Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, September 10, 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24CoE/81/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2609205776
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 09. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anton Jaček
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2609205776.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, so sídlom
Bratislava, Pribinova 25, zastúpeného advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., IČO: 36 864 421,
so sídlom Bratislava, Grösslingova 4, proti povinnej: A. L., narodená XX.X.XXXX, bytom L., T. XXX,
vedenej u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, Exekútorský úrad Bratislava, Záhradnícka 62,
pod sp. zn. EX 4690/09, pre vymoženie 527,75 Eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti

uzneseniu Okresného súdu Senica č. k. 8Er/503/2009-20, zo dňa 19. septembra 2012, t a k t o

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho
súdneho poriadku z a m i e t a .

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho
súdneho poriadku z a m i e t a .

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .

Povinnej sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil a rozhodol, že oprávnený je povinný

zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie v sume 75,68 eura. Svoje rozhodnutie odôvodnil
právne aplikáciou ustanovení § 45 ods. 1 písm. c) a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní (ďalej tiež „ZoRK“), § 52 ods. 1, 3 a 4, § 53 ods. 1 až 5 Občianskeho zákonníka (ďalej tiež „OZ“)
a § 87 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku a skutkovo tým, že exekučným titulom v predmetnej
veci bol rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská,
a.s. v Bratislave, sp. zn. SR 01684/09 zo dňa 26.5.2009. Vymáhaný nárok vznikol zo zmluvy o úvere

uzatvorenej medzi účastníkmi dňa 2.4.2008. Právny vzťah medzi účastníkmi posúdil prvostupňový súd
ako spotrebiteľský. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere boli Všeobecné podmienky poskytnutia
úveru, obsahujúce rozhodcovskú doložku, ktorú prvostupňový súd posudzoval z hľadiska ustanovení
§ 52 a nasl. OZ, teda či nejde o neprijateľnú zmluvnú podmienku, spôsobujúcu nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Zistil, že spotrebiteľská zmluva
bola pripravená na predtlačenom tlačive, pričom spotrebiteľ nemal možnosť obsah zmluvy, alebo jej

všeobecných obchodných podmienok zmeniť, mohol len zmluvu ako celok prijať, alebo odmietnuť.
Prvostupňový súd uviedol, že pre spotrebiteľov je významné ustanovenie § 87 písm. f) Občianskeho
súdneho poriadku, podľa ktorého spotrebitelia si v rámci riešenia veci pred súdom môžu na konanie
vybrať aj súd s príslušnosťou v mieste ich bydliska. V zmysle dojednanej rozhodcovskej doložky však
povinný stratil ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu, právo brániť sa voči nárokom oprávneného na
riadnom súde v mieste svojho bydliska. Rozhodcovská doložka nebola so spotrebiteľom individuálne

dojednaná a spotrebiteľ je na jej základe nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, v prípade
podania žaloby žalobcom na rozhodcovský súd. Prvostupňový súd preto dospel k záveru, že tátorozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou podľa § 53 ods. 4 písm. r) OZ, a teda
je podľa § 53 ods. 5 OZ neplatná. Neplatná rozhodcovská doložka nemohla založiť právomoc
rozhodcovského súdu vo veci konať a rozhodnúť, v dôsledku čoho je predložený rozhodcovský rozsudok

nulitný a ako exekučný titul je neúčinný. Z uvedeného dôvodu súd prvého stupňa exekúciu podľa §
45 ods. 2 ZoRK zastavil. Rozhodnutie o trovách exekúcie prvostupňový súd odôvodnil ustanovením §
200 ods. 2 a § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, a pretože k zastaveniu exekúcie došlo zavinením
oprávneného, ktorý sa domáhal vykonania exekúcie na podklade neúčinného exekučného titulu,
prvostupňový súd mu uložil nahradiť trovy exekučného konania, pozostávajúce z odmeny súdneho

exekútora vo výške 63,07 eura + 20% DPH, teda celkom v sume 75,68 eura.

Proti tomuto rozhodnutiu podal včas odvolanie oprávnený a žiadal, aby odvolací súd napadnuté
uznesenie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alebo aby odvolací súd konanie
podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie
na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložil nasledovné prejudiciálne otázky:

1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje
rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom
rozhodcovských súdov?
2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q) ods. 1

prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky
spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred
stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu
možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá

žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo
však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc

rozhodcovského súdu?
3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv a EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu,
ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/
EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“

