Uznesenie ,
Zrušujúce Judgement was issued on Friday, October 31, 2014

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/682/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5712214868
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Rapčanová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2014:5712214868.3

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľa: POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom
Bratislava,ul.Pribinovač.25,IČO:35807598,zastúpenéhosplnomocnenýmzástupcomFridrichPaľko,
s. r. o., so sídlom Bratislava, ul. Grösslingova č. 4, IČO: 36 864 421, proti odporcovi: Slovenská republika,
zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, so sídlom Bratislava, Župné námestie č. 13, o náhradu
majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Martin

č. k. 9C/269/2012-81 zo dňa 12. júna 2014, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu zrušuje a vec vracia okresnému súdu na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Martin rozsudkom č. k. 9C/269/2012-81 zo dňa 12. 06. 2014 návrh navrhovateľa v celom
rozsahu zamietol (výrok I.). Odporcovi náhradu trov konania nepriznal (výrok II.).
V odôvodnení konštatoval, že navrhovateľ sa návrhom na začatie konania domáhal voči odporcovi

náhrady majetkovej škody vo výške 125,- eur a nemajetkovej ujmy vo výške 300,57 eur, ktoré mu mali
byť spôsobné nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Martin.
Zo spisu Okresného súdu Martin sp. zn. 17Er/3489/2010 súd zistil, že navrhovateľ dňa 08. 06.
2010 spísal pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým na Exekútorskom úrade v S. návrh
na vykonanie exekúcie proti dlžníkovi na vymoženie pohľadávky, priznanej rozsudkom Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného obchodnou spoločnosťou Slovenská rozhodcovská a. s., IČO: 35

922 761, Bratislava, sp. zn. SR 19565/09 zo dňa 01. 12. 2009. Žiadosťou doručenou súdu dňa 19.
07. 2010 súdny exekútor požiadal súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Uznesením č.
k. 17Er/3489/2010-12 zo dňa 21. 09. 2010 súd túto žiadosť zamietol a následne uznesením č. k.
17Er/3489/2010-27 zo dňa 11. 07. 2011 exekúciu zastavil.
Nárok navrhovateľa na náhradu majetkovej škody súd posudzoval podľa ustanovení zákona č. 514/2003
Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov

(ďalej len „zákona č. 514/2003 Z. z.“) účinného od 01. 01. 2009 do 31. 12. 2010 (§ 3 ods. 1, § 4 ods.
1 písm. a/ bod 1, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1 až 3,
ods. 5, § 17 ods. 5 a § 19 ods. 1, 3), teda v čase, kedy malo podľa tvrdení navrhovateľa v návrhu na
začatie konania dôjsť k vzniku škody.
Predpokladom uplatnenia nároku na náhradu škody v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci na súde je jeho predbežné prerokovanie na príslušnom orgáne

štátu, ktorým v tomto prípade je Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Navrhovateľ aj v
iných konaniach pripojil do spisu zoznam žiadostí, ktoré podal na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, a zo strany ministerstva nebolo súdu oznámené, že by v tejto konkrétnej veci navrhovateľ
takúto žiadosť nepodal. Preto mal súd za preukázané a nerozporované, že túto podmienku, vyžadovanú
ust. § 15 zákona č. 514/2003 Z. z., navrhovateľ splnil.
Z príslušného exekučného spisu mal súd preukázané, že Okresný súd Martin nerozhodol o žiadosti o

udelenie poverenia v lehote 15 dní od jej doručenia, ale tvrdenia navrhovateľa o prieťahoch v konaní
sa nezakladajú na pravde. Žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúciebola súdu doručená až dňa 19. 07. 2010 a bolo o nej rozhodnuté už dňa 21. 09. 2010. Nesprávny
úradný postup pritom nie je jedinou podmienkou pre vznik nároku na náhradu škody spôsobenej pri
výkone verejnej moci. Ďalším predpokladom pre priznanie takéhoto nároku je skutočný vznik škody

