Uznesenie ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, February 20, 2013

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1To/55/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8811010296
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Pirkovská
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8811010296.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Evy Pirkovskej a sudcov JUDr.
Evy Rešatkovej a JUDr. Vladimíra Monoka na verejnom zasadnutí konanom 20.02.2013 v trestnej veci
proti obžalovanému R. S. pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, 2 písm. b/ Tr. zák. o
odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou sp. zn. 12T 111/2011 zo dňa
28.03.2012 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. z a m i e t a odvolanie obžalovaného R. S..

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom uznal okresný súd obžalovaného R. S. vinným z prečinu ublíženia na zdraví
podľa § 157 ods. 1, 2 písm. b/ Tr. zák., v spojení s § 139 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. na tom skutkovom
základe, že

-dňa22.07.2009približnevčasemedzi13.30hod.až14.00hod.,keďsaobžalovanývracalzprechádzky
po obci L., v rodinnom dome v obci L., časť T. č. XXX, okr. U. W. M., z nedbanlivosti tak, že vchádzajúc
do uvedeného rodinného domu cúvajúc a ťahajúc po schodišti tohto rodinného domu detský kočiar, v
ktorom bola umiestnená mal. V. J., nar. XX.X.XXXX, táto mu najpravdepodobnejšie vypadla z kočiara
na oblasť horného schodu schodišťa alebo na drevenú zárubňu vchodových dverí rodinného domu a
následne došlo ku kotúľaniu mal. V. J. po schodoch, čím jej boli spôsobené zranenia a to vnútrolebečné

subdurálne krvácanie čelovo-spánkovej-temennej oblasti obojstranne, pohmoždenie mozgu v podobe
hemoragicko-kontúzneho ložiska, zlomenina lebečnej klenby vľavo, pohmoždenie s podkožným krvným
výronom v ľavej čelovej oblasti, pohmoždenie hlavy s podkožným krvným výronom v oblasti ľavej ušnice,
pohmoždenie ľavej bedrovej krajiny s dvoma lineárne a paralelne prebiehajúcimi podkožnými krvnými
výronmi, pohmoždenie brušnej steny vpredu vľavo od pupka a pod reberným oblúkom s podkožným
krvným výronom, pohmoždenie s malým podkožným výronom v ľavej sedacej krajine, pohmoždenie s

podkožným hematómom na vnútornej strane oboch predkolení s dobou liečenia v trvaní najmenej tri
mesiace s predpokladom vzniku trvalých následkov a ovplyvnenia psychomotorického vývoja dieťaťa
v negatívnom zmysle.

Za to mu podľa § 157 ods. 2 Tr. zák., § 42 ods. 1 Tr. zák. v spojení s § 38 ods. 4 Tr. zák. pri zistení
prevahy priťažujúcich okolností podľa § 37 písm. m/ Tr. zák. a neexistencii poľahčujúcich okolností podľa

§ 36 Tr. zák. uložil súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 2 rokov a 10 mesiacov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. obžalovaného pre výkon uloženého trestu zaradil do ústavu na výkon
trestu so stredným stupňom stráženia.

Podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. zrušil výrok o treste v rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou sp.

zn. 1T 101/2010 zo dňa 29.11.2010, ktorým bol obžalovanému podľa § 212 ods. 2 Tr. zák. uložený
trest odňatia slobody v trvaní štyroch mesiacov so zaradením do ústavu na výkon trestu so strednýmstupňom stráženia ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom
na zmenu, ku ktorej zrušením došlo, stratili podklad.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. uložil obžalovanému povinnosť nahradiť Všeobecnej zdravotnej poisťovni,
a.s. so sídlom v Bratislave, Mamateyova č. 17, IČO: 35937874, krajská pobočka Prešov, ul. Kúpeľná
5, sumu 5 756,94 eur.

