Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, July 22, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/69/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114211231
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8114211231.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu

JUDr. Anny Ilčinovej a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. v právnej veci navrhovateľa. CD Consulting s. r.o.,
K červenému dvoru 3269/25a, Praha 3, Česká republika, IČO: 26 429 705, zastúpeného Fridrich Paľko
s. r. o., Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421 proti odporcovi: P. X., nar. XX. XX. XXXX, bytom
X. XXX, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu: Všeobecná ochrana práv spotrebiteľov,
Šafárikovo námestie 7, Bratislava, IČO: 42 362 962, zastúpeného JUDr. Patrikom Podhorským,
advokátom so sídlom v Bratislave, Zámocká 36, o zaplatenie 1 175,57 Eur s prísl., o odvolaní
navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 24. 10. 2014, č. k. 10C/161/2014-34 takto

jednohlasne

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznáva. .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvého stupňa“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a náhradu
trov konania účastníkom a vedľajšiemu účastníkovi nepriznal.

Právne vec posúdil § § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 5, § 54 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb.

Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 4 ods. 1, 3 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy.

Rozhodnutie odôvodnil cit.: „Dňa 02. 02. 2010 bola uzavretá písomná úverová zmluva, ktorou veriteľ -
Pohotovosť s. r. o. poskytol úver vo výške 800 Eur žalovanému ako fyzickej osobe. Žalovaný sa zaviazal
úver splatiť vo výške 1 572 Eur 12 mesačnými splátkami po 131 Eur počnúc dňom 25.02.2010. V zmluve
nie je uvedený úrok, je uvedený len poplatok vo výške 772 Eur, ktorý nie je konkretizovaný a v zmluve

nie je uvedené ani RPMN, ani priemerná hodnota RPMN.

Žalovaný dňa 02.02.2010 vystavil vlastnú zmenku, obsahom ktorej je jeho záväzok zaplatiť za túto
zmenku pri predložení spoločnosti Pohotovosť s.r.o. sumu 1.175,57 Eur a zmenkový úrok 0,25 % denne
od 09.11.2010. Predmetná zmenka bola žalovaným vystavená a bola opatrená doložkami „bez protestu“
a „na platenie predložiť v lehote 4 rokov od vystavenia“, pričom za miesto platenia bolo určené sídlo
zmenkového veriteľa. Z rubovej strany zmenky vyplýva, že spoločnosť Pohotovosť s.r.o. indosovala

zmenku na rad žalobcu. Listina má znaky vzorového tlačiva, do ktorého boli rukou vpísané údaje: Dátum
a miesto vystavenia, identifikačné údaje vystaviteľa, jeho podpis. Zmenková suma vyjadrená číslom aj
slovami a dátum začiatku úročenia zmenkového úroku sú v listine uvedené odlišným tlačeným písmom
ako zvyšok vzorového tlačiva. Vpravo hore je číslo zhodné s číslom úverovej zmluvy.K vyplneniu zmenky došlo na základe bodu 14 VÚP pôvodného veriteľa, ktorý obsahuje dohodu o
vyplnení zmenky: na zabezpečenie peňažného záväzku dlžníka ako vystaviteľa zmenky vyplývajúceho

z tejto úverovej zmluvy voči veriteľovi ako remitentovi vystaviteľ zmenku, v ktorej nie sú vyplnené
zmenková suma a dátum začiatku úročenia zmenkovej sumy. Ručiteľ je z takto vystavenej zmenky
zaviazaný ako zmenkový ručiteľ. Zmluvné strany a ručiteľ sa dohodli, že zmenkovú sumu vyplní na
zmenke remitent najskôr v deň, kedy sa v zmysle bodu 4 týchto podmienok stane celý dlh splatný
okamžite, t. j. keď dlžník neuhradí časť 4 po sebe idúce splátky, prípadne uhradí len časti splátok alebo

neuhradí včas poslednú splátku alebo jej časť. Zmenková suma bude pozostávať zo sumy všetkých
peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú ku dňu vyplnenia zmenky. Dátum
začiatku úročenia zmenkovej sumy vyplní na zmenke remitent tak, že ním bude deň, kedy sa v zmysle
bodu 4 týchto podmienok stal splatný celý dlh.

Napriek záveru o splnení formálnych náležitostí platnej zmenky súd podrobil súdnej kontrole aj dohodu o

vyplňovacom práve zmenky vyplývajúcej z článku 13 všeobecných úverových podmienok remitenta. Ako
už bolo konštatované, pri uzatváraní príslušnej úverovej zmluvy a v súvislosti s ňou aj vystavenie zmenky
ide o spotrebiteľský právny vzťah, a preto je potrebné aplikovať aj normy na ochranu práv spotrebiteľov.

