Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, March 31, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/36/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2302899805
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Barcajová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2302899805.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Barcajovej a členiek senátu

JUDr. Evy Behranovej a JUDr. Márie Klepancovej, v právnej veci žalobkýň: 1. A. V., nar.XX.XX.XXXX,
bytom N. XXX, 2. A. M., nar.XX.XX.XXXX, bytom N. XXX, 3. X. Z., nar.XX.XX.XXXX, bytom N. XXX,
všetky zastúpené advokátom: JUDr. Jaroslav Šášik, Sokolská 18, Bratislava, proti žalovaným: 1. R. W.,
nar.XX.XX.XXXX, bytom V., F. X, 2. R. W., nar.XX.XX.XXXX, bytom V., F. X, 3. mal. V. W., nar. XX.XX.T.,
bytom V., F. X, zastúpená zákonnou zástupkyňou žalovanou v 1. rade, všetky žalované zastúpené
advokátom: JUDr. Stanislav Jakubčík, Kutlíková 17, Bratislava, o neplatnosť právnych úkonov, na
odvolanie žalobkýň proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 9. októbra 2013 č.k. 6C/67/2002-725

takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol. Žalobkyne v 1. až 3. rade sa v konaní
domáhali určenia, že záložná zmluva, ktorá bola uzatvorená dňa 03.05.2002 medzi žalobkyňami a
právnym predchodcom žalovaných P. W. a týkala sa založenia nehnuteľnosti v k.ú. H. vedených na LV
č. XXXX, je neplatná, ďalej určenia, že zmluva o pôžičke, ktorá bola uzatvorená dňa 03.05.2002 medzi

žalobkyňami a právnym predchodcom žalovaných P. W. dňa 03.05.2002 na sumu vo výške 615.000,-
Sk, je neplatná.

V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvého stupňa uviedol, že po vykonanom dokazovaní
zistil, že dňa 03.05.2002 A. M. splnomocnila X. Z. k zastupovaniu vo veci pôžičky peňazí vo výške
615.000,-Sk od P. W.. V splnomocnení je uvedené, že splnomocnený zástupca je na základe tejto
plnej moci oprávnený najmä dohodnúť a uzavrieť zmluvu o pôžičke, prevziať požičanú sumu peňazí,

dohodnúť a uzavrieť záložnú zmluvu, ktorou na zabezpečenie pôžičky založí svoj podiel na spoločných
nehnuteľnostiach v k.ú. N. zapísaných na LV č.XXXX, návrh na vklad záložného práva do katastra,
notársku zápisnicu o vyhlásení dlžníkov podľa § 274 písm. e) OSP a § 41 Exekučného poriadku
o súhlase s vymáhateľnosťou notárskej zápisnice, ako aj kúpnu zmluvu na prevod vyššie uvedených
nehnuteľností v prospech veriteľa. Podpis A. M. bol overený na Obecnom úrade v Trsticiach dňa
03.05.2002. Dňa 03.05.2002 P. W. ako veriteľ a A. V., A. M. a X. Z. ako dlžníčky uzavreli zmluvu o
pôžičke, predmetom ktorej je pôžička peňazí vo výške 615.000,-Sk, ktorú veriteľ dňom podpisu tejto

zmluvy požičiava dlžníkom na dobu do 06.06.2002. Podľa bodu 2 tejto zmluvy dlžníci svojím podpisom
tejto zmluvy potvrdzujú prevzatie peňažnej pôžičky vo výške 615.000,-Sk. Dňa 03.05.2002 P. W. ako
záložný veriteľ a A. V., A. M. a X. Z. ako záložní dlžníci uzatvorili zmluvu o zriadení záložného práva,
predmetom ktorého sú nehnuteľnosti v k.ú. N. na LV č. XXXX vlastnícky patriace A. V. v 1/2 k celku,A. M. v 1/4 k celku a X. Z. v 1/4 k celku. Podľa bodu 2 zmluvy o zriadení záložného práva zmluvné
strany sa dohodli, že zabezpečenie pohľadávky záložného veriteľa na zaplatenie 615.000,-Sk a jej
príslušenstva, ktorú sú záložní dlžníci povinní zaplatiť záložnému veriteľovi na základe zmluvy o pôžičke

zo dňa 03.05.2002, zriaďujú záložné právo k predmetu záložného práva. Na Notárskom úrade notára
JUDr. Dezidera Ravluka bola spísaná notárska zápisnica dňa 03.05.2002 pod č. N 189/02, NZ 188/02,
na základe ktorej dlžníčky A. V., X. Z. a X. Z. ako splnomocnená zástupkyňa A. M. vyhlásili, že sú
spôsobilé na právne úkony a požiadali notára, aby do notárskej zápisnice spísal vyhlásenie dlžníčok
podľa§274písm.e)OSPa§41ods.2Exekučnéhoporiadkuosúhlasesvykonateľnosťoutejtonotárskej

