Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 28, 2012

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2Cob/83/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8310206660
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2012
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2012:8310206660.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Majerníka a členov senátu

JUDr. Ireny Dobňákovej a JUDr. Milana Šebeňa v právnej veci žalobcu: Ing. S. V., rod. A., nar. XX. X..
XXXX, XXX XX T. W. S. XXX, právne zastúpenej JUDr. Valerijom Podoľským, advokátom, Námestie
slobody 1, 066 01 Humenné, proti žalovanému: T. M., V. XXXX/XX, XXX XX S., IČO: 43 338 321,
právne zastúpenému JUDr. Štefanom Práznovským, advokátom, Ul. 26. novembra 1, 066 01 Humenné,
o zaplatenie 11.000,- eur s prísl., o odvolaniach žalobcu i žalovaného proti rozsudku Okresného súdu
Humenné č.k. 21Cb/49/2010 - 169 zo dňa 24. 6. 2011, zhodou hlasov členov senátu takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok vo výroku o náhrade trov štátu.

P o t v r d z u j e rozsudok v ostatnej napadnutej časti.

Žiadny z účastníkov n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 1.000,- eur
ako aj úrok z omeškania z tejto sumy vo výške 9 % ročne od 27. 2. 2010 do zaplatenia, všetko do 3
dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol, žalovanému náhradu trov konania
nepriznal a zároveň rozhodol, že žalobkyňa nie je povinná zaplatiť trovy štátu na účet Okresného súdu
Humenné.

V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že žalobou podanou na súd dňa 15. 6. 2010 sa žalobkyňa proti
žalovanému domáhala zaplatenia zmluvnej pokuty vo výške 11.000,- eur s 9 % ročným úrokom z
omeškania od 27. 2. 2010 do zaplatenia, dohodnutej za nedodržanie termínu odovzdania diela, za čas

meškania od dohodnutého termínu odovzdania diela (1. 11. 2009) až do odstúpenia od zmluvy (11.
1. 2010). Už rozsudkom č. k. 21Cb/49/2010 - 76 zo dňa 22. 10. 2010 súd o tejto žalobe rozhodol
tak, že zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni 4.000,- eur s úrokom z omeškania od 27. 2. 2010 do
zaplatenia a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Na základe odvolania žalovaného Krajský súd v
Prešove, ako súd odvolací, uznesením č.k. 2Cob/49/2010 - 140 zo dňa 14. 4. 2011 rozsudok súdu
prvého stupňa v napadnutej časti, t.j. vo výroku, ktorým bolo žalobe čiastočne vyhovené ako aj vo výroku
o náhrade trov konania zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

V dôvodoch rozhodnutia odvolací súd uviedol, že úlohou súdu prvého stupňa bude v ďalšom konaní
venovať sa otázkam možnosti plnenia záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o dielo žalovaným po 1. 11.
2009, pretože len po posúdení týchto skutočností bude možné dospieť k záveru, či je možné žalobkyni
priznať len zmluvnú pokutu podľa prvej vety čl. 1 druhého odseku Dodatku k zmluve, t.j. 1.000,- eur zaomeškanie dohodnutého termínu dokončenia diela 1. 11. 2009, alebo aj nárok na zmluvnú pokutu za
každý ďalších 7 dní omeškania s dokončením diela po dohodnutom termíne dokončenia diela dňa 1. 11.
2009. Súd prvého stupňa mal tak skúmať, či po 1. 11. 2009 nastala nemožnosť plnenia, a tým či došlo k

ukončeniu Zmluvy o dielo, pretože žalobkyňa pred odvolacím súdom pripustila, že je možné, že zakázala
žalovanému dielo vykonávať. Súd prvého stupňa ďalej v dôvodoch rozhodnutia poukázal na aplikáciu
ust. § 226 O.s.p. a konštatoval v zmysle dôvodov rozhodnutia odvolacieho súdu aj to, že až do času,
keď objednávateľ diela nevyužije svoje právo od zmluvy odstúpiť, nie je vylúčené, aby zhotoviteľ plnil a
zhotovené, dokončené dielo aj objednávateľovi odovzdal a objednávateľ je v zásade povinný aj prevziať

