Rozsudok ,
Zrušené Judgement was issued on Thursday, June 24, 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Sžso/82/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012200442
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Nevedelová

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:1012200442.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Nevedelovej

a členov senátu JUDr. Ľubice Filovej a JUDr. Júlie Horskej, v právnej veci žalobcu: Borsodi Tranzit
Foglalkoztatási Közhasznú Nonprofit Korlátolt Felelősségű Társaság, so sídlom Jászi. O. u. 3, 3600
Ózd, IČO: Cg.05-09-017581, Maďarsko, zastúpený JUDr. Ladislavom Csákóom, advokátom so sídlom
v Rožňave, Hviezdoslavova ul č. 4, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie v Bratislave, Ul. 29.
augusta č. 8, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej z 31. januára 2012, číslo 13665-2/2012-
BA, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre zo 17. septembra 2013, č. k.
11S/21/2013-32, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre zo 17. septembra 2013, č. k.
11S/21/2013-32 m e n í tak, že rozhodnutie žalovanej z 31. januára 2012, číslo 13665-2/2012-BA, z
r u š u j e a vec jej vracia na ďalšie konanie.

O trovách konania odvolací súd rozhodne do tridsiatich dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd rozsudkom zo 17. septembra 2013, č. k. 11S/21/2013-32, podľa § 250j ods. 1 O.s.p.
zamietol žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia z 31. januára 2012, číslo 13665-2/2012-BA,
ktorým žalovaná zmenila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky v Topoľčanoch z 11. augusta 2011
číslo 32062-22/2011-TO vo výrokovej časti tak, že vypustila text: „...§ 210 ods. 1 písm. a) zákona o
sociálnom poistení..." a doplnila text: „...§ 210 ods. 1 zákona o sociálnom poistení...", a v ostatnej

časti rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa potvrdila. Rozhodnutím z 11. augusta 2011 číslo
32062-22/2011-TO Sociálna poisťovňa, pobočka v Topoľčanoch podľa § 210 ods.1 písm. a) zákona
č. 461/2003 Z. z., o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom
poistení“) rozhodla, že Q., občanovi Maďarska, dňa 27. augusta 2007 vzniklo povinné nemocenské
poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti (ďalej len „ povinné
poistenie").

Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že krajský súd mal z administratívneho spisu žalovanej preukázané,

že Národný fond zdravotného poistenia, odbor pre medzinárodné záležitosti a európsku integráciu z
Maďarska požiadal o pomoc vo veci poistného vzťahu dočasných pracovníkov na Slovensku prijatých
žalobcom ako personálnou agentúrou s cieľom poskytnúť ich slovenskej spoločnosti VALSABBIA
SLOVAKIA, s.r.o., Bánovce nad Bebravou na základe zmluvy o dočasnom pridelení pracovníkov zo 14.
mája 2007, z 15. decembra 2007 a z 28. decembra 2009. V mennom zozname osôb, ktoré pracovali na
území Slovenskej republiky v uvedenej spoločnosti s ručeným obmedzením, bol uvedený aj Q. A., ktorý
tu vykonával prácu od 27. augusta 2007. Žalobca nepreukázal, že mu príslušný orgán v Maďarsku vydalosvedčenie (tzv. formulár E 101) o tom, že tento zamestnanec podlieha právnym predpisom tohto štátu.
Podľa názoru krajského súdu, žalovaný i prvostupňový správny orgán správne právne argumentujú
uplatniteľnou legislatívou Slovenskej republiky a to tým viac, že v danom prípade nešlo o vyslanie

zamestnanca na výkon práce do iného členského štátu, ale len o jeho dočasné pridelenie. S poukazom
na § 14, § 15 a § 19 zákona o sociálnom poistení bol preto zamestnanec žalobcu v súvislosti s
výkonom práce na území Slovenskej republiky povinne nemocensky a dôchodkovo poistený a rovnako
v nezamestnanosti poistený. Krajský súd poukázal na to, že nie je sporné, že k vydaniu žalobou
napadnutého rozhodnutia rozhodovala o vzniku povinného poistenia, na základe kontroly vykonanej v

