Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 7, 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 24CoE/253/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2309221656
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 08. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Krajčovičová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2309221656.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zast.: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Grösslingova 4,
IČO: 36 864 421, proti povinnému: E. N., nar. XX.X.XXXX, bytom L., E. XXX/XX, pre vymoženie
1.402,06 Eur s príslušenstvom a trov exekúcie, vykonávanej súdnym exekútorom: JUDr. Rudolf Krutý,
so sídlom Bratislava, Záhradnícka 62, pod č.k. EX 11877/09, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu

Okresného súdu Galanta zo dňa 29. marca 2012, č.k. 23Er/1022/2009-13, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .

Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti zastavenia exekúcie p o t v r d z u j e .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením prvostupňový súd zastavil exekúciu vedenú JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom

exekútorského úradu Záhradnícka 62, Bratislava pod spisovou značkou EX 4845/07. O náhrade trov
exekúcie súdneho exekútora rozhodne súd samostatným uznesením.

Rozhodnutie súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 57 ods. 2 a 3, § 58 ods. 1, § 196 a 200 Exekučného
poriadku ako i § 45 ods. 1, 2, 3 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, ust. § 25 ods. 1, 2
zák. č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch, § 1 ods. 1, § 2 písm. a/ a b/, § 3 zák. č. 258/2001 Z.z.

o spotrebiteľských úveroch, § 3 ods. 1, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, ods. 4 písm. r/, ods. 5,
§ 54 ods. 1, 2, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nariadeniami vlády SR č. 586/2008 Z.z. a č.
87/1995 Z.z., ale i Smernicou rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách a rozsudkami Súdneho dvora (ES) vo veci C-240/98 z 27.6.2000 Oceáno Grupo Editorial SA
proti Roció Murciano Quintero, vo veci C-168/2005 z 26.10.2006 Elisa Mariá Mostaza Claro proti Centro
Móvil Milenium SL, vo veci C-243/2008 z 4.6.2009 Pannon GSM Zrt proti Erzsébet Sustikné Györfi a

vo veci C-40/2008 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodriguez Noguieria.

Vecne prvostupňový súd argumentoval tým, že v tomto prípade sa jedná o spotrebiteľský právny
vzťah, na ktorý sa preto musí použiť spotrebiteľské právo. Z obsahu zmluvy vyplýva, že sa jedná o
spotrebiteľský úver, lebo veriteľ - oprávnený je podnikateľom v danom predmete a považuje sa teda za
dodávateľa a dlžník - povinný je jednoznačne spotrebiteľom a to v súlade s § 52 ods. 3, 4 Občianskeho

zákonníkaa§3ods.1a2zákonaospotrebiteľskýchúveroch,nakoľkoveriteľdočasneposkytoldlžníkovi
peňažné prostriedky vo forme odloženej platby, úveru, pôžičky alebo v inej forme. Zo samotnej zmluvy a
jej súčastí je zrejmé, že boli už vopred pripravené dodávateľom pre veľký počet spotrebiteľov - dlžníkov,
a preto povinný ako dlžník ani nemohol ovplyvniť ich obsah a zmluvné dojednania. Zo zmluvy o úvere a
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú jej súčasťou, mal prvostupňový súd preukázané,
že súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa

v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu je aj rozhodcovská doložka - článok
17. Podľa názoru súdu je však dojednanie rozhodcovskej doložky uvedenej v danom článku obchodnýchpodmienok, neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná.
Táto doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva

ho výlučne na vôli dodávateľa. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej
má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo
rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému
konaniu. Napokon ani doložka umožňujúca dodávateľovi výber rozhodcovského konania nenapĺňa
záujem na ochrane spotrebiteľa. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobne nevyjednal a nemal na

výber, vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mal len možnosť zmluvu ako
celok odmietnuť, alebo podrobiť sa všetkým úverovým podmienkam, a teda aj tomu, že prípadný spor
sa bude riešiť v rozhodcovskom konaní. Podľa prvostupňového súdu, už len tieto skutočnosti možno
považovať za dostačujúce na záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky vzhľadom na zásadný
dopad tejto zmluvnej podmienky na vzťahy medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Takto formulovaná
doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a preto je v zmysle

§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože nebola
spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa sa podrobiť výlučne rozhodcovskému konaniu.
Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky
odporuje dobrým mravom. Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na základe rozhodcovskej doložky,
ktorá je v rozpore s dobrými mravmi, je plnením, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi.

Proti tomuto rozhodnutiu v celom jeho rozsahu podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu
odvolanie oprávnený, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil
a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Dôvodil tým, že súd rozhodol nad rámec zverenej
právomoci (§ 205 ods. 2 písm. b) O.s.p.), že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona

bol potrebný ( § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p.), že súd svojím postupom odňal účastníkom možnosť konať
pred súdom (§ 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p.), že súd nedostatočne zistil
skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). V rozsiahlom odôvodnení svojho
odvolania sa oprávnený venoval každému odvolaciemu dôvodu osobitne.

K odvolaciemu dôvodu v zmysle § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p. argumentoval tým, že súd nesprávnou
a ústavne nesúladnou interpretáciou sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné
preskúmavanie exekučného titulu. Exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce
k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná

nemožnosť vykonať právo pre veriteľa vmanévrovaním veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul
zrušený. K takémuto postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného
titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Súd je pritom limitovaný ust. § 40 v spojení
s § 43 ZORK. Exekučný súd ale nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. ZORK a nekoná teda o
zrušení rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci. V rámci princípu právnej istoty

nemôže všeobecný súd dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom
rozhodcovského rozsudku na právne postavenie dlžníka tam, kde neexistujú a to preto, že z vôle
zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase tam, kde to platné právo zaraďuje. Ochranu práva,
na ktorú existovala § 40 a nasl. ZORK vymedzená procesná cesta, nie je možné využiť dodatočne
po tom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia

exekučným súdom. Úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opraveného
procesuindikovanéhoust.§40anasl.ZORKrevíznymprocesomexekučnéhosúduvšetkysvojejustičné
práva spojené s právom na súdnu ochranu a s právom na spravodlivý súdny proces. Povinnosťou
všeobecných súdov v situácii, keď právny predpis povoľuje dvojitý výklad jeden ústavne konformný
a jeden ústavne nekonformný vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Odvolateľ