Súd zastáva názor, že spotrebiteľovi sa musí poskytnúť ochrana pred neprijateľnými zmluvnými

podmienkami aj v prípade, ak sa uplatňuje právo zo zmenky. Je potrebné aplikovať čl. 6 ods. 1 Smernice
Rady 93/13/EHS a chrániť spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Predmetná zmluva
o spotrebiteľskom úvere nemá obligatórne náležitosti, ktoré sú uvedené v zákone č. 158/2001 Z.
z., čo spôsobuje, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, a teda spotrebiteľ má vrátiť
len sumu poskytnutého úveru. Zmenka však túto skutočnosť nezohľadňuje a dokonca umožňuje

vymáhať zmenkový úrok 0,25 % denne, čo je ročne 91,25 %. Nepochybne takýto zmenkový úrok
je v rozpore so zásadou dobrých mravov, čo spôsobuje jeho neplatnosť (§ 39 OZ v nadväznosti na
§ 3 ods. 1 OZ). Dohoda o vyplňovacom práve zmenky bola uvedená vo všeobecných úverových
podmienkach, teda formulári, ktorý spracoval právny predchodca žalobcu a žalovaný nemal možnosť ich
ovplyvniť. Nepochybne táto podmienka nebola individuálne dojednaná a nepochybne spôsobuje značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach účastníkov v neprospech spotrebiteľa pre nezohľadnenie
práv spotrebiteľa a umožnenie vymáhať plnenia, ktoré sú v rozpore so zákonom. Uvedená zmluvná
podmienka je neplatná a ak je neplatná dohoda o vyplňovacom práve blankozmenky, neplatná je aj
samotná zmenka. V danom prípade vystavením zmenky sa právny predchodca žalobcu snažil vyhnúť
posudzovaniu platnosti úverovej zmluvy a aplikácií zákona o spotrebiteľských úveroch, dôsledkom čoho

je, že žalovaný by veriteľovi mal vrátiť len sumu poskytnutého úveru pre nedodržanie obligatórnych
náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Takýto postup žalobcu nemôže požívať právnu ochranu
a keďže žalobca si uplatnil právo výslovne zo zmenky, súd považoval zmenku za neplatnú a žalobu
zamietol. Navyše k vystaveniu zmenky došlo v rozpore so zákonom, konkrétne § 4 ods. 6 zákona č.
258/2001 Z. z.. Podľa citovaného ustanovenia v súvislosti s poskytovaním úveru od spotrebiteľa, ale

od inej osoby sa zakazuje plniť dlh zmenkou alebo šekom. Veriteľ smie prijať od dlžníka zmenku alebo
šek na zabezpečenie svojich nárokov so spotrebiteľského úveru, len ak ide o zabezpečovaciu zmenku a
zmenková suma v čase vyplnenia je maximálne vo výške aktuálnej výšky nesplateného spotrebiteľského
úveru a príslušenstva (vrátane zmluvných pokút a iných nárokov veriteľa zo zmluvy o spotrebiteľskom
úvere) vo výške maximálne 30 % istiny poskytnutého spotrebiteľského úveru. Zmenku prijatú, resp.

vyplatenú veriteľom v rozpore s predchádzajúcou vetou veriteľ nesmie prijať a je povinný ju dlžníkovi
kedykoľvek na požiadanie vydať. Ustanovenie tohto odseku platí aj v prípade zmeny majiteľa zmenky
alebo postúpenia práva zo zmenky. Citované ustanovenie účinné od 01. 01. 2008 platilo aj v čase
vystaveniepredmetnejzmenky.Podľanehoprizabezpečovacejzmenke(čojeajtentoprípad)zmenková
suma v čase vyplnenia zmenky nesmie presiahnuť aktuálnu výšku nesplateného spotrebiteľského úveru

a príslušenstva vo výške maximálne 30 % istiny poskytnutého úveru. Úver činil 800 Eur a z neho 30 %
predstavuje 240 Eur, pričom toto nebolo dodržané. Zmenka je preto v rozpore so zákonom, a preto s
poukazom na § 39 OZ je absolútne neplatným právnym úkonom.“

O trovách konania rozhodol súd podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p..

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ. Navrhol rozsudok
zmeniť tak, aby jeho návrhu na uplatnenie pohľadávky bolo v celom rozsahu vyhovené. Ako dôvod
uviedol, že navrhovateľ a ani odporca dokazovanie úverovou zmluvou, či ďalšími listinnými dôkazmivôbec nenavrhli. Podľa ust.§ 120 O.s.p. dokazovanie v sporovom konaní je ovládané prejednacou
zásadou, čo znamená, že súd vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie
dôkazy, ktoré účastníci navrhli. Ust. § 120 ods. 1 O.s.p. in fine síce súdu umožňuje, aby v sporovom

konaní vykonal aj iné dôkazy ako tie, ktoré navrhli účastníci konania, avšak tento postup je možné
využiť len výnimočne, ak je vykonanie nenavrhnutých dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci a
nevykonanie nejakého dôkazu môže byť príčinou toho, že súd nemôže rozhodnúť. Potreba vykonať
ďalšie dôkazy musí vyplynúť zo samotného doterajšieho dokazovania. V danej veci súd mohol a
mal rozhodnúť o práve na úhradu zmenkovej sumy a jej príslušenstva len z predloženej zmenky. Z

