Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, June 30, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 6CoE/261/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2308208812
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 06. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Sládok
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2308208812.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so
sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, v zastúpení: Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36 864 421, so sídlom
Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, proti povinnému: H. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XXX, XXX XX
S., pre vymoženie 536,58 Eur s príslušenstvom a trov exekúcie, vykonávanej súdnym exekútorom:
JUDr. Rudolf Krutý, PhD., so sídlom Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, o odvolaní oprávneného proti

uzneseniu Okresného súdu Galanta zo dňa 10. januára 2013 pod č.k. 17Er/416/2008-19, EX 3275/08,
takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho
súdneho poriadku z a m i e t a .

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho

súdneho poriadku z a m i e t a .

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti zastavenia exekúcie p o t v r d z u j e.

Povinnému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa v I. výroku exekučné konanie vedené pred súdnym
exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým pod spisovou značkou EX 3275/08 zastavil. A v II. výroku
nepriznal súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie. Výrok o zastavení exekúcie právne odôvodnil
ustanoveniami § 41 ods. 2 písm. d) a § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1 až ods. 3 zákona č.
244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, § 25 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, § 1 ods. 1 a ods. 2, § 2 písm. a), písm.

b), § 3 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, § 3 ods. 1, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, ods. 4 písm. r/,
ods. 5, § 54 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, ako aj čl. 2 písm. a), čl. 3 ods. 1, čl. 3 ods. 2
a čl. 6 ods. 1 smernice Rady č. 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách. Vecne mal predovšetkým za to, že v danom prípade sa jedná o spotrebiteľský vzťah, na ktorý
sa musí použiť spotrebiteľské právo. Z obsahu zmluvy o úvere č. 4620006, uzavretej dňa 19.03.2007,

vyplýva, že sa jedná o spotrebiteľský úver, lebo veriteľ - oprávnený je podnikateľom v danom predmete
a považuje sa za dodávateľa a dlžník - povinný je jednoznačne spotrebiteľom. Zo samotnej zmluvy
a jej súčasti - všeobecných podmienok poskytnutia úveru - je podľa súdu prvého stupňa zrejmé, že
boli už vopred pripravené dodávateľom - veriteľom pre veľký počet spotrebiteľov - dlžníkov, a preto
povinný dlžník ani nemohol ovplyvniť ich obsah a zmluvné dojednania. Z tohto dôvodu sa na uvedený
právny vzťah použijú ustanovenia o spotrebiteľskom práve a to konkrétne zákona č. 258/2001 Z.z.

o spotrebiteľských úveroch a ustanovenia Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. o spotrebiteľských
zmluvách v § 52 až 54, t.j. ide o právne normy spotrebiteľského práva. V posudzovanej veci malsúd prvého stupňa riadne preukázané, že súčasťou formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci
svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého
počtu, je aj Rozhodcovská doložka pojatá do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru v článku

17. Dojednanie rozhodcovskej doložky uvedenej v danom článku Všeobecných podmienok poskytnutia
úveru je neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná.
Táto doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa, tým že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva
ho výlučne na vôli dodávateľa. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej

má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo
rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému
konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Napokon
ani doložka umožňujúca dodávateľovi výber rozhodcovského konania nenapĺňa záujem na ochrane
spotrebiteľa. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobne nevyjednal a nemal na výber, vzhľadom na
jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami, pričom v zmysle jej znenia sa vopred vzdal práva

výberu, kde sa budú možné spory medzi stranami riešiť. Povinný mal len možnosť zmluvu ako celok
odmietnuť, alebo podrobiť sa všetkým úverovým podmienkam, a teda aj tomu, že prípadný spor sa
bude riešiť v rozhodcovskom konaní. Podľa názoru súdu prvého stupňa, už len tieto skutočnosti možno
považovať za dostačujúce na záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky vzhľadom na zásadný
dopad tejto zmluvnej podmienky na vzťahy medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Rozhodcovská doložka

je neprijateľná, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa sa podrobiť výlučne
rozhodcovskému konaniu. Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv
a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom. Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na
základe rozhodcovskej doložky, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, je plnením, ktoré je v rozpore s
dobrými mravmi. Z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky, následkom ktorej existuje zjavný rozpor

exekučného titulu so zákonom, prvostupňový súd exekúciu zastavil.

O trovách exekúcie rozhodol súd prvého stupňa podľa § 196, § 197 ods. 1, § 200 ods.1, ods. 2, § 203
ods. 2 Exekučného poriadku tak, že náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznal, keďže súdny
exekútor si napriek výzve súdu trovy exekúcie nevyčíslil.

Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie oprávnený a žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v
celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alebo aby odvolací súd konanie
podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie
na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložil nasledovné prejudiciálne otázky:

1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?
2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1

prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky
spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred
stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu
možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá

žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc

rozhodcovského súdu?
3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv a EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu,
ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/
EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?"

Oprávnený v odvolaní poukazoval na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13CoE/44/2012
zo dňa 24.5.2012, v ktorom sa uvádza, že exekučné konanie nemožno zastaviť z dôvodu, že došlo
k uzatvoreniu neplatnej rozhodcovskej doložky. Namietal, že prvostupňový súd neumožnil účastníkom
exekučného konania viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviskák skutkovým a právnym otázkam, v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky, čím došlo k
odňatiu možnosti konať pred súdom. Oprávnený nemal možnosť predniesť svoju argumentáciu a
vyjadriť sa k argumentácii povinného, exekučné konanie je tak poznačené závažnými procesnými

nedostatkami. Pokiaľ exekučný súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii smernice Rady 93/13/EHS
z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, musela byť táto aplikácia založená
na správnej interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom EÚ. Poukazoval
na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-472/11 Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai, Viktória
Csipai, z ktorého vyplýva, že zásada kontradiktórnosti všeobecne zaväzuje vnútroštátny súd, ktorý

v rámci preskúmania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej podmienky, informovať účastníkov
konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomu kontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel
stanovujú vnútroštátne procesnoprávne predpisy. Oprávnený tvrdil, že exekučný súd nezohľadnil pri
aplikáciismernice93/13/EHSsvojupovinnosťupozorniťúčastníkovexekučnéhokonaniananeprijateľnú
podmienku a dať im tak možnosť vyjadriť sa k nej, rovnako dať možnosť oprávnenému vyjadriť sa k
prípadnému stanovisku povinného. Exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny dvor EÚ vo veci výkladu