Oprávnený v odvolaní poukazoval na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn.
13CoE/44/2012 zo dňa 24.5.2012, v ktorom sa uvádza, že exekučné konanie nemožno zastaviť z
dôvodu, že došlo k uzatvoreniu neplatnej rozhodcovskej doložky. Dôvodil, že ak exekučný súd už vydal
poverenie na vykonanie exekúcie, nie je možné, aby v následných procesných fázach posudzoval
neplatnosť rozhodcovskej zmluvy. Podľa oprávneného tak súd prvého stupňa prekročil svoju právomoc,

keď sa na základe ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
zaoberal komplexným skúmaním exekučného titulu napriek tomu, že ako exekučný súd nemá legitimitu
opätovne rozhodovať vo veci, pričom výsledkom jeho postupu, je úplná nemožnosť vykonať právo pre
veriteľa. Navyše exekučný súd takto postupoval potom, čo už raz súlad exekučného titulu so zákonom
podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku preskúmaval. Exekučný súd je v prieskume rozhodnutia

rozhodcovského súdu limitovaný ustanovením § 40 a § 43 Zákona o rozhodcovskom konaní a nie
je súdom v zmysle ustanovenia § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, nekoná o zrušení
tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v
žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Všeobecný súd sa môže zaoberať meritórnym
rozhodovaním o veci, na ktorý by bol príslušný rozhodcovský súd len vtedy, ak dôjde k splneniu

formálnych a materiálnych podmienok ustanovenia § 40 Zákona o rozhodcovskom konaní a nemôže
rozširovať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkov rozhodcovského rozsudku
v exekučnom konaní. V prípade, že účastník nevyužil možnosť svojej ochrany podľa ustanovenia
§ 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, takúto ochranu nie je možné poskytnúť dodatočne
prostredníctvom kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom. Extenzívna interpretácia

ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, tak ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je
v rozpore s ústavným právom veriteľa na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces,
ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho očakávania a princípom právnej
istoty. Ustanovenie § 41 Zákona o rozhodcovskom konaní upravuje lehotu, v ktorej účastník konaniamôže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, čím sa má zabezpečiť právna istota, že po
uplynutí lehoty sa nebude nezasahovať do práv a povinností založených rozhodnutiami rozhodcovských
súdov. Exekučný súd nemôže kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov

založených rozhodcovským rozsudkom, pretože je to v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany
dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok, ktorý tvorí neodmysliteľnú súčasť princípov
právneho štátu zaručených čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Márnym uplynutím lehoty na
podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku je rozhodnutie rozhodcovského súdu právoplatné.
Revíziu rozhodcovského rozsudku možno dosiahnuť len postupom podľa Zákona o rozhodcovskom

konaní, v rámci konania o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ustanovenie § 7 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku vylučuje právomoc všeobecného súdu, ak právomoc na prejednanie a rozhodovanie
sporu prislúcha inému orgánu. Ak teda dlžník, nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku,
nie je možné zvrátiť rozhodnutie rozhodcovského súdu v konaní pred exekučným súdom. Právoplatný
rozsudok rozhodcovského súdu má rovnaké účinky ako rozsudok všeobecného súdu a exekučný súd
je ním viazaný. Ani v rámci posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho

exekútora na vykonanie exekúcie, nie je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť
(skutkové a právne závery) rozsudku rozhodcovského súdu. Oprávnený preto žiadal, aby odvolací
súd podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku prerušil konanie a podal Ústavnému
súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá
Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, nakoľko opakované uskutočnenie revízneho

postupu podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, bez akejkoľvek časovej limitácie, je
podľa neho v rozpore s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov
práva v právny poriadok. Rozhodnutie prvostupňového súdu je nesprávne tiež preto, lebo v danom
prípade nebol podaný návrh na začatie konania, hoci bol potrebný. Exekučný súd totiž aplikoval
ustanovenie § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu

vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm.
b) alebo c) Zákona o rozhodcovskom konaní. Exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu exekučného
konania na podklade rozhodnutia rozhodcovského súdu len na návrh účastníka konania, pričom je
limitovaný ustanovením § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní a musí rozlíšiť svoju právomoc od
právomoci všeobecného súdu konajúceho o zrušení rozsudku rozhodcovského súdu. Prvostupňový súd

svojím postupom odňal oprávnenému možnosť konať pred súdom, pretože pri revízii rozhodcovského
rozsudku konal mimo rámec zverenej právomoci a ignoroval procesné zásady súdneho konania v
právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Porušil princíp legality, pretože nebol oprávnený začať
konanie z úradnej moci, porušil rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a
dvojinštančnosť súdneho konania. Zaobchádzal odlišne s povinným na jednej strane a s oprávneným

na strane druhej, v rozpore s čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd. Odlišné zaobchádzanie s oprávneným nemožno ospravedlniť
jeho postavením ako obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti poskytovania krátkodobých úverov.
Postupom exekučného súdu bola porušená zásada rovnosti zbraní, zásada kontradiktórneho súdneho
konania a právo na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy

SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu
normu - ustanovenie § 40 a § 43 Zákona o rozhodcovskom konaní a aplikované právne normy -
ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní,
interpretoval ústavne nesúladným spôsobom. Oprávnený nebol informovaný, že exekučný súd vedie
konanie v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach, nemal možnosť reagovať na tvrdenia, argumenty

a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu, nemal možnosť vyjadriť sa k nim a
sám nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov a tvrdení, čím bola porušená
zásada kontradiktórnosti súdneho procesu. Rozhodnutím exekučného súdu ďalej bola porušená zásada
dvojinštančnosti konania, pretože v konaní podľa § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, je proti
rozhodnutiu všeobecného súdu o zrušení rozhodcovského rozsudku prípustné odvolanie. Prvostupňový

súd tiež nedostatočne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal náležite dokazovanie pre záver,
že rozhodcovské konanie je pre povinného - spotrebiteľa značne nevýhodné, resp. že doložka o
riešení veci pred rozhodcovským súdom spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci, pretože revízna právomoc exekučného súdu je obmedzená ustanovením

§ 35 Zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už
nemožno preskúmať má pre účastníkov rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok. Exekučný súd si
však podľa ľubovôle okruh prieskumu exekučného titulu rozšíril aj na otázky, ktoré nie je oprávnený
v exekučnom konaní riešiť, keď skúmal dodržiavanie ustanovení o ochrane práv spotrebiteľa, skúmalplatnosť rozhodcovskej zmluvy, skúmal, či sa rozhodcovská zmluva vzťahovala aj na vec, ktorá bola
rozhodcovským súdom prejednávaná. Exekučný súd nebol oprávnený skúmať, či je rozhodcovská
doložka v súlade s dobrými mravmi, ale len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade

s dobrými mravmi. Záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky je nesprávny. Dojednaná rozhodcovská
doložka nestanovuje (ako predpokladá § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka), že spory s
dodávateľom budú riešené výlučne v rozhodcovskom konaní, pretože účastníci majú možnosť voľby,
či sa obrátia na rozhodcovský alebo riadny súd. Skutočnosť, že v prejednávanej veci si povinnosť
nesplnil spotrebiteľ, ale žalobcom bol dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie

je spotrebiteľom. Nejde ani o neprijateľnú podmienku podľa všeobecného ustanovenia § 53 ods. 1
Občianskeho zákonníka, pretože konanie rozhodcovského súdu nie je pre spotrebiteľa nevýhodné,
nespôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Prvostupňový súd nesprávne
posúdil zmluvu o úvere ako zmluvu podľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený totiž poskytuje
klientom peňažné prostriedky na základe zmluvy o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka
a účastníci si aj v bode 19. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru dohodli, že podľa § 262 ods. 1

Obchodného zákonníka sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať Obchodným zákonníkom.
Medzi podstatné náležitosti zmluvy o úvere podľa Obchodného zákonníka nepatrí ročná percentuálna
miera nákladov. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, ale nie formou
odloženej platby, ale vo forme splátok. Vzhľadom na charakter podnikateľskej činnosti oprávneného,
nie je možné, aby poskytoval úvery na základe zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko činnosť

oprávneného nepatrí do pôsobnosti tohto zákona. Súd prvého stupňa mal ďalej v zmysle odvolania
oprávneného vo svojom rozhodnutí nesprávne posúdiť neprimeranosť úrokov z omeškania, poplatku
za poskytnutie úveru a poplatku za zaslanie upomienok. Dôvodil, že exekučný súd nie je oprávnený
vykonať prieskum rozhodcovského konania podľa ust. § 45 ods. 1 písm. a) ZoRK, teda podľa dôvodov
uvedených v osobitnom predpise, ktorým v zmysle poznámky pod čiarou č. 17 je § 268 Občianskeho

súdneho poriadku, § 57 Exekučného poriadku. Poukazoval na to, že ustanovenia § 57 ods. 1 písm.
g), resp. ust. § 57 ods. 2 alebo § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a ust. § 45 ods. 2 ZoRK
si vzájomne odporujú, v zmysle zásady lex posterior derogat legi priori. Keďže neskoršou právnou
úpravou sú ustanovenia ZoRK, majú sa aplikovať tie, exekúciu teda nemožno zastaviť podľa § 57
Exekučného poriadku. Navyše exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a