Proti tomuto rozsudku podal ihneď po jeho vyhlásení a poučení o opravnom prostriedku, priamo

do zápisnice o hlavnom pojednávaní, obžalovaný odvolanie, ktoré následne sám aj prostredníctvom
svojho obhajcu odôvodnil. Obžalovaný v dôvodoch odvolania uvádza, že celé pojednávanie bolo
zmanipulované, rovnako tak, ako aj vyšetrovanie jeho prípadu, jemu sa stalo nešťastie vo vzťahu k
mal. V. a hoci mu je veľmi ľúto toho, čo sa stalo, nemôže za to, že je chorý, že má problémy so
srdcom a poškodený mozog a epilepsiu a odsúdený bol za jeho chorobu. Tvrdí, že znalec MUDr. T.
Y. na hlavnom pojednávaní vypovedal, že sa nič nestalo, to však nebolo zaprotokolované, rovnako tak

znalec MUDr. Y. povedal, že sa vec mohla stať tak, ako to on uvádzal, ale súd to nebral do úvahy,
ani to nezaprotokoloval, čo je zaujatosť voči jeho osobe. Obhajca obžalovaného v dôvodoch odvolania
dopĺňa, že prvostupňový súd nesprávne vyhodnotil existenciu zavinenia, keďže obžalovaný nekonal z
nedbanlivosti, keď došlo k prevráteniu kočíka s maloletou. Súdu vysvetľoval svoj zlý zdravotný stav a
predložil mu aj listinné dôkazy, z ktorých tento zlý zdravotný stav vyplýva. Skutočne trpí na epilepsiu

a v čase stíhaného skutku mal epileptický záchvat, čo nebolo nijako dokazovaním spochybnené. Toto
bola hlavná príčina, pre ktorú stratil rovnováhu a spadol. Súd prvého stupňa v tejto súvislosti uvádza, že
neskoro túto okolnosť spomenul, že sa o nej nevyjadroval už skoršie v priebehu trestného stíhania. On
má však právo vypovedať kedykoľvek a nemožno na jeho škodu, teda v jeho neprospech vyhodnocovať
to, že nejakú okolnosť spomenul neskoršie. Súd prvého stupňa však práve takto postupoval a vytvára si

záverotom,žetomutojehotvrdeniuneverílenpreto,žetonespomenulprisvojichprvýchvýsluchoch,ale
až na hlavnom pojednávaní. V jeho neprospech vyhodnocuje tie skutočnosti, ktorými môže a aj mala byť
preukázaná jeho nevina. Hlavné však je, že nebolo v celom trestnom konaní dokázané jeho zavinenie.
Jeho zavinenie súd odôvodňuje ustanovením § 16 ods. 1 písm. a/ Tr. zák. Podľa uvedeného ustanovenia
jetrestnýčinspáchanýznedbanlivosti,akpáchateľvedel,žemôžespôsobomuvedenýmvtomtozákone

porušiť alebo ohroziť záujem chránený týmto zákonom, ale bez primeraných dôvodov sa spolieha, že
takéto porušenie alebo ohrozenie nespôsobí. V tomto smere dospel súd prvého stupňa k nesprávnym
záverom. On takýmto spôsobom vchádzal s maloletými deťmi do domu mnohokrát a opakovane aj
pred týmto dňom, keď došlo k nehode. Práve opakované používanie tohto spôsobu vchádzania do
domu takýmto spôsobom (teda že cúval po schodoch a kočiar postupne ťahal rukami pomaly po jednom

schode za sebou) ho utvrdil v presvedčení a vedomí, že toto je bezpečný spôsob, ako sa dostať naraz
s dieťaťom aj s kočiarom do domu. To znamená, že nevedel, že môže spôsobom uvedeným v trestnom
zákoneporušiťaleboohroziťchránenýzáujem,atedanevedel,žemôžetaktoohroziťzdraviemaloletého
dieťaťa v kočiari. On sa staral nielen o mal. V., ale aj o jej brata, pritom nemal žiadne opatrovateľské
vzdelanie, ani iné školenie, všetko, čo vedel, nadobudol vlastnou zásluhou a praxou s týmito dvoma