toto dielo, aj keď odovzdané neskoro. Preto sa súd prvého stupňa venoval otázkam možnosti plnenia
záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o dielo po 1. 11. 2009. V konaní nebolo medzi stranami sporným, že
dňa 12. 8. 2009 uzavreli Zmluvu o dielo podľa § 536 a nasl. Obch. zák., predmetom ktorej bola realizácia
demontáže súčasnej strechy, montáž krovu a krytiny a zhotovenie podkrovia, vrátane dodávky materiálu
podľa realizačnej projektovej dokumentácie a pokynov objednávateľky, a to na stavbe domu žalobkyne.
Dodatkom č. 1 k zmluve zo dňa 7. 9. 2009 zmluvné strany upravili termín odovzdania predmetu stavby

tak, že predmet zmluvy bude objednávateľke odovzdaný dňa 1. 11. 2009. Pre prípad nedodržania
dohodnutého termínu odovzdania stavby do užívania zmluvné strany dohodli, že zhotoviteľ v takom
prípadezaplatízmluvnúpokutuvovýške1.000,-eurformouzľavyzdohodnutejmaximálnejcenyzadielo
a pri predlžení dohodnutého termínu o každých aj začatých 7 dní ďalších 1.000,- eur. Medzi účastníkmi
nebolo v konaní sporným ani to, že zhotoviteľ v dohodnutom čase dielo nevykonal a objednávateľke ho

neodovzdal. Pre nedodržanie termínu odovzdania predmetu diela, ako podstatného porušenia zmluvnej
povinnosti zhotoviteľom, žalobkyňa oznámila listom zo dňa 11. 1. 2010 žalovanému odstúpenie od
Zmluvy o dielo. Po vrátení veci odvolacím súdom súd prvého stupňa z výsluchov účastníkov ustálil, že
dielo nebolo dokončené ani v dohodnutom termíne 1. 11. 2009. Pre vec samotnú bolo dôležitým aj to,
že žalovaný nespochybňoval ani to, že by dielo objektívne do 1. 11. 2009 dokončil. Opakovane vo svojej

výpovedi uviedol, že do tohto termínu by dielo nestihol dokončiť, a preto išiel za žalobkyňou, aby mu
predlžila termín dokončenia diela, avšak k dohode o zmene termínu dokončenia diela už nedošlo. Po
citácii ust. § 575 ods.1 Obč. zák., § 352 ods. 4 Obch. zák., § 354 Obch. zák. a § 351 ods. 1 Obch. zák.
súd prvého stupňa uzavrel, že odstúpením od zmluvy zanikajú všetky práva a povinnosti strán zo zmluvy.
Odstúpenie od zmluvy sa však netýka nároku na náhradu škody, ani zmluvných ustanovení týkajúcich

sa voľby práva a nezaniká ani povinnosť platiť zmluvnú pokutu. Povinnosť platiť zmluvnú pokutu by
však zanikla v prípade, ak by zmluvná strana nesplnila svoju povinnosť vyplývajúcu jej zo zmluvy v
dôsledku, že sa jej plnenie stalo nemožným. Pre zánik povinnosti platiť zmluvnú pokutu je potrebné
posúdiť,kedyboloplneniezostranydlžníka,t.j.vtomtoprípadežalovanéhoeštemožné,odkedysastalo
nemožným a aký právny význam treba priznať ťažkosti plnenia. V zásade nie je vylúčené, aby žalovaný

na dohodnutom diele pracoval, a to až dovtedy, kým žalobkyňa nevyužila svoje právo od zmluvy odstúpiť
a žalobkyňa bola povinná toto dielo prevziať, aj keď by bolo odovzdané neskoro. Žalobkyňa využila svoje
právo od zmluvy odstúpiť listom zo dňa 11. 1. 2010. Dôvodom odstúpenia bolo nedodržanie termínu
dokončenia diela. Na základe odstúpenia od zmluvy by teda k nemožnosti plnenia došlo až 11. 1. 2010,
resp. dňom, kedy bolo odstúpenie od zmluvy doručené žalovanému, kedy nastali účinky odstúpenia

od zmluvy a dovtedy by bolo plnenie zo strany žalovaného možné. Z výpovedí účastníkov i z ďalšieho
vykonaného dokazovania však súd dospel k záveru, že žalovaný nemohol na realizácii diela pokračovať
ani po 1. 11. 2009. Došlo teda k nemožnosti plnenia, a to v dôsledku správania žalobkyne, ktorá
zamedzilažalovanémuprístupnastavenisko.Žalobkyňatotopripustilavosvojomvyjadrení,keďuviedla,
že v rozčúlení mohla povedať žalovanému , aby na stavenisko nechodil. Z konania však nevyplynulo,