uskutočnených prednesov sporových strán počas písomnej fázy konania a vykonaného dokazovania
vykonaného na základe návrhov sporových strán nevyplynula potreba vykonať ďalšie nenavrhnuté
dôkazy. Predpokladom vydania rozsudku v tomto konaní bolo výlučne predloženie originálu zmenky.
Zmenka je listinný cenný papier, ktorý inkorporuje právo žalobcu. Vo vzťahu k navrhovateľovi ako
indosatárovi je preto jediným legitimizačným prostriedkom, ktorý nie je možné ničím iným nahradiť.
Žalovaný mohol na základe Čl. 5 ods. 3 a 6 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 861/2007

vzniesť námietky voči zmenke a ak tak neurobil musia byť akékoľvek iné námietky odmietnuté, a to z
dôvodu uplatnenia koncentračnej zásady konštruovanej týmto nariadením. Súd prvého stupňa navyše
pri rozhodovaní vychádzal z podľa neho nesporných skutočností. Za nesporné považoval to, že odporca
so spoločnosťou POHOTOVOSŤ s. r.o. uzatvorili zmluvu o úvere, ďalej, že zmenka, ktorá je predmetom
tohto konania je zabezpečovacou zmenkou a že odporca uzatvoril zmluvu o úvere ako spotrebiteľ.

Tieto údajné nesporné skutočnosti však neboli tvrdením ani jedného z účastníkov konania. K týmto
skutočnostiam sa účastníci nikdy nevyjadrili, a preto neexistuje spôsob, akým by súd prvého stupňa
dospieť k nespornosti týchto skutočností.

K rozhodnutiu dospel na základe aplikácie nesprávnych právnych predpisov, ako aj nesprávnej

interpretácie príslušných právnych predpisov a práva Európskej únie. Zmenka je samostatným
abstraktnýmzáväzkomneakcesorickejpovahy.Niejemožnéjuspájaťčipodmieňovaťinýmiokolnosťami
než sú na zmenke uvedené. Prvostupňový súd sa aplikáciou príslušných ustanovení o zmenke
upravených v zákone č. 191/1950 Zb. vôbec nezaoberal a ignoroval predmet sporu. Je nevyhnutné
zdôrazniť, že predmetom konania je výlučne zmenka a nie iný záväzkový právny vzťah. Navrhovateľ v

konaní uplatňuje bezpodmienečný záväzok žalovanej, že za zmenku zaplatí. Súd však vec posudzoval
ako by išlo o bežný zmluvný záväzok, čo je neprípustné. Následkom tohto postupu bolo nesprávne
rozhodnutie vo veci. Súd prvého stupňa porušil poučovaciu povinnosť prekročením ustanovenia §
5 ods. 1 O.s.p., porušil ustanovenia o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov ak prihliadol
na skutočnosti a dôkazy, na ktoré nebolo možné prihliadnuť, pretože nemali byť v sporovom konaní

vedenom podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 861/2007 vykonané bez návrhu.
Vzhľadom na úplnú samostatnosť, oddelenosť, nezávislosť zmenkového záväzku nie je možné hovoriť o
tom, že zmenka je zmenkou podľa zákona o spotrebných úveroch a že tomuto zákonu odporuje. Zmenka
uplatnená v tomto konaní má všetky zákonom predpísané náležitosti, a teda ide o platnú zmenku.
Žalobcom uplatnený nárok je tak v celom rozsahu dôvodný.

Odvolateľ ďalej namietal, že rozhodnutie Najvyššieho nemeckého súdu nemôže negovať aplikáciu
platnej právnej úpravy, ktorá je súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. V konaní sa dospelo
k záveru, že dohodnutý zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne je v rozpore s dobrými mravmi, a teda
v tejto časti považoval súd prvého stupňa zmenku za čiastočne neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi.

Zmenku pritom vystavil samotný odporca. Túto dobrovoľne podpísal a išlo o prejav jeho slobodnej vôle.
Sadzba zmenkového úroku je napísaná na zmenke a bola jej známa v čase vystavenia zmenky. Odporca
teda mal vedomosť o tom, že sadzba zmenkového úroku predstavuje 0,25 % denne a s takouto sadzbou
zmenkového úroku jednoznačne súhlasil.

Poukázal na rozsudok Okresného súdu Lučenec vo veci 13C 88/2013, Okresného súdu Revúca vo veci
3C 8253/2013, Okresného súdu Martin vo veci 8C 198/2013, rozsudok Krajského súdu v Nitre vo veci
5Co 16/2010, uznesenie Krajského súdu v Prešove vo veci 10Co 79/2013 a Krajského súdu v Banskej
Bystrici vo veci 43CoZm 10/2013.

Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods. 1
O.s.p. preskúmal rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. §
212 O.s.p. a zistil, že rozsudok je správny. O odvolaní bolo rozhodnuté postupom podľa ust. § 214 ods.2 O.s.p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O.s.p., pričom miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia boli oznámené
na úradnej tabuli súdu najmenej päť dní pred vyhlásením.

