Rozsudok ,
Zrušené Judgement was issued on Thursday, April 29, 2015

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 9Sžso/44/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012200476
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Nevedelová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2015:1012200476.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Nevedelovej
a členiek senátu JUDr. Ľubice Filovej a JUDr. Zdenky Reisenauerovej, v právnej veci žalobcu Borsodi
Tranzit Foglalkoztatási Közhasznú Nonprofit Korlátolt Felelősségű Társaság, so sídlom Jászi. O. u.
3, 3600 Ózd, IČO: Cg.05-09-017581, Maďarská republika, zastúpeného JUDr. Ladislavom Csákóom,
advokátom so sídlom v Rožňave, Hviezdoslavova ul. č. 4, proti žalovanej Sociálnej poisťovni v
Bratislave, Ul. 29. augusta č. 8, 813 64 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovanej
číslo 10880-2/2012-BA a číslo 10875-2/2012-BA, obe zo 2. februára 2012, na odvolanie žalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Nitre z 26. marca 2013, č. k. 11S/87/2012-36, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre z 26. marca 2013, č. k.
11S/87/2012-36 m e n í tak, že rozhodnutia žalovanej číslo 10880-2/2012-BA a číslo 10875-2/2012-BA,
obe z 2. februára 2012, ako aj rozhodnutia Sociálnej poisťovne, pobočky Topoľčany číslo 32062-81/2011-
TO z 15. augusta 2011 a číslo 32062-111/2011-TO z 15. augusta 2011 z r u š u j e a vec vracia
žalovanej na ďalšie konanie.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodne do tridsiatich dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

o d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Nitre rozsudkom z 26. marca 2013, č. k. 11S/87/2012-36, zamietol žaloby o preskúmanie
rozhodnutí žalovanej číslo 10880-2/2012-BA z 2. februára 2012, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie
Sociálnej poisťovne, pobočky Topoľčany (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) z 15. augusta
2011, číslo 32062-81/2011-TO o vzniku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového
poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti pánovi T. občanovi Maďarska dňom 28. júla 2008
(konanie vedené pod sp.zn. 11S/87/2012) a číslo 10875-2/2012-BA tiež z 2. februára 2012 (konanie
vedené pod sp.zn. 11S/92/2012), ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky
Topoľčany číslo 32062-111/2011-TO z 15. augusta 2011 o zániku povinného nemocenského poistenia,
povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti pánovi T., občanovi
Maďarska dňa 31. augusta 2008, pričom žalovaná zmenila výrokovú časť rozhodnutí v tom, že vypustila
text: „...§ 210 ods. 1 písm. a) zákona o sociálnom poistení..." a doplnila text: „...§ 210 ods. 1 zákona o
sociálnom poistení...". Žalobcovi súd náhradu trov konania nepriznal.

Konanie oboch žalobách krajský súd spojil na spoločné konanie pod sp. zn. 11S/87/2012. Z odôvodnenia
rozsudku vyplýva, že žalobca sa domáhal aplikácie čl. 14 ods. 1 písm. a) nariadenia rady EHS č. 1408/71
o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v
rámci spoločenstva v znení neskorších zmien a doplnkov (ďalej len „nariadenie“) z dôvodu, že vyslanie