a nemajetkovej ujmy a príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou, resp.
nemajetkovou ujmou ako následkom. Navrhovateľ nepreukázal vznik škody a jej výšku, ani vznik
nemajetkovej ujmy.
V súvislosti s dôkazným návrhom navrhovateľa na predloženie znaleckého posudku znalcom z odboru
právnevzťahykcudzine,odvetvieeurópskeprávo,súdpoukázalnaskutočnosť,žeprávnezáväznéakty,

ktoré boli uverejnené v Úradnom vestníku Európskych spoločenstiev a v Úradnom vestníku Európskej
únie sú v zmysle ustanovenia § 121 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) skutočnosti,
ktoré netreba dokazovať, a ktoré musí súd poznať v zmysle zásady iura novit curia. Nejde teda o otázku
a posúdenie skutočností, na ktoré treba mať odborné znalosti, ktorými by súd nedisponoval. Návrh
navrhovateľa na doplnenie dokazovania týmto znaleckým posudkom preto súd zamietol.
Na základe uvedeného súd návrh navrhovateľa na začatie konania ako nedôvodný zamietol, majúc zato,

že neboli splnené predpoklady vyžadované zákonom č. 514/2003 Z. z. pre úspešné uplatnenie nároku
na náhradu škody a nemajetkovej ujmy navrhovateľom. V konaní totiž nebola preukázaná ani existencia
nezákonného rozhodnutia, ani existencia nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorým by
navrhovateľovi mohla vzniknúť tvrdená škoda a nemajetková ujma.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p., pričom odporcovi ako úspešnému

účastníkovi konania náhradu trov konania nepriznal, nakoľko tento si ich nevyčíslil a zo spisu mu žiadne
trovy nevyplývajú.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, prostredníctvom svojho splnomocneného zástupcu.
V odvolaní vytýkal súdu, že v konaní došlo k viacerým vadám - účastníkovi konania sa postupom

súdu odňala možnosť konať pred súdom; rozhodoval vylúčený sudca; súd prvého stupňa nesprávne
vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil
skutkový stav; súd neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam; doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo

iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že súd prejednal vec v neprítomnosti odporcu
(správne malo byť uvedené navrhovateľa, pozn. súdu) a jeho právneho zástupcu postupujúc podľa
ust. § 101 ods. 2 O. s. p. preto, že sa navrhovateľ bez ospravedlnenia na pojednávanie nedostavil.

Navrhovateľ však riadne a včas požiadal o zrušenie pojednávania, uviedol dôležité dôvody a predložil
súdu listiny spájané s označenými dôvodmi. Súd preto nemohol postupovať podľa § 101 ods. 2 O. s. p. a
vec prejednať v neprítomnosti navrhovateľa. Ak tak spravil, odňal mu tým právo na konanie pred súdom.
Ďalej navrhovateľ uviedol, že uskutočnil podanie (obsiahnuté v texte návrhu), ktorým upovedomil súd
o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho

manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd
nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, nič nemení na tom, že v očiach
navrhovateľa a objektívne v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného. Je
tomu tak aj preto (okrem dôvodov označených v návrhu), že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore
s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach, tiež

s judikatúrou Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva
na nestranný súd. Za takýchto okolností a s vedomím, že názor krajského súdu vo veci nestrannosti
pre rozpor s rozhodovacou praxou iných krajských súdov, Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre
ľudské práva v Štrasburgu neobstojí a navrhovateľ podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie práva na
nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu, nebolo a nie je prípustné,

aby konanie pokračovalo ústnym pojednávaním, v ktorom vykonával úkony a rozhodoval vylúčený
sudca.
Podľa navrhovateľa konečné (meritórne) rozhodnutie vo veci súdom (vylúčeným sudcom) neprichádzalo
v čase jeho vydania do úvahy aj preto, že súd v rovnakom rozhodnutí rozhodol aj o zamietnutí návrhu
navrhovateľa na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p., proti ktorému legálne

pripustil odvolanie. Proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podáva odvolanie,
pričom v čase podania odvolania o zamietnutí návrhu nebolo právoplatne rozhodnuté o zamietnutí
návrhu na prerušenie konania.Ďalej navrhovateľ vytýkal súdu, že sa nedostatočne oboznámil s podmienkami, za ktorých je možné
viesť konanie, keď ignoroval jeho žiadosť o zrušenie (odročenie) nariadeného pojednávania z dôležitého
dôvodu. Súd vychádzajúc z mylného skutkového stavu bez oboznámenia sa s obsahom predloženej

