Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, February 26, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/393/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214359
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5712214359.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana a

sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s.r.o.,
so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti odporcovi Slovenská republika, za
ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie 13, o náhradu škody
a nemajetkovej ujmy, na základe odvolania navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k.
8C/206/2012-108 zo dňa 8. apríla 2014 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Účastníkom n e p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom v celom rozsahu zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ domáhal
uloženia odporcovi povinnosti zaplatiť mu majetkovú škodu, ako aj nemajetkovú ujmu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu - Okresného súdu Martin. Za preukázanú považoval
okolnosť podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným
orgánom.

Vychádzal zo skutočnosti, že v dotknutej exekučnej veci bola dňa 5.8.2011 exekučnému súdu doručená
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pričom exekučným titulom bol rozhodcovský
rozsudok. Exekučný súd uznesením zo dňa 18.8.2011 predmetnú žiadosť zamietol pre rozpor

exekučného titulu so zákonom. Nadväzne konštatoval, že v dotknutej exekučnej veci nedošlo k
zbytočným prieťahom (rozhodnutie bolo vydané v zákonnej 15-dňovej lehote). Je preto nepravdivé
tvrdenie navrhovateľa o vydaní rozhodnutia po uplynutí 109 dní.

Okresný súd doplnil, že v súdenej veci nemohla tvrdená škoda vôbec vniknúť v príčinnej súvislosti s
(údajným) nesprávnym úradným postupom. V tejto súvislosti zdôraznil, že voči uzneseniu o zamietnutí
žiadosti o vydanie poverenia navrhovateľ (v pozícii oprávneného) nepodal odvolanie. Zároveň uviedol,
že prieťahy v dotknutom exekučnom konaní neboli zistené ani žiadnym z orgánov, ktorému uvedené

patrí do rozhodovacej právomoci. Následne uzavrel, že v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný
postup,atedanebolasplnená(základná)podmienkaprevznikzodpovednostištátuzaškoduspôsobenú
pri výkone verejnej moci.

O trovách konania rozhodol okresný súd tak, že v spore úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal,
lebo si v zákonom stanovenej lehote tieto nevyčíslil.Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal
jeho zrušenia a vrátenia veci na opätovné prejednanie. Poukazoval na kontradiktórny charakter súdenej
veci a v danej spojitosti namietal, že nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov protistrany,

nemal možnosť sa k nim vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. Tvrdil, že okresný
súd ignoroval predloženú žiadosť o odročenie pojednávania z dôležitého dôvodu; v dôsledku čoho
vykonal pojednávanie, na ktorom v neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom
zdôrazňovalo, že navrhovateľ trvá na osobnej účasti právneho zástupcu na pojednávaní. Zároveň však
odvolateľ prvostupňovému súdu vytýkal, že nemohol rozhodnúť bez nariadenia pojednávania.

Upozornil, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia
poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Osobitne zdôraznil, že pokiaľ
odporca nereagoval na výzvu, aby predložil písomné vyjadrenie k žalobnému návrhu, mal okresný súd
rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie. Taktiež označil meritórne rozhodnutie za predčasné z dôvodu, že
konajúci súd nevyčkal na právoplatnosť rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania.

Navrhovateľ (opakovane) poukázal na svoje tvrdenia o tom, že konajúceho sudcu, bolo potrebné z

rozhodovania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na
vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v jeho očiach a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto
sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané v
rozpore s ustálenou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je v
rozpore s judikatúrou Ústavného súdu SR, či Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania

práva na nestranný súd.

Vo vzťahu k vecnému posúdeniu uplatneného nároku odvolateľ vytýkal súdu prvého stupňa viacero
omylov - napr. konštatovanie, že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané, hoci v
odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú.

Odporca ostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením § 212 ods. 1, 2
písm. b/ O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.)
napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Len vo všeobecnosti je akceptovateľná úvaha odvolateľa, že súčasťou kontradiktórneho konania je
právo byť oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásada

kontradiktórnosti totiž pojmovo predvída procesnú aktivitu účastníkov konania. Ťažiskom realizácie
procesných práv účastníkov je pritom práve pojednávanie, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas
predvolaný, avšak svojim postupom - bezdôvodnou neúčasťou - sa o ich bezprostredné naplnenie sám
obral. V prípade účasti na pojednávaní by sa navrhovateľ zúčastnil vykonávania dokazovania, mohol by
navrhovať jeho doplnenie, resp. sa k vykonanému dokazovaniu sa vyjadriť. V tejto súvislosti sú potom

ďalšie tvrdenia i námietky navrhovateľa dotýkajúce sa odňatia práva konať pred súdom a porušenia
zásady kontradiktórnosti bezvýznamné.