jeho zamestnancov na výkon práce nemalo prekročiť a ani neprekročilo 12 mesiacov. Krajský súd mal
z administratívnych spisov žalobcu preukázané, že T. bol pridelený na výkon zamestnania na území
Slovenskej republiky v spoločnosti VALSABBIA SLOVAKIA, spol. s r. o. od 28.07.2008 do 31.08.2008,
pričom nemal vystavený formulár E101, bol prihlásený do poistenia na území Maďarska a nebola
udelená výnimka podľa čl.17 nariadenia. Pre použitie uplatniteľnej legislatívy Maďarska na menovaného
zamestnanca, bolo podľa názoru krajského súdu potrebné buď na žiadosť zamestnanca, alebo žalobcu
ako jeho zamestnávateľa, zabezpečiť vydanie osvedčenia príslušným orgánom v Maďarsku o tom, že
tento zamestnanec i naďalej podlieha právnym predpisom tohto štátu. Žalobca však v konaní pred
správnym orgánom, ale ani pred súdom túto skutočnosť nepreukázal. Krajský súd preto skonštatoval, že
žalovaná, resp. prvostupňový správny orgán správne argumentujú uplatniteľnou legislatívou Slovenskej
republiky. Podľa názoru súdu žalovaný i prvostupňový správny orgán postupovali v súlade s nariadením
Rady č. 1408/71, keď pristúpili k vydávaniu rozhodnutí u jednotlivých pracovníkov podľa zoznamu
maďarskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia, u ktorých bolo preukázané, že vykonávali prácu na
území Slovenskej republiky na základe pridelenia zamestnancov prijatých v Maďarsku v spoločnosti
VALSABBIA SLOVAKIA, spol. s r. o. Na uvedeného zamestnanca žalobcu sa vzťahoval náš právny
poriadok a predpisy, lebo vykonával prácu na území Slovenskej republiky na základe jeho pridelenia
žalobcom a nedisponoval formulárom E 101 vystaveným domovskou zdravotnou poisťovňou OEP
Budapešť, podľa ktorého by naďalej podliehal legislatíve vysielajúceho štátu. Ak by žalobca ako
zamestnávateľ postupoval v zmysle nariadenia Rady EHS č. 1408/71 dôsledne, vystavený formulár
by jednoznačne určil uplatniteľnú legislatívu a odpadli by zamestnávateľovi (ale i zamestnancovi)
povinnosti plniť povinnosti v oblasti sociálneho zabezpečenia v Slovenskej republike, teda v štáte
vyslania. Podľa názoru krajského súdu pre uplatniteľnosť čl.14 nariadenia je rozhodujúce, či žalobca
(ako vysielajúca organizácia) nevykonával v Maďarsku významné ekonomické činnosti, čo v danom
prípade žalovaná nebola povinná skúmať, lebo táto skutočnosť vyplýva z oznámenia príslušného
orgánu sociálneho zabezpečenia Maďarska. Rozhodnutie o vzniku povinného sociálneho poistenia
zamestnanca podľa slovenskej legislatívy podľa článku 13(2) (a) nariadenia č. 1408/71 je opodstatnené,
nakoľko Sociálna poisťovňa, ani súdy Slovenskej republiky nie sú viazané rozsudkom súdu iného
členského štátu EÚ. Preto nie je dôvod zrušiť poistný pomer zamestnanca maďarského zamestnávateľa
podľa slovenskej legislatívy. Vychádzajúc zo znenia ustanovenia § 14, § 15 a § 19 zákona č. 461/2003
Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“),
ktoré stanovujú osobný rozsah sociálneho poistenia, je podľa názoru krajského súdu nepochybné, že
zamestnanec žalobcu pán T. v súvislosti s výkonom práce na území Slovenskej republiky bol povinne
nemocensky, dôchodkovo a v nezamestnanosti poistený, a to momentom samotného vykonávania tejto
činnosti, resp. práce, t. j. dňom 28. júla 2008 a jeho poistenie zaniklo dňom ukončenia vykonávania tejto
činnosti, resp. práce, t. j. dňom 31. augusta 2008.

Proti rozsudku krajského súdu podal včas odvolanie žalobca a žiadal, aby odvolací súd rozsudok
krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Žiadal tiež priznať mu náhradu trov konania.

Žalobca namietal, že z § 20 písm. a) zákona o sociálnom poistení účinného v čase, keď zamestnancovi
malo vzniknúť povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v
nezamestnanosti (ďalej len „poistenie“), vyplýva, že toto poistenie vzniká fyzickej osobe v pracovnom
pomere odo dňa vzniku pracovného pomeru. Pánovi T. však na území Slovenskej republiky nikdy
nevznikol žiaden pracovný pomer, tento bol zamestnaný len na území Maďarska. Žalovaná síce uviedla,
že zamestnancovi vznikol pracovný pomer, ale už neuviedla, kedy a na základe akej právnej skutočnosti,
navyše aj v jej administratívnom spise chýba dôkaz o vzniku, dátume, forme a spôsobe pracovného
pomeru. Namietol aj nesprávnosť záveru krajského súdu, že žalobca v Maďarsku nevykonával
významné ekonomické aktivity, keďže okrem prevádzky biofarmy, služieb v oblasti personálnej politiky
vykonáva mentorskú činnosť, činnosť v oblasti vedy a výskumu, tréningové programy a iné činnosti.
Poukázal aj na čl. 13 ods. 2 písm. f) nariadenia, ktorý nasvedčuje použiteľnosti legislatívy Maďarska.

