,žežalobkyňajunenavštevuje,anisaoňunezaujíma,
nechcú ju s manželom pustiť do domu. Táto svedkyňa potvrdila, že oznámila žalobkyni úmrtie otca, na
pohreb prišla iba dcéra H. a žalobkyňa nepožiadala o pomoc za účelom účasti na pohrebe. Svedkyňa H.
uviedla, že v tom čase matka nemala vozík, pohybovala sa len s pomocou inej osoby, čo tiež nasvedčuje

vedomosti žalobkyne o úmrtí otca a pohrebe. Navia pokiaľ sa jej dcéra na pohrebe zúčastnila, tvrdenie
svedka N. o tom, že nevedeli o úmrtí, sa javí ako nepravdivé a účelové.

Svedkyňa X. potvrdila, že žalobkyňa sa s poručiteľkou a nebohým otcom nestretávala ani inak
nekontaktovala najmenej 20 rokov, čo oboch rodičov trápilo, otec plakal, pretože ho nenavštívili ani
v nemocnici, nezaujímali sa o neho počas choroby a sťažovala sa aj poručiteľka, ktorá spomínala i
vydedenie. Tieto skutočnosti potvrdil i svedok N..

VýpoveďsvedkaN.potvrdzujenarušenievzťahovasi7rokovpouzavretímanželstva,keďhoporučiteľka
obliala a od tohto času sa rodina nestretávala ani žiadnym obvyklým spôsobom nekontaktovala. Napriek
tvrdeniu, že nikomu nebránil v stretávaní sa s poručiteľkou, svedok potvrdil, že „poručiteľka u neho dvere
otvorené nemala“. Jeho výpoveď sa javí ako tendenčná i s prihliadnutím na jeho tvrdenie, že nevedel
o úmrtí svokra /s ktorým ako uviedol, mal dobré vzťahy/, pričom z výpovede svedkyne S.j vyplýva, že

túto skutočnosť žalobkyni oznámila, dcéra na pohrebe i bola, a teda sa nejaví ako pravdepodobné a
možné, aby svedok o takejto udalosti nemal vedomosť. Bez ohľadu na to však sám svojou výpoveďou
priznal, že s poručiteľkou sa rodina nestretávala dlhodobo a o poručiteľku a jej nebohého manžela sa
nezaujímali /tomu nasvedčuje i prípadná pravdivosť tvrdenia, že o úmrtiach nevedeli/.

Svedkovia S. a I. potvrdili, že nezáujem žalobkyne poručiteľku trápil, sťažovala sa na tento nezáujem, i

na neúčasť na pohrebe manžela, o ktorého takisto neprejavila záujem. Potvrdili tiež, že spísanie listiny
vydedenia bolo rozhodnutím poručiteľky, a to práve z dôvodu správania sa žalobkyne.

Z výpovedí svedkov potom vyplýva, že nezáujem žalobkyne o poručiteľku a predtým i jej manžela na
poručiteľku negatívne vplýval.

Podľa § 175k ods. 2 O. s. p. ak rozhodnutie o dedičskom práve závisí od zistenia sporných skutočností,

odkáže súd uznesením po márnom pokuse o zmier toho z dedičov, ktorého dedičské právo sa javí
ako menej pravdepodobné, aby svoje právo uplatnil žalobou. Na podanie žaloby určí lehotu. Ak žaloba
nebude podaná v lehote, pokračuje súd v konaní bez zreteľa na tohto dediča.

Podľa § 469a ods. 1. OZ poručiteľ môže vydediť potomka ak:

a/ v rozpore s dobrými mravmi neposkytol poručiteľovi potrebnú pomoc v chorobe, starobe alebo iných

závažných prípadoch

b/ o poručiteľa trvale neprejavuje skutočný záujem, ktorý by ako potomok prejavovať mal

c/ bol odsúdený pre úmyselný trestný čin, za ktorý bol odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní
najmenej jedného roka,

d/ trvale vedie nezriadený život.

Vydedenie je jednostranný právny úkon, ktorý môže, ale nemusí byť spojený so závetom. Dôvody
vydedenia sú uvedené taxatívne. Pokiaľ k vydedeniu dochádza pre odmietnutie pomoci v iných
závažných prípadoch /ods. 1 písm. a/, bude treba posúdiť podľa § 3 OZ, či konkrétne uvedený dôvod sasvojou závažnosťou vyrovná dôvodom, ktoré sú v zákone výslovne uvedené. Dôvody uvedené v ods.
1 písm. b/ a a/ sú taktiež posudzované so zreteľom k základným výkladovým pravidlám a okolnostiam
konkrétneho prípadu. Pri posúdení platnosti vydedenia ide vždy predovšetkým o otázku skutkovú a

posúdenie okolností konkrétneho prípadu.

