Rozsudok ,
Zrušené Judgement was issued on Thursday, February 25, 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Sžso/39/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4012200680
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Nevedelová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:4012200680.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Nevedelovej
a členov senátu JUDr. Ľubice Filovej a JUDr. Júlie Horskej, v právnej veci žalobcu: Borsodi Tranzit
Foglalkoztatási Közhasznú Nonprofit Korlátolt Felelősségű Társaság, so sídlom Jászi. O. u. 3, 3600
Ózd, IČO: Cg.05-09-017581, Maďarsko, zastúpený JUDr. Ladislavom Csákóom, advokátom so sídlom
v Rožňave, Hviezdoslavova ul. č. 4, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie v Bratislave, Ul. 29.

augusta č. 8, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovanej číslo 10654-3/2012-BA z 3. februára
2012, číslo 10648-3/2012-BA z 3. februára 2012, číslo 10591-2/2012-BA z 3. februára 2012 a číslo
10603-3/2012-BA z 2. februára 2012, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 22.
januára 2013, č. k. 11S/48/2012-29, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre z 22. januára 2013, č. k.
11S/48/2012-29 m e n í tak, že rozhodnutia žalovanej číslo 10654-3/2012-BA z 3. februára 2012, číslo
10648-3/2012-BA z 3. februára 2012, číslo 10591-2/2012-BA z 3. februára 2012 a číslo 10603-3/2012-

BA z 2. februára 2012, ako aj rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočky Topoľčany číslo 32062-69/2011-
TO z 15. augusta 2011, číslo 32062-2/2011-TO z 11. augusta 2011, číslo 32062-37/2011-TO z 12.
augusta 2011 a číslo 32062-6/2011-TO z 11. augusta 2011 zrušuje a vec vracia žalovanej na
ďalšie konanie.

II. O trovách konania odvolací súd rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozsudku vo veci samej.

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Nitre rozsudkom z 22. januára 2013, č. k. 11S/48/2012-29, zamietol žaloby o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia: číslo 10654-3/2012-BA z 3. februára 2012, ktorým žalovaná

zmenila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky v Topoľčanoch číslo 32062-69/2011-TO z 15. augusta
2011, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia číslo 10648-3/2012-BA z 3. februára 2012, ktorým
žalovanázmenilarozhodnutieSociálnejpoisťovne,pobočkyvTopoľčanochčíslo32062-2/2011-TO z11.
augusta 2011, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia číslo 10591-2/2012-BA z 3. februára 2012, ktorým
žalovaná zmenila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky v Topoľčanoch číslo 32062-37/2011-TO z
12. augusta 2011 a o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia číslo 10603-3/2012-BA z 2. februára 2012,

ktorým žalovaná zmenila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky v Topoľčanoch číslo 32062-6/2011-
TO z 11. augusta 2011. Uvedené rozhodnutia pobočky odporkyňa zmenila tak, že vo výrokovej časti
vypustila text: „...§ 210 ods. 1 písm. a) zákona o sociálnom poistení...", doplnila text: „...§ 210 ods.
1 zákona o sociálnom poistení..." a v ostatnej časti rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa
potvrdila tak, že povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v
nezamestnanosti (ďalej len „ povinné poistenie") občanom Maďarska, pánovi Z. vzniklo dňa 2. júna
2008, pánovi U. vzniklo dňa 12. decembra 2007, pánovi U. zaniklo dňa 31. júla 2007 a Y. vzniklo

dňa 27. augusta 2007.Uznesením zo dňa 22. januára 2013 krajský súd podľa § 112 ods. 1 O.s.p. spojil konania vo veciach
zapísaných na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn. 11S/48/2012, sp. zn. 11S/50/2012, sp. zn. 11S/52/2012
a sp. zn. 11S/53/2012, nakoľko spolu súvisia a týkajú sa tých istých účastníkov a rozhodol, že budú

vedené pod sp. zn. 11S/48/2012.