ďalej zdôraznil aj problém plynutia času s tým, že § 41 ZORK stanovuje lehotu, v ktorej účastník
konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku s cieľom zabezpečiť právnu istotu.
Právna úprava, ktoré umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí,
je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľná, pretože je v rozpore s princípom právnej istoty a
ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Zákonodarca priznal všeobecným súdom

právomoc posudzovať zákonnosť rozhodnutí rozhodcovských súdov iba v rámci konania o zrušenie
rozhodcovského rozsudku. Všeobecný súd už nebol povinný zaoberať sa skúmaním či príslušné
deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané s právnymi predpismi. Exekučný súd
musí s rozhodcovským rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnomprípade by porušil zásadu rovnocennosti a neprípustne uplatnil rozdielny procesný postup. Rozsudkom
rozhodcovského súdu je exekučný súd viazaný rovnako ako je viazaný rozsudkom všeobecného
súdu. V štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora nie

je exekučný súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť, teda skutkové a právne závery rozsudku
všeobecného súdu, ani rozsudku rozhodcovského súdu. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť,
či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom.

Ak sa súd nestotožní s interpretáciou obsiahnutou v úvodnej argumentácii odvolania, oprávnený žiadal,

aby súd postupom podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR
návrh na konanie o súlade § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá
Ústavy SR a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov
práva v právny poriadok. Z rozhodnutia ÚS SR sp. zn. II.ÚS 269/09 zdôraznil, že ak účastník konania
podnieti, aby všeobecný súd podal návrh ústavnému súdu na preskúmanie súladu aplikovanej normy s
ústavou, má súd možnosť buď vykonať ústavne konformný výklad právnej normy alebo vysvetliť, prečo

považuje bez ďalšieho právnu normu za ústavne súladnú alebo sa stotožní s návrhom účastníka a podá
vec ústavnému súdu.

K odvolaciemu dôvodu, že v danej veci sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona
bol potrebný, odvolateľ uviedol, že súd interpretoval a aplikoval označené ustanovenie tak, ako keby

upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky
bližšie špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b) alebo c) ZORK. Ust. § 45 ods. 2 ZORK, ale explicitne
upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní a nie v rozsudku
rozhodcovského súdu. Vyslovil názor, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu exekučného konania
realizovaného na základe takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka.

K odvolaciemu dôvodu, že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom
odvolateľargumentovaltým,žesúdignorovalvšetkyprocesnézásadysúdnehorozhodovaniavprávnom
štáte spojené s exekučnom vecou. Predovšetkým súd porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia
konania na návrh, rovnosť účastníkov, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho

konania. Poukázal na ust. čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, v ktorých je zakotvený všeobecný zákaz diskriminácie a tvrdil, že tento
zákaz je nutné aplikovať i na výkon a ochranu práva na súdnu ochranu, práva na spravodlivý súdny
proces, práva vlastniť majetok ako aj na výkon a ochranu práva na pokojné užívanie majetku. V
danom prípade exekučný súd zaobchádzal odlišne s povinným na jednej strane a oprávneným na

strane druhej. Oprávnený mal pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním
zaobchádzané odlišne, pričom v okolnostiach daného prípadu nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti,
ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť takéto odlišné zaobchádzanie. Tieto odlišnosti v
zaobchádzaní odvolateľ videl v tom, že súd nevypočul oprávneného, neoboznámil oprávneného so
stanoviskami, tvrdeniami a dôkazmi. Exekučný súd použil dôvod iného postavenia v súvislosti s

postavením oprávneného ako podnikateľského subjektu a pre toto jeho iné postavenie ho vylúčil z
možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá mu právom patrí z titulu platnej zmluvy o
úvere. Postupom exekučného súdu došlo i k porušeniu zásady rovnosti zbraní, zásady kontradiktórnosti
súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. V súvislosti s ústavnou
potrebou aplikácie relevantných právnych noriem oprávnený poukázal na to, že exekučný súd založil a

odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa
práva a preto sa ňou exekučný súd nemohol riadiť resp. nemohol z jej aplikácie vyvodzovať určujúce
závery formujúce konečné rozhodnutie. Smernica totiž nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie a
nemá ani priamy účinok. Za neprípustné a nemožné označil tiež, ak súd svoje rozhodnutie založil na
viacerých rozhodnutiach Súdneho dvora EÚ, ktoré nemajú všeobecnú záväznosť, keďže ich adresátom

nebol členský štát. Porušením princípu rovnosti zbraní bol oprávnený uvedený exekučným súdom do
takého postavenia, ktoré bolo podstatne nevýhodnejšie ako postavenie iných strán konania a iných osôb
v porovnateľnom postavení. Odvolateľ namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia,
argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu, nemal možnosť ovplyvniť
prípravu obsahu jeho rozhodnutia. Súdne konanie tak neprebiehalo v duchu práva na spravodlivý proces

a osobitne s dodržaním zásady o rovnosti zbraní. Právo na kontradiktórne konanie v sebe zahŕňa
nielen možnosť predložiť dôkazy, ale zároveň aj oboznámiť sa so všetkými predloženými dôkazmi
alebo stanoviskami a vyjadriť sa k nim s cieľom ovplyvniť súdne rozhodnutie. Oprávnený pritom nebol
oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach.Nebol oboznámený s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení, nemal možnosť sa k nim vyjadriť a
nemal možnosť navrhnúť dôkazy na podporu svojich argumentov a tvrdení. Exekučný súd napadnutým
rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a

úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu
dvojinštančnosti súdneho konania, čo je v podmienkach právneho štátu neprípustné a porušuje právo
na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces.

