Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 30, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/624/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5912201028
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5912201028.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana

a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci navrhovateľa A. M. W., nar.
XX.X.XXXX, bytom A. D. S., S. XX, Z., právne zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom Polákom, so
sídlom W. G., F. XXXX, proti odporcovi Slovenská republika, za ktorú koná Generálna prokuratúra SR,
so sídlom Bratislava, Štúrova 2, o náhradu škody 491,84 eur s príslušenstvom, na základe odvolania
odporcu proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok č. k. 7C/12/2012-206 zo dňa 11.11.2013 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 491,84
eur spoločne s 9% úrokom z omeškania ročne z danej sumy od 26.7.2010 do zaplatenia. Za preukázané

považoval, že ani jeden zo štátnych orgánov, oprávnených konať v mene štátu vo veciach náhrady
škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, nekonal o žiadosti navrhovateľa o predbežné prerokovania
uplatňovaného nároku. „Posledným“ orgánom verejnej moci, ktorému sa dostala do dispozície daná
žiadosť, bola Generálna prokuratúra Slovenskej republiky (ďalej len generálna prokuratúra), pričom
táto je príslušná v mene štátu konať o škode spôsobenej v trestnom konaní (§ 4 ods. 1 písm. f/
zákonač.514/2003Z.z.).Keďžežiadosťpredbežneneprerokovala,aninepostúpilainémuorgánu,podľa
okresného súdu sa dňom jej (prvotného) doručenia stala v súdenej veci orgánom konajúcim v mene

štátu.

V otázke (bezprostrednej) zodpovednosti štátu okresný súd zdôraznil, že navrhovateľ bol v dotknutom
trestnom konaní v konečnom dôsledku oslobodený spod obžaloby. Uvedené v zmysle ustálenej
judikatúry „robí“ z rozhodnutia prokurátora o zamietnutí sťažnosti (navrhovateľa v pozícií obvineného)
proti uzneseniu o vznesení obvinenia (i zo samotného tohto uznesenia) rozhodnutie nezákonné.
Nadväzne nemôže fyzická osoba, proti ktorej bolo takto (nezákonne) vznesené obvinenie, niesť
materiálnu ujmu v podobe trov účelne vynaložených na svoju obhajobu v trestnom konaní (v

prejednávanom prípade v úhrnne 491,84 eur). Okresný súd mal tak preukázanú existenciu základných
predpokladov dôvodnosti nároku navrhovateľa na náhradu škody (nezákonné rozhodnutie, škoda, resp.
jej vznik a ich vzájomná príčinná súvislosť). Vzhľadom na to, že odporca sa ocitol v omeškaní, priznal
okresný súd navrhovateľovi i príslušenstvo uplatneného nároku - úrok z omeškania od uplynutia 6-
mesačnej lehoty na vybavenie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody.

Rozhodnutie o trovách konania si vyhradil na samostatné uznesenie po právoplatnosti rozhodnutia vo
veci samej - § 151 ods. 3 O.s.p.Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie odporca, ktorý sa domáhal jeho
zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Prioritne namietal, že v súdenej veci orgánom, ktorý je
príslušný konať v mene štátu, nie je generálna prokuratúra, ale Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky

(ďalej len ministerstvo vnútra). Ako prvý štátny orgán konalo Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky (naň sa obrátil navrhovateľ), ktoré po vyhodnotení, že nie je príslušným orgánom, postúpilo
žiadosť ministerstvu vnútra. To bez ďalšieho postúpilo vec generálnej prokuratúre; takýmto postúpením
sa však ministerstvo vnútra nemôže zbaviť zodpovednosti konať v mene štátu.

Odvolateľ ďalej - vo všeobecnosti - uviedol, že nie každé rozhodnutie orgánu štátnej moci vydané

v rozpore s právnym poriadkom SR je možné považovať za nezákonné. Nadväzne sa „pýtal“, či aj
eventuálne trovy konania, ktoré vznikli v dôsledku nesprávneho úradného postupu okresného súdu
(zrušenie prvotného meritórneho rozhodnutia) bude znášať odporca.

