Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, December 17, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 6Co/859/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5612210503
Dátum vydania rozhodnutia: 17. 12. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Yvetta Dzugasová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5612210503.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Yvetty

Dzugasovej a členov senátu JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Miroslava Šeptáka v právnej veci
navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s.r.o. so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného
spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o. so sídlom v Bratislave, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti
odporcovi: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR so sídlom Župné námestie
13, 813 11 Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 8C/186/2012-121 zo dňa 23. 06.
2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č. k. 8C/186/2012-121 zo dňa 23. 06. 2014 p
o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd návrh navrhovateľa zamietol a súčasne vyslovil, že odporcovi
náhradu trov konania nepriznáva.
Zdôvodovtohtorozhodnutiavyplýva,žeokresnýsúdvsúladesust.§101ods.2O.s.p.konalarozhodol
na pojednávaní v neprítomnosti navrhovateľa a jeho právneho zástupcu, ako aj v neprítomnosti odporcu,

ktorí mali doručenie predvolania na pojednávanie riadne a včas vykázané. V rámci dokazovania sa súd
oboznámil s obsahom listín založených v spise, ako aj s obsahom pripojeného spisu Okresného súdu
Liptovský Mikuláš č. k. 6Er/642/2009, pričom zistil a ustálil nasledovný skutkový a právny stav:
Navrhovateľ (v postavení oprávneného) podal dňa 27.08.2009 návrh na vykonanie exekúcie proti
povinnému Z. J., bytom B. XXX na základe exekučného titulu rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu
sp. zn. SR 14129/08 vydaného dňa 13.05.2009, vykonateľného 18.06.2009, Slovenskej rozhodcovskej,
a.s., Bratislava na vymoženie povinnosti zaplatiť sumu 229,46 Eur s príslušenstvom na základe

návrhu oprávneného z 18.07.2009. Z rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 14129/08
zo dňa 13.05.2009 bolo preukázané, že žalovaný Z. J. bol zaviazaný na zaplatenie sumy 235,15
Eur a príslušenstva, na základe návrhu žalobcu POHOTOVOSŤ s. r. o., so sídlom v Bratislave z
titulu zmluvy o úvere č. 5371045 zo dňa 17.08.2007. Okresný súd vydal poverenie na vykonanie
exekúcie dňa 14.12.2009 a exekučné konanie uznesením č. k. 6Er/642/2009-18 zo dňa 02.12.2010,
právoplatným dňa 04.03.2011 zastavil podľa § 57 ods. 2 a § 58 Exekučného poriadku v spojení s
§ 45 Zákona o rozhodcovskom konaní, pretože exekučným titulom je priznané právom nedovolené

plnenie. Toto uznesenie spolu s poverením na vykonanie exekúcie bolo doručené súdnemu exekútorovi
aj právnemu zástupcovi oprávneného dňa 13.12.2010, odvolanie voči nemu nebolo podané. Postup
exekučného súdu pri vydávaní tohto poverenia bolo potrebné posudzovať podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku účinného do 31.05.2010, avšak súd poznamenal, že uvedené zákonné ustanovenie zakotvujelehotu 15 dní od doručenia žiadosti na písomné poverenie exekútora, nie aj na jeho doručenie
exekútorovi. Z obsahu pripojeného exekučného spisu sp. zn. 6Er/642/2009 vyplynulo, že pri vydávaní
poverenia súd postupoval v zmysle predpisov slovenského aj európskeho spotrebiteľského práva,

vrátane smernice Rady (ES) 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a jej
článku 5, so všetkou opatrnosťou preto zisťoval súlad exekučného titulu so zákonom a výsledkom
jeho skúmania je zastavenie exekučného konania pre vadu exekučného titulu - priznaného zákonom
nedovoleného plnenia (priznaný úrok z omeškania 91,25% ročne je v rozpore so zákonom, absencia
ročnej percentuálnej miery nákladov znamená, že úver je bezúročný a bez poplatkov). Po preskúmaní

všetkých náležitostí, ktoré si aj vzhľadom na niekoľkotisícové množstvo exekučných vecí vyžadovalo
istý čas, bolo poverenie vydané dňa 14.12.2009, teda po 80-tich dňoch od doručenia žiadosti súdu, nie
však o žalobcom tvrdených 669 dňoch. Bolo nehospodárnym a nelogickým doručiť súdnemu exekútorovi
poverenie na vykonanie exekúcie pri vydávaní ktorého bol zistený dôvod zastavenia exekúcie, pred
doručením uznesenia o jej zastavení. Počiatok žalobcom tvrdených ekonomických problémov treba
hľadať v postupe a pravidlách uzatvárania úverových zmlúv, ktorých texty pripravoval práve žalobca a v

