Uznesenie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Monday, April 29, 2013

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 5CoE/157/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2311203679
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Vladimír Vlček
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2013:2311203679.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35 807 598, Bratislava,
Pribinova 25, v konaní spoločnosťou: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom: Grösslingova 4, Bratislava,
Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: E. X., nar. XX.X.XXXX, bytom: M. č. XXX, za účasti
súdneho exekútora: JUDr. Rudolf Krutý, so sídlom Záhradnícka 62, Bratislava, o vymoženie uloženej
1.707,27 Eur, o zastavení exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Galanta

pod č. k. 8Er/183/2011-19 zo dňa 30. marca 2012, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho
súdneho poriadku z a m i e t a .

Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho
súdneho poriadku z a m i e t a .

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e.

Povinný nemá právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekučné konanie zastavil a oprávneného zaviazal zaplatiť
súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie v sume 40 eur.

Svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g), § 196, § 200 ods. 2,
203 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len "Exekučný
poriadok"), § 53 ods. 1 a ods. 4 písm. r), § 53 ods. 5 § 54 ods. 1,2 ods. 2 Občianskeho zákonníka, čl. 3

ods. 1,3 čl. 6 Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách,
§ 14 ods. 1,2 vyhlášky Ministerstva Spravodlivosti Slovenskej republiky č. 288/1995 Z. z. o odmenách
a náhradách súdnych exekútorov (ďalej len „vyhláška").

Vecne potom mal zato, že nároky priznané rozhodcovským rozsudkom (exekučný titul), ktorý vydal
rozhodcovský súd vychádzali zo zmluvy o úvere č. 408600177 zo dňa 12.2.2010 uzatvorenej medzi
oprávneným a povinným (prvým ako veriteľom a druhým v postavení dlžníka). Prvostupňový súd mal
za to, že sa v danej veci jedná o spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý sa má aplikovať spotrebiteľské

právo ako aj to, že dojednanie rozhodcovskej doložky uvedenej v bode 15. Všeobecných podmienok
poskytnutia úveru spoločnosti POHOTOVOSŤ s.r.o., ktoré tvoria súčasť predmetnej Zmluvy o úvere je
neprijateľnou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka neplatná,
keďže spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospechspotrebiteľa tým, že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva
ho výlučne na vôli dodávateľa. Túto doložku si spotrebiteľ osobitne nedojednával a táto ho núti podrobiť
sa výlučne rozhodcovskému konaniu. Vzhľadom na to, že zmluva o úvere, na základe ktorej vznikol

exekučný titul obsahuje neprijateľné podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi, slovenským
právnym poriadkom ako aj právnym poriadkom Európskeho spoločenstva a ktoré spôsobujú značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a to v neprospech spotrebiteľa, súd prvého
stupňa vyhlásil s poukazom na ustanovenie 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku exekúciu zastavil.

O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku tak, že

oprávneného zaviazal s poukazom na ustanovenie § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a ustanovenia §
14 ods. 1 a 2 vyhlášky, aby súdnemu exekútorovi uhradil náhradu trov konania v celkovej sume 40 eur.

Protitomutouzneseniupodalvčasodvolanieoprávnenýažiadal,abyodvolacísúdnapadnutéuznesenie
v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Dôvodil, že súd prvého
stupňa prekročil svoju právomoc, keď na základe ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z.
o rozhodcovskom konaní sa zaoberal komplexným skúmaním exekučného titulu napriek tomu, že ako

exekučný súd nemá legitimitu opätovne rozhodovať vo veci, pričom výsledkom jeho postupu, je úplná
nemožnosť vykonať právo pre veriteľa. Navyše exekučný súd takto postupoval až potom, čo už raz
súlad exekučného titulu so zákonom podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku preskúmaval. Exekučný
súd je v prieskume rozhodnutia rozhodcovského súdu limitovaný ustanovením § 40 a § 43 Zákona o
rozhodcovskom konaní a nie je súdom v zmysle ustanovenia § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom

konaní, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci
v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Všeobecný súd
sa môže zaoberať meritórnym rozhodovaním o veci, na ktorý by bol príslušný rozhodcovský súd
len vtedy, ak dôjde k splneniu formálnych a materiálnych podmienok ustanovenia § 40 Zákona o
rozhodcovskom konaní a nemôže rozširovať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu

účinkov rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní. V prípade, že účastník nevyužil možnosť
svojej ochrany podľa ustanovenia § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, takúto ochranu
nie je možné poskytnúť dodatočne prostredníctvom kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným
súdom. Extenzívna interpretácia ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, tak ako ju v danej
veci uskutočnil exekučný súd, je v rozpore s ústavným právom veriteľa na súdnu ochranu a právom

na spravodlivý súdny proces, ako aj v rozpore so zásadou legality, princípom ochrany legitímneho
očakávania a princípom právnej istoty. Ustanovenie § 41 Zákona o rozhodcovskom konaní upravuje
lehotu, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, čím sa
má zabezpečiť právna istota, že po uplynutí lehoty sa nebude nezasahovať do práv a povinností
založených rozhodnutiami rozhodcovských súdov. Exekučný súd nemôže kedykoľvek bez časového

obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených rozhodcovským rozsudkom, pretože je to v
rozpore s princípom právnej istoty a ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok,
ktorý tvorí neodmysliteľnú súčasť princípov právneho štátu zaručených čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky. Márnym uplynutím lehoty na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku, je
rozhodnutie rozhodcovského súdu právoplatné. Revíziu rozhodcovského rozsudku možno dosiahnuť

len postupom podľa Zákona o rozhodcovskom konaní, v rámci konania o zrušenie rozhodcovského
rozsudku. Ustanovenie § 7 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku vylučuje právomoc všeobecného
súdu, ak právomoc na prejednanie a rozhodovanie sporu prislúcha inému orgánu. Ak teda dlžník,
nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku, nie je možné zvrátiť rozhodnutie rozhodcovského
súdu v konaní pred exekučným súdom. Právoplatný rozsudok rozhodcovského súdu má rovnaké účinky

ako rozsudok všeobecného súdu a exekučný súd ním je viazaný. Ani v rámci posudzovania splnenia
zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie, nie je exekučný
súd oprávnený posudzovať vecnú správnosť (skutkové a právne závery) rozsudku rozhodcovského
súdu. Oprávnený preto žiadal, aby súd podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku
prerušil konanie a podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade ustanovenia

§ 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, nakoľko
opakované uskutočnenie revízneho postupu podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
bez akejkoľvek časovej limitácie, je podľa neho v rozpore s princípom právnej istoty a princípom
ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Rozhodnutie prvostupňového súdu je
nesprávne tiež preto, lebo v danom prípade nebol podaný návrh na začatie konania, hoci bol potrebný.

