Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 16, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 5CoPr/2/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5114214358
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dagmar Cabadajová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5114214358.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dagmar Cabadajovej

a členov senátu JUDr. Miroslava Jamricha a JUDr. Gabriely Veselovej, v právnej veci navrhovateľa
Sociálna poisťovňa so sídlom v Bratislave, pobočka Žilina, so sídlom Antona Bernoláka 53, 010 01 Žilina,
proti odporcom v 1/ rade: Žilinská univerzita v Žiline, Univerzitná 8215/1, 010 26 Žilina, IČO: 00 397 563,
2/ rade: P. H., nar. XX. P. XXXX, W. XXXX/XX, XXX XX N., právne zastúpená: Fridrich Paľko, s.r.o.,
IČO: 36 864 421, Grôsslingová 4, 811 19 Bratislava, v konaní o určenie zodpovednosti za chorobu z
povolania, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 14Cpr/7/2014-76 zo dňa
10. februára 2015, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd rozsudok okresného súdu potvrdzuje.

Odporcom v 1/ a 2/ rade náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd návrh zamietol. Navrhovateľovi uložil povinnosť nahradiť
odporkyni v 2/ rade trovy konania vo výške 510,59 Eur a tieto zaplatiť na účet právneho zástupcu
odporkyne v 2/ rade do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odporcovi v 1/ rade náhradu trov konania
nepriznal.

Prvostupňový súd svoj rozsudok odôvodnil poukazom na ust. § 198 zák. č. 461/2003 Z.z. a vykonané
dokazovanie, na základe ktorého dospel k nasledovným skutkovým a právnym záverom.

Súd však nie je orgánom, ktorý by bol oprávnený na základe podnetu konať. Samotný zákon č. 461/2003
Z.z.striktnerozlišujemedzištátnymiorgánmiasúdom.Podorgánom,ktorémumôžedaťpodnetsociálna

poisťovňa na konanie je potrebné rozumieť orgán v zmysle zákona 180/2013 Z.z. zákona o organizácii
miestnej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý vymedzuje orgány štátu (orgány
verejnej moci) a ich právomoc. Organizácia súdov je určená zákonom 757/2004 Z.z. kde podľa odseku
dňa sú súdy vymedzené ako osobitná zložky štátnej moci, ktoré a) prejednávajú a rozhodujú spory
a iné právne veci podľa predpisov o občianskom súdnom konaní (ďalej len "občianskoprávne veci"),
b) prejednávajú a rozhodujú trestné veci podľa predpisov o trestnom konaní (ďalej len "trestnoprávne
veci"), c) konajú a rozhodujú o žalobách alebo o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam, zásahom,

iným opatreniam alebo nečinnosti v oblasti verejnej správy, rozhodujú o zákonnosti rozhodnutí a postupu
orgánov verejnej moci a o ochrane pred nezákonným zásahom alebo opatrením orgánu verejnej
moci, v prípadoch ustanovených zákonom rozhodujú vo volebných veciach, vo veciach referenda a vo
veciach politických strán a hnutí, ak tak ustanoví zákon, a v ďalších veciach, ak to ustanovuje zákon(ďalej len "správne veci"), d) rozhodujú v ďalších veciach ustanovených zákonom, právne záväzným
aktom Európskych spoločenstiev a Európskej únie alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská
republika viazaná.

Podľa čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé
a nestranné súdy.

Podľa čl. 141 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky súdnictvo sa vykonáva na všetkých stupňoch oddelene
od iných štátnych orgánov.

To že podľa § 7 ods. 1 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné
právneveci,ktorévyplývajúzobčianskoprávnych,pracovných,rodinných,obchodnýchahospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány, neznamená, že ak
má právomoc v určitej veci rozhodnúť oprávnený orgán, avšak o určitej, predbežnej časti nároku môže
rozhodnúť aj súdu, že o takejto predbežnej časti musí aj súd rozhodnúť. Zákon o sociálnom poistení
tiež zakotvuje dôležitú zásadu, podľa ktorej výkonné orgány Sociálnej poisťovne sú pred vydaním
rozhodnutia povinné zistiť presne a úplne skutočný stav veci a objasniť všetky rozhodujúce skutočnosti

bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech poistenca alebo iného účastníka konania.
S tým súvisí aj úprava, podľa ktorej účastník konania má právo na náhradu trov konania, ak bol v konaní
úspešný.