Pre prípad potvrdenia prvostupňového rozsudku žiadal vysloviť pripustenie dovolania, keď za otázku
zásadného významu považoval skutočnosť, ktorý orgán je oprávnený konať v mene štátu s prihliadnutím
na ustanovenie § 27b zákona č. 514/2003 Z.z. a „postup orgánu verejnej moci - v rozsahu postúpenia

žiadosti, ktorý nie je súladný s platnou právnou úpravou“.

Navrhovateľ žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny. Opakovane uviedol, že v zmysle
ustálenej súdnej praxe má oslobodzujúci rozsudok rovnaké právne dôsledky ako zrušenie uznesenia o
vznesení obvinenia. V danom prípade došlo ku škode navrhovateľa v trestnom konaní, ktorú skutočnosť
nespochybnil ani odporca. Na úseku trestného konania vykonávajú svoju pôsobnosť tak vyšetrovateľ,

ako aj prokurátor. Podľa navrhovateľa následne do úvahy ako orgán konajúci v mene štátu prichádza
tak generálna prokuratúra, ako i ministerstvo vnútra. Doplnil, že z jeho pozície nie je možné prinútiť
(určitý) štátny orgán, aby vo veci konal; prax vo vzťahu k vybavovaniu žiadostí o predbežné prerokovanie
náhrady škody medzi ministerstvom vnútra a generálnou prokuratúrou mu preto „nemôže byť na škodu“.
Je pritom nepochybné, že jeho žiadosť sa dostala do dispozičnej sféry generálnej prokuratúry, ktorá na

ňu žiadnym spôsobom nereagovala.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením § 212 ods. 1
O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasnej aplikácie § 156 ods. 2 O.s.p.) napadnutý
rozsudok potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Odvolateľ relevantným spôsobom nespochybnil ustálenú súdnu prax (prezentovanú napríklad už

okresným súdom označeným rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 M Cdo 15/2009 z
1.11.2010; publikovaným v časopise Zo súdnej praxe pod č. 57/2010), podľa ktorej rozhodujúcim
meradlomopodstatnenosti(zákonnosti)začatia(vedenia)trestnéhostíhaniajejehoneskoršívýsledok.V
prejednávanom prípade je nesporné, že navrhovateľ bol v súvisiacom trestnom konaní oslobodený spod
obžaloby. To znamená, že uznesenie o vznesení obvinenia a naň nadväzujúce uznesenie prokurátora o

zamietnutí žiadosti obvineného (navrhovateľa) proti takémuto uzneseniu majú - z hľadiska nárokov na
náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci - charakter nezákonných rozhodnutí.

Odvolateľ v danom smere neuviedol žiadne konkrétne okolnosti, ktoré by bránili aplikovaniu
predmetných záverov súdnej praxe i na posudzovanú vec. Jeho polemika o nezákonnom rozhodnutí -
ak vôbec - sa len veľmi okrajovo dotkla všeobecnej roviny problému, ale jednotlivosti súdeného prípadu

- osobitne nezákonnosť vedenia trestného konania spôsobenú neskorším oslobodením obvineného
(navrhovateľa) spod obžaloby - bližšie nerozporoval.

Z pohľadu odvolateľa sa javí zásadným určenie orgánu príslušného konať v súdenej veci v mene štátu.
Krajský súd postup okresného súdu v tejto otázke nepovažuje za svojvoľný a ani arbitrárny. Právnym
základom postavenia generálnej prokuratúry - ako orgánu príslušného na konanie vo veci - nie je síce

ustanovenie § 4 ods. 1 písm. f/, ale písm. e/ (s poukazom na prechodné ustanovenia 27b) zákona
č. 514/2003 Z.z., ale ide o identické znenie zákonného ustanovenia.