Podľa § 3 ods. 1 OZ výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez
právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými
mravmi. Nie je to len interpretačný pokyn, má závažný interpretačný dosah. Dobré mravy sú pravidlá
morálnehocharakteru.Pôjdetupredovšetkýmovzájomnúslušnosť,vzájomnérešpektovanieapotrebnú

mieru tolerancie, v miere spoločensky najvhodnejšiej a najprijateľnejšej.

Dôvody vydedenia je potrebné posudzovať a zisťovať ich objektivitu individuálne, podľa okolností
konkrétneho prípadu. Predmetné zákonom stanovené dôvody vydedenia sú totiž príliš subjektívnymi a
prikaždomjednotlivcovisaposudzujúazdôvodňujúinak.Možnonimipostihnúťširokýokruhnegatívnych
skutočností existujúcich vo vzťahu poručiteľa a potomka, či potomkov. (rozsudok Najvyššieho súdu SR,
sp. zn. 5 Cdo 239/2009, zo dňa 24. februára 2010)

Prvý dôvod vydedenia - v rozpore s dobrými mravmi neposkytnutie poručiteľovi potrebnej pomoci v
chorobe, v starobe a v iných závažných prípadoch - je presne takýmto subjektívnym dôvodom, so
širokospektrálnou škálou vymenovania negatívnych skutočností vo vzťahu poručiteľa a potomka. Pojem
dobré mravy predstavuje určité pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané
a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku. (uznesenie Ústavného súdu SR z 24.2.2011,

č. k. IV.ÚS 55/2011-19)

V takýchto prípadoch je potrebné posúdiť a zvážiť objektívnu možnosť poskytnutia pomoci zo strany
potomka ako i potrebnosť poskytnutia pomoci poručiteľovi zo strany potomka. Zo strany potomka
poručiteľa môže ísť o objektívne prekážky, ktoré mu bránia poskytnúť poručiteľovi pomoc (pobyt v
zahraničí, choroba samotného potomka, iná nemožnosť). Zo strany poručiteľa môže ísť o zásadné

odmietanie poskytnutia pomoci zo strany potomka - o taký prípad v danej veci sa ale nejedná.

Druhý dôvod vydedenia - potomok o poručiteľa trvalo neprejavuje opravdivý záujem, ktorý by ako
potomokprejavovaťmal,jetakistočistosubjektívnymdôvodom,potrebnýmskúmaťahodnotiťjednotlivo,
podľa konkrétnych prípadov.

Pri úvahe, či ide o neprejavenie opravdivého záujmu v zmysle ustanovenia § 469a ods. 1 písm. b/

Občianskeho zákonníka, sa považuje za významný vzťah medzi poručiteľom a potomkom, najmä,
či tento vzťah mal charakter skutočného vnútorného vzťahu a nielen predstieraného, formálneho.
Existenciu takéhoto kvalifikovaného vzťahu možno vyvodiť z rozličných vonkajších prejavov, napr. z
osobného, prípadne písomného styku, zo vzájomnej starostlivosti potomka a poručiteľa a pod., pričom
pri posudzovaní otázky, či existuje dôvod vydedenia uvedený v § 469a ods. 1 písm. b/ Občianskeho

zákonníka,nemožnoopomenúťanikonkrétnemožnostidedičaprejavovaťtakýtozáujematiežokolnosti,
za ktorých k vydedeniu došlo, najmä, či potomkovi v prejavovaní opravdivého záujmu o poručiteľa
nebránili objektívne okolnosti, prípadne, či zo strany potomka nejde o nezavinené neprejavenie takéhoto
kvalifikovaného záujmu. Zákonný dôvod vydedenia uvedený v § 469a ods. 1 písm. b/ Občianskeho
zákonníka totiž vyžaduje, aby neprejavenie opravdivého záujmu bolo potomkom zavinené, nestačí len

samotná existencia takéhoto stavu (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Cdo 239/2009, zo dňa
24. februára 2010).

V danom prípade súd dospel k záveru, že dôvody vydedenia sú dané.