Exekučný súd totiž aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní tak, akobyupravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky
v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. b) Zákona o rozhodcovskom konaní. Exekučný súd môže pristúpiť
k zastaveniu exekučného konania na podklade rozhodnutia rozhodcovského súdu len na návrh

účastníka konania, pričom je limitovaný ustanovením § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní
a musí rozlíšiť svoju právomoc od právomoci všeobecného súdu konajúceho o zrušení rozsudku
rozhodcovského súdu. Prvostupňový súd svojím postupom odňal oprávnenému možnosť konať pred
súdom, pretože pri revízii rozhodcovského rozsudku konal mimo rámec zverenej právomoci a ignoroval
procesné zásady súdneho konania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Porušil princíp legality,

pretože nebol oprávnený začať konanie z úradnej moci, porušil rovnosť účastníkov konania, právo na
spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Exekučný súd zaobchádzal odlišne s
povinným na jednej strane a s oprávneným na strane druhej, v rozpore s čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a
čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Odlišné zaobchádzanie s
oprávneným nemožno ospravedlniť jeho postavením ako obchodnej spoločnosti podnikajúcej v oblasti
poskytovania krátkodobých úverov. Postupom exekučného súdu bola porušená zásada rovnosti zbraní,

zásada kontradiktórneho súdneho konania a právo na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy v
rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový
stav relevantnú právnu normu - ustanovenie § 40 a § 43 Zákona o rozhodcovskom konaní a aplikované
právne normy - ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom
konaní, interpretoval ústavne nesúladným spôsobom. Vo veci aplikoval ustanovenia smernice Rady

č. 93/13/EHS, ktorá však nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, je adresovaná iba členským
štátom Európskej únie a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Priamy účinok smernice pritom
neprichádza do úvahy, pretože smernica bola správne transponovaná do nášho právneho poriadku.
Smernica nie je interpretačným pravidlom transponovanej právnej úpravy. Tiež je neprípustné, aby
exekučný súd svoje rozhodnutie založil na rozhodnutiach Súdneho dvora Európskej únie. Oprávnený

nebol informovaný, že exekučný súd vedie konanie v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach,
nemal možnosť reagovať na tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie
exekučného súdu, prvostupňový súd bez toho, aby oprávneného vypočul, rozhodol o jeho právnom
postavení výrokom o zastavení exekúcie. Rozhodnutím exekučného súdu bola porušená zásada
dvojinštančnosti konania, pretože v konaní podľa § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní, je proti

rozhodnutiu všeobecného súdu o zrušení rozhodcovského rozsudku prípustné odvolanie. Prvostupňový
súd tiež nedostatočne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal náležite dokazovanie pre záver, že
rozhodcovské konanie je pre povinného - spotrebiteľa značne nevýhodné, resp. že doložka o riešení
veci pred rozhodcovským súdom spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa. Rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho

posúdenia veci, pretože revízna právomoc exekučného súdu je obmedzená ustanovením § 35 Zákona o
rozhodcovskom konaní, podľa ktorého doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať
má pre účastníkov rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok. Exekučný súd si však podľa ľubovôle
okruh prieskumu exekučného titulu rozšíril aj na otázky, ktoré nie je oprávnený v exekučnom konaní
riešiť, keď skúmal dodržiavanie ustanovení o ochrane práv spotrebiteľa, skúmal platnosť rozhodcovskej

zmluvy, skúmal, či sa rozhodcovská zmluva vzťahovala aj na vec, ktorá bola rozhodcovským súdom
prejednávaná. Exekučný súd nebol oprávnený skúmať, či je rozhodcovská doložka v súlade s dobrými
mravmi, ale len to, či je plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom v súlade s dobrými mravmi. Záver
o neplatnosti rozhodcovskej doložky je nesprávny. Dojednaná rozhodcovská doložka nestanovuje (ako
predpokladá§53ods.4písm.r)Občianskehozákonníka),žesporysdodávateľombudúriešenévýlučne

v rozhodcovskom konaní, pretože účastníci majú možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský alebo
riadny súd. Skutočnosť, že v prejednávanej veci si povinnosť nesplnil spotrebiteľ, ale žalobcom bol
dodávateľ, nemôže byť na ťarchu osoby, ktorá vo vzťahu nie je spotrebiteľom. Nejde ani o neprijateľnú
podmienku podľa všeobecného ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože konanie
rozhodcovského súdu nie je pre spotrebiteľa nevýhodné, nespôsobuje nerovnováhu v právach a

povinnostiach zmluvných strán. Prvostupňový súd nesprávne posúdil zmluvu o úvere ako zmluvu podľa
zákona o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený totiž poskytuje klientom peňažné prostriedky na základe
zmluvy o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a účastníci si aj v bode 18. Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru dohodli, že podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka sa všetky právne
vzťahy medzi nimi budú spravovať Obchodným zákonníkom. Medzi podstatné náležitosti zmluvy o úvere

podľa Obchodného zákonníka nepatrí ročná percentuálna miera nákladov. Oprávnený poskytuje svojim
klientom peňažné prostriedky síce dočasne, ale nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok.
Vzhľadom na charakter podnikateľskej činnosti oprávneného, nie je možné, aby poskytoval úvery
na základe zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko činnosť oprávneného nepatrí do pôsobnostitohto zákona. Súd prvého stupňa mal ďalej v zmysle odvolania oprávneného vo svojom rozhodnutí
nesprávne posúdiť neprimeranosť úrokov z omeškania, poplatku za poskytnutie úveru a paušálnej
náhrady administratívnych nákladov. Keďže v danom prípade nie sú dôvody pre vyhlásenie exekúcie za

neprípustnú a jej zastavenie podľa § 57 Exekučného poriadku, je rozhodnutie súdu o vyhlásení exekúcie
za neprípustnú nezákonné. Oprávnený do odvolania zakomponoval aj návrh na prerušenie konania
podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Napadol
priamu aplikáciu smerníc Európskej únie a rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie všeobecným
súdom a žiadal, aby sa súd zaoberal aj rozhodnutiami a tými odôvodneniami Súdneho dvora EÚ, ktoré

sú v prospech tvrdení oprávneného. Zdôraznil, že smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie,
pričom právo členského štátu po uplynutí transpozičnej lehoty musí byť v súlade s ustanoveniami
smernice. Ak potom bola smernica prebratá do Slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné
aplikovať slovenskú právnu úpravu. Samotná smernica teda nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi,
takže sa na ňu nemožno proti nemu odvolávať. Podľa odvolateľa sa prvostupňový súd s judikatúrou
Súdneho dvora EÚ v tomto smere nevysporiadal a nezdôvodnil prečo priamo aplikoval ustanovenia