že by pred 1. 11. 2009 žalobkyňa žalovanému zakázala vstup na stavenisko. Tvrdenia účastníkov si v
tomto rozporovali. Boli však preukázané tvrdenia žalobkyne, ktorá zháňala žalovaného, ktorý sa dlhšie
neukazoval na stavbe a už bolo zrejmé, že sa stavba nedokončí v lehote dohodnutej v zmluve. Snažila
sa ho dovolať na mobilný telefón, volala mu aj domov, rozprávala s jeho otcom a dokonca mu zaslala list
zo dňa 26. 10. 2009, ktorým ho vyzývala na dokončenie diela podľa zmluvy v dohodnutom termíne. Je

teda zrejmé, že žalobkyňa v tomto smere nemohla v danej dobe urobiť nič viac. Už v predchádzajúcom
rozhodnutí súd prvého stupňa poukázal na listinné dôkazy - korešpondenciu medzi účastníkmi, ktoré
potvrdili tvrdenia žalobkyne o tom, že mu neznemožnila vykonávať dielo v dohodnutom termíne do 1.
11. 2009. Za takéhoto stavu má žalobkyňa nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 1.000,- eur,
pretože k dokončeniu diela v tomto termínu nedošlo. Ide o objektívnu zodpovednosť žalovaného za

tento stav, ktorý on sám aj priznal, keď uviedol, že dielo v tomto termíne dokončené nebolo a ani by ho
nestihol v tomto termíne dokončiť. Nárok na zmluvnú pokutu je objektívny. Žalobkyňa však pripustila, že
žalovanému v rozčúlení a aj podobne jeho otcovi pri osobnom stretnutí povedala, že ich nechce už na
stavbe po 1. 11. 2009 vidieť. Toto súd prvého stupňa vyhodnotil aj s odkazom na predchádzajúci názorodvolacieho súdu za nemožnosť plnenia zo strany žalovaného. Preto nárok na ďalšiu zmluvnú pokutu
súd už žalobkyni nepriznal. Zdôraznil, že o nemožnosť plnenia podľa § 575 Obč. zák. a § 352 Obch.
zák. sa nejedná len v prípade objektívnej nemožnosti splnenia záväzku, ale aj v dôsledku toho, že pre

okolnosti subjektívnej povahy nemôže dlžník splniť tento svoj záväzok. Preto žalobný návrh vo zvyšnej
časti zamietol. Zdôraznil, že nevykonal návrh žalovaného na realizáciu dôkazu výsluchom jeho matky,
ktorá vraj mala počuť, ako žalobkyňa zakázala žalovanému vstup na stavenisko. Považoval tento návrh
za účelový s tým, že označená svedkyňa je blízkou osobou žalovaného, predtým nebola navrhnutá
na výsluch, pričom ona priamo ani nemala telefonovať so žalobkyňou, ale mala byť len prítomná pri

tom, ako jej manžel - otec žalovaného s ňou telefonoval. Súd pritom bral do úvahy korešpondenciu
medzi účastníkmi pred súdnym konaním a z toho vyplynul aj záver o nadbytočnosti označeného dôkazu.
Žalobkyni priznal aj uplatňované úroky z omeškania z priznanej sumy. Odkázal pritom na aplikáciu ust. §
365 a § 369 ods. 1 Obch. zák. Úroky z omeškania boli medzi účastníkmi dohodnuté. Preto v dohodnutej
výške boli aj žalobkyni priznané.

