Rozsudok ,
Zmenené Judgement was issued on Thursday, February 25, 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Sžso/35/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4012200610
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Nevedelová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:4012200610.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Nevedelovej
a členov senátu JUDr. Ľubice Filovej a JUDr. Júlie Horskej, v právnej veci žalobcu: Borsodi Tranzit
Foglalkoztatási Közhasznú Nonprofit Korlátolt Felelősségű Társaság, so sídlom Jászi. O. u. 3, 3600
Ózd, IČO: Cg.05-09-017581, Maďarsko, zastúpený JUDr. Ladislavom Csákóom, advokátom so sídlom
v Rožňave, Hviezdoslavova ul č. 4, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie v Bratislave, Ul. 29.
augusta č. 8, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovanej o účasti na poistení: č. 11045-2/2012-
BA, č. 10651-3/2012-BA, č. 14000-2/2012-BA, č. 11048-2/2012-BA všetky z 03. februára 2012, číslo
11270-2/2012-BA, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 15. januára 2013, č.
k. 11S/35/2012-36, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre z 15. januára 2013, č. k.
11S/35/2012-36 m e n í tak, že rozhodnutia žalovanej z 03. februára 2012, č. 11045-2/2012-
BA, č. 10651-3/2012-BA, č. 14222-2/2012-BA a č. 11048-2/2012-BA, ako aj rozhodnutia Sociálnej
poisťovne, pobočky Topoľčany č.32062-114/2011-TO z 15.08.2011, č.32062-71/2011-TO z 15.08.2011,
č.32062-85/2011-TO z 15.08.2011 a č.32062-63/2011 z 15.08.2011 zrušuje a vec jej vracia na
ďalšie konanie.

II. O trovách konania odvolací súd rozhodne do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd rozsudkom z 15. januára 2013, č. k. 11S/35/2012-36, podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol
žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovanej z 03. februára 2012, č. 11045-2/2012-BA, č.
10651-3/2012-BA, č. 14222-2/2012-BA a č. 11048-2/2012-BA, krajským súdom spojených na spoločné
konanie pod sp. zn. 11S/35/2012, ktorými žalovaná zmenila rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočky
v Topoľčanoch z 15. augusta 2011 č. 32062-114/2011-TO, č. 32062-71/2011-TO, č. 32062-85/2011-TO
a č. 32062-63/2011-TO vo výrokovej časti tak, že vypustila text: „...§ 210 ods. 1 písm. a) zákona o
sociálnom poistení..." a doplnila text: „...§ 210 ods. 1 zákona o sociálnom poistení...", a v ostatnej časti
označené rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa potvrdila.

Rozhodnutím z 15. augusta 2011 číslo 32062-114/2011-TO Sociálna poisťovňa, pobočka v Topoľčanoch
podľa § 210 ods.1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z., o sociálnom poistení v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) rozhodla, že A. G. občanovi Maďarska, dňa 07.
januára 2010 vzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie
v nezamestnanosti (ďalej len „ povinné poistenie").

Rozhodnutím z 15. augusta 2011 číslo 32062-71/2011-TO Sociálna poisťovňa, pobočka v Topoľčanoch
podľa § 210 ods.1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z., o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) rozhodla, že L., nar. XX.XX.XXXX, občanovi Maďarska, dňa 16.
júna 2008 vzniklo povinné poistenie.

Rozhodnutím z 15. augusta 2011 číslo 32062-85/2011-TO Sociálna poisťovňa, pobočka v Topoľčanoch
podľa § 210 ods.1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z., o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) rozhodla, že T. nar. XX.XX.XXXX, občanovi Maďarska, dňa 21.
apríla 2008 zaniklo povinné poistenie.

Rozhodnutím z 15. augusta 2011 číslo 32062-63/2011-TO Sociálna poisťovňa, pobočka v Topoľčanoch
podľa § 210 ods.1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z., o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) rozhodla, že TT. Y., nar. XX.XX.XXXX, občanovi Maďarska, dňa
10. júla 2008 vzniklo povinné poistenie.

