Rozsudok ,
Zmeňujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, September 2, 2015

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 10CoP/11/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2113234609
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 09. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlatica Javorová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2015:2113234609.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a sudcov Mgr.

DušanaČimaaJUDr.DašiKontríkovej,vovecistarostlivostiomaloletého:R.R.,narodenýXX.H.XXXX,
bytom u matky a zast. kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Piešťany, pracovisko
Hlohovec,matky:J.R.,nar.XX.E.XXXX,bytomF.XX,zastúpenejsplnomocnencom:Mgr.H.V.,nar.XX.
E. XXXX, bytom Z., P. XXX/XX, a otca: G. V., nar. XX. O. XXXX, bytom Y., J. X/A, o zvýšenie výživného,
o odvolaní otca proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 25. februára 2015 č. k. 13P/90/2013-161 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej m e n í tak, že

- schvaľuje rodičovskú dohodu, na základe ktorej sa otec zaväzuje počnúc 18. decembrom 2013 platiť
maloletému zvýšené výživné v sume 130 eur mesačne a už zročné výživné za obdobie od 18. decembra

2013 do 31. augusta 2015 v sume 240 eur v splátkach po 10 eur mesačne spolu s bežným výživným
počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že omeškanie so splnením čo
i len jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia

- a časťou dohody o bežnom výživnom sa mení rozsudok Okresného súdu Trnava z 24. októbra 2007
č. k. 26P/23/2007-43 v časti výšky výživného.

V časti trov konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa r u š í .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa I. s účinnosťou od 18.12.2013 zvýšil vyživovaciu povinnosť
otca pre maloletého R. zo sumy 82,99 eur (2.500 Sk) mesačne na sumu 150 eur mesačne, ktoré výživné
je otec povinný platiť vždy do 15. dňa toho ktorého mesiaca vopred k rukám matky; II. Nedoplatok otca

na zročnom výživnom za obdobie od 18.12.2013 do 28.02.2015 v sume 968,40 eur otcovi povolil zaplatiť
v mesačných splátkach po 27 eur spolu s bežným výživným pod hrozbou straty výhody splátok; III.
tým sa zmenil rozsudok OS Trnava č. k. 26P/23/2007-43 zo dňa 24.10.2007 v časti výšky výživného
otca na maloletého R., IV. nakoniec vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov
konania (išlo inak v poradí už o druhý rozsudok v prejednávanej veci, keď prvý rozsudok súdu prvého
stupňa z 18.2.2014 č. k. 13P/90/2013-78 bol uznesením Krajského súdu v Trnave z 27.11.2014 č. k.
10CoP/21/2014-97 v napadnutej časti bežného i zročného výživného zrušený a vec bola v rozsahu

zrušenia vrátená súdu prvého stupňa na ďalšie konanie). Takéto rozhodnutie odôvodnil (pokiaľ šlo o
vec samu) právne ust. § 62 ods. 1, 2, 4 a 5, § 75 ods. 1, § 77 ods. 1, § 78 ods. 1 a 3 Zákona o rodine
(zákona č. 36/2005 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení) a § 160 ods. 1 a § 163 ods. 1 a 2 O. s.
p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), vecne potomzáverom o nástupe zmeny pomerov na strane všetkých tu posudzovaných osôb (oproti času skoršieho
rozhodovania rozsudkom Okresného súdu Trnava z 24. októbra 2007 č. k. 26P/23/2007-43) a to najmä
vzrastom veku maloletého (o 7 rokov), jeho potrieb (s príkladmým výpočtom) i príjmov matky (zo 166,60

eur na sumu 272,60 eur mesačne v roku 2013 a sumu 285 eur mesačne v roku 2015) a otca (zo sumy
529,61 eur na sumu 604,69 eur mesačne v roku 2013 a sumu 630,28 eur mesačne v roku 2015), z
ktorého dôvodu považoval návrh matky na zvýšenie výživného na maloletého za dôvodný a prihliadajúc
predovšetkým na odôvodnené zvýšené potreby maloletého, za primerané k aktuálnym a majetkovým
pomerom otca, so zohľadnením podielu vyživovacej povinnosti matky, považoval zvýšenie výživného

z doterajšej sumy 82,99 eur mesačne na sumu 150 eur mesačne od podania návrhu, vychádzajúc
z rozhodovacej praxe určovania výživného v rozmedzí 20-25% priemerného čistého príjmu výživou
povinného rodiča a určiac výživné v najvyššej prípustnej odôvodnenej výške. Mal za to, že takto zvýšené
výživné bude slúžiť na pokrytie pravidelných odôvodnených mesačných potrieb maloletého a nebolo
určené v takej sume, aby z neho mohli byť tvorené aj prípadné úspory. Zročné výživné za obdobie od
18.12.2013 do 28.2.2015 určil sumou 968,40 eur a na jeho zaplatenie otcovi povolil mesačné splátky po

27 eur, pri riadnom plnení ktorých by bol nedoplatok na výživnom uhradený do 3 rokov. Rozhodnutie o
trovách konania potom odôvodnil výlučne prevzatím ust. § 146 ods. 1 písm. a/ O. s. p. do odôvodnenia
rozsudku.