spoločnostiVALSABBIASLOVAKIA,s.r.o.BánovcenadBebravouažepánQ.akozamestnanecžalobcu
vykonával na území Slovenskej republiky prácu na základe jeho pridelenia žalobcom, ktorý má sídlo
v Maďarsku. Tvrdenie žalobcu, že si plnil svoje odvodové povinnosti riadne a včas v Maďarsku ešte
neznamená, že jeho postup je v súlade s právom Európskej únie. Krajský súd nezistil dôvod na to, aby
sa dochýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov žalovaného spolu so správnou
citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení žalobou napadnutého rozhodnutia,

ktoré vytvára dostatočné východiská pre vyslovenie výroku žalobou napadnutého rozhodnutia, pričom
s námietkami žalobcu sa správny orgán logicky a vecne správne vyporiadal.

Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca odvolanie. Namietal, že krajský súd vec nesprávne právne
posúdil. Nevyvodil žiadne závery zo skutočnosti, že správny orgán preskúmavané rozhodnutie založil
na zistení, že dotknutému zamestnancovi Q. vznikol pracovný pomer na území Slovenskej republiky.

Pracovný pomer na území Slovenskej republiky dotknutému Q. nikdy nevznikol, lebo bol zamestnanom
v hlavnom pracovnom pomere u žalobcu. Nemohlo mu potom vzniknúť ani povinné poistenie. Ďalej
poukázal na článok 13 ods. 2 písm. a) a články 14 až 17 nariadenia Rady EHS č. 1408/71, z ktorých nie
je možné dospieť k záveru, že sa na menovaného vzťahovala slovenská legislatíva, keďže nebol nikde
indezamestnanýnežnaúzemíMaďarska,apretoprávevdôsledkuformuláciecitovanejnormysanaňho

nemôžu vzťahovať právne predpisy žiadnej inej krajiny než Maďarska. Aplikovateľnosť slovenského
práva vylučuje podľa jeho názoru aj článok 14 ods. 1a cit. nariadenia. Podotkol, že vydanie osvedčenia
(formulár E 101) príslušným orgánom nemá konštitutívny význam, s jeho vydaním alebo nevydaním sa
nespája vznik, zmena či zánik právneho vzťahu resp. právnej skutočnosti, keďže aj samotné nariadenie
upravujúce status quo hovorí o osvedčení len ako o formalite. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok

krajskéhosúduzrušilavecmuvrátilnaďalšiekonanie.Súčasne žiadalpriznaťnáhradutrovodvolacieho
konania vo výške 165,97 €.

Žalovaná žiadala napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdiť ako vecne správny. Uviedla, že
svoj právny názor odôvodnila príslušnými koordinačnými právnymi predpismi, ktoré upravujú sociálne
zabezpečenie migrujúcich pracovníkov v rámci členských štátov Európskej únie. Namietla, že v

preskúmavanom rozhodnutí netvrdila, že zamestnancovi vznikol na území Slovenskej republiky
pracovný pomer, ale podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona o sociálnom poistení rozhodovala o
vznikupovinnéhopoisteniaQ.aplikovanímkoordinačnéhonariadeniaRady(EHS)č.1408/71zo14.júna
1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnané osoby, samostatne zárobkovo
činné osoby a členov ich rodín pohybujúcich sa v rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a

doplnkov (ďalej aj „nariadenie"), ktorým je viazaná z dôvodu, že žalobca je agentúrou dočasného
zamestnávania so sídlom v Maďarsku a dotknutí zamestnanci žalobcu, v danom prípade pán
Q., vykonávali práce v období uvedenom v prílohe Zmluvy o dočasnom pridelení pracovníkov na
území Slovenskej republiky v obchodnej spoločnosti VALSABBIA SLOVAKIA, spol. s r.o., Bánovce nad
Bebravou. Vychádzajúc z článku 13 (2) (a) nariadenia je zamestnanec žalobcu pokrytý systémom