Podľa čl. 3 ods. 1 a 2 smernice zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje
za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Podmienka sa nepovažuje za individuálne
dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky,
najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty

podmienkyalebojednakonkrétnapodmienkaboliindividuálnedohodnuté,nevylučujeuplatňovanietohto
článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne
formulovanú štandardnú zmluvu.

Podľa § 52 ods. 1 OZ spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú
uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Podľa § 52 ods. 2 OZ ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia
upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech
zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom
alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

Podľa § 53 ods. 1 OZ Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len
"neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné
podmienky individuálne dojednané.

Podľa § 53 ods. 2 OZ Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými
mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.

Podľa § 54 ods. 5 OZ neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

Podľa § 3 ods. 1 OZ výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez
právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými
mravmi.

Podľa § 39 OZ neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho
obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

Odvolateľ tvrdí, že napadnutý rozsudok prvostupňového súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je
chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny
(náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Podľa právneho názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd na zistený skutkový stav použil správny
právny predpis, ktorý aj správne interpretoval, pričom zo skutkových záverov vyvodil správne právne
závery. Odvolací súd v podrobnostiach poukazuje na vecne správne právne závery prvostupňového
súdu a len na ich doplnenie uvádza nasledovné:

Predmetom konania je spor zo zmenky, ktorá podľa bodu 14 Všeobecných podmienok poskytnutia
úveru plní zabezpečovaciu funkciu vo vzťahu k peňažnému záväzku odporcu (vystaviteľa zmenky)
vrátiť poskytnuté finančné prostriedky, vyplývajúcemu zo Zmluvy o úvere č. 802000207. Navrhovateľ
nadobudol práva zo zmenky indosamentom od remitenta zmenky POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO 35
807 598, Pribinova 25, Bratislava (veriteľ). Zmenka bola vystavená podľa slovenského práva, miesto

vystaveniaiplatobnémiestosanachádzajúnaúzemíSR.Odvolateľnespochybňujevpodanomodvolaní
postavenie odporcu ako spotrebiteľa.V prípade pochybností o tom, či ide o spotrebiteľskú zmluvu (vzťah), má dôkazné bremeno na
preukázanie nespotrebiteľského charakteru zmluvy dodávateľ a že existujúce pochybnosti treba
odstrániť spôsobom známym pre dôkazné konanie, čo znamená, že aj nespotrebiteľský charakter

zmluvy musí byť preukázaný bezpečne - spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti.
Oprávnený v tomto smere dôkazné bremeno neuniesol a ani v odvolacom konaní tento spotrebiteľský
vzťah nespochybnil.

Odvolací súd nevidí dôvod na odklon od právnych záverov vyjadrených v rozsudku Krajského súdu v

Prešove sp. zn. 7Co 339/2014 zo dňa 26.2.2015.

Nie je dôvodná odvolacia námietky spochybňujúca postup súdu pri vykonávaní dôkazov.

Odvolací súd pripomína body 25-29 rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-168/05 Mostaza Claro
cit.: „Systém ochrany zavedený smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s

predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu,
ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred
predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000,
Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s. I-4941, bod 25).

Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byt kompenzovaný iba
pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy (rozsudok Océano Grupo
Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 27).

Na základe týchto zásad Súdny dvor rozhodol, že možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu

podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku
6 smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a
na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mat
odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých
so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov (rozsudky Océano Grupo Editorial a Salvat

Editores, už citovaný, bod 28,
ako aj z 21. novembra 2002, Cofidis, C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 32).

Táto možnosť priznaná súdu bola posúdená ako nevyhnutná pre to, aby bola pre spotrebiteľa
zabezpečená účinná ochrana, najmä s ohľadom na nezanedbateľné nebezpečenstvo toho, že tento

spotrebiteľ o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením (rozsudky Océano Grupo
Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 26, ako aj Cofidis, už citovaný, bod 33).

Ochrana, ktorú smernica priznáva spotrebiteľom, sa tak vzťahuje na prípady, v ktorých sa spotrebiteľ,
ktorý s predajcom alebo dodávateľom uzavrel zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, zdrží namietania

nekalej povahy tejto podmienky z dôvodu, že buď o svojich právach nevie, alebo preto, že je odradený
od ich uplatňovania z dôvodov nákladov, ktoré by malo za následok súdne konanie (rozsudok Cofidis,
už citovaný, bod 34).“

Je potrebné zdôrazniť, že čl. 6 bod 1 smernice je kogentným ustanovením, ktoré smeruje k nahradeniu

formálnej rovnováhy práv, ktoré zmluva nastoľuje, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi zmluvnými
stranami znovu obnovuje rovnosť. Nerovný stav môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom,
vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy (porov. rozsudok Súdneho dvora EÚ Océano
Grupo Editorial a Salvat Editores v spojených veciach C-240-244/98). Je preto daná povinnosť
vnútroštátneho súdu preskúmať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii

právne a skutkové okolnosti potrebné na tento účel (porov. rozsudku Súdneho dvora EÚ Asturcom vo
veci C-40/08).