deťmi. Nebol povinný sa o tieto deti starať, nič za to nezískaval, nepoberal žiadne príspevky, ani nijako
inak mu dobrovoľná starostlivosť o nich nebola vynahradzovaná. Ak by sa podľa názoru odvolateľa na
súdený prípad pozeralo tak, ako to nesprávne urobil súd prvého stupňa, že mohol vedieť, že sa môže
niečo stať, že mu kočiar vypadne, alebo sa potkne na schodoch, tak potom takéto úvahy končia v tej
rovine, že vždy sa človeku môže niečo zlé a neočakávané prihodiť, teda vždy môže dôjsť k tomu, že

sa spôsobom uvedeným v Trestnom zákone môže porušiť alebo ohroziť záujem chránený Trestným
zákonom.Lenžeontakútovedomosť,anilennepriamunemal,pretožestarostlivosťomaloletúvykonával
presne tak isto, ako sa to sám naučil, ako to vždy robil a nepočínal si v tomto prípade nijako výnimočne
neopatrne ani neojedinele a riskantne. Navrhol preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec
vrátil súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie, resp. obžalovaný sám naviac ešte, aby

ho prípadne krajský súd spod obžaloby oslobodil.

Na základe podaného odvolania preskúmal krajský súd napadnutý rozsudok v intenciách § 317 ods. 1
Tr. por., podľa ktorého ak odvolací súd nezamietne odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší rozsudok
podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým

odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom na chyby,
ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa §
371 ods. 1 Tr. por. a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je možné považovať za dôvodné.V konaní pred súdom prvého stupňa boli podľa názoru krajského súdu v predmetnej veci vykonané
dôkazy v takom rozsahu, ako to vyžaduje ust. § 2 ods. 10 Tr. por., bolo teda postupované tak, aby
bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti a to v rozsahu nevyhnutnom na

rozhodnutie. Vykonané dôkazy prvostupňový súd vyhodnotil spôsobom uvedeným v § 2 ods. 12 Tr. por.
a takýmto postupom dospel k správnym skutkovým aj právnym záverom.

V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd naozaj podrobne rozviedol, ktoré konkrétne dôkazy
vo veci vykonal, aké skutočnosti z jednotlivo vykonaných dôkazov vyplývali, ktoré skutočnosti mal za

preukázané, o ktoré konkrétne dôkazy oprel svoje skutkové zistenia, akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov spravoval, prečo obrane a jeho tvrdeniam neuveril. Dôvody napadnutého rozhodnutia považuje
krajský súd za vecne správne, jeho závery za logické, a preto v podrobnostiach na odôvodnenie
rozsudku aj poukazuje.

Len vzhľadom na obranu obžalovaného a jeho odvolacie námietky považuje krajský súd za potrebné

zvýrazniť, že aj podľa jeho názoru bolo v tomto prípade preukázané, že skutok, ktorý bol obžalovanému
kladený za vinu sa stal, že tento skutok obžalovaný spáchal a je v tomto konaní vo vzťahu k
spôsobenému následku preukázané aj jeho zavinenie.

Napokon, i vo vzťahu k tvrdeniam obžalovaného, ktorými popisuje okolnosti, za ktorých sa mal skutok

stať, je potrebné uviesť, že v jeho výpovediach sú v tomto smere rozpory. Aj keď v podstate zhodne
vypovedal o tom, že v čase, keď sa s mal. V. vracal z prechádzky a vchádzal do domu, išiel tak, že
cúval po schodoch, ťahajúc kočiar za sebou, pričom v dôsledku jeho pádu došlo k prevráteniu kočiara,
na hlavnom pojednávaní, na rozdiel od výpovedí v prípravnom konaní, príčinu svojho pádu popisuje
ináč. Kým v prípravnom konaní tvrdil, že počas cúvania pätou pravej nohy zakopol o drevený prah dverí,

následkom čoho začal padať smerom do vnútra domu, pritom stále pravou rukou držal rukoväť kočiara,
ktorého zadné kolesá už boli na výškovej úrovni dverí a predné o jeden schod nižšie, takže v dôsledku
jeho pádu sa kočiar vyvrátil do pravej strany a keď sa zdvihol a prišiel k dieťaťu, zistil, že po prevrátení
kočiara zostalo do pol pása v kočiari a jeho horná polovica bola vyklonená z kočiara vonku, na hlavnom
pojednávaní tvrdil, že sa potkol preto, lebo mu prišlo zle, nevie, či mal srdcový alebo epileptický záchvat.