Akovyplývazvýpovedísvedkov/zhodnotenýchvyššie/,žalobkyňaskutočneneprejavovalaoporučiteľku
záujem, aký by potom o svojho rodiča prejavovať mal, žalobkyňa tento záujem prejavila iba formálne /

zaslanie vianočných pohľadníc/, a to vo veľmi malej miere, v zásade kontakt s poručiteľkou odmietala /
odmietanie návštev súvisiacich s bohoslužbami, odkaz, aby doklady o opravách domu vhodila do
schránky - čím žalobkyňa dala najavo, že si neželá osobnú návštevu/, manžel žalobkyne odmietal
návštevu poručiteľky /dvere u neho nemala otvorené/, a sú teda dané dôvody uvedené v ust. § 469a
ods. 1. OZ, a to čiastočne obsiahnuté v písm. a/ - iných závažných prípadoch a tiež pod písm. b/ o

poručiteľa trvale neprejavuje skutočný záujem, ktorý by ako potomok prejavovať mal. Poručiteľka vlistine o vydedení konkretizovala dôvody, pre ktoré si neželá, aby žalobkyňa dedila. Pokiaľ aj žalobkyňa
vzhľadomnajejzdravotnýstavnemaladostatočnúmožnosťsamamatkunavštíviť,jejrodinnípríslušníci/
dcéry a manžel/ potvrdili, že žalobkyňu vozia, chodia s ňou na prechádzky, teda i keď je odkázaná na

pomoc inej osoby, táto skutočnosť jej celkom nebránila v návšteve matky po dobu 22 rokov /veľmi dlhé
časové obdobie/. Poručiteľka uviedla i ďalší dôvod - že jej žalobkyňa nezatelefonovala, čo v podstate
žalobkyňa nepopiera, a to nasvedčuje takisto jej nezáujmu o poručiteľku ako matku. Poručiteľka ako
dôvod uvádza aj odmietanie návštevy, ktorej sa domáhali a toto potvrdili svedkyne I. a H. a tiež svedok
N. vyjadrením, že poručiteľka nemala u nich dvere otvorené, naviac sama žalobkyňa v liste uvádza, že

doklady jej má poručiteľka vhodiť do schránky, čím je návštevu odmietla. Poručiteľka ako dôvod uviedla
tiež, že nebola na pohrebe otca /čo sama žalobkyňa nepoprela/, poslala jej výhražné listy /ktoré boli súdu
doložené/, neoznámila poručiteľke zmenu bydliska, nedočkala sa „ani slova osobne ani telefonicky viac
ako20rokovnehovoriacoslováchútechy,keďsomovdovela“.Vtomtokontextepotomdôvody„opomoci
s nákupmi, ani pri návštevách lekára“ nie sú rozhodujúce, nakoľko vzhľadom na zdravotné postihnutie
žalobkyne sa tieto aktivity nemohli od nej priamo požadovať, i keď súd sa prikláňa k argumentácii

žalovaných, že v prípade potreby tieto mohla zabezpečiť žalobkyňa prostredníctvom členov rodiny
alebo inej osoby. I tu však by musel byť najprv daný záujem žalobkyne o potreby poručiteľky /či táto
pomoc potrebuje a do akej miery/. Hlavnými dôvodmi vydedenia, ktoré sú dané, sú podľa názoru súdu
skutočnosti, spočívajúce v nezáujme žalobkyne o poručiteľku ako svoju matku. Táto skutočnosť ani
nebola v konaní sporná, keď sa žalobkyňa s matkou žiadnym relevantným spôsobom dlhodobo nielen

nestýkala /čo objektívne celkom dobre nebolo možné vzhľadom na zdravotný stav/, ale ani žiadnym
spôsobom nezaujímala a v tomto smere zaslanie pohľadníc jedenkrát do roka sa javí ako formálny,
neosobný a nedostatočný ničomu nenasvedčujúci prejav. V konaní bolo preukázané, že žalobkyňa
ignorovala i ochorenie otca a dokonca jeho pohreb, teda potom tvrdenie, že ku konfliktu došlo v priebehu
dedičského konania po otcovi, je zavádzajúce, nakoľko s poukazom na uvedené vzťahy boli vážne

narušené už skôr. Sama žalobkyňa narušenie vzťahov svojím vyjadrením uznala. Žiadnym spôsobom
však nebolo preukázané, že by k narušeniu vzťahov došlo zavinením poručiteľky. Naopak, poručiteľka s
manželom vyvíjali snahu o zachovanie vzťahov so žalobkyňou, táto ich kroky však odmietala /prípadne
prostredníctvom manžela, ktorý to sám nepoprel vo vzťahu k poručiteľke/. Základom narušenia vzťahov
podľa svedka N. mal byť konflikt, ktorý je podľa názoru súdu nie zásadný a neriešiteľný do takej miery,

