Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, May 21, 2015

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 2Co/195/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6912212791
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 05. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Antalová

ECLI: ECLI:SK:KSBB:2015:6912212791.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny

Antalovej a sudcov JUDr. Jany Novotnej a JUDr. Jozefa Zlochu v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s. r. o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného Advokátskou
kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, za ktorú koná doc. JUDr.
Branislav Fridrich, PhD., advokát a konateľ, IČO: 36 864 421, proti žalovanému: Slovenská republika,
za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, 813 11
Bratislava, v konaní o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 9C/167/2012-90 zo dňa 22. decembra 2014, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti
žalovanému zaplatiť mu náhradu škody vo výške 3.704,21 Eur a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
740,84 Eur z titulu zodpovednosti štátu za škodu, spôsobenú pri výkone verejnej moci nesprávnym
úradným postupom okresného súdu, keď tento v exekučnej veci rozhodol o žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie po zákonom stanovenej dobe a to rozhodnutím o zamietnutí žiadosti

o udelenie poverenia. Súd zároveň návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol a náhradu trov
konania žalovanému nepriznal. Okresný súd vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobou,
rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 13NcN/356/2012 zo dňa 15. októbra 2012,
vyjadrením žalovaného, obsahom súdneho spisu a obsahom pripojeného spisu č.k. 9Er/433/2009.
Prvostupňový súd zistil, že v konaní, ktoré bolo vedené na Okresnom súde Rimavská Sobota pod
sp.zn. 9Er/433/2009, oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie dňa 10. augusta 2009, súdny
exekútor podal žiadosť o udelenie poverenia dňa 25. septembra 2009. Exekučným titulom bol rozsudok

Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s.. O žiadosti súdneho exekútora
o vydanie poverenia súd rozhodol uznesením zo dňa 2. augusta 2010 tak, že žiadosť súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňom 14.
júla 2011 a následne bola exekúcia zastavená uznesením zo dňa 5. októbra 2011, ktoré uznesenie
nadobudlo právoplatnosť dňom 9. novembra 2011. Prvostupňový súd uviedol, že nemožno spochybniť,
že okresný súd v exekučnej veci nerozhodol v lehote ustanovenej Exekučným poriadkom tak, ako
na to poukazuje žalobca. Touto lehotou však okresný súd viazaný nebol, nakoľko podľa § 44 ods.2

Exekučného poriadku z znení účinnom v čase začatia exekúcie, lehota 15-tich dní odo dňa doručenia
žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti na
vykonanie exekúcie. V danom prípade, konkrétnej exekučnej veci existoval dôvod, pri ktorom 15-dňoválehota na rozhodnutie o žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverenie na vykonanie exekúcie neplatí.
Prvostupňový súd konštatoval, že žalobca nepreukázal jednu zo zákonných podmienok pre vznik nároku
na náhradu škody a nároku na nemajetkovú ujmu a to nesprávny úradný postup okresného súdu. Vo

vzťahu k prieťahom v konaní prvostupňový súd poukázal na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej
republiky, konkrétne na rozhodnutia ústavného súdu vydané v konaní I. ÚS 66/02, II. ÚS 57/01, I. ÚS
63/00 a I. ÚS 42/01. Nakoľko prvostupňový súd mal zato, že k nesprávnemu úradnému postupu nedošlo
a nemožno konštatovať, že v konaní došlo k zbytočným prieťahom pri rozhodovaní o žiadosti súdneho
exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, žalobu zamietol. Svoje rozhodnutie súd oprel

o ustanovenia § 3 ods.1 písm.d), § 4 ods.1 písm.a), § 9 ods. 1, ods. 2, § 15 ods.1, § 16 ods.1 a § 17
ods.1, ods.2, ods.3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov; § 44 ods.2 Exekučného poriadku.
O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „O. s. p.“).

Proti rozsudku okresného súdu podal žalobca včas odvolanie. Domáhal sa zrušenia napadnutého
rozsudku a vrátenia veci okresnému súdu na ďalšie konanie.