Vzhľadom na také znevýhodnené postavenie jednej zo zmluvných strán článok 6 ods. 1 smernice
zaväzuje členské štáty stanoviť, aby nekalé podmienky „podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné

pre spotrebiteľa". Ako vyplýva z judikatúry, ide o kogentné ustanovenie smerujúce k nahradeniu
formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou
rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znovu zaviesť rovnosť (pozri rozsudky Mostaza Claro, už citovaný,
bod 36; Asturcom Telecomunicaciones, už citovaný, bod 30; z 9. novembra 2010, VB Pénzügyi Lízing,C-137/08, zatiaľ neuverejnený v Zbierke, bod 47, a z 15. marca 2012, R.K. a R., C-453/10, zatiaľ
neuverejnený v Zbierke, bod 28).
Predmetnému výkladu nebránia ani ustanovenia zák. č. 191/1950 Z.z. o zmenkách a šekoch (ďalej

len „zmenkový a šekový zákon“), ktoré sa týkajú všeobecne zmenky, jej účastníkov a námietok dlžníka
voči zmenke. V rámci uplatnenia práv zo zmenky sa premieta klasická rímska právna zásada (princíp)
„vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“ alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo
„zákony sú písané pre bdelých“). Je rozhodným, že kým nevyužitie postupu podľa čl. I § 10, § 17
zmenkového a šekového zákona zo strany iných dlžníkov v prípade uplatnenia práv zo zmenky jej

majiteľom znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať zmenku a aktívnu legitimáciu majiteľa
zmenky na uplatnenie práv zo zmenky, v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp „vigilantibus
iura scripta sunt“ ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa cit. uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6 MCdo 9/2012: „Kým rešpektovanie princípu „ignorantia
iuris non excusat" (neznalosť zákona neospravedlňuje) v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany
dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere, jeho uplatnenie v

neprospech spotrebiteľa bude prichádzať do úvahy len výnimočne, ak to budú odôvodňovať konkrétne
okolnosti prípadu. Aj v prípade tohto princípu totiž platí, že v konkrétnych súvislostiach ustupuje
na strane spotrebiteľa dôležitejšiemu princípu, ktorým je princíp ochrany spotrebiteľa. Vychádzajúc
z povahy spotrebiteľských právnych vzťahov realite praktického života, a teda aj zdravému rozumu,
odporuje požiadavka na podrobnej (až detailnej) znalosti právnych predpisov (akým je v danej veci

zákon o bankách) zo strany spotrebiteľa. Preto neinformovanosť spotrebiteľa, resp. jeho nedostatočná
informovanosť v tejto oblasti, mu nemôže byť na ujmu.“
Aj keď dlžník - spotrebiteľ nevznesie námietky proti zmenke, resp. jej vyplneniu, príp. uplatneniu práv
zo zmenky, je súd oprávnený a zároveň povinný skúmať platnosť predmetnej zmenky a dohody o jej
vyplnení, aktívnu legitimáciu majiteľa zmenky na uplatnenie práv zo zmenky, oprávnenosť postupu pri

vypĺňaní blankozmenky, a tiež nekalú povahu zmluvných podmienok, dohodnutých v spotrebiteľskej
zmluve, na základe ktorej vznikol záväzok, ktorý zmenka zabezpečuje, a ktorou bolo vydanie zmenky
predvídané. V prípade zistených nedostatkov je súd povinný, tak ako to správne urobil súd prvého
stupňa, konštatovať rozpor práv uplatnených zo zmenky so zákonom. Takýmto postupom súdy napĺňajú
príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

Je rozhodným konštatovanie, že aj pri nečinnosti spotrebiteľa má súd dbať o to, aby nevedomosť
spotrebiteľa nebola na jeho úkor a vyvažovať tak práva a povinnosti oboch strán. (porov. uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 6Cdo 1/2012). Ochrana, ktorú vyššie označená smernica
priznáva spotrebiteľom, sa vzťahuje na prípady, v ktorých sa spotrebiteľ, ktorý s predajcom alebo

dodávateľom uzavrel zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, zdrží namietania nekalej povahy tejto
podmienky z dôvodu, že buď o svojich právach nevie, alebo má ťažkosti s ich uplatnením, alebo preto,
že je odradený od ich uplatňovania z dôvodov nákladov, ktoré by malo za následok súdne konanie.
(rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C -473/00 zo dňa 21.11.2002, uznesenie Súdneho dvora EÚ vo
veci C-76/10 zo dňa 16.11.2010) Ochrana spotrebiteľa je predmetom verejného záujmu a je nevyhnutná

pre zvýšenie životnej úrovne a kvality života občanov. Okrem toho, tento výklad možno podoprieť aj
povinnosťou súdu rešpektovať základné právo na spravodlivú súdnu ochranu zaručené článkom 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky. Toto právo sa nezaručuje len tomu, kto uplatňuje svoje práva, ale aj tomu,
proti komu je uplatňované nejaké právo. (porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 M Cdo 9/2012
zo dňa 16.01.2013).