sociálneho zabezpečenia členského štátu, v ktorom vykonáva svoju činnosť, a to aj napriek skutočnosti,
že má bydlisko na území iného členského štátu alebo že sa sídlo alebo miesto podnikania podniku alebo
jednotlivca, ktorý ho zamestnáva, nachádza na území iného členského štátu. Dotknutí zamestnanci
žalobcu by podliehali v oblasti sociálneho zabezpečenia legislatíve Maďarska len v tom prípade, ak
by im Maďarsko ako vysielajúci štát vystavilo na obdobie, kedy vykonávali práce na území Slovenskej

republiky, formulár E 101 (potvrdenie o uplatniteľnej legislatíve). Legislatíva Maďarska by sa v
oblasti sociálneho zabezpečenia aplikovala aj v prípade, ak by vecne príslušný úrad v Maďarsku po
vzájomnej dohode s Ministerstvom práce, sociálnych veci a rodiny Slovenskej republiky udelil dotknutým
zamestnancom žalobcu na čas, kedy vykonávali práce na území Slovenskej republiky výnimku podľa
článku 17 nariadenia. Ďalej poukázala na články 11 a 80 nariadenia a na rozhodnutie č. 181 z 13.

decembra 2000, publikovaného v Úradnom vestníku Európskej únie, ktoré precizuje podmienky vyslaniaupravené v nariadení a na Kódex dobrej praxe, z ktorých vyplýva, že formulár E 101 je nevyhnutným
dokladom preukazujúcim uplatniteľnú legislatívu pre sociálne zabezpečenie migrujúcich pracovníkov.
Zamestnancom žalobcu nebolo vystavené v Maďarsku potvrdenie o uplatniteľnej legislatíve (formulár

E 101), nebola udelená výnimka podľa článku 17, preto nie je možné určiť uplatniteľnú legislatívu podľa
článku 14 (1) (a) alebo článku 17 nariadenia tak, ako uvádza žalobca v odvolaní. Z vyjadrenia Országos
Egészségbiztosítási Pénztáí (OEP), Nemzetkózi és Európai Integrációs Fóosztálky, Budapešť vyplýva,
že formuláre E 101 nemôžu byť vystavené. Na zamestnanca žalobcu Q. v období od 27. augusta 2007
do 15. novembra 2007, kedy vykonával práce na území Slovenskej republiky, sa vzťahuje v oblasti

sociálneho zabezpečenia legislatíva Slovenskej republiky a to aj napriek skutočnosti, že bydlisko tohto
zamestnanca a sídlo jeho zamestnávateľa sa nachádzajú na území Maďarska. Počas obdobia určeného
zamestnávateľom je potom povinne nemocensky poistený, povinne dôchodkovo poistený a povinne
poistený v nezamestnanosti podľa zákona o sociálnom poistení.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10, § 246c a § 250ja O.s.p. preskúmal
napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru,

že odvolaniu žalobcu je potrebné vyhovieť.

Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej v spojení s prvostupňovým
rozhodnutím (pobočky) o vzniku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového
poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti zamestnancovi žalobcu, Q., občanovi Maďarska, s
účinnosťou k 27. augustu 2007.

Sociálne poistenie zamestnancov, pohybujúcich sa v rámci Európskej únie v relevantnom období
upravovalo nariadenie Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho
zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva.

V zmysle II. hlavy, článku 13 (9) ods. 1 nariadenia osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, podliehajú
právnym predpisom len jedného členského štátu.

Podľa článku 13 (9) ods. 2 písm. a) nariadenia pokiaľ články 14 až 17 neustanovujú inak, na osobu
zamestnanú na území jedného členského štátu sa vzťahujú právne predpisy tohto štátu dokonca aj
vtedy, ak má bydlisko na území iného členského štátu alebo ak sa sídlo alebo miesto podnikania podniku
alebo fyzickej osoby, ktorá ho zamestnáva, nachádza na území iného členského štátu.