následnom postupe vedenia rozhodcovského konania. Ak by bolo dôvodným postupovať vzhľadom na
čas expedovania poverenia a uznesenia o zastavení exekúcie podľa exekučného poriadku účinného od
01.06.2010, potom podľa § 44 ods. 2 lehota na vydanie poverenia neplatí, v prípade exekučných titulov,
ktorými sú notárske zápisnice, rozhodnutia a zmiery vydané a schválené rozhodcovskými komisiami.
Použijúc argument a minori ad maius bolo nevyhnutné vykladať toto zákonné ustanovenie tak, že

uvedená lehota neplatí tým skôr v prípade rozsudkov rozhodcovských súdov, čo napokon z dôvodu
právnej istoty precizovala aj eurokonformná novelizácia Exekučného poriadku zákonom č. 102/2011 Z.
z..

Pokiaľ sa navrhovateľ v prerokovávanej veci domáhal zaplatenia majetkovej škody v sume 125,00 Eur a

nemajetkovej ujmy vo výške 1 210,00 Eur z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu,
ktorý nerozhodol o návrhu oprávneného v exekučnom konaní v zákonom stanovenej lehote, okresný
súd citujúc článok 46 ods. 1, článok 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, článok 6 ods. 1 veta prvá
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, článok 5 Smernice 93/13/EHS,
ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom do 01.01.2013 návrh navrhovateľa zamietol, pretože
žalobca nepreukázal základnú podmienku zodpovednostného právneho vzťahu, porušenie právnej
povinnosti exekučným súdom, ktoré malo spočívať v nesprávnom úradnom postupe. Rovnako potom
nemohol preukázať vznik škody ani kauzálny nexus medzi porušením právnej povinnosti a škodou.
O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O. s. p. a odporcovi, ktorý bol v konaní úspešný

ich náhradu nepriznal, keďže tieto si nevyčíslil a z obsahu spisu mu vznik žiadnych trov nevyplýva.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie.
Odvolateľpoukázalnakoncepciuspravodlivéhosúdnehokonaniazahŕňajúcehoprávonakontradiktórne

konanie, v rámci ktorého musia mať strany možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými
dôkazmi alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim, s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Žalobca navyše
nebol poučený zo strany súdu v zmysle ust. § 120 ods. 4 O.s.p., súd mu neoznámil,
že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej a v dôsledku toho tento účastník nemal priestor navrhnúť
alebo predložiť ďalšie dôkazy. Odvolateľ tiež namietal, že pred vynesením rozhodnutia nebol

oboznámený ani s listinnými dôkazmi uloženými v exekučnom spise a k vykonanému dokazovaniu
sa nemal možnosť vyjadriť a navrhnúť dôkazy na podporu svojich tvrdení. V danej veci podľa žalobcu
nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Navyše, v situácii, kedy bolo potrebné vo veci
vykonať dokazovanie navrhnutým dôkazom - listinami založenými v exekučnom spise, mal súd umožniť
navrhovateľovi uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým aj právnym otázkam nastoleným samotným

súdom. Pokiaľ vnútroštátny súd dospel (podľa odvolateľa na základe dokazovania, ktorého obsah,
rozsah si bez akéhokoľvek dôvodu určil sám) k záveru, že existuje okolnosť brániaca vydať pre žalobcu
pozitívne rozhodnutie, musí vo všeobecnosti o tom informovať účastníkov konania v spore a umožniť
im, aby sa k tomu vyjadrili. Upozornil, že súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z
odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.

