Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, October 31, 2013

Súd: Krajský súd Banská Bystrica
Spisová značka: 15CoE/104/2013
Identifikačné číslo súdneho spisu: 6607203568
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2013
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj
ECLI: ECLI:SK:KSBB:2013:6607203568.1

Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Ul.
Pribinova č. 25, 811 09 Bratislava, IČO 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Ul. Gr?sslingova
č. 4, 811 09 Bratislava, IČO 36 864 421, proti povinnému I. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom R. č. XXX/
XX, XXX XX Q., vedenej pod sp. zn. EX 328/07 súdnou exekútorkou JUDr. Janou Debnárovou, so
sídlom Exekútorského úradu Ul. T. Vansovej, č. 2, 984 01 Lučenec (ustanovená náhradníčka súdneho
exekútora JUDr. Jána Debnára), o vymoženie 1.090,09 eur s príslušenstvom a trov exekúcie, na
odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu v Lučenci č. k. 17Er/158/2007-41, zo dňa 03.
augusta 2012, takto

r o z h o d o l :

Uznesenie okresného súdu vo výroku o zastavení exekúcie p o t v r d z u j e .

Uznesenie okresného súdu vo výroku o trovách exekúcie m e n í tak, že oprávnený je povinný uhradiť
súdnej exekútorke JUDr. Jane Debnárovej trovy exekúcie vo výške 41,42 eur, do
3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia.

Návrh na prerušenie konania z a m i e t a .

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd napadnutým uznesením exekúciu naposledy vedenú pod sp.zn. EX 328/07 súdnou
exekútorkou JUDr. Janou Debnárovou, na základe poverenia vydaného Okresným súdom v Lučenci
dňa 10.04.2007 pod č. 5606 045343, vyhlásil za neprípustnú a zastavil. Oprávnený je povinný uhradiť
súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 49,95 eur, do 3 dní od právoplatnosti uznesenia. Návrh
oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol.

Dôvod neprípustnosti a zastavenia exekúcie spočíva v tom, že rozhodcovský rozsudok vydaný
rozhodcom rozhodcovského súdu podľa zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ZoRK),
na podklade ktorého sa exekúcia vykonáva, od počiatku nie je spôsobilým exekučným titulom. Bol
vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doložky. V exekučnej veci by malo byť vymáhané plnenie zo
spotrebiteľskej zmluvy, zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, právny vzťah účastníkov založený Zmluvou o
úvere zo dňa 02.05.2006 podlieha režimu spotrebiteľského práva. Aplikáciou ust. zákona č. 40/1964 Zb.
Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007 - § 52 a nasl. týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa
a s poukazom na ust. smernice Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách (čl. 3 ods. 1, čl. 6 ods. 1 a bod 1 písm. q) prílohy smernice) a ustálenú
judikatúru ESD dospel súd k záveru, že rozhodcovská doložka obsiahnutá vo Všeobecných obchodných
podmienkach (VOP) - bod 17 - je podmienkou neprijateľnou podľa ust. § 53 ods. 1 a neplatnou
podľa § 53 ods. 4 cit. zákona, vzhľadom na okolnosti, ktoré sprevádzali jej uzavretie. Rozhodcovskú
doložku si spotrebiteľ osobitne (individuálne) nevyjednal, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do VOP
ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere, jej obsah bol veriteľom vopred pripravený bez akejkoľvek
možnosti voľby. Splynula s ostatnými štandardnými podmienkami zmluvy. Spotrebiteľ mohol zmluvu iba