Ďalej namietal, že aplikovateľnosť slovenského práva vylučuje čl. 14 ods. 1 písm. a) nariadenia, v
zmysle ktorého sa čl. 13 ods. 2 písm. a) nepoužije, pokiaľ osoba, ktorá je zamestnaná na území
členského štátu podnikom, pre ktorý zvyčajne pracuje, a ktorá je vyslaná týmto podnikom na územie
iného členského štátu, aby tam vykonávala prácu pre tento podnik, naďalej podlieha právnym predpisom
prvého členského štátu za predpokladu, že predpokladané trvanie tejto práce neprekročí 12 mesiacov

a že nie je vyslaná s cieľom, aby nahradila inú osobu, ktorá ukončila dobu svojho vyslania. Aj keď
zamestnanec nemal vystavený formulár E 101, treba uviesť, že ide o doklad, ktorý nemá konštitutívny
charakter; s jeho vydaním sa nespája vznik, zmena či zánik nejakého právneho vzťahu a ide o formalitu.

Žalovaná navrhla napadnutý rozsudok krajského súdu potvrdiť ako vecne správny. Uviedla, že v
napadnutých rozhodnutiach a následne aj vo vyjadreniach k žalobám podrobne zdôvodnila prečo bolo
nevyhnutné v danom prípade určiť uplatniteľnú legislatívu podľa nariadenia a prečo sa na zamestnanca
žalobcu vzťahuje práve legislatíva Slovenskej republiky, následkom čoho dotknutému zamestnancovi
vzniklo (a neskôr zaniklo) na území Slovenskej republiky podľa § 14 ods. 1 písm. a), § 15 ods.
1 písm. a) a § 19 ods. 1 zákona o sociálnom poistení povinné nemocenské poistenie, povinné
dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti. V danom prípade bolo nevyhnutné určiť
uplatniteľnú legislatívu na základe príslušného koordinačného nariadenia a následne túto legislatívu
aplikovať pri vzniku, resp. zániku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového
poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti, a to z dôvodu, že žalobca je agentúrou dočasného
zamestnávania so sídlom v Maďarsku, a dotknutí zamestnanci žalobcu, v danom konkrétnom prípade
pán T. vykonávali práce v období uvedenom v prílohe Zmluvy o dočasnom pridelení pracovníkov na
území Slovenskej republiky v spoločnosti VALSABBIA SLOVAKIA, spol. s r.o., Bánovce nad Bebravou.
Vychádzajúc zo všeobecného pravidla, na základe ktorého sa určí uplatniteľná legislatíva v oblasti
sociálneho zabezpečenia, t. j. z článku 13 (2) (a) nariadenia, je zamestnanec žalobcu podriadený
systému sociálneho zabezpečenia členského štátu, v ktorom vykonáva svoju činnosť, a to aj napriek
skutočnosti, že má bydlisko na území iného členského štátu, alebo že sa sídlo alebo miesto podnikania
podniku alebo jednotlivca, ktorý ju zamestnáva, nachádza na území iného členského štátu. Dotknutí
zamestnanci žalobcu by podliehali v oblasti sociálneho zabezpečenia legislatíve Maďarska len v tom
prípade, ak by im Maďarsko, ako vysielajúci štát, vystavilo na obdobie kedy vykonávali práce na území
Slovenskej republiky formulár E 101 (potvrdenie o uplatniteľnej legislatíve). Len v tomto prípade by
sa na dotknutých zamestnancov žalobcu mohol aplikovať článok 14 (1) (a) nariadenia, tzv. inštitút
vyslania. Legislatíva Maďarska by sa v oblasti sociálneho zabezpečenia aplikovala aj v prípade, ak by
vecne príslušný úrad v Maďarsku po vzájomnej dohode s Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny
Slovenskej republiky udelil dotknutým zamestnancom žalobcu na čas, kedy vykonávali práce na území
Slovenskej republiky výnimku podľa článku 17 nariadenia.

S odkazom na ustanovenia § 14, 15 a 19 zákona o sociálnom poistení, ktoré vymedzujú osobný rozsah
nemocenského poistenia, dôchodkového poistenia a poistenia v nezamestnanosti, je podľa žalovanej
zamestnanec žalobcu pán T. v období, kedy vykonával prácu na území Slovenskej republiky, teda od 28.
júla 2008 do 31. augusta 2008 povinne nemocensky poistený, povinne dôchodkovo poistený a povinne
poistený v nezamestnanosti podľa právneho poriadku Slovenskej republiky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok
a konanie, ktoré mu predchádzalo, odvolanie prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s § 250ja
ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu treba vyhovieť.

V zmysle II. hlavy, článku 13 (9) ods. 1 nariadenia osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, podliehajú
právnym predpisom len jedného členského štátu.