Výrok o náhrade trov konania medzi účastníkmi súd odôvodnil ust. § 150 ods. 1 O.s.p. Mal za to, že

vo veci ide o dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré nemusí byť výnimočne náhrada trov celkom
alebo sčasti priznaná. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že porušenie Zmluvy o dielo spôsobil
žalovaný,atoakopodnikateľ,ktorýobjektívnenedokončildielovdohodnutomtermíne.Súdmunepriznal
náhradu trov konania, hoci bol v prevažnej časti úspešnejší v konaní. Nepriznal tieto ani žalobkyni,
pretože táto bola v konaní neúspešnejšia. Dôvody osobitného zreteľa súd videl v charaktere celého

sporu a v porušení povinnosti žalovaného dokončiť dielo riadne a včas.

Výrok o nepriznaní náhrady trov štátu súd odôvodnil tým, že v konaní bol žalovaný čiastočne oslobodený
od súdneho poplatku za odpor proti platobnému rozkazu. Podľa výsledku konania by mala žalobkyňa
zaplatiť tento súdny poplatok, ktorý súd prvého stupňa označil ako povinnosť zaplatiť trovy štátu. Pretože
o trovách konania rozhodol súd v zmysle ust. § 150 ods. 1 O.s.p., rozhodol aj tom, že žalobkyňa nie

je povinná „trovy štátu“ zaplatiť.

Proti tomuto rozsudku, proti jeho výrokom, ktorými bolo žalobe vyhovené, ako aj proti výrokom o náhrade
trov, podal včas odvolanie žalovaný. Podľa jeho názoru je rozhodnutie súdu prvého stupňa v tejto
časti nesprávne. Zistený skutkový stav súd prvého stupňa nesprávne posúdil. Jemu, ako zmluvnému
partnerovi žalobkyne, bolo znemožnené dielo riadne dokončiť už okolo 12. 10. 2009, kedy mu žalobkyňa

zakázala vstúpiť na miesto vykonania diela. Toto vyplynulo aj z výpovede svedkov M. M. i B. K.. O
telefonickom rozhovore s otcom mala vedomosť aj matka S. M., ktorej výsluch však súd prvého stupňa
napriek jeho návrhu nevykonal. Odňal mu tak právo na spravodlivý právny proces. Postup žalobkyne,
keď mu znemožnila vstúpiť na miesto vykonania diela, možno označiť de iure aj ako odstúpenie od
zmluvy.Podľaust.§565Obch.zák.všakobjednávateľdielaniejeoprávnenýodstúpiťodzmluvy,akvady

diela včas neoznámil zhotoviteľovi, čo je aj prípad žalobkyne. Vytýka súdu prvého stupňa, že v dôvodoch
rozhodnutia prezentuje úvahy o jeho možnosti dielo dokončiť. Súd prvého stupňa vážne pochybil, aj
keď prehliadol, že žalobkyňa mu znemožnila dielo dokončiť, keď si ešte v čase účinnosti zmluvy o dielo
najala na dokončenie diela iné fyzické osoby. Za takéhoto stavu súd nemôže konštatovať, že mohol
v diele pokračovať v priebehu októbra 2009, či i po 1. 11. 2009. Na stavbe už pracoval niekto úplne

iný a dielo dokončoval. Je preto protiprávne, aby sa od neho požadoval sankčný postih. Odstúpenie
od zmluvy listom zo dňa 11. 1. 2010 považuje za právne ničotné. Nesúhlasí ani s rozhodnutím súdu
o náhrade trov konania. Úspech žalobkyne bol v tomto konaní iba nepatrný. Dôvod, ktorý súd prvého
stupňa označil ako hodný osobitného zreteľa, nie je daný a takáto aplikácia by vlastne nesprávne
zakladala nepriznávanie trov konania úspešnejšiemu účastníkovi konania v drvivej väčšine sporových

vecí. Žalobkyňa mu zakázala vstúpiť na miesto vykonávania diela, preto dielo nemohol dokončiť. Ešte
v októbri 2009 na miesto neho začala na dokončení diela pracovať iná skupina fyzických osôb, preto
nástup týchto osôb na pracovisko mu de facto i de iure bolo žalobkyňou znemožnené v diele pokračovať.
Žiada preto, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobný návrh žalobkyne
v celom rozsahu zamietne a prizná mu aj trovy prvostupňového i odvolacieho konania.