Poukázal na to, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Okresný súd rozhodol v jeho neprítomnosti, hoci
na tento postup neboli splnené zákonné podmienky. Riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania,

uviedol pre to dôvody a predložil listiny spájané s uvedenými dôvodmi. Nebolo prípustné, aby konanie
pokračovalo ústnym pojednávaním v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený sudca. Súd
ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania. Trval pritom na osobnej účasti
svojho právneho zástupcu na pojednávaní, ktoré bude vedené nestranným sudcom na nestrannom
súde.Okresnýsúdmuodňalmožnosťkonaťpredsúdom,pretožesanemalmožnosťvyjadriťktvrdeniam

žalovaného ani k vykonaným dôkazom, na ktorých okresný súd založil svoje rozhodnutie, čím došlo
aj k porušeniu jeho práva na kontradiktórne konanie. Tvrdenia okresného súdu o dodržaní zákonných
lehôt v exekučnom konaní nekorešpondujú s časovými úsekmi, uvedenými v odôvodnení napadnutého
rozsudku. Je dôležité skúmať nie len moment, kedy súd rozhodol o poverení, ale aj moment, kedy
poverenie doručil súdnemu exekútorovi. Žalobca nebol oboznámený s obsahom dôkazov a prednesov,

nemal možnosť sa k takýmto dôkazom a prednesom vyjadriť a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy
na podporu svojich protitvrdení. Neboli splnené zákonné podmienky na rozhodnutie bez nariadenia
pojednávania a okresný súd vykonal dokazovanie, ktorého obsah a rozsah si bez uvedenia dôvodu určil
sám. Zdôraznil presvedčenie o porušení jeho práva v exekučnom konaní na rozhodnutie v zákonnej
lehote a vyjadril nepochopenie nad postupom okresného súdu, ktorý nekonštatoval porušenie jeho

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, hoci zistil nedodržanie príslušnej zákonnej
lehoty zo strany exekučného súdu. Napadnutý rozsudok označil za nepreskúmateľný, pretože sa vôbec
nezaoberáuplatnenoumajetkovouškodouanemajetkovouujmou.Žalobcavodvolanízároveňnamietal,
žeprvostupňovýsúdbolpovinnýpredsamotnýmrozhodnutímvovecisamejojehonávrhunaprerušenie
konania osobitne rozhodnúť.

Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

Krajskýsúd,akosúdodvolací(§10ods.1O.s.p.)prejednalodvolanie,súcviazanýrozsahomadôvodmi
odvolania v zmysle ustanovenia § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa

§ 214 ods. 2 O. s. p. napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny
potvrdil.

Podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v

odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Zo spisu okresného súdu vyplýva, že žalobou sa žalobca voči žalovanému domáhal zaplatenia
vyčíslenej náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, spôsobenej nesprávnym úradným postupom

exekučného súdu v exekučnom konaní, t.j. zamietnutím žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie
exekúcie po uplynutí zákonnej lehoty. Žalobca navrhol vykonať dokazovanie len konkrétnym exekučným
spisom Okresného súdu Rimavská Sobota. Priamo v žalobe vzniesol žalobca námietku zaujatosti
všetkých sudcov okresného súdu, o ktorej rozhodol nadriadený súd tak, že zákonného sudcu zprejednávania a rozhodovania prejednávanej veci nevylúčil. Okresný súd doručil žalobu žalovanému
na vyjadrenie, obidvom účastníkom konania doručil písomné poučenie účastníka konania, okrem iného
aj podľa § 120 ods. 4 O.s.p.. Žalovaný vyjadrenie vo veci samej súdu doručil bezprostredne pred

termínom pojednávania, prostredníctvom elektronickej pošty. Prvostupňový súd účastníkov konania na
pojednávanieriadnepredvolal,lehotanaprípravunapojednávaniebolazachovaná.Súdnapojednávaní
po vykonaní dokazovania vyhlásil rozsudok. V napadnutom rozsudku je uvedený konkrétny exekučný
spis ohľadne exekučného konania, v ktorom mala byť žalobcovi podľa návrhu nesprávnym úradným
postupom exekučného súdu spôsobená tvrdená škoda, súd sa oboznámil s obsahom rozhodnutí

vydaných v exekučnom konaní.

Žalobca v odvolaní proti rozsudku okresného súdu navrhol tento zrušiť s prihliadnutím na jeho
argumentáciu uvedenú v odvolaní a s prihliadnutím na procesné chyby.

Vzhľadom na uplatnené odvolacie námietky žalobcu je potrebné zdôrazniť, že odvolací súd je viazaný

konkrétnymi odvolacími dôvodmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.).