Krajský súd dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutia žalovanej ako i jej postup sú v súlade
so zákonom. Z odôvodnenia jeho rozsudku vyplýva, že maďarská inštitúcia sociálneho zabezpečenia
„Országos Egészégbiztosítai Pénztár (OEP), Nemzetkőzi és Integrációs Főosztály, Budapest“ prípisom
z 30. novembra 2009 č. j. 12-5732/09 požiadala priamo žalovaného o spoluprácu a pomoc v súvislosti
s poistným vzťahom dočasných pracovníkov na Slovensku (podľa pripojeného zoznamu) prijatých

žalobcom ako personálnou agentúrou s cieľom poskytnúť ich slovenskej spoločnosti VALSABBIA
SLOVAKIA, s.r.o. Bánovce nad Bebravou na základe zmluvy o dočasnom pridelení pracovníkov. V
mennom zozname osôb, ktoré pracovali na území Slovenskej republiky boli uvedení aj Z. ktorý tu
vykonával prácu od 2. júna 2008, U., ktorý tu vykonával prácu od 12. decembra 2007, U., ktorý tu
vykonával prácu od 27. mája 2007 do 31. júla 2007 a Y. ktorý tu vykonával prácu od 27. augusta 2007.

Uvedeným zamestnancom neboli vystavené vysielajúcim štátom (príslušným orgánom v Maďarsku)
osvedčenia (tzv. formulár E 101) o tom, že zamestnanec podlieha právnym predpisom tohto štátu a
ani udelená výnimka podľa článku 17 nariadenia, ktorú po vzájomnej dohode s Ministerstvom práce,
sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky mohol udeliť príslušný úrad v Maďarsku. Páni Z. neboli
síce v pracovnom pomere s VALSABBIA SLOVAKIA, s.r.o. Bánovce nad Bebravou, ale so žalobcom

ako zamestnávateľom, ktorým boli na výkon práce v tejto spoločnosti pridelení a bolo preukázané, že
na výkon prác do uvedenej spoločnosti aj nastúpili. Na uvedených zamestnancov žalobcu sa vzťahoval
právny poriadok a predpisy Slovenskej republiky, lebo vykonávali prácu na jej území na základe ich
pridelenia žalobcom a nedisponovali formulárom E 101 vystaveným domovskou zdravotnou poisťovňou
OEP Budapešť, podľa ktorého by ako dotknutí zamestnanci naďalej podliehali legislatíve vysielajúceho

štátu a niet pochýb, že ak by žalobca ako zamestnávateľ uvedených zamestnancov postupoval v zmysle
nariadenia Rady EHS č. 1408/71 dôsledne, vystavený formulár E 101 pre jednotlivých zamestnancov
pridelených na výkon práce na územie iného členského štátu - v Slovenskej republike by jednoznačne
určil uplatniteľnú legislatívu a odpadlo by zamestnávateľovi (ale i zamestnancovi) plnenie povinností v
oblasti sociálneho zabezpečenia v Slovenskej republike, teda v štáte vyslania.

Krajský súd zaujal právny názor, že neboli splnené podmienky pre uplatnenie výnimky podľa čl. 14
nariadenia a zamestnanci žalobcu v súvislosti s výkonom práce na území Slovenskej republiky sú v
Slovenskejrepublikeajpovinnenemocensky,dôchodkovoaj v nezamestnanostipoisteníapretožalobu
zamietol.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca odvolanie. Namietal, že krajský súd neposúdil predmetnú

vec správne a nevysporiadal sa spôsobom zodpovedajúcim zákonu so všetkými tvrdeniami a
argumentmi žalobcu. Nevyvodil žiadne závery zo skutočnosti, že správny orgán preskúmavané
rozhodnutie založil na zistení, že dotknutým zamestnancom vznikol pracovný pomer na území
Slovenskej republiky. Pracovný pomer na území Slovenskej republiky dotknutým zamestnancom nikdy
nevznikol, lebo boli zamestnancami v hlavnom pracovnom pomere u žalobcu. Nemohlo im potom