Proti rozsudku včas podala odvolanie aj žalobkyňa. Napadla rozsudok súdu prvého stupňa v tej časti,
ktorou bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá. Podľa jej názoru v tejto časti súd prvého stupňana základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne právne
vec aj posúdil. Nemožnosť plnenia zo strany žalovaného nebola podložená a preukázaná žiadnym z
relevantných dôkazov. Žalovanému nebolo ani fyzicky ani inak bránené chodiť na stavbu a dokončiť

dielo, k zhotoveniu ktorého sa zaviazal. Žalovaný aj vo vyjadrení na pojednávaní dňa 24. 6. 2011 uviedol,
že písomne nežiadal žalobkyňu o predlženie termínu dokončenia diela. Snažil sa riešiť toto osobne
ústne, čo sa však nedalo. Vyjadril sa aj tak, že si bol vedomý, že mal podľa zmluvy písomne žiadať o
predlženie termínu dokončenia diela. Tvrdenia o zákaze vstupu na stavbu a nemožnosť dokončiť dielo
v náhradnom termín sú hypotetické, ničím nepodložené. Objektívne a subjektívne je zodpovedný za

dokončenie diela žalovaný, ktorý porušil zmluvné dojednania a zákon. Za svojvoľný odchod zo stavby
má žalovaný niesť plnú zodpovednosť a zaplatiť pokutu, ktorá bola dojednaná pre takýto prípad. Právne
posúdenie veci aplikáciou § 575 Obč. zák. a § 352 Obch. zák. je rozporovateľné, pretože okolnosť
subjektívnej povahy, pre ktorú nemôže dlžník splniť svoj záväzok, je viazaná na dlžníka a nie na
žalobkyňu a jej konanie - údajný zákaz vstupu na stavbu. Subjektívna nemožnosť plnenia žalovaným
ani súdom nebola preukázaná. Navrhuje preto v napadnutej časti rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť

a priznať jej aj zmluvnú pokutu vo výške 3.000,- eur s úrokom z omeškania, tak ako to bolo uplatnené.

Žalovaný k odvolaniu žalobkyne podal písomné vyjadrenie, v ktorom odkázal na svoje odvolanie proti
rozsudku a zdôraznil, že aj sama žalobkyňa v odvolaní uvádza, že pripustila, že mu mohla, ako i jeho
otcovi, v rozčúlení povedať, že ho nechce na stavbe vidieť. Jej úvahy o možnosti dokončiť dielo nie
sú pravdivé. Z akého dôvodu by potom od neho i jeho otca pýtala späť 10.000,- eur. On od polovice

októbra, ani po 1. 11. 2009, v dokončení diela pokračovať nemohol a žalobkyňa dala dokončenie diela
v tom čase realizovať iným osobám. Žiada preto rozhodnúť v zmysle jeho podaného odvolania, žalobný
návrh žalobkyne v celom rozsahu zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania.

Odvolací súd prejednal podané odvolania bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.). Mal za
to, že si to nežiadajú skutočnosti uvedené v § 214 ods. 1 písm. a), b), c) O.s.p. Podľa § 211 ods.2 v

spojení s ust. § 156 ods. 3 O.s.p. odvolací súd miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na
úradnej tabuli súdu. Prihliadal aj na to, že z obsahu spisu nevyplýva, že by niektorý z účastníkov alebo
ich zástupca požiadal o doručovanie písomností aj elektronickými prostriedkami (§ 214 ods. 3 O.s.p.).

Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa i konanie, ktoré mu predchádzalo, odvolací súd preskúmal
v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p. Bol teda viazaný rozsahom a dôvodmi

podaného odvolania, nad rámec ktorých nebol oprávnený ani povinný rozhodnutie súdu prvého stupňa
preskúmavať. Výnimkou by mohli byť len prípadné vady konania, na ktoré odvolací súd prihliada, ak mali
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Po takomto preskúmaní napadnutého rozsudku i konania,
ktoré mu predchádzalo, odvolací súd dospel k záveru, že uplatnené odvolacie dôvody nie sú spôsobilé
privodiť zmenu, či zrušenie výroku rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorým bolo žalobe čiastočne

vyhovené, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá, ani proti výroku, ktorým účastníkom
nebola priznaná náhrada trov konania.