Písomné vyjadrenie odporcu vo veci samej bolo navrhovateľovi (spolu s predvolaním na termín
pojednávania) doručené dňa 13.3.2014; t.j. do termínu pojednávania mal dostatok času sa s ním
oboznámiť a (aj v prípade eventuality neúčasti na pojednávaní) naň reagovať. Tým je vyvrátená zásadná

odvolacia námietka navrhovateľa, že sa nemal možnosť vyjadriť k tvrdeniam protistrany.

Termín pojednávania v súdenej veci (na deň 8.4.2014 - utorok) prvostupňový súd určil 4.3.2014 a
právnemu zástupcovi navrhovateľa bolo predvolanie doručené dňa 13.3.2014. Až dňa 4.4.2014 (štvrtok
o 17.10 hod, t.j po úradných hodinách) bol konajúcemu súdu doručený elektronickým podaním návrh
navrhovateľa „na zrušenie nariadeného pojednávania z dôvodu objektívneho posúdenia porušenia

zásady nestrannosti súdu a sudcu“.

Okresný súd správne vyhodnotil uplatnený dôvod odročenia ako nie dôležitý, čo zodpovedá nižšie
rozoberaným záverom o neopodstatnenosti tvrdení navrhovateľa o konaní „vylúčeného“ sudcu.Ustanovenie § 101 ods. 2 v spojení s § 119 O.s.p. umožňuje súdu zvážiť dôvodnosť návrhu na odročenie
pojednávania a konať i v neprítomnosti účastníkov. V prípade pojednávania bez prítomnosti účastníka
za podmienok predpokladaných zákonom nemôže dôjsť k odňatiu práva konať pred súdom (bližšie

napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 116/1993) a zároveň nie je porušená zásada
kontradiktórnosti sporového konania.

Novelizované ustanovenie § 119 ods. 2 písm. c/ O.s.p. predvída riešenie opísanej procesnej situácie
(nesúhlas súdu s uplatneným dôvodom požadovaného odročenia) oznámením účastníkovi (na jeho
elektronickú adresu), ako súd posúdil návrh na odročenie pojednávania. Okresný súd uvedený postup

dôsledne nevyužil, čo však nepredstavuje vadu (§ 212 ods. 3 O.s.p.), ktorá by mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Navrhovateľ žiadosť o odročenie pojednávania podal v krátkom
časovompredstihu-zpohľadupracovnýchdní-predjehotermínom,čímspoukazom(aj)navzdialenosť
jeho sídla, resp. sídla jeho právneho zástupcu od sídla konajúceho súdu (cca 230km) v nemalej miere i
sámzmarilefektívnevyužitieoznačenéhozákonnéhoustanovenia.Navyše,vzhľadomnato,žedotknuté
podanie neobsahuje náležitosti predpísané v ustanovení § 119 O.s.p. - nevymedzenie dňa, kedy sa o

dôvode (požadovaného odročenia pojednávania) navrhovateľ dozvedel - nepredstavuje dané podanie
v konečnom dôsledku ani kvalifikovaný základ pre eventualitu odročenia pojednávania.

Nemožno sa stotožniť s tvrdením navrhovateľa ohľadne konania „vylúčeného“ sudcu. Zákonný sudca
sa vo veci necítil byť zaujatý a vo vzťahu k obsahovo zmätočnému podaniu navrhovateľa (o.i.
formulujúcemu neexistujúci inštitút „generálnej námietky zaujatosti“) platí záver odvolacieho súdu

(uznesenie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10Co/154/2013 z 17.4.2013; doručené navrhovateľovi
4.6.2013). Preto nebol/nie je dôvod na rozhodovanie o nevznesenej námietke zaujatosti. Ani v
posudzovanom odvolaní neuviedol odvolateľ žiadne iné/ďalšie okolnosti, ktoré by mali zakladať
vylúčenie zákonného sudcu.

Nenáležitým je tvrdenie odvolateľa o predčasnosti meritórneho rozhodnutia z dôvodu nevyčkania na

právoplatnosť rozhodnutia o zamietnutí návrhu na prerušenie konania. V súdenej veci totiž návrh na
prerušenie konania podaný nebol, niet preto rozhodnutia, na právoplatnosť ktorého by bolo možné/
potrebnévyčkať.Vnútorneprotirečivýmjeodvolanie včasti,vktorejnavrhovateľnajednejstranevytýka
okresnému súdu vykonanie pojednávania, zároveň však zdôrazňuje, že bolo neprípustné rozhodnúť
bez jeho nariadenia. Taktiež mylnou je úvaha odvolateľa o povinnosti súdu rozhodnúť rozsudkom pre

zmeškanie v prípade, ak sa odporca k návrhu nevyjadril. Je totiž výlučne vecou procesnej autonómie
odporcu, či sa k podanému návrhu vyjadrí a nadväzne je vecou posúdenia listinných dôkazov konajúcim
súdom, či predstavujú podklad pre pozitívne rozhodnutie o uplatnenom nároku. Samotné nevyjadrenie
sa odporcu (odhliadnuc od okolnosti, že v súdenej veci sa odporca vyjadril) nepochybne bez ďalšieho
neznamená povinnosť súdu rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie.