V danom prípade je zrejmé, že aj z dôvodu predkladania enormného množstva typových odvolaní
žalobcom na rôzne súdy, odvolacie dôvody nekorešpondujú s právnymi dôvodmi a skutkovými
zisteniami, uvedenými v odôvodnení rozsudku okresného súdu. Ide len o zhrnutie rozličných

dôvodov, reagujúcich na rôzne dôvody zamietnutia návrhov na začatie konania prvostupňovými súdmi
Slovenskej republiky v obdobných veciach. Poukazuje na skutočnosť, že neboli splnené podmienky
pre rozhodnutie bez nariadenia pojednávania napriek skutočnosti, že na termín pojednávania bol zo
strany prvostupňového súdu riadne vytýčený a predvolanie na pojednávanie mu bolo riadne doručené.
V odvolaní je tak viacero rozporov a protirečení (okrem iného na jednej strane odvolateľ tvrdí, že

nemal možnosť sa vyjadriť k vyjadreniu žalovaného, na druhej strane, že okresný súd mal rozhodnúť
rozsudkom pre zmeškanie, pretože žalovaný sa napriek výzve súdu a doručenému návrhu k veci
nevyjadril), žalobca pripisuje súdu závery, ktoré tento v odvolaním napadnutom rozhodnutí nevyslovil.

Odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalobcu

ako aj predchádzajúce konanie spolu s napadnutým rozsudkom. V plnom rozsahu sa stotožňuje
so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu a v zmysle § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. na ne v
celom rozsahu odkazuje. Okresný súd na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým
zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a vec právne posúdil správne.
Záver okresného súdu o nenaplnení predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu je v celom

rozsahu správny, pretože žalobca nepreukázal tvrdený nesprávny úradný postup exekučného súdu v
spornom exekučnom konaní. Vzhľadom na viazanosť odvolacieho súdu odvolacími dôvodmi (§ 212 ods.
1O.s.p.)priposudzovanívecisakrajskýsúdzaoberallennámietkamiodvolateľaaprocesnýmpostupom
okresného súdu, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré
by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O. s. p.).

Odvolacia námietka, že v prejednávanej veci rozhodoval vylúčený sudca, nie je dôvodná. Tvrdenie o
vylúčení zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci založil žalobca na argumente, že tento
je sudcom rovnakého súdu, ktorý mu ako exekučný súd svojím nesprávnym úradným postupom mal
spôsobiť uplatnenú škodu. Súdna prax dospela k ustálenému záveru, že dôvod na vylúčenie sudcu

nezakladá samotná skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd,
na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (pozri napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 3Nc/14/2010 zo dňa 31. mája 2010); dôvodom na vylúčenie sudcu bez ďalšieho nie
je ani to, že vykonáva súdnictvo na súde, ktorý podľa tvrdení žalobcu svojím nesprávnym úradným
postupom v inej právnej veci založil zodpovednosť žalovaného za majetkovú škodu a nemajetkovú ujmu

(pozri napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo/201/2013 zo dňa 19.
júna 2013, sp. zn. 3Cdo/102/2013 zo dňa 11. marca 2013 alebo sp. zn. 3Cdo/202/2013 zo dňa 12.
septembra 2013). Obdobne možno poukázať aj na uznesenie Najvyššieho súd Slovenskej republiky z
23. júna 2013, sp.zn. 7 Cdo 141/2013, podľa ktorého „Dôvod na vylúčenie sudcu (§ 14 ods.1 O.s.p.)
nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na

ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 31. mája 2010 sp.zn. 3Nc 14/2010). Dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že
vykonáva súdnictvo na súde, ktorý údajne svojim nesprávnym úradným postupom v inej veci založil
zodpovednosť žalovanej za majetkovú a nemajetkovú ujmu v zmysle zákona č.514/2003 Z.z.“. Rovnakomožno poukázať aj na obdobnú rozhodovaciu prax v Českej republike za zhodnej právnej úpravy
(napr. Uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky, 31 Nd 209/2009 zverejnené pod č.65/2010 Sbírky
soudních rozhodnutí a stanovisek). O žalobcom vznesenej námietke zaujatosti zákonného sudcu riadne

rozhodol nadriadený súd s tým, že zákonného sudcu z prejednávania a rozhodovania veci nevylúčil. Zo
spisu okresného súdu súčasne vyplýva, že uznesenie nadriadeného súdu rozhodujúceho o námietke
zaujatosti (tu 13NcC/356/2012-9 zo dňa 15. októbra 2012) bolo účastníkom riadne doručené. Iné (nové)
dôvody zaujatosti zákonného sudcu žalobca v odvolaní neuviedol.