Zároveň navrhovateľ poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil
súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie
a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených
skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach navrhovateľa a objektívne vočiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Uvedené rozhodnutie
krajského súdu bolo podľa odvolateľa vydané v rozpore s ustálenou judikatúrou v iných krajských
súdoch v skutkovo a právne totožných veciach. Zároveň je v rozpore s judikatúrou Ústavného súdu

SR, Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Odvolateľ
zdôraznil, že podal ústavnú sťažnosť vo veci porušenia jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom
bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu. Navyše, konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom
vylúčeným sudcom neprichádzalo v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí
rozhodol aj o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p.,

proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Rozhodnutie okresného súdu vo veci samej je tak predčasné.
Žalobca tiež tvrdil, že v danej veci nebolo možné rozhodnúť bez nariadenia pojednávania. Okrem toho
ak žalovaný nereagoval na výzvu súdu a nepredložil písomné vyjadrenie k žalobe, mal okresný súd vo
veci samej rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie v zmysle ust. § 153b O.s.p..
Vo vzťahu k nemajetkovej ujme súd vo svojom rozhodnutí vôbec nevysvetlil, prečo nekonštatoval, že
došlo k porušeniu práva žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného článkom

48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného článkom 6 ods. 1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom
stanovenom čase. Pritom sám súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase a
preto túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľný ospravedlňujúci
dôvod. Rozhodnutie súdu je vnútorne rozporné. Napriek tomu, že zistil porušenie práva, nekonštatoval

ho, a na tejto chybe postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy žalobcovi. Rozhodnutie
je založené na skutkovej a právnej chybe súdu, čo nie je v právnom štáte udržateľné. Súd v súvislosti
s majetkovou ujmou analyzuje okolnosti, ktoré s vecou vôbec nesúvisia, a tieto okolnosti vydáva za
odôvodnenie svojho rozhodnutia. Irelevantné sú preto úvahy súdu o tom, aké spôsoby judikovania
pohľadávky si žalobca zvolil, rovnako o podstate a rozsahu podnikateľského rizika a taktiež o udržiavaní

kontaktu súdneho exekútora, keď tento nemôže byť činný, kým nezíska poverenia na vykonanie
exekúcie od súdu. Vo vzťahu k majetkovej škode sa súd zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť
so správou pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti
s konaním dlžníka (povinného). Súd však úplne ignoroval všetky tvrdenia žalobcu o majetkovej škode,
ktorá vznikla z titulu na udržiavanie a správu informačného systému a z titulu výdajov na administratívne

spracovanie textov urgencií, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií a
tiež na poštovné a telekomunikačné výdaje. V tejto časti je preto rozhodnutie súdu nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov a je prejavom svojvôle súdu, a preto je ho potrebné ako arbitrárne zrušiť. Z
odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a nepochybne k
presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. To isté je možné povedať o nemajetkovej ujme.

Odporca zostal v odvolacom konaní nečinný.

Krajský súd, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal k tomu oprávnený
účastník konania (§ 201 veta prvá O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.),

preskúmal vec v rozsahu vymedzenom ust. § 212 ods. 1, 2 písm. b) O.s.p. a bez nariadenia odvolacieho
pojednávania postupom podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 214 ods. 2 a § 211 ods. 2 O.s.p. rozsudok
okresného súdu ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.

Primárne odvolací súd poukazuje na zodpovednosť navrhovateľa za obsahové vymedzenie svojho

odvolania, v spojitosti s nevyhnutnosťou odvolacieho súdu rešpektovať svoju viazanosť odvolacími
dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.). V tejto súvislosti je zjavné, že (nepochybne z dôvodu predkladania
enormného množstva typových podaní žalobcom na súdy), že (hmotno-právne) odvolacie dôvody
nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými zisteniami, na ktorých je založené napadnuté
rozhodnutie.Vodvolanížalobcunietjedinejzmienky(tobôžprotiargumetnácie)vovzťahukargumentácii

okresného súdu obsiahnutej v napadnutom rozhodnutí, že pri rozhodovaní vo veci Okresného súdu
Liptovský Mikuláš sp. zn. 6Er/642/2009, z ktorej si uplatňuje žalobca svoj nárok žalobou v tomto súdnom
konaní, v štádiu konania o žiadosti o udelenie poverenia súdnemu exekútorovi, nedošlo k nesprávnemu
úradnému postupu, v dôsledku čoho by žalobcovi mala vzniknúť materiálna škoda vo výške 125,00 Eur
a nemajetková ujma vo výške 1 210,00 Eur s poukazom na § 17 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z..

