Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 27, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/432/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214481
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Amália Paulerová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5712214481.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte v zložení, predsedníčky senátu JUDr. Amálie Paulerovej

a členov JUDr. Róberta Urbana a JUDr. Erika Vargu v právnej veci navrhovateľa POHOTOVOSŤ, s. r.
o., so sídlom Pribinova ul. č. 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s.
r. o., so sídlom Grösslingova č. 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika
- Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie č. 13, Bratislava, o náhradu majetkovej
škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k.
8C/209/2012-161 zo dňa 25.02.2014, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu.

Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľ dňa 27.09.2012 domáhal
od odporcu náhrady majetkovej škody v sume 481,48 eur a nemajetkovej ujmy v sume 96,30 eur
titulom tvrdeného nesprávneho úradného postupu, ktorého sa mal dopustiť okresný súd v exekučnej
veci vedenej podľa sp. zn. súdneho exekútora EX14032/2009 (povinný - dlžník O. Z. neplnil záväzok
zo Zmluvy o úvere č. 5022657. Navrhovateľ tvrdil v návrhu, že povinnosťou exekučného súdu bolo
vydať poverenie na vykonanie exekúcie exekútorovi v lehote do 15 dní od doručenia žiadosti. Nestalo

sa tak, súd o žiadosti exekútora na udelenie poverenia rozhodol až 05.10.2010 (konanie začalo
29.12.2009), a to rozhodnutím o zamietnutí tejto žiadosti. Stalo sa tak s omeškaním viac ako 280 dní.
Nesprávny úradný postup navrhovateľ videl v nevydaní rozhodnutia v zákonom stanovenej lehote, resp.
v primeranom čase a bez zbytočných prieťahov, ako aj v postupe exekučného súdu keď vykonal v štádiu
exekučného konania opätovné posúdenie jeho práva na zaplatenie dlhu v časti istiny, a to bez splnenia
zákonných podmienok na takýto postup, napriek existencii právne relevantného exekučného titulu -
rozhodcovského rozsudku. Opísaný postup exekučného súdu navrhovateľ hodnotil ako nesprávny a v

rozpore so zákonom, konkrétne s ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, neexistuje totiž okolnosť, ktorá
byumožňovalaexekučnémusúdupostupovaťnesústredeneasozbytočnýmiprieťahmitak,žekvydaniu
rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pristúpil až po veľmi dlhej dobe a
rovnako tak neexistuje okolnosť, ktorá by umožňovala vytvoriť stav zakladajúci reálnu nevymožiteľnosť
istiny a jej príslušenstva založením prekážky veci rozhodnutej. Nečinnosť okresného súdu je podľa
navrhovateľa nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas špecifikovaného obdobia nevykonával vo veci
také úkony, ktoré by mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty v ktorej sa navrhovateľ v predmetnej

veci počas súdneho konania nachádzal.

Z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu navrhovateľ si uplatnil náhradu majetkovej
škody v peniazoch vo výške 481,48 eur predstavujúcu náhradu istiny s príslušenstvom, ktorá viacnemôže byť priznaná právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní
vedenom proti dlžníkovi zo záväzkového zmluvného vzťahu založeného zmluvou o úver. Samotné
konštatovanie porušenia práva na súdnu ochranu podľa odvolateľa nie je pre neho dostatočným

zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ktorý v dôsledku
nesústredenej činnosti exekučného súdu má takú intenzitu, ktorá má za následok zmarenie nútenej
vymožiteľnosti jeho majetkového práva. Z tohto dôvodu si uplatnil zároveň i náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch v sume 96,30 eur, t. j. 20% z uplatňovanej istiny s príslušenstvom (hodnoty majetkového
práva postihnutého procesnou deformáciou). Potreba náhrady nemajetkovej ujmy podľa navrhovateľa

má svoj základ v požiadavke na spravodlivé usporiadanie vzťahov a dosiahnutie adekvátnej nápravy a
primeranej satisfakcie za porušenie základných práv a princípov právneho štátu.