ústavnej sťažnosti nesprávne aplikoval ust. § 101 ods. 2 O. s. p. a viedol pojednávanie, na ktorom
za neprítomnosti navrhovateľa meritórne rozhodol. V žiadosti sa pritom zdôrazňovalo, že navrhovateľ
trvá na osobnej účasti splnomocneného zástupcu na pojednávaní, avšak na takom, ktoré bude vedené
nestranným sudcom na nestrannom súde.
Tiež namietal, že nemal možnosť vyjadriť sa k tvrdeniam odporcu, z ktorých súd pri rozhodovaní

vychádzal a zachytil ich aj v odôvodnení svojho rozhodnutia. Nemal možnosť sa vyjadriť ani k dôkazom,
ktoré súd vykonal a založil na nich svoje rozhodnutie a sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu
svojich tvrdení. Za takejto procesnej situácie došlo k degradácii zásady kontradiktórností, k porušeniu
jeho práva na súdnu ochranu, ako aj k odňatiu možnosti konať pred súdom.
Súd vykonal dokazovanie listinami, ktorých pôvod nie je z odôvodnenia rozhodnutia poznateľný a nie
je zrejmé, či išlo o listiny založené v exekučnom spise. Za dôkaz však v danom konaní môžu slúžiť

len listiny založené v exekučnom spise, a to vzhľadom k faktu, že vec sa týka nesprávneho úradného
postupu štátneho orgánu.
K majetkovej škode uviedol, že súd zamietol návrh v časti náhrady skutočnej škody z dôvodu jej
nedôvodnosti, avšak v odôvodnení rozhodnutia sa zaoberal len škodou, ktorá mala súvisieť so správou
pohľadávky počas nečinnosti súdu a opisuje ju ako škodu, ktorá vznikla v príčinnej súvislosti s konaním

dlžníka (povinného). Úplne však ignoroval všetky jeho tvrdenia o majetkovej škode, ktorá vznikla z
titulu na udržiavanie a správu informačného systému a z titulu výdajov na administratívne spracovanie
textov urgencií, na publikačné výdaje spojené s vyhotovením urgencií a na poštovné a telekomunikačné
výdaje (urgovanie a kontrola stavu konania na exekučnom súde). V tejto časti je rozhodnutie súdu
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, je prejavom svojvôle súdu a je potrebné ho ako arbitrárne

zrušiť.Zodôvodneniarozsudkuvôbecniejezrejméakouúvahousúddospeljednoznačneanepochybne
k presvedčeniu o tom, že majetková škoda nevznikla. Rovnako sa to však týka chýbajúcich dôvodov pri
nemajetkovej ujme. Navrhovateľ uviedol, že hodlal v konaní pred súdom prostredníctvom vykonaného
pojednávania predložiť dôkazy o výške majetkovej škody, a to aj prostredníctvom znaleckého posudku,
ktorého vyhotovenie zabezpečil. Súd však dokazovanie neprípustne skrátil len na dôkazy vykonávané

ex offo, navrhovateľa nepoučil podľa § 120 ods. 4 O. s. p. a neoznámil mu, že hodlá vyhlásiť rozhodnutie
vo veci samej, aby tak mal priestor navrhnúť alebo predložiť ďalšie dôkazy.
Ako dôkaz o vzniku škody predložil znalecký posudok vypracovaný Znaleckým ústavom Ekonomickej
univerzity v Bratislave, ktorým je jednoznačne preukázané, že nesprávny úradný postup mal na neho
negatívny dopad a objektívne spôsobil zníženie jeho majetku. Ak okresný súd v odôvodnení rozsudku