aby mal za následok úplné narušenie vzťahu rodič-potomok. Žalobkyňa neprejavila snahu o kontakty s
poručiteľkou ani v súvislosti s ochorením a následným úmrtím otca žalobkyne a poručiteľky, neprejavila
ani ľútosť nad jeho úmrtím, či už osobným kontaktom s poručiteľkou ako matkou, účasťou na pohrebe
svojho otca /ktorá nebola ani vzhľadom na postihnutie žalobkyne nemožnou, keď s pomocou dcéry, ktorá
sa pohrebu zúčastnila, by doprovod zabezpečený mala/ a všetky tieto okolnosti nasvedčujú skutočnému

nezáujmu žalobkyne o poručiteľku, resp. oboch rodičov, ich život, zdravie, pričom sa tak stalo bez toho,
aby jej v tom bránili také objektívne prekážky, pre ktoré by tento záujem bol úplne nemožný.

Zákon umožňuje poručiteľovi vydediť tzv. neopomenuteľných dedičov, teda svojich potomkov iba v
uvedených taxatívne vymedzených dôvodoch. Ak listina o vydedení spĺňa všetky formálne náležitosti,
ktoré pre takýto právny úkon zákon vyžaduje a ako dôvod vydedenia v nej bol vymedzený jeden zo

zákonom vymedzených dôvodov vydedenia, je takýto právny úkon vydedenia potrebné považovať za
platný, ak ale nebol tento dôvod vydedenia objektívne daný, je takýto úkon právne neúčinný. Listina
o vydedení spĺňa všetky formálne záležitosti kladené pre tento právny úkon Občianskym zákonníkom,
túto skutočnosť nepopiera ani žalobkyňa, ktorá však popiera skutočnú existenciu dôvodov vydedenia.
Posúdeniedôvodnostivydedenia,zdôvoduuvedenéhovust.§469aods.1písm.b/OZ,tedažepotomok

o poručiteľa trvale neprejavuje skutočný záujem, ktorý by ako potomok mal prejavovať, je potrebné
vykonať objektívne, pričom je potrebné zistiť, či išlo o taký nezáujem, ktorý bol trvalý, v dôsledku čoho
neprejavoval voči poručiteľovi záujem o jeho život a zdravie, a podobne. Aj keď na intenzitu záujmu
či kontaktov poručiteľ i potomok môžu mať rozdielne názory, je potrebné stupeň záujmu potomka o
poručiteľa objektívne posúdiť a po objektivizácii aj vyhodnotiť. Poručiteľka dôvody vydedenia v listine o

vydedení časovo i vecne konkretizovala. Konkrétne skutočnosti, ktoré ako dôvod vydedenia poručiteľka
v listine o vydedení uviedla, svojim obsahom napĺňajú predpoklady vydedenia potomka uvedené v §
469a ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka. Na to, aby súd mohol žalobe vyhovieť, bolo potrebné, aby
žalobkyňa existenciu týchto konkrétnych dôvodov v konaní pred súdom vyvrátila, resp. aby preukázala,
že o poručiteľa záujem skutočne prejavovala, avšak poručiteľka tento záujem odmietala - a to sa v

danom prípade nestalo. Ak by neprejavenie opravdivého záujmu o poručiteľa v zmysle § 469a ods.
1 písm. b) Občianskeho zákonníka bolo vyvolané samotným poručiteľom, nemožno takéto správaniesa potomka považovať za naplnenie jedného zo zákonných dôvodov vydedenia. Tvrdenia žalobkyne o
záujme o poručiteľku nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, z ktorého

vyplýva, že to bola žalobkyňa, ktorá opravdivý a skutočný záujem o svojho rodiča neprejavovala.

Žalobkyňa nevyvrátila ani jeden z vecne konkretizovaných dôvodov vydedenia. Nebolo žiadnym
spôsobom preukázané, že by poručiteľka akýmkoľvek spôsobom odmietala žalobkyňu, resp. že by
vyvolala takéto správanie žalobkyne, práve naopak, stretnutí a kontaktov sa poručiteľka domáhala.
Je tiež potrebné poukázať na korešpondenciu - listy žalobkyne adresované poručiteľke, ktoré boli
voči poručiteľke zásadne odmietavé /dokonca s výčitkou zdedenia choroby/ a okrem urážok sa týkali

predovšetkým získania dedičstva po zomrelom otcovi /čo nepochybne je zákonným nárokom žalobkyne,
uvedené písomnosti sú však z hľadiska ich formy a obsahu prinajmenšom v rozpore s dobrými mravmi/.