Súdu sú známe rozhodnutia Najvyššieho súdu SR č.k. 2 Cdo 65/06, 2 Cdo 85/07, avšak pri ich aplikácii
nemožno odhliadnuť ani na postupné legislatívne zmeny a posilnenie rozhodovacej právomoci sociálnej

poisťovne. Hoci v rozhodnutí č.k. 2 Cdo 65/06 bol vyjadrený názor, že Sociálna poisťovňa samostatne
vo forme rozhodnutia o otázke, či ide o pracovný úraz alebo o otázke rozsahu zodpovednosti za škodu
ním vzniknutú nerozhoduje. Sociálna poisťovňa si môže v rámci konania o úrazovej dávke o takejto
otázke urobiť len úsudok. Preto nemožno v takomto konaní vylúčiť ani podanie tzv. žaloby svojho
druhu. V takomto prípade neprichádza do úvahy skúmanie naliehavého právneho záujmu tak ako je

tomu pri určovacích žalobách. Sociálna poisťovňa si môže sama (avšak nemusí) v konaní o nároku
na úrazovú dávku urobiť úsudok o predbežnej otázke, ktorou v tomto konaní nepochybne môže byť aj
otázka,čiideopracovnýúrazalebootázkarozsahuzodpovednostizamestnávateľazaškodupracovným
úrazom vzniknutú. Ak tak neurobí (spravidla, ak takáto otázka je sporná) konanie preruší, pričom sa
nevylučuje, že na začatie takéhoto konania dá sama podnet. Sociálna poisťovňa však samostatne

vo forme rozhodnutia o otázke či ide o pracovný úraz alebo o otázke rozsahu zodpovednosti škodu
ním vzniknutú nerozhoduje. Priamo prejednať a rozhodnúť takúto vec môže len súd v občianskom
súdnom konaní. Takýmto rozhodnutím je Sociálna poisťovňa potom v samotnom konaní o úrazovej
dávke viazaná.

Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 157/2008 vyplýva, že v konaní vo veciach

úrazového poistenia je Sociálna poisťovňa oprávnená riešiť predbežné otázky, ktorých posúdenie je
nevyhnutnéprerozhodnutieopriznaníavýplatedávky.Akopredbežnúotázkumôžetedariešiťajotázku,
či poškodenie zdravia je pracovným úrazom a či sú splnené podmienky pre čiastočné alebo úplné
zbavenie zodpovednosti za poškodenie zdravia pracovným úrazom. Riešenie týchto otázok predpokladá
priamo zákon o sociálnom poistení.

V danom konaní o ktorom prebieha konanie pred Sociálnou poisťovňou a nakoniec na základe
ňou podanej žaloby aj pred súdom nie je sporným, či sa vznikla alebo nevznikla u odporkyne v
2/ rade choroba z povolania ale len to, či vznikla za podmienok, za ktorých odporkyňa v 2/ rade
pracovala u odporcu v 1/ rade, teda liberalizácia odporcu 1/. Podľa názoru súdu, však samotné takéto
rozhodnutie je pre Sociálnu poisťovňu bez právneho významu, pretože nárok na úrazový príplatok,

či úrazovú rentu či iné nároky nie sú podmienené tým, či poistený zamestnávateľ za chorobu z
povolania aj zodpovedá. Podľa § 85 ZSP zamestnanec zamestnávateľa podľa § 16, ktorý v dôsledku
pracovného úrazu alebo choroby z povolania bol uznaný za dočasne práceneschopného, má nárok na
úrazový príplatok od prvého dňa dočasnej pracovnej neschopnosti, ak má nárok na náhradu príjmu pri
dočasnej pracovnej neschopnosti podľa osobitného predpisu alebo nárok na výplatu nemocenského

z nemocenského poistenia. Podľa § 16 ZSP povinne úrazovo poistený je zamestnávateľ, ktorý
zamestnáva aspoň jednu fyzickú osobu vykonávajúcu zárobkovú činnosť v pracovnoprávnom vzťahu,
38) v štátnozamestnaneckom pomere, 39) v členskom pomere, ktorého súčasťou je aj pracovný vzťah
k družstvu, 39a) v služobnom pomere 39b) okrem fyzickej osoby, ktorá je sudca alebo prokurátor aleboktorý zamestnáva aspoň jednu fyzickú osobu vykonávajúcu zárobkovú činnosť, ktorou je výkon verejnej
funkcie podľa osobitných predpisov. 39c) Povinne úrazovo poistený je aj ústav na výkon väzby a ústav
na výkon trestu odňatia slobody, ktoré plnia povinnosti zamestnávateľa podľa osobitného predpisu 39d)

pre fyzickú osobu vo výkone väzby a pre fyzickú osobu vo výkone trestu odňatia slobody, ak sú zaradené
do práce.