Skutočnosť, že mu malo prísť zle, preukazoval tvrdením, že už keď sa prechádzal, cítil, že mu je zle, na
zastávke sa mali nachádzať lesníci, ktorí mu aj mali povedať, či mu majú zavolať sanitku.

Vo vzťahu k tomuto tvrdeniu obžalovaného je potrebné poukázať jednak na rozpor s výpoveďou v
prípravnom konaní, keď tvrdil, že počas doby, keď bol na prechádzke, videl na zastávke nejakých ľudí,

pri nikom sa však nepristavoval, ani s nikým nehovoril, ako aj na výpoveď svedka L., ktorý pracuje ako
lesník, ktorý pri výsluchu v konaní pred súdom popisoval udalosť, keď obžalovaný raz (podľa svedka to
mohlobyťvlete2010,tedaevidentneužpospáchanískutku)došieldobudovylesnejsprávystým,žemu
je zle, že má infarkt. Svedok teda nepotvrdzuje to, čo obžalovaný vypovedal, že sa stretol s obžalovaným
na zastávke a že sa mu mal on resp. niekto iný z prítomných ponúknuť, že mu zavolá sanitku.

Obranu obžalovaného v tom smere, že príčinou jeho pádu mala byť náhla nevoľnosť napokon vo svojich
prvotných výpovediach nepotvrdzuje ani svedkyňa E. I., ktorá uvádzala, že potom, čo sa vrátila domov,
našla V. ležať na posteli v spálni, počula ju, ako stoná od bolesti a keď sa obžalovaného pýtala, čo sa
stalo, povedal jej, že nič a odišiel z domu. Až keď sa vrátila z nemocnice, prišiel večer a na jej otázku,

čo sa vlastne stalo, jej povedal, že V. mu vypadla z kočiara. Až na hlavnom pojednávaní aj svedkyňa,
rovnako ako obžalovaný, uvádzala, že, a to dokonca hneď potom, čo došla domov a našla V. na posteli
ako jojkala, jej mal povedať, že mu vypadla z kočiara, že kočiar ťahal hore schodmi, že sa potkol a V.
mu vypadla z kočiara na betón. Spomínal, že sa to stalo, keď vchádzal na prvý schod a v čase, keď tam
bola záchranná služba, jej povedal, že vtedy, keď ťahal kočiar, mu prišlo zle.

Vo vzťahu ku tvrdeniam obžalovaného, že už pred skutkom sa liečil na epilepsiu a mával epileptické
záchvaty je potrebné poukázať jednak na znalecký posudok znalkyne z odboru psychológie, ktorá v
ňom uvádza, že obžalovaný aj v dobe vyšetrenia spomínal epilepsiu, avšak v zdravotných záznamoch
táto epilepsia, podľa vyjadrenia znalkyne, nie je potvrdená. Naviac zo znaleckého posudku z odboru

psychiatrie takisto vyplýva, že pri osobnej anamnéze obžalovaný uvádzal, že sa od 18-tich rokov lieči na
epilepsiu a že bol 2x hospitalizovaný vo väzenskej psychiatrii v M., avšak dopytom na túto nemocnicu
sa uvedená skutočnosti nepotvrdila.Aj keby bola pravda, že obžalovaný mával epileptické záchvaty, prípadne, že sa na epilepsiu liečil, je
vo vzťahu k zavineniu obžalovaného potrebné poukázať na znalecký posudok z odboru psychiatrie a
výpoveďznalcaMUDr.V.Y.nahlavnompojednávaní.Zvýpovedeznalcavyplýva,žeajkeďsaaniznalec

psychiater, ani znalec neurológ nemôže vyjadriť, či u obžalovaného v konkrétnom čase došlo k prípadnej
náhlej strate vedomia, zdravotná dokumentácia na určenie, že v danom okamihu u obžalovaného
malo dôjsť k epileptickému záchvatu, nedáva indície. Znalci, vychádzajúc z tvrdení obžalovaného,
nepreukázali syndróm závislosti od alkoholu, u obžalovaného konštatovali iba abúzus alkoholu, teda
občasné škodlivé nadužívanie alkoholických nápojov. Vzhľadom na anamnézu obžalovaného, jeho