Smernice 93/13/EHS. Podľa oprávneného tvrdenie súdu, že Smernica rady 93/13/EHS považuje
riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za neprimerané, je nepreukázanou
domnienkou súdu, ktorý sa naviac neodvoláva na žiadne presné a jasné znenie smernice. V tejto
súvislosti poukázal na znenie smernice v písm. q) ods. 1 prílohy v rôznych jazykových verziách, pričom
uzavrel, že z nich vyplýva, že spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil

výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorá nie je upravená právnymi predpismi a kde rozhodcovia
nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. Súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami
uvedenými v predmetnej smernici a nijako nezdôvodnil prečo považuje rozhodcovskú doložku za
neprijateľnú podmienku zmluvy o úvere. Je toho názoru, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad
pojmu „nekalá zmluvná podmienka" v kontexte tohto sporu Súdny dvor EÚ. S poukazom na rozhodnutia

rôznych súdov i odbornú literatúru zdôraznil, že prejudiciálnu otázku môže podať ktorýkoľvek súdny
orgán členského štátu v ktoromkoľvek štádiu konania, ktoré pred ním prebieha, bez ohľadu na povahu
súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť
exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak,
aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a

následnej aplikácii všeobecnými súdmi Slovenskej republiky. Odvolateľ je teda toho názoru, že v danom
prípade je potrebné požiadať súdny dvor EÚ o výklad čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a to v
súvislosti s výkladom pojmu „neprijateľná zmluvná podmienka" v kontexte Smernice rady 93/13/EHS. S
poukazomnauvedenépotomoprávnenýžiadal,abysúdnazáklade§109 ods.1písm.c)Občianskeho
súdneho poriadku a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ rozhodol nasledovne:

„Konanie sa prešuje podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku a Súdnemu dvoru
Európskej únie sa na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predkladajú prejudiciálne
otázky v nasledujúcom znení:

1. Má sa ust. písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach
v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci

spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov?

2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ust. písm. q) ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách
vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky
spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred

stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu
možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá
žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca
zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na
všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo

však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej
je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
rozhodcovského súdu?3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv a EÚ také rozhodnutie vnútroštátnej súdu, ktoré
aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS
zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?"

Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p. po zistení, že odvolanie bolo podané
oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote (§ 201, § 204 ods. 1 O. s. p. ) a zistení, že odvolanie
spĺňanáležitosti§205anasl.O.s.ppreskúmalnapadnutérozhodnutiebyťviazanýrozsahomadôvodmi
odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Preto
uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 O s. p. potvrdil. Toto uznesenie bolo

prijaté pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v
znení neskorších zmien a doplnení).

Exekučné konanie predstavuje postup súdu, súdneho exekútora, účastníkov konania pri nútenom
výkonejudikovanéhoprávavyjadrenéhoexekučnýmtitulom,ktoréhopovahaurčujerozsahmateriálneho
preskúmania exekučného titulu, žiadosti o udelenie poverenia a návrhu ako to vyplýva z ustanovenia

§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Exekučný súd sa v rámci materiálneho preskúmania exekučného
titulu zameriava na skúmanie hmotno-právnych predpokladov exekučného titulu ako sú dovolenosť
a možnosť plnenia a jeho súlad s dobrými mravmi. Kým formálna právoplatnosť rozhodnutia je vždy
bezvýnimočná, pretože rozhodnutie je alebo nie je napadnuteľné riadnym opravným prostriedkom,
materiálna právoplatnosť rozhodnutia z vážnych dôvodov umožňuje výnimky z jeho vykonateľnosti.

Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku ukladá exekučným súdom pri rozhodovaní o udelení
poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súladom exekučného titulu so zákonom
pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu, ale aj to, či je na jeho základe
možné exekúciu vykonať, teda či tu nie sú také zákonné ustanovenia, ktoré by bránili vykonaniu
exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Tieto zákonné ustanovenia pritom môžu mať rozmanitý

charakter - môže ísť o ustanovenia paušálne vylučujúce určité nároky z uspokojenia v exekúcii, prípadne
ustanovenia ustanovujúce tzv. exekučné imunity a pod. Výnimočne môže ísť aj o ustanovenia, ktoré
ustanovujúpovinnosťexekučnéhosúduskúmaťajmateriálnusprávnosťexekučnéhotitulu,tedaposúdiť,
či nárok priznaný exekučným titulom je v súlade s právom.

Takýmto ustanovením je aj ustanovenie § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. zákona o rozhodcovskom konaní

v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „ZoRK"), ktoré umožňuje exekučnému súdu skúmať
materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v tomto ustanovení, a to sčasti
aj bez návrhu. Z ustanovenia § 45 ZoRK preto možno vyvodiť, že na to, aby mohla byť vykonaná
exekúcia na základe rozhodcovského rozsudku, musí byť rozhodcovský rozsudok aj v súlade s týmto
ustanovením, teda nesmie byť vydaný v rozhodcovskom konaní, ktoré trpelo vadou uvedenou v §

40 písm. a) alebo b) ZoRK, a nesmie zaväzovať na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Keď rozhodcovský rozsudok odporuje týmto zákonným
ustanoveniam, tieto jeho nedostatky predstavujú hmotnoprávnu prekážku vykonania exekúcie na jeho
základe. Bolo preto dôvodným pristúpiť k preskúmaniu týchto otázok.

Formálnaprávoplatnosťrozhodnutiapodľaustálenejjudikatúryaprávnejteórievyjadruje,žerozhodnutie

nemožno preskúmať na základe riadnych opravných prostriedkov a nenastane odkladný (suspenzívny
účinok). Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi, medzi ktorými má táto
právoplatnosť účinky, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku (rei
iudicatae),oktoromnemožnoznovakonaťaktorýjezáväznýmedziúčastníkmiavočivšetkýmorgánom.
Kým formálna právoplatnosť je vždy bezvýnimočná, teda rozhodnutie buď je, alebo nie je napadnuteľné

riadnymi opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje omnoho väčšou flexibilnou.
V právnom poriadku tak existujú rozhodnutia, ktoré síce sú v zásade materiálne právoplatné, ale pre
určité okruhy právnych vzťahov (pre určité právne normy) sa na ne hľadí, akoby materiálne právoplatné
neboli. Materiálna právoplatnosť rozhodnutí teda nie je bezvýnimočná a z vážnych dôvodov existujú znej výnimky. Určenie týchto dôvodov a rozsahu, v akom sa na účinky materiálnej právoplatnosti nemá
prihliadať, určuje zákonodarca a súdu patrí do kompetencie aplikácia takejto vyjadrenej právnej úpravy,
pokiaľ nie je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi alebo medzinárodnými

zmluvami, ktoré boli ratifikované a vyhlásené v súlade so zákonom.

Tieto princípy sa vzťahujú aj na rozhodcovské rozsudky, ktoré nadobudnú účinky právoplatného
rozhodnutiasúdu(§35ZoRK).Totoustanovenievspojenís§159O.s.p.určuje,žeúčinkamimateriálnej
právoplatnosti doručeného rozhodcovského rozsudku nie je viazaný súd, ktorý tento rozhodcovský
rozsudok preskúmava na základe žaloby podľa § 40 ZoRK.