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že Krajský súd mal z administratívneho spisu žalovanej preukázané,
že Národný fond zdravotného poistenia, odbor pre medzinárodné záležitosti a európsku integráciu z
Maďarska požiadal o pomoc vo veci poistného vzťahu dočasných pracovníkov na Slovensku prijatých
žalobcom ako personálnou agentúrou s cieľom poskytnúť ich slovenskej spoločnosti VALSABBIA
SLOVAKIA, s.r.o., Bánovce nad Bebravou na základe zmluvy o dočasnom pridelení pracovníkov zo
14. mája 2007, z 15. decembra 2007 a z 28. decembra 2009. V mennom zozname osôb, ktoré
pracovali na území Slovenskej republiky v uvedenej spoločnosti s ručeným obmedzením, boli uvedení
A. K. od 07.01.2010, L. od 16.06.2008, T. od 10.01.2008 do 21.04.2008 a E. od 10.07.2008. Žalobca
nepreukázal, že mu príslušný orgán v Maďarsku vydal osvedčenie (tzv. formulár E 101) o tom,
že zamestnanci podliehajú právnym predpisom tohto štátu. Podľa názoru krajského súdu, žalovaný
i prvostupňový správny orgán správne právne argumentujú uplatniteľnou legislatívou Slovenskej
republiky a to tým viac, že v danom prípade nešlo o vyslanie zamestnanca na výkon práce do iného
členského štátu, ale len o jeho dočasné pridelenie. Správne orgány oboch stupňov teda postupovali
správne, keď pristúpili k vydávaniu rozhodnutí u jednotlivých pracovníkov podľa zoznamu maďarskej
inštitúcie sociálneho zabezpečenia, u ktorých bolo preukázané, že na území Slovenskej republiky
vykonávali prácu. Tieto rozhodnutia neukladajú žiadnu povinnosť žalobcovi ako účastníkovi konania (ba
ani osobe uvedenej v rozhodnutí), ale iba deklarujú právny stav vyplývajúci z uplatniteľnej legislatívy
v zmysle zásad nariadenia Rady č. 1408/71. Vychádzajúc z článku 14 nariadenia č. 1408/71, na
zamestnancov žalobcu uvedených v jednotlivých rozhodnutiach sa vzťahoval slovenský právny poriadok
a predpisy, lebo vykonávali prácu na území Slovenskej republiky na základe ich pridelenia žalobcom
a nedisponovali formulárom E 101 vystaveným domovskou zdravotnou poisťovňou OEP Budapešť,
teda povinnosti zamestnávateľa (ale i zamestnancov) plniť povinnosti v oblasti sociálneho zabezpečenia
v Slovenskej republike neodpadli. Na námietky žalobcu krajský súd neprihliadol, keďže rozhodnutie
žalovaného má náležitosti podľa § 209 zákona č. 461/2003 Z.z. a výrok rozhodnutia, ktorý je záväzný, má
oporu v uvedených dôvodoch v odôvodnení rozhodnutia. V ktorých úsekoch odôvodnenia rozhodnutie
bolo nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, a teda nezákonné, jasné nebolo. Tvrdenia žalobcu, že
sa jedná o osoby, ktoré nikdy nepracovali na území Slovenskej republiky, nemali uzavretý pracovný
pomer podľa pracovnoprávnych predpisov platných na území Slovenskej republiky a že si plnil odvodové
povinnosti v Maďarsku, krajský súd považoval za účelové konštatácie, ktoré nemajú žiadny vplyv
na vydané rozhodnutia a nemôžu ani privodiť priaznivejšiu situáciu pre žalobcu. Rovnako žalobca
nešpecifikoval svoju námietku premlčania. Krajský súd preto nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od
logických argumentov a relevantných právnych záverov žalovaného. Dospel k záveru, že preskúmavané
rozhodnutie žalovanej ako i jej postup sú v súlade so zákonom, pričom s námietkami žalobcu sa správny
orgán vysporiadal logicky a vecne správne.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca odvolanie. Namietal, že krajský súd vec nesprávne
právne posúdil. Nevyvodil žiadne závery zo skutočnosti, že správny orgán preskúmavané rozhodnutie
založil na zistení, že dotknutým zamestnancom vznikol (zanikol) pracovný pomer na území Slovenskej
republiky. Pracovný pomer na území Slovenskej republiky dotknutým osobám nikdy nevznikol, lebo
boli zamestnancami v hlavnom pracovnom pomere u žalobcu. Nemohlo im potom vzniknúť a ani