K dôvodu odvolania, že súd nedostatočne zistil skutkový stav, odvolateľ argumentoval tým, že súd

v napadnutom uznesení viackrát konštatuje skutočnosti ako by vykonal dokazovanie, pričom ale
dokazovanie nevykonával a k záverom dospel len na základe domnienok bez reálneho zistenia
skutočného stavu. Ak by sa i postup súdu považoval za vykonávanie dokazovania, toto dokazovanie
nebolo vykonané zákonným spôsobom, keďže účastníci nemali možnosť sa k vykonaným dôkazom
vyjadriť a navrhnúť ďalšie dokazovanie. Postupom súdu tak bola účastníkom odňatá možnosť konať
pred súdom.

Ako posledný odvolací dôvod oprávnený uviedol, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. V tejto súvislosti argumentoval tým, že aj v prípade, ak by sa akceptoval
názor súdu, že mu patrí istá revízna právomoc, táto právomoc by nebola bez obmedzení, keďže
právoplatný rozhodcovský rozsudok je záväzný pre účastníkov a všetky orgány a o rovnakej veci sa

nemôže pojednávať znova. Rozsah oprávneného prieskumu exekučného súdu vymedzuje odvolateľom
cit. ust. § 45 ZORK, v ktorom nie je obsiahnuté oprávnenie preskúmavať rozhodcovské rozhodnutie. S
poukazom na § 45 ods. 1 písm. c) ZORK zdôraznil, že súd nie je oprávnený skúmať súlad rozhodcovskej
doložky s dobrými mravmi, ale iba či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými
mravmi. Ak by odvolací súd napriek tomu usúdil, že exekučný súd je oprávnený skúmať platnosť

rozhodcovskej doložky, oprávnený tvrdil, že táto je platná s poukazom na ust. § 53 ods. 1, 4 písm. r)
Občianskeho zákonníka, keďže doložka nestanovuje, že spory budú riešené výlučne v rozhodcovskom
konaní, účastníkom zmluvy bola daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský alebo riadny súd.
Nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale reálnu a skutočnú a preto nejde o neprijateľnú podmienku.
Nie je možné sa pritom stotožniť s názorom, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu

nevýhodné, resp. že by samo osebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán. Oprávnený vyslovil nesúhlas i s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o
spotrebnom úvere v zmysle Zákona o spotrebiteľských úveroch a to napriek tomu, že prvostupňový
súd v preskúmavanom uznesení výslovne skonštatoval, že v danom prípade sa nejedná o zmluvu o
spotrebiteľskom úvere. Uviedol, že zmluva o úvere je absolútny obchod, na ktorú je nevyhnutné vždy

aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka. Zmluva pritom obsahuje všetky podstatné náležitosti
úverovej zmluvy v zmysle § 497 Obchodného zákonníka a preto v nej nemusela byť ako podstatná
náležitosť dohodnutá okrem iného aj ročná percentuálna miera nákladov, ako to podľa odvolateľa
aj nesprávne uvádza v odôvodnení prvostupňový súd (hoci takúto argumentáciu prvostupňový súd
nepoužil). S poukazom na ust. § 2 písm. b) a § 4 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch uzavrel, že

oprávnený neposkytuje klientom spotrebiteľské úvery na základe Zákona o spotrebiteľských úveroch.
V ďalšom odvolateľ poukázal na nesprávne posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania a poplatkov
v súvislosti s poskytnutým úverom, hoci prvostupňový súd v odôvodnení preskúmavaného uznesenia
sa touto otázkou vôbec nezaoberá.

Povinný odvolací návrh nepodal, k odvolaniu oprávneného sa písomne nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§
204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkom konania (§ 201 O.s.p. a § 37 ods. 1 Exekučného
poriadku - ďalej len EP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 202 ods. 2 O.s.p.

a § 44 ods. 2 EP), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods.
1 O.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§
212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel
k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné a napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je
potrebné ako vecne správne potvrdiť.

Ako prvé odvolateľ namietal, že súd v exekučnom konaní bez zákonnej opory nebol oprávnený zaoberať
sa (ne)platnosťou zmluvných podmienok, s čím sa odvolací súd s poukazom na nižšie uvedené
nestotožňuje.V zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd
zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na
vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

V zmysle § 44 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase
vydania rozhodcovského rozsudku (ďalej len ZORK), tuzemský rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal
právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie v Slovenskej republike vykonateľný podľa osobitných
predpisov. Takýmto predpisom je Exekučný poriadok.

V zmysle § 35 ZORK doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať podľa § 37 má

pre účastníkov rozhodcovského konania rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu.

V zmysle § 45 ods. 1 písm. c) ZORK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu
podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon
rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak

rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia
súd výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie zastaví aj bez návrhu, ak zistí v
rozhodcovskom konaní nedostatky podľa ods. 1 písm. b) alebo c). V zmysle ods. 3 tohto ustanovenia
proti rozhodnutiu súdu podľa ods. 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.

Účinky právoplatného rozsudku v občianskom súdnom konaní nie sú upravené. Teória však rozoznáva
dvojaké účinky právoplatnosti tzv. formálne a materiálne. Formálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje,
že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda že riadne opravné
prostriedky už nemajú odkladný (suspenzívny účinok). Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje,

že medzi účastníkmi, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku, o ktorom
nemožno znovu konať a ktorý je záväzný pre účastníkov a voči všetkým orgánom.