Okresný súd pri právnom posúdení veci vychádzal z ust. § 3 ods. 1 písm. d/, § 3 ods. 2, § 9 ods. 1, 2, § 17
ods. 1, 2, 3, § 9 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení účinnom v čase podania žiadosti o udelenie poverenia.

Aplikoval na daný prípad i ust. § 44 ods. 2 v znení účinnom v čase podania žiadosti o udelenie poverenia
v spojení s § 41 ods. 2 písm. c/ a d/ Exekučného poriadku.

Okresný súd prioritne skúmal splnenie zákonnej podmienky pre konanie o návrhu navrhovateľa -
skúmal okolnosť či navrhovateľ podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody u

príslušného štátneho orgánu. Vychádzajúc z ust. § 15 a 16 Zákona č. 514/2003 Z. z. a z právneho názoru
vysloveného v uznesení Krajského súdu v Žiline č. k. 6Co/504/2013 zo dňa 31.10.2013 konštatoval
splnenie povinností navrhovateľom - podať žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na príslušnom
štátnom orgáne, následne jeho právo ako poškodeného domáhať sa uspokojenia nároku alebo jeho
časti na súde. Nebolo preukázané, že by nárok navrhovateľa na náhradu škody alebo jeho časti bol do

rozhodnutia súdu zo strany príslušného štátneho orgánu uspokojený.

Okresný súd vykonaným odkazovaním, najmä oboznámením sa s obsahom spisu OS Martin sp.
zn. 17Er/218/2010 zistil, že súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý podal dňa 21.01.2010 u OS Martin
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vedenej na exekútorskom úrade pod sp. zn.

EX14032/2009 proti povinnému: O. Z. pre vymoženie sumy 185,20 eur (60,41 eur) s príslušenstvom
na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 18624/2009 zo
dňa 19.11.2009, právoplatnej 14.12.2009, vykonateľný 17.12.2009. Okresný súd Martin uznesením
z 11.08.2010 žiadosť exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Uznesenie
exekútorovi doručil 19.08.2010.

Okresný súd vychádzajúc z ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku účinného v čase podania žiadosti
o udelenie poverenia konštatoval, že navrhovateľ v súdenej veci nesplnil svoju dôkaznú povinnosť z
pohľadu§120ods.1O.s.p..Vsporovomkonanínetvrdilaaninepreukázalkedy,ktorýštátnyalebosúdny
orgán, ktorým rozhodnutím zistil existenciu prieťahov v súdnom konaní, navyše rozhodovanie o tejto

otázke nepatrí do právomoci súdu prvého stupňa, ale existenciu zbytočných prieťahov v súdnom konaní
môže určiť len Ústavný súd SR, ktorý má právomoc rozhodovať o porušení ústavných práv fyzických
a právnických osôb.

Okresný súd prijal záver o tom, že exekučný súd konal v exekučnej veci priebežne bez zbytočných

prieťahov. Poukazuje na závery prijaté v rozhodnutí Ústavným súdom SR sp. zn I ÚS/16/2002 podľa
ktorých samotné nedodržanie zákonom stanovenej lehoty neznamená automaticky prieťahy v konaní.

V konkrétnej exekučnej veci zo skutkových okolností, ktoré sa týkajú rozhodovania o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie je zrejmé, že skúmanie vykonateľnosti rozhodcovských rozsudkov si

vyžaduje osobitnú právnu úpravu najmä s ohľadom na to, že sa týkajú právnych vzťahov podliehajúcich
režimu spotrebiteľských zmlúv. Dĺžka exekučného konania od doručenia žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia do vydania poverenia na vykonanie exekúcie vzhľadom na vykonané úkony
smerujúce k posúdeniu zákonnosti vedenej exekúcie nie je takej povahy, aby len na základe jej bolo
možnévdanejvecivysloviťnamietanéporušenieprávanavrhovateľanarozhodnutieožiadostiovydanie

poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom stanovenej dobe v spojení s porušením jeho práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného článkom 48 ods. 2 Ústavy SR a práva na
prejednanie veci v primeranom čase zaručeného článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Okresný súd nemal za preukázaný nesprávny úradný postupako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným
postupom a z týchto dôvodov návrh navrhovateľa zamietol.