Neopodstatnenými sú tvrdenia odvolateľa, že okresný súd si určil sám okruh a rozsah dokazovania,
resp. že z odôvodnenia rozsudku nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané dokazovanie)
založenévexekučnomspise.Zozápisniceopojednávaníjenepochybné,žedokazovaniebolovykonané
i oboznámením obsahu exekučného spisu Okresného súdu Martina sp. zn. 18Er/2579/2011, ktorý dôkaz
výslovne, označením povinného a spisovej značky exekútora (č.l. 2 spisu) požadoval navrhovateľ.

Inú skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia (č.l. 113 spisu). Z
uvedeného vyplýva, že zásadný dôkaz, na základe ktorého okresný súd dospel k svojmu záveru, je
exekučný spis, ktorého pripojenie a oboznámenie žiadal samotný navrhovateľ.

V rámci meritórneho posúdenia veci odvolací súd poukazuje na zodpovednosť navrhovateľa za
obsahové vymedzenie svojho odvolania a na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi

(§ 212 ods. 1 O.s.p.). Odvolací súd nemôže v sporovom/ /kontradiktórnom konaní nahrádzať
nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať namiesto neho odvolacie dôvody, resp.
preskúmavať rozhodnutie na základe iných, než účastníkom konania v odvolaní vznesených, námietok.
Z tohto aspektu je zjavné, že (nepochybne z dôvodu predkladania enormného množstva typových
podaní navrhovateľom na súdy) v odvolaní absentuje akákoľvek úvaha/protiargumentácia ohľadne

konkrétnych vecných dôvodov, ktoré okresný súd viedli k zamietnutiu návrhu.Inými slovami, odvolateľ rezignoval na relevantnú reakciu na ktorýkoľvek z nosných dôvodov (t.j.
nepreukázanie nesprávneho úradného postupu; nekonštatovanie prieťahov v exekučnom konaní
na to príslušným orgánom), na ktorých okresný súd založil svoje meritórne rozhodnutie. Dôsledky

takéhoto postupu idú výlučne na ťarchu odvolateľa a musia nevyhnutne viesť k potvrdeniu meritórneho
rozhodnutia.

Zároveň platí, že nie je prípustné konfrontovať prvostupňový súd so závermi, ktoré v konaní nevyslovil.
Z tohto pohľadu odvolacie námietky spočívajúce v tvrdení, že okresný súd pochybil „keď konštatoval,
že namietané lehoty na vydanie rozhodnutia boli dodržané“, nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a

skutkovými zisteniami napadnutého rozhodnutia. Ide o zjavné pochybenia odvolateľa pri formulovaní
odvolacích dôvodov.

Vo vzťahu k námietke, že dôležitým je nielen skúmanie okamihu, kedy exekučný súd o vydaní poverenia
rozhodol, ale i momentu, kedy poverenie súdnemu exekútorovi doručil, odvolací súd dodáva, že táto
úvaha neobsahuje žiadne konkrétne tvrdenia o porušení povinností exekučného súdu pri doručovaní
dotknutého uznesenia. Predovšetkým však nezodpovedá tvrdeniam prezentovaným v návrhu (§ 205a

O.s.p.),kdenavrhovateľskutkovýzákladuplatnenéhonárokuzaložilnazákonnejpovinnostiexekučného
súdu rozhodnúť o žiadosti o udelenie poverenia do 15 dní.

Nakoľko odvolacie dôvody navrhovateľa boli neopodstatnené a neboli zistené ani nedostatky v postupe
okresného súdu, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti (§ 212 ods. 3 O.s.p.), potvrdil
napadnutý rozsudok v meritórnej časti ako vecne správny.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním bezprostredne nenapadnutý, ale od rozhodnutia
vo veci samej závislý, výrok o trovách prvostupňového konania. Okresný súd náležite aplikoval zásadu
úspechu v spore i návrhový charakter rozhodovania o náhrade trov.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal.
Odvolateľ - navrhovateľ nebol v tomto štádiu konania úspešný, a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení

s § 224 ods. 1 O.s.p. nemá právo na náhradu jeho trov. Naproti tomu odporca si náhradu trov aktuálneho
odvolacieho konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.