platnéhoexekučnéhotitulu,ktorýnaďalejexistujeazostávaplatným,právoplatnýmavykonateľným.Súd
exekútorovi vydal poverenie na vykonanie exekúcie, pričom nenastali žiadne nové právne ani skutkové
okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. K podanému návrhu na prerušenie konania podľa
§ 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku uviedol, že právny základ danej veci a jeho
interpretácia Súdnym dvorom EÚ a všeobecným súdom má viacero nejasností. Dôvodil, že podľa jeho

názoru smernica Rady 93/13/EHS nebráni riešeniu sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom
konaní. Poukazoval na to, že slovenské znenie smernice Rady 93/13/EHS je v ustanovení písm. q)
ods. 1 jej prílohy nesprávne v časti „ najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené
právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou.“ Kým podľa slovenskej verzie smernice sa zdá, ako
keby sa atribút neupravenosti právnymi predpismi vzťahoval k sporom, podľa ostatných jazykových

verzií, sa atribút neupravenosti právnymi predpismi týka rozhodcovského konania. To znamená, že
spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným
typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia pravdepodobne nie sú
povinní aplikovať príslušné hmotné právo. To však nie je prípad rozhodcovského konania podľa zákona
č. 244/2002 Z. z., ktoré je upravené právnymi predpismi a rozhoduje sa v ňom podľa právneho poriadku

Slovenskejrepubliky.PokiaľjevýkladustanoveniaprávaÚnievjednotlivýchjazykovýchverziáchodlišný,
musí byť toto ustanovenie vykladané podľa všeobecného významu a cieľa právnej úpravy, ktorej je
súčasťou. Prvostupňový súd sa nijako nevyporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici
Rady93/13/EHSanijakonezdôvodnil,prečopovažujerozhodcovskúdoložkuzaneprijateľnúpodmienku
v zmluve o úvere. Preto je potrebné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ Súdny dvor

EÚ. Povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní
EÚ, platí pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v
inej právnej veci, t. j. súdom proti ktorého rozhodnutiu nemožno podať žiaden opravný prostriedok.
Zásadne však platí, že prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny orgán členského štátu v
ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním prebieha a bez ohľadu na povahu súdneho rozhodnutia,

ktorým sa konanie končí. Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná možnosť posúdiť exekučné konanie
týkajúce sa záväzkových vzťahov zo spotrebiteľských zmlúv, aby účastníci konania boli zbavení právnej
neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi
SR. Oprávnený trval na legitimite predloženého exekučného titulu a žiadal, aby na základe uvedenýchargumentov odvolací súd konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku prerušil
a Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ predložil vyššie uvedené prejudiciálne
otázky.

Povinná sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrila, samostatný odvolací návrh nepodala.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len „O. s.
p.“), po zistení, že odvolanie podal včas účastník konania (§ 201, 204 O. s. p.) proti rozhodnutiu, proti

ktorému je tento opravný prostriedok prípustný (§ 202 O. s. p., § 45 ods. 3 ZoRK), preskúmal napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O. s.
p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že
odvolaniu nie je možné priznať úspech, v dôsledku čoho bolo dôvodné vecne správne uznesenie súdu
prvého stupňa potvrdiť.

Podľa § 219 ods. 1 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Odvolací súd sa v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 O. s. p. v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi
napadnutého rozhodnutia, považuje ich za vecne správne a odkazuje na ne. Pre úplnosť odôvodnenia
rozhodnutia považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné k odvolacím dôvodom:

Oprávnený v odvolaní namietal prekročenie preskúmavacej právomoci exekučného súdu. Exekučný súd
je povinný v každej fáze konania skúmať podmienky pre výkon rozhodnutia. Zastavenie exekúcie je v
prípade, že došlo k udeleniu poverenia, hoci sa tak stať nemalo, možnosťou exekučného súdu napraviť
toto svoje zlyhanie. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR č. k. II.

ÚS 545/2010-15, podľa ktorého je exekučný súd oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného
titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už
začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania,
ako aj bez návrhu.

V prípade, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, exekučný súd je povinný preskúmať
exekučný titul aj podľa kritérií uvedených v § 45 ods. 1 ZoRK, teda exekučný súd musí zistiť, či exekučný
titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok, nemá nedostatok uvedený v § 40 písm. a), b) ZoRK, alebo či
nezaväzuje na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo v rozpore s dobrými

mravmi. V prípade, ak exekučný súd zistí, že rozhodcovský rozsudok má niektorý z týchto nedostatkov
uvedených v § 45 ods. 1 ZoRK, je povinný exekúciu podľa § 45 ods. 1 písm. c/, ods. 2 ZoRK v spojení
s § 57 ods. 2 Exekučného poriadku zastaviť.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 143/2011 z

18. januára 2012, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské
konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej
zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský
rozsudok. Pri riešení otázky, či rozhodcovský rozsudok vydal rozhodcovský súd s právomocou prejednať
daný spor, nie je exekučný súd viazaný tým, ako túto otázku vyriešil rozhodcovský súd.