vzniknúť a ani zaniknúť povinné poistenie. Ďalej poukázal na článok 13 ods. 2 písm. a) a články
14 až 17 nariadenia Rady EHS č. 1408, z ktorých nie je možné dospieť k záveru, že sa na dotknutých
zamestnancov vzťahovala slovenská legislatíva, keďže neboli nikde inde zamestnaný než na území
Maďarska, a preto práve v dôsledku formulácie citovanej normy sa na nich nemôžu vzťahovať právne
predpisy žiadnej inej krajiny než Maďarska. Z rozsudku krajského súdu nakoniec nie je ani zrejmé,

ktoré ustanovenie nariadenia 1408/71 aplikuje. Aplikovateľnosť slovenského práva vylučuje podľa jeho
názoru aj článok 14 ods. 1a cit. nariadenia. Vydanie osvedčenia príslušným orgánom nemá konštitutívny
význam, ide o doklad, ktorý deklaruje určitý stav a s jeho vydaním alebo nevydaním sa nespája vznik,
zmena či zánik právneho vzťahu resp. právnej skutočnosti, keďže aj samotné nariadenie upravujúce
status quo hovorí o osvedčení len ako o formalite. Ďalej namietal, že krajský súd nevyvodil žiadne závery

zo snahy žalovanej preklenúť absenciu zákonných náležitosti výkladom právnych noriem a aplikačnou
praxou na riešenie otázky existencie zákonného poistenia, a tak nahradiť činnosť zákonodarcu v tejtoveci. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súčasne
žiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania vo výške 165,97 €.

Žalovaná žiadala napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdiť ako vecne správny. Uviedla, že svoj

právny názor odôvodnila príslušnými koordinačnými právnymi predpismi, ktoré upravujú sociálne
zabezpečenie migrujúcich pracovníkov v rámci členských štátov Európskej únie. Namietala, že v
preskúmavanom rozhodnutí netvrdila, že zamestnancom žalobcu vznikol na území Slovenskej republiky
pracovný pomer, ale podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona o sociálnom poistení rozhodovala
o vzniku a zániku povinného poistenia zamestnancov žalobcu aplikovaním koordinačného nariadenia

Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na
zamestnané osoby, samostatne zárobkovo činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci
spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej aj „nariadenie"), ktorým je viazaná z dôvodu,
že žalobca je agentúrou dočasného zamestnávania so sídlom v Maďarsku a dotknutí zamestnanci
žalobcu, vykonávali práce v období uvedenom v prílohe Zmluvy o dočasnom pridelení pracovníkov
na území Slovenskej republiky v obchodnej spoločnosti VALSABBIA SLOVAKIA, spol. s r.o., Bánovce

nad Bebravou. Vychádzajúc z článku 13 (2) (a) nariadenia je zamestnanec žalobcu pokrytý systémom
sociálnehozabezpečenia členskéhoštátu, vktoromvykonávasvojučinnosť,atoaj napriekskutočnosti,
že má bydlisko na území iného členského štátu alebo že sa sídlo alebo miesto podnikania podniku alebo
jednotlivca,ktorý hozamestnáva,nachádzanaúzemíinéhočlenskéhoštátu.Dotknutízamestnanci
žalobcu by podliehali v oblasti sociálneho zabezpečenia legislatíve Maďarska len v tom

prípade, ak by im Maďarsko ako vysielajúci štát vystavil na obdobie, kedy vykonávali práce na území
Slovenskej republiky, formulár E 101 (potvrdenie o uplatniteľnej legislatíve). Legislatíva Maďarska by sa
v oblasti sociálneho zabezpečenia aplikovala aj v prípade, ak by vecne príslušný úrad v Maďarsku po
vzájomnej dohode s Ministerstvom práce, sociálnych veci a rodiny Slovenskej republiky udelil dotknutým
zamestnancom žalobcu na čas, kedy vykonávali práce na území Slovenskej republiky výnimku podľa