ako celok odmietnuť, alebo sa jej ako celku podrobiť. Formulácia rozhodcovskej doložky sleduje, aby
v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli tieto vždy riešené na súde, ktorý vyberie dodávateľ a ktorý sa
nachádza v mieste sídla dodávateľa, za účelom minimalizácie nákladov a reálneho sťaženia uplatnenia
práv spotrebiteľa. Spotrebiteľ s prihliadnutím na značnú vzdialenosť miesta konania a jeho majetkové
a zárobkové pomery sa nemá ako relevantne brániť proti návrhu - žalobe dodávateľa. V konečnom
dôsledku právo voľby medzi rozhodcovským alebo civilným súdom bude mať takmer vždy dodávateľ,
miera jeho práv voči druhej zmluvnej strane v súvislosti s mierou povinností spotrebiteľa zabezpečuje
takmer úplnú dominanciu dodávateľa v tomto zmluvnom vzťahu a minimalizuje dôvody na podanie
žaloby zo strany spotrebiteľa. Ak rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc z takejto doložky, nemožno
jeho rozhodnutie považovať za vydané oprávnenou osobou. Keďže poverenie na vykonanie exekúcie
už bolo súdom vydané, je tu zákonný dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona
č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).

V súvislosti so zastavením exekúcie súd rozhodol o trovách exekúcie (§ 200 ods. 2 Exekučného
poriadku). Povinnosť kto má trovy platiť, posudzoval podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a s
prihliadnutím na procesné zavinenie oprávneného na zastavení exekúcie, že oprávnený predložil súdu
nespôsobilý exekučný titul na vykonanie exekúcie, ich zaplatenie uložil oprávnenému. Trovy priznal
podľa ust. vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení
účinnom do 30.04.2008, namiesto exekútorom uplatnenej výšky 73,62 eur vo výške 49,95 eur.

Návrh oprávneného na zmenu súdneho exekútora zamietol z dôvodu, že exekúciu zastavil - v exekúcii
sa nebude pokračovať.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Navrhol uznesenie okresného
súdu zrušiť a trval na pokračovaní v exekúcii.

Obsažne vo viacerých smeroch a teoretických súvislostiach prezentoval svoje výhrady voči rozhodnutiu
súdu I. stupňa. Namietal, že exekučný súd rozhodol nad rámec jemu zverenej právomoci (§ 205 ods. 2
písm. b) O.s.p.), že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 205 ods.
2 a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p.), súd nedostatočne zistil skutkový stav pretože
nevykonal náležité dokazovane a nesprávne právne posúdil vec (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.).

Právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu,
je právne záväzný (§ 159 O.s.p.) a po uplynutí lehoty na plnenie vykonateľný (§ 161 O.s.p.). Pokiaľ
ide o prieskum rozhodcovských rozsudkov, právny poriadok SR priznáva plnú kontrolnú jurisdikciu pre
rozhodcu postupujúceho podľa § 37 ZoRK, ktorý môže preskúmať rozhodcovský rozsudok v plnom
rozsahu a redukovanú pre všeobecný súd v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku na základe
žaloby (podľa O.s.p.), ktorý môže preskúmať rozhodcovský rozsudok len z taxatívne vymedzených
dôvodov (§ 40 a nasl. ZoRK). Ust. § 45 ods. 2 ZoRK explicitne upravuje konanie bez návrhu v prípade
zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku rozhodcovského súdu.

Exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci a k
revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom
s výsledkom nerozpornosti (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).

Rozhodcovská doložka je platná, neprieči sa zákonu ani dobrým mravom, keďže nebráni dlžníkovi, aby
si svoje práva voči veriteľovi uplatnil na príslušnom všeobecnom súde a zároveň umožňuje veriteľovi,
aby si uplatnil svoje práva voči dlžníkovi na príslušnom rozhodcovskom súde v zmysle doložky.

Zmluva o úvere bola uzavretá podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, týmto je daný rámec jej
podstatných náležitostí. Táto zmluva nemá ani charakter spotrebiteľskej zmluvy.

Postupom exekučného súdu, keď bez súčinnosti oprávneného opätovne rozhodoval o jeho právach (v
súvislosti s úplnou revíziou rozsudku rozhodcovského súdu), nebol oboznámený s obsahom dôkazov,
argumentov a tvrdení, nemal možnosť k týmto sa sám vyjadriť a možnosť navrhnúť dôkazy, bola
oprávnenému ako účastníkovi exekučného konania odňatá možnosť konať pred súdom.