Odvolacia námietka žalobcu, že mu okresný súd uskutočnením pojednávania a vykonaním dokazovania
v jeho neprítomnosti odňal možnosť konať pred súdom a porušil jeho právo na kontradiktórne konanie,
tiež nie je dôvodná. Zo spisu vyplýva, že predvolanie na pojednávanie doručil okresný súd právnemu
zástupcovi žalobcu riadne prostredníctvom pošty a včas s poskytnutím päťdňovej zákonnej lehoty na
prípravu na pojednávanie. Na vykonanie pojednávania v neprítomnosti riadne a včas predvolaného
žalobcu boli splnené zákonné podmienky (§ 101 ods. 2 O.s.p.); postupom okresného súdu v súlade

so zákonom nemôže dôjsť k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom. K odňatiu možnosti
žalobcu konať pred súdom nedošlo ani v rámci dokazovania. Okresný súd síce vykonal dokazovanie na
pojednávaní v neprítomnosti účastníkov konania (§ 101 ods. 2 O.s.p.), toto však okrem oboznámenia
s návrhom a písomnými podaniami účastníkov konania pozostávalo len z oboznámenia sa s listinami
z exekučného spisu, ktorý ako dôkaz navrhol vykonať samotný žalobca priamo v návrhu na začatie

konania. Žalobca bol účastníkom uvedeného exekučného konania (9Er/433/2009) a obsah exekučného
spisu mu ako účastníkovi konania nepochybne známy. Iné dokazovanie okresný súd nevykonal.
Žalobcovi síce nebolo riadne doručené aj vyjadrenie žalovaného k žalobe, nakoľko v elektronickej
forme bolo súdu doručené bezprostredne pred začatím pojednávania a v čase predvolania na termín
pojednávania ním súd nedisponoval. V tomto smere je potrebné ale zdôrazniť, že písomné vyjadrenie

je prakticky totožné so stanoviskami, ktoré žalovaný zaujíma v obdobných právnych veciach, medzi
tými účastníkmi konania a líši sa prakticky len označením čísla konania a označenia súdneho spisu
v porovnaní so stovkami až tisíckami obsahovo zhodných písomných vyjadrení žalovaného, ktoré boli
žalobcovi v iných konaniach bezpochyby riadne doručené. Žalobcovi je tak stanovisko žalovaného a
jeho skutkové a právne tvrdenia nepochybne dostatočne známe. Zákonným postupom okresného súdu

nemôže dôjsť k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom; k odňatiu možnosti žalobcu konať pred
súdom nedošlo ani v rámci dokazovania.

Kodňatiumožnostižalobcukonaťpredsúdomnedošloanipostupomokresnéhosúdu,ktorýnapadnutým
rozsudkom rozhodol vo veci samej pred nadobudnutím právoplatnosti uznesenia o zamietnutí návrhu

žalobcu na prerušenie konania. Týmto postupom okresného súdu nebol žalobca vylúčený z uplatnenia
žiadneho svojho procesného oprávnenia; postup okresného súdu bol plne odôvodnený hospodárnosťou
konania. Navyše vyhláseným uznesením o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania bol
okresný súd viazaný (§ 170 ods. 1 O.s.p.) a preto mohol pokračovať v konaní. Okresný súd nesúhlas
žalobcu s rozhodnutím krajského súdu o tom, že konajúci sudca nie je vylúčený z prejednávania a

rozhodovania veci správne nepovažoval za skutočnosť zakladajúcu povinnosť prerušiť konanie
podľa § 109 ods.1 písm. b) O.s.p., podľa ktorého súd obligatórne preruší konanie, keď rozhodnutie
závisí od otázky, ktorú nie je oprávnený sám riešiť. Pokiaľ žalobca navrhoval prerušiť konanie podľa
§ 109 ods.2 písm.c) O.s.p., z dikcie citovaného ustanovenia zákona vyplýva, že v tomto prípade ide
o fakultatívne prerušenie konania, t.j. súdu nevzniká povinnosť konanie prerušiť, pokiaľ sa mu na