zaniknúť povinné poistenie. Ďalej poukázal na článok 13 ods. 2 písm. a) a články 14 až 17 nariadenia
Rady EHS č. 1408/71, z ktorých nie je možné dospieť k záveru, že sa na dotknuté osoby vzťahovala
slovenská legislatíva, keďže neboli nikde inde zamestnaní než na území Maďarska, a preto práve v
dôsledku formulácie citovanej normy sa na nich nemôžu vzťahovať právne predpisy žiadnej inej krajiny
než Maďarska. Aplikovateľnosť slovenského práva vylučuje podľa jeho názoru aj článok 14 ods. 1a cit.
nariadenia. Podotkol, že vydanie osvedčenia (formulár E 101) príslušným orgánom nemá konštitutívny
význam, s jeho vydaním alebo nevydaním sa nespája vznik, zmena či zánik právneho vzťahu resp.
právnej skutočnosti, keďže aj samotné nariadenie upravujúce status quo hovorí o osvedčení len ako o
formalite. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Súčasne žiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania vo výške 165,58 €.

Žalovaná žiadala napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdiť ako vecne správny. Uviedla, že
svoj právny názor odôvodnila príslušnými koordinačnými právnymi predpismi, ktoré upravujú sociálne
zabezpečenie migrujúcich pracovníkov v rámci členských štátov Európskej únie. Namietala, že
v preskúmavanom rozhodnutí netvrdila, že zamestnancovi vznikol na území Slovenskej republiky
pracovný pomer, ale podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona o sociálnom poistení rozhodovala
o vzniku, resp. o zániku zániku povinného poistenia zamestnancov žalobcu podľa slovenskej legislatívy
aplikovaním koordinačného nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov
sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín
pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej aj „nariadenie"),
ktorým je viazaná z dôvodu, že žalobca je agentúrou dočasného zamestnávania so sídlom v Maďarsku
a dotknutí zamestnanci žalobcu, vykonávali práce v období uvedenom v prílohe Zmluvy o dočasnom
pridelení pracovníkov na území Slovenskej republiky v obchodnej spoločnosti VALSABBIA SLOVAKIA,
spol. s.r.o., Bánovce nad Bebravou. Vychádzajúc z článku 13 (2) (a) nariadenia je zamestnanec žalobcu
pokrytý systémom sociálneho zabezpečenia členského štátu, v ktorom vykonáva svoju činnosť, a to
aj napriek skutočnosti, že má bydlisko na území iného členského štátu alebo že sa sídlo alebo miesto
podnikania podniku alebo jednotlivca, ktorý ho zamestnáva, nachádza na území iného členského štátu.
Dotknutí zamestnanci žalobcu by podliehali v oblasti sociálneho zabezpečenia legislatíve Maďarska len v
tom prípade, ak by im Maďarsko ako vysielajúci štát vystavil na obdobie, kedy vykonávali práce na území
Slovenskej republiky, formulár E 101 (potvrdenie o uplatniteľnej legislatíve). Legislatíva Maďarska by
sa v oblasti sociálneho zabezpečenia aplikovala aj v prípade, ak by vecne príslušný úrad v Maďarsku po
vzájomnej dohode s Ministerstvom práce, sociálnych veci a rodiny Slovenskej republiky udelil dotknutým
zamestnancom žalobcu na čas, kedy vykonávali práce na území Slovenskej republiky výnimku podľa
článku 17 nariadenia. Ďalej poukázala na články 11 a 80 nariadenia a na rozhodnutie č. 181 z 13.