Podľa § 469a ods. 2 Obč.zák. pokiaľ to poručiteľ v listine o vydedení výslovne uvedie, vzťahujú
sa dôsledky vydedenia i na osoby uvedené v § 473 ods. 2 OZ /vnuci, pravnuci/. V danom prípade
bol daný podľa názoru súdu dôvod vydedenia i na potomkov žalobkyne, ktoré takisto neprejavovali
dostatočný záujem o poručiteľku, jej manžela, z ich výpovedí vyplýva, že sa dostatočným spôsobom

nezaujímali o potreby poručiteľky, jej život, zdravie, hoci vedeli o jej zdravotnom stave /obmedzenie
pohyblivosti/. Svedkyňa N. potvrdila, že k poručiteľke chodila iba občas, svedkyňa G. poručiteľku
nevidela tri roky pred smrťou, čo nasvedčuje ich skutočnému nezáujmu o poručiteľku a pokiaľ aj
poskytovali starostlivosť žalobkyni, teda nemali dostatočný časový priestor, neprejavovali záujem ani
iným spôsobom /telefonicky, písomne a podobne/. Ich konanie je teda takisto v rozpore s dobrými

mravmi. Pokiaľ nenavštevovali poručiteľku s rodičmi v detstve, má súd za to, že po dosiahnutí plnoletosti
skutočný záujem o poručiteľku prejavovať mali /nemuselo sa jednať o fyzickú pomoc s nákupmi a
podobne, postačoval prejav akéhokoľvek záujmu i iným osobným záujmom/. Deti žalobkyne nemali
ani vedomosť o tom, či poručiteľka pomoc alebo záujem potrebuje, dokonca sa nevedeli vyjadriť ani
k jej duševnému stavu, o toto sa žiadnym spôsobom nezaujímali, čo nasvedčuje ich nezáujmu a

nekontaktovaniu sa s poručiteľkou, ktorá záujem naopak o ne prejavovala /svedok N. potvrdil, že pokiaľ
si so žalobkyňou telefonovali, pýtala sa poručiteľka, či deti neprídu/, zmenila miesto návštevy kostola,
aby videla vnúčatá a tieto, vediac o záujme poručiteľky o ne, tento záujem v neskoršom veku /kedy neboli
odkázané na prípadný súhlas žalobkyne/ neopätovali žiadnym relevantným spôsobom a prejavom
skutočného záujmu o starú matku. Ani prípadná starostlivosť o matku - žalobkyňu im nebránila v prejave

záujmu o starú matku, ktorá nezavdala príčinu rodinných sporov. Toto ich správanie potom viedlo
poručiteľku k vydedeniu i potomkov žalobkyne, nakoľko poručiteľka sama preukázateľne nezavdala
príčinu tomuto nezáujmu. V konaní nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by sa poručiteľka, jej
manžel, dopustili voči žalobkyni a jej rodine, teda i potomkom žalobkyne, takého skutku a správania,
ktoré by pri zachovaní zásad dobrých mravov a slušnosti mali mať za následok odmietanie a nezáujem

zo strany žalobkyne i jej potomkov. Iba v prípade, ak by takéto skutočnosti boli preukázané, by mohol
byť nezáujem žalobkyne a jej potomkov o svojich predkov opodstatnený.

Žalobkyňa v zásade ani neuviedla dôvod svojho nezáujmu s výnimkou zdravotného stavu, ktorý
ju obmedzil čiastočne vo fyzickom kontakte - i v tomto smere však súd poukazuje na skutočnosť,
že žalobkyňa i napriek obmedzeniu nie je celkom vylúčená z vonkajšieho okolia za pomoci tretej

osoby, žiadnym spôsobom nie je obmedzená alebo vylúčená z písomnej, telefonickej alebo obdobnej
komunikácie v prípade jej skutočného záujmu. Neuviedla ani nepreukázala žiadne iné dôvody,
ktoré ju k jej správaniu viedli, svoju obranu odôvodnila zdravotným stavom, zaslaním vianočných
pohľadníc a telefonátmi /ktoré však neboli nielen preukázané, ale vyvrátené výpoveďami svedkov, ktorí
potvrdili sťažnosti poručiteľky na nezáujem žalobkyne a samotným textom listiny vydedenia - ani mi

nezatelefonovala/. Táto obrana a tvrdenia žalobkyne sú potom účelové a neopodstatnené. Rovnako
potomkovia žalobkyne neprejavovali takmer žiadny relevantný, ani minimálny záujem o život, zdravie
poručiteľky s prihliadnutím na zásady dobrých mravov.

