Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, May 27, 2014

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 6CoE/290/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2309214970
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 05. 2014
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivan Ilavský
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2014:2309214970.1

Uznesenie
Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25,
Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., advokátska kancelária so sídlom
Grösslingova 4, Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnej: M. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XXXX/
X, A., o zastavení exekúcie, vedenej pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom
Záhradnícka 60, Bratislava, pod sp. zn. EX 7387/09, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného
súdu Galanta č. k. 15Er/672/2009 - 22 zo dňa 29. júna 2012 t a k t o

r o z h o d o l :

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti zastavenia
exekúcie p o t v r d z u j e.

Návrhy oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) a podľa § 109
ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku z a m i e t a.

V napadnutej časti o nepripustení do konania ako vedľajšieho účastníka Združenie na
ochranu finančného spotrebiteľa OFS, so sídlom Petzwalova 12, Nitra, IČO:
42 205 735, odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa z r u š u j e.

Povinnej náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa pod bodom I./ exekúciu zastavil, v bode II./ oprávneného
zaviazal zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie v sume 40,00 Eur do troch dní od
právoplatnosti uznesenia, v bode III./ vstup Združenia na ochranu finančného spotrebiteľa OFS, so
sídlom Petzwalova 12, Nitra, IČO: 42 205 735, do konania ako vedľajšieho účastníka nepripustil.

Rozhodnutie v časti o zastavení exekúcie odôvodnil súd právne poukazom na ustanovenia § 57 ods.
2, § 58 ods.1 Exekučného poriadku, § 40 a § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, na zákon o
spotrebiteľských úveroch, § 52, 53 a 54 Občianskeho zákonníka účinného od 01.01.2008, na Smernicu
rady č. 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách a citovaných
rozsudkov Súdneho dvora (ES). Súd prvého stupňa mal preukázané, že sa jedná o spotrebiteľský
vzťah ( založený zmluvou o úvere č. 2550047 uzatvorenou medzi účastníkmi exekučného konania
dňa 01.10.2008), na ktorý sa musí použiť spotrebiteľské právo. Posudzoval rozhodcovskú doložku,
ktorá je uvedená vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru (bod 17.), pričom zistil, že táto
( rozhodcovská doložka) je neprijateľná a ustanovenie o nej je absolútne neplatné, keďže spôsobuje
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Neplatná
rozhodcovská doložka nemôže podľa názoru prvostupňového súdu založiť právomoc rozhodcovského
súdu vo veci konať a rozhodnúť, preto rozhodcovský rozsudok je nulitný a ako exekučný titul neúčinný.
Z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky existuje zjavný rozpor exekučného titulu so zákonom, teda

jeho nespôsobilosť a nepoužiteľnosť ako exekučného titulu v exekučnom konaní, preto súd prvého
stupňa exekučné konanie zastavil.

O trovách exekučného konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 196, § 200 ods.1,2 a § 203
ods. 1 Exekučného poriadku tak, že oprávneného zaviazal, aby súdnemu exekútorovi uhradil trovy
exekučného konania vo výške 40,00 Eur, pričom náhradu trov exekúcie exekútorovi súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia riadne špecifikoval a vyčíslil.

Nepripustenie vedľajšieho účastníka do konania súd I. stupňa odôvodnil právne s poukazom na §
93 ods. 1, 2, 3 a 4, § 251 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení
neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.), § 37 ods. 1, 2 a 3 Exekučného poriadku a vecne zas tým,
že charakteristiku účastníkov exekučného konania vymedzuje § 37 Exekučného poriadku. Vedľajšie
účastníctvo je inštitútom patriacim výlučne do sporového konania v ktorom účastníci vystupujú v
postavení navrhovateľa (žalobcu) a odporcu (žalovaného). Výslovne vylúčené je vedľajšie účastníctvo v
konaní o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je. V nesporovom,
resp. mimosporovom konaní, kde sú účastníkmi aj tí, o právach alebo povinnostiach ktorých sa má
konať, nejestvuje možnosť vedľajšieho účastníctva. Vedľajšie účastníctvo ako inštitút len základného
konania už zo svojej podstaty je v exekučnom konaní pojmovo vylúčené. Z týchto dôvodov ustanovenie
§ 93 OSP o vedľajšom účastníctve nie je na exekučné konanie aplikovateľné. Rovnakému záveru sa
priklonil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení 1 Cdo 106/2008 zo dňa 25.11.2008.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený i Združenie na ochranu
finančného spotrebiteľa OFS.

Oprávnený sa podaným odvolaním domáhal zrušenia napadnutého uznesenia v časti zastavenia
exekúcie a následného vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

V podrobných dôvodoch odvolania namietal, že prvostupňový súd rozhodol nad rámec zverenej
právomoci mu zákonom ( ust. § 205 ods.2 písm. b) zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok,
ďalej len „ OSP“), že nebol podaný návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný ( ust.
§ 205 ods.2 písm. a) v spojení s § 221 ods.1 písm. e) OSP), ďalej preto, že súd svojim postupom
odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom( ust. § 205 ods.2 písm. a) v spojení s § 221 ods.1
písm. d) OSP), že súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie a
tiež z toho dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci( ust. § 205 ods.2 písm. f) OSP). Uviedol, že všeobecný súd konajúci v pozícii exekučného súdu je
v oblasti prieskumu rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ustanovením § 40 v spojení s ust. §
43 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní ( ďalej len „ ZoRK“), nakoľko zákonodarca priznal
všeobecným súdom právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdom iba v rámci
konania o zrušení rozhodcovských rozsudkov. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je podľa názoru odvolateľa v priamom rozpore
s ústavným právom žalobcu ( oprávneného) na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces,
ako aj v rozpore so zásadou legality a princípom právnej istoty. Ďalej namietal, že exekučný súd môže
pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania
realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka konania, nie ex officio. V
rámci rozhodovania o žiadosti o udelenie poverenia, exekučný súd nie je oprávnený posudzovať vecnú
správnosť exekučného titulu, robiť skutkové a právne závery. Exekučný súd nedisponuje právomocou
rušiť, či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka v
konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky
exekučného titulu. V prípade, ak sa odvolací súd nestotožní s uvedenými závermi, oprávnený žiadal,
aby podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku, prerušil konanie a podal Ústavnému
súdu SR návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1
ods. 1 veta prvá Ústavy SR, pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých
subjektov práva v právny poriadok. Odvolateľ tiež uviedol, že okresný súd porušil aj čl. 46 ods.1
Ústavy SR, ktorá zaručuje každej fyzickej osobe, bez ohľadu na jej štátnu príslušnosť, právo na súdnu
ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie, nakoľko vydal rozhodnutie bez aplikácie relevantnej
právnej normy, bez vykonania ústavne súladnej interpretácie aplikovaných právnych noriem a bez
vykonania dokazovania. Navyše, exekučný súd svoje rozhodnutie založil aj na viacerých rozhodnutiach
Súdneho dvora Európskej únie, čo je v danej veci neprípustné a úplne nemožné, nakoľko nemajú

všeobecnú záväznosť. Taktiež došlo postupom súdu k porušeniu princípu rovnosti zbraní, nakoľko bol
oprávnený uvedený exekučným súdom do takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako
postavenie iných strán konania a iných osôb v porovnateľnom postavení. V tejto súvislosti namietal,
že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre
rozhodnutie exekučného súdu a tiež nemal možnosť oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi
alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Exekučný súd napadnutým
rozhodnutím tiež vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci
úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu
dvojinštančnosti súdneho konania. Exekučný súd tiež nevykonal dokazovanie, dôsledne teda nezisťoval
skutkový stav veci, čím bola účastníkom konania odňatá možnosť konať pred súdom, resp. konanie
má inú vadu, ktorá spôsobila nesprávne rozhodnutie vo veci. Ďalej namietal, že exekučný súd je v
zmysle § 45 ods.1 písm. c) ZoRK oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským súdom
je v súlade s dobrými mravmi, no nemá oprávnenie skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, ktorá je
však aj napriek tomu podľa názoru oprávneného dojednaná v súlade so zákonom, nakoľko jej obsahom
neboli ustanovenia ktoré by spôsobili značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán.
Oprávnený tiež vyjadril nesúhlas s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere,
v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko činnosť oprávneného, nepatrí podľa jeho názoru
do pôsobnosti tohto zákona, čo aj podrobne dôvodil výkladom príslušných ustanovení ( § 497 a nasl.
ObZ, § 2 a §4 zákona o spotrebiteľských úveroch). V závere odvolania oprávnený poukázal na nesprávne
posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania pričom poukázal na to, že úrok z omeškania ( s ktorým
mimochodom povinný súhlasil podpísaním zmluvy ako i všeobecných zmluvných podmienok) ma iba
sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky. Dohodnutá výška
úrokov 0,25 % denne nie je podľa jeho názoru neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého
obchodného styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje
zabezpečenie pri poskytnutí úveru a tiež vzhľadom na ďalšie obchodné riziká, ktoré sú späté s týmto
druhom podnikateľskej činnosti. Poplatok za poskytnutie úveru a poplatok za zasielanie upomienok boli
dojednané podľa názoru odvolateľa taktiež v súlade so zákonom a odzrkadľujú len administratívne úkony
a náklady, ktoré boli s nevyhnutnými úkonmi objektívne spojené.

V ďalších bodoch odvolania uviedol, že otázku, či exekučný titul bol vydaný v súlade s právnym
poriadkom a teda, či sa predmetná exekúcia bude vykonávať v celom rozsahu alebo nie, súd už raz
posudzoval a o nej už raz právoplatne rozhodol. V zmysle ust. § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) súd je povinný preskúmať žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, pričom
poveriť exekútora vykonaním exekúcie môže súd iba v prípade, že nezistí žiaden rozpor žiadosti o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného
titulu so zákone. V opačnom prípade žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Súd poverenie na vykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia,
návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Súd môže podľa ust. § 44 ods. 2
Exekučného poriadku vykonať revízny postup vo vzťahu k exekučnému titulu v limitoch tvorených
ústavne konformnou interpretáciou ust. § 45 ZoRK dbajúc na existenciu ust. § 40 a nasl. ZoRK len v
spojení s revíziou práve podaného návrhu na a vykonanie exekúcie, ktorého je prílohou. Ak exekučný
súd uskutočňuje revíziu exekučného titulu po tomto čase, koná v rozpore s princípom právnej istoty a
princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, čím taktiež porušuje základné
práva účastníkov exekučného konania (najmä právo na súdnu ochranu, právo na spravodlivý súdny
proces, právo vlastniť majetok, právo na pokojné užívanie majetku).

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu preto žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v
naznačenom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Združenie na ochranu finančného spotrebiteľa OFS včas podaným odvolaním žiadalo, aby odvolací
súd napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že vedľajšieho účastníka pripustí do exekučného konania,
alternatívne navrhlo napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Odvolateľ vyjadril nesúhlas s názorom okresného súdu, že vedľajšie účastníctvo je pojmovo vylúčené v
exekučnom konaní. Takéto závery teórie, ale aj súdnej praxe by bolo možné bezvýhradne akceptovať
pred 15. októbrom 2008, kedy nadobudla účinnosť novela O.s.p.. V súčasnosti sú však tieto závery
aplikovateľné len na pôsobenie vedľajšieho účastníka vystupujúceho v konaní podľa § 93 ods. 1 O.s.p. S

účinnosťou od 15. 10. 2008 bola do O.s.p. zavedená tzv. druhá skupina subjektov, ktoré môžu vystupovať
v konaní ako vedľajší účastníci podľa § 93 ods. 2 O.s.p. Rozdiel medzi prvou skupinou vedľajšieho
účastníctva, pri ktorej musí byť preukázaný hmotnoprávny záujem vedľajšieho účastníka na výsledku
konania oproti druhej skupine je ten, že druhú skupinu účastníkov legitimizuje na vstup do konania
samotný zákon. V konkrétnom prípade ide o zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení
neskorších predpisov. Nastáva teda nová situácia, kedy pohnútka vedľajšieho účastníka k vstupu do
konania nevyplýva zo subjektívneho záujmu na výsledku sporu, ale vstup a pôsobenie vedľajšieho
účastníka v súdnom konaní je výsledkom objektivizovanej zákonnej a spoločenskej objednávky so
zámerom chrániť vyššie sociálne princípy. Ide o jednu z foriem napĺňania cieľov politiky EÚ pri
zabezpečení vysokej úrovne ochrany spotrebiteľov v zmysle článku 169 Zmluvy o fungovaní Európskej
únie a Článku 38 Charty základných práv EÚ. Nová situácia je aj v tom, že v posledných rokoch
dochádza v exekučných konaniach oprávneného, ale aj ďalších, najmä nebankových subjektov azda
k najmasovejšiemu plošnému porušovaniu spotrebiteľských práv, paradoxne za aktívnej asistencie
súdov v celej SR. Napriek ustálenej judikatúre Súdneho dvora EÚ, Ústavného súdu SR, Najvyššieho
súdu SR, ale aj súdov nižších stupňov, exekučné súdy dlhoročne vykonávajú exekúcie na podklade
rozhodcovských rozsudkov ako paktov (NS SR 3Cdo 146/2011), ktoré sú vydávané pri neplatne
uzatvorených rozhodcovských doložkách, prípadne na podklade notárskych zápisníc ako nespôsobilého
exekučného titulu, ktorý nespĺňa podmienky formálnej a materiálnej vykonateľnosti (II. ÚS 404/2010).
V exekučnom konaní je potrebné tieto veci namietať, pretože „ožívajú“ inštitúty zo základného konania
(dobré mravy, právom nedovolené plnenie, plnenie nemožné - § 45 zákona o rozhodcovskom konaní)
a preto je vstup vedľajšieho účastníka do exekučného konania zákonný, odôvodnený a spoločensky
žiadúci.

V priebehu odvolacieho konania, skôr ako odvolací súd o podanom odvolaní ( resp. podaných
odvolaniach) rozhodol, oprávnený doručil prostredníctvom svojho právneho zástupcu návrh na
prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EU, pričom
doplnil právnu argumentáciu k podanému odvolaniu. K odvolaciemu dôvodu, že rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia zdôraznil, že napadli priamu aplikáciu smerníc
Európskej únie a rozhodnutí Súdneho dvora EÚ všeobecným súdom a žiadal, aby sa súd zaoberal aj
rozhodnutiami a tými odôvodneniami Súdneho dvora EÚ, ktoré sú v prospech tvrdení oprávneného.
Zdôraznil, že smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pričom právo členského štátu po
uplynutí transpozičnej lehoty musí byť v súlade s ustanoveniami smernice. Ak potom bola smernica
prebratá do Slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné aplikovať slovenskú právnu
úpravu. Samotná smernica teda nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu nemožno proti
nemu odvolávať. Podľa odvolateľa prvostupňový súd sa vyššie uvedenou judikatúrou Súdneho dvora
EÚ nevysporiadal a nezdôvodnil prečo priamo aplikoval ustanovenia Smernice 93/13/EHS.

Podľa odvolateľa tvrdenie súdu, že Smernica rady 93/13/EHS považuje riešenie sporov zo
spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za neprimerané, je nepreukázanou domnienkou súdu,
ktorý sa naviac neodvoláva na žiadne presné a jasné znenie smernice. V tejto súvislosti poukázal
na znenia smernice v písm. q) ods. 1 prílohy v rôznych jazykových verziách, pričom uzavrel, že z
nich vyplýva, že spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne
akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú
povinní aplikovať príslušné hmotné právo. Podľa odvolateľa súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými
pravidlami uvedenými v predmetnej smernici a nijako nezdôvodnil prečo považuje rozhodcovskú doložku
za neprijateľnú podmienku zmluvy o úvere. Je toho názoru, že v danom prípade je nutné požiadať
o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor EÚ. S poukazom
na rozhodnutia rôznych súdov i odbornú literatúru zdôraznil, že prejudiciálnu otázku môže podať
ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním prebieha, bez
ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná
príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv
komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu
úniového práva a následnej aplikácii všeobecnými súdmi Slovenskej republiky. Odvolateľ je teda toho
názoru, že v danom prípade je potrebné požiadať súdny dvor EÚ o výklad čl. 17 a čl. 47 Charty
základných práv EÚ a to v súvislosti s výkladom pojmu „neprijateľná zmluvná podmienka“ v kontexte
Smernice rady 93/13/EHS. S poukazom na uvedené potom oprávnený žiadal, aby súd na základe § 109
ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ rozhodol nasledovne:

„Konanie sa prešuje podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie sa na základe
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predkladajú prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení:

1. Má sa ust. písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?

2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ust. písm. q) ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky
spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred
stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu
možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu?