decembra 2000, publikovaného v Úradnom vestníku Európskej únie, ktoré precizuje podmienky vyslania
upravené v nariadení a na Kódex dobrej praxe, z ktorých vyplýva, že formulár E 101 je nevyhnutným
dokladom preukazujúcim uplatniteľnú legislatívu pre sociálne zabezpečenie migrujúcich pracovníkov.
Zamestnanom žalobcu nebolo vystavené v Maďarsku potvrdenie o uplatniteľnej legislatíve (formulár E
101), nebola udelená výnimka podľa článku 17, preto nie je možné určiť uplatniteľnú legislatívu podľa
článku 14 (1) (a) alebo článku 17 nariadenia tak, ako uvádza žalobca v odvolaní. Z vyjadrenia Országos
Egészségbiztosítási Pénztáí (OEP), Nemzetkózi és Európai Integrációs Fóosztálky, Budapešť vyplýva,
že formuláre E 101 nemôžu byť vystavené. Na dotknutých zamestnancov žalobcu sa v období, kedy
vykonávali práce na území Slovenskej republiky, vzťahuje v oblasti sociálneho zabezpečenia legislatíva
Slovenskej republiky a to aj napriek skutočnosti, že bydlisko zamestnancov a sídlo ich zamestnávateľa
sa nachádzajú na území Maďarska. Počas obdobia určeného zamestnávateľom je potom povinne
nemocensky poistený, povinne dôchodkovo poistený a povinne poistený v nezamestnanosti podľa
zákona o sociálnom poistení.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10, § 246c a § 250ja O.s.p. preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru,
že odvolaniu žalobcu je potrebné vyhovieť.

Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej v spojení s prvostupňovým
rozhodnutím (pobočky) o vzniku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového
poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti zamestnancovom žalobcu, Sándor Balogh, László

Juhász a Tibor Levente Farkas, občanov Maďarska a v prípade Istvána Borosa, občana Maďarska o
zániku tohto poistenia.

Sociálne poistenie zamestnancov, pohybujúcich sa v rámci Európskej únie v relevantnom období
upravovalo nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho
zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva.

V zmysle II. hlavy, článku 13 (9) ods. 1 nariadenia osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, podliehajú
právnym predpisom len jedného členského štátu.

Podľa článku 13 (9) ods. 2 písm. a) nariadenia pokiaľ články 14 až 17 neustanovujú inak, na osobu
zamestnanú na území jedného členského štátu sa vzťahujú právne predpisy tohto štátu dokonca aj
vtedy, ak má bydlisko na území iného členského štátu alebo ak sa sídlo alebo miesto podnikania podniku
alebo fyzickej osoby, ktorá ho zamestnáva, nachádza na území iného členského štátu.

Podľa článku 14 ods. 1 písm. a) nariadenia článok 13 ods. 2 písm. a) sa použije s nasledujúcimi
výnimkami a výhradami: osoba, ktorá je zamestnaná na území členského štátu podnikom, pre ktorý
zvyčajne pracuje, a ktorá je vyslaná týmto podnikom na územie iného členského štátu, aby tam
vykonávala prácu pre tento podnik, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského štátu za
predpokladu, že predpokladané trvanie tejto práce neprekročí 12 mesiacov a že nie je vyslaná s cieľom,
aby nahradila inú osobu, ktorá ukončila dobu svojho vyslania.