článku 17 nariadenia. Ďalej poukázala na články 11 a 80 nariadenia a na rozhodnutie č. 181 z 13.
decembra 2000, publikované v Úradnom vestníku Európskej únie, ktoré precizuje podmienky vyslania
upravené v nariadení a na Kódex dobrej praxe, z ktorých vyplýva, že formulár E 101 je nevyhnutným
dokladom preukazujúcim uplatniteľnú legislatívu pre sociálne zabezpečenie migrujúcich pracovníkov
a vysielaný pracovník i vysielajúci podnik musia byť kedykoľvek schopní formulár E 101 predložiť.

Zamestnanom žalobcu nebolo vystavené v Maďarsku potvrdenie o uplatniteľnej legislatíve (formulár E
101), nebola udelená podľa článku 17 výnimka, preto nie je možné určiť uplatniteľnú legislatívu podľa
článku 14 (1) (a) alebo článku 17 nariadenia tak, ako uvádza žalobca v odvolaní. Z vyjadrenia Országos
Egészségbiztosítási Pénztáí (OEP), Budapešť vyplýva, že formuláre E 101 nemôžu byť vystavené.
Na zamestnancov žalobcu v období, kedy vykonávali práce na území Slovenskej republiky, sa preto

vzťahuje v oblasti sociálneho zabezpečenia legislatíva Slovenskej republiky a to aj napriek skutočnosti,
že bydlisko tohto zamestnanca a sídlo jeho zamestnávateľa sa nachádzajú na území Maďarska. Počas
obdobia určeného zamestnávateľom sú potom povinne nemocensky poistení, povinne dôchodkovo
poistení a povinne poistení v nezamestnanosti podľa zákona o sociálnom poistení.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10, § 246c a § 250ja O.s.p. preskúmal

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru,
že odvolanie žalobcu je dôvodné.

Sociálne poistenie zamestnancov, pohybujúcich sa v rámci Európskej únie v relevantnom období
upravovalo nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho
zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva.

V zmysle II. hlavy, článku 13 (9) ods. 1 nariadenia osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, podliehajú
právnym predpisom len jedného členského štátu.

Podľa článku 13 (9) ods. 2 písm. a) nariadenia pokiaľ články 14 až 17 neustanovujú inak, na osobu
zamestnanú na území jedného členského štátu sa vzťahujú právne predpisy tohto štátu dokonca aj
vtedy, ak má bydlisko na území iného členského štátu alebo ak sa sídlo alebo miesto podnikania podniku

alebo fyzickej osoby, ktorá ho zamestnáva, nachádza na území iného členského štátu.Podľa článku 14 ods. 1 písm. a) nariadenia článok 13 ods. 2 písm. a) sa použije s nasledujúcimi
výnimkami a výhradami: osoba, ktorá je zamestnaná na území členského štátu podnikom, pre ktorý
zvyčajne pracuje, a ktorá je vyslaná týmto podnikom na územie iného členského štátu, aby tam

vykonávala prácu pre tento podnik, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského štátu za
predpokladu, že predpokladané trvanie tejto práce neprekročí 12 mesiacov a že nie je vyslaná s cieľom,
aby nahradila inú osobu, ktorá ukončila dobu svojho vyslania.

Zo spisov vyplýva, že žalobca žiadal o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovanej v spojení s
prvostupňovými rozhodnutiami (pobočky) o vzniku povinného nemocenského poistenia, povinného
dôchodkovéhopoisteniaapovinnéhopoisteniavnezamestnanostizamestnancomžalobcu,Z.,U.,Y. ao

zániku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia
v nezamestnanosti zamestnancovi žalobcu U.