Kým formálna právoplatnosť je vždy bezvýnimočná, teda rozhodnutie buď je alebo nie je napadnuteľné
riadnymi opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje omnoho väčšou flexibilitou. V

právnom poriadku tak existujú rozhodnutia, ktoré síce sú v zásade materiálne právoplatné, ale pre určité
okruhy právnych vzťahov sa na ne hľadí akoby materiálne právoplatné neboli. Napríklad v § 7 Trestného
poriadku, v § 21 ods. 2 Zákona o rodine alebo v § 135 ods. 1 O.s.p. Uvedené normy svedčia o tom, že
materiálna právoplatnosť rozhodnutí nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov existujú z nej výnimky.
Určenie týchto dôvodov a rozsahu, v akom sa na účinky materiálnej právoplatnosti nemá prihliadať, patrí

zákonu, teda zákonodarcovi a súdu nepatrí skúmať vhodnosť či nevhodnosť zákonodarcom zvoleného
riešenia pokiaľ nie je v rozpore s Ústavou SR, ústavnými zákonmi alebo medzinárodnými zmluvami,
ktoré boli ratifikované a vyhlásené v súlade so zákonom (čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 144 ods. 1 Ústavy
SR).

Osobitnú výnimku účinkov materiálnej právoplatnosti možno vyvodiť teleologickou redukciou ust. §
159 O.s.p. vo vzťahu k mimoriadnym opravným prostriedkom. Zákon totiž výslovne nerieši viazanosť
súdu rozhodujúceho o mimoriadnom opravnom prostriedku proti právoplatnému rozhodnutiu týmto
právoplatným rozhodnutím. Ak by sa však ust. § 159 O.s.p. v týchto prípadoch aplikovalo doslovne,
potom by bolo prakticky vylúčené akékoľvek preskúmanie právoplatných rozhodnutí mimoriadnymi

opravnými prostriedkami. Takýto výklad by priamo znemožnil uplatnenie mimoriadnych opravných
prostriedkov a tým by vylúčil použitie ustanovení o dovolaní alebo o obnove konania v občianskom
súdnom konaní. Takéto dôsledky by ale viedli k zjavnej absurdite.

Vzhľadom na už cit. ust. § 35 ZORK sa vyššie uvedený výklad v plnom rozsahu vzťahuje aj na

rozhodcovský rozsudok, ktorý nadobudol účinky právoplatného rozsudku súdu. I z účinkov materiálnej
právoplatnosti rozhodcovského rozsudku tak existujú výnimky, rovnako ako z účinkov materiálnej
právoplatnosti súdnych rozhodnutí. Typickým prejavom takejto výnimky je ust. § 40 ZORK o žalobe na
zrušenie rozhodcovského rozsudku. Pokiaľ by totiž bolo ust. § 35 ZORK vykladané doslovne, potom bysúd v konaní o tejto žalobe nemohol rozhodcovský rozsudok vôbec preskúmať, pretože by ním bol v
zmysle § 35 ZORK v spojení s § 159 O.s.p. viazaný. Takýto výklad by však bol zjavne proti zreteľne
vyjadrenej vôli zákonodarcu, ktorý v § 40 ZORK zakotvil oprávnenie súdu takýto rozhodcovský rozsudok

preskúmať v uvedenom rozsahu. Z uvedeného dôvodu je preto potrebné i ust. § 35 ZORK v spojení s §
159 O.s.p. redukovať tak, že účinkami materiálnej právoplatnosti doručeného rozhodcovského rozsudku
nie je viazaný súd, ktorý tento rozhodcovský rozsudok preskúmava na základe žaloby podľa § 40 ZORK.

Vo vyššie uvedenom zmysle treba vykladať aj ust. cit. § 45 ZORK. Toto ustanovenie v sebe zakotvuje

osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu. V zmysle vyššie uvedených
výkladov účinkov materiálnej právoplatnosti by však toto ustanovenie úplne stratilo svoj význam, ktorý
mu dal zákonodarca zreteľným vyjadrením v jeho texte a to umožniť exekučnému súdu odmietnuť
exekučnú právnu ochranu nároku priznanému rozhodcovským rozsudkom, ktorý vykazuje niektorú z
vád uvedených v § 45 ZORK. Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle §
35 ZORK je tak potrebné na účely § 45 ZORK vylúčiť vo vzťahu k exekučnému titulu. Exekučný súd je

teda pri postupe podľa § 45 ZORK oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, ako by materiálne
právoplatný nebol - nie je ním teda viazaný v zmysle § 159 O.s.p. a môže ho preskúmavať z hľadísk
vyjadrených v § 45 ZORK aj čo do jeho materiálnej správnosti. Môže teda skúmať, či sú tu dôvody na
zastavenie uvedené v § 57 Exekučného poriadku, či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo b)
ZORK, alebo či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré

je objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo odporuje dobrým mravom. Ust. § 45 ZORK potom
treba považovať za to zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje exekučnému súdu jeho skúmanie.

Toto skúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok
nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Tomuto záveru

napokon prisvedčuje i doslovné znenie ust. § 35 ZORK, ktoré účinky rozhodcovského rozsudku
obmedzuje len na účastníkov. Už z tejto formulácie je zrejmé, že nebolo zámerom zákonodarcu
bezvýhradne viazať všetky štátne orgány účinkami rozhodcovského rozsudku, čo je pochopiteľné
i vzhľadom na to, že rozhodcovský súd je súkromnoprávny orgán a rozhodcovské konanie je
súkromnoprávnym konaním. Je preto nezlučiteľné s povahou právneho štátu, aby boli súkromnoprávne

orgány mocensky postavené plnohodnotne na roveň orgánov disponujúcim verejnou mocou (v
tomto smere odvolací súd poukazuje na argumenty v návrhu na zjednotenie výkladu adresovanému
občianskoprávnemu kolégiu Najvyššieho súdu SR z januára 2009 č. 34842/2009-10). V predmetnej veci
bolo exekučné konanie v štádiu, v ktorom bol síce podaný návrh na vykonanie exekúcie, ale súdny
exekútor ešte nebol súdom poverený jej vykonaním. Zákonodarca vo vyššie citovanom ust. § 44 ods.

2 veta tretia Exekučného poriadku zvýraznil zodpovednosť exekučného súdu za vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie, keď uviedol, že ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu
so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne.