Podľa článku 14 ods. 1 písm. a) nariadenia článok 13 ods. 2 písm. a) sa použije s nasledujúcimi

výnimkami a výhradami: osoba, ktorá je zamestnaná na území členského štátu podnikom, pre ktorý
zvyčajne pracuje, a ktorá je vyslaná týmto podnikom na územie iného členského štátu, aby tam
vykonávala prácu pre tento podnik, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského štátu za
predpokladu, že predpokladané trvanie tejto práce neprekročí 12 mesiacov a že nie je vyslaná s cieľom,
aby nahradila inú osobu, ktorá ukončila dobu svojho vyslania.

Podľa názoru odvolacieho súdu v konaní nebolo dostatočne preukázané, či zamestnanec žalobcu,
ktorý vykonával na základe Zmluvy o dočasnom pridelení pracovníkov na území Slovenskej republiky
prácu v období od 18. mája 2007 do 24. mája 2007, podlieha v oblasti sociálneho zabezpečenia právnym
predpisom Slovenskej republiky alebo právnym predpisom Maďarska.

Nebolo sporné, že žalobca je personálnou agentúrou so sídlom v Maďarsku, ktorá na základe Zmluvy

o dočasnom pridelení pracovníkov prideľovala svojich zamestnancov prijatých v Maďarsku na výkon
činností na území Slovenskej republiky v spoločnosti VALSABBIA SLOVAKIA, spol. s r. o. so sídlom v
Bánovciach nad Bebravou, Partizánska ul. č. 73.Na základe Zmluvy o dočasnom pridelení pracovníkov vykonával Q. činnosť na území
Slovenskej republiky od 18. mája 2007. Formulár E 101, na základe ktorého by tento zamestnanec
podliehal právnemu poriadku vysielajúceho štátu, teda Maďarska, a ktorý by zbavil zamestnanca a

zamestnávateľaplniťpovinnostivoblastisociálnehozabezpečeniavčlenskomštáte,vktoromvykonával
činnosť, nemal vystavený.

Na podklade uvedených skutočností žalovaná vyslovila názor, že na Q. sa vzťahuje v oblasti sociálneho
zabezpečenia právny poriadok Slovenskej republiky s odkazom na článok 13 (2) (a) nariadenia, teda
jeho použitie odôvodňuje všeobecné pravidlo, určujúceho uplatniteľnú legislatívu podľa miesta výkonu

práce.

Najvyšší súd Slovenskej republiky však dospel k záveru, že žalovaná nepostupovala v konaní tak, aby
presne a úplne zistila skutočný stav veci.

Možno súhlasiť s právnym názorom žalobcu, podľa ktorého sa považuje za formalitu vystavenie
formulára E 101, o čom svedčí už aj názov článku 11 vykonávacieho nariadenia č. 574/72 (formality
v prípade vyslania zamestnanca na iné miesto podľa článku 14 ods. 1 a 14b 81 nariadenia a v

prípade dohôd uzatvorených v súlade s článkom 17 nariadenia). V žiadnom prípade však nemožno bez
ďalšieho skúmania podmienok, upravených v rozhodnutí Správnej komisie Európskych spoločenstiev
pre sociálne zabezpečenie migrujúcich pracovníkov č. 181 z 13. decembra 2000 (ďalej aj „rozhodnutie
správnej komisie č. 181“)) vysloviť záver, podľa ktorého ak vysielajúci štát zamestnancovi nevystavil
formulár E 101, dokladujúci skutočnosť, že na jeho základe dotknutý zamestnanec podlieha legislatíve

vysielajúcehoštátu,vtakomprípadesa nazamestnancavzťahujeprávnyporiadokSlovenskejrepubliky.

ŽalovanácharakteruformuláraE101dostatočnúpozornosťnevenovala.Zrozhodnutiasprávnejkomisie
Európskych spoločenstiev pre sociálne zabezpečenie migrujúcich pracovníkov č. 181 z 13. decembra
2000 bodu 6 vyplýva, že formulár E 101 by bolo vhodnejšie vydať pred začatím danej doby; môže však
byť vydané počas tejto doby alebo dokonca po jej uplynutí, v takom prípade môže mať retroaktívny

účinok.