Vo vyššie uvedenom zmysle treba vykladať aj ustanovenie § 15 ZoRK. Toto ustanovenie v

sebe zakotvuje osobitný prieskumný inštitút - prieskumnú právomoc exekučného súdu, resp. súdu
rozhodujúceho vo veci výkonu rozhodnutia. V zmysle vyššie uvedených výkladov účinkov materiálnej
právoplatnosti by však toto ustanovenie úplne stratilo svoj význam, ktorý mu dal zákonodarca zreteľným
vyjadrením v jeho texte, a to umožniť exekučnému súdu odmietnuť exekučnú právnu ochranu nároku
priznanému rozhodcovským rozsudkom, ktorý vykazuje niektoré z vád uvedených v § 45 ZoRK.

Účinky materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v zmysle § 35 ZoRK je tak potrebné na
účely § 45 ZoRK vylúčiť vo vzťahu k exekučnému súdu. Exekučný súd je pri postupe podľa § 45 ZoRK
oprávnený hľadieť na rozhodcovský rozsudok tak, akoby materiálne právoplatný nebol - nie je ním teda
viazaný v zmysle § 159 O.s.p. a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v § 45 ZoRK aj čo do
jeho materiálnej správnosti. Môže teda skúmať, či sú tu dôvody na zastavenie uvedené v § 268 O.s.p.

(resp. súčasnom § 57 Ex. por.), či sú tu nedostatky uvedené v § 40 písm. a) alebo b) ZoRK, alebo
či rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne
nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Toto ustanovenie (§ 45 ZoRK potom
treba považovať za to zákonné zmocnenie, ktoré umožňuje exekučnému súdu jeho preskúmanie).

Toto preskúmanie je exekučný súd oprávnený vykonávať tak, ako keby tu žiadny rozhodcovský rozsudok

nebol, teda tak, ako by to mohol urobiť súd, keby sám rozhodoval o týchto otázkach. Môže preto
samostatne posúdiť, či vec je spôsobilá na rozhodovanie v rozhodcovskom konaní (§ 1ods. 1 ZoRK), či
v tej istej veci bolo už vydané právoplatné rozhodnutie súdu alebo rozhodcovského súdu, ďalej posúdiť
obsah povinnosti uloženej rozhodcovským rozsudkom z hľadiska jej objektívnej možnosti, či nejde o
plnenie právom nedovolené alebo priečiace sa dobrým mravom.

Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ
čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného
poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného
poriadku), podrobne upravuje Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť,
nie je explicitne dané, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve od preskúmania exekučného

titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že
exekučné konanie sa začalo bez tohto, aby sa exekučný titul stal vykonateľným (§ 57 ods. 1 písm. a/
Exekučného poriadku v rozhodnom znení), alebo v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že
rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo
neúčinným (§ 57 ods. 1 písm. b/ Exekučného poriadku v rozhodnom znení), alebo ak v prebiehajúcom

exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo (§ 57 ods. 1 písm. f/
Exekučného poriadku v rozhodnom znení), alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú,
pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať (§ 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku
v rozhodnom znení), pričom tento zákonodarcom explicitne nepomenovaný „iný dôvod" sa môže týkať
aj zistení týkajúcich sa exekučného titulu. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd

rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na
ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu
celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto
konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno
exekúciu vykonať.Bolo preto dôvodným pristúpiť k preskúmaniu týchto otázok.

Z exekučného spisu vyplýva, že poverenie na vykonanie exekúcie sp. zn. EX 1945/2011 pre súdneho
exekútora vydal exekučný súd dňa 7.3.2011, keď exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok Stáleho

rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská, a.s., pod č. k. SR 12849/2010 zo dňa
7.3.2011. Exekúcia bola vedená na vymoženie sumy 1.707,27 eur spolu so zmenkovým úrokom 0,25
% denne zo sumy 1 707,27 eur od 12.8.2010 do zaplatenia, zákonným úrokom vo výške 6 % ročne zo
sumy 1 707,27eur od 14.10.2010 do zaplatenia a náhradu trov konania vo výške 417,66 eur.

Z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku vyplýva, že dňa 2.2.2010 bola medzi oprávneným a povinným
uzavretá zmluva o úvere č. 408600177, na základe ktorej bol poskytnutý povinnému úver vo výške

800,00 eur, pričom povinný sa zaviazal zaplatiť oprávnenému, avšak zvýšený o sumu poplatku vo výške
770,00 eur, a to všetko v 12 mesačných splátkach po 131 eur. Oprávnený a povinný zabezpečili túto
zmluvuoúvereneúplnouzmenkouvystavenoudňa2.2.2010.Povinnýsvojímkonanímporušilpovinnosti
vyplývajúce zo zmluvy o úvere tým, že nesplácal poskytnutý úver. Vzhľadom na omeškanie sa podľa
zmluvy stala splatná celá istina úveru a oprávnenému vznikol nárok i na sankcie v podobe úrokov z

omeškania.

Odvolací súd preskúmaním Zmluvy o úvere a všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú
neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul, zistil že v týchto
je obsiahnutá neprijateľná podmienka, a to rozhodcovská doložka v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Zo všeobecných podmienok poskytnutia úveru, článku 15 vyplýva, že všetky spory, ktoré

vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym
rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., ak žalujúca zmluvná
strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných
predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov
rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá

žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu. Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek
zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane
sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za
rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky, ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade,
ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto

rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc
tohto rozhodcovského súdu.

S účinnosťou od 1.1.2008 Občiansky zákonník v § 52 ods. 1 spotrebiteľskú zmluvu už definuje ako
každú zmluvu bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Dodávateľom
podľa ods. 3 cit. ust. je pritom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci

predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom podľa ods. 4 cit. ust. je
osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej
činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

Keďže z ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka nie je možné vyvodiť, že 5. hlava Občianskeho
zákonníka sa vzťahuje len a výlučne na tie spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v § 52 ods. 1,

odvolací súd je toho názoru, že všeobecné ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách podľa § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka je nevyhnutné aplikovať i na spotrebiteľské zmluvy ako sú definované v cit. ust.
§ 23a Zákona o ochrane spotrebiteľa č. 634/1992 Zb. Námietka odvolateľa, že § 52 a nasl. Občianskeho
zákonníka nie je možné aplikovať na daný právny vzťah, s poukazom na vyššie uvedené preto neobstojí.

Keďže oprávnený je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení zmluvy konala v rámci predmetu svojej

obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, oprávnený pri uzatvorení predmetnej zmluvy vystupoval
v pozícii dodávateľa v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzavretia
zmluvy a je i veriteľom v zmysle § 3 ods. 1 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, v znení
účinnom v čase uzavretia zmluvy. Vzhľadom na to, že povinný pri uzatváraní a plnení predmetnej zmluvynekonal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je potrebné ho v
zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka v uvedenom znení považovať za spotrebiteľa a zároveň je
spotrebiteľom i v zmysle § 3 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z. z. Vzhľadom na to, že predmetnou zmluvou o

úvere sa zaviazal poskytnúť oprávnený ako dodávateľ povinnému ako spotrebiteľovi dočasné peňažné
prostriedky vo forme úveru a povinný ako spotrebiteľ sa zaviazal poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť
a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, zmluva uzavretá medzi účastníkmi
spĺňa základné náležitosti spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm. a) a b) zák. č. 258/2001 Z. z.
Keďže zároveň nebolo preukázané, že by zmluva uzavretá medzi účastníkmi bola niektorou zo zmlúv

vymenovaných v § 1 ods. 2 zák. č. 258/2001 Z. z., nie je vylúčená spod jurisdikcie tohto zákona.