Zo spisov vyplýva, že žalobca žiadal o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovanej v spojení
s prvostupňovými rozhodnutiami (pobočky) o vzniku (zániku) povinného nemocenského poistenia,
povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti zamestnancov žalobcu.

Pred posudzovaním vecnej správnosti rozsudku súdu prvého stupňa musel odvolací súd skúmať, či
žalobca bol rozhodnutím a postupom žalovanej ukrátený na svojich právach, čo je podľa názoru
žalovanej nevyhnutným predpokladom na podanie žaloby.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti uvádza, že podľa druhej hlavy piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku súdy rozhodujú o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych
orgánov, pričom platí, že súdy v zásade preskúmavajú všetky rozhodnutia správnych orgánov s
výnimkou tých, ktoré zákon výslovne zo súdneho prieskumu vylučuje. Rozhodnutia, ktoré súdy
nepreskúmavajú, a teda sú zo súdneho prieskumu vylúčené, sú taxatívne vymedzené v § 248
Občianskeho súdneho poriadku. Preskúmavané rozhodnutie žalovanej však nezodpovedá žiadnemu z
kritérií, uvedených v tomto ustanovení.

Rozhodnutia žalovanej deklarujú zánik, resp. vznik sociálneho poistenia podľa slovenského práva k
určitému dňu vo vzťahu k zamestnancom žalobcu, čo má priamy dopad na povinnosti žalobcu ako
zamestnávateľa týchto zamestnancov podľa zákona o sociálnom poistení (napr. ako platiteľa poistného),
a preto ide o rozhodnutia, ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti žalobcu
priamo dotknuté. Následne je už predmetom samotného súdneho preskúmania skutočnosť, či bol
žalobca ukrátený na svojich právach.

V konaní nebolo dostatočne preukázané, či zamestnanci žalobcu, ktorí vykonávali na základe Zmluvy o
dočasnom pridelení pracovníkov na území Slovenskej republiky prácu v určitých obdobiach, podliehali
v oblasti sociálneho zabezpečenia právnym predpisom Slovenskej republiky alebo právnym predpisom
Maďarska.

Z dôvodov rozhodnutí žalovanej súd zistil, že žalobca je personálnou agentúrou so sídlom v Maďarsku,
ktorá na základe Zmluvy o dočasnom pridelení pracovníkov prideľovala svojich zamestnancov, prijatých
v Maďarsku, na výkon činností na území Slovenskej republiky v spoločnosti VALSABBIA SLOVAKIA,
spol. s r. o. so sídlom v Bánovciach nad Bebravou, Partizánska ul. č. 73.

Na základe Zmluvy o dočasnom pridelení pracovníkov vykonávali činnosť na území Slovenskej
republiky, vysielajúci štát im však nevystavil formulár E 101, na základe ktorého by títo zamestnanci
podliehali právnemu poriadku vysielajúceho štátu, teda Maďarska, a ktorý by zbavil zamestnancov
a zamestnávateľa plniť povinnosti v oblasti sociálneho zabezpečenia v členskom štáte, v ktorom
vykonávali činnosť.

Na podklade uvedených skutočností žalovaná vyslovila názor, že na vyššie menovaných zamestnancov
žalobcu sa vzťahuje v oblasti sociálneho zabezpečenia právny poriadok Slovenskej republiky s odkazom
na článok 13 (2) (a) nariadenia, teda všeobecné pravidlo, určujúce uplatniteľnú legislatívu podľa miesta
výkonu práce.

Najvyšší súd Slovenskej republiky však dospel k záveru, že žalovaná nepostupovala v konaní tak,
aby presne a úplne zistila skutočný stav veci. V administratívnych spisoch chýbajú pracovné zmluvy
uzatvorené medzi žalobcom a zamestnancami žalobcu, ktoré by preukazovali deň vzniku pracovného
pomeru ako aj dohodnuté miesto výkonu práce dotknutého zamestnanca, aby bolo možné zistiť najmä
skutočnosť, na území ktorého členského štátu je dotknutý zamestnanec žalobcu zamestnaný. Bez
objasnenia uvedenej skutočnosti nie je možné aplikovať ustanovenie článku 13 (2) (a) nariadenia.