Oprávnený namieta zdôvodnenie rozhodnutia súdu s poukazom na smernicu Rady 93/13/EHS.
Smernice nemajú všeobecnú záväznosť ako nariadenia, pretože sú adresované iba členským štátom
a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Ak bola smernica prebratá do slovenského právneho
poriadku je nutné aplikovať slovenskú právnu úpravu. Uvedenými zásadami sa okresný súd neriadil.
Taktiež vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je
potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do
úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu. Zo slovenského a ani z ostatných
jazykových znení písm. q) ods. 1 prílohy Smernice nevyplýva, že riešenie spotrebiteľských sporov v
rámci rozhodcovských konaní je za každých okolností vždy zakázané.

Exekučný súd založil svoje rozhodnutie na nedostatku právomoci exekučného súdu, nedôsledne
zistenom skutkovom stave veci a nesprávnom právnom posúdení.

Ak by odvolací súd odvolaniu oprávneného nevyhovel, oprávnený považuje za správne a dôležité
(vzhľadom na stav právnej istoty a väčší počet rovnakých rozhodnutí všeobecných súdov), keďže v
danej právnej veci vznikla otázka týkajúca sa výkladu komunitárneho práva na ktorú otázku je v zmysle
čl. 234 Zmluvy o založení európskeho spoločenstva oprávnený odpovedať výlučne Súdny dvor, ktorému
túto právomoc zveruje priamo zmluva, aby odvolací súd predmetné konanie podľa § 109 ods. 1 písm.
c) O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil
prejudiciálne otázky v znení:
1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov ?
2. V prípade zápornej odpovede na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice
Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje
uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane
sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý
vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie
všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde,
alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto
skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby
na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade
s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu ?
3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi ?

Povinný sa k odvolaniu nevyjadril.

Súdny exekútor sa k odvolaniu nevyjadril.

Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho
súdneho poriadku v znení neskorších zmien (O.s.p.), bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2
O.s.p. a uznesenie okresného súdu vo výroku o zastavení exekúcie podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil
a vo výroku o trovách exekúcie podľa § 220 O.s.p. zmenil tak, ako ej uvedené vo výrokovej časti tohto
rozhodnutia.

Podľa § 219 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (ods. 1). Ak
sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v
odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne
doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody (ods. 2).

Odvolací súd zastáva zhodný názor s okresným súdom (§ 45 Exekučného poriadku - exekučný
súd) v tom, že účastníci uzavreli spotrebiteľskú zmluvu, s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah
zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári pre veľký počet spotrebiteľov,
kedy nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Za spotrebiteľské
zmluvy v širšom ponímaní možno považovať zmluvy uzavreté podľa Občianskeho i podľa Obchodného

zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých
prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Klauzula o
aplikácii Obchodného zákonníka (v záhlaví zmluvy sa uvádza ust. § 497 Obchodného zákonníka) nie je
prekážkou na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, medzi ktoré patria aj ust. § 52
a nasl., týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, vychádzajúc zo subsidiarity Občianskeho zákonníka. Zmluvu
o úvere zo dňa 2.05.2006 možno subsumovať pod ust. § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho
zákonníka v znení účinnom do 31.12.2007 a zároveň aj pod ust. § 1 ods. 2, 3 a § 2 zákona č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch platné v rozhodnom čase.