Z uvedeného potom vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi založený predmetnou zmluvou o úvere
je nevyhnutné posudzovať podľa zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v
čase uzavretia zmluvy. A to bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod (§ 261 ods. 3
písm. d/ Obchodného zákonníka). S poukazom na vyššie uvedené, vychádzajúc zo zásady lex specialis
derogat lex generalis, podľa ktorej špeciálna právna úprava, ktorou v danom prípade je zák. č. 258/2001

Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako i ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, má prednosť pred
všeobecnou, ktorou je Obchodný zákonník, je nevyhnutné predmetný právny vzťah medzi účastníkmi
posudzovať podľa citovaných ustanovení Občianskeho zákonníka a príslušných ustanovení Zákona o
spotrebiteľských úveroch.

Odvolací súd berúc zreteľ na zásadu hospodárnosti občianskeho súdneho konania a požiadavku

Európskej únie na ex offo súdnu kontrolu zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách, podrobil
kontrole prednostne rozhodcovskú doložku.

V zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, v znení v znení účinnom od 1. 1. 2008 spotrebiteľské
zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa („ďalej len neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o

predmet plnenia, cenu plnenia, alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Podľa
ods. 2 tohto ustanovenia za individuálne dojednané zmluvné podmienky sa nepovažujú také, s ktorými
mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Podľa
ods. 3 tohto ustanovenia ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi
dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. V ods. 4 potom zákonodarca

demonštratívne vymenúva ustanovenia v spotrebiteľskej zmluve, ktoré sú neprijateľnými podmienkami.
Výpočet táto novelizácia doplnila o písm. r/ v zmysle ktorého za neprijateľné podmienky uvedené v
spotrebiteľskej zmluve sa považujú ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej
doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Podľa ods.
5 tohto ustanovenia neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. Podľa

dôvodovej správy k tomuto ustanoveniu cieľom úpravy je umožniť spotrebiteľovi rozhodnúť sa, kde
uplatní svoje právo. Z cit. ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že nie každá zmluvná
podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v právach a povinnostiach zmluvných strán zo spotrebiteľskej
zmluvy je neprijateľná. Neprijateľnou sa stáva vtedy, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a
povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany.

Článok1písm.q/prílohySmerniceRady93/13/EHSz5.4.1993účinnejod 21.4.1993onekalých
podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá predstavuje interpretačné pravidlo, za neprijateľnú
zmluvnú podmienku odporúča aj „zmluvnú podmienku neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť
v uplatňovaní práva podať žalobu alebo podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať
od spotrebiteľa, aby riešil spory neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou, nevhodne

obmedzovať prístup k dôkazom, alebo ukladať mu povinnosť dôkazného bremena, ktoré by podľa práva,
ktorým sa riadi zmluvný vzťah, malo spočívať na inej zmluvnej strane". Smernica ako právny akt orgánov
Európskej únie na rozdiel od Nariadenia pritom nemá priamu právnu záväznosť, ale všeobecne sa
vyžaduje,abyvýkladvnútroštátnehoprávaboleurokonformný,tedaabysúdvykladalvnútroštátnenormy
vo svetle európskych smerníc a to i v tom období, keď ich zásady neboli ešte do vnútroštátnych noriem

inkorporované.ESĽP v rozsudku z 27.6.2000 vo veci navrhovateľa Océano Grupo Editorial SA nariadil, že národný súd
je povinný počas použitia ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu
než uvedená smernica (93/13/EHS o neprimeraných nečestných podmienkach v spotrebiteľských

zmluvách) interpretovať ich pokiaľ je to možné vo svetle presného znenia a účelu smernice. Požiadavka
o výklad v zhode so smernicou žiada národný súd zvlášť podporiť výklad, ktorý by na jeho vlastný návrh
nepovolil jurisdikciu naň delegovanú na základe neprimeranej, nečestnej podmienky.

Súdny dvor Európskej únie vo veci „C40/08 Asturcom Telecomunicationes SL proti Cristina
Rodrigeuez Nougueira" označil za neprijateľnú zmluvnú podmienku tiež neprijateľné (vzdialené) miesto
rozhodcovského konania, ktoré môže spotrebiteľa odradiť od uplatnenia svojich práv.

Zákon explicitne nekonfrontuje navzájom inštitút dobrých mravov a inštitút neprijateľnej zmluvnej
podmienky. Odvolací súd nezaznamenal ani v judikatúre pomenovanie týchto inštitútov súkromného
práva. Každopádne na to, aby sa skonštatovala blízkosť týchto inštitútov z hľadiska ich významu a
zákonom sledovaného cieľa ratio legis, netreba použiť ani zložité výkladové metódy. Pravidlá správania
sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového

poriadku, aj takto sa dajú definovať dobré mravy, ak tomuto kritériu zmluvná podmienka nevyhovuje,
prieči sa dobrým mravom. Nie každá zmluvná podmienka, ktorá vyvoláva nepomer v spotrebiteľskej
zmluve v neprospech spotrebiteľa, je neprijateľná. Pokiaľ je však zmluvná podmienka až v hrubom
nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej
spotrebiteľskej zmluvy, ktorý vzťah teória u prax navyše označujú za fakticky nerovný, nevyvážený,

nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že takáto zmluvná podmienka sa prieči dobrým mravom.
Zároveň týmto vzniká základ pre docielenie skutočnej, rovnosti, pretože na absolútne neplatnú zmluvnú
podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako aj bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto
neprijateľnej zmluvnej podmienky. Ak by takouto neprijateľnou zmluvnou podmienkou bola samotná
rozhodcovská doložka a dodávateľ ju použije, v takomto prípade ide o výkon práv v rozpore s dobrými

mravmi. (uznesenie Ústavného súdu SR z 24. 2. 2011, č. k. IV. ÚS 55/2011-19).

Súd zastaví exekúciu v celom rozsahu, ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo
rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39, §
53 ods. 5, § 45 ods. 1 písm. c) ods. 2 ZoRK). Iba tak môže súd naplniť cieľ čl. 6 ods. 1 smernice - postarať
sa o to, aby spotrebiteľov nekalé podmienky v záujme vyššej kvality života bežných ľudí nezaväzovali.

Pokiaľ pri preskúmaní rozhodcovského rozsudku v štádiu žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zistí exekučný súd vyššie uvedené nedostatky, potom návrh na vydanie poverenia zamietne.