zápisnice. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 12.10.2005 pod č.k. 3T/5/04
bola obžalovaná L. Z. uznaná vinnou, že po predchádzajúcej vzájomnej dohode so zosnulým P. W. dňa
03.05.2002 v Bratislave v notárskej kancelárii JUDr. Dezidera Ravluka pod zámienkou sprostredkovania
kúpy bytu a zabezpečenia finančných prostriedkov na kúpu bytu požiadala svoju priateľku X. Z., jej
sestru A. M. a ich matku A. V. o podpísanie zmluvy o pôžičke na sumu 615.000,-Sk na strane dlžníkov,
s P. W. na strane veriteľa a zmluvy o zriadení záložného práva na ich rodinný dom s.č. XXX v N. v

prospech záložného veriteľa P. W., pričom využijúc okolnosti a situácie doposiaľ nezisteným spôsobom
bez vedomia dlžníkov podsunuli im k podpisu kúpnopredajnú zmluvu, na základe ktorej predávajú v
prospech kupujúceho P. W. nehnuteľnosť - rodinný dom č. XXX s pozemkom - nachádzajúci sa v k.ú. N.,
zapísané na LV č. XXXX vedeného na Katastrálnom úrade v Trnave, Správa katastra Galanta za kúpnu
cenu 615.000,-Sk, pričom finančnú hotovosť vyplývajúcu zo zmluvy o pôžičke vo výške 615.000,-Sk

dlžníkom neodovzdali, L. Z. byt nevybavila, stretnutiam sa vyhýbala a zároveň na Katastrálnom úrade
v Galante doposiaľ nezistený páchateľ požiadal o vklad kupujúceho, čím uviedli X. Z., A. M. a A. V. do
omylu a v prípade vykonania vkladu vlastníckeho práva nehnuteľnosti do katastra nehnuteľnosti by im
spôsobili škodu vo výške 869.170,-Sk. Uvedené rozhodnutie Krajského súdu svojím rozhodnutím zo
dňa 10.05.2006 pod č.k. 1To/116/2005 Najvyšší súd SR zrušil vo výrokoch o trestoch obžalovanej L.

Z. a obžalovaného R. M. a tresty určil v odlišnej výške. Uznesením Krajského riaditeľstva policajného
zboru v Bratislave pod ČVS: KRP-131/OEK-BA-2002 He z 27.02.2004 bolo voči P. W. začaté trestné
stíhanie za trestný čin podvodu spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona k § 250 ods.
1, 4 písm. b) Trestného zákona. Uznesením Krajského riaditeľstva policajného zboru v Bratislave pod
ČVS: KRP-131/OEK-BA-2002 He z 23.06.2004 bolo trestné stíhanie obvineného P. W. zastavené, lebo

v trestnom stíhaní proti tomu, kto zomrel, nemožno pokračovať. Svedkyňa L. Z. urobila v rámci
tohto konania čestné prehlásenie, v ktorom uviedla, že žalobkyne v 1. až 3. rade dobrovoľne a s plným
uvedomením 03.05.2002 podpísali zmluvu o pôžičke na sumu 615.000,-Sk, ako aj záložnú zmluvu na
dom v ich vlastníctve, ktorý mal slúžiť ako zábezpeka pre prípad, že pôžičku nesplatia. Všetky tri si do
dôsledkov uvedomovali okolnosti podpisu zmluvy, ako aj obsah oboch zmlúv a povinností, ku ktorým

sa zaväzujú. Tak ako počas trestného konania uviedla, X. Z. s manželom ju oslovili, či by im nezarobila
nejaké peniaze na valutách, nakoľko vedeli, že takéto obchody robí. Ona zohnala osobu, ktorá bola
ochotná požičať tieto peniaze, t.j. p. W.. P. V., Z., M. súhlasili, že ako záruku za poskytnutie pôžičky
založia ich rodinný dom. Dlhšie trvalo kým sa dohodli, nakoľko jedna nesúhlasila a domnieva sa, že to
bola A. M.. A. M. však tieto zmluvy osobne nepodpisovala a 03.05.2002 splnomocnila na to svoju sestru