Je pravdou, že podľa Zákona o rozhodcovskom konaní, ak bolo zistené, že povinný bol zaviazaný

k plneniu, ktoré je právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, tak exekučný súd konanie
zastaví a podľa Exekučného poriadku, ak súd zistí rozpor exekučného titulu so zákonom, žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne a až následne konanie zastaví.
Zákonná úprava teda dáva exekučnému súdu právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok
aj z hľadiska, či plnenie uložené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené a či zároveň nie je v rozpore

s dobrými mravmi. Uvedené posudzuje exekučný súd ako predbežnú otázku už predtým ako vydá
poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie. Neexistuje žiadny rozumný argument proti
súdnemu prieskumu rozhodcovského rozsudku podľa § 45 ZORK už v štádiu rozhodovania o žiadosti o
udelenie poverenia. Ak sú totiž v štádiu podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
splnené podmienky pre zastavenie exekúcie, tak potom by vyvstalo ako nelogické, aby exekučný súd

napriek tomu vydal poverenie a až následne exekúciu zastavil. Rovnako nesprávnym by bol postup
podľa ktorého by súd „vynechal“ rozhodnutie o žiadosti exekútora o udelenie poverenia a pristúpil
priamo k zastaveniu exekučného konania podľa § 45 ZORK. Na druhej strane, aj po udelení poverenia
exekútorovi na vykonanie exekúcie, aj napriek existencii dôvodov na zastavenie exekučného konania,
resp. na zamietnutie žiadosti o jej udelenie, sa nezbavuje súd povinnosti zastaviť exekučné konanie aj

v neskoršom štádiu konania. Súd totiž musí počas celej doby vykonávania exekúcie dbať na to, aby sa
exekúcia vykonávala v súlade so zákonom.

Naviac vyššie uvedený výklad príslušných ustanovení ZORK je i eurokonformný.Podľa cit. čl. 6 ods. 1 smernice Rady 93/13 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
„Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom
zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a

aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná
bez nekalých podmienok“.
Európska komisia vo svojich pripomienkach uviedla, že „pokiaľ ide o zásadu efektivity, t.j. o požiadavku,
aby vnútroštátne procesné predpisy neznemožnili alebo nesťažili nadmerne výkon práv uznaných
právom Únie, zdá sa, že pokiaľ sa ust. § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní uplatňuje aj

na prípady, keď požadované plnenie je v rozpore s právom Únie, povinnosť vnútroštátneho súdu
zastaviť exekučné konanie bez návrhu (ex offo) predstavuje dostatočné zabezpečenie uplatnenia tejto
zásady“ (bod 33) pripomienok EK vo veci C-76/10.

Súdny dvor v uznesení vo veci C-76/10 (bod 51) uviedol, že z uvedeného predovšetkým vyplýva,
že „ak vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského

rozhodnutia, musí podľa vnútroštátnych procesných pravidiel aj bez návrhu preskúmať rozpor
rozhodcovskej doložky s vnútroštátnymi predpismi v oblasti verejného poriadku, musí takisto preskúmať
aj bez návrhu nekalú povahu tejto doložky v súvislosti s článkom 6 uvedenej smernice hneď po tom,
ako je súd oboznámený s právnymi a skutkovými okolnosťami potrebnými na tento účel (pozri v tomto
zmysle rozsudky Pannon GSM, už citovaný, bod 32, ako aj Asturcom Telecomunicaciones, už citovaný,

bod 53)“.

Súdny dvor už v rade prípadov (napríklad vo veci C-240/98 až C-244/98 Océano Group Editorial
a Salvat Editores, vo veci C-168/05 Mostaza Cláro, vec C-243/08 Pannon GSM a vec C-40/08
Asturcom Telekomunicaciones), uzavrel, že systém ochrany zavedený smernicou 93/13/EHS vychádza

z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom
postavení pokiaľ ide o vyjednávaciu silu ako aj o úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie
k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol
ovplyvniť ich obsah. Vzhľadom na predmetné nerovné postavenie jednej zo zmluvných strán, čl. 6
ods. 1 uvedenej smernice stanovuje, že nekalé podmienky nie sú pre spotrebiteľa záväzné. Ako to

vyplýva z judikatúry, ide o kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú
zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi
nimi môže znovu zaviesť rovnosť. S cieľom zabezpečiť úroveň ochrany, ktorú chce smernica č. 93/13/
EHS dosiahnuť, Súdny dvor viackrát zdôraznil že tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom
resp. dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym vonkajším zásahom. Vo svetle týchto zásad

Súdny dvor stanovil, že vnútroštátny súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky.
Smernica č. 93/13/EHS sa má teda vykladať v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený
výkonprávoplatnéhorozhodcovskéhorozsudkujepovinnýajbeznávrhuposúdiťneprimeranosťsankcie
obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej medzi poskytovateľom úveru a spotrebiteľom. Ak súd rozhodne,
že sankcia predstavuje nekalú zmluvnú podmienku, je jeho povinnosťou zabezpečiť, aby spotrebiteľ

nebol touto podmienkou viazaný.

S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd uzatvára, že exekučný súd je oprávnený i
povinný, a to už v štádiu rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie,
ex offo - z úradnej povinnosti skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje povinného na plnenie, ktoré

je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, a ak túto otázku vyrieši
kladne, je s použitím § 44 ods. 2 Exekučného poriadku povinný žiadosť zamietnuť.