Je zrejmé, že na úseku trestného konania je daná právomoc tak pre vyšetrovateľa, ako i pre prokurátora.
Predmetnépostavenietýchtoorgánomplneakceptujeajsamotnýodvolateľ.Práveprešpecifickýspôsobvymedzenia nezákonnosti rozhodnutia - prostredníctvom neskoršieho výsledku trestného konania, a
nie ako formálneho zrušujúceho rozhodnutia v rámci procedurálnych postupov - je plne dôvodné
konštatovanie, že v okolnostiach súdenej veci je príslušným orgánom konať generálna prokuratúra. Na

vydanídotknutého-neskoršímvýsledkomdefinovanéhoakonezákonného-rozhodnutiasatotižpodieľal
aj prokurátor, práve tým, že zamietol sťažnosť obvineného (navrhovateľa) proti uzneseniu o vznesení
obvinenia.

Zároveň je preukázané, že žiadosť navrhovateľa o predbežné prerokovanie nároku sa dostala
do dispozície generálnej prokuratúry. Nejedná sa pritom o situáciu výslovne a bezprostredne

predpokladanú v ustanovení § 4 ods. 1 písm. k/ (účinného ku dňu vzniku škody) zákona č. 514/2003 Z.z.
Dotknuté ustanovenie riešilo len situáciu, ak bola žiadosť podaná na viacerých príslušných orgánoch a
z týchto orgánov sa stával príslušným ten, ktorý začal konať vo veci ako prvý. V prejednávanom prípade
však žiadosť nebola podaná (súčasne) na viacerých orgánoch, ale len na Ministerstve spravodlivosti SR,
ktoré ju postúpilo ministerstvu vnútra a to následne generálnej prokuratúre. Takúto „činnosť“ ministerstva
vnútra rozhodne nemožno vnímať ako konanie vo veci „prvého štátneho orgánu“. Následne ani z daného

hľadiska nie je opodstatnená argumentácia odvolateľa o príslušnosti ministerstva vnútra konať v mene
štátu v prejednávanom prípade.

Napokonajzrozhodnutiavinejveci(ktoréprekonajúcesúdy-navyše-niejeanizáväzné-§135O.s.p.),
ktorým argumentoval odvolateľ pred súdom prvého stupňa - uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica
sp. zn. 16Co/167/2012 z 21.12.2012 - vyplýva totožný záver. To znamená, že v prípade trestného

konania prichádza do úvahy tak pôsobnosť ministerstva vnútra, ako aj generálnej prokuratúry, pričom sú
dôležité konkrétnosti tej-ktorej veci. V dotknutej (inej) veci generálna prokuratúra - ako štátny orgán, na
ktorý sa poškodený subjekt obrátil - sa žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku vecne zaoberala,
odpovedala na ňu a až následne bola žiadosť zaslaná ministerstvu vnútra; čo je kvalitatívne zásadne
odlišná situácia oproti okolnostiam súdenej veci. Vzhľadom na vyššie rozoberané skutočnosti, viažuce

sa k prejednávanému prípadu, bolo teda dôvodné v pozícii povinného subjektu v mene štátu konať s
generálnou prokuratúrou.

Odvolateľom navrhované dovolacie otázky nepredstavujú (všeobecnejšie) otázky zásadného významu.
Ide „len“ o posúdenie (konkrétnych) okolností prejednávanej veci. Aplikácia prechodného ustanovenia
§ 27b zák. č. 514/2003 Z.z. žiadnym spôsobom nemení postavenie generálnej prokuratúry, ako orgánu

konajúceho v mene štátu. Obdobne nijako nemodifikuje posúdenie situácie postupovania (bez vecného,
resp. akéhokoľvek vybavenia) žiadosti o predbežné prerokovanie nároku medzi jednotlivými štátnymi
orgánmi. Súvisiaca otázka takéhoto postúpenia medzi orgánmi oprávnenými konať v mene štátu v
prejednávanej veci je vyslovene individuálnou záležitosťou súdeného prípadu.

Nadväzne odvolací súd nepovažoval za dôvodné vysloviť prípustnosť dovolania proti tomuto rozsudku.

Okresný súd náležite rozhodol i trovách konania, keď aplikoval ustanovenie § 151 ods. 3 O.s.p. a
bezprostredné posúdenie daného procesného nároku si vymienil na čas po právoplatnosti meritórneho
rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené v zmysle § 224 ods. 4 O.s.p. rozhodne okresný súd i o trovách tohto
odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.