konzumáciualkoholu,bysaunehosem-tammohlivyskytnúťepileptickézáchvaty,keďžeprinadmernom
požívaní alkoholických nápojov sú u alkoholikov epileptické záchvaty časté, ide o tzv. sekundárnu
epilepsiu, avšak v prípade epileptického záchvatu pred stratou vedomia je obdobie aura, kedy môže
byť pacient nepokojný, môže pocítiť úzkosť, bolesti hlavy, jedinci, ktorí majú základy tušia, že dostanú
epileptický záchvat, aj keď k strate vedomia dôjde náhle. V tomto období, až po stratu vedomia, sú
schopní vnímať a zapamätať si a reprodukovať prežívané udalosti, v období tzv. aury si jedinec pamätá

jednotlivé udalosti, ale vnímanie môže byť skreslené a v období po epileptickom záchvate sú určitú dobu
čiastočne zmätení, dezorientovaní, bolí ich hlava a jedinec, ktorý utrpel epileptický záchvat si obdobie
tesne pred záchvatom a obdobie po záchvate nepamätá, nepamätá si udalosti a väčšinou si priebeh
udalosti len vymýšľa.

I uvedené vyvracia obranu obžalovaného, keďže obžalovaný popisoval celý priebeh udalostí, ku ktorým
malo dôjsť v čase spáchania skutku, a to už od svojej prvotnej výpovede v prípravnom konaní, čo je v
rozpore so znalcom popísanými príznakmi a prejavmi sprevádzanými epileptický záchvat.

Naviackrajskýsúdpodotýka,žeajkebymalobžalovanýepileptickýzáchvatdostať,jezvýpovedeznalca

zrejmé, že osoba, ktorá sa na epilepsiu lieči, vie posúdiť, že k epileptickému záchvatu dôjde, takže
pokiaľ príznaky, ktoré predchádzali epileptickému záchvatu mal obžalovaný pociťovať, o to viac nemal
za takejto situácie ani za situácie, keď ako tvrdil, že už počas prechádzky mu bolo zle, ísť spôsobom,
akým s kočiarom, v ktorom mal maloleté dieťa, do domu vchádzal, pretože mal a mohol predpokladať,
že za takejto situácie by mu v ktorúkoľvek chvíľu mohlo prísť zle, mohol by sa potknúť a dieťa z kočiara

by takto mohlo vypadnúť, čiže pokiaľ tak konal, vystavoval ho nebezpečenstvu a neobstojí jeho tvrdenie,
že tak robil preto, že takto s dieťaťom chodil do domu vždy.

Teda bez ohľadu na situáciu, či v tom konkrétnom čase mal mať obžalovaný nejaký zdravotný problém,
alebo nie, spôsob, akým vchádzal s maloletou V. v kočiari do domu, je potrebné považovať za spôsob, pri

ktorom mohlo vzniknúť práve také nebezpečenstvo potknutia a pádu, k akému došlo aj v danom prípade,
a to mal a mohol obžalovaný predpokladať, naviac, keď cúvajúc hore schodmi a ťahajúc za sebou kočiar,
išielvšľapkách.Vtejtosúvislostipovažujekrajskýsúdzapotrebnépoukázaťeštenajednuskutočnosť,a
toujefakt,žeobžalovanýbolnanebezpečenstvo,ktorémôžeztakéhotospôsobuvchádzaniasdieťaťom
do domu vzniknúť, aj výslovne upozornený. Z výpovede svedkyne E. I. na hlavnom pojednávaní totiž

vyplýva, že ona nikdy neťahala kočiar do domu preto, lebo sa bála, že sa niečo stane, ako v tomto
prípade a pred odchodom z domu stále obžalovanému povedala, že v prípade, keď bude na prechádzke,
nech kočiar nechá dole, vyberie malú z kočiara a odnesie ju domov.

Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti preto aj podľa názoru krajského súdu, napriek obrane

obžalovaného a jeho odvolacím námietkam, prvostupňový súd ustáli zavinenie obžalovaného správne.