Užvpredchádzajúcomsvojomrozhodnutívoveciodvolacísúdvrámcipreskúmavaniarozhodnutiasúdu
prvého stupňa zdôraznil procesnú iniciatívu i zodpovednosť samotných účastníkov za to, že v sporovom
civilnom konaní, ovládanom zásadou prejednávacou, budú oni zhromažďovať rozhodujúce skutočností

svojimi tvrdeniami i dôkazmi o nich. Potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaná
hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny vzťah účastníkov. Po rozhodnutí
odvolacieho súdu po 14. 4. 2011 súd prvého stupňa nariadil na prejednanie veci pojednávanie, na
ktorom dal priestor účastníkom konania vyjadriť sa k skutočnostiam, ktoré boli označené odvolacím
súdom za potrebné zistiť pre rozhodnutie o podanej žalobe. Účastníci konania na pojednávaní dňa

24. 6. 2011 zaujali stanovisko k názorom, ktoré boli vyslovené odvolacím súdom a vyjadrili sa aj k
skutočnostiam, ktoré považovali za relevantné z pohľadu skutkového i právneho posúdenia veci. S
výnimkou návrhu na dôkaz výsluchom svedka - matky žalovaného žiadne ďalšie dôkazy zo strany
účastníkov konania v konaní neboli prednesené. Relevantným je tak posúdiť, či návrh na dôkaz, ktorý
bol prednesený žalovaným, týkajúci sa výsluchu jeho matky, bolo potrebné vo veci vykonať alebo súd

prvého stupňa správne postupoval a správne aj vyhodnotil v dôvodoch rozhodnutia, ak tento dôkaz
nevykonal. V tejto súvislosti odvolací súd pri aplikácii ust. § 120 ods. 1, § 132 O.s.p. zdôrazňuje, žesúd nie je viazaný dôkaznými návrhmi účastníkov potiaľ, že by bol povinný vykonávať všetky ponúknuté
dôkazy. Súd je oprávnený posúdiť všetky dôkazné návrhy a rozhodnúť, ktoré z týchto dôkazov vykoná.
Súd predovšetkým nevykoná dôkazy, ktoré sú pre vec nerozhodujúce a nemôžu smerovať k zisteniu

skutkového stavu veci, teda ku zisteniu skutočností predvídaných skutkovou podstatou právnej normy,
ani dôkazy, ktoré sú zjavne ponúknuté len preto, aby bol účelovo predlžovaný spor. Navrhovaná
svedkyňa sa mala vyjadriť len k tým skutočnostiam, ktoré už pred súdom prvého stupňa uviedol svedok
M. M.. Aj podľa samotného žalovaného mala byť len svedkom telefonického rozhovoru žalobkyne a M.
M.. Ak v konaní bol vypočutý priamy účastník tohto telefonického hovoru, je odvolací súd toho názoru, že

realizácia tohto dôkazu, navrhovaná žalovaným, nie je nevyhnutná pre zistenie skutočností potrebných
pre rozhodnutie v predmetnej veci. Ak toto robí žalovaný, ako jeden zo zásadných odvolacích dôvodov,
tak tento odvolací dôvod nemožno uznať za opodstatnený.

V nadväznosti na tieto závery je potom relevantným, že pri aplikácii § 153 ods. 1 O.s.p. je rozhodujúcim
pre vec skutkový stav zistený z vykonaných dôkazov, ako aj zo skutočností, ktoré medzi účastníkmi
neboli sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti niet dôvodných a závažných pochybností.