Odvolací súd v ďalšom cituje rozsudok Krajského súdu v Prešove vo veci 7Co 339/2014: „V
prejednávanom spore predmetom konania je nárok vyplývajúci zo zmenky indosovanej na žalobcu
sídliaceho v Českej republike, ktorý následne svoje práva vyplývajúce zo zmenky uplatňuje pred súdom
Slovenskej republiky v rámci európskeho konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu upraveného

Nariadením Európskeho parlamentu a Rady č. 861/2007 z 11.7.2007. Článok 4 Nariadenia upravuje
zjednodušený a v zásade písomný spôsob vedenia konania vo veciach s nízkou hodnotou sporu s
cieľom zjednodušenia prístupu k spravodlivosti. Žalobca začne konanie vyplnením príslušného tlačiva
a jeho zaslaním na súd. Pokiaľ by súd nemal na základe vyplneného tlačiva k dispozícii všetky
potrebné dôkazy pre rozhodnutie vo veci, môže žalobcu vyzvať k doplneniu tlačiva a na iné úkony tiež

použitím príslušného tlačiva. Znenie Čl. 4 Nariadenia môže vzbudiť dojem, že súd nemá k dispozícií iné
dôkazné prostriedky ako príslušné tlačivá a v zásade nemá možnosť oboznámiť sa s inými písomnými
dôkazmi, napr. so spotrebiteľskou zmluvou. Takýto výklad je ale nesprávny. Cieľom Nariadenia č.
861/2007 totiž nie je obmedziť sudcov pri zadovážení si dôkazov potrebných pre rozhodnutie vo veci,ale umožniť im využívanie technických a iných prostriedkov v záujme toho, aby dokazovanie prebehlo
čo najjednoduchším a najmenej zaťažujúcim spôsobom. Z Čl. 8 a 9 uvedeného nariadenia jednoznačne
vyplýva, že aj v konaniach s malou hodnotou sporu je zachovaná možnosť sudcu vykonávať potrebné

dokazovanieanariadiťústnepojednávaniepokiaľtopovažujezapotrebné.Zjednodušenáformakonania
podľa tohto nariadenia je preto plne zlučiteľná s judikatúrou Súdneho dvora, ktorá prikazuje sudcom ex
offo prihliadať na nekalosť zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Európske konanie vo
veciach s nízkou hodnotu sporu sa riadi za predpokladu ak nie je ustanovené inak procesným právom
členského štátu v ktorom sa konanie vedie, čo priamo vyplýva v Čl. 19 Nariadenia č. 861/2007.

Občiansky súdny poriadok ako základný procesný predpis platný na území Slovenska v ustanovení §
120 upravuje dôkaznú povinnosť. Ustanovenie § 120 ods. 1 O.s.p. umožňuje súdu výnimočne vykonať
aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V
danom prípade žalobcom predložená zmenka má svoj základ v dohode o vyplňovacom práve zmenky
obsiahnutej vo všeobecných úverových podmienkach právneho predchodcu žalobcu. Za takejto situácie

súd prvého stupňa musel z úradnej povinnosti skúmať, či medzi právnym predchodcom žalobcu a
žalovanou došlo k uzatvoreniu zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo nie.

Správnym nie je ani tvrdenie, podľa ktorého pri rozhodovaní o uplatnenom nároku sa malo vychádzať
jedine z predloženej zmenky predstavujúcej samostatný abstraktný záväzok neakcesorickej povahy.

Smernica Rady č. 87/102/EHS z 22.12.1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a
správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru nezakazuje používanie
zmeniek v spotrebiteľských zmluvách, ale zo znenia Čl. 10 jednoznačne vyplýva, že členské štáty môžu
povoliť ich používanie v spotrebiteľských zmluvách iba vtedy, ak zároveň zabezpečia vhodnú ochranu
spotrebiteľa v takýchto situáciách. Pojem vhodnej ochrany spotrebiteľa treba vykladať so zreteľom

na Čl. 14 uvedenej smernice, ktorá zakazuje znížiť štandard ochrany spotrebiteľa. Vhodnú ochranu
spotrebiteľa je preto potrebné chápať ako celkový právny rámec ochrany spotrebiteľa vyplývajúci z
predpisov práva únie a judikatúry Súdneho dvora zahŕňajúci aj povinnosť vnútroštátnych súdov ex offo
skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Hlavným rizikovým prvom z pohľadu ochrany spotrebiteľa je
abstraktný charakter zmenky, ktorý nepripúšťa, aby súd pri uplatňovaní zmenky prihliadal na kauzu

pôvodného právneho vzťahu, t.j. aby hodnotil pôvodnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere a skúmal, či táto
obsahuje nekalé zmluvné podmienky. Spotrebiteľ takisto nemá oprávnenie robiť voči majiteľovi zmenky
námietky, ktoré sa zakladajú na jeho vlastných vzťahoch k predošlému majiteľovi, t.j. veriteľovi ktorý
poskytol pôvodný spotrebiteľský úver. Rešpektovanie abstraktného charakteru zmenky je neprijateľné
vo svetle judikatúry Súdneho dvora. Súdny dvor už totiž vyslovil všeobecnú zásadu, v zmysle ktorej