Náležitým spôsobom bol preukázaný aj následok, ktorý konaním obžalova-ného nastal, teda zranenia,
ktoré maloletá V. utrpela, ako aj mechanizmus vzniku týchto poranení. Celý rozsah zranení, ktoré
utrpela maloletá poškodená, je zrejmý zo znaleckého posudku znalca z odboru zdravotníctva

MUDr. T. Y.. Z uvedeného posudku plynie, že maloletá V. J. utrpela vnútrolebečné subdurálne
krvácanie čelovo-spánkovo-temennej oblasti obojstranne, pohmoždenie mozgu v podobe hemoragicko-
kontúzneho ložiska, zlomeninu lebečnej klenby vľavo, pohmoždenie s podkožným krvným výronom
v ľavej čelovej oblasti, pohmoždenie hlavy s podkožným krvným výronom v oblasti ľavej ušnice,
pohmoždenie ľavej bedrovej krajiny s dvoma lineárne a paralelne prebiehajúcimi podkožnými krvnými

výronmi, pohmoždenie brušnej steny vpredu vľavo od pupka a pod reberným oblúkom s podkožným
krvným výronom, pohmoždenie s malým podkožným výronom v ľavej sedacej krajine, pohmoždenie s
podkožným hematómom na vnútornej strane oboch predkolení.Pokiaľ ide o mechanizmus vzniku uvedených poranení, z posudku je zrejmé, že poranenia hlavy boli
spôsobené kontaktom ľavej čelovej krajiny a oblasti ušnice s tupým a plochým predmetom pomerne
silnej intenzity a mohol to byť pád na tvrdý plochý podklad, ale aj úder päsťou. Poranenia v bedrovej

krajine boli spôsobené tlakom hranatého a neostrého predmetu, ktorý pôsobil kolmo na os tela (mohlo ísť
aj o predmet trúbkovitého tvaru) a týmto tlakom mohol byť aj pád na hranu betónového schodu, musel by
všakbyťopakovaný,načonasvedčujúdvaparalelneprebiehajúcehematómy.Poraneniavľavejsedacej
krajine a na oboch predkoleniach vznikli pôsobením tupého predmetu slabej intenzity a podľa znalca v
sedacej krajine to bolo najskôr dopadom miernej intenzity na plochý predmet a na predkoleniach mohli

vzniknúť aj ich vzájomným nárazom. Vznik celého komplexu poranení dejom, ktorý uvádzal obžalovaný
aktorýukazovalprirekonštrukcii,jepodľaznalcaúplnevylúčený.Najpravdepodobnejšímmechanizmom
vzniku poranení bol pád dieťaťa z kočiara alebo rúk na oblasť horného schodu alebo drevenú zárubňu
a následné kotúľanie dieťaťa po schodoch. Priemerná doba liečenia pri uvedených poraneniach je
najmenej 3 mesiace a vzhľadom na rozsah a charakter poranení sa predpokladá aj vznik trvalých
následkov, avšak vzhľadom na to, že dieťa bolo aj pred úrazom dispenzarizované pre možný vývoj

vnútrolebečnej poruchy, rozoznať, čo je dôsledok úrazu a čo vývoja, bude možné až po určitom časovom
odstupe, poprípade aj viac rokov.

Vyššie uvedené poranenia tak, ako to správne ustálil aj súd prvého stupňa, sú nepochybne vážnou, dlhý
čas trvajúcou poruchou zdravia a je preto nutné považovať ich za ťažkú ujmu na zdraví v zmysle ust.

§ 123 ods. 3 písm. i), ods. 4 Tr. zák.

Vzhľadom na to, že túto ťažkú ujmu na zdraví spôsobil obžalovaný z nedbanlivosti a na chránenej osobe
(ktorým dieťa vo veku 3 mesiacov v zmysle ust. § 139 ods. 1 písm. a/ a § 127 ods. 1 Tr. zák. je), správne
prvostupňový súd konanie obžalovaného kvalifikoval ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods.

1,2 písm. b/ Tr. zák., v spojení s § 139 ods. 1 písm. a/ Tr. zák.