V súvisiacom výroku o náhrade trov prvostupňového konania okresný súd postupujúc podľa § 142 ods.
1 O.s.p. odporcovi právo na náhradu trov nepriznal.

Proti rozsudku okresného súdu v zákonnej lehote podal odvolanie navrhovateľ. Domáhal sa zrušenia
rozsudku a vrátenia veci súdu prvého stupňa na opätovné prejednanie. Namietal, že postupom súdu

mu bola odňatá možnosť ako účastníkovi konania konať pred súdom, vo veci rozhodoval vylúčený
sudca, súd nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenia právneho predpisu
a nedostatočne zistil skutkový stav, nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností.
Podrobne argumentoval ustanovením § 101 ods. 2 O.s.p. tvrdiac, že okresný súd nemal splnené
podmienky na prejednanie veci v neprítomnosti účastníkov. Navyše on (navrhovateľ) riadne a včas

požiadal súd o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil súdu listiny spájané s
označenými dôvodmi. Súd nemohol vec prejednať v jeho neprítomnosti, a ak tak postupoval, odňal mu
tým právo zúčastniť sa konania pred súdom. Napokon súd jeho žiadosť o zrušenie pojednávania (o čo
požiadal z dôležitého dôvodu) ignoroval, vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia
sa s obsahom dôkazov.

On uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach
nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená na prejednanie a rozhodnutie je potrebné z
konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie
sudcu, nič nemení na tom, že v očiach odvolateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu
považovať za nestranného. Je tomu tak aj preto, že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou

rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. Tento jeho právny
názor potvrdzujú i rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne, Nitre, Prešove v zmysle ktorých boli vylúčení
v právne zhodných veciach všetci sudcovia okresného súdu. Odvolateľ na podporu svojej odvolacej
argumentácie (vo vzťahu k princípu zachovania práva na nestranný súd, rozhodovanie veci zákonným
sudcom) poukazoval na rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR v rozhodnutiach IV.ÚS 345/09, I.ÚS

27/98, III.ÚS 16/2000).

Za takýchto okolností a s vedomím, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti pre rozpor s
rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva
v Štrasburgu, neobstojí; že on (odvolateľ) podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na

nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu; - nebolo a nie je prípustné,
aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom by vykonával úkony a rozhodoval vylúčený
sudca.

Konečné/meritórne rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo v čase jeho vydania

do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu navrhovateľa na
prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p.; proti ktorému legálne pripustil odvolanie. Z
tohto dôvodu podáva proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania odvolanie, pričom
v čase podania odvolania o zamietnutí žaloby nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí návrhu na
prerušenie konania. Dôsledok správania súdu, kedy predbehol vydaním meritórneho rozhodnutia účinky

právoplatného rozhodnutia o prerušení konania z dôvodu rozhodovania o otázke nestrannosti sudcu,
zakladajú porušenie práva odvolateľa na súdnu ochranu, osobitne maria jeho možnosť konať pred
súdom. Meritórne rozhodnutie súdu je prinajmenšom predčasné.
Napokon on (odvolateľ) nemal možnosť sa vyjadriť k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri svojom
rozhodovaní vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť vyjadriť sa

ani k dôkazom, ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie. Za takejto procesnej situácie došlo
k degradácii zásady kontradiktórnosti, k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu jeho
možnosti konať pred súdom.
Súd sa dopustil viacerých omylov, keď konštatoval, že ním (odvolateľom) namietané lehoty na vydanie
rozhodnutia boli dodržané, avšak v odôvodnení prezentované časové úseky tomu nenasvedčujú. Podľa