základe skutočností vyplývajúcich zo spisu takýto postup nejaví ako nevyhnutný. Súd je oprávnený
konanie prerušiť v prípade, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre
rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. Odvolateľ v návrhu na prerušenie konania
pripojil kópiu sťažnosti, o ktorej tvrdil, že túto podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky. Sťažnosť
žalobcu, adresovaná Ústavnému súdu Slovenskej republiky, sa mala týkať uznesenia krajského súdu

o nevylúčení konajúceho sudcu v tejto veci. Jej podanie na Ústavný súd Slovenskej republiky žalobca
nijako nepreukazoval. Ani táto skutočnosť by však nebola dôvodom na prerušenie konania, pretože
otázku, či vo veci rozhodoval vylúčený sudca, môže preskúmať súd vyššieho stupňa v riadnom
inštančnom postupe na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov, nie ústavný súd
v konaní o sťažnosti žalobcu, v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa článku 46

ods. 1 a článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uvedené konštatovanie potvrdzuje aj rozhodovacia prax
Ústavného súdu Slovenskej republiky ako vyplýva z jeho rozhodnutí v skutkovo a právne totožných
veciach (napr. sp. zn. I. ÚS 89/2013 zo 06.02.2013, I. ÚS 92/2013 z 13. 02. 2013), ktorý sťažnostiobchodnej spoločnosti Pohotovosť, s.r.o. proti uzneseniam Krajského súdu v Banskej Bystrici odmietol
pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na ich prerokovanie a rozhodnutie.
Odvolateľ vo svojom návrhu na prerušenie konania a ani v odvolaní nedokladoval a ani netvrdil, že

prebieha konanie o otázke, ktorá môže mať vplyv pre rozhodnutie súdu o podanej žalobe, t.j. nepredložil
žiadny dôkaz o tom, že jeho ústavná sťažnosť bola prijatá Ústavným súdom Slovenskej republiky na
ďalšie konanie.

Odvolací súd v plnom rozsahu súhlasí so záverom okresného súdu o nepreukázaní nesprávneho

úradného postupu exekučného súdu pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie ako jedného z predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu, spôsobenú pri výkone
verejnej moci. Ťažisko argumentácie žalobcu o nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu
spočívalo v tvrdení, že k vydaniu rozhodnutia o žiadosti o udelenie poverenia došlo až po zákonnej
15 dňovej lehote a zároveň v tvrdení, že exekučný súd nebol oprávnený preskúmavať exekučný titul,
ktorým bol rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní. Podľa ustálenej súdnej praxe

ale pätnásťdňová lehota, plynúca od doručenia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie neplatí, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu na vykonanie exekúcie
alebo exekučného titulu so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie (viď uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/605/2012 zo
14. decembra 2012, sp. zn. II.ÚS/520/2012 z 10. júla 2013, sp. zn. II.ÚS/248/2013 z 25. apríla 2013

alebo sp. zn. II.ÚS/112/2013 z 13. februára 2013). Ak okresný súd z pripojeného exekučného spisu
zistil, že žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie bola exekučnému súdu doručená 25.
septembra 2009 (vo vzťahu k nesprávnemu úradnému postupu exekučného súdu nie je rozhodujúce,
kedy začalo samotné exekučné konanie) a exekučný súd ju zamietol uznesením dňa 2. augusta 2010,
uvedenýpostupaobdobienemožnopovažovaťzanesprávnyúradnýpostup(prieťahyvkonaní)ajeplne

odôvodnený potrebou skúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti predloženého exekučného titulu.
Vzhľadom na množstvo exekučných konaní, ktoré žalobca iniciuje pred okresným súdom, je ústavne
akceptovateľná aj dlhšia lehota, nevyhnutne potrebná na vykonanie tejto činnosti (pozri napríklad
uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/606/2012 zo dňa 14. decembra 2012
alebo sp. zn. II.ÚS/245/2013 zo dňa 25. apríla 2013). Túto skutočnosť treba osobitne zdôrazniť najmä v

prípadoch, keď titulom pre vykonanie exekúcie sú rozhodcovské rozhodnutia (rozhodcovské rozsudky).
Exekučný súd pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi je vždy povinný
skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Je predovšetkým
povinný skúmať, či exekučný titul podľa ustanovenia § 41 Exekučného poriadku má všetky zákonné
atribúty a či nie je v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku). O návrhu na nútený výkon

právoplatného rozhodcovského rozsudku je exekučný súd oprávnený aj bez návrhu (ex offo) skúmať,
či rozhodcovská zmluva medzi zmluvnými stranami bola uzavretá platne. Ak exekučný súd zistí, že
právomoc rozhodcovského súdu bola založená na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy (doložky),
je oprávnený vyvodiť všetky dôsledky, vyplývajúce z príslušných právnych predpisov preto, aby zmluvná
strana nebola uvedenou zmluvou viazaná (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR z 10.októbra 2012 sp.