Proti takémuto rozsudku podal včas odvolanie otec maloletého s návrhom na jeho zmenu zvýšením
výživného odo dňa podania návrhu na zvýšenie výživného (18.12.2013) do 31. augusta 2014 na sumu

110 eur mesačne a od 1. septembra 2014 naďalej na sumu 120 eur mesačne s tým, že 100 eur bude
platených k rukám matky a 20 eur na sporiaci účet maloletého, ktorý maloletému matka na tento účel
založí. Dôvodil predovšetkým tým, že poukaz súdu prvého stupňa na rozhodovaciu prax, podľa ktorej
sa určuje výživné v rozmedzí 20 - 25 % z príjmu rodiča, nemôže obstáť, keďže z rozhodnutí súdov
prvéhostupňa(tvoriacichprílohuodvolania)možnovyvodiť,ževdrvivejväčšineprípadovtentoschvaľuje

dohodu rodičov o výške výživného a pre prípad, že sa títo nedohodnú, výživné určuje tak, že výnimočne
presahuje sumu 100 až 120 eur mesačne aj u detí, ktoré už navštevujú strednú školu a ak ju presahuje
takvprípadochzvýšenýchpotriebdieťaťanapr.zdôvodujehonepriaznivéhozdravotnéhostavu.Určenie
výživného je tak individuálne a nemožno ho zovšeobecniť na percentuálne rozpätie. Podľa názoru
odvolateľa potrebám maloletého na prvom stupni základnej školy zodpovedalo výživné 110 eur mesačne

a od 1. septembra 2014, kedy maloletý nastúpil na druhý stupeň výživné vo výške 120 eur mesačne, keď
priemerný mesačný príjem otca za obdobie 1/2013-1/2015 predstavuje 618,23 eur, z ktorého po odrátaní
výdavkov vrátane výživného otcovi zostane len suma 163,31 eur, predstavujúca mesačné výdavky
na jeho stravu. Súdom prvého stupňa určené výživné nezodpovedá jednak odôvodneným potrebám
maloletého (ktorého potreby od ostatného rozhodovania o výživnom nemohli narásť o 140% ani o

80%, keď suma výživného matkou požadovaná aj suma súdom určená prevyšujú oprávnené potreby
maloletého na stravu, ošatenie, školskú dochádzku a podobne) ako ani možnostiam otca. Záverom
poukázal na to, že okresný súd nezohľadnil ním v priebehu konania už zaplatené zročné výživné vo
výške 164,70 eur a teda nedoplatok mal byť správne vyčíslený sumou 803,70 eur.

K odvolaniu otca sa vyjadrila matka maloletého, ktorá navrhla rozhodnutie súdu prvého stupňa ako

vecne správne a dostatočne argumentačne podložené potvrdiť. Odvolacie námietky otca považovala
za neopodstatnené a účelové, keď výživné v súdom určenej výške zodpovedá jeho finančným
možnostiam ako i potrebám maloletého, na ktorého sa náklady od poslednej úpravy jednoznačne
zvýšili. Niektoré z položiek výdavkov otca sú pritom charakteru nemajúceho prednosť pred výživným
na maloleté dieťa a otec sa takto len snaží navodiť dojem nedostatku finančných prostriedkov.

Matka maloletého je poberateľkou invalidného dôchodku, ktorý je jej jediným príjmom. Za nesprávne
považovala matka aj poukazovanie v odvolaní na iné rozhodnutia okresného súdu, ktoré sú jednak
prejavom konsenzu rodičov ako aj výsledkom individuálneho skúmania pomerov, ktoré nemožno z toho
dôvodu generalizovať. Zriadenie účtu v prospech maloletého je tiež neopodstatnené, keďže súdom
určená výška výživného zohľadňuje aktuálne reálne potreby maloletého, pri ktorých nie je priestor na

vytváranie úspor. Matka maloletého zároveň požadovala náhradu trov odvolacieho konania, ktoré aj
vyčíslila.