Z obsahu spisu bolo zistené, že oprávnený a povinný uzavreli dňa 14.8.2008 zmluvu o úvere, na základe
ktorej oprávnený poskytol povinnému úver vo výške 20.000,- Sk, ktorý sa tento zaviazal vrátiť spolu s

príslušnými poplatkami v dohodnutých 12 mesačných splátkach po 3.260,- Sk počnúc dňom 10.9.2008.
Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere podľa dojednania sú všeobecné podmienky poskytnutia úveru
obsiahnuté na druhej strane zmluvy v zmysle ktorých v čl. 17 zmluvné strany dohodli, že všetky spory
budú riešené a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská
a.s. so sídlom v Bratislave ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde alebo

b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde
podľa O.s.p. Zmluvné strany zároveň dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o
rozhodnutie sporu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto
rozhodcovskej doložky.Z formy a obsahu zmluvy je zrejmé, že sa jedná o tzv. „formulárovú“ zmluvu, ktorej predtlač formulára
mal oprávnený už pripravenú a dopisoval do nej iba konkrétne údaje týkajúce sa povinného, pričom

povinný obsah tejto zmluvy v časti všeobecných podmienok žiadnym podstatným spôsobom nemohol
ovplyvniť ani neovplyvnil. Rozhodcovská doložka teda nesporne nebola individuálne dojednaná

Dňa 1.7.2007 nadobudol účinnosť nový Zákon o ochrane spotrebiteľa č. 250/2007 Z.z., ktorý ostatnom
znení má § 3 ods. 3 zák. č. 250/2007 Z.z. zakotvené, že každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred

neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.

S účinnosťou od 1.1.2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu definuje ako každú
zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľom podľa
ods.3cit.ust.jepritomosoba,ktorápriuzatváraníaplneníspotrebiteľskejzmluvykonávrámcipredmetu
svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. 4 cit. ust. je osoba, ktorá

pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo
inej podnikateľskej činnosti.

Keďže oprávnený je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej
obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, oprávnený pri uzatvorení predmetnej zmluvy vystupoval

v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy a je i veriteľom v zmysle § 3 ods. 1 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení
účinnom v čase uzavretia zmluvy. Vzhľadom na to, že povinný pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvy
nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ho
v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa a zároveň

je spotrebiteľom i v zmysle § 3 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z. Vzhľadom na to, že predmetnou zmluvou o
úvere sa zaviazal poskytnúť oprávnený ako dodávateľ povinnému ako spotrebiteľovi dočasné peňažné
prostriedky vo forme úveru a povinný ako spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť
a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, zmluva uzavretá medzi účastníkmi
spĺňa základné náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm. a) a b) zák. č. 258/2001 Z.z.

Keďže zároveň nebolo preukázané, že by zmluva uzavretá medzi účastníkmi bola niektorou zo zmlúv
vymenovaných v § 1 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z.z., nie je vylúčená spod jurisdikcie tohto zákona.

Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi založený predmetnou zmluvou o úvere
je nevyhnutné posudzovať podľa zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v

čase uzavretia zmluvy. A to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3
písm. d) Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis
derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je zák. č. 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako i ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred
všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi

posudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení Zákona o
spotrebiteľských úveroch.

Berúc zreteľ na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania a požiadavku Európskej únie na
ex offo súdnu kontrolu zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách, bolo dôvodným prednostne

podrobiť kontrole rozhodcovskú doložku.

Vzmysle§53ods.1Občianskehozákonníkavzneníúčinnomod1.1.2008spotrebiteľskézmluvynesmú
obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa („ďalej len neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o predmet

plnenia, cenu plnenia, alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Podľa ods. 2
tohto ustanovenia za individuálne dojednané zmluvné podmienky sa nepovažujú také, s ktorými mal
spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Podľa
ods. 3 tohto ustanovenia ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi
dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. V ods. 4 potom zákonodarca

demonštratívne vymenúva ustanovenia v spotrebiteľskej zmluve, ktoré sú neprijateľnými podmienkami.
Výpočet táto novelizácia doplnila o písm. r) v zmysle ktorého za neprijateľné podmienky uvedené v
spotrebiteľskej zmluve sa považujú ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej
doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Podľa ods.5 tohto ustanovenia neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Podľa
dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu cieľom úpravy je umožniť spotrebiteľovi rozhodnúť sa, kde
uplatní svoje právo.

Z cit. ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že nie každá zmluvná podmienka, ktorá
vyvoláva nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán zo spotrebiteľskej zmluvy je neprijateľná.
Neprijateľnou sa stáva vtedy, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany.

Článok 1 písm. q) prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 účinnej od 21.4.1993 o nekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá predstavuje interpretačné pravidlo, za neprijateľnú
zmluvnú podmienku odporúča aj „zmluvnú podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť
v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať
od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne

obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva,
ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“. Smernica ako právny akt orgánov
Európskej únie na rozdiel od Nariadenia pritom nemá priamu právnu záväznosť, ale všeobecne sa
vyžaduje,abyvýkladvnútroštátnehoprávaboleurokonformný,tedaabysúdvykladalvnútroštátnenormy
vo svetle európskych smerníc a to i v tom období, keď ich zásady neboli ešte do vnútroštátnych noriem

inkorporované.

ESĽP v rozsudku z 27.6.2000 vo veci navrhovateľa Océano Grupo Editorial SA nariadil, že národný súd
je povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu
než uvedená smernica (93/13/EHS o neprimeraných nečestných podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách) interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu smernice. Požiadavka
o výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad, ktorý by na jeho vlastný návrh
nepovolil jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej podmienky.

Článok 1 písm. q) prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 účinnej od 21.4.1993 o nekalých

podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá predstavuje interpretačné pravidlo, za neprijateľnú
zmluvnú podmienku odporúča aj „zmluvnú podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť
v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať
od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne
obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva,

ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane“. Smernica ako právny akt orgánov
Európskej únie na rozdiel od Nariadenia pritom nemá priamu právnu záväznosť, ale všeobecne sa
vyžaduje,abyvýkladvnútroštátnehoprávaboleurokonformný,tedaabysúdvykladalvnútroštátnenormy
vo svetle európskych smerníc a to i v tom období, keď ich zásady neboli ešte do vnútroštátnych noriem
inkorporované.

ESĽP v rozsudku z 27.6.2000 vo veci navrhovateľa Océano Grupo Editorial SA nariadil, že národný súd
je povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu
než uvedená smernica (93/13/EHS o neprimeraných nečestných podmienkach v spotrebiteľských
zmluvách) interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu smernice. Požiadavka

o výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad, ktorý by na jeho vlastný návrh
nepovolil jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej podmienky.