čl. 3 ods. 1 smernice 93/13/EHS, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej spotrebiteľ musí riešiť spory
s dodávateľom, ak tak navrhne dodávateľ, v rozhodcovskom konaní, je podľa § 53 ods. 1, ods. 4
písm.r)Občianskehozákonníkaneprijateľnoupodmienkou,pretoževzhľadomnajudikatúruSpolkového
súdneho dvora v Nemecku a Ústavného súdu Českej republiky, výklad a správna aplikácia čl. 3 ods.
1 smernice 93/13/EHS nie sú úplne zjavné, čiže by nemohol dodržať jednu z podmienok acte clair.

V tomto smere poukázal na rozsudky Spolkového súdneho dvora z 13.1.2005, III ZR 265/3 a zo
dňa 19.5.2011, III ZR 16/11 a rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky: uznesenie z 11.10.2012,
sp. zn. IV. ÚS 1281/12; uznesenie z 5.10.2011, sp. zn. II. ÚS 3057/10; a dôvodil, že súdy týchto
členských krajín EÚ pristupujú k výkladu článku 3 ods. 1 smernice zásadne odlišne, ako pristupuje k tejto
problematike exekučný súd. Z nemeckej a českej jurisprudencie pritom vyplýva, že samotné podriadenie

sa rozhodcovskému súdu na základe rozhodcovskej doložky nespôsobuje značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán, obe strany stoja pred rozhodcovským súdom v rovnakých
pozíciách a ak je rozhodca vopred menovaný, je tu daná istota ohľadne rozhodujúcej osoby. Navyše
exekučný súd nemôže vylúčiť aplikáciu dotknutej podmienky, ak spotrebiteľ potom, čo je súdom
upozornený, nemá zámer dovolávať sa nekalého a nezáväzného charakteru podmienky. V danom

prípade však súd vôbec nekládol spotrebiteľovi otázku, či zamýšľa uplatniť neprijateľnosť podmienky,
napriek tomu ju neaplikoval, čím porušil záväznú interpretáciu súdneho dvora EÚ a smernicu Rady
93/13/EHS. Vnútroštátny súd musí informovať spotrebiteľa a požiadať ho o uplatnenie neprijateľnosti
- ide totiž o všeobecné kritérium výkladu neprijateľnej podmienky určené Súdnym dvorom EÚ. Ak súd
nehodlá akceptovať túto argumentáciu, oprávnený navrhuje, aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c)

Občianskeho súdneho poriadku prerušil a Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ
predložil prejudiciálnu otázku v znení: „Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje
vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo,
že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak
spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii, alebo aj tak, že takáto podmienka sa aplikuje aj vtedy, ak

spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil
podmienku ako možne neprijateľnú?"

ĎalejoprávnenývodvolanípoukazovalnauznesenieKrajskéhosúduvBratislavezodňa30.11.2012,sp.
zn. 18CoE/641/2011, v zmysle ktorého skúmanie materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, ktorým

je rozhodcovské rozhodnutie, má svoje limity, ktorými sú jednak limity preskúmavania rozhodcovského
rozsudku vyplývajúce z ustanovení § 40 ods. 1 písm. a) a b) zákona o rozhodcovskom konaní a
tiež predmetom skúmania môže byť len plnenie vyplývajúce z rozhodcovského rozhodnutia, teda
nie okolnosti, ktoré predchádzali vydaniu exekučného titulu. Podľa oprávneného súd prvého stupňa
prekročil svoju právomoc, keď sa na základe ustanovenia § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom

konaní zaoberal komplexným skúmaním exekučného titulu napriek tomu, že ako exekučný súd nemá
legitimitu opätovne rozhodovať vo veci, pričom výsledkom jeho postupu, je úplná nemožnosť vykonať
právo pre veriteľa. Navyše exekučný súd takto postupoval potom, čo už raz súlad exekučného titulu
so zákonom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku preskúmaval. Exekučný súd je v prieskume
rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ustanovením § 40 a § 43 zákona o rozhodcovskom konaní

a nie je súdom v zmysle ustanovenia § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení
tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v
žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Všeobecný súd sa môže zaoberať meritórnym
rozhodovaním o veci, na ktorý by bol príslušný rozhodcovský súd len vtedy, ak dôjde k splneniuformálnych a materiálnych podmienok ustanovenia § 40 zákona o rozhodcovskom konaní a nemôže
rozširovať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkov rozhodcovského rozsudku
v exekučnom konaní. V prípade, že účastník nevyužil možnosť svojej ochrany podľa ustanovenia

§ 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní, takúto ochranu nie je možné poskytnúť dodatočne
prostredníctvom kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom. Extenzívna interpretácia
ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, tak ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je
v rozpore s ústavným právom veriteľa na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces,
ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej

istoty. Ustanovenie § 41 zákona o rozhodcovskom konaní upravuje lehotu, v ktorej účastník konania
môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, čím sa má zabezpečiť právna istota, že po
uplynutí lehoty sa nebude nezasahovať do práv a povinností založených rozhodnutiami rozhodcovských
súdov. Exekučný súd nemôže kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov
založených rozhodcovským rozsudkom, pretože je to v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany
dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, ktorý tvorí neodmysliteľnú súčasť princípov

právneho štátu zaručených čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Márnym uplynutím lehoty na
podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku je rozhodnutie rozhodcovského súdu právoplatné.
Revíziu rozhodcovského rozsudku možno dosiahnuť len postupom podľa zákona o rozhodcovskom
konaní, v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ustanovenie § 7 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku vylučuje právomoc všeobecného súdu, ak právomoc na prejednanie a rozhodovanie

sporu prislúcha inému orgánu. Ak teda dlžník, nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku,
nie je možné zvrátiť rozhodnutie rozhodcovského súdu v konaní pred exekučným súdom. Právoplatný
rozsudok rozhodcovského súdu má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu a exekučný súd
je ním viazaný. Ani v rámci posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho
exekútora na vykonanie exekúcie, nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť

(skutkové a právne závery) rozsudku rozhodcovského súdu. Oprávnený preto žiadal, aby odvolací
súd podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku prerušil konanie a podal Ústavnému
súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá
Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, nakoľko opakované uskutočnenie revízneho
postupu podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, bez akejkoľvek časovej limitácie, je

podľa neho v rozpore s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva
v právny poriadok. Rozhodnutie prvostupňového súdu je nesprávne tiež preto, lebo v danom prípade
nebol podaný návrh na začatie konania, hoci bol potrebný. Exekučný súd totiž aplikoval ustanovenie
§ 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy,
ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. b) alebo

c) zákona o rozhodcovskom konaní. Exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu exekučného konania
na podklade rozhodnutia rozhodcovského súdu len na návrh účastníka konania, pričom je limitovaný
ustanovením § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní a musí rozlíšiť svoju právomoc od právomoci
všeobecného súdu konajúceho o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu. Prvostupňový súd svojím
postupom odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom, pretože pri revízii rozhodcovského rozsudku

konal mimo rámec zverenej právomoci a ignoroval procesné zásady súdneho konania v právnom
štáte spojené s exekučnou vecou. Porušil princíp legality, pretože nebol oprávnený začať konanie z
úradnej moci, porušil rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť
súdneho konania. Zaobchádzal odlišne s povinným na jednej strane a s oprávneným na strane druhej,
v rozpore s čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd. Odlišné zaobchádzanie s oprávneným nemožno ospravedlniť jeho postavením ako
obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých úverov. Postupom exekučného
súdu bola porušená zásada rovnosti zbraní, zásada kontradiktórneho súdneho konania a právo na
rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1
Dohovoru. Exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu - ustanovenie

§ 40 a § 43 zákona o rozhodcovskom konaní a aplikované právne normy - ustanovenie § 44 ods. 2
Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, interpretoval ústavne nesúladným
spôsobom. Oprávnený nebol informovaný, že exekučný súd vedie konanie v ktorom opätovne rozhoduje
o jeho právach, nemal možnosť reagovať na tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom
pre rozhodnutie exekučného súdu, nemal možnosť vyjadriť sa k nim a sám nemal možnosť navrhnúť

dôkazy na podporu svojich argumentov a tvrdení, čím bola porušená zásada kontradiktórnosti súdneho
procesu. Rozhodnutím exekučného súdu ďalej bola porušená zásada dvojinštančnosti konania, pretože
v konaní podľa § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní, je proti rozhodnutiu všeobecného súdu
o zrušení rozhodcovského rozsudku prípustné odvolanie. Súd prvého stupňa vzhľadom na ust. § 58ods. 2 Exekučného poriadku, porušil právo oprávneného na súdnu ochranu a právo na spravodlivý
súdny proces, pretože nevytýčil vo veci ústne pojednávanie, hoci tak podľa zákona povinný urobiť
a hoci bolo v danom prípade potrebné pre objasnenie veci nariadiť pojednávanie. Prvostupňový súd

tiež nedostatočne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal náležite dokazovanie pre záver, že
rozhodcovské konanie je pre povinného - spotrebiteľa značne nevýhodné, resp. že doložka o riešení
veci pred rozhodcovským súdom spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa. Rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci, pretože revízna právomoc exekučného súdu je obmedzená ustanovením § 35 zákona o

rozhodcovskom konaní, podľa ktorého doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať
má pre účastníkov rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok. Exekučný súd si však podľa ľubovôle
okruh prieskumu exekučného titulu rozšíril aj na otázky, ktoré nie je oprávnený v exekučnom konaní
riešiť, keď skúmal dodržiavanie ustanovení o ochrane práv spotrebiteľa, skúmal platnosť rozhodcovskej
zmluvy, skúmal, či sa rozhodcovská zmluva vzťahovala aj na vec, ktorá bola rozhodcovským súdom
prejednávaná. Exekučný súd nebol oprávnený skúmať, či je rozhodcovská doložka v súlade s dobrými

mravmi, ale len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi. Záver
o neplatnosti rozhodcovskej doložky je nesprávny. Dojednaná rozhodcovská doložka nestanovuje (ako
predpokladá§53ods.4písm.r)Občianskehozákonníka),žesporysdodávateľombudúriešenévýlučne
v rozhodcovskom konaní, pretože účastníci majú možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský alebo
riadny súd. Skutočnosť, že v prejednávanej veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ, ale žalobcom bol

dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie je spotrebiteľom. Nejde ani o neprijateľnú
podmienku podľa všeobecného ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože konanie
rozhodcovského súdu nie je pre spotrebiteľa nevýhodné, nespôsobuje nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán. Prvostupňový súd nesprávne posúdil zmluvu o úvere ako zmluvu podľa
zákona o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený totiž poskytuje klientom peňažné prostriedky na základe

zmluvy o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a účastníci si aj v bode 19. Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru dohodli, že podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka sa všetky právne
vzťahy medzi nimi budú spravovať Obchodným zákonníkom. Medzi podstatné náležitosti zmluvy o úvere
podľa Obchodného zákonníka nepatrí ročná percentuálna miera nákladov. Oprávnený poskytuje svojim
klientom peňažné prostriedky síce dočasne, ale nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok.