K záveru o existencii spotrebiteľského právneho vzťahu mal okresný súd podklad v náležite vykonanom
dokazovaní, nakoľko všetky skutočnosti potrebné pre právne posúdenie zmluvného vzťahu medzi
oprávneným a povinným sú zrejmé z obsahu predloženej zmluvy o úvere. To zohľadnil v rozhodnutí
a konštatoval, že sú naplnené zákonné znaky spotrebiteľskej zmluvy vyplývajúce z ust. § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka a možno dodať, že aj zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 258/2001
Z.z., nakoľko ide o osobitný druh odplatnej zmluvy, pri ktorej spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvňovať jej
obsah a zmluvnými stranami sú dodávateľ, spoločnosť Pohotovosť, s.r.o. (oprávnený), ktorej predmet
činnosti je aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov, teda konal (zmluvu uzatváral) v rámci predmetu
svojej podnikateľskej činnosti a povinný mal postavenie spotrebiteľa (fyzickej osoby nekonajúcej v
rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti). Na posúdenie okolnosti, či sa jedná
o tzv. spotrebiteľský úver, nie je rozhodujúce akou právnou formou sa spotrebiteľský úver poskytuje
(zmluva o pôžičke, zmluva o úvere, nepomenovaná zmluva ...) ale dôležité je, že sa jedná o poskytnutie
peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu. V právnom poriadku Slovenskej republiky je
úverová zmluva upravená v Obchodnom zákonníku, ktorý možno aplikovať bez ohľadu na to, či je úver
poskytovaný spotrebiteľovi alebo podnikateľskému subjektu. Zákon o spotrebiteľskom úvere upravuje
úverovú zmluvu v prípade, keď je úver poskytovaný spotrebiteľovi mimo jeho podnikateľskej činnosti
alebo povolania a vo vzťahu k Obchodnému zákonníku má účinky normy lex specialis.

Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromno-právnych vzťahoch
a je základným inštitútom tzv. spotrebiteľského práva.

Zisteniu právnej povahy (spotrebiteľskému charakteru) zmluvného vzťahu okresný súd podriadil jeho
ďalší procesný postup, v ktorom sa prednostne zaoberal otázkou právomoci orgánu (rozhodcovského
súdu), ktorý vydal exekučný titul, skúmal rozhodcovskú zmluvu (doložku) či ne/vykazuje znaky
neprijateľnej zmluvnej podmienky. Pretože, ak by bola vyhodnotená ako neprijateľná zmluvná
podmienka a dodávateľ ju použil, ide o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, zákonodarcom
upravený v § 45 ods. 1 písm. c) ZoRK ako dôvod brániaci nútenému vymáhaniu priznaného plnenia
(ak plnenie je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom). V danom
prípade výsledkom skúmania bolo zistenie o neprijateľnosti (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a
absolútnej neplatnosti (§ 39 Občianskeho zákonníka) rozhodcovskej doložky, od ktorej rozhodcovský
súd odvodzuje svoju právomoc konať, teda je namieste zákonodarcom upravený postup brániaci v tom,
aby sa plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom vymáhalo (§ 45 ods. 2 ZoRK a § 57 ods. 1 písm.
g) Exekučného poriadku).

Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 17. Všeobecných obchodných
podmienok, správne okresný súd právne posúdil ako neprijateľnú, a s poukazom na ustanovenia
§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, tým absolútne neplatnú (spotrebiteľa nezaväzujúcu) zmluvnú
podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu medzi
právami a povinnosťami zmluvných strán, a to výrazne v neprospech spotrebiteľa. Podstatnou z
hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola
so spotrebiteľom vopred individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť
obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť,
vrátane rozhodcovskej doložky ktorej význam preukázateľne dodávateľ povinnému (spotrebiteľovi) ani
nevysvetlil. Rozhodcovská doložka nebola, napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou. Po podaní
žaloby na rozhodcovský súd už povinný nemal faktickú možnosť podať návrh na začatie konania pred
všeobecným súdom, musel sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Spornosť vo vyváženosti vzájomného
zmluvného vzťahu, pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, navyše vyvoláva i skutočnosť, že priamo v
predtlači Všeobecných obchodných podmienok je vopred určený konkrétny jediný rozhodcovský súd,
ktorý je oprávnený v rozhodcovskom konaní spory vyplývajúce z danej zmluvy rozhodnúť. Takouto

formuláciou rozhodcovskej doložky bolo dlžníkovi - povinnému absolútne odňaté právo slobodnej voľby
uplatnenia či bránenia svojho práva nielen medzi všeobecným súdom a rozhodcovským konaním, no
aj právo slobodného výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu, ktorý by spor z danej
spotrebiteľskej zmluvy podľa voľby spotrebiteľa rozhodol.