Obdobne pri ust. § 88 ZSP poškodený má nárok na úrazovú rentu, ak v dôsledku pracovného úrazu
alebo choroby z povolania má viac ako 40-percentný pokles schopnosti vykonávať doterajšiu činnosť
zamestnanca alebo činnosť osoby uvedenej v § 17 ods. 2 (ďalej len "pokles pracovnej schopnosti") a

nedovŕšil dôchodkový vek alebo mu nebol priznaný predčasný starobný dôchodok.

Navrhovateľ si musí uvedomiť, že ako Sociálna poisťovňa vypláca dávky zo sociálneho poistenia a
neuhrádza škodu za iné osoby.

Súd sa stotožňuje s názorom vysloveným najvyšším súdom, že Sociálna poisťovňa nemôže rozhodnúť
o tom či sa stal pracovný úraz, prípadne o zodpovednosti za pracovný úraz či chorobu z povolania,
pretože ona rozhoduje o priznaní nárokov podľa ZSP. Zodpovednosť za pracovný úraz či chorobu z

povolania je potrebné zistiť len pre prípadné vymáhanie regresných nárokov voči tretím osobám zo
strany Sociálnej poisťovne, najmä pokiaľ sa jedná o chorobu z povolania. Pre stanovenie choroby z
povolania je podstatné oznámenie podľa § 1 ods. 1 vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej
republiky z 18. augusta 2006 o spôsobe hlásenia, registrácie a evidencie choroby z povolania a
ohrozenia chorobou z povolania podľa ktorého "Chorobu z povolania a ohrozenie chorobou z povolania

písomne oznamuje na tlačive, ktorého vzor je uvedený v prílohe, ambulancia klinického pracovného
lekárstva a klinickej toxikológie, oddelenie klinického pracovného lekárstva a klinickej toxikológie alebo
klinika pracovného lekárstva a klinickej toxikológie v Bratislave, Martine alebo Košiciach (ďalej len "
špecializované pracovisko), ktorá chorobu z povolania a ohrozenie chorobou z povolania priznala.".
Pracovnoprávna zodpovednosť za chorobu z povolania je len za vecnú škodu, pretože zamestnanec

podľa § 198 ZP iný nárok voči zamestnávateľovi nemá a Sociálna poisťovňa nemôže rozhodnúť o
nevyplatení nároku len z dôvodu, že posledný zamestnávateľ za chorobu z povolania nezodpovedá.
Rozhodnúť o nepriznaní nároku môže len vtedy, ak nevznikla choroba z povolania, teda choroba
vznikla z iných dôvodov ani z dôvodu vykonávania práce, pričom podmienkou tohto konštatovania
je to, že zamestnanec by vôbec nepracoval za podmienok, z ktorých vzniká choroba z povolania,

ktorou bol postihnutý. Teda napríklad, že v danom prípade by výdaj a príprava stravy u odporcu 1/
ako zamestnávateľa bol plne automatický, bez zásahu odporkyne v 2/ rade, ktorá by len obsluhovala
automatizované zariadenie pre výdaj stravy.

Súd je preto názoru, že v tomto konaní sa vôbec nemá riešiť prejudiciálna otázka pre rozhodnutie
Sociálnej poisťovne, nakoľko návrh o ktorom má súd rozhodnúť je bez právneho významu.

Ďalej podľa názoru súdu nie je Sociálna poisťovňa vôbec aktívne legitimovaná na podanie takejto
žaloby, pretože nej z toho nevyplývajú žiadne práva. Aktívna legitimácia je však daná len a výhradne
nositeľovi práva. Určite takúto žalobu nemožno považovať za podnet, pretože podnet súdu je možné dať
len v presne vymedzených veciach, kedy súd koná ex offo. Navyše popri samotnej úplnej rozpornosti
dvoch častí žalobného petitu súd poukazuje aj na skutočnosť, že ak by mal súd vo veci rozhodnúť,