X. Z.. Toto plnomocenstvo si nechala na matrike v Trsticiach overiť, aby viac neboli náhodou v
tejto veci nejaké pochybnosti. Po tom ako plnú moc na matrike spísala, podpísala, odovzdala X. Z. tak,
ako išli po ceste do Bratislavy k notárovi. Celý čas mala X. Z. túto plnú moc u seba a aj s matkou ju čítali,
či je tam všetko v poriadku napísané. U notára prebiehalo všetko normálne, všetky zmluvy vo viacerých
kópiách dal X. Z. aj A. V. do rúk, aby si ich prečítali a potom podpísali. Určite si pamätá, že X. Z. si

tieto zmluvy čítala a potom mame vysvetľovala, o čo ide. Peniaze potom dal W. Z., od ktorej ich potom
dostala ona, aby ich mohla otočiť. Na základe vykonaného dokazovania súd prvého stupňa dospel k
záveru, že žalobkyne majú na určovacej žalobe naliehavý právny záujem a to práve z dôvodu, že bez
tohto určenia by ich právne postavenie bolo neistým. Tiež je nepochybné, že žalobkyne sa dovolali
relatívnej neplatnosti zmlúv a to v zákonnej 3 ročnej premlčacej lehote, nakoľko zmluvy boli uzatvorené

dňa 03.05.2002 a žalobu podali na súd dňa 02.08.2002. Súd skúmal, či sú tieto právne úkony neplatné
(zmluvaopôžičkaazáložnázmluva),pretožeibavprípade,akbysapreukázalopodvodnékonanieP.W.
by táto okolnosť mala za následok neplatnosť predmetných zmlúv. Tak ako už uviedli účastníci konania,
a táto skutočnosť vyplýva aj z pripojeného trestného spisu, voči P. W. bolo začaté trestné konanie, avšak
vzhľadom na jeho úmrtie bolo trestné stíhanie voči nemu zastavené. Vzhľadom na závery odvolacieho

súdu, ktorý vyslovil, že súd je viazaný skutkovými zisteniami uvedenými vo výroku o vine v právoplatnom
trestnom rozsudku, keď z výroku trestného rozsudku jednoznačne vyplýva, že trestným bolo konanie L.
Z., ktorá bola zaň uznaná vinnou a právoplatne odsúdená, avšak tento záver nie je aplikovateľný voči P.
W., ktorý nebol za toto konanie odsúdený, bolo potrebné inými dôkaznými prostriedkami preukázať túokolnosť, že P. W. svojím podvodným konaním uviedol žalobkyne do omylu. Na tom nič nemení ani tá
skutočnosť, že okrem Krajského súdu v Bratislave, tiež i NS SR uviedli vo svojich rozhodnutiach tú istú
skutkovú podstatu, avšak tak ako je už vyššie uvedené, nie je uvedené aplikovateľné voči P. W., ktorý

nebol odsúdený za toto konanie. Súd prvého stupňa uviedol, že tak ako už vyslovil vo svojom skoršom
rozhodnutí, má za to, že zmluvy majú všetky podstatné náležitosti a má preukázané, že dlžníčky prevzali
peňažnú pôžičku vo výške 615.000,- Sk, čo svojím podpisom potvrdili. Je toho názoru, že prišlo i k
odovzdaniu peňazí samotnej žalovanej v 3. rade, ktorá ich následne odovzdala svedkyni L. Z.. Svedčia o
tom nielen výpovede a vyjadrenia svedkov, ale nepriamo i výpoveď žalobkyne v 1. rade, ktorá potvrdila,

že žalobkyňa v 3. rade spolu so svedkyňou Z. opustila miestnosť u notára bez vysvetlenia a sama
žalobkyňa v 3. rade túto skutočnosť vysvetliť nevedela. Uvedenú skutočnosť napokon uviedli aj P. W. a
tiež svedok Z.. Na uvedenom nič nemení ani iná výpoveď svedka Z. v trestnom konaní, ktorý uviedol, že
nevidel odovzdanie peňazí Z.. Prevzatie peňazí napokon potvrdili žalobkyne aj svojím podpisom, keď
samotná žalobkyňa v 3. rade uviedla, že si zmluvu o pôžičke ešte pred tým, ako vstúpili k notárovi, i keď
zbežne, prečítala. Ani z obsahu pripojeného trestného spisu Krajského súdu v Bratislave pod sp. zn.

3T/5/2004 a ani iným dokazovaním súd prvého stupňa nemal za preukázané, že P. W. sa podieľal na
omyle žalobkýň podvodným konaním. Ani zo svedeckých výpovedí, ale ani z výpovede L. Z. nevyplýva
tá skutočnosť, že P. W. konal voči žalobkyniam podvodne, resp. že vedel o tom, že L. Z. finančné
prostriedky nevráti a mala byť medzi ním a L. Z. nejaká dohoda. Uvedené nemožno vyvodiť ani z toho,
že P. W. podal návrh na vklad vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam vedeným na LV č. XXXX, kat.