špecifiká súdneho konania, ktoré prebieha v rámci vnútroštátneho práva medzi predajcom alebo
dodávateľom a spotrebiteľom nemôžu predstavovať skutočnosť spôsobilú ovplyvniť právnu ochranu,
ktorá podľa ustanovení Smernice Rady č. 93/13/EHS spotrebiteľovi musí byť poskytnutá, čo potvrdzuje
aj Čl. 14 Smernice Rady č. 87/102/EHS. Ak totiž pri vymáhaní dlžnej sumy z indosovanej zmenky
vnútroštátny súd vôbec nemá možnosť hodnotiť obsah spotrebiteľskej zmluvy a rozhodnúť o nekalosti

niektorých zmluvných podmienok, ide o drastické zníženie právnej ochrany prináležiacej spotrebiteľovi a
o porušenie zásady efektivity. V takomto právnom režime je totiž nemožné alebo minimálne neprimerane
ťažké, aby sa spotrebiteľ domohol ochrany svojich práv, keďže v konaní o vymáhaní pohľadávky nie je
možné skúmať nekalosť zmluvných podmienok. Spotrebiteľovi samozrejme aj v takejto situácii ostáva
možnosť uspokojiť veriteľa (nadobúdateľa indosovanej zmenky) a následne ho žalovať o náhradu škody,

ale v zmysle ustanovenia § 17 zákona č. 191/1950 Zb., by spotrebiteľ musel v takomto prípade dokázať,
že nadobúdateľ zmenky konal vedome na škodu dlžníka. Dokázať takúto skutočnosť samozrejme nie
je nemožné, avšak dokazovanie tejto skutočnosti neprimerane sťažuje situáciu spotrebiteľa. Navyše je
zrejmé, že takáto požiadavka nie je v súlade s právom únie, keďže ochrana spotrebiteľa v zásade nie
je závislá od zavinenia veriteľa.“

Správny je i záver súdu prvého stupňa, ktorý ako neprijateľnú zmluvnú podmienku vyhodnotil dohodu
veriteľa a dlžníka (spotrebiteľa) o vyplňovacom práve k blankozmenke, obsiahnutú v bode 13
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru.

Podľa znenia predmetnej dohody mala byť veriteľom na zmenke vyplnená zmenková suma tak, že
mala pozostávať „zo sumy všetkých peňažných nárokov veriteľa voči dlžníkovi, ktoré veriteľovi vzniknú
ku dňu vyplnenia zmenky“. Podľa názoru súdu je táto zmluvná podmienka v časti týkajúcej sa výšky
zmenkovej sumy formulovaná nejasne a nezrozumiteľne, čo tiež spôsobuje jej neprijateľnosť. V tomtosmere odvolací súd dáva do pozornosti judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (bod 72, 73 rozsudku
Súdneho dvora Európskej únie vo veci B. Matei/ SC Volksbank Romania SA, v zmysle ktorej cit.:
„Nakoniec treba uviesť, že ak by vnútroštátny súd musel dospieť vzhľadom na skutočnosti poskytnuté

Súdnym dvorom v odpovedi na položenú otázku k záveru, že dotknuté podmienky sú súčasťou hlavného
predmetu zmluvy alebo že sú v skutočnosti spochybnené z pohľadu primeranosti ceny alebo odmeny,
nič to nemení na skutočnosti, že tieto podmienky musia byť v každom prípade posúdené z hľadiska
ich prípadnej nekalej povahy, ak by sa malo konštatovať, čo musí tiež preskúmať vnútroštátny súd,
že nie sú formulované jasne a zrozumiteľne (pozri v tomto zmysle rozsudok Kásler a Káslerné Rábai,

EU:C:2014:282, bod 61). V tejto súvislosti treba pripomenúť, že požiadavka, transparentnosti zmluvných
podmienok stanovená v článku 4 ods. 2 a článku 5 smernice 93/13, ktoré majú inak zhodný dosah,
nemôže byť obmedzená len na ich zrozumiteľnosť z formálneho a gramatického hľadiska (pozri v tomto
zmysle rozsudok Kásler a Káslerné Rábai, EU:C:2014:282, body 69 a 71).“

Podstata vyplňovacieho práva spočíva v oprávnení majiteľa listiny doplniť jej reálne a úmyselne

chýbajúce časti a dotvoriť tým cenný papier - zmenku. Osoba disponujúca týmto oprávnením môže
v rámci autonómie vlastnej vôle v zásade vyhotoviť úplnú zmenku alebo blankozmenku akéhokoľvek
obsahu. V súvislosti s ostatnými zmluvnými podmienkami, dohodnutými v Zmluve o úvere č. 802000207,
týkajúcimi sa sankcií, dohodnutých pre prípad omeškania dlžníka s plnením záväzkov z tejto zmluvy,
u ktorých je pochybnosť o jednak ich platnom dojednaní pre absenciu písomnej formy (k dodržaniu