Aj v uznesení sp. zn. 5 Cdo 232/2012 zo dňa 27.02.2013 Najvyšší súd SR konštatoval, že
skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (dohodnutej v spotrebiteľskej veci) súdy v exekučnom
konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len realizovali svoje oprávnenie
vyplývajúce z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie posúdiť či tento exekučný

titul nie je v rozpore so zákonom. Rozhodcovský rozsudok vydaný v spotrebiteľskej veci je ako exekučný
titul v rozpore so zákonom, ak rozhodcovská zmluva (či už uzavretá vo forme osobitnej zmluvy
alebo rozhodcovskej doložky), na ktorej sa zakladá právomoc rozhodcovského súdu, nebola vôbec
uzavretá alebo bola uzavretá neplatne. Nedostatok právomoci rozhodcovského súdu odvíjajúci sa od
neexistencie, či neplatnosti rozhodcovskej zmluvy, má v spotrebiteľskej veci za následok materiálnu

nevykonateľnosť (nezáväznosť) rozhodcovského rozsudku. Takúto interpretáciu ustanovenia § 44
ods. 2 Exekučného poriadku vyžaduje účel právnej úpravy premietajúcej sa v právnych predpisoch
na ochranu spotrebiteľa tvoriacich samostatné odvetvie práva, a to spotrebiteľské právo. Týmto
účelom je odstránenie zjavnej nerovnováhy v právach a povinnostiach založených spotrebiteľskouzmluvou ku škode spotrebiteľa. Najvyšší súd ďalej uviedol, že oprávneniu súdov v exekučnom konaní
skúmať právomoc rozhodcovského súdu v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej
neplatnosťou, nebránia ani ustanovenia Zákona o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo

§ 40 ods. 1 písm. c). Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania,
ktorými môžu byť aj iné subjekty, než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna
zásada „vigilantibus iura scripta sunt" („práva patria bdelým"). Kým nevyužitie postupu podľa týchto
ustanovení v prípade iných účastníkov rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a
spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože

inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu
tak nie je. Princíp „vigilantibus iura sripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach
ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník
rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený
a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného

nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci
materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz
vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.

Ústavný súd sa vyjadril v podobnom duchu v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 78/2011, keď uviedol, že aj v rámci

exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní
ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky.

Z týchto judikátov vyplýva, že exekučný súd musí posudzovať, či rozhodcovský rozsudok, ktorý má byť
exekučným titulom, bol vydaný orgánom, ktorý mal na to právomoc. V prípade, že túto skutočnosť zistí

exekučný súd až počas už prebiehajúceho exekučného konania, je povinný exekúciu zastaviť, a týmto
odstrániť svoje pochybenie pri rozhodovaní o udelení poverenia na vykonanie exekúcie.

Toto skúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský
rozsudok nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám vo veci rozhodoval. Tomuto

záveru prisvedčuje i doslovné znenie ust. § 35 ZoRK, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku
obmedzuje len na účastníkov. Zámerom zákonodarcu nebolo bezvýhradne viazať všetky štátne
orgány účinkami rozhodcovského rozsudku, pretože rozhodcovský súd je súkromnoprávny orgán a
rozhodcovské konanie je súkromnoprávnym konaním. Je nezlučiteľné s povahou právneho štátu,
aby boli súkromnoprávne orgány mocensky postavené plnohodnotne na roveň orgánov disponujúcich

verejnou mocou.

Z judikatúry Súdneho dvora EÚ vyplýva, že ochrana spotrebiteľa sa prejavuje aj výraznými zásahmi
do možnosti ovplyvnenia následného vymáhania pohľadávok spôsobmi, ktoré sa javia ako rozporné
so záujmom spotrebiteľa, a to dokonca v štádiu uplatnenia práva pred exekučným súdom. V

rozhodcovských veciach sa podporuje zbavenie účinku rozhodcovského rozsudku v záujme dosiahnutia
ochrany spotrebiteľa pred neprijateľnými podmienkami, a to aj keď spotrebiteľ v rozhodcovskom konaní
nenamietal rozhodcovskú doložku (rozsudok Súdneho dvora Oceano grupo editorial) a môže tak urobiť
aj exekučný súd, ktorému to umožňuje práve ustanovenie § 45 ZoRK (ASTURCOM).

V predmetnej veci neboli pochybnosti o spotrebiteľskom charaktere zmluvy o úvere, ktorá bola právnym
základom vymáhaného nároku. Na základe zmluvy o úvere č. 2180392 zo dňa 2.4.2008
oprávnený (dodávateľ) poskytol povinnej úver v rámci vykonávania svojej obchodnej činnosti a povinná
túto službu prijala ako fyzická osoba spotrebiteľ. Zmluva je vzhľadom na svoju povahu a postavenie
zmluvných strán pri uzatváraní a plnení zmluvy, zmluvou spotrebiteľskou podľa § 52 OZ, a to bez ohľadu

na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka),
pretože špeciálna právna úprava, ktorou sú v danom prípade ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka, má prednosť pred všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník.

V prípade, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, je potrebné podrobiť kontrole prednostne

rozhodcovskú doložku, ktorá má založiť legitimitu pre exekučný titul. Súd prvého stupňa preto správne
skúmal prijateľnosť zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky z hľadiska zachovania rovnováhy
v právach a povinnostiach zmluvných strán spotrebiteľskej zmluvy. Tento postup bol plne v súlade sustanovením § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní ako i cieľom a zmyslom smernice Rady 93/13/EHS
z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

Rozhodcovská doložka je obsiahnutá bode 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú
neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Podľa tejto rozhodcovskej doložky sa zmluvné strany dohodli,
že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy o úvere, vrátane sporov o jej platnosť, výklad, alebo
zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská
rozhodcovská, a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava, IČO: 35 922 761, ak žalujúca zmluvná

strana podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných
predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov
rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na
súde podľa Občianskeho súdneho poriadku. Pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy o úvere, vrátane sporu o jej platnosť výklad
alebo zrušenie na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto

rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde,
bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s
vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.

Odvolací súd dospel k záveru súladnému so záverom súdu prvého stupňa, že takto formulovaná

rozhodcovská doložka znemožňuje spotrebiteľovi, v prípade podania žaloby dodávateľom, dosiahnuť
rozhodovanie sporu všeobecným súdom, čím spôsobuje hrubú jednostrannú výhodnosť pre dodávateľa,
pretože výber rozhodcovského súdu dodávateľom bol obsahom všeobecných podmienok tvoriacich
súčasť zmluvy, ktorá je dodávateľom vopred pripravená a spotrebiteľ nemal možnosť obsah zmluvy,
a teda ani rozhodcovskej doložky ovplyvniť, mohol ju ako celok len prijať alebo odmietnuť. V

skúmanom prípade preto nemožno uvažovať nad tým, že by rozhodcovská doložka bola individuálne
dojednanou zmluvnou podmienkou. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je pritom význam
rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu, súkromná osoba rozhodne o právach, právom
chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán, s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný záväzok
z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo

štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez vysvetlenia
spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred všeobecným súdom a rozhodcovským súdom,
je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej veci akou
je prípadný neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje. Dodávateľ, ktorý určuje, ktorý rozhodcovský
súd bude rozhodovať o prípadných sporoch zo zmluvy, je pre vybraný rozhodcovský súd zdrojom

príjmov, preto je namieste obava, do akej miery je rozhodcovské konanie u dodávateľom vybraného
rozhodcovského súdu objektívne.

Rozhodcovská doložka v danom prípade má síce charakter tzv. nevýhradnej rozhodcovskej doložky,
pretože žalobcovi dáva na výber medzi rozhodcovským súdom a všeobecným súdom, avšak v

prípade podania žaloby pred dodávateľom vopred zvolený rozhodcovský súd, zakladá nerovnováhu
v postavení spotrebiteľa (tak ako sa stalo aj v tomto konkrétnom prípade), ktorý je v tom prípade
povinný podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. V prevažnej väčšine prípadov je žalobcom z úverovej
zmluvy práve dodávateľ. Rozhodcovská doložka dojednaná za týchto podmienok môže ľahko slúžiť na
obchádzanie platnej právnej úpravy slúžiacej na ochranu spotrebiteľa. Okrem toho táto doložka nebola

dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu.
Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti je predmetná rozhodcovská doložka neprijateľnou
zmluvnou podmienkou, spôsobujúcou značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán
v neprospech spotrebiteľa.

Rozhodcovská doložka dojednaná účastníkmi zmluvy o úvere je v priamom rozpore s ust. § 53 ods.
4 písm. r) OZ, keď neprijateľnosť predmetnej zmluvnej podmienky odvolací súd vyslovil tiež podľa
§ 53 ods. 1 OZ, ktoré obsahuje všeobecnú definíciu neprijateľnej zmluvnej podmienky, za použitia
jeho eurokonformného výkladu, s poukazom na vyššie uvedenú smernicu, závery Súdneho dvora EÚ
i Ústavného súdu SR.