územie N. na základe kúpnej zmluvy z 03.05.2002, keďže jej účinnosť bola viazaná na splatnosť pôžičky
a uvedený návrh bol Správe katastra doručený viac ako mesiac po lehote splatnosti pôžičky. I keď
žalobkyne namietali čestné prehlásenie L. Z., súd nemohol neprihliadnuť tiež na pozmenenú výpoveď
žalobkyne v 3. rade v trestnom konaní. V konečnom dôsledku teda súd nemá preukázanú tú skutočnosť,
že P. W., či už sám, resp. po dohode s L. Z. sa podieľal na omyle žalobkýň podvodným konaním, resp. že

vedel o tom, že L. Z. žalobkyniam peniaze nevráti. Na základe uvedeného potom súd žalobu žalobkýň
v 1. až 3. rade považuje za nedôvodnú a z dôvodu neunesenia dôkazného bremena túto zamietol. Súd
nepripustil návrhy na dokazovanie navrhnuté zo strany právneho zástupcu žalovaných a to nariadením
vykonania znaleckého posudku z odboru psychológia, odvetvie klinická psychológia detí a dospelých na
posúdenie osobnosti žalobkyne v 3. rade, najmä v súvislosti s posúdením dôveryhodnosti jej výpovede a

to posúdenia jej schopnosti zapamätať si a interpretovať prežité udalosti, pretože súd považoval takéto
dokazovanie za nehospodárne a sám si vyhodnotil a posúdil dôveryhodnosť žalobkyne v 3. rade na
základe jej výpovedí v tomto, ale aj v trestnom konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave pod
sp.zn. 3T/5/2004. O trovách konania súd rozhodol podľa § 151 ods. 3 OSP tak, že rozhodne o nich
samostatným uznesením.

Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobkyne. Uviedli, že uznesenie Krajského
súdu v Trnave ako odvolacieho súdu č. k. 9Co/242/2010 zo dňa 31.01.2012, ktorým bol zrušený
rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátená na ďalšie konanie, považujú za výnimočné rozhodnutie.
Týmto rozhodnutím dochádza k vážnemu spochybneniu právoplatných rozhodnutí orgánov v trestnom

konaní a v konečnom dôsledku aj k legalizácii nezákonného konania jedného zo spolupáchateľov
organizovanej trestnej činnosti, na ktorej sa podľa záverov trestných súdov podieľal aj právny
predchodca žalovaných P. W.. Rozhodnutím odvolacieho súdu došlo bez splnenia zákonných
podmienok vyplývajúcich z § 221 ods. 1 písm. h) OSP, na ktoré sa odvolací súd neprávom odvoláva,
k zrušeniu rozhodnutia súdu prvého stupňa. Jedná sa o veľmi vážne právne pochybenie krajského

súdu v odvolacom konaní, ktoré zaťažilo celý ďalší priebeh konania v tejto veci, a to aj z toho dôvodu,
že jeho náprava už nie je v súčasnosti žiadnymi právnymi prostriedkami možná. Odvolací súd na
jednom mieste skonštatoval, že súd je viazaný skutkovými zisteniami súdov obsiahnutými vo výroku o
vine v právoplatnom trestnom rozsudku, na druhom mieste svojho rozhodnutia sa však už necítil byť
viazaný týmito svojimi vyjadreniami, nerešpektoval skutkové a právne závery trestných súdov a uložil

súdu prvého stupňa skúmať, či došlo k podvodnému konaniu aj u P. W.. Z citácie skutku tak, ako je
uvedený v právoplatnom rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave č.k. 3T/5/2004 vyplýva,
že L. Z. sa tohto skutku nedopustila samostatne, ale spoločným konaním s ďalšou osobou, ktorá je v
rozsudkoch súdov jednoznačne a nepochybne označená, pričom touto osobou je P. W. a tento skutok je
i právne kvalifikovaný ako trestný čin podvodu spolupáchateľstvom. Podľa žalobkýň je nepochybné, že

právoplatné rozhodnutia trestných súdov majú právnu záväznosť a dopadajú aj na právnych nástupcov
nebohého P. W., ktorí v zmysle zákona zodpovedajú za škodu, ktorú spôsobil spoločným konaním s L. Z.
a spolu s ňou sú aj solidárne zodpovední za jej nahradenie poškodeným. Na tomto konštatovaní nemôže
nič zmeniť ani skutočnosť, že odvolací súd sa odvoláva na judikatúru českých súdov a to bez toho,aby uviedol, akých právnych vecí sa tieto rozhodnutia týkajú a čo majú spoločné s predmetnou trestnou
vecou. Zdôraznili, že v zmysle ústavy sudcovia sú viazaní ústavou a zákonmi nie precedensmi českých
súdov. Prvostupňový súd nemôže v jeho počínaní ospravedlniť ani to, že jeho rozhodnutie vychádza zo

záverov odvolacieho súdu, ktorými je v zmysle § 226 OSP viazaný. Žalobkyne opätovne poukázali
na závery trestných súdov, s ktorých jednoznačne vyplýva, že L. Z. a nebohý P. W. finančnú hotovosť
vyplývajúcu zo zmluvy o pôžičke vo výške 615.000 Sk dlžníkom neodovzdali, preto okresný súd nemohol
dospieť k opačným zisteniam. Vzhľadom na tieto dôvody považovali rozhodnutie súdu prvého stupňa
za vecne nesprávne a právne neudržateľné a na základe podaného odvolania sa domáhali jeho zmeny

tak, že napadnuté právne úkony budú vyhlásené za neplatné.