Odvolací súd nemá dôvod odchýliť sa od záverov, ktoré prijal v rozhodnutí č. k. 2Cob/4/2011 - 140 zo dňa
14. 4. 2011, tak ako sú uvedené na str. 9 v časti pod ad c) v druhom a nasledujúcich odstavcoch. Na túto
časť dôvodov rozhodnutia v celom rozsahu odkazuje odvolací súd aj v tomto svojom rozhodnutí. Obsah
čl. I. Dodatku k zmluve s použitím výkladových pravidiel pre prejav vôle (§ 266 Obch. zák.) svedčí záveru,
že na jednej strane sa zabezpečuje splnenie zmluvnej povinnosti zhotoviteľa dodať dielo v termíne

do 1. 11. 2009, ale na strane druhej počíta aj s tým, že zhotoviteľ diela bude pokračovať v realizácii
diela aj po 1. 11. 2009, aj keď s následkami postihu, či sankcie vo forme zmluvnej pokuty za každých
ďalších i začatých 7 dní omeškania s tým, že táto zmluvná pokuta sa odpočíta z konečnej ceny diela.
Ani dokazovanie realizované v predchádzajúcom konaní na odvolacom súde, či následne po zrušení
predchádzajúceho rozhodnutia odvolacím súdom na súde prvého stupňa, nesvedčia iným skutkovým

záverom než tým, že v dohodnutom termíne k 1. 11. 2009 žalovaný dielo neodovzdal, že do 1. 11.
2009 mal žalovaný voľný prístup na stavbu, nikto mu v prístupe na stavbu nebránil, že do tohto termínu
mohol sám alebo prostredníctvom tretích osôb dielo plniť a že žalobkyňa do 1. 11. 2009 neuzatvorila na
predmet dodávky zmluvu s iným subjektom. Ak súd prvého stupňa aj v teraz napadnutom rozhodnutí
poukazuje na dôkazy realizované pred súdom prvého stupňa výsluchom účastníkov, výsluchom svedkov

K. i M. M. a predovšetkým poukazuje na korešpondenciu medzi účastníkmi konania so zdôraznením
písomnej výzvy žalobkyne adresovanej žalovanému dielo dokončiť, tak s týmito závermi treba aj v tomto
rozhodnutí odvolacieho súdu v plnom rozsahu súhlasiť. Niet dôvodu od týchto záverov sa odkloniť a
ak žalovaný namieta nemožnosť plnenia už do 1. 11. 2009, takéto jeho odvolacie námietky nemajú
oporu v skutkovom stave zistenom podľa § 153 ods. 1 O.s.p. Zdôrazniť treba, že vyhodnotenie dôkazov

súdom prvého stupňa má základ v aplikácii ust. § 132 O.s.p. a v týchto záveroch prijatých súdom
prvého stupňa niet logického rozporu. Ak bolo teda žalobe čiastočne o zaplatenie zmluvnej pokuty
vyhovené, rozhodnutie v tejto časti je správnym a aj právne posúdenie zodpovedá úprave zmluvnej
pokuty obsiahnutej v Občianskom zákonníku, doplnkovo upravenej v ust. § 300 až 302 Obch. zák. Opäť
v tomto smere je treba odkázať na dôvody rozhodnutia odvolacieho súdu v tejto veci v uznesení zo dňa

14. 4. 2011.

Správne a zodpovedajúco vykonaným dôkazom súd prvého stupňa vyvodil vo veci aj skutkový záver o
nemožnosti plnenia žalovaného ako zhotoviteľa diela po 1. 11. 2009. Žalobkyňa už v predchádzajúcom
konaní na odvolacom súde uviedla, že sa vyjadrila vo vzťahu ku žalovanému, že jeho prítomnosť na
stavbe už nie je žiaduca a zakázala mu dokonca po 1. 11. 2009 vstup na stavenisko. Skutočnosť, keď

žalobkyňa toto žalovanému oznámila, má za následok dodatočnú nemožnosť plnenia záväzku (§ 352 a
nasl. Obch. zák. v spojení s § 575 Obč. zák.). Povinnosť žalovaného vykonať dielo riadne teda zanikla
pre nemožnosť plnenia. Táto skutočnosť má potom vplyv aj na tú časť dohodnutej zmluvnej pokuty, či
jej výšku, ktorá sa týka aplikácie zabezpečenia splnenia zmluvnej povinnosti realizáciou pokračovania v
diele aj po 1. 11. 2009. So skutkovými a právnymi závermi pre posúdenie týchto skutočností sa odvolací

súd stotožňuje so súdom prvého stupňa a jeho závery majú oporu vo vykonanom dokazovaní a napokon
boli aj správne posúdené. Preto aj v tejto časti, ktorou bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá,
odvolací súd ako vecne správne rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods.1 O.s.p. potvrdil.Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvého stupňa aj v tých záveroch, ktoré sa týkajú náhrady trov
konania účastníkov konania. Podľa § 150 ods.1 O.s.p., ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa,
nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na

okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom
úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.