Pretože rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, je v zmysle § 53 ods. 5
OZ neplatná. Následkom je skutočnosť, že rozhodcovský súd vôbec nemal právomoc, vzhľadom naneplatnosť rozhodcovskej doložky, rozhodovať daný spor, preto predmetný rozhodcovský rozsudok
nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul, ale za nulitný právny akt.

Poukazujúc na vyššie uvedené dôvody odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa správne rozhodol,
keď exekúciu podľa § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní zastavil. Z tohto
dôvodu odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne v zmysle § 219 ods. 1 a 2 Občianskeho
súdneho poriadku potvrdil, a to aj v časti výroku o trovách exekúcie, ktorý výrok oprávnený osobitne
nenapádal a nespochybňoval jeho správnosť.

Odvolací súd návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho
súdneho poriadku nevyhovel a tento zamietol, pretože má za to, že ustanovenia právnych predpisov,
ktoré vo veci aplikoval, nie sú v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Oprávnený namietal nesúlad
ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR.

Podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo
medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na
podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení
neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Uvedené ustanovenie nie je podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore s princípmi právneho štátu.
V tomto ustanovení zákonodarca zveril exekučnému súdu právomoc pred udelením poverenia
exekútorovi, preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Súd ako orgán ochrany práva je v rámci exekučného konania garantom

jeho zákonnosti, čo sa najvýraznejšie prejavuje v štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie. Ak potom exekučný súd dospeje k záveru, že exekučný titul
vôbec exekučným titulom nie je, prípadne je tu iná vada, pre ktorú je exekúcia neprípustná, žiadosť o
udelenie poverenia zamietne a exekučné konanie zastaví. Takáto právomoc exekučného súdu je plne
v súlade s princípmi právneho štátu. Navyše Ústavný súd SR sa k tejto otázke už vyjadril vo vyššie

citovanom uznesení č. k. II. ÚS 545/2010-15, podľa ktorého exekučný súd je oprávnený a povinný
skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen
v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie
dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže
urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu. Rovnako v už vyššie spomínanom uznesení

IV. ÚS 183/2011 Ústavný súd uviedol, že všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného
konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie tohto konania. V rozhodnutí IV.
ÚS 78/2011, Ústavný súd uviedol, že aj v rámci exekučného konania bol všeobecný súd oprávnený
skúmať rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul z hľadiska, či nejde o rozhodnutie
ničotné, ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky. Vzhľadom na uvedené, nie je dôvod na prerušenie

konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p.

Odvolací súd tiež nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že by vyhovel návrhu
oprávneného a požiadal Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho a
sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa§109ods.1písm.c)Občianskehosúdnehoporiadkusúdkonaniepreruší,akrozhodol,žepožiada
Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267
Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)

otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ“) má
povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má
právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady
ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie

a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné
pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne,

t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že
všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na
rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie a rovnako predpokladom
takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje

ustanovenie zákona Slovenskej republiky, do ktorého boli transponované úniové právne normy, alebo
ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Dotknutý súd má iba možnosť položiť Súdnemu
dvoru otázku týkajúcu sa výkladu normy práva Únie (fakultatívne konanie o predbežnej otázke), ak to
považujezapotrebnéprerozhodnutiesporu,oktoromkonáatoibezohľadunato,čitoúčastnícikonania
vo veci samej navrhli alebo nie. Avšak súd proti rozhodnutiu ktorého už nie je možné podať opravný

prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je v zásade povinný položiť takúto otázku Súdnemu dvoru, ale
s výnimkou prípadov, ak v danej oblasti už existuje judikatúra a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú
skutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru (acte éclairé), alebo ak sa správny spôsob
výkladu dotknutého práva javí byť úplne jednoznačným (acte clairé). Takisto aj súd proti rozhodnutiam
ktorého je prípustný opravný prostriedok (aj mimoriadny) môže sám rozhodnúť o správnom výklade

práva Únie a použiť ho na ním zistený skutkový stav, najmä ak usudzuje, že judikatúra Súdneho dvora
mu poskytuje dostatok informácií.

Ak však ide o otázku platnosti aktu Únie, vnútroštátny súd vždy musí položiť prejudiciálnu otázku
Súdnemu dvoru, ak má pochybnosti o platnosti takéhoto aktu (obligatórne konanie o predbežnej otázke).

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva
je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho
práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii

súdučlenskejkrajiny,alezabezpečiťjednotnývýkladkomunitárnehopráva.Rozhodnutieootázkehraníc
aplikovateľnostiúniovéhopráva(tiežojehovýkladealeboojehoplatnosti),tedamusímaťbezprostredný
súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke
právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená
a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah

na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá
reálny základ v prejednávanom spore.

Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa oprávneného Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či
sa má ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v

spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov.
Uvedenú otázku považuje odvolací súd za čisto akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom
spore, a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Rozhodujúce súdy totiž nevyslovili právny názor
o zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní en bloc, keď naopak bolo

skúmané, či rozhodcovská doložka bola alebo nebola zo spotrebiteľom individuálne dojednaná. Potom
dospeli k záveru, že keďže rozhodcovská doložka nebola so spotrebiteľom dojednaná individuálne a
núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou
podmienkou. K rovnakému záveru dospel i odvolací súd, ktorý nespochybňuje názor odvolateľa otom, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľom dojednaná
rozhodcovská doložka, teda že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom konaní nie je
vylúčené. Uvedený názor je v súlade s konštantnou rozhodovacou praxou i Najvyššieho súdu SR (napr.

Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 a pod.). Z uvedených dôvodov je teda prvú
otázku formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom
spore. Vo veci bola aplikovaná vnútroštátna právna úprava a smernica Rady 93/13/EHS bola použitá
iba ako interpretačné pravidlo, na dotvorenie výkladu právnej úpravy. Podľa čl. 169 ods. 4 ZFEÚ, právna
úprava nesmie byť voči spotrebiteľovi menej priaznivejšia ako príslušná smernica, teda musí byť práve

k nemu priaznivejšia, opak by bol v rozpore s európskym právom.

Druhou otázkou sa odvolateľ snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu
neodporuje uzatvorenie presne formulovanej alternatívnej - nevýhradnej rozhodcovskej doložky, ktorú
využíva vo všeobecných zmluvných dojednaniach oprávnený. Uvedená otázka však nie je z hľadiska

správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného súdu zásadná a prejednávaný spor
po stránke právnej nedeterminuje. Smernica Rady 93/13/EHS totiž v článku 3 uvádza, že zmluvná
podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery
spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku
škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu

považovať za nekalé. Logickým a gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť
k záveru, že Smernica v jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré
podmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady
pre posudzovanie zmluvných podmienok sú však upravené priamo v článku 3 tejto Smernice, ktorý
bol transponovaný do právneho poriadku Slovenskej republiky novelou Občianskeho zákonníka -

zákonom č. 150/2004 Z.z. a nachádza svoje vyjadrenie v znení § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že daná podmienka
obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a zároveň spôsobí
značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode
spotrebiteľa, bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi výpočtom

neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k tejto Smernici, resp. v exemplifikatívnom
výpočte neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka.
Preto aj v prípade, ak dojednanie rozhodcovskej doložky používanej oprávneným vo všeobecných
podmienkach by nebolo neprijateľnou zmluvnou podmienkou priamo podľa písm. q) ods. 1 prílohy
Smernice, nič to nemení na správnosti záveru exekučného súdu, že rozhodcovská doložka, ktorá

nebola so spotrebiteľom individuálne dohodnutá, spôsobí značnú nerovnováhu v neprospech práv
spotrebiteľa, a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou tak, ako na to už odvolací
súd poukázal vo vyšších častiach tohto rozhodnutia. Preto aj druhá otázka formulovaná odvolateľom
nie je pre rozhodnutie prejednávaného sporu relevantnou, keď prejednávaný spor po stránke právnej
nepredurčuje. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo

výlučnejkompetenciivnútroštátnehosúdu,alezabezpečiťjednotnývýkladkomunitárnehopráva,kčomu
druhá otázka odvolateľa nesmeruje.

Treťou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v
súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc

vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05)
a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém

ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo
dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a
predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu

k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky
predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice,
teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k
splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinokprispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo
strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého
vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny

súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktorá
existuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte
vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských
zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu)
posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so

spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere
považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou
uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom
ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho
dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia
posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd

dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky
relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle
práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom,
že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť.

Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny
súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím
zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v
rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s

článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý
uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby
predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie
potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte
clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ.

Pretože odvolací súd nedospel k záveru, že v prejednávanom prípade existuje potreba obrátiť sa s
predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh oprávneného na prerušenie
konania zamietol.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 200 ods. 1 EP v spojení s § 224 ods. 1, §
142 ods. 1 a § 151 ods. 1 OSP a povinnej náhradu trov odvolacieho konania nepriznal napriek tomu, že
bola v odvolacom konaní úspešná, a to z dôvodu, že si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnila
a ani jej žiadne trovy nevznikli.

Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie vydal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona posledná veta
č. 757/2004 Z. z.).

Poučenie:

Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.