Zároveň v danom prípade rozhodcovská doložka nespĺňa ani náležitosti písomnej formy, zjavne
účastníkmi nie je podpísaná. V Zmluve o úvere zo dňa 02.05.2006 je síce uvedené: „že dlžník vyhlasuje,
že sa oboznámil a súhlasí so Všeobecnými podmienkami pre poskytnutie úveru, ktoré sú na zadnej
strane tejto zmluvy, nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Súčasne potvrdzuje
prevzatie zmluvy vrátane všeobecných podmienok (na zadnej strane tejto zmluvy).......“. Všeobecné
podmienky poskytnutia úveru sú však len nepodpísaný a dátumom neoznačený dokument, ani inak
bližšie identifikovaný v zmluve. Potom nemožno prijať záver, že rozhodcovská doložka bola účastníkmi
uzavretá v kogentne predpísanej forme, ako vyžaduje ust. § 4 ods. 2 prvá veta ZoRK - písomne
pod sankciou neplatnosti. Ak rozhodcovský súd odvodil svoju právomoc z takto uzavretej doložky, jeho
rozhodnutie nemožno považovať za vydané oprávnenou osobou. Ide o ničotný akt.

Odvolací súd uznesenie okresného súdu vo výroku o zastavení exekúcie potvrdil, z tých istých dôvodov,
ktoré uviedol v odôvodnení rozhodnutia okresný súd.

Exekučný súd pri rozhodovaní aplikoval v prvom rade vnútroštátnu právnu úpravu dotýkajúcu sa
spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa, nekalosť a neplatnosť rozhodcovskej doložky
jednoznačne judikoval podľa generálnej klauzuly ust. § 53 ods. 1 a ods. 4 Občianskeho zákonníka
zakotvenej do zákona od 01.04.2004. Z hľadiska právneho posúdenia veci nie je na škodu, že exekučný
súd v odôvodnení rozhodnutia poukazuje aj na cit. smernicu (hoci nesprávne uvádza že smernica
je priamo vykonateľným prameňom komunitárneho práva aj v dôsledku nedostatočnej alebo neúplnej
transpozície do právneho poriadku SR), ktorá na základe zásady nepriameho účinku (čl. 6 Smernice)
je záväzná aj pre Slovenskú republiku a treba ju používať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam
vnútroštátneho poriadku, ktoré upravujú spotrebiteľské právne vzťahy.

Postup exekučného súdu, keď preskúmaval exekučný titul v štádiu konania po vydaní poverenia na
vykonanie exekúcie treba hodnotiť ako opodstatnený a súladný so zákonom. S poukazom na platnú
právnu úpravu Exekučného poriadku (§ 41) a ZoRK (§ 45 ods. 1) súd môže skúmať exekučný titul
počas celého exekučného konania t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez
návrhu a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti,
môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku
veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 O.s.p. (len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa
prejednávať znova), pretože poverenie na vykonanie exekúcie je len písomný doklad, ktorým súdny
exekútor preukazuje svoje oprávnenie exekúciu vykonávať.

Námietku oprávneného, že exekučný súd nebol oprávnený na preskúmavanie rozhodcovského
rozhodnutia a prekročil svoje právomoci, nepovažoval odvolací súd za dôvodnú aj s poukazom na
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 456/2011-19 zo 23. novembra 2011, v
ktorom tento uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného
titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné
už začaté exekučné konanie zastaviť“. Vyslovený právny názor navyše plne zodpovedá záverom
obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci Pohotovosť C-76/10 zo dňa 16.11.2010, kde Súdny
dvor (ES) v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že
vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu) posúdiť nekalú povahu
podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou
dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle
článkov 3 a 4 Smernice 93/13/EHS a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť
všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento
spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou.

Preto bol opodstatnený a zákonnom podložený postup exekučného súdu, ktorý skúmal, či bola
(platne) uzavretá rozhodcovská zmluva. Uvedený postup exekučného súdu nebol posudzovaním vecnej

správnosti rozsudku rozhodcovského súdu a nesmeroval k jeho „zrušeniu". Pri riešení tejto otázky nebol
exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd.

Podľa § 220 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zmení, ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie (§ 219) ani na jeho zrušenie (221 ods. 1).

Exekúcia bola od počiatku vykonávaná na podklade nespôsobilého exekučného titulu, ktorý predložil
súdu oprávnený. Ak okresný súd uložil oprávnenému povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy
exekúcie podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku jeho rozhodnutie o tom, kto má platiť trovy exekúcie,
je správne. Ust. § 203 Exekučného poriadku dopadá na prípady, kedy výnimočne oprávnený musí splniť
povinnosť trovy platiť, inak vyžadovanú od povinného.

Pri rozhodovaní o výške trov exekúcie síce okresný súd aplikoval správny právny predpis - Vyhlášku
Ministerstva spravodlivosti SR č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení
vyhlášky č. 141/2008 Z.z. účinnej od 1. mája 2008, v súlade s prechodným ust. § 27a vyhlášky, podľa
ktorého v exekučných konaniach začatých do 30. apríla 2008 (daný prípad) patrí exekútorovi odmena
podľa doterajších predpisov, avšak z hľadiska prisúdenej výšky trov exekúcie odvolací súd posúdil vec
inak než okresný súd, preto uznesenie okresného súdu vo výroku o trovách exekúcie zmenil.

Odvolací súd priznal súdnemu exekútorovi trovy exekúcie celkom vo výške 41,42 eur, ktoré posúdil
ako nevyhnutné a účelne vynaložené v danej exekúcii: odmena podľa § 14 ods. 2 Vyhlášky (hodinová
odmena) po 6,64 eur za každú aj začatú hodinu, spolu za 1 hodinu 6,64 eur, za spracovanie vyúčtovania
trov exekúcie (40 min.), + odmena podľa § 14 ods. 3 Vyhlášky (paušálna odmena) - po 3,32 eur za
každý úkon, spolu za 4 úkony 13,28 eur a to za 1 úkon - získanie poverenia na vykonanie exekúcie,
za 1 úkon - doručenie upovedomenia o začatí exekúcie, za 1 úkon - zisťovanie majetku povinného -
kataster nehnuteľností, za 1 úkon - zisťovanie platiteľa mzdy povinného - soc. poist., + náhrada hotových
výdavkov podľa § 22 Vyhlášky spolu vo výške 14,60 eur (poštovné 4,60 eur, telefón, internet 10,00 eur).
V súlade s novelou ust. § 196 Exekučného poriadku účinnej od 1.1.2012 daň z pridanej hodnoty v sadzbe
20 % DPH z daňového základu 34,52 eur t.j. 6,90 eur.

Vyúčtovanie trov exekúcie preložené súdnym exekútorom súdu dňa 10.11.2010 nie je správne z
hľadiska spôsobu určenia odmeny exekútora, v tom potom spočíva aj zníženie odmeny exekútora.
Odvolací súd nepriznal exekútorovi ani náhradu za stratu času uplatnenú exekútorom vo výške 2,66 eur
za doručovanie zásielok s odkazom na ust. § 23 Vyhlášky, doručovanie bolo vykonané prostredníctvom
pošty, za to patrí exekútorovi priznané poštovné.
Nepriznal ani 5,00 eur vyúčtovaných pod položkou kancelárske potreby, ide o náklady bežnej réžie
exekútorského úradu, ktoré sú už zohľadnené v odmene súdneho exekútora.

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. zamietol
z týchto dôvodov.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych
spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Prerušenie podľa uvedeného ustanovenia je obligatórne, čiže súd je povinný konanie prerušiť, akonáhle
nastanú prekážky tu uvedené.

Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ má povahu osobitného
nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor EÚ má právomoc vydať rozhodnutie o
výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr
EÚ, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym
dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože
v tomto konaní Súdny dvor EÚ vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti
komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Túto povinnosť však nemožno

vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať
o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia O.s.p. nevyplýva, že všeobecný
súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke
o výklade právneho aktu EÚ len na návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto
procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona
platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo
ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Predpokladom povinnosti začať konanie o
predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho
dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu
úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je
rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný
výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho
výklade alebo o jeho platnosti) musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym
súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená
Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu
konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie
ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore.