Podľa článku 13 (9) ods. 2 písm. a) nariadenia, pokiaľ články 14 až 17 neustanovujú inak, na osobu
zamestnanú na území jedného členského štátu sa vzťahujú právne predpisy tohto štátu dokonca aj
vtedy, ak má bydlisko na území iného členského štátu alebo ak sa sídlo alebo miesto podnikania podniku
alebo fyzickej osoby, ktorá ho zamestnáva, nachádza na území iného členského štátu.

Podľa článku 14 ods. 1 písm. a) nariadenia článok 13 ods. 2 písm. a) sa použije s nasledujúcimi
výnimkami a výhradami: osoba, ktorá je zamestnaná na území členského štátu podnikom, pre ktorý
zvyčajne pracuje, a ktorá je vyslaná týmto podnikom na územie iného členského štátu, aby tam
vykonávala prácu pre tento podnik, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského štátu za

predpokladu, že predpokladané trvanie tejto práce neprekročí 12 mesiacov a že nie je vyslaná s cieľom,
aby nahradila inú osobu, ktorá ukončila dobu svojho vyslania.

Zo spisov vyplýva, že žalobca žiadal o preskúmanie rozhodnutia žalovanej v spojení s prvostupňovým
rozhodnutím jej pobočky o vzniku (dňom 28. júla 2008) a o zániku (ku dňu 31. augusta 2008) poistenia
pánovi T., občanovi Maďarska.

Z dôvodov rozhodnutia žalovanej vyplýva, že žalobca je personálnou agentúrou so sídlom v Maďarsku,
ktorá na základe Zmluvy o dočasnom pridelení pracovníkov prideľovala svojich zamestnancov prijatých
v Maďarsku na výkon činností na území Slovenskej republiky v spoločnosti VALSABBIA SLOVAKIA,
spol. s r. o. so sídlom v Bánovciach nad Bebravou, Partizánska ul. č. 73.

Na základe uvedenej Zmluvy o dočasnom pridelení pracovníkov vykonával pán T. činnosť na území
Slovenskej republiky od 28. júla 2008 do 31. augusta 2008. Vysielajúci štát mu však nevystavil formulár
E 101, na základe ktorého by tento zamestnanec podliehal právnemu poriadku vysielajúceho štátu,
teda Maďarska, a ktorý by zbavil zamestnanca a zamestnávateľa plniť povinnosti v oblasti sociálneho
zabezpečenia v členskom štáte, v ktorom vykonával činnosť.

Na podklade uvedených skutočností žalovaná vyslovila názor, že na pána T. sa vzťahuje v oblasti
sociálneho zabezpečenia od 28. júla 2008 právny poriadok Slovenskej republiky s odkazom na článok
13 (2) (a) nariadenia, teda jeho použitie

odôvodňuje všeobecné pravidlo, určujúceho uplatniteľnú legislatívu podľa miesta výkonu práce.

Odvolací súd dospel k záveru, že žalovaná nepostupovala v konaní tak, aby presne a úplne zistila
skutočný stav veci.

Možno súhlasiť s právnym názorom žalobcu, podľa ktorého sa považuje za formalitu vystavenie
formulára E 101, o čom svedčí už aj názov článku 11 vykonávacieho nariadenia č. 574/72 (formality v
prípade vyslania zamestnanca na iné miesto podľa článku 14 ods. 1 a 14b 81 nariadenia a v prípade
dohôd uzatvorených v súlade s článkom 17 nariadenia). V žiadnom prípade však nemožno bez
ďalšieho skúmania podmienok (upravených v rozhodnutí Správnej komisie Európskych spoločenstiev
pre sociálne zabezpečenie migrujúcich pracovníkov č. 181 z 13. decembra 2000) vysloviť záver, podľa
ktorého ak vysielajúci štát zamestnancovi nevystavil formulár E 101, dokladujúci skutočnosť, že na jeho
základe dotknutý zamestnanec podlieha legislatíve vysielajúceho štátu, sa na zamestnanca vzťahuje
právny poriadok Slovenskej republiky.

Žalovaná charakteru formulára E 101 dostatočnú pozornosť nevenovala. Z rozhodnutia správnej
komisie Európskych spoločenstiev pre sociálne zabezpečenie migrujúcich pracovníkov č. 181 z 13.
decembra 2000 (ďalej len „rozhodnutie správnej komisie č. 181“) bodu 6 vyplýva, že formulár E 101 by
bolo vhodnejšie vydať pred začatím danej doby; môže však byť vydaný počas tejto doby alebo dokonca
po jej uplynutí, v takom prípade môže mať retroaktívny účinok.