Vzhľadom na charakter podnikateľskej činnosti oprávneného, nie je možné, aby poskytoval úvery na
základe zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko činnosť oprávneného nepatrí do pôsobnosti tohto
zákona. Súd prvého stupňa mal ďalej v zmysle odvolania oprávneného vo svojom rozhodnutí nesprávne
posúdiť neprimeranosť úrokov z omeškania, poplatku za poskytnutie úveru a poplatku za zaslanie
upomienok. Dôvodil, že exekučný súd nie je oprávnený vykonať prieskum rozhodcovského konania

podľa ust. § 45 ods. 1 písm. a) zákona o rozhodcovskom konaní, teda podľa dôvodov uvedených
v osobitnom predpise, ktorým v zmysle poznámky pod čiarou č. 17 je § 268 Občianskeho súdneho
poriadku, § 57 Exekučného poriadku. Poukazoval na to, že ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g), resp. ust. §
57 ods. 2 alebo § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a ust. § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní si
vzájomne odporujú, v zmysle zásady lex posterior derogat legi priori. Keďže neskoršou právnou úpravou

sú ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, majú sa aplikovať tie, exekúciu teda nemožno zastaviť
podľa § 57 Exekučného poriadku. Navyše exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe
vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zostáva platným, právoplatným a
vykonateľným. Súd exekútorovi vydal poverenie na vykonanie exekúcie, pričom nenastali žiadne nové
právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.

K podanému návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku
oprávnený uviedol, že právny základ danej veci a jeho interpretácia Súdnym dvorom EÚ a všeobecným
súdom má viacero nejasností. Dôvodil, že podľa jeho názoru smernica Rady 93/13/EHS nebráni riešeniu
sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní. Poukazoval na to, že slovenské znenie

smernice Rady 93/13/EHS je v ustanovení písm. q) ods. 1 jej prílohy nesprávne v časti „najmä
vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou."
Kým podľa slovenskej verzie smernice sa zdá, ako keby sa atribút neupravenosti právnymi predpismi
vzťahoval k sporom, podľa ostatných jazykových verzií, sa atribút neupravenosti právnymi predpismi
týkarozhodcovskéhokonania.Toznamená,žespotrebiteľskázmluvanesmieodspotrebiteľavyžadovať,

aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi
a kde rozhodcovia pravdepodobne nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. To však nie je
prípad rozhodcovského konania podľa zákona č. 244/2002 Z. z., ktoré je upravené právnymi
predpismi a rozhoduje sa v ňom podľa právneho poriadku Slovenskej republiky. Pokiaľ je výkladustanovenia práva Únie v jednotlivých jazykových verziách odlišný, musí byť toto ustanovenie vykladané
podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je súčasťou. Prvostupňový súd sa nijako
nevyporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil,

prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere. Preto je potrebné
požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka" Súdny dvor EÚ. Povinnosť predložiť prejudiciálnu
otázku Súdnemu dvoru EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, platí pre taký vnútroštátny súd,
ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom proti
ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok. Zásadne však platí, že prejudiciálnu

otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré
pred ním prebieha a bez ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Súdnemu
dvoru EÚ by mala byť daná možnosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov zo
spotrebiteľských zmlúv, aby účastníci konania boli zbavení právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho
výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi SR. Oprávnený trval na legitimite
predloženého exekučného titulu a žiadal, aby na základe uvedených argumentov odvolací súd konanie

podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku prerušil a Súdnemu dvoru EÚ na základe
čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložil vyššie uvedené prejudiciálne otázky.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.")),
po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 201, 204 O.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému

je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 O.s.p.), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého
stupňa (§ 212 ods. 1 a 2 O.s.p.), vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2
O.s.p.), a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne. Senát odvolacieho súdu
toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z.z.).

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 O.s.p.) po preskúmaní napadnutého
uznesenia a tiež predloženého spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa zistil v
potrebnom rozsahu skutkový stav, vec správne právne posúdil a svoje rozhodnutie náležite odôvodnil.
Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a v podrobnostiach na toto

poukazuje. Z dôvodu potreby vyporiadania sa s odvolacími námietkami a pre zdôraznenie správnosti
napadnutého uznesenia odvolací súd považuje za potrebné dodať nasledovné.

V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

V zmysle § 44 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase vydania
rozhodcovského rozsudku, tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí
lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných predpisov. Takýmto predpisom
je Exekučný poriadok.

V zmysle § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014 s
odkazom na ustanovenie § 243d ods. 2 v zák. č. 335/2014 Z.z., súd príslušný na výkon rozhodnutia
alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený
výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak
rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne

nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia
súd výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie zastaví aj bez návrhu, ak zistí v
rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c). V zmysle ods. 3 tohto ustanovenia
proti rozhodnutiu súdu podľa ods. 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení
tohto alebo osobitného zákona.

Exekučný súd je povinný v každej fáze konania skúmať podmienky pre výkon rozhodnutia. Zastavenie
exekúcie je v prípade, že došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak stať nemalo, možnosťou exekučného
súdu napraviť toto svoje zlyhanie. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Ústavného
súduSRč.k.II.ÚS545/2010-15,podľaktoréhoexekučnýsúdjeoprávnenýapovinnýskúmaťzákonnosť

exekučnéhotituluvktoromkoľvekštádiuužzačatéhoexekučnéhokonaniaanielenvsúvislostisvydaním
poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo
potrebnéužzačatéexekučnékonaniezastaviť,pričomexekučnýsúdtakmôžeurobiťnanávrhúčastníka
konania, ako aj bez návrhu.

V prípade, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, exekučný súd je povinný preskúmať

exekučný titul aj podľa kritérií uvedených v § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, teda exekučný
súd musí zistiť, či exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, nemá nedostatok uvedený v §
40 písm. a), b) zákona o rozhodcovskom konaní, alebo či nezaväzuje na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo v rozpore s dobrými mravmi. V prípade, ak exekučný súd zistí,
že rozhodcovský rozsudok má niektorý z týchto nedostatkov uvedených v § 45 ods. 1 zákona o

rozhodcovskom konaní, musí exekúciu v zmysle § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní zastaviť.
V tejto súvislosti je potrebné poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. januára 2012 sp. zn. 6
Cdo 143/2011, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské
konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej
zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský

rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať
daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd. Exekučný súd
je povinný zamietnuť žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už
pri postupe podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so
zreteľom na ktorú je nútený výkon rozhodnutia neprípustný. Ústavný súd sa vyjadril v podobnom duchu v

rozhodnutí IV. ÚS 78/2011, keď uviedol, že aj v rámci exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený
skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie
ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky. Aj z týchto judikátov vyplýva, že exekučný súd musí
prioritne posudzovať, či rozhodcovský rozsudok, ktorý má byť exekučným titulom, bol vydaný orgánom,
ktorý mal na to právomoc. V prípade, že túto skutočnosť zistí exekučný súd až počas už prebiehajúceho

exekučného konania je povinný exekúciu zastaviť, a týmto odstrániť svoje pochybenie pri rozhodovaní
o udelení poverenia na vykonanie exekúcie.