zn. 6Cdo/105/2011, R66/2013). Žalobca postup súdu, ktorý skúmal splnenie formálnych a materiálnych
predpokladov pre vedenie exekúcie, vytýka exekučnému súdu bezdôvodne. Uvedené konštatovanie
platí o to viac, že žalobca ako oprávnený v exekučnom konaní podané odvolanie proti uzneseniu, ktorým
exekučný súd žiadosť o udelenie poverenia zamietol, zobral späť a žiadal odvolacie konanie zastaviť.

K okolnostiam daného prípadu odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že z jeho rozhodovacej
činnosti je mu známe, že žalobca podával návrhy na vykonanie exekúcie hromadne, teda v rovnakom
čase zaťažil exekučný súd veľkým počtom podaní a tak v dôsledku jeho subjektívneho konania došlo
k rozhodovaniu exekučného súdu aj s určitým časovým odstupom, ktoré bolo ovplyvnené i tým, že
exekučný súd náležitým spôsobom skúmal exekučné tituly (vrátane zmlúv uzavretých medzi účastníkmi,

návrhov na vykonanie exekúcie i žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, atď.). Ak exekučný súd adekvátnym spôsobom procesne reagoval na nezákonnosť vedenia
exekúcie na základe návrhu na vykonanie exekúcie žalobcom v pozícii oprávneného, nemožno sa
stotožniť s tvrdením žalobcu, že na strane exekučného súdu došlo k nesprávnemu úradnému postupu
(viď uznesenie Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 606/2012-20 zo dňa 14. 12. 2012).

Nakoniec žalobca v odvolaní namietal aj nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku, ktorý
sa podľa neho vôbec nezaoberá uplatnenou majetkovou škodou a nemajetkovou ujmou. Ani v
tomto smere však nemožno okresnému súdu nič vytknúť. Žalobca v konaní nepreukázal jeden zkumulatívnych obligatórnych predpokladov zodpovednosti žalovaného za škodu, spôsobenú pri výkone
verejnej moci (t.j. nesprávny úradný postup exekučného súdu); v súlade so zásadou hospodárnosti
konania nebolo potrebné sa v odôvodnení rozsudku osobitne zaoberať nepriznaním uplatnenej škody

a nemajetkovej ujmy. Táto skutočnosť preto v žiadnom prípade nespôsobuje nepreskúmateľnosť
napadnutého rozsudku.

Keďže žalobca v súdnom konaní nepreukázal existenciu nesprávneho úradného postupu, príčinnú
súvislosťmedzinesprávnymúradnýmpostupomavznikomškody,nevzniklomuprávonanáhraduškody

ani nemajetkovej ujmy. Okresný súd nepostupoval v rozpore s exekučným poriadkom, jeho konanie
nevykazuje znaky nesprávneho úradného postupu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.. Prvostupňový
súd správne právne odôvodnil, prečo návrhu nevyhovel. Odvolací súd, vychádzajúc z úvah a právnych
záverovuvedenýchvyššie,podľa§219ods.1O.s.p.rozhodnutiesúduprvéhostupňaakovecnesprávne
potvrdil, vrátane súvisiaceho výroku o náhrade trov prvostupňového konania (§ 206 ods. 2 O.s.p.), pri
rozhodovaní o ktorých správne vychádzal z § 142 ods. 1 O.s.p., teda podľa úspechu v konaní, ale ak

žalovanému trovy konania nevznikli, nebolo náhradu akých trov mu prisúdiť.

O trovách odvolacieho konania krajský súd rozhodol za použitia ustanovenia § 224 ods. 1 v spojení
s § 142 ods. 1 O.s.p.. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, preto mu podľa vyššie uvedených
ustanovení vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania, tieto si však do doby rozhodnutia

odvolacieho súdu neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.) a ich vznik nemal odvolací súd preukázaný ani zo
súdneho spisu; preto mu odvolací súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné