Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, November 29, 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 11CoE/200/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2303899088
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2303899088.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávnenej: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Bratislava, Pribinova 25,
zastúpenej splnomocnenkyňou: Fridrich Paľko, s.r.o., Bratislava, Grösslingova 4, proti povinnému: R.
X., nar. X. K. XXXX, bytom A. XXXX/XX, Y., o 522,14 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávnenej proti
uzneseniu Okresného súdu Galanta zo dňa 21. júna 2012 č. k. 11Er/446/2003-14, EX 2229/2003 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrhy oprávnenej na prerušenie konania a predloženie predbežných otázok Súdnemu

dvoru Európskej únie a Ústavnému súdu Slovenskej republiky z a m i e t a.

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa I. exekúciu (vedenú súdnym exekútorom JUDr. Ľubomírom
Pekárom pod sp. zn. EX 2229/2003) vyhlásil za neprípustnú a túto potom zastavil a II. rozhodol, že

o náhrade trov exekúcie súdnemu exekútorovi rozhodne samostatným uznesením. Toto rozhodnutie
právne odôvodnil ustanoveniami § 57 ods. 1 písm. g/, § 58 ods. 1, § 196, § 200 ods. 1 a 2, § 240 ods. 1 E.
p.(zákonač.233/1995Z.z.vzneníneskoršíchzmienadoplnení,čižeExekučnéhoporiadku),poukazom
na ustanovenia § 39, § 574 ods. 2 O. (Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb.), keď vecne mal za to,
že primárny právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe úverovej zmluvy č. 4220036 uzatvorenej
dňa 18. decembra 2002, ktorú povinný riadne a včas neplnil. V tejto úverovej zmluve povinný pre prípad

neplnenia si zmluvných podmienok splnomocnil advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej
zápisnice ako exekučného titulu, t. j. aby v jeho mene uznal záväzok vyplývajúci z úverovej zmluvy
tak, aby sa táto notárska zápisnica mohla stať vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia.
Súd prvého stupňa dospel k záveru, že povinným udelené splnomocnenie advokátovi Mgr. Tomášovi
Kušnírovi je neplatné, keďže splnomocnenie tejto osoby bolo súčasťou formulárovej zmluvy, ktorej
obsah povinný nemohol ovplyvniť a v ktorej bol splnomocnenec určený druhou zmluvnou stranou, teda

priamo oprávnenou. Okolnosti, za ktorých bola notárska zápisnica spísaná sú v rozpore s ustanoveniami
týkajúcimi sa základných predpokladov zastúpenia, nakoľko záväzok povinného uznal Mgr. Bruno Žlnay
splnomocnený na vykonanie tohto úkonu priamo Mgr. Tomášom Kušnírom v plnomocenstve zo dňa 17.
mája 2003, ktorého samotné splnomocnenie povinným akceptovateľné nie je, keďže toto bolo udelené
v čase, keď dlh povinného ešte neexistoval, nebola známa jeho výška a povinný sa tak dopredu vzdal
svojich práv. Súd prvého stupňa potom ustálil, že notárska zápisnica nespĺňa formálne a materiálne

podmienky exekučného titulu, pretože bola spísaná neoprávnenou osobou a teda neobsahuje záväzok
povinného a už vôbec nie jej vyhlásenie o súhlase s jej vykonateľnosťou, ako taká je absolútne neplatná
a nie je spôsobilým exekučným titulom v zmysle § 41 ods. 2 E. p.

Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie oprávnená, ktorá ho navrhla zrušiť a vrátiť súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnila použitím ustanovenia § 205 ods. 2 písm.

a/, b/, d/ a f/, teda že súd prvého stupňa rozhodol nad rámec zverenej právomoci, svojím postupom
odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonalnáležite dokazovanie a tak jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Uviedla, že všeobecný súd ako exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k
opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je popretie

splnomocnenia daného zákonom príslušnému notárovi, ktorý pri spísaní notárskej zápisnice nezistil
rozpor so zákonom. V danom prípade preskúmaniu právneho vzťahu došlo už dvakrát, a to najprv
pred notárom, ktorý nezistil rozpor plnomocenstva začleneného do Zmluvy so zákonom, a druhýkrát
pri posudzovaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia (a teda aj návrhu na vykonanie
exekúcie a exekučného titulu) súdom, kde tento uznal exekučný titul za súladný a následne aj vydal

poverenie na vykonanie exekúcie. Odvolateľka má za to, že plnomocenstvo (začlenené do Zmluvy) nie
je možné považovať za neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle ustanovení O. z., nakoľko povinný sa
pri podpise Zmluvy nevzdal svojich práv na uznanie záväzku, ale len rozšíril možnosť uznania záväzku
za jeho osobu na osobu advokáta uvedeného v Zmluve. Takéto splnomocnenie príslušná právna úprava
dovoľovala, pričom jeho formulácia bola určitá a dlžník mohol toto aj kedykoľvek po uzatvorení zmluvy
v zmysle § 33b O. z. odvolať, čo však neučinil. Exekučný titul - notárska zápisnica, bol vydaný v súlade

s právnym poriadkom a spĺňal všetky požadované náležitosti. Postup súdu prvého stupňa tak ide nad
rámec preskúmania formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu a môže mať pre veriteľa
nepriaznivé následky, pričom takýmto postupom dochádza aj k porušeniu princípu právnej istoty a
odňatiu možnosti konať pred súdom, keď tu v čase vydania napadnutého uznesenia bola povinnosť súdu
nariadiť pojednávanie. Odvolateľka dôvodila, že plnomocenstvo nie je možné považovať za neprijateľnú

zmluvnú podmienku v zmysle ustanovení O. z., keď to nie je zmluvným ustanovením a nemožno naň
aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok.

Následne potom oprávnená navrhla s poukazom na ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. a čl.
267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej tiež len „ZFEÚ“, ktorej ostatné konsolidované znenie bolo

publikované pod č. 2010/C 83/01 Úradného vestníka Európskej únie - pozn. odvolacieho súdu) konanie
prerušiť a predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len „SD“) prejudiciálne (predbežné) otázky v
nasledujúcom znení :

1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa,

ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie
notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do
výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky
plynúcej z tejto zmluvy ?

2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho
súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi ?

V odvolaní oprávnená v prípade nestotožnenia sa s ňou predostretými odvolacími dôvodmi takisto

podala návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. a podanie Ústavnému súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 vety prvej a druhej E.
p. s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR pre údajný rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery
subjektov práva v právny poriadok, a to v tom smere, či je možné opakované uskutočňovanie revízneho
postupu podľa ust. § 44 ods. 2 E. p bez akejkoľvek časovej limitácie.

Povinný ani exekútor odvolacie návrhy nepodali.

Odvolací súd prejednal podľa § 251 ods. 4, § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p. v medziach odvolania
oprávnenej celú vec (zastavenia exekúcie, ako aj závislé rozhodnutie o trovách exekúcie) a to bez

pojednávania (pretože tu nešlo o vec samu ani o žiaden zákonom predpokladaný prípad potreby
prejednávania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu) a dospel k záveru, že obom návrhom
oprávnenej na prerušenie konania a predloženie predbežných otázok SD, resp. ÚS SR nie je dôvod
vyhovieť a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa treba považovať za správne. Súd prvého stupňa si
totiž otázku ním akcentovanej prekážky ďalšieho postupu v exekúcii zodpovedal správne, svoje závery

podľa názoru odvolacieho súdu i objektívne presvedčivo zdôvodnil a žiadna z námietok uplatnených
oprávnenou v odvolacom konaní na tom nemohla nič zmeniť.Ešte pred zaoberaním sa vecnou podstatou problému nastoleného napadnutým uznesením a odvolaním
proti nemu však v tejto konkrétnej veci vznikla potreba vyriešiť otázku, či za dôvodný možno považovať
návrh oprávnenej usilujúci o prenesenie problému akceptovateľnosti splnomocnenia zakomponovaného

do úverovej zmluvy na SD (za pomoci mechanizmu vyplývajúceho z čl. 267 ZFEÚ a § 109 ods. 1 písm.
c/ O. s. p.), resp. aj o prenesenie problému akceptovateľnosti postupu v zmysle § 44 ods. 2 E. p. v
ktoromkoľvek štádiu exekučného konania na ÚS SR (§ 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p.).

Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je

v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

Vyššie citované ustanovenie potom prerušenie konania podmieňuje skonštatovaním exekučným súdom

rozporuvšeobecnezáväznéhoprávnehopredpisutýkajúcehosaprejednávenejvecisústavou,zákonom
alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, pričom rozhodnutie vo veci
exekučný súd podmieni zaujatím stanoviska ÚS SR k ním formulovanému záveru. Inak povedané,
postup v zmysle § 109 ods. 1 písm. b/ O. s. p. predpokladá vznik dôvodných pochybností o súlade
určitého ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu s uvedenými právnymi aktmi, pričom k

takýmto pochybnostiam má dospieť samotný súd bez ohľadu na názor účastníka konania, keď tu zákon
v danom prípade hovorí dokonca o povinnosti súdu tak učiniť (prerušiť konanie a predložiť vec ÚS SR).
V tomto konaní sa však nebolo možné stotožniť s názorom odvolateľky snažiacej sa presvedčiť súd
o potrebe posúdenia súladnosti § 44 ods. 2 E. p. z pohľadu možného opakovaného uskutočňovania
revízneho postupu bez akejkoľvek časovej limitácie, nakoľko aj v zmysle skoršej rozhodovacej praxe

odvolacieho súdu na takýto postup nevznikol dôvod, keďže tu otázka aplikácie dotknutého ustanovenia
sporná nie je a ani nikdy nebola (z pohľadu odvolacieho súdu a nie účastníčky tvrdiacej opak). K
tomuto totiž odvolací súd uvádza už pre odvolateľku (vzhľadom na značný počet konaní kde táto
vystupuje na strane oprávnenej osoby) notoricky známe, že v praxi súdov musí platiť, že odobrenie
exekúcie je prípustné iba v prípade ak exekučný súd nezistí rozpor so zákonom u žiadnej z troch

listín súhrnne predstavujúcich podklad pre vedenie exekúcie, a to 1) žiadosť o udelenie poverenia,
2) návrh na vykonanie exekúcie a 3) exekučný titul. Pritom naopak pre rozhodnutie opačnej povahy
(napr. zamietnutie žiadosti o poverenie či v tomto prípade aj zastavenie exekúcie) postačuje zistenie
príslušného nesúladu už i len u jednej z nich, kde je pritom z pohľadu výsledku konania pred exekučným
súdom nerozhodné či ide o žiadosť, návrh alebo titul. Exekučný súd nemôže rezignovať na možnosť

odopretia vykonania exekúcie na podklade titulu ktorý odporuje zákonu.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy (odkaz poznámkou č. 12
v O. s. p. na čl. 234 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva).

Podľa čl. 267 prvých troch viet ZFEÚ (kam bol po úpravách prenesený čl. 234 pôvodnej Zmluvy o
založení Európskeho spoločenstva) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o
otázkach, ktoré sa týkajú a/ výkladu zmlúv a b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov
alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento

súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť
na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol; pričom ak sa takáto otázka položí v konaní pred
vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa
vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie.

Podľa čl. 169 ods. 1 ZFEÚ Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú
úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov
spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich
záujmov. K dosiahnutiu týchto cieľov prispieva Únia prostredníctvom opatrení prijatých podľa článku
114 v kontexte zavŕšenia tvorby vnútorného trhu (ods. 2 písm. a/ tu citovaného ustanovenia), ako aj

opatrení, ktoré podporujú, dopĺňajú a sledujú politiku členských štátov (ods. 2 písm. b/). Podľa odseku
3 tu citovaného ustanovenia ZFEÚ potom Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym
postupom a po porade s Hospodárskym a sociálnym výborom prijmú opatrenia uvedené v odseku 2
písm. b/ a napokon podľa odseku 4 opatrenia prijaté podľa odseku 3 nebránia žiadnemu členskémuštátu zachovať alebo zaviesť prísnejšie ochranné opatrenia; takéto opatrenia však musia byť zlučiteľné
so zmluvami a Komisia o nich bude upovedomená.

Navzdory tomu, že nie je dôvod polemizovať o práve účastníka súdneho konania vedeného pred
tuzemským súdom podať návrh na prerušenie konania a domáhať sa tiež predloženia predbežnej
otázky SD, čo rovnako platí o možnosti vnútroštátneho súdu konanie prerušiť a na SD sa obrátiť, ak
vnútroštátny súd nie je súdom rozhodujúcim v poslednej inštancii a o povinnosti takto postupovať,
ak naopak tento je súdom rozhodujúcim (v podmienkach vnútroštátnej ochrany práv)

v poslednom stupni; možnosť, resp. povinnosť vnútroštátneho súdu vyhovieť návrhu na prerušenie
konania a predloženie predbežnej otázky SD tu môže byť len za splnenia ďalšej podmienky zakotvenej
priamo v ZFEÚ a to podmienky sformulovanej na úrovni jedného zo základných predpisov Európskej
únie tak, že rozhodnutie o predbežnej otázke je pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu nevyhnutné (čiže
že bez takéhoto rozhodnutia hrozí, že predpis komunitárneho práva bude použitý vnútroštátnym súdom
nekorektne - rozumej v rozpore s výkladom, na ktorý je povolaný len SD a ktorý by mal byť pre všetky

vnútroštátne súdy členských štátov Európskej únie jednotný). O taký prípad ale v prejednávanej veci
nešlo a ani ísť nemohlo.

Z pohľadu opodstatnenosti požiadavky na prerušenie konania a predloženie veci SD za (účelom výkladu
Smernice a Charty základných práv Európskej únie, ďalej tiež len „Charta“) totiž malo význam len

to, že v prejednávanej veci neaplikoval (okresný súd) v rámci posudzovania (ne)prijateľnosti zmluvnej
podmienky priamo Smernicu (hocako by obsah odôvodnenia jeho uznesenia mohol zvádzať k dojmu
o opaku), ale Smernicu použil iba ako výkladové pravidlo pre primárne použitie tých ustanovení
vnútroštátneho práva, ktorých predmetom je úprava ochrany spotrebiteľa.

Aj v tejto konkrétnej veci to bol potom vnútroštátny súd, kto bol povinný vyriešiť si otázku nevyhnutnosti
zaujatia výkladu ustanovení Smernice, resp. Charty základných práv Európskej únie (zo strany SD) ako
podkladu pre vlastné rozhodovanie vo veci. Takýto výklad by ale bol potrebný, ak by z odôvodnenia
prvostupňového rozhodnutia vyplýval práve taký výklad Smernice či iného predpisu komunitárneho
práva, aký naznačovali predbežné otázky majúce sa podľa oprávnenej položiť SD a ak by tunajší súd

(ako súd nachádzajúci sa v pozícii súdu oprávneného prijať konečné rozhodnutie) konečné rozhodnutie
bez možnosti opravného prostriedku proti nemu aj mienil prijať (a to práve pre stotožnenie sa s výkladom
prijatým súdom prvého stupňa a opierajúcim sa výlučne o komunitárne právo). Ani jeden z takýchto
predpokladov ale v prejednávanej veci naplnený nebol.

Bolo to preto, že prvou z predbežných otázok sformulovaných oprávnenou sa podsúval výklad, ktorý
súd prvého stupňa a ani tunajší odvolací súd v minulosti nezaujal. Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa
oprávneného Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku
považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým
dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby

v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a
na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy. Uvedenú otázku považuje
odvolací súd za čisto akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore, a teda nespôsobilú
ovplyvniť jeho výsledok nakoľko je zrejmé, že v danom prípade advokát (konajúc prostredníctvom svojho
splnomocnenca - koncipienta) zastupoval dlžníka pri uzatváraní záväzku z úveru v notárskej zápisnici

neplatne, čím nebola splnená zákonná podmienka v zmysle cit. § 41 ods. 2 E. p. predpisujúceho povinný
obsah notárskych zápisníc ako podmienky pre uznanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Z
uvedených dôvodov je teda prvú otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako čisto teoretickú,
nemajúcu základ v prejednávanej veci.

Druhou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je
v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi. Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa
María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci Océano Grupo Editorial a

Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém ochrany zavedený Smernicou vychádza z
myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom
postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k
pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývaťna ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť
kompenzovanýibapozitívnymzásahom,vonkajšímvovzťahuksamotnýmúčastníkomzmluvy.Možnosť
súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky predstavuje prostriedok vhodný zároveň na

dosiahnutievýsledkustanovenéhovčlánku6Smernice,tedazabránenietomu,abyjednotlivýspotrebiteľ
nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože
takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu používania nekalých
podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej
uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje

spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu
zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a predajcom
alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v
súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny
súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu podmienky
obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého

vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov
3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky,
ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie
je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho dvora EÚ je zrejmé, že ustálená
judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok

v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd dospeje k záveru o nekalosti
takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho
vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle práva SR je zamietnutie žiadosti o
vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 E. p. alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 E. p., obe
spočívajúce v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní

vymôcť.

Na základe prezentovaného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že
vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím
rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie

potom nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v
rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Ozrejmené posúdenie bol odvolací
súd spôsobilý uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez
potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ.

Návrhy oprávnenej na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnych otázok SD ako aj ÚS SR tak
neboli (nemohli byť) opodstatnenými a odvolací súd preto takéto návrhy zamietol.

Zpohľadudôvodnostirozhodnutiaspôsobomvyplývajúcimznapadnutéhouzneseniapotompodstatným
bolo, že súd prvého stupňa sa dostatočnej vyporiadal s otázkou akceptovateľnosti splnomocnenia

obsiahnutého v úverovej zmluve účastníkov konania. Práve táto otázka bola pritom z pohľadu
udržateľnosti ďalšieho behu exekúcie v prejednávanej veci ťažiskovou, keď tu platilo, že neplatné
splnomocnenie obsiahnuté v úverovej zmluve malo za následok vznik nespôsobilého exekučného titulu.

Z dôvodu potreby vyporiadať sa s odvolacími námietkami a pre zdôraznenie správnosti napadnutého

uznesenia odvolací súd uvádza, že vo všeobecnosti je exekučným titulom vykonateľné rozhodnutie
súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok (§ 41 ods. 1 E. p.). Ustanovenie
§ 41 ods. 2 E. p. ďalej taxatívne vymenúva, na podklade akých rozhodnutí je možné vykonať exekúciu.
Okrem iných, exekúciu je možné vykonať na základe notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny
záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas

plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila (§ 41 ods. 2 písm. c/
E. p.). Formálna stránka vykonateľnosti notárskej zápisnice spočíva v dodržaní formy zápisnice tak,
ako je upravená v ustanovení § 47 Notárskeho poriadku a materiálna stránka spočíva v dodržaní
obsahových náležitostí, ktoré predpisuje § 41 ods. 2 E. p. Z obsahu spisu je nepochybne preukázané, že
vyhláseniepovinnéhoouznaníprávnehozáväzkuasúhlasesvykonateľnosťouobsiahnutévpredmetnej

notárskej zápisnici, ktorá mala byť exekučným titulom v danej veci, bolo za povinného vykonané
Mgr. Brunom Žlnayom, ktorého splnomocnil na tento úkon Mgr. Tomáš Kušnír, ktorého plná moc bola
udelená povinným v predmetnej zmluve o úvere zo dňa 18. decembra 2002. Uvedená zmluva pritom
bola uzatvorená na vopred pripravenom formulári, ktorého obsah povinný nemohol ovplyvniť, z čohoje zrejmé, že samotného splnomocnenca si nevybral slobodným výberom a na základe vlastného
uváženia, ale tento bol vopred určený oprávnenou. Odvolací súd zastáva názor, že zástupca povinného
v skutočnosti v danej veci nehájil jeho záujmy v súvislosti s návratnosťou úveru do budúcna, ale hájil

predovšetkým záujmy oprávnenej ako veriteľky. Záujmy takto určeného splnomocnenca sú v rozpore so
záujmami povinného v zmysle § 22 ods. 2 O. z. a každý jeho právny úkon urobený za povinného, teda aj
vyhlásenie obsiahnuté v notárskej zápisnici, ktorá tu má byť exekučným titulom, je absolútne neplatný v
zmysle § 39 O. z. a notárska zápisnica zo dňa 17. mája 2003 preto nie je spôsobilým exekučným titulom.
Súd je kedykoľvek aj bez návrhu oprávnený skúmať spôsobilosť exekučného titulu a pokiaľ dospeje

k záveru, že exekučný titul, na podklade ktorého sa vedie exekúcia, je nespôsobilý, má oprávnenie
exekúciu zastaviť.

Odvolací súd tu zároveň poukazuje na skutočnosť, že úprava normami spotrebiteľského práva
nevykazuje znaky kompaktnosti (tu rozumej najmä jej sústredenia výlučne do jedného právneho
predpisu či len menšieho množstva takýchto predpisov). Takýto charakter úpravy mal pritom nesporný

význam aj v prejednávanej veci, keď tu okrem ZoSÚ bol už v čase uzavretia Zmluvy aj niekdajší zákon
o ochrane spotrebiteľa (zákon č. 634/1992 Zb.), ktorý v rámci svojho ustanovenia § 23a ods. 1 (ktorý
nadobudol účinnosť už 1. januára 2000 a v pôvodnom znení platil do 24. novembra 2004) do právneho
poriadku Slovenskej republiky zaniesol pojem tzv. typovej (a zároveň mimo akúkoľvek pochybnosť vždy
spotrebiteľskej) zmluvy, ktorou sa rozumela zmluva, ktorá sa má uzavrieť vo viacerých prípadoch, ak

je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje; pričom podľa odseku 2
rovnakého ustanovenia typová zmluva nesmela obsahovať a/ neprimerané podmienky, ktoré na škodu
spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, najmä 1.
podmienky, ktoré viažu predaj výrobku na poskytnutie služby na odobratie iného výrobku alebo na
prevzatie inej služby a 2. podmienky, ktorými sa podmieňuje predaj výrobku alebo poskytnutie služby s

požiadavkou, aby spotrebiteľ zabezpečil pre predávajúceho ďalšieho spotrebiteľa, ktorý s ním uzavrie
rovnakú alebo podobnú zmluvu; resp. b/ podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi.

Práve toto ale znamenalo, že už v čase uzavretia zmluvy oprávnenej a povinného z prejednávanej veci
muselo byť vylúčené, aby sa na takúto zmluvu nazeralo inak než na zmluvu typovú (a spotrebiteľskú),

pričom napokon i tie najmenšie pochybnosti v uvedenom smere odstránila novelizácia zákona o ochrane
spotrebiteľa vykonaná zákonom č. 616/2004 Z. z., nahradzujúca (s účinnosťou od 25. novembra 2004)
skoršiu definíciu typovej zmluvy takou definíciou spotrebiteľskej zmluvy, do ktorej už nepochybne spadali
(vyjadrenímexpressisverbis,čiževýslovne)ajzmluvyuzavretépodľaObch.z.Tuzemskáprávnaúprava
v práve odcitovanej podobe tak pri jej náležitej aplikácii súdmi poskytovala dostatočný štandard ochrany

spotrebiteľa.

K námietke nesprávnosti postupu súdu prvého stupňa, ktorý v čase vydania napadnutého uznesenia
(dňa 21. júna 2012) mal povinnosť nariadiť pojednávanie ak rozhodoval o zastavení exekúcie podľa
§ 57 ods. 1 písm. g/ (ako inak aj pri použití písmena k/ dotknutého ustanovenia, ktoré sa ale netýka

tohto konania - pozn. odvolacieho súdu), tu odvolací súd poznamenáva, že hoci súdu prvého stupňa
možno zazlievať nenáležitú aplikáciu tohto ustanovenia, resp. jeho nepovšimnutie alebo dokonca aj
odignorovanie, akákoľvek náprava už v čase rozhodovania odvolacieho súdu nie je možná a ani
potrebná, nakoľko s účinnosťou od 1. januára 2013 bolo toto ustanovenie (a teda aj povinnosť súdu
nariadiť v tam uvedených prípadoch pojednávanie) z príslušnej časti E. p. vypustené, resp. nahradené

už iba možnosťou tak učiniť v prípadoch zastavenia exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. a/ až j/ (ak je to
nevyhnutné pre objasnenie veci) a povinnosťou v prípade použitia § 57 ods. 1 písm. k/ (tentokrát už ale
v ust. § 58 ods. 2 E. p. v aktuálnom znení).

Pri riadení sa týmito úvahami preto súd prvého stupňa rozhodol správne, ak v prejednávanej veci

exekúciu ako celok zastavil (otázka potreby súbežného vyhlásenia exekúcie za neprípustnú bola pritom
otázkou, ktorá spadá do roviny akademických diskusií na poli procesného purizmu) a odvolací súd preto
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 251 ods. 4 a § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdil.

Vzhľadom na znenie výroku (II.) o náhrade trov exekúcie (i konania), odvolací súd taktiež o nej

nerozhodoval, keď absencia rozhodovania o danej časti veci musela byť i v záujme zachovania zásady
dvojinštančnosti konania dôvodom absencie takéhoto rozhodovania i odvolacieho súdu.S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd po vyčerpaní odvolacích dôvodov uplatnených do
uplynutia lehoty na odvolanie, uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti, ktorou bolo rozhodnuté
o náhrade trov exekúcie, ako vecne správne, s použitím ust. § 219 v spojení s § 212 ods. 1 O.

s. p., potvrdil.

K prijatiu tohto uznesenia došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2001 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.