Na rozhodcovské konanie sa rovnako vzťahuje základná zásada, podľa ktorej je porušením základného
práva účastníka konania na spravodlivý proces vada konania spočívajúca v odňatí možnosti účastníkovi

konať pred súdom, spôsobená postupom súdu, a to aj vada spočívajúca v osvojení si právomoci, ktorá
mu nepatrí. Toto právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov
aj článok 46 a nasledujúce Ústavy Slovenskej republiky - ústavný zákon SNR č. 460/1992 Zb. v znení
neskoršíchústavnýchzákonovačlánok6ods.1Dohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd
- oznámenie ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.

Z judikatúry Súdneho dvora ES vyplýva, že ochrana spotrebiteľa sa prejavuje aj výraznými zásahmi
do možnosti ovplyvnenia následného vymáhania pohľadávok spôsobmi, ktoré sa javia ako rozporné
so záujmom spotrebiteľa, a to dokonca v štádiu uplatnenia práva pred exekučným súdom. V
rozhodcovských veciach sa podporuje zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku v záujme dosiahnutia

ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, a to aj keď spotrebiteľ v rozhodcovskom konaní
nenamietal rozhodcovskú doložku (rozsudok Súdneho dvora Oceano grupo editorial) a môže tak urobiť
aj exekučný súd, ktorému to umožňuje práve ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní
(ASTURCOM).

Toto skúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok
nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám vo veci rozhodoval. Tomuto záveru napokon
prisvedčuje i doslovné znenie ust. § 35 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré účinky rozhodcovského
rozsudkuobmedzujelennaúčastníkov.Užztejtoformuláciejezrejmé,ženebolozámeromzákonodarcubezvýhradne viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku, pretože rozhodcovský
súd je súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním. Je nezlučiteľné s
povahou právneho štátu, aby boli súkromnoprávne orgány mocensky postavené plnohodnotne na roveň

orgánov disponujúcim verejnou mocou.

Súd prvého stupňa správne skúmal zákonnosť exekučného titulu, s čím súvisí aj právomoc rozhodcu
na prejednanie veci. Vzhľadom na to, že túto právomoc mala založiť rozhodcovská doložka obsiahnutá
vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, bolo správne, keď riešil otázku platnosti tejto

rozhodcovskej doložky. Preto neobstojí námietka oprávneného v odvolaní, že súd prvého stupňa
prekročil rozsah svojej preskúmavacej právomoci zverenej mu exekučným poriadkom, keď z úradnej
povinnosti skúmal platnosť dojednanej rozhodcovskej doložky. Rozhodcovská doložka mala založiť
legitimitu pre exekučný titul, preto v rámci skúmania jeho zákonnosti, exekučný súd mal právo skúmať
prijateľnosť tohto zmluvného dojednania z hľadiska zachovania rovnováhy v právach a povinnostiach
zmluvných strán. Tento postup bol plne v súlade s ustanovením § 45 zákona o rozhodcovskom konaní,

§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ako i cieľom a zmyslom smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993
o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Ak je právny vzťah medzi účastníkmi zmluvy spotrebiteľský, exekučný súd má povinnosť preskúmať
exekučný titul aj vzhľadom na právnu úpravu ochrany spotrebiteľa v Občianskom zákonníku.

V predmetnej veci bola medzi oprávneným a povinným dňa 19.03.2007 uzatvorená zmluva o úvere č.
4620006. Znenie § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinné do 31.12.2007 definovalo spotrebiteľskú
zmluvu tak, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluvu, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy
upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka, ako aj zmluva podľa § 55 Občianskeho zákonníka, ak

zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol
individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.

S účinnosťou od 1.1.2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu už definuje ako každú
zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

Predmetná zmluva o úvere, ktorej zmluvnými stranami sú oprávnený a povinný, bola uzatvorená podľa
ustanovení § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Z formy a obsahu zmluvy je zrejmé, že sa jedná o
tzv. formulárovú zmluvu, ktorej predtlač formulára mal oprávnený už pripravenú, ktorá sa má uzavrieť vo
viacerých prípadoch a dopisovali sa do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa povinného, pričom povinný

obsah tejto zmluvy žiadnym podstatným spôsobom nemohol ovplyvniť (ani neovplyvnil). Prílohou zmluvy
o úvere a zároveň jej neoddeliteľnou súčasťou boli Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré v
článku 17. obsahovali rozhodcovskú doložku.

Pri výklade občianskoprávnej úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku je potrebné rešpektovať

skutočnosť, že táto úprava je implementáciou smerníc Európskych spoločenstiev. Zákonom č. 150/2004
Z. z., ktorým sa novelizoval Občiansky zákonník, bola prebratá smernica Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla
1993onekalýchpodmienkachvspotrebiteľskýchzmluvách(ÚradnývestníkEurópskychspoločenstievL
095, 21/4/1993, str. 29-34) (ďalej len smernica). Túto smernicu je nevyhnutné využívať ako interpretačné
pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Podľa čl. 1

ods. 1 smernice účelom tejto smernice je aproximovať zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia
členských štátov, ktoré sa nekalých podmienok v zmluvách uzatvorených medzi predajcom alebo
dodávateľom a spotrebiteľom. Predmetná smernica definuje teda spotrebiteľskú zmluvu ako zmluvu
uzatvorenú medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom, a takto je potrebné vykladať aj
predmetné ustanovenie § 52 Občianskeho zákonníka účinné do 31.12.2007.