Odvolací súd nie je oprávnený preskúmať prvostupňové rozhodnutie na základe iných, než účastníkom
konania v odvolaní vznesených námietok.Podstatná časť odvolacích námietok žalobcu je založená na tvrdení, že vo veci nerozhodoval nestranný
sudca. Krajský súd v Žiline, ako súd nadriadený, rozhodol uznesením sp. zn. 10NcC/46/2013
zo dňa 30.01.2013, že zákonná sudkyňa Okresného súdu Liptovský Mikuláš JUDr. Jana Halušková

nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na tamojšom súde
pod sp. zn. 8C/186/2012. Od vydania tohto rozhodnutia, v ktorom nadriadený súd podrobne uviedol
dôvody, pre ktoré zákonného sudcu možno považovať za nestranného zo subjektívneho aj objektívneho
hľadiska, nedošlo ku žiadnym novým skutočnostiam majúcim vplyv na nestrannosť zákonného sudcu,
preto je argumentácia odvolateľa o konaní vylúčeného sudcu bezpredmetná. Nad rámec uvedeného

odvolací súd dopĺňa, že aktuálna aplikačná prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pri zohľadnení
tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania) sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru
o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci zachovať vecný, profesionálny prístup, nadhľad,
potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je nesprávny úradný
postup, na ktorom sudca vykonával aj svoju funkciu, nezakladá pomer sudcu k veci, teda dôvod pre
jeho vylúčenie.

Je nutné rozlišovať medzi pojmom „súd“ a „sudcovia“ a z hľadiska zásad spravodlivého procesu
citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Nezodpovedá právnym pomerom priliehavosť
názoru o mechanickom vzťahu medzi súdom a sudcami tohto súdu. Vzťah sudcov je pri výkone
rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodlieha
subjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči súdu.

Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len samá táto skutočnosť nemôže
byť dôvodom ich vylúčenia. Sudcovia ako reprezentanti verejnej moci by tak a priori stáli vo svetle
spochybňujúcom ich profesionálne schopnosti. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom
zamestnaneckým alebo služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká
osobitný vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je

pri výkone funkcie sudcu nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa
svojho najlepšieho vedomia a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov,
len na základe skutočnosti zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z.).
Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vnímať aj ako nezávislosť v rámci samotnej súdnej moci, celého
súdneho systému, aj konkrétneho súdu na ktorom sudca pôsobí. Iba takéto chápanie nezávislosti je

predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.
zn. 1Nc 86/2011 zo dňa 24.11.2011). Sudca je povinný v každej súdenej veci zachovávať vecný a
profesionálny prístup, potrebnú dávku odstupu, pričom samotná skutočnosť, že predmetom konania je
nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu (keď v prejednávanej veci
zákonný sudca nekonal a nerozhodoval v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému

postupu), nezakladá pomer sudcu k veci, a teda neexistuje dôvod pre vylúčenie zákonnej sudkyne JUDr.
Jany Haluškovej z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Odvolací súd nespochybňuje, že súčasťou kontradiktórneho konania je právo účastníka byť
oboznámený s predloženými dôkazmi, vyjadriť sa k nim a podávať dôkazné návrhy. Zásadu

kontradiktórnosti však nemožno vykladať absolútne, resp. formalisticky, ale len vo väzbe s ostatnými
zásadami/ustanoveniami procesného predpisu. Predovšetkým účastník konania realizuje svoje
procesné práva v rámci súdneho pojednávania, na ktoré bol navrhovateľ riadne a včas predvolaný,
pričom o možnosť ich uplatnenia sa obral sám svojím postupom - bezdôvodnou neúčasťou na súdnom
pojednávaní. Termín pojednávania (23.06.2014) prvostupňový súd vytýčil dňa 05.06.2014 a žalobcovi

bolo toto predvolanie doručené prostredníctvom splonomocneného právneho zástupcu dňa 09.06.2014.
Predvolanie bolo doručené aj priamo navrhovateľovi dňa 09.06.2014.
Dôvodom žiadosti navrhovateľa o odročenie pojednávanie a prerušenie konania do právoplatného
rozhodnutia Ústavného súdu SR o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení
práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva na nestranný súd uznesením Krajského súdu v Žiline

č. k. 10NcC/46/2013 zo dňa 30.01.2013, bola námietka zaujatosti sudkyne, ktorá vec prejednáva z
dôvodu absencie jej nestrannosti. Ak sudkyňa takémuto návrhu na odročenie pojednávania nevyhovela
a vec následne prejednala a rozhodla v neprítomnosti účastníkov a právneho zástupcu navrhovateľa,
postupovala v plnom súlade s ustanovením § 101 ods. 2 O.s.p., keďže o jej nevylúčení z prejednávania
a rozhodovania veci z tých istých dôvodov už bolo právoplatne rozhodnuté nadriadeným súdom.