Možno súhlasiť s právnym názorom žalobcu, podľa ktorého sa považuje za formalitu vystavenie
formulára E 101, o čom svedčí už aj názov článku 11 vykonávacieho nariadenia č. 574/72 (formality
v prípade vyslania zamestnanca na iné miesto podľa článku 14 ods. 1 a 14b 81 nariadenia a v
prípade dohôd uzatvorených v súlade s článkom 17 nariadenia). V žiadnom prípade však nemožno bez
ďalšieho skúmania podmienok, upravených v rozhodnutí Správnej komisie Európskych spoločenstiev
pre sociálne zabezpečenie migrujúcich pracovníkov č. 181 z 13. decembra 2000 (ďalej aj „rozhodnutie
správnej komisie č. 181“)) vysloviť záver, podľa ktorého ak vysielajúci štát zamestnancovi nevystavil
formulár E 101, dokladujúci skutočnosť, že na jeho základe dotknutý zamestnanec podlieha legislatíve
vysielajúceho štátu, sa na zamestnanca vzťahuje právny poriadok Slovenskej republiky.

Žalovaná charakteru formulára E 101 dostatočnú pozornosť nevenovala. Z rozhodnutia správnej komisie
Európskych spoločenstiev pre sociálne zabezpečenie migrujúcich pracovníkov č. 181 z 13. decembra
2000 bodu 6 vyplýva, že formulár E 101 by bolo vhodnejšie vydať pred začatím danej doby; môže však
byť vydané počas tejto doby alebo dokonca po jej uplynutí, v takom prípade môže mať retroaktívny
účinok.

Z uvedeného možno vyvodiť, že formulár E 101 je možné vydať i po uplynutí doby vyslania, a preto
žalobkyňa bola povinná dôsledne sa zaoberať aj podmienkami pre uplatňovanie článku 14 ods. 1
nariadenia a spolupracovať s príslušnou inštitúciou Maďarskej republiky, ktorá povinnosť jej vyplýva
nielen z nariadenia (čl. 84 a čl. 86), ale tiež z predmetného rozhodnutia správnej komisie č. 181.

V nadväznosti na tieto skutočnosti mala žalovaná tiež zisťovať právne postavenie inštitúcie Országos
Egészségbiztosítási Pénztár (OEP) v Maďarskej republike, s ktorou komunikovala. Tvrdenie žalovanej,
že ide o maďarskú inštitúciu sociálneho zabezpečenia, nie je dostatočne doložené. Na č.l. 25
administratívneho spisu sa nachádza list tejto inštitúcie, v záhlaví ktorého je uvedený názov „National
Health Insurance Fund“ (Národný fond zdravotného poistenia), z čoho vyplývajú pochybnosti o
skutočnosti, aký druh poistenia uvedená inštitúcia vlastne vykonáva.

Bez toho, aby žalovaná zisťovala, či OEP je orgánom s rovnakými kompetenciami ako má žalovaná,
a či je oprávnený vykonávať sociálne poistenie v rozsahu ako má žalovaná podľa zákona o sociálnom

poistení, jeho tvrdenia žalovaná vzala za základ svojho rozhodovania, a to bez toho, aby tvrdené
skutočnosti boli preverené dôkazmi.

Je potrebné, aby žalovaná spolupracovala s príslušnou inštitúciou Maďarskej republiky (čl. 84, čl. 84a a
čl. 86 nariadenia) a vyžiadala si potvrdenia o registrácii uvedených zamestnancov, prípadne či im bola
registrácia právoplatne zrušená a od kedy k tomu došlo, preveriť, či prípadné zrušenie registrácie nebolo
následne maďarským súdom zrušené. Bez preverenia týchto skutočností žalovaná nemohla
rozhodnúť tak, aby predchádzala dvojitému poisteniu a plateniu poistného z rovnakého titulu v dvoch
štátoch Európskej únie, resp. situácii, že povinné poistenie by nevzniklo v žiadnom z dvoch dotknutých
štátov Európskej únie.