musel by sám ex offo vykonávať dokazovania, hľadať alebo zapierať nároky odporcov, ktorí by mali
vystupovať proti sebe a na inej strane. Zároveň nikoho nemožno nútiť, aby konal proti svojej vôli
ani nikoho, okrem pasívne legitimovanej osoby, ktorej z hmotného práva vyplýva určitá povinnosť,
aby bol účastníkom súdneho konania. Vôbec už nemožno mimo osobitných konaní nútiť dve osoby s
protichodnými záujmami, aby sami riešili spor v súdnom konaní, ak o takéto konanie nemajú záujem,

ktorý by prejavili podaním žaloby, poprípade na rozhodnutí sporu má záujem niekto iný. Preto ak
účastník nereaguje na odkaz Sociálnej poisťovne a žalobu na základe jej podnetu nepodá, musí
Sociálna poisťovňa využiť svoju zákonom stanovenú právomoc, riadne zistiť skutkový stav a rozhodnúť
o dávkach, teda aj o prípadných čiastkových či prejudiciálnych otázkach.

Súd je názoru, že navrhovateľovi nič nebráni, aby rozhodol o nároku z úrazovej renty podľa § 88 a násl.

ZSP alebo úrazovom príplatku podľa § 85 ZSP. Pokiaľ by nemohol rozhodnúť o tomto nároku, nemohol
by rozhodnúť ako v konaní č. 29527-10/2013-ZA, kde rozhodnutím zo dňa 26. júna 2013 rozhodol tak,
že odporkyni 2/ náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia nepriznal.Podľa vyššie citovanej literatúry môže Sociálna poisťovňa iniciovať súdne konanie len výnimočne, ak
napríklad nemá preukázané, že sa vôbec stal pracovný úraz. V tomto konaní má však konštatované
oprávneným orgánom, že sa jedná o chorobu z povolania. Preto Sociálna poisťovňa musí rozhodnúť a

využiť svoje právo rozhodovať a nie sa jej zamestnanci či orgány zbavovať zodpovednosti odkazom na
konanie pred súdom. Pokiaľ teda zamestnanec či zamestnávateľ nevyužije právo na podanie žaloby,
nemôže Sociálna poisťovňa podať žalobu na miesto zamestnanca či zamestnávateľa.

Vzhľadom na uvedené súd žalobu v plnom rozsahu zamietol.

Súd rozhodol o náhrade trov konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že náhrada trov konania náleží

úspešným odporcom. Nakoľko však odporca v 1/ rade si náhradu trov konania neuplatnil, súd mu
náhradu trov konania nepriznal.

Súd priznal úspešnej odporkyni v 2/ rade náhradu trov konania za tri úkony právnej pomoci podľa
uplatneného návrhu zo dňa 11.2.2015 a to za úkony 1/ príprava a prevzatie zastúpenia 15.7.2014 podľa
§ 14 ods. 1 písm. a/ vyhl. č. 655/2004 Z.z., 2/ písomné podanie na súd - vyjadrenie z 28.11.2014 podľa
§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhl. č. 655/2004 Z.z. a 3/ účasť na pojednávaní dňa 10.2.2015 podľa § 14 ods.

1 písm. a/ vyhl. č. 655/2004 Z.z. vo výške úkonu určeného podľa § 11 ods. 1 písm. a/ v hodnote 61,84
eur (2X) pre úkony v roku 2014 a 64,53 eur pre úkony v roku 2015 a to aj napriek tomu, že navrhovateľ
si uplatnil úkon v hodnote 134 eur za rok 2014 a 139,83 eur, pričom súd takýto nárok nezistil, odporca
2/ ho neodôvodnil.

Súd zároveň priznal odporkyni v 2/ rade náhradu paušálnych nákladov ku každému úkonu právnej

pomoci vo výške 8,04 eur (2x) za rok 2014 a 8,39 eur za rok 2015. Spolu priznal súd odporkyni 2/
náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 212,68 eur.

Súd zároveň priznal odporkyni 2/ náhradu cestovných výdavkov za cestu motorovým vozidlom zo sídla
advokáta Bratislava do Žilina a späť, 2 x 202 km, pri základnej náhrade 0,183 eur/km a spotrebe PHM
5,5 l BA/100km pri cene BA 1,217 eur/l, spolu 2 x 50,487 eur, za cestu na pojednávanie a späť 100,97

eur. Zároveň súd priznal odporcovi aj náhradu straty času za cestu na pojednávanie a späť za celkovo 8
polhodín, 4 polhodinu za cestu Bratislava - Žilina a 4 polhodiny cesta späť vo výške 13,98 eur /polhodín,
spolu 111,84 eur. Zároveň súd priznal odporkyni 2/ aj náhradu DPH zo sumy 425,49 eur vo výške 20%
v sume 85,10 eur. Súd podľa § 149 ods. 1 O.s.p. uložil navrhovateľovi zaplatiť celkovú náhradu trov
konania vo výške 510,59 eur na účet právneho zástupcu odporcu v 2/ rade.