K odvolaniu žalobkýň sa vyjadrili žalované, ktoré uviedli, že podľa ich názoru odvolanie nespĺňa
náležitosti uvedené v § 205 ods. 1 OSP, nakoľko nenapáda rozsudok súdu prvého stupňa, len
rozhodnutie Krajského súdu v Trnave ako odvolacieho súdu, ktorým zrušil rozsudok súdu prvého stupňa.
Podľažalovanýchsauvedenéprávoplatnétrestnérozhodnutianevzťahujúaanisanevyjadrujúkčinnosti

právneho predchodcu žalovaných, nakoľko P. W. nebol právoplatným rozsudkom uznaný vinným zo
spáchania žiadneho trestného činu. Poukázali tiež na skutočnosť, že podvodné konanie Z. opísané
v trestnom rozsudku malo spočívať v podsunutí k podpisu kúpnopredajnej zmluvy. Platnosť uzavretej
zmluvy o pôžičke a záložnej zmluvy neboli spochybnené ani v trestnom konaní. P. W. sa nepodieľal
na podvodnom konaní Z., vo veci vystupoval len ako veriteľ, ktorý v dobrej viere poskytol žalobkyniam

peniaze. Skutočnosť, že ich následne odovzdali Z. a tá im ich nevrátila, je výlučne zodpovednosťou
žalobkýň a nemôže byť na ťarchu žalovaných. K argumentácii žalobkýň, že judikatúra súdov nie je
záväzná, nakoľko takéto rozhodnutia netvoria v kontinentálnom systéme práva prameň práva uviedli,
že uvedený postoj je prekonaný a určitá miera záväznosti predchádzajúcich rozhodnutí súdov je v
súčasnosti v dôsledku akcentovania dodržiavania ústavného princípu predvídateľnosti práva ako aj

odklonu o prísneho právneho formalizmu a pozitivizmu, nielen v teórii ale aj v rozhodovacej praxi
najvyšších súdov akceptovaná. Vzhľadom na tieto dôvody považujú napadnutý rozsudok za vecne
správny a žiadajú jeho potvrdenie.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len OSP),

po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou - podal ho účastník konania (§ 201 OSP),
proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 OSP), a to v zákonom
stanovenej lehote - včas (§ 204 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v medziach
daných rozsahom a dôvodmi odvolania, postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods.
2 OSP) a dospel k záveru, že je dôvodné rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť.

Senátodvolaciehosúdutotorozhodnutievydalpomeromhlasov3:0,t.j.jednomyseľne(§3ods.9zákona
č. 757/2004 Z. z.).

Odvolací súd vo veci rozhodol podľa ustanovenia § 214 ods. 2 OSP bez nariadenia odvolacieho
pojednávania tak, že rozsudok verejne vyhlásil, nakoľko vec bola ústne prejednaná pred súdom prvého

stupňa a v odvolacom konaní nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejedná sa o
konanie, v ktorom by súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania a je
potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nejde ani o konanie vo veciach porušovania zásady
rovnakého zaobchádzania a nariadenie pojednávania nevyžaduje ani dôležitý verejný záujem.

Podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V predmetnej veci odvolací súd rozhoduje už druhý krát, keď v predchádzajúcom rozhodnutí zrušil
rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom súd prvého stupňa sa v zmysle
§ 226 OSP v ďalšom konaní riadil vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu.

Súd prvého stupňa svojím prvým rozsudkom zo dňa 09.06.2010 rozhodol tak, že určil, že zmluva o

pôžičke a tiež záložná zmluva na nehnuteľnosti žalobkýň, ktoré boli uzatvorené medzi žalobkyňami v 1.
až 3. rade a právnym predchodcom žalovaných P. W., sú neplatné. Vo zvyšnej časti týkajúcej sa určenia
neplatnosti notárskej zápisnice o uznaní dlhu a súhlase s vykonateľnosťou súd žalobu zamietol. Proti
vyhovujúcej časti nároku žalobkýň podali žalované odvolanie a rozhodnutím pod č. k. 9Co/242/2010odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie. Vo svojom rozhodnutí uviedol, že Najvyšší súd ČR v rozhodnutí R 36/2008 (sp. zn. 21
Cdo/826/2005) judikoval, že zmluva, pri ktorej uzavretí jeden z účastníkov úmyselne predstieral určitú