3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv a EÚ také rozhodnutie vnútroštátnej súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len
O.s.p.), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa (§ 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je
v napadnutej časti o zastavení exekúcie vecne správne a v napadnutej časti o nepripustení do konania
ako vedľajšieho účastníka Združenie na ochranu finančného spotrebiteľa OFS je potrebné ho zrušiť.
Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.).

Podľa § 37 ods. 1 Exekučného poriadku, účastníkmi konania sú oprávnený a povinný; iné osoby sú
účastníkmi len tej časti konania, v ktorej im toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o
trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor.

Podľa § 37ods. 2 Exekučného poriadku, ak sú exekúciou postihnuté veci v bezpodielovom
spoluvlastníctve manželov, účastníkom konania, ak ide o tieto veci, je aj manžel povinného, ak do začatia
exekučného konania nedošlo k vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva dohodou alebo súdnym
rozhodnutím.

Podľa § 93 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ako vedľajší účastník môže sa popri navrhovateľovi
alebo odporcovi zúčastniť konania ten, kto má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie
o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.

Podľa § 93 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi
alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa
osobitného predpisu.

Podľa § 93 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku, do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na
výzvu niektorého z účastníkov urobenú prostredníctvom súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva
súd rozhodne len na návrh.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v uznesení pod sp. z. 1Cdo 106/2008 zo dňa 25. novembra 2008
zaoberal otázkou prípustnosti vedľajšieho účastníctva v exekučnom konaní. V odôvodnení rozhodnutia
uviedol, že vedľajšie účastníctvo je inštitútom patriacim výlučne do sporového konania, v ktorom
účastníci vystupujú v postavení navrhovateľa a odporcu. Zákonodarca výslovne vylučuje možnosť
vedľajšieho účastníctva, pokiaľ ide o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo určenie, či tu
manželstvo je alebo nie je (93 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku). V nesporovom konaní, resp.

mimosporovom konaní, kde sú účastníkmi konania aj tí, o právach a povinnostiach ktorých sa má konať,
nejestvuje možnosť vedľajšieho účastníctva. Vedľajšie účastníctvo (§93 OSP) ako inštitút len základného
konania, už zo svojej podstaty (určenia) je v exekučnom konaní pojmovo vylúčené. Z týchto dôvodov
ustanovenie § 93 Občianskeho súdneho poriadku o vedľajšom účastníctve nie je na exekučné konanie
aplikovateľné (§ 251 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku). Ustanovenie § 37 Exekučného poriadku
obsahuje taxatívny výpočet účastníkov konania, preto vedľajší účastník v exekučnom konaní nemá ani
podľa názoru tunajšieho súdu svoje opodstatnenie, preto o takomto účastníkovi sa nemá ani rozhodovať,
keďže ustanovenie § 37 Exekučného poriadku účasť vedľajšieho účastníka v exekučnom konaní
nepozná. Exekučný poriadok neumožňuje, aby vystupoval v exekučnom konaní vedľajší účastník, preto
i keď tento zaslal do spisu oznámenie o vstupe do konania na strane oprávneného, nemohol sa stať
účastníkom konania, keďže zákon s takouto možnosťou neuvažuje.

Vychádzajúc z obsahu vyššie citovaných dôvodov je zrejmé, že ak účastník podá návrh na vstup do
konania a právna úprava ani neuvažuje o takej procesnej možnosti, nemá súd vôbec povinnosť o tomto
návrhu rozhodovať a preto odvolaciemu súdu nezostávalo iné, ako napadnuté uznesenie v časti o
nepripustení do konania ako vedľajšieho účastníka - Združenie na ochranu finančného spotrebiteľa OFS
zrušiť v zmysle § 221 ods. 1 písm. i) O.s.p. zrušiť.