konštatuje, že nepreukázal, že by mu vznikla postupom exekučného súdu akákoľvek škoda, pričom
ďalej uvádza, že bližšie nešpecifikoval jednotlivé náklady vynaložené na správu a vedenie pohľadávky
počas obdobia omeškania exekučného súdu, nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s
predloženým znaleckým posudkom.
K nemajetkovej ujme uviedol, že súd vo svojom rozhodnutí nevysvetlil prečo nekonštatoval, že došlo k

porušeniu práva navrhovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2
ÚstavySlovenskejrepubliky,akoajprávanaprejednanievecivprimeranejlehotezaručenéhočl.6ods.1
Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na rozhodnutie v zákonom
stanovenom čase. Sám súd predsa zistil, že o návrhu nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenom čase
a pre túto nečinnosť a nesprávny úradný postup nenašiel žiadne objektívne udržateľné ospravedlňujúce

dôvody. Napriek tomu, že súd zistil porušenie práva, nekonštatoval ho a na tejto chybe postavil svoje
rozhodnutie o nepriznaní nemajetkovej ujmy.
V závere k návrhu na prerušenie konania uviedol, že ak bol súdu doručený v čase predchádzajúcom
nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh na prerušenie konania z dôvodu, že prebieha konanie o
prejudiciálnej otázke, ktorou je rozhodnutie o porušení práva navrhovateľa na zákonného sudcu a práva

na nestranný súd na základe ústavnej sťažnosti podanej na Ústavnom súde Slovenskej republiky, bol
súd povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu a vytknuté procesné chyby navrhovateľ žiadal, aby
odvolací súd zrušil rozsudok okresného súdu a vrátil vec tomuto súdu na opätovné prejednanie.

Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.) po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania
(§ 204 ods. 1, § 201 O. s. p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§201 O. s. p.), pričom podanie opravného prostriedku nie je vylúčené ust. § 202 O. s. p., bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2, § 156 ods. 3 O. s. p.) preskúmal rozhodnutie v napadnutom
rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok okresného súdu podľa §

221 ods. 1 písm. f/, h/ O. s. p. zrušil a podľa § 221 ods. 2 O. s. p. vec vrátil okresnému súdu na ďalšie
konanie.

Odvolacísúdpreskúmanímpredloženéhospisudospelkzáveru,žeodvolanienavrhovateľa,pokiaľtento
namietalodňatiemožnostikonaťpredsúdomaneúplnézistenieskutkovéhostavuzdôvodunevykonania

navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností, je dôvodné.

Navrhovateľ sa v konaní domáha proti odporcovi náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, ktoré
mu mali vzniknúť postupom exekučného súdu, Okresného súdu Martin, v exekučnej veci oprávneného
Pohotovosť, s. r. o., Bratislava proti povinnému M. M., nar. XX. XX. XXXX, pre vymoženie pohľadávky,
ktorá vznikla neplnením záväzku vyplývajúceho zo Zmluvy o úvere č. 5182771, ktorej súdny exekútor

pridelil registráciou číslo EX 7326/2010, ktorá vec bola podľa zistenia okresného súdu vedená na
Okresnom súde Martin pod sp. zn. 17Er/3489/2010. Podľa tvrdenia navrhovateľa exekučné konanie
začalo dňa 08. 06. 2010, pričom súd o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie rozhodol
až dňa 18. 11. 2010, teda s omeškaním viac ako 163 dní. Na podporu svojich tvrdení navrhovateľ ako
dôkaz navrhol pripojiť a oboznámiť predmetný exekučný spis.

Podľa § 122 ods. 1 O. s. p. súd vykonáva dokazovanie na pojednávaní, ak neboli splnené podmienky
na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania

Podľa § 123 O. s. p. účastníci majú právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré

sa vykonali.

Podľa § 125 O. s. p. za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť stav veci, najmä
výsluch svedkov, znalecký posudok, správy a vyjadrenia orgánov, fyzických osôb a právnických osôb,
listiny, ohliadka a výsluch účastníkov. Pokiaľ nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.

Podľa § 129 ods. 1, 2 O. s. p. dôkaz listinou sa vykoná tak, že predseda senátu alebo samosudca na
pojednávaní listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak súd vo veci nenariaďuje
pojednávanie. Predseda senátu alebo samosudca môže uložiť tomu, kto má listinu potrebnú na dôkaz,
aby ju predložil, alebo ju obstará sám od iného súdu, orgánu alebo právnickej osoby.