Z uvedeného možno vyvodiť, že formulár E 101 je možné vydať i po uplynutí doby vyslania, a preto
žalovaná bola povinná dôsledne sa zaoberať aj podmienkami pre uplatňovanie článku 14 ods. 1
nariadenia a spolupracovať s príslušnou inštitúciou Maďarskej republiky, povinnosť, ktorá jej vyplýva
nielen z nariadenia (čl. 84 a čl. 86), ale tiež z predmetného rozhodnutia správnej komisie č. 181.

V nadväznosti na tieto skutočnosti mala žalovaná tiež zisťovať právne postavenie maďarskej inštitúcie
„Országos Egészségbiztosítási Pénztár“ (OEP) v Maďarskej republike, s ktorou komunikovala. Tvrdenie
žalovanej, že ide o maďarskú inštitúciu sociálneho zabezpečenia, nie je dostatočne doložené. Na č. l.

25 administratívneho spisu sa nachádza list tejto inštitúcie, v záhlaví ktorého je uvedený názov
„National Health Insurance Fund“

(Národný fond zdravotného poistenia), z čoho vyplývajú pochybnosti o skutočnosti, aký druh poistenia
uvedená inštitúcia vlastne vykonáva.

Neuniklo tiež pozornosti odvolacieho súdu, že výrok rozhodnutí správnych orgánov neobsahuje
zákonom predpísané náležitosti, lebo nie je v ňom uvedené ustanovenie právneho predpisu, podľa
ktorého sa rozhodlo, čo je v rozpore s § 209 ods. 3 zákona o sociálnom poistení.

Žalovaná i prvostupňový správny orgán svojím postupom v správnom konaní odňali tiež možnosť konať
pred správnym orgánom zamestnancovi žalobcu. Z administratívnych spisov žalovanej vyplýva, že
rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočky Topoľčany z 22. augusta 2011, číslo 32578-52/2011-TO bol
uvedenému zamestnancovi žalobcu ustanovený opatrovník na obhajovanie jeho práv z dôvodu, že
účastník konania nemôže konať samostatne, pretože jeho pobyt nie je známy. Toto rozhodnutie bolo
doručované verejnou vyhláškou podľa § 212 ods. 14 zákona o sociálnom poistení.

Podľa zákona o sociálnom poistení doručenie verejnou vyhláškou použije organizačná zložka Sociálnej
poisťovne v prípade, keď účastníci konania alebo ich pobyt alebo sídlo nie sú jej známi (§ 212 ods. 13). V
administratívnom spise sa však nachádza zoznam osôb ako príloha listu Národného fondu zdravotného
poistenia, Budapešť z 30. novembra 2009, číslo 12-5732/09, v ktorom pod číslom 5 je uvedený
aj pán T. spolu s dátumom narodenia a adresou. Pobyt účastníka nemohol byť preto pre žalovanú,
resp. prvostupňový orgán neznámy. Neboli preto splnené podmienky pre rozhodnutie o ustanovení
opatrovníka z uvedeného dôvodu ani doručenie takého rozhodnutia verejnou vyhláškou a následné
konanie s ustanoveným opatrovníkom v správnom konaní.

Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovanej ako aj
rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, a
taktiež zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci, a preto rozsudok krajského súdu
zmenil, napadnuté rozhodnutie žalovanej i pobočky zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie v
súlade s § 250ja ods. 3 v spojení s § 250j ods. 2 písm. a), c) OSP.

V ďalšom konaní bude nutné, aby žalovaná, resp. prvostupňový správny orgán spolupracovali
s príslušnou inštitúciou Maďarskej republiky (čl. 84, čl. 84a a čl. 86 nariadenia). Najmä bude
potrebné vyžiadať si potvrdenia o registrácii uvedeného zamestnanca, prípadne, či mu bola registrácia
právoplatne zrušená a od kedy k tomu došlo, preveriť, či prípadné zrušenie registrácie nebolo následne
maďarským súdom zrušené. Taktiež je potrebné konať riadne so zamestnancom žalobcu a vysporiadať
sa s otázkou, či vôbec išlo o vyslanie vzhľadom na odvolaciu i žalobnú námietku žalobcu, že trvanie
práce neprekročilo 12 mesiacov a vyslanie nebolo na účel nahradenia inej osoby, resp. s námietkou
významných ekonomických činností v Maďarsku.

O trovách konania odvolací súd v súlade s § 151 ods.3 O.s.p. rozhodne do tridsiatich dní odo dňa
právoplatnosti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.