vôľu so záverom, aby tým vyvolal u druhého účastníka omyl, alebo tým využil jeho omyl, nie je neplatná
pre nedostatok vážnej vôle ani pre rozpor zo zákonom. Podvodné konanie jedného z účastníkov zmluvy
pri jej uzavretí je dôvodom relatívnej neplatnosti zmluvy, ktorej sa môže úspešne dovolať len druhý
účastník zmluvy. Je v danom prípade dôvodné skúmať, či došlo k podvodnému konaniu aj u P. W. a či
konanie P. W. a L. Z. malo za následok neplatnosť právnych úkonov uzavretých medzi žalobkyňami a

právnym predchodcom žalovaných P. W. v zmysle § 49a OZ. V konaní tak bolo potrebné
zaoberať sa samostatne konaním zosnulého P. W. a samostatným konaním L. Z.. Skutok, ktorým je súd
v tomto konaní viazaný sa vzťahuje predovšetkým v trestnom konaní k obžalovanej a odsúdenej L. Z.
a čo sa týka P. W., jeho konanie je potrebné analyzovať zadovážením ako trestného spisu vedúceho k
odsúdeniu L. Z., tak i trestného spisu ktorého konanie smerovalo voči P. W..

Vzhľadom na odvolanie žalobkýň, ktorého ústredným argumentom je nesprávnosť rozhodnutia
odvolacieho súdu, ktorým bol zrušený rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátená na ďalšie konanie,
považuje odvolací súd za potrebné vyjadriť sa aj k týmto dôvodom odvolania. Odvolací súd zrušil
rozsudok súdu prvého stupňa z dôvodu podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP teda, že súd prvého stupňa
vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne

zistil skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie spočívalo v tom, že súd prvého stupňa nemal použiť
ust. § 37 a 39 OZ, ale mal posudzovať relatívnu neplatnosť predmetných zmlúv podľa § 49a OZ, s
čím súvisí aj nedostatočne zistený skutkový stav, nakoľko súd prvého stupňa sa nezaoberal zisťovaním
skutočností, či žalobkyne boli pri uzatváraní zmlúv, ktorých neplatnosť sa má v konaní vysloviť, uvedené
do omylu konaním P. W.. K možnosti odvolávania sa na judikatúru súdov odvolací súd uvádza, že

obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa
pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II.
ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí
orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na
ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických a právnických osôb k

orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu
o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne
a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04,
III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v
právnom poriadku Slovenskej republiky charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich

v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené
v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere
v spravodlivé súdne konanie (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22. 11. 2011, č. k. IV.
ÚS 499/2011-25).

Súd prvého stupňa vo svojom skoršom rozhodnutí poukázal na súdnu judikatúru - na rozhodnutie
Najvyššieho súdu ČR 18/2007. Odvolací súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí uviedol, že tento právny
názor vyplývajúci zo súdnej judikatúry bol už medzičasom prekonaný, pričom odvolací súd sa stotožnil s
týmto názorom a podrobne vysvetlil, ako k nemu dospel. Ak by mal protichodný názor, v záujme právnej
istoty a ochrany legitímnych očakávaní, aby sa v skutkovo rovnakých veciach rozhodovalo rovnako,

by musel odôvodniť, prečo má iný právny názor ako ustálená judikatúra. V zmysle rozhodnutia NS
ČR R 36/2008, v ktorom bol vyslovený právny názorom s ktorým odvolací súd nemal dôvod sa
nestotožniť, ak právny úkon bol uzatvorený v dôsledku podvodného konania jedného z účastníkov,
ktorý bol právoplatným rozhodnutím uznaný za vinného zo spáchania trestného činu podvodu, treba
neplatnosť právneho úkonu posudzovať podľa § 49a OZ, nakoľko účastníkovi, ktorý konal v omyle

musí byť daná možnosť rozhodnúť sa, či sa neplatnosti chce dovolať. Dôvodom takéhoto postoja je
skutočnosť, že právny úkon môže byť aj na prospech účastníka, ktorý konal v omyle.

V danej veci je pri preukazovaní omylu žalobkýň a preukazovaní, že P. W. tento omyl vyvolal, resp. o
ňom vedel, najpodstatnejšou otázka, do akej miery je civilný súd viazaný rozhodnutím orgánu v trestnom

konaní. K tejto otázke už v predošlom rozhodnutí odvolací súd zaujal právny názor, na ktorom zotrváva.