Podľa § 221 ods.1 písm. i) O.s.p. súd rozhodnutie zruší, len ak sa rozhodlo bez návrhu, nejde o
rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, zanikli alebo ak také dôvody neexistovali.

V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

V zmysle § 44 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase vydania
rozhodcovského rozsudku, tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí
lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných predpisov. Takýmto predpisom
je Exekučný poriadok.

V zmysle § 45 ods. 1 písm. c) zákona o rozhodcovskom konaní súd príslušný na výkon rozhodnutia
alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený
výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak
rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia
súd výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie zastaví aj bez návrhu, ak zistí v
rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c). V zmysle ods. 3 tohto ustanovenia
proti rozhodnutiu súdu podľa ods. 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.

V zmysle § 57 ods.2 Exekučného poriadku exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z
ustanovení tohto alebo osobitného zákona.

Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa v časti zastavenia exekúcie
dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a vec aj správne právne posúdil a z
tohto dôvodu sa odvolací súd stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a na toto poukazuje.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že
exekučný súd pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prípade,
že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, je povinný preskúmať exekučný titul aj podľa

kritérií uvedených v § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, teda exekučný súd musí zistiť,
či exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, nemá nedostatok uvedený v § 40 písm. a), b)
zákona o rozhodcovskom konaní, alebo či nezaväzuje na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo v rozpore s dobrými mravmi. V prípade, ak exekučný súd zistí, že rozhodcovský
rozsudok má niektorý z týchto nedostatkov uvedených v § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní,
musí v zmysle § 44 ods. 2 zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak exekučný
súd už vydal poverenie na vykonanie exekúcie a až následne zistí nedostatky exekučného titulu v zmysle
§ 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní, ide síce o pochybenie exekučného súdu, ktorý predmetné
poverenie vôbec nemal vydať, ale zároveň toto svoje pochybenie môže a musí exekučný súd odstrániť
len tak, že exekúciu zastaví (príp. zastaví v časti). Exekučný súd musí počas celej doby vykonávania
exekúcie dbať o to, aby sa exekúcia vykonávala v súlade so zákonom.

Ďalej je treba uviesť, že súd prvého stupňa správne posúdil vzťah medzi účastníkmi konania z
predmetnej zmluvy ako spotrebiteľský, nakoľko oprávnený konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej
činnosti a uzatvoril zmluvu s povinným ako nepodnikateľom. Súd prvého stupňa mal povinnosť
preskúmať, či plnenia, na ktoré povinného zaväzuje rozhodcovský rozsudok nevyplývajú z neprijateľných
zmluvných podmienok. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa a všetky zmluvné
podmienky posúdené súdom prvého stupňa ako neprijateľné považuje aj odvolací súd za neprijateľné,
pretože tieto zmluvné dojednania neboli individuálne dojednané, nakoľko sú súčasťou všeobecných
zmluvných podmienok, povinný ich mohol len ako celok prijať alebo odmietnuť a spôsobujú
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Pretože
neprijateľné zmluvné podmienky v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné, súd prvého stupňa správne
rozhodol o zastavení exekúcie. Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že neprijateľnou podmienkou
je jednoznačne rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu povinného dosiahnuť rozhodovanie
sporu všeobecným súdom, ak veriteľ podá žalobu u rozhodcu, nejde o individuálne dojednanú zmluvnú
podmienku a táto spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa. V prípade, ak je neprijateľnou podmienkou samotná rozhodcovská doložka, je
to dôvod na zastavenie exekúcie, nakoľko táto potom prebieha na základe nespôsobilého exekučného
titulu.

S poukazom na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania bolo nadbytočným zaoberať sa
ďalším obsahom zmluvy o úvere a prípadnou neprijateľnosťou ďalších zmluvných podmienok.

Keďže odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný (§ 212 ods. 1 O.s.p.), a samotný výrok o
povinnosti oprávneného zaplatiť náhradu trov exekúcie exekútorovi ani jej výška, odvolaním napadnuté
neboli, nebol tento výrok predmetom prieskumu odvolacieho súdu.

Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne
správne podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. v časti zastavenia exekúcie potvrdil, keď o trovách odvolacieho
konania rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 3 a § 151 ods. 1 OSP a povinnému náhradu trov
odvolacieho konania nepriznal napriek tomu, že v odvolacom konaní bol úspešný, a to z dôvodu, že si
náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne nevznikli.

V podanom odvolaní oprávnený požiadal, aby všeobecný súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b)
Občianskeho súdneho poriadku prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh
na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta
prvá Ústavy SR, nakoľko opakované uskutočnenie revízneho postupu podľa ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, bez akejkoľvek časovej limitácie, je podľa neho v rozpore s princípom právnej
istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok.

Odvolací súd návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho
súdneho poriadku nevyhovel a tento zamietol, nedomnieva sa totiž, že ustanovenia právnych predpisov,
ktoré vo veci aplikoval sú v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Oprávnený namietal nesúlad
ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo

medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na
podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z. z. o štátnej pomoci v znení
neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Uvedené ustanovenie nie je podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore s princípmi právneho štátu.
V tomto ustanovení zákonodarca zveril exekučnému súdu právomoc pred udelením poverenia
exekútorovi, preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Súd ako orgán ochrany práva je v rámci exekučného konania garantom
jeho zákonnosti, čo sa najvýraznejšie prejavuje v tomto štádiu exekučného konania - teda v štádiu
rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak potom exekučný
súd dospeje k záveru, že exekučný titul vôbec exekučným titulom nie je, prípadne je tu iná vada, pre
ktorú je exekúcia neprípustná, žiadosť o udelenie poverenie zamietne a exekučné konanie zastaví.
Takáto právomoc exekučného súdu je plne v súlade s princípmi právneho štátu, nie je preto dôvod na
prerušenie konania. Navyše Ústavný súd SR sa k tejto otázke už vyjadril v uznesení č. k. II. ÚS
545/2010-15 v zmysle ktorého je exekučný súd oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného
titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už
začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania,
ako aj bez návrhu.

Odvolací súd pritom nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť ani z dôvodu, že by vyhovel
návrhu oprávneného a požiadal Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho
a sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267
Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)
otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má
povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady
ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie
a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne,
t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že
všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na
rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie a rovnako predpokladom
takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje
ustanovenie zákona Slovenskej republiky, do ktorého boli transportované úniové právne normy, alebo
ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Dotknutý súd má iba možnosť položiť Súdnemu
dvoru otázku týkajúcu sa výkladu normy práva Únie (fakultatívne konanie o predbežnej otázke), ak to

považuje a potrebné pre rozhodnutie sporu, o ktorom koná a to i bez ohľadu na to, či to účastníci konania
vo veci samej navrhli alebo nie. Avšak súd proti rozhodnutiu ktorého už nie je možné podať opravný
prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je v zásade povinný položiť takúto otázku Súdnemu dvoru, ale
s výnimkou prípadov, ak v danej oblasti už existuje judikatúra a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú
skutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru (acte éclairé), alebo ak sa správny spôsob
výkladu dotknutého práva javí byť úplne jednoznačným (acte clairé). Takisto aj súd proti rozhodnutiam
ktorého je prípustný opravný prostriedok (aj mimoriadny) môže sám rozhodnúť o správnom výklade
práva Únie a použiť ho na ním zistený skutkový stav, najmä ak usudzuje, že judikatúra Súdneho dvora
mu poskytuje dostatok informácií.

Ak však ide o otázku platnosti aktu Únie, vnútroštátny súd vždy musí položiť prejudiciálnu otázku
Súdnemu dvoru, ak má pochybnosti o platnosti takéhoto aktu (obligatórne konanie o predbežnej otázke).

V zmysle záverov Európskeho súdneho dvora vo veci ESD-C-302/2004 Európsky súdny dvor nemá
právomoc na zodpovedanie prejudiciálnej otázky vtedy, ak okolnosti skutkového stavu v merite veci
predchádzajú vstupu k EÚ. Slovenská republika vstúpila do EÚ dňom 1. 5. 2004 a keďže k uzavretiu
záväzkového vzťahu, z ktorého sa odvodzuje vymáhaný nárok, došlo po tomto dátume, z tohto hľadiska
by bola daná právomoc ESD na zodpovedanie prejudiciálnej otázky v danej veci.