jeho názoru na splnenie zákonnej lehoty, resp. na konanie bez zbytočných prieťahov na konanie bez
neodôvodnenej nečinnosti exekučného súdu je dôležité skúmať nielen samotný moment kedy exekučný
súd rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy poverenie doručil príslušnému súdnemu exekútorovi. Súd
porušil jeho právo (právo odvolateľa) na kontradiktórne konanie, v ktorom strany musia mať možnosťnielen predložiť dôkazy nevyhnutné na podporu úspešnosti svojej žaloby, ale zároveň sa oboznámiť so
všetkými predloženými dôkazmi, sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich protitvrdení.
Dodal,žesúdvykonaldokazovanielistinami,ktorýchpôvodniejezodôvodneniarozhodnutiapoznateľný

a nie je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise.

Odvolateľ poznamenal, že ak odporca nereagoval na výzvu súdu, aby predložil písomné vyjadrenie k
návrhu v zmysle ustanovenia § 114 ods. 3 O.s.p., mal súd rozhodnúť o návrhu rozsudkom pre zmeškanie
podľa § 153b O.s.p. Skutkovým základom sa mal stať navrhovateľom tvrdený skutkový stav.

Súd odignoroval úplne všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z titulu na udržiavanie
a správy informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie textov, urgencií; na
publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií; na poštovné a telekomunikačné výdaje (urgovanie
a kontrola stavu konania na exekučnom súde). V tejto časti treba považovať rozhodnutie súdu za
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a je potrebné ho ako arbitrárne

zrušiť. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nie je zrejmé, akou úvahou súd dospel jednoznačne a
nepochybne k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla, rovnako sa to týka i chýbajúcich
dôvodov pri nemajetkovej ujme. Pri dodržiavaní práva účastníka (navrhovateľa) na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia nemožno ústavnoprávne akceptovať, že súd vytvára odôvodenia rozsudkov
formulárovým spôsobom.

Súd dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané ex offo, navrhovateľa nepoučil podľa
§ 120 ods. 4 O.s.p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie vo veci samej, aby tak mal
priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy. V rozhodnutí okresný súd vôbec nevysvetlil, prečo
nekonštatoval, že došlo k porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručeného v článku 48 ods. 2 Ústavy SR, ako aj v článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom stanovenom čase. Predsa sám
súd zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase, a pre túto nečinnosť a nesprávny
úradný postup nenašiel žiaden objektívne udržateľné ospravedlňujúce dôvody, preto rozhodnutie súdu
je vnútorne rozporné. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe

postavil svoje rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy navrhovateľovi. Rozhodnutie založené na
skutkovej a právnej chybe súdu nie je v právnom štáte udržateľné.

Odporca písomné vyjadrenie k odvolaniu nepredložil.

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 10 ods.1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie podal na to oprávnený
účastník (§ 201 prvá veta O.s.p.) v zákonom stanovenej lehote (§ 204 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec v
rozsahu danom v ustanovení § 212 ods. 1 O.s.p., viazaný rozsahom i dôvodmi odvolania, aplikáciou
postupu podľa § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 211 ods. 2 a § 214 ods. 2 O.s.p. rozsudok okresného
súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. pre vecnú správnosť.

Krajský súd vyhodnotil odvolanie navrhovateľa za nedôvodné.

Preskúmaním spisu odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci zistil riadne skutkový
stav, vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu. Dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 132

i nasl. O.s.p. a vec aj správne právne posúdil. Pri vykonaní dôkazov vychádzal z procesných návrhov
navrhovateľa na vykonanie dokazovania ním označené priamo v návrhu na začatie konania. Krajský
súd len na zvýraznenie správnosti vecného záveru súdu prvého stupňa považuje za svoju povinnosť
vyjadriť sa k odvolacím argumentáciám vzneseným navrhovateľom v odvolaní.