Dokazovaním súd zisťuje skutkový stav veci, z ktorého následne pri svojom rozhodnutí vychádza a
hodnotí ho po právnej stránke. Dokazovanie súd vykonáva zásadne na pojednávaní, pokiaľ nie sú
splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho pojednávania. Dôkaz listinou sa v zmysle §
129 ods. 1 O. s. p. vykoná tak, že táto (alebo jej časť) sa na pojednávaní buď prečíta, alebo sa oboznámi

jej obsah. Pod oboznámením obsahu listiny je treba rozumieť jej identifikáciu a oboznámenie účastníkov,
prípadne ich zástupcov s tým, čo konkrétne táto listina obsahuje. Osobitný dôraz musí pritom súd klásť
na zachytenie tejto skutočnosti (vykonanie listinného dôkazu) do zápisnice o pojednávaní tak, aby bolo
zrejmé, ktoré konkrétne listinné dôkazy a akým spôsobom boli na danom pojednávaní vykonané.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že okresný súd založil svoje rozhodnutie na
skutočnostiach zistených zo spisu Okresného súdu Martin sp. zn. 17Er/3489/2010.

Pokiaľ ide o vykonanie dokazovania uvedeným exekučným spisom odvolací súd po preskúmaní
spisového materiálu zistil, že okresný súd na pojednávaní dňa 12. 06. 2014 konštatoval, že: „Sudca

sa oboznamuje s výsledkami doterajšieho dokazovania, a to čítaním obsahu návrhu zo dňa 27. 09.
2012, pripojeným spisom Okresného súdu Martin 17Er/3489/2010 súdneho exekútora JUDr. Rudolfa
Krutého pod sp. zn. EX 7326/2010 a z neho najmä uznesením o zastavení exekúcie zo dňa 11. 07.
2011, ...“. Ďalej súd oboznamoval len podania účastníkov tvoriacich obsah spisu 9C/269/2012. Z takto
zaznamenaného priebehu dokazovania nevyplýva, či súd z exekučného spisu oboznámil aj iné listiny

alebo len uznesenie o zastavení exekúcie a všetky údaje, z ktorých vyvodil svoje skutkové zistenia,
na ktorých následne založil svoje rozhodnutie, vyplývajú z tohto jediného dokumentu. V odôvodnení
napadnutého rozhodnutia okresný súd vo vzťahu k spornému exekučnému konaniu, v súvislosti s ktorým
si navrhovateľ uplatnil nároky v tomto konaní, pritom uviedol skutočnosti, ktoré nebolo možné zistiť zobsahu zápisnice z pojednávania. Z listín založených v spise zároveň nie je možné odvolacím súdom
preveriť skutočnosti uvedené v napadnutom rozhodnutí okresného súdu, rovnako nie je možné zistiť, či
exekučný súd v čase od podania žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie do rozhodnutia

o tejto žiadosti vykonával nejaké úkony a prečo okresný súd považoval postup exekučného súdu (vo
vzťahu k namietanému nerozhodnutiu v zákonnej lehote, resp. v prieťahoch v konaní) za správny. I keď
zo zápisnice z pojednávania vyplýva, že okresný súd príslušný exekučný spis oboznámil, je otázne,
či týmto spisom na pojednávaní aj skutočne disponoval. Nikde v spise nie je pokyn pre pripojenie
predmetného exekučného spisu, tento nie je uvedený ani v zozname pripojených spisov. V spise sa

síce nachádza žiadanka o vydanie spisu zo spisovne, z tejto však nevyplýva, či bol spis aj skutočne
vydaný. V tejto súvislosti zároveň odvolací súd poukazuje aj na skutočnosť, že predmetný exekučný
spis nebol ani súčasťou spisu sp. zn. 9C/269/2012, predloženého odvolaciemu súdu spolu s odvolaním,
z ktorého dôvodu je rozhodnutie okresného súdu z tohto hľadiska odvolacím súdom nepreskúmateľné.
Táto nedôslednosť v postupe okresného súdu má potom za následok, že nebolo možné považovať
vykonanie všetkých dôkazov za riadne uskutočnené a následne nemohol odvolací súd konštatovať ani

to, že odvolateľovi takýmto postupom súdu bolo umožnené vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom.