Z obsahu spisu vyplýva, že z rovnakých dôvodov už sa navrhovateľ domáhal prerušenia konania,
o ktorom návrhu rozhodol Okresný súd Liptovský Mikuláš uznesením č. k. 8C/186/2012-53 zo dňa
07.10.2013 tak, že návrh navrhovateľa zamietol. Uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 6Co/184/2014
zo dňa 31.01.2014 bolo uznesenie okresného súdu potvrdené a predmetné rozhodnutie nadobudloprávoplatnosťdňa15.05.2014.Pokiaľnavrhovateľpodalnávrhnaprerušeniekonaniaopätovne,okresný
súd postupoval správne, pokiaľ takémuto návrhu nevyhovel a návrh navrhovateľa na prerušenie konania
zamietol. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi rozhodnutia okresného súdu a uznesenie

okresného súdu č. k. 8C/186/2012-118 zo dňa 23.06.2014 potvrdil, a to uznesením č. k. 6Co/860/2014
zo dňa 17.12.2014. Aj keď okresný súd rozhodoval o návrhu na prerušenie konania (jeho zamietnutí
na pojednávaní) na ktorom zároveň rozhodol vo veci samej, vzhľadom na nedôvodnosť tohto návrhu
a vecnú správnosť tohto rozhodnutia nezakladá postup okresného súdu vadu, ktorá by mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. umožňuje súdu konať v dôvodných prípadoch v neprítomnosti
účastníkov konania. Účasť na pojednávaní súdu je právom, ktoré v prejednávanej veci navrhovateľom
a jeho právnym zástupcom nebolo využité. Súčasne v tejto veci neexistoval (iný) dôležitý dôvod na
odročeniepojednávania.Inýmislovami,vprípadepojednávaniabezprítomnostiúčastníkazapodmienok
predpokladaných zákonom, nemôže dôjsť k odňatiu práva účastníka konať pred súdom (uznesenie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 116/93) a zároveň nie je porušená zásada kontradiktórnosti
sporového konania. Ustanovenie § 101 ods. 2 O.s.p. (v spojení s § 119 O.s.p.) umožňuje súdu zvážiť
dôvodnosťnávrhunaodročeniepojednávaniaanadväznekonaťvdôvodnýchprípadochvneprítomnosti
účastníkov konania. Iné chápanie predmetného ustanovenia by viedlo k jeho obsolentnosti a zároveň
k nežiaducim prieťahom v konaní, ktorých (tvrdená) existencia je v konečnom dôsledku základom

samotného nároku uplatňovaného žalobcom v žalobe.

Nedôvodným je aj tvrdenie navrhovateľa, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu uvedeným
v jeho vyjadrení, ktoré mu nebolo doručené. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že odporca svoje
vyjadrenie k návrhu zo dňa 30.09.2013 doručil Okresnému súdu Liptovský Mikuláš dňa 04.10.2013 (č.

l. 26 - 31 spisu), ktoré okresný súd dňa 07.10.2013 zaslal právnemu zástupcovi navrhovateľa a adresát
ho prevzal dňa 11.11.2013. Z obsahu spisu je tiež zrejmé, že odporca sa k návrhu vyjadril a preto postup
súdu v zmysle § 153b O.s.p. je vylúčený.

Bez akéhokoľvek racionálneho základu sú tvrdenia odvolateľa v tom smere, že súd si určil sám okruh a

rozsah dokazovania, resp. že z odôvodnenia nie je poznateľné, či išlo o listiny (ktorými bolo vykonané
dokazovanie) založené v exekučnom spise. Zo zápisnice v súdnom pojednávaní je mimo rámca
akýchkoľvek pochybností zjavné, že dokazovanie bolo vykonané oboznámením listinnými dôkazmi
nachádzajúcimisavspiseapodstatnýmobsahomexekučnéhospisuOkresnéhosúduLiptovskýMikuláš
sp. zn. 6Er/642/2009 - ktorý dôkaz výslovne (na str. 2 spisu) požadoval samotný navrhovateľ. Inú

skutočnosť nie je možné vyvodiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

Zároveň odvolací súd poznamenáva, že prvostupňový súd v predvolaní na pojednávanie
doručil žalobcovi prostredníctvom jeho právneho zástupcu aj poučenie v súlade s ust. § 120 ods. 4
O.s.p.,apretotvrdenieodvolateľaoopakusanezakladánapravde(č.l.101spisu).Predmetnépoučenie

prevzal právny zástupca žalobcu dňa 09.06.2014.