Z rozporuplné krajský súd hodnotil argument navrhovateľa, ktorým namietal nestrannosť súdu a
zaujatosť sudcu prejednávajúceho aktuálnu právnu vec. Je jednoznačné v konaní, že zákonná sudkyňa,
ktorej vec bola pridelená na prejednanie a rozhodnutie uvádza na č. l. 16 a 35 spisu, že sa necíti zaujatá,
a to ani pre pomer k veci, ani pre pomer k účastníkom konania alebo k ich zástupcom. Navrhovateľ
vo svojom podaní (na výzvu súdu) zo dňa 30.10.2012 (č. l. 15 spisu) výslovne prehlásil, že on

nepodal súdu námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O.s.p. Navrhovateľ takéto stanovisko (nepodanie
námietky zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O.s.p.) výslovne prehlásil i vo svojom odvolaní podanom proti
uzneseniu Okresného súdu Martin č. k. 8C/209/2012-26 zo dňa 30.01.2013, ktorým uznesením súd
mu vyrubil súdny poplatok za námietku zaujatosti. Uvedený procesný postoj navrhovateľa bol potomnásledným dôvodom zrušenia označeného uznesenia. Za tejto procesnej situácie ku dňu rozhodovania
odvolacieho súdu neexistuje rozhodnutie, ktorým by zákonná sudkyňa Mgr. Magdaléna Šmidtová (ktorá
vydala meritórne rozhodnutie) mala byť vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci, naviac námietka

navrhovateľa v odvolacom konaní vytýkajúca nedodržanie princípu zákonného sudcu nemá svoj právny
základ v danom štádiu rozhodovania o jeho odvolaní. V tejto súvislosti neexistuje dôležitý dôvod na
zrušenie nariadeného pojednávania, preto okresný súd mal splnené všetky procesné podmienky, aby
vec v neprítomnosti účastníkov postupujúc podľa § 101 ods. 2 O.s.p. prejednal a vo veci meritórne
rozhodol.

Podľa názoru odvolacieho súdu odvolateľ mal vytvorený súdom prvého stupňa procesný priestor na
to, aby na meritórnom pojednávaní argumentoval, aby svoje stanoviská či už k rozsahu vykonaného
dokazovania, ako aj k vyjadreniu druhej procesnej strany prezentoval. Navrhovateľovi boli známe i
vecné argumentácie odporcu k prejednávanému prípadu, konkrétne z obsahu písomného vyjadrenia,
ktoré právny zástupca odporcu prevzal 12.02.2014. Bolo na navrhovateľovi či využije súdom umožnený

procesný priestor: zúčastniť sa pojednávania, argumentovať priamo na pojednávaní, navrhovať dôkazy,
vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.
Za účelové, mylné hodnotil krajský súd odvolacie tvrdenia navrhovateľa o zamietnutí jeho návrhu na
prerušenie konania, resp. ignoráciu jeho žiadosti o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania,
keďže okresný súd v meritórnom rozhodnutí nerozhodoval aj o zamietnutí návrhu na prerušenie konania

podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., a naviac pre takéto rozhodovanie ani dôvod nebol (takýto procesný
návrh navrhovateľ súdu prvého stupňa nepredložil).

Okresný súd i vo fáze dokazovania bol dôsledný. Vychádzal z podstatného dôkazu, ktorý priamo v
návrhu na začatie konania označil navrhovateľ. Týmto bol exekučný spis, ktorý okresný súd pre

účely súdneho konania pripojil a oboznámil sa s jeho obsahom. Skutkové zistenia súdu prvého stupňa
korešpondujúsexistujúcouprocesnousituáciouvdotknutomexekučnomspise.Vdôvodochrozhodnutia
okresný súd dáva účastníkom konania relevantné odpovede na všetky skutkové i právne významné
otázky z ktorých vychádzal, uviedol, ktoré ustanovenia súvisiacich právnych predpisov na posudzovanú
vec aplikoval. Odôvodnenie rozhodnutia je v súlade s ust. § 157 ods. 2 O.s.p. a garantuje právo

účastníkov na spravodlivé súdne konanie.