K prvej otázke, ktorá mala byť podľa odvolateľa predložená Súdnemu dvoru EÚ, treba zdôrazniť,
že okresný súd v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor o všeobecnom zákaze (en bloc)
rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní. Naopak, procesný postup a výsledok
rozhodnutia okresného súdu jednoznačne vylučuje takýto názor a svedčí o tom, že exekučný
súd skúmal konkrétnu rozhodcovskú doložku, a to z hľadiska kritérií ochranného režimu zákazu
neprijateľných zmluvných podmienok. Zaoberal sa dôsledne otázkou či predmetná rozhodcovská
doložka ne/predstavuje v danom prípade hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech
spotrebiteľa, k čomu súd viedlo prvotné zistenie, že v danej veci ide o typovú spotrebiteľskú
zmluvu zakotvujúcu rozhodcovskú doložku. Až na základe uvedeného skúmania dospel súd k
záveru, že nakoľko rozhodcovskú doložku v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru
si spotrebiteľ preukázateľne osobitne nevyjednal, splynula s ostatnými štandardnými podmienkami,
dodávateľ spotrebiteľovi nevysvetlil význam rozhodcovskej doložky - rozdiel od zásad občianskeho
súdneho konania, či pravidlá podľa ktorých sa bude viesť súkromný súdny proces a nedal mu po
preukázateľnom poučení na výber rozhodnúť sa, že je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou a
neplatnou podmienkou.
Otázka odvolateľa pod 1/ návrhu na prerušenie konania, je podľa názoru odvolacieho súdu otázka
akademická, ktorá nemá základ v prejednávanom spore, a teda nie je spôsobilá ovplyvniť jeho výsledok.

Druhou otázkou sa odvolateľ snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu
neodporuje uzatvorenie rozhodcovskej doložky v takom znení, aké formuloval v návrhu na prerušenie
konania pod 2/, ktorú oprávnený využíva vo všeobecných zmluvných dojednaniach.

Smernica Rady 93/13/EHS v čl. 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá,
sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny
a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa považujú za nekalé. Členské štáty si mohli vybrať, do
akej miery prevezmú smernicou odporúčané nekalé klauzuly. Zároveň sa umožnilo členským štátom
prekročiť rámec smernice, teda upraviť okruh neprijateľných podmienok aj širšie ako odporúča smernica
(čl. 8 smernice). Ak nie je rozhodujúce, či vzorový zoznam vôbec obsahuje klauzulu o rozhodcovskej
doložke, je rovnako irelevantné, ak zoznam obsahuje určité znenie týkajúce sa rozhodcovskej doložky.
Pre slovenského zákonodarcu to nemá zásadný význam, znenie nie je až tak dôležité. Preto nezaváži
ani, že slovenský preklad smernice v časti prílohy pod q) je nesprávny v porovnaní s prekladom do iných
jazykov, možno uviesť, že slovenský zákonodarca ani neprevzal znenie smernice pod písm. q) prílohy
v jej znení.

Kým smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský zákonodarca upravil režim
súdnej kontroly neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách na základe indikatívneho výpočtu
neprijateľných podmienok (arg. slovo ,,najmä“ v § 53 ods. 4 Občianskom zákonníku). To znamená,
že súdu nič nebráni judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv.

generálnej klauzuly v § 53 ods. 1 OZ, čiže nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe
smernice alebo okruhu uvedeného v Občianskom zákonníku. Potom nemožno napr. vylúčiť, že súd
so zreteľom na ostatné zmluvné podmienky (čl. 4 ods. 1 smernice) posúdi rozhodcovskú doložku ako
neprijateľnú bez ohľadu na jej znenie, teda že neobstojí žiadna rozhodcovská doložka a priestor pre
rozhodcovské konanie bude len pri preukázateľnom individuálnom vyjednaní rozhodcovskej zmluvy zo
strany spotrebiteľa. Pritom individuálne vyjednanie treba vykladať z pohľadu spotrebiteľa, čo znamená,
že nespočíva iba v púhej možnosti výberu medzi štátnym a súkromným súdom, ale predovšetkým je o
dôsledkoch, ktoré zakladá, a teda, či doložka nenúti spotrebiteľa podrobiť sa arbitráži.