Na základe uvedených skutočností musel odvolací súd napadnutý rozsudok prvostupňového súdu
podľa § 221 ods. 1 O. s. p., s prihliadnutím na § 212 ods. 3 O. s. p. zrušiť a vec vrátiť okresnému
súdu na ďalšie konanie. Bude úlohou okresného súdu v ďalšom konaní pripojiť príslušný exekučný

spis (ktorý nebol súčasťou spisu predloženého odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní), vykonať
dokazovanie príslušným exekučným spisom v súlade s ust. § 129 ods. 1 O. s. p., prípadne ďalšími
dôkazmi navrhnutými procesnými stranami, vykonané dokazovanie riadne zaznamenať v zápisnici z
pojednávania a toto následne vyhodnotiť a vo veci opätovne rozhodnúť.

V súvislosti s navrhovateľom namietanou otázkou nestrannosti a zákonnosti sudcu odvolací súd
poukazuje na to, že procesným prostriedkom k dosiahnutiu nápravy, pokiaľ sa účastník konania
domnieva, že sudca, ktorému bola vec pridelená na rozhodnutie, má pomer k veci, k účastníkom
konania alebo k ich zástupcom, je podanie námietky zaujatosti. Napriek tomu, že navrhovateľ v
návrhu na začatie konania poukazoval na absenciu nestranného a nezaujatého sudcu na Okresnom

súde Martin, v odvolaní proti uzneseniu, ktorým súd navrhovateľa vyzval na zaplatenie súdneho
poplatku za vznesenú námietku zaujatosti, navrhovateľ kvalifikovane zastúpený právnym zástupcom,
prostredníctvom právneho zástupcu uviedol, že námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 1 O. s. p. nepodal
(č. l. 45 spisu). Vzhľadom na oznámenie navrhovateľa a vyjadrenie zákonnej sudkyne, ktorá uviedla, že
sa vo veci necíti byť zaujatá, či už pre pomer k účastníkom alebo k ich zástupcom, alebo pre pomer k

samotnej veci, nadriadený súd, ktorému bola vec predložená na rozhodnutie podľa § 16 ods. 1 O. s. p.
o vylúčení zákonnej sudkyne nerozhodoval a vec bez rozhodnutia vrátil okresnému súdu (č. l. 68 spisu).
Námietkou, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, sa môže účastník brániť aj v rámci odvolacích
námietok, ako to urobil navrhovateľ v tomto prípade. Ak nie je vydané rozhodnutie nadriadeného súdu
o tom, či sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci, odvolací súd môže pri

skúmaní tohto dôvodu posúdiť otázku vylúčenia sudcu samostatne, čo by v prípade, ak by dospel k
záveru, že sudca bol vylúčený z prejednávania a rozhodovania danej veci, bolo dôvodom pre zrušenie
napadnutého rozhodnutia (§ 221 ods. 1 písm. g/ O. s. p.).
K námietke nestranného a nezaujatého sudcu odvolací súd uvádza, že ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku (§ 14 a nasl. O. s. p.) predstavujú výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto

nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR). Vzhľadom na to možno
vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom výnimočne a len zo skutočne
závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato
a spravodlivo. Krajský súd v skutočnosti, že škoda mala navrhovateľovi vzniknúť postupom Okresného
súdu Martin, na ktorom vykonáva zákonná sudkyňa funkciu sudcu, nevidí dôvod pre jej vylúčenie z

prejednávania a rozhodovania veci. Samotný subjektívny názor účastníka konania, že v osobe určitého
sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez
ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho nestranného a nezaujatého rozhodovania. V zmysle ustálenej
judikatúry dôvod na vylúčenie sudcu nezakladá ani skutočnosť, že sudca má prejednať a rozhodnúť
vec, v ktorej odporcom je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo (viď napr. uznesenie NS SR z