Pred posudzovaním vecnej správnosti rozsudku súdu prvého stupňa musel odvolací súd skúmať, či
žalobca bol rozhodnutím a postupom žalovanej ukrátený na svojich právach, čo je podľa názoru
žalovanej nevyhnutným predpokladom na podanie žaloby.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti uvádza, že podľa druhej hlavy piatej časti
Občianskeho súdneho poriadku súdy rozhodujú o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych
orgánov, pričom platí, že súdy v zásade preskúmavajú všetky rozhodnutia správnych orgánov s
výnimkou tých, ktoré zákon výslovne zo súdneho prieskumu vylučuje. Rozhodnutia, ktoré súdy
nepreskúmavajú, a teda sú zo súdneho prieskumu vylúčené, sú taxatívne vymedzené v § 248

Občianskeho súdneho poriadku. Preskúmavané rozhodnutie žalovanej však nezodpovedá žiadnemu z
kritérií, uvedených v tomto ustanovení.

Rozhodnutia žalovanej deklarujú zánik, resp. vznik sociálneho poistenia podľa slovenského práva k
určitému dňu vo vzťahu k zamestnancom žalobcu, čo má priamy dopad na povinnosti žalobcu ako
zamestnávateľa týchto zamestnancov podľa zákona o sociálnom poistení (napr. ako platiteľa poistného),

a preto ide o rozhodnutia, ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti žalobcu
priamo dotknuté. Následne je už predmetom samotného súdneho preskúmania skutočnosť, či bol
žalobca ukrátený na svojich právach.

V konaní nebolo dostatočne preukázané, či zamestnanci žalobcu, ktorí vykonávali na základe Zmluvy o
dočasnom pridelení pracovníkov na území Slovenskej republiky prácu v určitých obdobiach, podliehali

v oblasti sociálneho zabezpečenia právnym predpisom Slovenskej republiky alebo právnym predpisom
Maďarska.

Z dôvodov rozhodnutí žalovanej súd zistil, že žalobca je personálnou agentúrou so sídlom v Maďarsku,
ktorá na základe Zmluvy o dočasnom pridelení pracovníkov prideľovala svojich zamestnancov, prijatých
v Maďarsku, na výkon činností na území Slovenskej republiky v spoločnosti VALSABBIA SLOVAKIA,

spol. s r. o. so sídlom v Bánovciach nad Bebravou, Partizánska ul. č. 73.

Na základe Zmluvy o dočasnom pridelení pracovníkov vykonávali činnosť na území Slovenskej
republiky Z. od 2. júna 2008, U. od 12. decembra 2007, U. od 27. mája 2007 a Y. od 27. augusta
2007. Vysielajúci štát im však nevystavil formulár E 101, na základe ktorého by títo zamestnanci
podliehali právnemu poriadku vysielajúceho štátu, teda Maďarska, a ktorý by zbavil zamestnancov

a zamestnávateľa plniť povinnosti v oblasti sociálneho zabezpečenia v členskom štáte, v ktorom
vykonávali činnosť.

Na podklade uvedených skutočností žalovaná vyslovila názor, že na pána Z., pána U., pána U. a pána
Y. sa vzťahuje v oblasti sociálneho zabezpečenia právny poriadok Slovenskej republiky s odkazomna článok 13 (2) (a) nariadenia, teda všeobecné pravidlo, určujúce uplatniteľnú legislatívu podľa miesta
výkonu práce.

Najvyšší súd Slovenskej republiky však dospel k záveru, že žalovaná nepostupovala v konaní tak,

aby presne a úplne zistila skutočný stav veci. V administratívnych spisoch chýbajú pracovné zmluvy
uzatvorené medzi žalobcom a zamestnancami žalobcu, ktoré by preukazovali deň vzniku pracovného
pomeru ako aj dohodnuté miesto výkonu práce dotknutého zamestnanca, aby bolo možné zistiť najmä
skutočnosť, na území ktorého členského štátu je dotknutý zamestnanec žalobcu zamestnaný. Bez
objasnenia uvedenej skutočnosti nie je možné aplikovať ustanovenie článku 13 (2) (a) nariadenia.