Vdanomprípadevzmyslebodu15Všeobecnýchpodmienokposkytnutiaúverutvoriacichsúčasťzmluvy
o úvere uzavretej účastníkmi dňa 2.2.2010 bola dojednaná rozhodcovská doložka v zmysle ktorej všetky
spory, spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú

riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská,
a.s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, rozhodcovské konanie bude
vedené podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným
podľa vnútorných predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak
žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu. Zmluvné strany

sa dohodli, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu,
ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde,
považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky, ustanovenie tejto
vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský
súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského

súdu založená právomoc tohto rozhodcovského súdu.

Cieľom rozhodcovskej zmluvy je dosiahnuť prejednanie prípadného sporu zmluvných strán rozhodcom
ako súkromnou osobou, na ktorú zmluvné strany takúto právomoc delegovali. Ako veľakrát i v tomtoprípadejerozhodcovskázmluvavyjadrenáibavpodoberozhodcovskejdoložky,ktorásplývasostatnými
zmluvnými podmienkami v zmluve. V porovnaní s ostatnými zmluvnými podmienkami je ale význam
rozhodcovskej doložky osobitný, pretože v prípade sporu súkromná osoba rozhodne o právach,

právom chránených záujmoch a povinnostiach zmluvných strán, s cieľom dosiahnuť nový kvalifikovaný
záväzok z pôvodnej zmluvy. Ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale
vyplýva zo štandardného textu tzv. formulárovej zmluvy, teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, bez
vysvetlenia spotrebiteľovi podstatných rozdielov medzi konaním pred štátnym súdom a rozhodcovským
súdom je dôvodné predpokladať, že spotrebiteľ ako slabšia strana sporu si svoj osud v tak závažnej

veci akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces neuvedomuje. Okrem toho táto doložka nebola
dojednaná v čase vyššej bdelosti spotrebiteľa po vzniku sporu, ale na začiatku zmluvného vzťahu.
Predmetná rozhodcovská doložka, ktorá má založiť legitimitu pre exekučný titul znemožňuje voľbu
spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak dodávateľ ešte predtým podal žalobu
na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a vzhľadom na jej
splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami vo formulárovej zmluve ani nemal na výber. Mohol

len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým jej ustanoveniam, teda aj rozhodcovskému
konaniu.Tátorozhodcovskádoložkanapĺňaznakyneprijateľnejpodmienkyspotrebiteľskejzmluvypodľa
§ 53 ods. 1, pretože núti spotrebiteľa nenávratne a výhradne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu, aj
keďsitospotrebiteľvýslovneneželá,vprípadeakkonanievyvoládodávateľ(oprávnený).Rozhodcovská
doložka síce umožňuje obrátiť sa spotrebiteľovi na príslušný súd Slovenskej republiky, ale len v prípade,

ak predmetný spor vyvolá spotrebiteľ a keďže v prejednávanej veci oprávnený (dodávateľ) v zmysle
rozhodcovskej doložky inicioval rozhodcovské konanie, povinný nemal možnosť vyjadriť nesúhlas.

V obdobnej veci ÚS SR v rozhodnutí IV.ÚS 55/2011 z 24.2.2011 zaujal stanovisko, že pokiaľ súd vyslovil
názor, že rozhodcovská doložka, ktorá znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu
štátnym súdom, ak dodávateľ pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde, je neprijateľná

a prieči sa dobrým mravom a výkon práv a povinností z takejto doložky odporuje dobrým mravom,
resp. že rozhodcovská doložka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou v zmysle ust. § 52 a nasl. OZ za
použitia ich výkladu v súlade so Smernicou Rady 93/13/EHS, tieto závery súdov nemožno považovať za
svojvoľný výklad a aplikáciu príslušného ustanovenia ESP a k porušeniu základných práv sťažovateľa
nedošlo.

Vo svetle vyššie uvedenej argumentácie odvolací súd je toho názoru, že zmluvná podmienka dojednaná
účastníkmi v podobe rozhodcovskej doložky podľa ktorej prípadné budúce spory prejedná rozhodcovský
súd, čím núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu a zbavuje ho možnosti riešiť prípadné
spory pred štátnym súdom, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa a je teda neprijateľnou zmluvnou podmienkou, na ktorú musí súd v

ktoromkoľvek štádiu konania z úradnej povinnosti (ex offo) prihliadať, pričom musí zabezpečiť, aby
spotrebiteľ takouto neprijateľnou podmienkou nebol viazaný.

V posudzovanej veci aj odvolací súd mal riadne preukázané, a to predložením Zmluvy o úvere a
Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú súčasťou zmluvy o úvere, že súčasťou obsahu
formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch

uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu je aj rozhodcovská doložka - článok 15.
Podľa názoru súdu je však dojednanie rozhodcovskej doložky uvedenej v danom článku Obchodných
podmienok, neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná.
Táto doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa, tým že znemožňuje spotrebiteľovi zvoliť si spôsob riešenia prípadného sporu a ponecháva

ho výlučne na vôli dodávateľa. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej
má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo
rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému
konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Napokon
ani doložka umožňujúca dodávateľovi výber rozhodcovského konania nenapĺňa záujem na ochrane

spotrebiteľa. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobne nevyjednal a nemal na výber, vzhľadom
na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami, pričom v zmysle jej znenia sa vopred vzdal
práva výberu, kde sa budú možné spory medzi stranami riešiť. Povinný mal len možnosť zmluvu
ako celok odmietnuť, alebo podrobiť sa všetkým úverovým podmienkam, a teda aj tomu, že prípadnýspor sa bude riešiť v rozhodcovskom konaní. Podľa názoru súdu, už len tieto skutočnosti možno
považovať za dostačujúce na záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky vzhľadom na zásadný
dopad tejto zmluvnej podmienky na vzťahy medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Takto formulovaná

doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, a preto je v
zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná. Rozhodcovská doložka je neprijateľná, pretože
nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa sa podrobiť výlučne rozhodcovskému
konaniu. Neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom a výkon práv a povinností
z takejto doložky odporuje dobrým mravom. Akékoľvek plnenie priznané rozhodcom na základe

rozhodcovskej doložky, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, je plnením, ktoré je v rozpore s dobrými
mravmi. Súd svoj názor o neprimeranej povahe rozhodcovskej doložky opiera aj o vyššie spomenutú
judikatúru Európskeho súdneho dvora (C-240/98, C-168/2005, C-243-2008), pričom súd taktiež dáva
do pozornosti rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-40/2008 Asturcom Telecomunicaciones
SL proti Cristina Rodríguez Nogueira, v ktorom bola riešená otázka, ktorá sa týkala smernice 93/13/
EHS zo dňa 5.4.1993 o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v tom zmysle, že

súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného
bez účasti spotrebiteľa, musí i bez návrhu uplatniť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej
v zmluve. Zo záveru tohto rozsudku vyplýva povinnosť exekučného súdu prihliadnuť aj z úradnej
moci na neprijateľné podmienky upravené v rozhodcovskej doložke. Nekalú povahu rozhodcovskej
doložky súd má preskúmavať v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto

posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Rozhodcovský
súd ako z predmetného rozhodcovského rozsudku vyplýva absolútne opomenul aplikovanie príslušných
kogentných vnútroštátnych a európskych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa. Rozhodcovský súd
veľmi starostlivo posúdil postavenie a podnikateľské riziko oprávneného, avšak ochrane spotrebiteľa
ako v zmluvnom vzťahu slabšej strany náležitú pozornosť nevenoval.