V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku súdu prvého stupňa (I. a II. výroku) podal odvolanie
navrhovateľ. Navrhoval odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu
vrátiť na ďalšie konanie. V prípade potvrdzujúceho rozsudku žiadal pripustiť dovolanie a formoval
otázku zásadného právneho významu : Je Sociálna poisťovňa oprávnená podať návrh na príslušný
súd na vyriešenie predbežnej otázky podľa § 198 ods. 1 zák. č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení

v znení neskorších predpisov akou je sporná zodpovednosť zamestnávateľa za škodu pri pracovnom
úraze alebo chorobe z povolania a akou je sporný liberačný dôvod a rozsah liberalizácie v zmysle
príslušných ustanovení Zákonníka práce. Vo svojom odvolaní poukazoval na to, že zotrváva na svojom
stanovisku, v zmysle ktorého pokiaľ odporkyňa v 2/ rade sama nepodala žalobu, ktorá má vyriešiť
sporný právny základ nárokov z jej hlásenej choroby z povolania, má právo navrhovateľ podať takýto

podnet sám. Podstatným dôvodom je, že na vykonanie tak náročného dokazovania ako bude potrebné
vykonať v tomto prípade nemá navrhovateľ dostatočné procesno-právne prostriedky podľa procesnej
normy lex specialis. T.j. tretej časti zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších
predpisov. Právo domáhať sa na súde rozhodnutia predbežnej otázky vyplýva priamo z § 198 ods.
1 veta za bodkočiarkou druhá alternatíva za spojkou alebo ZSP. Žiadal, aby súd rozhodol predbežnú

otázku sporného právneho základu, ktorým je zistenie, či odporca 1/ je nositeľom zodpovednosti za
chorobu z povolania, ktorá bola zistená a hlásená odporkyni 2/. Uviedol, že sporné otázky právneho
základu, akým je určenie zodpovednosti za chorobu z povolania v zmysle príslušných ustanovení
Zákonníka práce patria do právomoci súdov a je na účastníkoch právneho vzťahu, aby sa v týchto
otázkach obracali na súd v zmysle § O.s.p. Už v prvostupňovom konaní zdôrazňoval, že aj keď je

zodpovednosť za chorobu z povolania objektívna, v prípade, že zodpovedný subjekt odmieta svoju
zodpovednosť, je na strane poškodeného zamestnanca daná aktívna legitimácia na podanie žaloby
proti subjektu, ktorý neuznáva svoju zodpovednosť. Pre účely priznania úrazových dávok podľa ZSPmusí poškodený preukázať, že spĺňa podmienky pre príslušné uplatnené úrazové dávky. Uviedol, že
nikdy nezasahoval klinikám pracovného lekárska do postupov ohľadne hlásenia choroby z povolania.
Hlásenie KPL, ktorým je hlásená choroba z povolania nie je žiadnym rozhodnutím, teda aktom aplikácie

práva. Pracoviská oddelení pracovného lekárstva v Slovenskej republike riešia medicínske otázky a
zamestnávateľa označia takého, akého im identifikuje postihnutý zamestnanec. Nezameriavajú sa na
zodpovedanie právnej otázky zodpovednosti označeného subjektu. Uviedol, že Sociálna poisťovňa je v
zmysle § 120 ods. 2 verejno-právna nie štátna inštitúcia. Podľa § 120 ods. 1 vykonáva sociálne poistenie
vymedzené v § 2 ZSP. Tvrdil, že navrhovateľ nemá v ZSP zadefinovanú povinnosť na riešenie sporne

otázky pracovno-právnej zodpovednosti. Jeho úlohou je zákonným spôsobom zhromažďovať verejné
prostriedky pre účely ich následného prerozdelenia k rukám oprávnených subjektov. V predmetnej veci
nie je sporným, či choroba z povolania vznikla alebo nevznikla u odporkyne 2/, ale to či vznikla za
podmienok, za ktorých odporkyňa 2/ pracovala u odporcu 1/. Teda liberácia odporcu 1/. Poukázal na
list odporcu 1/ z 12. septembra 2012, kde oznámil, že nesúhlasí so schválením zdravotnej diagnózy
odporkyne 2/ za chorobu z povolania. Tzn. že odporca 1/ nielenže odmieta zodpovednosť za chorobu z

povolania odporkyne 2/, ale ju aj neuznáva ako chorobu z povolania.

K odvolaniu navrhovateľa proti rozsudku súdu prvého stupňa podal písomné vyjadrenie odporca v 1/
rade.Navrhovalodvolanienavrhovateľavcelomrozsahuzamietnuťapotvrdiťrozsudokokresnéhosúdu.

Odporkyňa v 2/ rade prostredníctvom svojho právneho zástupcu podala k odvolaniu navrhovateľa
proti rozsudku súdu prvého stupňa písomné vyjadrenie. Navrhovala odvolaciemu súdu odvolanie

navrhovateľa proti rozsudku okresného súdu zamietnuť. Zároveň si uplatnila náhradu trov konania
a trov právneho zastúpenia v sume tak ako bude vyčíslená v písomnom vyhotovení rozsudku do
troch dní do právoplatnosti rozsudku. Vo svojom vyjadrení poukazovala na ust. § 198 ods. 1 zák.
č. 461/2003 Z.z. a skutočnosť, že si uplatnila nárok na úrazovú rentu podaním žiadosti o priznanie
úrazovej renty podľa § 88 zákona. Na základe hlásenia choroby z povolania a ohrozenia chorobou

z povolania vystaveného Klinikou pracovného lekárstva a toxikológie Univerzitná nemocnica Martin
zo dňa 17.07.2012, kde bol ako zamestnávateľ zodpovedný za vznik choroby z povolania uvedený
zamestnávateľ Žilinská Univerzita v Žiline. Právomoc rozhodovať o odbornej otázke, ktorou je priznanie
choroby z povolania prináleží v zmysle zák. č. 461/2003 Z.z. a jej vykonávacej vyhlášky klinikám
pracovného lekárstva v Bratislave, Martine a Košiciach. Príslušným orgánom, ktorý je o predbežnej

otázke v konaní o priznaní nároku na úrazovú rentu rozhodol bola Klinika pracovného lekárstva a
toxikológie Univerzitná nemocnica Martin, a to hlásením choroby z povolania zo dňa 17.07.2012. V
tejto súvislosti poukázala na rozsudky Najvyššieho súdu SR. Existenciu podmienok, za ktorých vzniká
choroba z povolania odporcu v 2/ rade konštatoval Regionálny úrad verejného zdravotníctva u odporcu v
1/rade. Klinika pracovného lekárstva a toxikológie vychádzala zo záverov hygienického prieskumu a na

hlásení choroby z povolania správne označila za zodpovedný subjekt, kde vznikla choroba z povolania,
odporcu v 1/ rade, kde odporkyňa v 2/ rade naposledy pred zistením choroby z povolania pracovala za
podmienok, z ktorých choroba z povolania vzniká. Z uvedeného je zrejmé, že odporkyňa v 2/ rade splnila
všetky zákonné podmienky na priznanie úrazových dávok, o ktoré si riadne požiadala z titulu zistenej
choroby z povolania. Regionálne úrady verejného zdravotníctva a kliniky pracovného lekárstva sú

zriadené zákonom, vybavené pôsobnosťou a právomocou so zverenými úlohami v súvislosti s procesom
zistenia choroby z povolania. Regionálny úrad verejného zdravotníctva je orgán na ochranu, podporu
a rozvoj verejného zdravia, ktorý plní podľa § 11 zák. č. 355/2007 Z.z. špecializované úlohy verejného
zdravotníctva, medzi ktoré podľa písmena j) uvedeného ustanovenia patrí aj prešetrovať pracovné
podmienky a spôsob práce fyzickej osoby, pri podozrení na chorobu z povolania alebo ohrození

chorobou z povolania a podmienky výkonu práce u ostatných zamestnancov rovnakej profesie na tom
istom pracovisku. Nakoľko RÚVZ šetrením na pracovisku odporkyne v 2/ rade v súvislosti s podozrením
na chorobu z povolania konštatoval existenciu podmienok, za ktorých táto vzniká a Klinika pracovného
lekárstva a toxikológie konštatovala existenciu klinických podmienok vzniku choroby z povolania,
jednoznačný záver o tom, že choroba z povolania vznikla a dátum zistenia choroby z povolania