Predmetná úverová zmluva je jednoznačne zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 zákona o
spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z. Úprava v Občianskom zákonníku je chápaná ako všeobecná
úprava spotrebiteľských zmlúv a na určité druhy spotrebiteľských zmlúv (napr. zmluva o spotrebiteľskom
úvere) sa aplikuje aj ďalšia podrobnejšia a špecifickejšia úprava stanovená v iných právnych predpisoch.

Za takéhoto stavu je nanajvýš nelogické vytvárať dva režimy spotrebiteľských zmlúv, kde na jedny sa
budeaplikovaťvšeobecnáúpravavObčianskomzákonníkuaspotrebiteľovisabudeposkytovaťochrana
vyplývajúca z týchto ustanovení, kým na iné spotrebiteľské zmluvy sa táto všeobecná úprava aplikovať
nebude.Po zhrnutí týchto všetkých skutočností možno dospieť len k tomu záveru, že predmetná zmluva je
zmluvou spotrebiteľskou, na ktorú je nevyhnutné použiť ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho

zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy.

Oprávnený v odvolaní namietal, že právne vzťahy z úverovej zmluvy upravené sa spravujú len
ustanovením § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a že nejde o úverovú zmluvu spadajúcu pod režim
zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Avšak právny vzťah medzi účastníkmi založený

predmetnou zmluvou o úvere je spotrebiteľský, a to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny
obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka). Vzhľadom na spotrebiteľský charakter
právneho vzťahu medzi účastníkmi, je potrebné právny vzťah medzi nimi posudzovať nielen podľa
všeobecných ustanovení Obchodného zákonníka, ale aj podľa špeciálnej právnej úpravy ustanovení §
52 a nasl. Občianskeho zákonníka a podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch.

Vzhľadom na charakter právneho vzťahu medzi účastníkmi zmluvy, ktorý je jednoznačne spotrebiteľský,
exekučný súd mal povinnosť preskúmať exekučný titul aj z toho hľadiska, či nezaväzuje spotrebiteľa na
plnenie, ktoré je právom nedovolené alebo v rozpore s dobrými mravmi, teda aj vzhľadom na právnu
úpravu ochrany spotrebiteľa v Občianskom zákonníku.

Aj z judikatúry Súdneho dvora ES vyplýva, že ochrana spotrebiteľa sa prejavuje aj výraznými
zásahmi do možnosti ovplyvnenia následného vymáhania pohľadávok spôsobmi, ktoré sa javia ako
rozporné so záujmom spotrebiteľa, a to dokonca v štádiu uplatnenia práva pred exekučným súdom. V
rozhodcovských veciach sa podporuje zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku v záujme dosiahnutia
ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, a to aj keď spotrebiteľ v rozhodcovskom konaní

nenamietal rozhodcovskú doložku (rozsudok Súdneho dvora Oceano grupo editorial) a môže tak urobiť
aj exekučný súd (ASTURCOM), ktorému to umožňuje práve ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom
konaní. Ohľadom námietky oprávneného v odvolaní, že zmysel smernice 93/13/EHS smeruje k tomu,
že zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby súhlasil s predkladaním sporov osobitným typom
rozhodcovského konania, ktoré by nebolo upravené predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní

uplatňovať hmotnoprávne predpisy, odvolací súd uvádza, že vo všetkých jazykových verziách je použité
slovo najmä (zejména, particularly = najmä, hlavne), pričom neprijateľnosť rozhodcovskej doložky môže
spočívať aj v iných skutočnostiach.

V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy),

spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").

Odvolacísúdsastotožnilsnázoromsúduprvéhostupňaatiežposúdilpredmetnúrozhodcovskúdoložku
ako nekalú podmienku spotrebiteľskej zmluvy. Predmetná rozhodcovská doložka, nachádzajúca sa

vo Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou úverovej zmluvy,
stanovuje, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy budú riešené pred Stálym rozhodcovským
súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na rozhodcovskom súde, alebo pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na súde. Takto formulovaná rozhodcovská doložka znemožňuje voľbu povinného dosiahnuť

rozhodovanie sporu štátnym súdom, v prípade ak veriteľ podá žalobu u rozhodcu. Možno povedať,
že takto dojednaná rozhodcovská doložka spôsobuje hrubú jednostrannú výhodnosť pre dodávateľa,
pretože výber rozhodcu, resp. rozhodcovského súdu dodávateľom nemal spotrebiteľ možnosť ovplyvniť
a vzhľadom na svoje slabšie postavenie v tomto vzťahu mohol zmluvu, ktorá bola vopred pripravená,
len ako celok prijať alebo odmietnuť. V danom prípade nemožno teda uvažovať nad tým, že by išlo o

individuálne dojednanú zmluvnú podmienku. Rozhodcovská doložka dojednaná za týchto podmienok
môže ľahko slúžiť na obchádzanie platnej právnej úpravy slúžiacej na ochranu spotrebiteľa. Dodávateľ,
ktorý fakticky určuje, ktorý rozhodcovský súd bude rozhodovať o prípadných sporoch zo zmluvy, nakoľko
spotrebiteľ nemá možnosť tento výber ovplyvniť, je pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom príjmov, preto
je namieste obava, do akej miery je potom takéto rozhodcovské konanie objektívne.

Odvolací súd neprijateľnosť predmetnej rozhodcovskej doložky, na základe ktorej bol vydaný
rozhodcovský rozsudok - exekučný titul v danej veci odvodil z ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, ktoré obsahuje všeobecnú definíciu neprijateľnejzmluvnej podmienky, a to z toho dôvodu, že spôsobila značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.

Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, neprijateľné
podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

V prípade, že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, je v zmysle § 53 ods.
4 Občianskeho zákonníka neplatná. Následkom je skutočnosť, že rozhodcovský súd vôbec nemal

právomoc, vzhľadom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, rozhodovať daný spor, preto predmetný
rozhodcovský rozsudok nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul, ale za nulitný právny akt.
Exekučný titul je teda v rozpore so zákonom, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre zastavenie
exekúcie súdom aj bez návrhu v zmysle § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní v znení účinnom
do 31.12.2014 s odkazom na ustanovenie § 243d ods. 2 v zák. č. 335/2014 Z.z. podľa § 45 ods. 1 písm.
b), v spojení s § 40 ods. 1 písm. a) analogicky. Rozhodcovský rozsudok bol totiž vydaný vo veci, ktorá

nemôže byť predmetom rozhodcovského konania, keďže absentuje platná rozhodcovská zmluva.

Poukazujúc na vyššie uvedené dôvody odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o
zastavení exekúcie ako vecne správne, s použitím ust. § 219 O.s.p. potvrdil, keď o trovách odvolacieho
konania rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 3 a § 151 ods. 1 O.s.p. a povinnému náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal napriek tomu, že v odvolacom konaní bol úspešný, a to z dôvodu, že si
náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne nevznikli.

V danej veci je potrebné tiež upozorniť na tú skutočnosť, že oprávnený svojim odvolaním napadol
rozhodnutie súdu prvého stupňa v celom jeho rozsahu, teda aj vo výroku o náhrade trov exekúcie

(ktorý je závislý od výroku o zastavení exekúcie), no tento výrok už nemohol byť predmetom prieskumu
odvolacieho súdu, pretože dňa 1. novembra 2013 nadobudla účinnosť novela Exekučného poriadku,
z. č. 299/2013 Z. z., ktorá zrušila možnosť podať odvolanie proti výroku o náhrade trov konania v
rozhodnutí podľa § 57 Exekučného poriadku. Pretože predmetné rozhodnutie bolo vydané vyšším
súdnym úradníkom, podľa prechodného ustanovenia § 243b ods. 3 Exekučného poriadku v spojení s

§ 374 ods. 4 veta tretia O.s.p., s účinnosťou od 1. novembra 2013, bol výrok o náhrade trov exekúcie
v napadnutom uznesení zrušený, a preto je potrebné, aby v ďalšom konaní o náhrade trov exekúcie
súd prvého stupňa znovu rozhodol.

Odvolací súd návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho

súdneho poriadku nevyhovel a tento zamietol, nedomnieva sa totiž, že ustanovenia právnych predpisov,
ktoré vo veci aplikoval sú v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Oprávnený namietal nesúlad
ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku, súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí

od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo
veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou,
zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi
návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na
podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení
neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so

zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Cit. ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nie je podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore s
princípmi právneho štátu. V tomto ustanovení zákonodarca zveril exekučnému súdu právomoc predudelením poverenia exekútorovi, preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh
na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Súd ako orgán ochrany práva je v rámci exekučného konania
garantom jeho zákonnosti, čo sa najvýraznejšie prejavuje v tomto štádiu exekučného konania - teda

v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak
potom exekučný súd dospeje k záveru, že exekučný titul vôbec exekučným titulom nie je, prípadne je tu
iná vada, pre ktorú je exekúcia neprípustná, žiadosť o udelenie poverenie zamietne a exekučné konanie
zastaví. Takáto právomoc exekučného súdu je plne v súlade s princípmi právneho štátu, nie je preto
dôvod na prerušenie konania. Navyše Ústavný súd SR sa k tejto otázke už vyjadril vo vyššie citovanom

uznesení Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 545/2010-15, v zmysle ktorého je exekučný súd oprávnený a
povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a
nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie
dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže
urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu.

Odvolací súd tiež nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že by vyhovel návrhu
oprávneného a požiadal Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho a
sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, súd konanie preruší, ak rozhodol, že

požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej
zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267

Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)
otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ") má
povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady

ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie
a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne,
t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že
všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na

rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie a rovnako predpokladom
takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje
ustanovenie zákona Slovenskej republiky, do ktorého boli transponované úniové právne normy, alebo
ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Dotknutý súd má iba možnosť položiť Súdnemu
dvoru otázku týkajúcu sa výkladu normy práva Únie (fakultatívne konanie o predbežnej otázke), ak to

považujezapotrebnéprerozhodnutiesporu,oktoromkonáatoibezohľadunato,čitoúčastnícikonania
vo veci samej navrhli alebo nie. Avšak súd, proti rozhodnutiu ktorého už nie je možné podať opravný
prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je v zásade povinný položiť takúto otázku Súdnemu dvoru, ale
s výnimkou prípadov, ak v danej oblasti už existuje judikatúra a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú
skutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru (acte éclairé), alebo ak sa správny spôsob

výkladu dotknutého práva javí byť úplne jednoznačným (acte clairé). Takisto aj súd, proti rozhodnutiam
ktorého je prípustný opravný prostriedok (aj mimoriadny), môže sám rozhodnúť o správnom výklade
práva Únie a použiť ho na ním zistený skutkový stav, najmä ak usudzuje, že judikatúra Súdneho dvora
mu poskytuje dostatok informácií.

Ak však ide o otázku platnosti aktu Únie, vnútroštátny súd vždy musí položiť prejudiciálnu otázku
Súdnemu dvoru, ak má pochybnosti o platnosti takéhoto aktu (obligatórne konanie o predbežnej otázke).Slovenská republika vstúpila do EÚ dňom 1. 5. 2004 a keďže k uzavretiu záväzkového vzťahu, z ktorého
sa odvodzuje vymáhaný nárok, došlo po tomto dátume, z tohto hľadiska by bola daná právomoc ESD
na zodpovedanie prejudiciálnej otázky v danej veci.

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva
je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho
práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii

súdučlenskejkrajiny,alezabezpečiťjednotnývýkladkomunitárnehopráva.Rozhodnutieootázkehraníc
aplikovateľnostiúniovéhopráva(tiežojehovýkladealeboojehoplatnosti),tedamusímaťbezprostredný
súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke
právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená
a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah
na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá

reálny základ v prejednávanom spore.
Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa oprávneného Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či
sa má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov.