Možno súhlasiť s právnym názorom žalobcu, podľa ktorého sa považuje za formalitu vystavenie

formulára E 101, o čom svedčí už aj názov článku 11 vykonávacieho nariadenia č. 574/72 (formality
v prípade vyslania zamestnanca na iné miesto podľa článku 14 ods. 1 a 14b 81 nariadenia a v
prípade dohôd uzatvorených v súlade s článkom 17 nariadenia). V žiadnom prípade však nemožno bez
ďalšieho skúmania podmienok, upravených v rozhodnutí Správnej komisie Európskych spoločenstiev
pre sociálne zabezpečenie migrujúcich pracovníkov č. 181 z 13. decembra 2000 (ďalej aj „rozhodnutie

správnej komisie č. 181“) vysloviť záver, podľa ktorého ak vysielajúci štát zamestnancovi nevystavil
formulár E 101, dokladujúci skutočnosť, že na jeho základe dotknutý zamestnanec podlieha legislatíve
vysielajúceho štátu, sa na zamestnanca vzťahuje právny poriadok Slovenskej republiky.

ŽalovanácharakteruformuláraE101dostatočnúpozornosťnevenovala.Zrozhodnutiasprávnejkomisie
Európskych spoločenstiev pre sociálne zabezpečenie migrujúcich pracovníkov č. 181 z 13. decembra

2000 bodu 6 vyplýva, že formulár E 101 by bolo vhodnejšie vydať pred začatím danej doby; môže však
byť vydané počas tejto doby alebo dokonca po jej uplynutí, v takom prípade môže mať retroaktívny
účinok.

Z uvedeného možno vyvodiť, že formulár E 101 je možné vydať i po uplynutí doby vyslania, a preto
žalobkyňa bola povinná dôsledne sa zaoberať aj podmienkami pre uplatňovanie článku 14 ods. 1

nariadenia a spolupracovať s príslušnou inštitúciou Maďarskej republiky, ktorá povinnosť jej vyplýva
nielen z nariadenia (čl. 84 a čl. 86), ale tiež z predmetného rozhodnutia správnej komisie č. 181.

V nadväznosti na tieto skutočnosti mala žalovaná tiež zisťovať právne postavenie inštitúcie Országos
Egészségbiztosítási Pénztár (OEP) v Maďarskej republike, s ktorou komunikovala. Tvrdenie žalovanej,
že ide o maďarskú inštitúciu sociálneho zabezpečenia, nie je dostatočne doložené. Na č.l. 25

administratívneho spisu sa nachádza list tejto inštitúcie, v záhlaví ktorého je uvedený názov „National
Health Insurance Fund“ (Národný fond zdravotného poistenia), z čoho vyplývajú pochybnosti o
skutočnosti, aký druh poistenia uvedená inštitúcia vlastne vykonáva.

Bez toho, aby žalovaná zisťovala, či OEP je orgánom s rovnakými kompetenciami ako má žalovaná,
a či je oprávnený vykonávať sociálne poistenie v rozsahu ako má žalovaná podľa zákona o sociálnom

poistení, jeho tvrdenia žalovaná vzala za základ svojho rozhodovania, a to bez toho, aby tvrdené
skutočnosti boli preverené dôkazmi.

Je potrebné, aby žalovaná spolupracovala s príslušnou inštitúciou Maďarskej republiky (čl. 84, čl. 84a a
čl. 86 nariadenia) a vyžiadala si potvrdenia o registrácii uvedených zamestnancov, prípadne či im bola
registrácia právoplatne zrušená a od kedy k tomu došlo, preveriť, či prípadné zrušenie registrácie nebolo

následne maďarským súdom zrušené. Bez preverenia týchto skutočností žalovaná nemohla rozhodnúť
tak, aby predchádzala dvojitému poisteniu a plateniu poistného z rovnakého titulu v dvoch štátoch
Európskej únie, resp. situácii, že povinné poistenie by nevzniklo v žiadnom z dvoch dotknutých štátov
Európskej únie.