jednoznačne zakladá zodpovednosť zamestnávateľa, t.j. odporcu v 1/ rade. Zákonné podmienky
na priznanie úrazových dávok z titulu zistenej choroby z povolania odporkyňa v 2/ rade splnila a
iniciovanieuvedenéhokonaniaourčeniezodpovednostizachorobuzpovolania,oktorejužboloKlinikou
pracovného lekárstva a toxikológie rozhodnuté, nemá oporu v zákone č. 461/2003 Z.z. Zodpovednosť
za chorobu z povolania je objektívna a navrhovateľ má rozhodnúť na základe predložených dôkazov.

Ak zamestnávateľ nesúhlasí so záverom, že u neho vznikla choroba z povolania, je to práve on, kto máiniciovať konanie o určenie zodpovednosti za chorobu z povolania, aby sa zbavil tejto zodpovednosti,
ktorú zákonodarca konštruoval ako objektívnu, práve z predchádzania uvedených komplikácii pri výkone
úrazového poistenia. Navrhovateľ má povinnosť po vykonanom dokazovaní dospieť k ich zhodnoteniu,

pričom jeho povinnosťou je vyhodnotiť naplnenie konkrétneho liberačného dôvodu podľa Zákonníka
práce zamestnávateľom. Navrhovateľom je zákonom splnomocneným subjektom povinným rozhodovať
o nárokoch poškodených na dávky úrazového poistenia. Obsahom dávkového spisu vo vzťahu k určeniu
zodpovedného subjektu je hlásenie choroby z povolania Klinikou pracovného lekárstva, hygienický
prieskum pracoviska regionálneho úradu verejného zdravotníctva konštatujúci existenciu podmienok,

za ktorých choroba z povolania vzniká a proti im stojací list zamestnávateľa, ktorý nenaplnil liberačný
dôvod, ktorým absolútne spochybňuje nielen svoju zodpovednosť za vzniknutú chorobu z povolania , ale
aj samotnú existenciu choroby z povolania. Neexistencia konania o určenie zodpovednosti za chorobu
z povolania zakladá povinnosť správneho orgánu rozhodnúť na základe vykonaného dokazovania a
predložených rozhodnutí špecializovaných orgánov vykonávajúcich svoju pôsobnosť v súvislosti so
šetrením vzniku choroby z povolania, ktoré vykonali šetrenie ako hygienické tak i klinické. Ďalej uviedla,

že odporca 1/ ako aj ona nemajú záujem viesť pracovno-právny spor, preto postup navrhovateľa, ktorým
chce iniciovať pracovno-právny spor pred súdom, nemá oporu v zákone č. 461/2004 Z.z. Okrem toho
navrhovateľ nemal v zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu dostatok aktívnej legitimácie na
iniciovanie takéhoto konania. Pri riadnom dávkovom konaní pred navrhovateľom je nevyhnutné dospieť
k záveru, že odporca v 2/ rade trpí chorobou z povolania, ktorá bola zistená dňa 01.12.2011. Naposledy

pracovala u odporcu 1/ na pracovnej pozícii kuchár, pričom u odporcu v 1/rade pracovala za podmienok,
za ktorých uvedená choroba z povolania vznikla a tento je za túto chorobu z povolania zodpovedný.
Navrhovateľ nedôvodne nevykonal správne hodnotenie dôkazov, ktoré sú obsahom dávkového spisu a
nezákonným postupom odopiera nároky odporkyne v 2/ rade z titulu vzniku choroby z povolania.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal napadnutý rozsudok v intenciách uvedených v ust. § 212 ods. 1

O.s.p. a postupom podľa ust. § 156 ods. 3 O.s.p. v spojení s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. rozsudok okresného
súdu potvrdil v súlade s ust. § 219 ods. 1,2 O.s.p.

V zmysle ust. § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

V zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, prislúchajúceho spisového materiálu, vyhodnotení
toho, čo uviedol v rámci odvolacieho konania navrhovateľ konštatuje, že prvostupňový súd v
dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré

vyhodnotil v súlade s ust. § 132 a nasl. O.s.p. a dospel k skutkovým a právnym záverom,
s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na citované ust. §
219 ods. 2 O.s.p., keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Rozhodnutie prvostupňového súdu
zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Okresný súd v odôvodnení

svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne
predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne
závery primerane vysvetlil.