Kým smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský zákonodarca upravil režim
súdnejkontrolyneprijateľnýchpodmienokvspotrebiteľskýchzmluváchnazákladeindikatívnehovýpočtu

neprijateľných podmienok (viď. slovo ,,najmä“ v § 53 ods. 4 OZ). To znamená, že súdu nič nebráni
judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv. generálnej klauzuly v
§ 53 ods. 1 OZ, a teda nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice alebo
okruhu uvedeného v Občianskom zákonníku. Nemožno napríklad vylúčiť, že súd so zreteľom na ostatné
zmluvné podmienky (čl. 4 ods. 1 smernice) posúdi rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú bez ohľadu

na jej znenie, teda že neobstojí žiadna rozhodcovská doložka a priestor pre rozhodcovské konanie bude
len pri preukázateľnom individuálnom vyjednaní rozhodcovskej zmluvy zo strany spotrebiteľa.Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán rozhodcom
ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. Ako veľakrát i v tomto
prípadejerozhodcovskázmluvavyjadrenáibavpodoberozhodcovskejdoložky,ktorásplývasostatnými

zmluvnými podmienkami v zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je ale význam
rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach,
právom chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán, s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný
záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale
vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez

vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským
súdom je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej
veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje. Okrem toho táto doložka nebola
dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu.
Predmetná rozhodcovská doložka, ktorá má založiť legitimitu pre exekučný titul znemožňuje voľbu
spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte predtým podal žalobu

na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a vzhľadom na jej
splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami vo formulárovej zmluve ani nemal na výber. Mohol
len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým jej ustanoveniam, teda aj rozhodcovskému
konaniu.

Cit. § 53 ods. 4 písm. r) OZ je potrebné vykladať tak, že rozhodcovskú doložku nie je možné akceptovať,
ak by vyžadovala od spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm.
r) OZ nie je o možnosti výberu medzi štátnym a súkromným súdom, ale predovšetkým o dôsledkoch,
ktoré zakladá, a teda, či doložka nenúti spotrebiteľa podrobiť sa arbitráži. O doložku, ktorá vyžaduje,
aby spotrebiteľ riešil spory výlučne v rozhodcovskom konaní ide teda aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa

nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa tejto doložky
začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený nezvratne podrobiť sa
rozhodcovskému konaniu. Odvolací súd zastáva názor, že pokiaľ ide o tzv. nevýhradnú rozhodcovskú
doložku, možnosť voľby pre spotrebiteľa je len iluzórna, pretože takmer s pravidelnosťou rozhodcovské
žaloby podávajú veritelia a to na vybraný rozhodcovský súd.

Odvolací súd nespochybňuje právne stanovisko, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve
bola platne so spotrebiteľom dojednaná rozhodcovská doložka. Podstatnou z hľadiska vyslovenia
absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom
vopred individuálne dojednaná a spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej

zmluvy vo všeobecných podmienkach ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť.
Rozhodcovská doložka nebola, napriek jej formulácii, skutočne alternatívnou, ako to namieta oprávnený.
Veriteľ podaním návrhu v rozhodcovskom konaní uskutočnil výber predpokladaný v dojednanej zmluve.
Po tomto výbere už povinný nemal faktickú možnosť podať návrh na začatie konania resp. brániť sa pred
všeobecným súdom, čím došlo k porušenia Ústavou SR garantovaného práva každého na spravodlivý

súdny proces pred nezávislým a nestranným súdom.

VobdobnejveciÚstavnýsúdSRvrozhodnutíIV.ÚS55/2011z24.2.2011zaujalstanovisko,žepokiaľsúd
vyslovil názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie
sporu štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je

neprijateľná a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým
mravom, resp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 52 a
nasl. OZ za použitia ich výkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno
považovať za svojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv
sťažovateľa nedošlo.

Vo svetle vyššie uvedenej argumentácie, odvolací súd je toho názoru, že zmluvná podmienka dojednaná
účastníkmi v podobe rozhodcovskej doložky, podľa ktorej prípadné budúce spory prejedná štátny alebo
rozhodcovský súd, podľa výberu žalobcu, čím v prípade podania žaloby dodávateľom núti spotrebiteľa
podrobiť sa rozhodcovskému konaniu pred rozhodcom fakticky vybraným dodávateľom a zbavuje ho

možnosti riešiť spor pred štátnym súdom, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a je teda neprijateľnou zmluvnou podmienkou, na ktorú musí
súd v ktoromkoľvek štádiu konania z úradnej povinnosti (ex offo) prihliadať, pričom musí zabezpečiť,
aby spotrebiteľ takouto neprijateľnou podmienkou nebol viazaný. Neprijateľnosť predmetnej zmluvnejpodmienky odvolací súd vyslovil s použitím cit. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka za použitia jeho
eurokonformného výkladu, s poukazom na vyššie uvedenú smernicu, závery Súdneho dvora EÚ i
Ústavného súdu SR.

Keďže predmetná rozhodcovská doložka s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, je neprijateľnou
zmluvnou podmienkou, v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka je neplatná a keďže potom medzi
zmluvnými stranami nebola platne uzavretá rozhodcovská zmluva v zmysle § 3 a nasledujúcich zák. č.
244/2002 Z.z., nebola ani založená právomoc rozhodcovského súdu v danej veci konať a rozhodnúť.

Rozsudok rozhodcovského súdu, ktorý bol predložený ako exekučný titul je preto právne neúčinný
nulitný ničotný, neschopný vyvolať právne následky a materiálne nevykonateľný. Exekučný titul je teda
v rozpore so zákonom, v dôsledku čoho boli splnené podmienky § 44 ods. 2 Exekučného poriadku pre
zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Obdobne NS SR v rozsudku 3Cdo/146/2011 uzavrel, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie

exekúcie za exekučný titul označil rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a
zároveňpovinnýskúmať,čirozhodcovskékonanieprebehlonazákladeuzavretejrozhodcovskejzmluvy.
Ak nedošlo k uzavretiu rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať rozhodcovský súd a v takom
prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok. Exekučný súd je povinný zamietnuť žiadosť
súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ak už pri postupe podľa § 44 ods. 2

Exekučného poriadku vyjde najavo existencia relevantnej okolnosti, so zreteľom, na ktorú u je nútený
výkon rozhodnutia neprípustný.