Okrem uvedených pochybení, žalovaná svojím postupom v správnom konaní odňala tiež možnosť

konaťpredsprávnymorgánomdotknutýmzamestnancomžalobcu.Zadministratívnychspisovžalovanejvyplýva, že rozhodnutiami Sociálnej poisťovne, pobočky Topoľčany bol zamestnancom žalobcu
ustanovený opatrovník na obhajovanie ich práv z dôvodu, že účastníci konania nemôžu konať
samostatne, pretože ich pobyt nie je známy. Tieto rozhodnutia boli doručované verejnou vyhláškou

podľa § 212 ods. 14 zákona o sociálnom poistení.

Podľa zákona o sociálnom poistení doručenie verejnou vyhláškou použije organizačná zložka Sociálnej
poisťovne v prípade, keď účastníci konania alebo ich pobyt alebo sídlo nie sú jej známi (§ 212 ods. 13
zákona o sociálnom poistení). V administratívnych spisoch sa však nachádza zoznam osôb ako príloha
listu Národného fondu zdravotného poistenia, Budapešť z 30. novembra 2009, číslo 12-5732/2009, v

ktorom pod číslom 16 je uvedený aj pán Z., pod číslom 13 pán U., pod číslom 23 pán U. (odporkyňa vo
svojich rozhodnutiach uvádza priezvisko M., takže aj tento sporný údaj je potrebné odstrániť pre správnu
identifikáciu osoby) a pod číslom 33 pán Y., spolu s dátumami narodenia aj adresami ich bydliska. Pobyt
účastníkov nemohol byť preto pre žalovanú, resp. prvostupňový orgán neznámy a následne nebolo
možné z uvedeného dôvodu doručovať rozhodnutie o ustanovení opatrovníka verejnou vyhláškou.
Doručenie týchto rozhodnutí je preto neúčinné a uvedené rozhodnutia ani nenadobudli právoplatnosť.

V ďalšom konaní sa žalovaná vysporiada aj s týmto nezákonným stavom.

Vo vzťahu ku všetkým zamestnancom treba uviesť, že rozhodnutia pobočky i žalovanej sú
neurčité, keďže chýba identifikácia týchto zamestnancov čo do bydliska a rodného čísla (resp. iného
identifikačného údaja) tak, aby nedošlo k zámene s iným občanom Maďarska.

Neuniklo tiež pozornosti odvolacieho súdu, že výrok rozhodnutí správnych orgánov neobsahuje

zákonom predpísané náležitosti, lebo nie je v ňom uvedené ustanovenie právneho predpisu, podľa
ktorého sa rozhodlo o vzniku, resp. o zániku poistenia, čo je v rozpore s § 209 ods. 3 zákona o sociálnom
poistení.

Vzhľadom na uvedené dôvody, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa preto podľa § 220 O.s.p.
zmenil tak, že rozhodnutia žalovanej, ako aj rozhodnutia pobočky podľa § 250j ods. 2 písm. c) O.s.p.

zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

V ďalšom konaní bude potrebné, aby správne orgány konali aj so zamestnancami žalobcu a doplnili
dokazovanie naznačeným smerom v úzkej spolupráci s príslušnou inštitúciou Maďarskej republiky tak,
aby žalobca nebol ukrátený na svojich právach a aby prípadne došlo s príslušnou inštitúciou Maďarskej
republiky k dohode o legislatíve uplatniteľnej na daný prípad.

O trovách konania odvolací súd rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozsudku vo veci samej podľa
§ 151 ods. 3 O.s.p.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.