Pokiaľ sa žalobkyňa v rámci záverečnej reči domáhala určenia neplatnosti vydedenia z dôvodov
duševného stavu poručiteľky, tento dôvod uviedli až po skončení dokazovania, dôvodom žaloby a

predmetom konania a dokazovanie táto okolnosť nebola a v konečnom dôsledku ako sama žalobkyňa
priznala, nie je schopná prípadnú nespôsobilosť na spísanie vydedenia preukázať. Skutočnosť, či a ako
často navštevovala poručiteľka lekára, nie je smerodatná, nakoľko zo žiadnych vykonaných dôkazov
nevyplýva, že by nebola na tento úkon spôsobilá, nebola v tomto smere ani liečená a z výpovedí
v podstate všetkých svedkov, ktorí prichádzali s poručiteľkou do kontaktu pred smrťou, vypočutých

v tomto i dedičskom konaní práve vyplýva, že duševný stav poručiteľky nezodpovedal jej prípadnejnespôsobilosti na právny úkon. Forma právneho úkonu je v súlade so zákonom a tento nevyžaduje
priloženie lekárskeho potvrdenia o zdravotnom stave, i keď nemožno poprieť, že vzhľadom na vek
poručiteľky je toto obvyklé /nie však nevyhnutné/. Nemožno sa stotožniť ani s argumentáciou žalobkyne,

že ľudia vo veku poručiteľky volia radšej formu notárskej zápisnice, pretože táto nie je podmienkou,
zákon dáva možnosť voľby a naviac poručiteľka nebola mobilná, a teda bolo jej právom zvoliť si formu
spísania listiny o vydedení.

K samotnej žalobe, resp. jej petitu, keď žalobkyňa sa pôvodne domáhala neplatnosti listiny vydedenia a
až v priebehu konania upravila petit žaloby tak, že žiadala i určenie, že dôvody vydedenia nie sú dané,

súd uvádza, že ako dôvody pôvodnej žaloby o určenie neplatnosti vydedenia je uvedená skutočnosť, že
žalobkyňanemohlavzhľadomnazdravotnýstavporučiteľkeposkytovaťpomoc,záujemoňuprejavovala
telefonicky a zasielaním pohľadníc, a teda vzhľadom na obsah žaloby je z tejto zrejmé, čoho a na
základe akých skutočností sa žalobkyňa domáha /v dedičskom konaní bola odkázaná na podanie žaloby
o neplatnosť listiny o vydedenia, takú žalobu i podala a petit bol len doplnený v zmysle obsahu pôvodnej
žaloby/. Je však nesporné, že dôvodom žaloby nebola nespôsobilosť žalobkyne na právne úkony/

Žalobkyňa nepreukázala dôvodnosť žaloby, dôvody uvedené v listine o vydedení nevyvrátila žiadnym
relevantným spôsobom, nepreukázala, že dôvody vydedenia nie sú dané.

S poukazom na uvedené súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, a preto ju zamietol v celom
rozsahu.

Podľa § 142 ods. 1 O.s.p. úspešným žalovaným priznal súd náhradu trov konania titulom právneho

zastúpenia - u žalovanej 1 za prevzatie a prípravu zastúpenia, vyjadrenie k žalobe, pojednávanie 14.
10. 2014, 2. 12. 2014, á 30,93 eur, pojednávania 12. 2. 2015, 23. 4. 2015 á 32,26 eur, paušál 4x8,04
eur, 2x8,39 eur, u žalovaného 2 - za prevzatie a prípravu zastúpenia, vyjadrenie k žalobe, pojednávanie
14. 10. 2014, 2. 12. 2014, á 30,93 eur, pojednávania 12. 2. 2015, 23. 4. 2015 á 32,26 eur, paušál 4x8,04
eur, 2x8,39 eur, v zmysle § 11 ods. 1 písm. a, § 13 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z. z.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu
na Krajský súd v Trnave.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup

súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci
samej, možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré
doteraz neboli uplatnené (§ 205a O.s.p.),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.