písomnej formy porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 2Cdo 245/2010) a
následne ich primeranosti (napr. bod. 4 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru: „V prípade, ak bude
dlžník v omeškaní s niektorou splátkou sedem dní a viac, je povinný túto omeškanú splátku uhradiť
do rúk mandatára spolu so zmluvnou pokutou 15 Eur za každý jeden prípade omeškania. ... Dlžník
má možnosť uhradiť štyri po sebe idúce splátky, prípadne len časti po sebe štyroch idúcich splátok, v

oboch prípadoch spolu so zmluvnou pokutou vo výške 30 Eur do rúk mandatára“ ; bod 6 Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru: „Dlžník je v prípade porušenia svojich zmluvných povinností uhradiť
veriteľovizmluvnúpokutuvovýške312Eur,ktorájeurčenánaúhraduvšetkýchnákladochvynaložených
veriteľom v súvislosti s vykonaním úkonov smerujúcich k zabezpečeniu dlhu dlžníka. ... Dlžník sa
rovnako zaväzuje uhradiť veriteľovi náklady, ktoré mu vznikli v súvislosti s uplatnením práva spôsobom

vyplývajúcim z tejto zmluvy, a to najmä, avšak nie výlučne, trovy mediácie, trovy rozhodcovského
konania, trovy súdneho konania, trovy exekúcie, trovy právneho zastúpenia veriteľa v týchto konania
a iné veriteľom preukázateľne vynaložené náklady pri uplatnení svojho práva.“), je zrejmé, že dohoda
o vyplňovacom práve k blankozmenke, obsiahnutá v bode 13 Všeobecných podmienkach poskytnutia
úveru, spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. 1 OZ).

Naviacžalovanázmenkaobsahujepodzmenkovousumoutext:„zmenkovýúrok0,25%denneod09.11.
2010“. Zmenka teda umožňuje vymáhať zmenkový úrok vo výške 0,25 % denne, čo ročne predstavuje
91,25 %. Takýto zmenkový úrok je v rozpore so zásadou dobrých mravov, čo spôsobuje jeho neplatnosť
(§ 39 OZ v nadväznosti na § 3 ods. 1 OZ). Z dôvodu, že bol úrok vo výške 0,25% denne na zmenke

predformulovaný, nedošlo k jeho individuálnemu dojednaniu. Kvalifikačným kritériom pre záver, že nejde
o individuálne vyjednanú zmluvnú podmienku je stav, ak zmluvné podmienky boli vopred pripravené a
nebolo možné meniť ich obsah, čo je daný prípad (čl. 3 smernice). Zmluva o spotrebiteľskom úvere tiež
nemá obligatórne náležitosti uvedené v ust. § 9 ods. 2 písm. j), k) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení
účinnom v čase uzatvorenia zmluvy (02..02.2010), čo spôsobuje, že úver sa považuje za bezúročný a

bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy),
a teda spotrebiteľ má vrátiť len sumu poskytnutého úveru.

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie Aziz veci C-415/11
cit.:

„Článok 3 ods. 1 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že: - pojem „značná nerovnováha“ ku
škode spotrebiteľa treba posúdiť na základe analýzy vnútroštátnych právnych predpisov uplatňovaných
v prípade absencie dohody medzi zmluvnými stranami s cieľom posúdiť, či a prípadne v akej miere je
právne postavenie spotrebiteľa vyplývajúce zo zmluvy nevýhodnejšie než právne postavenie zakotvené

v platnom vnútroštátnom práve. Zároveň sa zdá, že na tieto účely je relevantné preskúmať právne
postavenie uvedeného spotrebiteľa z hľadiska prostriedkov, ktoré má podľa vnútroštátnej právnej úpravy
k dispozícii na zabránenie uplatňovaniu nekalých podmienok,- na účely určenia, či dôjde k nerovnováhe „napriek požiadavke dôvery [dobrej viery - neoficiálny
preklad]“, treba preveriť, či predajca alebo dodávateľ, ktorí zaobchádza so spotrebiteľom čestne a
rovnocenne, mohol rozumne očakávať, že by tento spotrebiteľ súhlasil s dotknutou podmienkou po

individuálnom dojednaní.

Článok 3 ods. 3 smernice sa má vykladať v tom zmysle, že príloha, na ktorú odkazuje
toto ustanovenie, obsahuje len orientačný a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré možno
považovať za nekalé.“

Dojednanie o zmenke nezohľadňuje ochranu spotrebiteľa, odporuje ustanoveniu § 54 ods. 1., 2 OZ, a
preto je absolútne neplatné podľa ustanovenia § 39 OZ (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky vo veci 4Obo/161/2007). Odvolacie námietky navrhovateľa sú preto nedôvodné.

Za tohto stavu odvolací súd napadnutý rozsudok s osvojením si dôvodov potvrdil v zmysle § 219 ods.

1, 2 O.s.p..

Navrhovateľ bol v odvolacom konaní neúspešný a tomu zodpovedá i výrok o náhrade trov odvolacieho
konania (§ 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p.). Odporcovi a vedľajšiemu
účastníkovi žiadne preukázateľné trovy odvolacieho konania nevznikli, a preto odvolací súd náhradu

trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal.

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.