Z uvedeného možno vyvodiť, že formulár E 101 je možné vydať i po uplynutí doby vyslania, a preto
žalobkyňa bola povinná dôsledne sa zaoberať aj podmienkami pre uplatňovanie článku 14 ods. 1
nariadenia a spolupracovať s príslušnou inštitúciou Maďarska, ktorá povinnosť jej vyplýva nielen z
nariadenia (čl. 84 a čl. 86), ale tiež z predmetného rozhodnutia správnej komisie č. 181, resp. vyzvať

žalobcu na dodatočné predloženie formulára E 101.

Žalovaná svojím postupom v správnom konaní odňala tiež možnosť konať pred správnym orgánom
zamestnancovi žalobcu pánovi Q. Z administratívneho spisu žalovanej vyplýva, že rozhodnutím
Sociálnej poisťovne, pobočky Topoľčany z 19. augusta 2011 číslo 32578-22/2011-TO bol uvedenému
zamestnancovi žalobcu ustanovený opatrovník na obhajovanie jeho práv z dôvodu, že účastník konania

nemôže konať samostatne, pretože jeho pobyt nie je známy. Toto rozhodnutie bolo doručované verejnou
vyhláškou podľa § 212 ods. 14 zákona o sociálnom poistení.

Podľa zákona o sociálnom poistení doručenie verejnou vyhláškou použije organizačná zložka Sociálnej
poisťovne v prípade, keď účastníci konania alebo ich pobyt alebo sídlo nie sú jej známi (§ 212 ods. 13
zákonaosociálnompoistení).Vadministratívnomspisesavšaknachádzazoznamosôbakoprílohalistu

Národného fondu zdravotného poistenia, Budapešť z 30. novembra 2009, číslo 12-5732/2009 (č. l. 16), v
ktorom pod číslom 41 je uvedený aj pán Q. spolu s dátumom narodenia aj adresou jeho bydliska. Pobyt
účastníka teda nebol neznámy a preto nebolo možné z uvedeného dôvodu ustanoviť mu opatrovníka
a doručovať rozhodnutie o ustanovení opatrovníka verejnou vyhláškou. V ďalšom konaní sa žalovaná
vysporiada aj s týmto nezákonným stavom.Neuniklo tiež pozornosti odvolacieho súdu, že výrok rozhodnutí správnych orgánov neobsahuje
zákonom predpísané náležitosti, lebo nie je v ňom uvedené ustanovenie právneho predpisu, podľa
ktorého sa rozhodlo, čo je v rozpore s § 209 ods. 3 zákona o sociálnom poistení (nestačí uviesť

ustanovenie týkajúce sa vecnej príslušnosti organizačnej zložky správneho orgánu).

Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa preto podľa § 220 O.s.p. zmenil tak,
že rozhodnutie žalovanej z 31. januára 2012, číslo 13665-2/2012-BA, podľa § 250j ods. 2 písm. c)
O.s.p. zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

V ďalšom konaní bude potrebné, aby žalovaná doplnila dokazovanie naznačeným smerom, postupovala
v úzkej spolupráci s príslušnou inštitúciou Maďarska (čl. 84, čl. 84a a čl. 86 nariadenia) tak, aby žalobca

a jeho zamestnanec neboli ukrátení na svojich právach, a aby prípadne došlo s príslušnou inštitúciou
Maďarskej republiky k dohode o legislatíve uplatniteľnej na daný prípad. Bude potrebné vyžiadať si
potvrdenia o registrácii uvedeného zamestnanca, prípadne či mu bola registrácia právoplatne zrušená a
odkedyktomudošlo anazákladeakýchrozhodnutí,preveriť,čineprebiehavtakejvecisúdnekonanieo
preskúmanie rozhodnutia o výmaze poistenia v Maďarsku a či zrušenie registrácie zamestnanca nebolo

následne maďarským súdom zrušené. Nové rozhodnutie vo veci žalovaná riadne odôvodní, pričom sa
vysporiada so všetkými námietkami žalobcu.

O trovách konania odvolací súd rozhodne do tridsiatich dní od právoplatnosti rozsudku vo veci samej.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.