Odvolací súd upriamuje pozornosť aj na uznesenie NS SR, sp. zn. 6Cdo/1/2012 zo dňa 21. marca
2012, podľa ktorého oprávneniu súdov v exekučnom konaní skúmať právomoc rozhodcovského súdu

v súvislosti s existenciou rozhodcovskej zmluvy, resp. s jej neplatnosťou, nebránia ustanovenia zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, napr. § 21 ods. 2 alebo § 40 ods. 1 písm. c/ tohto predpisu.
Tieto ustanovenia sa týkajú všeobecne účastníkov rozhodcovského konania, ktorými môžu byť aj iné
subjekty než spotrebiteľ, pričom sa v nich premieta klasická rímska právna zásada (princíp) "vigilantibus
iura scripta sunt" ("práva patria bdelým" alebo "nech si každý stráži svoje práva" alebo "zákony sú

písané pre bdelých"). Kým nevyužitie postupu podľa týchto ustanovení v prípade iných účastníkov
rozhodcovského konania znamená stratu možnosti skúmať a spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a
tým aj právomoc rozhodcovského súdu v konkrétnej veci (pretože inak by tieto ustanovenia strácali
svoj zmysel - boli by nadbytočné), v spotrebiteľských veciach tomu tak nie je. Princíp "vigilantibus iura
sripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu,

ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým
je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa
ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať
existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere
konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku zo zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť

tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany
práv spotrebiteľa.

Rešpektujúc zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania, bolo potom už nadbytočným
zaoberať sa ďalším obsahom zmluvy o úvere a prípadnou neprijateľnosťou ďalších zmluvných

podmienok.

S poukazom na vyššie uvedené bolo potom dôvodným, aby prvostupňový súd exekúciu s použitím § 57
ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s § 45 zákona. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní zastavil.

Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutom výroku o
zastavení exekúcie ako vecne správne, s použitím ust. § 219 O.s.p. potvrdil.

Odvolací súd navyše zamietol návrh oprávneného na prerušenie predmetného konania v zmysle § 109
ods. 1 písm. b) O.s.p. s tým, že by mal podať Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade § 44

ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a
to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny
poriadok.V zmysle § 109 ods. 1 písm. b) veta druhá O.s.p. súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci
dospel k záveru, že všeobecne záväzný predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom
alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh

Ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Vzmysle§44ods.2vetaprváadruháExekučnéhoporiadkusúdpreskúmažiadosťoudeleniepoverenia
na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosť
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného

titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu,
táto lehota neplatí ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d).

Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát.

Cit. ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zakladá zodpovednosť exekučného súdu za vykonanie

poverenia na vykonanie exekúcie, pretože jeho vydanie musí byť výsledkom náležitého preskúmania
jednak exekučného titulu, jednak žiadosti o vydanie poverenia a návrhu na vykonanie exekúcie a to
z hľadiska ich súladu so zákonom - teda zákonmi všeobecne a to práve za účelom ochrany práv na
exekúcii zúčastnených osôb a to zo strany nezávislého a nestranného súdu. V zverení takejto právomoci
súdu odvolací súd nevidí žiaden rozpor alebo nesúlad § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného

poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR. Opätovné preskúmanie prípustnosti exekúcie, proti čomu
odvolateľ namieta, pritom umožňuje nielen § 44 ods. 2, ale i ust. § 57 ods. 1 písm. g) v spojení s § 58 ods.
1 Exekučného poriadku. Keďže odvolací súd nedospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis
(v danom prípade konkrétne § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku), ktorý sa týka danej
veci, je v rozpore s Ústavou, neboli ani splnené podmienky, aby konanie podľa návrhu oprávneného v

zmysle § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. prerušil a postúpil Ústavnému súdu návrh na zaujatie stanoviska.
Súd preto i tento návrh oprávneného na prerušenie daného konania zamietol.

V závere odvolací súd považuje za potrebné prisvedčiť argumentácii odvolateľa, že preskúmavané

rozhodnutie prvostupňového súdu bolo pre účastníkov po tom, ako súd už predtým vydal poverenie
exekútorovi na vykonanie exekúcie prekvapivé a že nemali reálnu možnosť argumentovať vo vzťahu
k tomuto pripravovanému rozhodnutiu súdu. Zásada kontradiktórnosti občianskeho súdneho procesu
pritom vyžaduje, aby súd ktorý v rámci preskúmavania ex offo konštatoval nekalú povahu zmluvnej
podmienky, informoval účastníkov konania v spore a vyzval ich, aby sa k tomu kontradiktórne

vyjadrili spôsobom stanoveným v občianskom súdnom poriadku. Hoci ale prvostupňový súd tieto
práva účastníkov svojím postupom porušil, táto vada konania nemala napokon za následok nesprávne
rozhodnutie veci (§ 212 ods. 3 O.s.p.) a preto na ňu odvolací súd neprihliadol. Tým, že oprávnený podal
vo veci rozsiahle odvolanie, v ktorom predostrel širokú argumentáciu, s ktorou sa odvolací súd vyššie
vysporiadal, bolo napokon tomuto právu účastníka občianskeho súdneho konania urobená zadosť. V

tejto súvislosti sa žiada tiež dodať, že prvostupňový súd závery obsiahnuté v preskúmavanom uznesení
vyvodil iba z tých listinných dôkazov, ktoré sú obsiahnuté v exekučnom spise a ktoré boli predložené
výlučneoprávneným,tedaoktorýchmalnespornevedomosťasobsahomktorýchsabezpochybymohol
oboznámiť.

Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.