Uvedené ustanovenie priznáva súdu moderačné právo rozhodnúť o náhrade trov konania inak akoby to
vyplývalozozáverovviažucichsanaprocesnývýsledokkonaniavtýchprípadoch,akbysavkonkrétnom
prípade javila táto povinnosť nahradiť trovy konania ako neprimeraná tvrdosť. Záver súdu, či ide o

výnimočný prípad a či sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých
okolností konkrétnej veci. Z hľadiska aplikácie § 150 ods. 1 O.s.p. sú významné aj okolnosti, ktoré viedli
k súdnemu uplatneniu nároku i samotný postoj účastníkov v priebehu konania. Žalobkyňa pristúpila k
vymáhaniudohodnutejzmluvnejpokutypotom,čožalovanýakozhotoviteľdielanesplnilsvojupovinnosť
dokončiť dielo do 1. 11. 2009, hoci sa na to zaviazal v písomnej zmluve. Žalovaný nereagoval ani na
písomnévýzvyžalobkynenadokončeniediela.Napokonzmluvnápokutažalobkyni,ajkeďnievpôvodne

uplatnenom rozsahu, bola priznaná. Za takéhoto stavu sa odvolací súd stotožňuje so súdom prvého
stupňa v tom, že by priznanie náhrady trov konania žalovanému sa v konkrétnom prípade javilo voči
žalobkyni ako neprimerane tvrdým. Preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa o nepriznaní
náhrady trov konania žalobkyni i žalovanému potvrdil.

Súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku rozhodoval aj o náhrade trov štátu. Rozhodol, že žalobkyňa

nie je povinná zaplatiť trovy štátu na účet Okresného súdu Humenné.

Z obsahu spisu nevyplýva, že by v súvislosti s realizáciou predmetného konania boli vznikli výdavky
štátu, na ktorých náhradu by mal byť zaviazaný niektorý z účastníkov konania. Svedkovia, ktorí boli
vypočutí na pojednávaní pred súdom prvého stupňa 22. 10. 2010, si náhradu svedočného neuplatnili.
Z obsahu spisu nevyplývajú ani iné výdavky na realizáciu iných dôkazov, prípadne výdavky, ktoré by

z iného dôvodu znášal štát. Rozhodnutie o náhrade trov štátu je pri aplikácii ust. § 148 O.s.p. iným,
odlišným od konania, ktorým sa rozhoduje o povinnosti platiť súdny poplatok, tak ako to uviedol v
dôvodoch rozhodnutia súd prvého stupňa, keď odkázal na ust. § 2 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch. Ust. § 2 ods. 2 ZSP upravuje povinnosť zaplatiť súdny poplatok v prípade, že návrhu
poplatníka bolo vyhovené. Toto ustanovenie v tam uvedených prípadoch umožňuje rozhodnúť o tom, že

druhá strana nemá povinnosť zaplatiť súdny poplatok. Nejde však o rozhodovanie o náhrade trov štátu.
Ide o konanie o poplatkovej povinnosti, na ktorú sa vzťahuje označený Zákon o súdnych poplatkoch. Za
takéhoto stavu je výrok rozhodnutia súdu prvého stupňa „o nepriznaní náhrady trov štátu proti žalobkyni“
neopodstatneným. Ak súd chcel rozhodnúť o tom, že žalobkyňa nie je povinná zaplatiť súdny poplatok
za odpor proti platobnému rozkazu, mal tak postupovať podľa označeného ust. § 2 ods. 2 ZSP. Preto

odvolací súd podľa § 221 ods. 1 písm. i) O.s.p. výrok o náhrade trov štátu zrušil.

V odvolacom konaní mali strany len čiastočné úspechy. S odvolaniami úspešní neboli. Preto odvolací
súd podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 2 O.s.p. vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu
trov odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.