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva
je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho
práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii
súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke
hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti), teda, musí mať
bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje
po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne
neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí
mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že
táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa oprávneného Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či
sa má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov.
Uvedenú otázku považuje odvolací súd za čisto akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom
spore, a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Rozhodujúce súdy totiž nevyslovili právny názor
o zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní en bloc, keď naopak bolo
skúmané, či rozhodcovská doložka bola alebo nebola zo spotrebiteľom individuálne dojednaná. Potom
dospeli k záveru, že keďže rozhodcovská doložka nebola so spotrebiteľom dojednaná individuálne a
núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou
podmienkou. K rovnakému záveru dospel i odvolací súd, ktorý navyše už vyššie výslovne uviedol, že
nespochybňuje názor odvolateľa o tom, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne
so spotrebiteľkou dojednaná rozhodcovská doložka, teda že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v
rozhodcovskom konaní nie je vylúčené. Uvedený názor je v súlade s konštantnou rozhodovacou praxou i
Najvyššieho súdu SR (napr. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 a pod.). Z uvedených
dôvodov je teda prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako akademickú, nemajúcu
základ v prejednávanom spore.

Druhou otázkou sa odvolateľ snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu
neodporuje uzatvorenie presne formulovanej alternatívnej - nevýhradnej rozhodcovskej doložky, ktorú
využíva vo všeobecných zmluvných dojednaniach oprávnený. Uvedené otázka však nie je z hľadiska
správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného súdu zásadná a prejednávaný spor
po stránke právnej nedeterminuje. Smernica Rady 93/13/EHS totiž v článku 3 uvádza, že zmluvná
podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery
spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku
škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu

považovať za nekalé. Logickým a gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť
k záveru, že Smernica v jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré
podmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady
pre posudzovanie zmluvných podmienok sú však upravené priamo v článku 3 tejto Smernice, ktorý
bol transponovaný do právneho poriadku Slovenskej republiky novelou Občianskeho zákonníka (ďalej
len „OZ“) zákonom č. 150/2004 Z.z. a nachádza svoje vyjadrenie v znení § 53 ods. 1 OZ. Z
uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá
v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a zároveň spôsobí značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa,
bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných
zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k tejto

Smernici, resp. v exemplifikatívnom výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v §
53 ods. 4 OZ. Preto aj v prípade, ak dojednanie rozhodcovskej doložky používanej oprávneným vo
všeobecných podmienkach by nebolo neprijateľnou zmluvnou podmienkou priamo podľa písm. q) ods.
1 prílohy Smernice, nič to nemení na správnosti záveru exekučného súdu, že rozhodcovská doložka,
ktorá nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, spôsobí značnú nerovnováhu v neprospech práv
spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou tak, ako na to už odvolací
súd poukázal vo vyšších častiach tohto rozhodnutia. Preto aj druhá otázka formulovaná odvolateľom
nie je pre rozhodnutie prejednávaného sporu relevantnou, keď prejednávaný spor po stránke právnej
nepredurčuje. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo
výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, k čomu
druhá otázka odvolateľa nesmeruje.

Treťou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v
súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc
vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci
Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém ochrany zavedený
Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom
nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti
a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom
bez toho, aby mohol vplývať
na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť
kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť
súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na
dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice, teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ
nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože
takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých
podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej
uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje
spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu
zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom
alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v
súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny
súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky
obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého
vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov
3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky,
ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie
je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálená
judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok
v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti
takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z
toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle práva Slovenskej republiky je
zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie

exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči
spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť.

Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny
súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím
zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v
rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s
článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý
uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby
predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie
potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte
clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ.

S poukazom na vyššie uvedené, nakoľko odvolací súd nedospel k záveru, že by v prejednávanom
prípade existovala potreba obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ,
návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.