Okresný súd v dôvodoch rozhodnutia jednoznačne sa vyjadril prečo nekonštatoval porušenie práva
navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Odvolací súd nezistil v rozhodnutí súdu
vnútorný rozpor, keďže okresný súd jednoznačne konštatoval neexistenciu prieťahov, neexistenciu

porušenia práva navrhovateľa v exekučnom konaní a z tohto vyvodil nesplnenie základnej prioritnej
podmienky zodpovednostného vzťahu, t.j. neexistenciu nesprávneho úradného postupu. Uvedený
záver súdu prvého stupňa má oporu vo vykonanom dokazovaní. Keďže okresný súd konštatoval
neexistenciu nesprávneho úradného postupu ako prioritnej podmienky zodpovednosti štátu podľa
Zákona č. 514/2003 Z. z. nebol dôvod už v ďalšom, ani vo vzťahu k uplatňovanej náhrade majetkovej,

ani k uplatňovanej náhrade nemajetkovej ujmy sa zaoberať ďalšími zložkami zodpovednostného vzťahu
( vznik, výška škoda, príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom). Tieto zložky
zodpovednostného vzťahu by mali byť následne skúmané a hodnotené súdom iba v prípade ak
by v prejednávanej veci bol jednoznačne prijatý záver o existencii nesprávneho úradného postupu
exekučného súdu v exekučnej veci. Takýto záver však súdom prvého stupňa v súdenej veci vyslovený

nebol.

Odvolací súd nad rámec odvolacej argumentácie navrhovateľa poukazuje jednoznačne na okolnosť,
že exekučným titulom v exekučnej veci bol rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu vydaný v
štádiu rozhodcovského konania v spotrebiteľskej veci. S poukazom na tzv. interpretačnú právoplatnosť

judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu bolo elementárnou povinnosťou exekučného
súdu náležite skúmať podmienky vydania poverenia s čím je spojené i plynutie času. Vychádzajúc
z princípu ochrany spotrebiteľov exekučný súd má ex offo povinnosť v štádiu exekučného konania
skúmať neprijateľné podmienky aj bez námietky účastníka konania. Napokon Európsky súdny dvor v
Luxemburgu v rozhodnutí zo dňa 16.11.2010, POHOTOVOSŤ, s.r.o., proti Iveta Korčkovská C-76/10

práve vo vzťahu k navrhovateľovi rozhodol, že Smernica rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o návrhu na
nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozhodnutia vydaného bez účasti spotrebiteľa, povinnosť
aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej s poskytovateľomúveru so spotrebiteľom a uplatnenej v tomto rozhodnutí, ak tento súd má na tento účel k dispozícii
nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže
uvedený súd vykonať takéto posúdenie v rámci obdobných konaní na základe vnútroštátneho práva.

Podľa uvedených záverov postupoval v dotknutej exekučnej veci i exekučný súd.

Z týchto dôvodov krajský súd odvolaniu navrhovateľa vyhovieť nemohol.

V súvisiacom výroku o náhrade trov prvostupňového konania rozhodnutie okresného súdu akceptuje

ust. § 142 ods. 1 O.s.p.

V odvolacom konaní navrhovateľ úspešný nebol, bolo by jeho povinnosťou nahradiť trovy odvolacieho
konaniaúspešnejprocesnejstrane-odporcovi,odporcasivšaktietotrovyneuplatnilaanizobsahuspisu
nevyplynulo, že by boli vznikli v súvislosti s podaným odvolaním navrhovateľa nejaké trovy v odvolacom
konaní. Z týchto dôvodov krajský súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkom

(žiadnemu z nich) náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte v pomere hlasov 3 : 0.

Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.