Žiadne pochybenia nezistil krajský súd ani pri rozhodovaní okresného súdu o druhu a výmere
ukladaného trestu. Aj tento výrok okresný súd v dôvodoch svojho rozhodnutia náležitým spôsobom
odôvodnil, uviedol, na ktoré skutočnosti pri rozhodovaní o druhu a výmere trestu prihliadal. Je zrejmé, že

pri určovaní druhu trestu a jeho výmery vychádzal zo zásad ukladania trestov, najmä zásad uvedených
v § 34 ods. 4 Tr. zák., podľa ktorého pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä
na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce
okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. V prvom rade je nutné uviesť,
že okresný súd správne ustálil, že v danom prípade je potrebné obžalovanému ukladať súhrnný trest

odňatia slobody, keďže skutok, pre ktorý bol v danom prípade uznaný za vinného, spáchal skôr, než bol
v jeho inej veci, konkrétne vo veci vedenej na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp. zn. 1T 101/10
dňa 29.11.2010 vyhlásený rozsudok, ktorým bol uznaný vinným pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 2
písm. e/ Tr. zák., za ktorý mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 4 mesiacov.

Rovnako ako okresný súd ani krajský súd v danom prípade na strane obžalovaného nezistil žiadne
poľahčujúce okolnosti a ako priťažujúcu okolnosť je potrebné mu pričítať okolnosť uvedenú v § 37 písm.
m/ Tr. zák., teda okolnosť, že už bol za trestný čin odsúdený (mimo spomínaného odsúdenia, ku ktorému
sa ukladá súhrnný trest, má obžalovaný totiž v odpise z registra trestov od r. 1979 do r. 2007 ďalších 14
záznamovprerôznutrestnúčinnosťnásilnejajmajetkovejpovahyaažnajednuvýnimkumuvovšetkých

prípadoch boli ukladané nepodmienečné tresty odňatia slobody, a to aj tresty dlhodobejšie). Vzhľadom
na prevahu priťažujúcich okolností okresný súd správne v súlade s ust. § 38 ods. 4 Tr. zák. upravoval
dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby (ktorá je v osobitnej časti Trestného zákona určená
vo výmere od 1 roka do 5 rokov) o ?, a to postupom uvedeným v § 38 ods. 8 Tr. zák., teda výpočtom
z rozdielu medzi dolnou a hornou hranicou trestnej sadzby a takto správne ustálil, že trest, ktorý je

potrebné obžalovanému ukladať, je nutné ukladať mu v rámci upravenej trestnej sadzby vo výmere od
2 rokov a 4 mesiacov do 5 rokov.

Vzhľadom na osobu obžalovaného, ale najmä vzhľadom na závažnosť spôsobeného následku, nie je
možné trest, ktorý prvostupňový súd obžalovanému uložil v trvaní 2 rokov a 10 mesiacov, teda blízko

dolnej hranice upravenej trestnej sadzby, rozhodne považovať za trest neprimerane prísny.

Výrok, ktorým okresný súd obžalovaného v zmysle ust. § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. pre výkon uloženého
trestu zaradil do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia, je takisto v súlade so zákonom,keďže obžalovaný v posledných 10-tich rokoch pred spáchaním trestného činu bol vo výkone trestu
odňatia slobody, uloženého mu za úmyselný trestný čin.

Takisto správnym a zákonu zodpovedajúcim je výrok, ktorým okresný súd podľa § 42 ods. 2 Tr. zák. zrušil
výrok o treste v rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou, sp. zn. 1T 101/2010 zo dňa 29.11.2010,
ktorým mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 4 mesiacov pre trestný čin krádeže podľa §
212 ods. 2 písm. e/ Tr. zák., ako aj všetky ďalšie rozhodnutia na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak
vzhľadom na zmenu, ku ktorej zrušením došlo, stratili podklad.

Pochybenie nezistil napokon krajský súd ani vo výroku o náhrade škody a z uvedených dôvodov preto
odvolanie obžalovaného v zmysle ust. § 319 Tr. por. ako nedôvodné zamietol.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je
prípustný.