Uvedenú otázku považuje odvolací súd za čisto akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom
spore, a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Rozhodujúce súdy totiž nevyslovili právny názor
o zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní en bloc, keď naopak bolo
skúmané, či rozhodcovská doložka bola alebo nebola zo spotrebiteľom individuálne dojednaná. Potom
dospeli k záveru, že keďže rozhodcovská doložka nebola so spotrebiteľom dojednaná individuálne a

núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou
podmienkou. K rovnakému záveru dospel i odvolací súd, ktorý nespochybňuje názor odvolateľa o
tom, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľom dojednaná
rozhodcovská doložka, teda že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom konaní nie je
vylúčené. Uvedený názor je v súlade s konštantnou rozhodovacou praxou i Najvyššieho súdu SR (napr.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 a pod.). Z uvedených dôvodov je teda prvú
otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom
spore. Vo veci bola aplikovaná vnútroštátna právna úprava a smernica Rady 93/13/EHS bola použitá
iba ako interpretačné pravidlo, na dotvorenie výkladu právnej úpravy. Podľa čl. 169 ods. 4 ZFEÚ, právna
úprava nesmie byť voči spotrebiteľovi menej priaznivejšia ako príslušná smernica, teda musí byť práve

k nemu priaznivejšia, opak by bol v rozpore s európskym právom.

Druhou otázkou sa odvolateľ snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu
neodporuje uzatvorenie presne formulovanej alternatívnej - nevýhradnej rozhodcovskej doložky, ktorú

využíva vo všeobecných zmluvných dojednaniach oprávnený. Uvedená otázka však nie je z hľadiska
správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného súdu zásadná a prejednávaný spor
po stránke právnej nedeterminuje. Smernica Rady 93/13/EHS totiž v článku 3 uvádza, že zmluvná
podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery
spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku

škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu
považovať za nekalé. Logickým a gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť
k záveru, že Smernica v jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré
podmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady
pre posudzovanie zmluvných podmienok sú však upravené priamo v článku 3 tejto Smernice, ktorý

bol transponovaný do právneho poriadku Slovenskej republiky novelou Občianskeho zákonníka -
zákonom č. 150/2004 Z.z. a nachádza svoje vyjadrenie v znení § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že daná podmienka
obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a zároveň spôsobí
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode

spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi výpočtom
neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k tejto Smernici, resp. v exemplifikatívnom
výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka.
Preto aj v prípade, ak dojednanie rozhodcovskej doložky používanej oprávneným vo všeobecnýchpodmienkach by nebolo neprijateľnou zmluvnou podmienkou priamo podľa písm. q) ods. 1 prílohy
Smernice, nič to nemení na správnosti záveru exekučného súdu, že rozhodcovská doložka, ktorá
nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, spôsobí značnú nerovnováhu v neprospech práv

spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou tak, ako na to už odvolací
súd poukázal vo vyšších častiach tohto rozhodnutia. Preto aj druhá otázka formulovaná odvolateľom
nie je pre rozhodnutie prejednávaného sporu relevantnou, keď prejednávaný spor po stránke právnej
nepredurčuje. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo
výlučnejkompetenciivnútroštátnehosúdu,alezabezpečiťjednotnývýkladkomunitárnehopráva,kčomu

druhá otázka odvolateľa nesmeruje.

Treťou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v
súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc
vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05)
a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém
ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň

informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo
dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a
predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu
k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky
predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice,

teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k
splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok
prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo
strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého
vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny

súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá
existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte
vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských
zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu)
posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so

spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere
považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou
uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom
ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho
dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia

posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd
dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky
relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle
práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom,

že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť.

Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny
súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím
zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v

rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s
článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý
uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby
predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie
potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte

clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ.

Oprávnený tiež navrhol konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku prerušiť a
Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložiť prejudiciálnu otázku, či sa „mátvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej
neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť,
vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne odporoval jej neaplikácii,

aleboajtak,žetakátopodmienkasaaplikujeajvtedy,akspotrebiteľneoznámilsúdu,žezamýšľauplatniť
jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú?"

Odvolací súd nepovažuje za potrebné predložiť takúto prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, pretože
vzhľadom na celú už vyššie uvedenú právnu argumentáciu má za to, že exekučný súd je oprávnený

ex offo posudzovať nekalú povahu zmluvnej podmienky v spotrebiteľskom právnom vzťahu. Navyše
k naznačenej otázke sa už Súdny dvor EÚ vyjadril, a to dokonca vo veci týkajúcej sa oprávneného.
Súdny dvor EÚ dňa 16.11.2010 vo veci C-76/2010 Pohotovosť s.r.o. proti Iveta Korčkovská uzavrel,
že Smernica Rady 93/13/EHS ukladá vnútroštátnemu súdu, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon
právoplatného rozhodcovského rozhodnutia vydaného bez účasti spotrebiteľa, povinnosť aj bez návrhu
posúdiť nekalú povahu sankcie obsiahnutej v zmluve o úvere so spotrebiteľom, ak tento súd má na

tento účel k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave a podľa vnútroštátnych
procesnýchpravidielmôžeuvedenýsúdvykonaťtakétoposúdenievrámciobdobnýchkonanínazáklade
vnútroštátneho práva. V predmetnej veci je nesporné, že rozhodcovské konanie prebehlo bez účasti
dlžníka, preto v zmysle citovaného záveru Súdneho dvora EÚ exekučný súd bol oprávnený posudzovať
aj bez návrhu nekalú povahu zmluvných podmienok obsiahnutých v zmluve o úvere. Navyše otázka, pre

ktorúžiadaoprávnenýkonanieprerušiťapredložiťjuSúdnemudvoruEÚjeformulovanávšeobecne,bez
vzťahu k prejednávanej veci a bez poukazu na konkrétne ustanovenie zmluvy, ktoré má byť predmetom
výkladu Súdneho dvora EÚ.

Pretože odvolací súd nedospel k záveru, že v prejednávanom prípade existuje potreba obrátiť sa s

predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrhy oprávneného na prerušenie
konania zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.