Okrem uvedených pochybení, žalovaná svojím postupom v správnom konaní odňala tiež možnosť
konať pred správnym orgánom dotknutým zamestnancom žalobcu. Z administratívnych spisov žalovanej
vyplýva, že rozhodnutiami Sociálnej poisťovne, pobočky Topoľčany bol zamestnancom žalobcu
ustanovený opatrovník na obhajovanie ich práv z dôvodu, že účastníci konania nemôžu konať
samostatne, pretože ich pobyt nie je známy. Tieto rozhodnutia boli doručované verejnou vyhláškou
podľa § 212 ods. 14 zákona o sociálnom poistení.

Podľa zákona o sociálnom poistení doručenie verejnou vyhláškou použije organizačná zložka Sociálnej
poisťovne v prípade, keď účastníci konania alebo ich pobyt alebo sídlo nie sú jej známi (§ 212 ods. 13
zákona o sociálnom poistení). V administratívnych spisoch sa však nachádza zoznam osôb ako príloha
listu Národného fondu zdravotného poistenia, Budapešť z 30. novembra 2009, číslo 12-5732/2009,
v ktorom pod číslom 1 je uvedený pán Balogh, Sándor, spolu s dátumami narodenia aj adresou
bydliska. Pobyt tohto účastníka nemohol byť preto pre žalovanú, resp. prvostupňový orgán neznámy.
Správne orgány podľa administratívneho spisu nevykonali žiadne kroky k zisteniu identifikačných
údajov ostatných troch dotknutých zamestnancov. Okolnosť, že podľa oznámenia oddelenia cudzineckej
polície dotknutí zamestnanci neboli prihlásení k žiadnemu druhu pobytu na území Slovenskej republiky,
neodôvodňuje bez ďalšieho ustanovenie opatrovníka. Z uvedených dôvodov nebolo možné doručovať
rozhodnutie o ustanovení opatrovníka verejnou vyhláškou. V ďalšom konaní sa žalovaná vysporiada aj
s týmto nezákonným stavom.

Vo vzťahu ku všetkým zamestnancom treba uviesť, že rozhodnutia pobočky i žalovanej sú
neurčité, keďže chýba identifikácia týchto zamestnancov čo do bydliska a rodného čísla (resp. iného
identifikačného údaja) tak, aby nedošlo k zámene s iným občanom Maďarska.

Neuniklo tiež pozornosti odvolacieho súdu, že výrok rozhodnutí správnych orgánov neobsahuje
zákonom predpísané náležitosti, lebo nie je v ňom uvedené ustanovenie právneho predpisu, podľa
ktorého sa rozhodlo o vzniku, resp. o zániku poistenia, čo je v rozpore s § 209 ods. 3 zákona o sociálnom
poistení.

Vzhľadom na uvedené dôvody, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa preto podľa § 220 O.s.p.
zmenil tak, že rozhodnutia žalovanej ako aj rozhodnutia pobočky podľa § 250j ods. 2 písm.
c) O.s.p. zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

V ďalšom konaní bude potrebné, aby správne orgány konali aj so zamestnancami žalobcu a doplnili
dokazovanie naznačeným smerom v úzkej spolupráci s príslušnou inštitúciou Maďarskej republiky tak,
aby žalobca nebol ukrátený na svojich právach a aby prípadne došlo s príslušnou inštitúciou Maďarskej
republiky k dohode o legislatíve uplatniteľnej na daný prípad.

O trovách konania odvolací súd rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozsudku vo veci samej podľa
§ 151 ods. 3 O.s.p.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.