Z ust. § 135 ods. 1 vyplýva, že súd je viazaný rozhodnutím príslušného orgánu o tom, že bol spáchaný
trestný čin a kto ho spáchal, inými slovami je viazaný odsudzujúcim rozsudkom v trestnom konaní v tejčasti, že určitý páchateľ spáchal určitý trestný čin. V predmetnej veci neexistuje právoplatný rozsudok,
ktorým by bol P. W. uznaný vinným z podvodného konania týkajúceho sa uzatvárania zmluvy o pôžičke
a záložnej zmluvy. Skutočnosť, že v odsudzujúcom rozsudku týkajúcom sa L. Z., je uvedené, že L. Z.

po predchádzajúcej dohode s P. W. spáchala trestný čin podvodu v spolupáchateľstve, nič nemení na
skutočnosti, že P. W. nebol právoplatne uznaný vinným zo spáchania tohto trestného činu. Navyše je
potrebné podotknúť, že podvodné konanie uvedené v trestnom rozhodnutí spočíva v podstrčení kúpnych
zmlúv, nie v uzatváraní zmluvy o pôžičke a záložnej zmluvy. Je potrebné zdôrazniť, že trestné stíhanie
P. W. bolo len začaté, no žiadne relevantné úkony v ňom neboli vykonané - P. W. nebol ani vypočutý a

následne bolo trestné stíhanie zastavené.

Vzhľadom na túto skutočnosť bolo potrebné v konaní preukázať inými dôkaznými prostriedkami, že
P. W. pri podpise zmluvy o pôžičke a záložnej zmluvy podvodným konaním (napr. tým, že bol vopred
dohodnutý s L. Z., že žalobkyniam sumu pôžičky nevráti) uviedol žalobkyne do omylu, pričom ak by
o tejto skutočnosti žalobkyne vedeli, zmluvy by neuzatvorili. Dôkazné bremeno ohľadom preukázania

týchto skutočností však leží na žalobkyniach.

Podľa § 49a OZ právny úkon je neplatný, ak ho konajúca osoba urobila v omyle vychádzajúcom zo
skutočnosti, ktorá je pre jeho uskutočnenie rozhodujúca, a osoba, ktorej bol právny úkon určený, tento
omyl vyvolala alebo o ňom musela vedieť. Právny úkon je takisto neplatný, ak omyl táto osoba vyvolala

úmyselne. Omyl v pohnútke nerobí právny úkon neplatným.

Omylvzmysle§49aOZspočívavtom,žejednajúcimalnesprávnu(nedostatočnú)predstavuoprávnych
účinkoch úkonu. Omyl je právne významný, teda má za následok neplatnosť právneho úkonu, ak právny
úkon urobila konajúca osoba v omyle vychádzajúcom zo skutočnosti, ktorá bola pre urobený právny

úkon rozhodujúca a bez ktorej by k právnemu úkonu nebolo došlo, a osoba, ktorej bol právny úkon
určený, tento omyl buď vyvolala alebo o ňom musela vedieť a druhú stranu na tento omyl neupozornila.
Ak bol omyl vyvolaný úmyselne (ľstivo) osobou, ktorej bol právny úkon určený, je neplatný bez ohľadu
na to, či sa týkal rozhodujúcej skutočnosti pre uzatvorenie právneho úkonu.

Žiadnym dôkazom nebola v konaní preukázaná taká skutočnosť, že právny predchodca žalovaných P.
W. uviedol žalobkyne do omylu alebo vedel o ich omyle o takej skutočnosti, ktorá bola pre žalobkyne
rozhodujúca pre uzatvorenie právneho úkonu, resp. že úmyselne uviedol žalobkyne do omylu.

Žiadnym dôkazom nebola preukázaná predošlá dohoda P. W. a L. Z., že L. Z. žalobkyniam pôžičku

nevráti,resp.vedomosťP.W.,žeL.Z.žalobkyniampôžičkunevráti,atakP.W.budemôcťuspokojiťsvoju
pohľadávkuzozálohužalobkýň,pričomL.Z.buďsamaalebospolusP.W.sanaúkoržalobkýňobohatia.
Jediné, čo vyplýva z trestného rozsudku (pričom netreba zabúdať na skutočnosť, že právoplatne bolo
rozhodnuté len o skutku a vine L. Z.), že dohoda medzi L. Z. a P. W. sa týkala podstrčenia kúpnej
zmluvy žalobkyniam, prostredníctvom ktorých by sa P. W. stal vlastníkom založených nehnuteľností a

tak jednoduchšie uspokojil svoju pohľadávku voči žalobkyniam ako prostredníctvom výkonu záložného
práva a ešte by sa aj obohatil na úkor žalobkýň, nakoľko suma pôžičky bola nižšia ako cena založených
nehnuteľností. V predmetnom konaní sa ale nerozhoduje o neplatnosti kúpnej zmluvy, ale o neplatnosti
zmluvy o pôžičke a záložnej zmluvy.