V protiklade s odvolaním navrhovateľa odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu ako celok
spĺňa všetky parametre zákonného odôvodnenia. Okresný súd náležite zodpovedal relevantné otázky
súvisiace s uplatneným nárokom, pri výklade a aplikácii právnych predpisov sa neodchýlil od znenia

príslušných ustanovení, nepoprel ich účel a podstatu; rozhodnutie je preto ústavne konformné a
nevykazuje znaky (tvrdenej) vnútornej rozpornosti. Zároveň platí, že odvolací súd nemôže v sporovom/
kontradiktórnom konaní nahrádzať nevyhnutnú procesnú aktivitu účastníka/odvolateľa a formulovať
namiesto neho odvolacie dôvody. Tak isto je však neprípustné/nemožné konfrontovať okresný súd so
závermi, ktoré nevyslovil.

Vo vzťahu k samotnému meritórnemu posúdeniu prípadu odvolací súd poukazuje na zodpovednosť
navrhovateľa za obsahové vymedzenie odvolania a na viazanosť krajského súdu odvolacími dôvodmi
(§ 212 ods. 1 O.s.p.). Z tohto aspektu je zjavné, že žalobca (zrejme z dôvodu predkladania množstva
typových podaní na súdy) v odvolaní rezignoval na akúkoľvek úvahu vo vzťahu ku vecným dôvodom,

ktoré okresný súd viedli k zamietnutiu návrhu. Fakticky sa obmedzil len na všeobecné konštatovania
(„nesprávny postup spočíva v niekoľkých skutočnostiach“, „konajúci súd sa musí vysporiadať so
všetkými vytýkanými zložkami nesprávneho úradného postupu“), ktoré sú len opakovaním tvrdení z
návrhu na začatie konania, bez akejkoľvek konkretizácie.Odvolací súd námietku o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia vyhodnotil ako nedôvodnú.
Krajský súd konštatuje, že okresný súd primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská

účastníkov, výsledky vykonaného dokazovania, vymedzil rozhodujúci skutkový stav, citoval právne
predpisy, ktoré aplikoval a z nich vyvodil konkrétne právne závery, ktoré primerane vysvetlil, pričom
dostatočne objasnil, z akých úvah vychádzal. Nadväzne z pohľadu procesného ne/úspechu výlučne
na ťarchu odvolateľa, že vo vzťahu k nosnému dôvodu, na ktorom okresný súd založil svoje meritórne
zamietajúce rozhodnutie, nepredložil relevantnú, resp. akúkoľvek konkrétnu protiargumentáciu.

Hmotno-právnym dôvodom zamietnutia uplatneného nároku žalobcu bolo nepreukázanie nesprávneho
úradného postupu, ako základného predpokladu pre vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Žalobca v danom prípade odôvodňoval nesprávny úradný postup
exekučného súdu nedodržaním zákonom stanovenej 15-dňovej lehoty na vydanie poverenia na základe
žiadosti súdneho exekútora na vykonanie exekúcie. Okresný súd vykonaním dokazovaním

dospel k záveru, že v súdenej veci nedošlo k prieťahom s poukazom na skutkový stav popísaný vyššie.
Súd potom nemal za preukázaný nesprávny úradný postup ako jeden z predpokladov
pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Akékoľvek ďalšie
dokazovanie vo veci by bolo preto nadbytočné.

Žalobca relevantne nenapadol uvedené skutkové a právne závery okresného súdu, ktoré boli hmotno-
právnym dôvodom zamietnutia žaloby (neexistencia nesprávneho úradného postupu).

Na základe konštatovaného odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd vykonal v prejednávanej
veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, spôsobom plne zodpovedajúcim

kontradiktórnosti sporového konania umožnil účastníkom realizáciu ich procesných práv a nadväzne
zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu účastníkov konania, ako aj meritum veci. Po
vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu vydal vecne správne
rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p. aj správne a presvedčivo
odôvodnil.

Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia
vo veci samej závislý výrok o trovách prvostupňového konania.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods.

1 O.s.p. Žalobca nebol v odvolacom konaní úspešný, a preto je povinný nahradiť žalovanej trovy, ktoré
jej v súvislosti s týmto konaním vznikli. Keďže si žalovaná náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila
(§ 151 ods. 1 O.s.p.) a z obsahu spisu jej vznik trov aktuálneho odvolacieho konania ani nevyplýva,
odvolací súd jej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.