K námietkam odvolateľa uvádzaným v podanom odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa odvolací

súd uvádza, že navrhovateľ nemá aktívnu legitimáciu na podanie predmetného návrhu, pretože aktívna
legitimácia je daná výhradne nositeľovi práva, tzn. že v prípade, ak by zamestnávateľ (odporca v 1/ rade)
nesúhlasil so záverom, že u neho vznikla choroba z povolania, ktorá bola diagnostikovaná u odporkyne
v 2/rade, mohol by iniciovať konanie o určenie zodpovednosti za chorobu z povolania, aby sa zbavil tejto
zodpovednosti, ktorá je v uvedených pracovno-právnych vzťahoch objektívna.Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, v zmysle ktorého navrhovateľovi nič
nebráni, aby rozhodol o nároku z úrazovej renty podľa § 88 a nasl. ZSP alebo úrazovom príplatku podľa
§ 85 ZSP. Zo spisového materiálu objektívne vyplýva, že Klinika pracovného lekárstva a toxikológie

Univerzitná nemocnica Martin vydala hlásenie choroby z povolania dňa 17.07.2012. Regionálny úrad
verejného zdravotníctva u odporcu v 1/ rade konštatoval existenciu podmienok, za ktorých vzniká
choroba z povolania u odporkyne v 2/ rade. Klinika pracovného lekárstva a toxikológie Univerzitná
nemocnica Martin správne vychádzala zo záverov hygienického prieskumu a na hlásení choroby z
povolania zo dňa 17.07.2012 označila za zodpovedný subjekt, kde vznikla choroba z povolania u

odporkyne v 2/ rade, odporcu v 1/ rade, kde odporkyňa v 2/ rade naposledy pracovala pred zistením
choroby z povolania a za podmienok, za ktorých vzniká choroba z povolania. Z uvedeného vyplýva, že
zodpovednosť zamestnávateľa, t.j. odporcu v 1/ rade je daná.

S poukazom na vyššie uvedené závery odvolací súd neuznal opodstatnenosť argumentácii odvolateľa,
na ktorých založil svoje odvolacie dôvody, a preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako
vecne správny.

Odvolací súd návrhu navrhovateľa, aby pripustil voči svojmu rozhodnutiu dovolanie nevyhovel s
poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu (uvádzanú v prvostupňovom ako aj odvolacom rozhodnutí).

Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd vychádzal z ustanovenia § 224 ods.
1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p., § 151 O.s.p.

Odporca v 1/ rade si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil.

V zmysle ust. § 142 ods. 1 O.s.p. účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech súd prizná náhradu trov
potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal.

V zmysle ust. § 151 ods. 1 O.s.p. o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh v spravidla
v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania je povinný
trovy konania vyčísliť, najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

V zmysle ust. § 151 ods. 1 O.s.p., ak účastník v lehote podľa ods. 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná
náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho
zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd
munáhradutrovkonanianepriznáavtakomprípadesúdniejeviazanýrozhodnutímoprisúdenínáhrady
trov konania tomuto účastníkov v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

V zmysle ust. § 224 ods. 1 O.s.p. ustanovenie o trovách konania pred súdom prvého stupňa platí aj
pre odvolacie konanie.

V predmetnej veci odvolací súd postupoval v súlade s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a o odvolaní rozhodoval
bez nariadenia pojednávania. V súlade s ust. § 156 ods. 3 O.s.p. oznámil miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením. Dňa

16.06.2015 o 09.45 hod. č. dv. 10, prízemie Krajského súdu v Žiline bol vyhlásený Rozsudok v mene
Slovenskej republiky, ktorým bol rozsudok okresného súdu v celom rozsahu potvrdený. Navrhovateľovi
bola uložená povinnosť nahradiť odporkyni 2/ trovy odvolacieho konania v sume tak ako bude vyčíslená
v písomnom vyhotovení rozsudku na účet právneho zástupcu odporkyne v 2/ rade do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.

Z dôvodu, že trovy právneho zastúpenia (iné trovy odvolacieho konania odporkyni v 2/ rade nevznikli)
neboli vyčíslené právnym zástupcom odporkyne v 2/ rade v zákonom stanovenej lehote, odvolací súdpostupoval v súlade s ust. § 151 ods. 2 O.s.p. s tým, že náhradu trov odvolacieho konania odporkyni
v 2/ rade nepriznal.

Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.