Je zrejmé, že rozhodcovská doložka dojednaná účastníkmi v zmluve o úvere je v priamom rozpore s cit.
ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka v účinnom znení.

Na základe vyššie uvedených skutočností súd odvolací súd dospel k záveru, že správne rozhodol, keď
vyhlásil exekúciu za neprípustnú, exekúciu zastavil a preto odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako
vecne správne v zmysle § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.

Súdny exekútor si v predmetnej veci vyčíslil a žiadal priznať náhradu trov exekučného konania v celkovej
sume 39,50 eur, pričom trovy exekúcie si vyčíslil nasledovne: v zmysle § 14 ods. 1 vyhlášky - minimálna
odmena za jednotlivé úkony je 33,19 eur + 20% DPH (nakoľko súdny exekútor je platcom DPH). Súd
prvého stupňa preto postupoval správne keď súdnemu exekútorovi priznal náhradu trov exekúcie v
celkovej sume 40 eur.

Podľa 203 ods. 1 Exekučného poriadku ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd
mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Nakoľko v predmetnej veci exekučný titul, na
základe ktorého oprávnený navrhol vykonať exekúciu nie je spôsobilým titulom na vykonanie exekúcie,
súd prvého stupňa postupoval správne keď s poukazom na ustanovenie § 203 ods. 1 Exekučného
poriadku uložil oprávnenému povinnosť, aby súdnemu exekútorovi uhradil náhradu trov exekučného

konania.

Odvolací súd pritom nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že by vyhovel
návrhu oprávneného a požiadal Súdny dvor ES o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho
a sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

Odvolací súd návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho

súdneho poriadku nevyhovel a tento zamietol, nedomnieva sa totiž, že ustanovenia právnych predpisov,
ktoré vo veci aplikoval sú v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Oprávnený namietal nesúlad
ustanovenia § 44 ods. 2 veta prvá a druhá exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR.Podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je
v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru,
že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo

medzinárodnouzmluvou,ktoroujeSlovenskárepublikaviazaná;vtomprípadepostúpinávrhústavnému
súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul; ak ide o exekučné konanie vykonávané na
podklade rozhodnutia vykonateľného podľa § 26 zákona č. 231/1999 Z.z. o štátnej pomoci v znení

neskorších predpisov, exekučný titul sa nepreskúmava. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so
zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota
neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením
zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.

Uvedené ustanovenie nie je podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore s princípmi právneho štátu.
V tomto ustanovení zákonodarca zveril exekučnému súdu právomoc pred udelením poverenia
exekútorovi, preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie
exekúcie a exekučný titul. Súd ako orgán ochrany práva je v rámci exekučného konania garantom
jeho zákonnosti, čo sa najvýraznejšie prejavuje v tomto štádiu exekučného konania - teda v štádiu

rozhodovania o žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Ak potom exekučný
súd dospeje k záveru, že exekučný titul vôbec exekučným titulom nie je, prípadne je tu iná vada, pre
ktorú je exekúcia neprípustná, žiadosť o udelenie poverenie zamietne a exekučné konanie zastaví.
Takáto právomoc exekučného súdu je plne v súlade s princípmi právneho štátu, nie je preto dôvod na
prerušenie konania. Navyše ústavný súd SR sa k tejto otázke už vyjadril vo vyššie citovanom uznesení

Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 545/2010-15, v zmysle ktorého je exekučný súd oprávnený a povinný
skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v
súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu,
pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť
na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu.

Odvolací súd tiež nepovažoval za potrebné exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že by vyhovel návrhu
oprávneného a požiadal Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu primárneho a
sekundárneho úniového práva tak, ako to požadoval odvolateľ.

Podľa§109ods.1písm.c)Občianskehosúdnehoporiadkusúdkonaniepreruší,akrozhodol,žepožiada
Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

Vychádzajúc z vyššie citovaného ustanovenia je súd ako autoritatívny orgán rozhodujúci spory a iné
právne veci povinný obligatórne prerušiť súdne konanie, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267
Zmluvy o fungovaní EÚ Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej)
otázke. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej aj „ZFEÚ") má
povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor Európskej únie má

právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii,
orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, o výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady
ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie
a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva
rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné

pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.

Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej
otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne,
t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutiao predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku totiž nevyplýva, že
všeobecný súd musí na návrh účastníka prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na
rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie a rovnako predpokladom

takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje
ustanovenie zákona Slovenskej republiky, do ktorého boli transponované úniové právne normy, alebo
ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Dotknutý súd má iba možnosť položiť Súdnemu
dvoru otázku týkajúcu sa výkladu normy práva Únie (fakultatívne konanie o predbežnej otázke), ak to
považujezapotrebnéprerozhodnutiesporu,oktoromkonáatoibezohľadunato,čitoúčastnícikonania

vo veci samej navrhli alebo nie. Avšak súd proti rozhodnutiu ktorého už nie je možné podať opravný
prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je v zásade povinný položiť takúto otázku Súdnemu dvoru, ale
s výnimkou prípadov, ak v danej oblasti už existuje judikatúra a prípadné nové okolnosti nevyvolávajú
skutočné pochybnosti o možnosti uplatniť túto judikatúru (acte éclairé), alebo ak sa správny spôsob
výkladu dotknutého práva javí byť úplne jednoznačným (acte clairé). Takisto aj súd proti rozhodnutiam
ktorého je prípustný opravný prostriedok (aj mimoriadny) môže sám rozhodnúť o správnom výklade

práva Únie a použiť ho na ním zistený skutkový stav, najmä ak usudzuje, že judikatúra Súdneho dvora
mu poskytuje dostatok informácií.

Ak však ide o otázku platnosti aktu Únie, vnútroštátny súd vždy musí položiť prejudiciálnu otázku
Súdnemu dvoru, ak má pochybnosti o platnosti takéhoto aktu (obligatórne konanie o predbežnej otázke).

V zmysle záverov Európskeho súdneho dvora vo veci ESD-C-302/2004 Európsky súdny dvor nemá

právomoc na zodpovedanie prejudiciálnej otázky vtedy, ak okolnosti skutkového stavu v merite veci
predchádzajú vstupu do EÚ. Slovenská republika vstúpila do EÚ dňom 1. 5. 2004 a keďže k uzavretiu
záväzkového vzťahu, z ktorého sa odvodzuje vymáhaný nárok, došlo v auguste 2005, z tohto hľadiska
by bola daná právomoc ESD na zodpovedanie prejudiciálnej otázky v danej veci.

Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva

je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho
práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná.
Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii
súdučlenskejkrajiny,alezabezpečiťjednotnývýkladkomunitárnehopráva.Rozhodnutieootázkehraníc
aplikovateľnostiúniovéhopráva(tiežojehovýkladealeboojehoplatnosti),tedamusímaťbezprostredný

súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke
právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená
a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah
na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá
reálny základ v prejednávanom spore.

Prvou otázkou, ktorá mala byť podľa oprávneného Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či
sa má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci
spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov.
Uvedenú otázku považuje odvolací súd za čisto akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom

spore, a teda nespôsobilú ovplyvniť jeho výsledok. Rozhodujúce súdy totiž nevyslovili právny názor
o zákaze rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní en bloc, keď naopak bolo
skúmané, či rozhodcovská doložka bola alebo nebola zo spotrebiteľom individuálne dojednaná. Potom
dospeli k záveru, že keďže rozhodcovská doložka nebola so spotrebiteľom dojednaná individuálne a
núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou

podmienkou. K rovnakému záveru dospel i odvolací súd, ktorý nespochybňuje názor odvolateľa o
tom, že zákon nevylučuje, aby aj v spotrebiteľskej zmluve bola platne so spotrebiteľom dojednaná
rozhodcovská doložka, teda že rozhodovanie spotrebiteľských sporov v rozhodcovskom konaní nie je
vylúčené. Uvedený názor je v súlade s konštantnou rozhodovacou praxou i Najvyššieho súdu SR (napr.
Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012 a pod.). Z uvedených dôvodov je teda prvú otázku

formulovanú odvolateľom potrebné posúdiť ako akademickú, nemajúcu základ v prejednávanom spore.
Vo veci bola aplikovaná vnútroštátna právna úprava a smernica Rady 93/13/EHS bola použitá iba akointerpretačné pravidlo, na dotvorenie výkladu právnej úpravy. Podľa čl. 169 ods. 4 ZFEÚ, právna úprava
nesmie byť voči spotrebiteľovi menej priaznivejšia ako príslušná smernica, teda musí byť práve k nemu
priaznivejšia, opak by bol v rozpore s európskym právom.

Druhou otázkou sa odvolateľ snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy
smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu
neodporuje uzatvorenie presne formulovanej alternatívnej - nevýhradnej rozhodcovskej doložky, ktorú
využíva vo všeobecných zmluvných dojednaniach oprávnený. Uvedená otázka však nie je z hľadiska
správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného súdu zásadná a prejednávaný spor

po stránke právnej nedeterminuje. Smernica Rady 93/13/EHS totiž v článku 3 uvádza, že zmluvná
podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery
spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku
škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu
považovať za nekalé. Logickým a gramatickým výkladom citovaného ustanovenia potom možno dôjsť
k záveru, že Smernica v jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré

podmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Základné predpoklady
pre posudzovanie zmluvných podmienok sú však upravené priamo v článku 3 tejto Smernice, ktorý bol
transponovaný do právneho poriadku Slovenskej republiky novelou Občianskeho zákonníka - zákonom
č. 150/2004 Z.z. a nachádza svoje vyjadrenie v znení § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z
uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ príslušný súd dospeje k záveru, že daná podmienka obsiahnutá

v spotrebiteľskej zmluve nebola so spotrebiteľom dohodnutá individuálne a zároveň spôsobí značnú
nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy ku škode spotrebiteľa,
bude ju považovať za neprijateľnú, a to bez ohľadu na to, či sa nachádza medzi výpočtom neprijateľných
zmluvných podmienok obsiahnutých v prílohe k tejto Smernici, resp. v exemplifikatívnom výpočte
neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Preto aj v

prípade, ak dojednanie rozhodcovskej doložky používanej oprávneným vo všeobecných podmienkach
by nebolo neprijateľnou zmluvnou podmienkou priamo podľa písm. q) ods. 1 prílohy Smernice,
nič to nemení na správnosti záveru exekučného súdu, že rozhodcovská doložka, ktorá nebola so
spotrebiteľom individuálne dohodnutá, spôsobí značnú nerovnováhu v neprospech práv spotrebiteľa,
a teda je neprijateľnou, spotrebiteľa nezaväzujúcou podmienkou tak, ako na to už odvolací súd

poukázal vo vyšších častiach tohto rozhodnutia. Preto aj druhá otázka formulovaná odvolateľom nie
je pre rozhodnutie prejednávaného sporu relevantnou, keď prejednávaný spor po stránke právnej
nepredurčuje. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo
výlučnejkompetenciivnútroštátnehosúdu,alezabezpečiťjednotnývýkladkomunitárnehopráva,kčomu
druhá otázka odvolateľa nesmeruje.

Treťou otázkou, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, je otázka, či je v
súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc
vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni
vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?

Súdny dvor EÚ už vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05)

a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) uviedol, že systém
ochrany zavedený Smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo
dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo
dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a

predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu
k samotným účastníkom zmluvy. Možnosť súdu skúmať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky
predstavuje prostriedok vhodný zároveň na dosiahnutie výsledku stanoveného v článku 6 Smernice,
teda zabránenie tomu, aby jednotlivý spotrebiteľ nebol viazaný nekalou podmienkou, a na prispenie k
splneniu cieľa stanoveného v jej článku 7, pretože takéto preskúmanie môže mať odradzujúci účinok

prispievajúci k ukončeniu používania nekalých podmienok v zmluvách uzavretých so spotrebiteľmi zo
strany predajcov alebo dodávateľov. Ďalej uviedol, že povaha a význam verejného záujmu, z ktorého
vychádza ochrana, ktorú Smernica zaisťuje spotrebiteľom, okrem toho odôvodňujú to, že vnútroštátny
súd má posudzovať ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, a tým vyrovnávať nerovnováhu, ktoráexistuje medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom. Ešte ďalej išiel Súdny dvor EÚ v judikáte
vo veci Pohotovosť (C-76/10), kde v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských
zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť (aj bez návrhu)

posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so
spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere
považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 Smernice a v prípade kladnej odpovede je úlohou
uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom
ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou. Už z citovaných judikátov Súdneho

dvora EÚ je zrejmé, že ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia
posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak posudzujúci súd
dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky
relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Uvedeným následkom v zmysle
práva Slovenskej republiky je zamietnutie žiadosti o vydanie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného
poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, obe spočívajúce v tom,

že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v danom exekučnom konaní vymôcť.

Na základe uvedeného možno dôjsť k záveru, že nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny
súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím
zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie potom nie je v
rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s

článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý
uskutočniť sám, na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, bez potreby
predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie
potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte
clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ.

Pretože odvolací súd nedospel k záveru, že v prejednávanom prípade existuje potreba obrátiť sa s
predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, návrh oprávneného na prerušenie
konania zamietol.

O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 3 a § 151 ods. 1
O. s. p. a povinnému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal napriek tomu, že v odvolacom konaní

bol úspešný, a to z dôvodu, že si náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil a ani mu žiadne nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.