31. 05. 2010 sp. zn. 3Nc/14/2010), pričom v danom prípade takýto súd účastníkom konania nie je, vec
sa ho týka len sprostredkovane. Je nutné rozlišovať medzi pojmom súd a sudcovia a z hľadiska zásad
spravodlivého procesu citlivo zvažovať ich vzťah v posudzovaných súvislostiach. Vzťah sudcov je pri
výkone rozhodovacej činnosti riadený princípom prezumpcie nezávislosti súdnej moci, ktorá nepodliehasubjektívnym pocitom sudcov pri ich rozhodovaní a nie je ničím zaťažovaná v ich postojoch voči súdu.
Pôsobenie sudcov na určitom súde je vždy objektívne dané, len sama táto skutočnosť preto nemôže byť
dôvodom ich vylúčenia. Vzájomný vzťah medzi sudcom a súdom nie je vzťahom zamestnaneckým alebo

služobným. Vymenovaním za sudcu vzniká, a zánikom funkcie sudcu zaniká, osobitný vzťah sudcu k
štátu, z ktorého vyplývajú vzájomné práva a povinnosti sudcu a štátu. Sudca je pri výkone funkcie sudcu
nezávislý a zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy vykladá podľa svojho najlepšieho vedomia
a svedomia, rozhoduje nestranne, spravodlivo, bez zbytočných prieťahov, len na základe skutočností
zistených v súlade so zákonom (§ 2 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich). Aplikačná

prax Najvyššieho súdu SR pri zohľadnení tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska (teória zdania)
sa v prevažujúcej miere prikláňa k záveru o povinnosti, ako aj požiadavke na sudcu v každej veci
zachovaťvecnýprofesionálnyprístup,nadhľadapotrebnúdávkuodstupu.Pretosamotnáskutočnosť,že
predmetom konania je nesprávny úradný postup súdu, na ktorom sudca vykonáva svoju funkciu, pričom
tento nebol zákonným sudcom v exekučnej veci, v ktorej malo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu,
nezakladá pomer k veci. Nezávislosť sudcu je nevyhnutné vidieť aj ako nezávislosť v rámci samotnej

súdnej moci, celého súdneho systému aj konkrétneho súdu, na ktorom sudca pôsobí. Iba také chápanie
nezávislosti je predpokladom nestrannosti sudcu, ktorú nesmie nikto ohroziť (uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 1Nc/86/2011 zo dňa 24. novembra 2011). Vzhľadom na uvedené skutočnosti nebol
a ani v súčasnosti nie je dôvod na vylúčenie zákonnej sudkyne z prejednávania a rozhodovania veci,
ktorý záver rešpektuje aj aktuálnu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR (napríklad uznesenia sp.

zn. 3Nc/14/2010 zo dňa 31. 05. 2010; 6Cdo/201/2013 zo dňa 19. 06. 2013) v otázkach posudzovania
inštitútu sudcovskej nestrannosti. Opomenúť nie je možné ani výsledky aktuálnej rozhodovacej činnosti
Ústavného súdu SR (napríklad I. ÚS 88/2013 zo dňa 06. 02. 2013) vo vzťahu k (neúspešným) ústavným
sťažnostiam navrhovateľa v obdobných prípadoch.

Pokiaľ ide o ďalšie odvolacie námietky navrhovateľa voči procesnému postupu súdu, tieto odvolací súd
nepovažuje za dôvodné, keď v danom štádiu odvolacieho konania sa odvolací súd zároveň nezaoberal
prieskumom vecnej správnosti rozhodnutia okresného súdu z pohľadu hmotného práva.

Nakoľko odvolací súd zrušil rozhodnutie okresného súdu vo veci samej a vec vrátil okresnému súdu

na ďalšie konanie, s poukazom na ust. § 224 ods. 3 O. s. p. zrušil i výrok o trovách konania. V
novom rozhodnutí preto okresný súd opätovne rozhodne aj o trovách účastníkov konania, vrátane trov
odvolacieho konania.

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.