Aj z výpovedí či už v tomto konaní alebo v trestnom konaní vyplýva (najmä z výpovede žalobkyne v
3. rade v trestnom konaní na čl. 576 trestného spisu - čo bola jej prvá výpoveď ohľadom predmetnej
veci), že Z. jej spomenula, že by vedela zohnať byt, nakoľko vedela, že žalobkyňa v 3. rade má záujem
odsťahovať sa z rodičovského domu; žalobkyňa v 3. rade však nemala peniaze, preto jej Z. ponúkla, že
by jej vedela zohnať aj peniaze, ale že je potrebné ručiť nejakou nehnuteľnosťou. Žalobkyňa v 3. rade

uviedla, že o tom by sa musela dohodnúť s mamou (žalobkyňou v 1. rade) a sestrou (žalobkyňou v 2.
rade), následne sa Z. stretla aj s mamou a sestrou, pričom im vysvetlila, že ručenie za pôžičku bude
iba formalitou a nehrozí, že by mohli prísť o dom. Až o dva roky neskôr žiadala o opravu tejto svojej
výpovede v trestnom konaní v tom zmysle, že pôžička nebola pre nich, ale pre Z., ktorá si chcela kúpiť
byt pre seba. Rovnako tak žalobkyňa v 3. rade vo svojej výpovedi v tomto konaní (na čl. 414) uviedla,

že vedela, že sa jedná o zmluvu o pôžičke a záložnú zmluvu a že tam figuruje ako dlžník, uviedla ale,
že peniaze boli pre Z..Vzhľadom na túto skutočnosť je nepochybné, že žalobkyne (minimálne žalobkyňa v 3. rade a v konaní
nebolo namietané, že žalobkyňa v 3. rade uviedla žalobkyňu v 1. a 2. rade do omylu) vedeli, že si berú
od P. W. pôžičku, ktorú dajú L. Z., pričom za vrátenie tejto pôžičky sa zaručili svojimi nehnuteľnosťami.

V priebehu konania ďalej žalobkyne spochybňovali, že im bola pôžička odovzdaná, čo by malo
za následok, že zmluva o pôžičke nikdy nevznikla, nakoľko ide o reálny kontrakt, ktorý vzniká až
odovzdaním plnenia. Túto skutočnosť preukazuje veriteľ - teda žalované ako právni nástupcovia P. W..
Dôkazom je v prvom rade vyhlásenie žalobkýň v zmluve o pôžičke, že im bola pôžička

odovzdaná. Túto skutočnosť potvrdili aj výpovede P. W. a svedkov Z. a Z.. Žalobkyne neprodukovali
žiaden dôkaz, ktorým by preukázali, že im peniaze odovzdané neboli. Tým sa im nepodarilo vyvrátiť
tvrdenie žalovaných, že peniaze boli žalobkyniam odovzdané, preukázané ich vyhlásením a podpismi
v zmluve o pôžičke a výpoveďami svedkov. To, že peniaze potom odovzdali Z., nič nemení na tom, že
zmluva o pôžičke bola platne uzatvorená.

Žalobkyne ďalej žiadnym dôkazom nepreukázali, že medzi P. W. a L. Z. existovala dohoda, resp.
vedomosť o tom, že Z. im pôžičku nevráti a W. uspokojí svoju pohľadávku zo zálohu, pričom sa
Kozmérová sama resp. spolu s W. na ich úkor obohatí. Žalobkyne nepreukázali a ani netvrdili žiadne iné
skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné konštatovať, že P. W. ich pri uzatváraní zmluvy o pôžičke
a záložnej zmluvy uviedol do omylu alebo, že o ich omyle vedel. Naopak, žalobkyne boli uzrozumené

s tým, že uzatvárajú zmluvu o pôžičke, ktorej splnenie je zabezpečené záložným právom v prospech P.
W. na ich nehnuteľnosti, pričom sa spoliehali na to, že L. Z. za nich včas pôžičku splatí. Nakoľko L. Z.
im pôžičku nevrátila, zodpovedá im za škodu, ktorú im spôsobila porušením tejto právnej povinnosti.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd v zmysle § 219 ods. 1 a 2 OSP napadnutý rozsudok súdu

prvého stupňa ako vecne správny potvrdil, pričom sa stotožnil i s jeho odôvodnením, na ktoré poukazuje.

Podľa § 224 ods. 4 OSP ak odvolací súd rozhoduje o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci samej, ktorým
nebolo rozhodnuté o trovách konania z dôvodu postupu podľa § 151 ods. 3, o trovách odvolacieho
konania rozhodne súd prvého stupňa.

Pretože súd prvého stupňa vyslovil, že o náhrade trov konania bude rozhodnuté po právoplatnosti

rozhodnutia vo veci samej (§ 151 ods. 3 OSP), súd prvého stupňa rozhodne i o trovách tohto odvolacieho
konania.

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.