V zmysle kritérií neprijateľnej podmienky sa za neprijateľnú považuje podmienka, ktorá 1. je obsiahnutá
v štandardnej formulárovej zmluve, 2. spôsobuje značnú nerovnováhu
v právach a povinnostiach strán, 3. nerovnováha musí byť daná v neprospech spotrebiteľa.

Podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ je vecou členských štátov, aby sa vyrovnali s otázkou, či v
konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve (rozsudok Súdneho
dvora Pannon C-243/08, rozsudok Súdneho dvora Freiburger Kommunalbauten C-237/02).

Rozhodovacia prax je jednotná v názore, že akceptovateľnosť rozhodcovského konania v
spotrebiteľských veciach je namieste napríklad osobitným vyjednaním. Teda nie nanútením arbitráže
spotrebiteľovi. „Arbitráž môže fungovať, no nie ako netransparentná pasca na neznalých spotrebiteľov,
ale za transparentných podmienok ako efektívny prostriedok ochrany a keď aj spotrebiteľ rozumie, o čo
v prípade rozhodcu ide. Na individuálne dojednanie je však potrebné náležite rešpektovať a zachovať
proces tvorby zmluvy ustanovený v Občianskom zákonníku. Naproti tomu nevhodné predkladanie
podmienok predstavuje jednu z nekalých obchodných praktík. Predkladanie rozhodcovských doložiek
spotrebiteľom za stavu, keď nepoznajú pravidlá arbitráže (predmet rozhodcovskej zmluvy) a prirodzene
nevenujú náležitú pozornosť tejto časti formuláru, nemožno zneužívať k záverom o individuálnom
vyjednaní zo strany spotrebiteľov, pričom na tomto nič nemení technika predkladania - inkorporovanie
doložky do všeobecných zmluvných podmienok resp. vyhotovenie štandardnej rozhodcovskej zmluvy
na samostatnom liste (hárku) papiera. Zbavenie sa zodpovednosti za nekalú obchodnú praktiku pri
nevhodnom predkladaní zmluvných podmienok argumentáciou, že spotrebiteľ mal byť bdelý, treba
odsudiť ako konanie hraničiace so zlým úmyslom v zmluvných vzťahoch. Je neakceptovateľné, aby
za takýchto okolností súd akceptoval rozhodcovskú doložku. Doložky nemôžu predstavovať pasce pre
spotrebiteľov za účelom čo najskoršieho privodenia exekúcie. O to sa ale súd musí postarať, pretože
štát má medzinárodný záväzok chrániť hospodárske záujmy spotrebiteľov (čl. 169 Zmluvy o fungovaní
EÚ) “ - uznesenie Krajského súdu v Prešove sp.zn. 6 CoE 167/2012 zo dňa 30.08.2012.

Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ku ktorej
potrebe jednotného výkladu druhá otázka odvolateľa nesmeruje. Z hľadiska správnosti rozhodnutia
a prijatého právneho názoru exekučného súdu uvedená otázka nie je zásadnou, pre rozhodnutie
prejednávaného sporu nie je relevantnou, keď prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje.

Na margo tretej otázky, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, odvolací súd
uvádza.

Ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ (rozsudok vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil
Milenium SL (C-168/05) a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98)
pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách
s tým, že v prípade, ak konajúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť
z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. V
zmysle práva Slovenskej republiky je to zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného
poriadku, oba spočívajú v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v exekučnom
konaní vymôcť. Potom nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za
predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti
pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie nie je v rozpore s článkom 17 Charty
základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve
na spravodlivý proces.

Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám na základe už existujúcej konštantnej
judikatúry Súdneho dvora EÚ bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto
jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s
doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania
predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už
rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda
na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa
neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie
konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné)
je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch,
keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou
otázkou na Súdny dvor ES.

O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.