Kolízny opatrovník maloletého odvolací návrh nepodal.Na to ešte pred otvorením pojednávania na odvolacom súde 2.9.2015 obaja rodičia (matka v zastúpení
splnomocnencom) vyhlásili, že dospeli k rodičovskej dohode, týkajúcej sa otázky urobenej aj predmetom
odvolacieho konania odvolaním otca a to tak, že v zmysle takejto dohody dôjde k zvýšeniu výživného

na maloletého na sumu 130 eur mesačne od začatia konania v tejto veci (od 18. decembra 2013) a
k tomu zodpovedajúcej zmene skoršieho rozsudku v časti výšky bežného výživného, ďalej sa dohodli,
že zročné výživné za obdobie od 18. decembra 2013 do 31. augusta 2015 v sume 240 eur otec
zaplatí v splátkach po 10 eur mesačne spolu s bežným výživným počnúc mesiacom nasledujúcim po
právoplatnosti rozsudku schvaľujúceho rodičovskú dohodu s tým, že omeškanie so splnením čo i len

jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia. Takúto dohodu potom navrhli odvolaciemu súdu
aj schváliť.

Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 2 písm. a/ a b/ O. s. p. vec v medziach odvolania, v časti
výživného (bežného i zročného) bez viazanosti odvolacími návrhmi účastníkov (pretože konanie vo veci
starostlivosti súdu o maloleté dieťa je jedným z konaní, ktoré možno začať i bez návrhu) a aj na takomto
rozhodnutí závislé rozhodnutie o trovách konania a to podľa § 214 ods. l, § 211 ods. 2 a § 101 ods.

2 O. s. p. na pojednávaní v neprítomnosti zástupcu opatrovníka a osobnej neprítomnosti matky, ktorí
sa na pojednávanie napriek riadne doručenému predvolaniu nedostavili, svoju neúčasť obaja riadne
ospravedlnili, obaja súhlasili s prejednaním veci v ich neprítomnosti a s prihliadnutím k tomu, čo bude
uvedené ďalej, dospel k záveru, že rozsudok je nevyhnutné sčasti zmeniť (vo vzťahu k veci samej) a
sčasti ho potom zrušiť (to v prípade rozhodovania ním o trovách konania).

Na pojednávaní odvolacieho súdu totiž po tom, čo otec zotrval na svojom odvolaní a matka
prostredníctvom splnomocnenca na návrhu na začatie konania (takže tu boli splnené podmienky pre
vykonanie odvolacieho konania vo veci samej - rozumej o samotnej podstate problému, pri ktorom
rodičia v konaní na prvom stupni a ani neskôr až do ostatného pojednávania odvolacieho súdu neboli
schopní dospieť k dohode) rodičia maloletého predsa len dospeli k dohode o otázkach predtým medzi

nimi sporných (o zvýšení výživného na maloletého aj o výške zročného výživného) a v nadväznosti na
uzavretie takejto dohody odvolaciemu súdu navrhli, aby ich dohodu schválil a tým zmenil i napádaný
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

Podľa § 24 ods. 1 Zákona o rodine v rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého
dieťaťa, súd upraví výkon ich rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode,

najmä určí, komu maloleté dieťa zverí do osobnej starostlivosti, kto ho bude zastupovať a spravovať jeho
majetok. Súčasne určí, ako má rodič, ktorému nebolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti,
prispievať na jeho výživu, alebo schváli dohodu rodičov o výške výživného.

Podľa § 24 ods. 3 Zákona o rodine, rozhodnutie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností možno
nahradiť dohodou rodičov. Dohoda musí byť schválená súdom, inak je nevykonateľná.

Podľa § 24 ods. 4 Zákona o rodine, súd pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností
alebo pri schvaľovaní dohody rodičov rešpektuje právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu
k obidvom rodičom a vždy prihliadne na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby,
vývinové potreby, stabilitu budúceho výchovného prostredia a ku schopnosti rodiča dohodnúť sa na
výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom. Súd dbá, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na

výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov a aby bolo rešpektované právo dieťaťa na udržovanie
pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvomi rodičmi.

Podľa § 26 Zákona o rodine, ak sa zmenia pomery, súd môže aj bez návrhu zmeniť rozhodnutie o výkone
rodičovských práv a povinností alebo dohodu o výkone rodičovských práv a povinností.

Podľa § 36 ods. 1 Zákona o rodine, rodičia maloletého dieťaťa, ktorí spolu nežijú, môžu sa kedykoľvek

dohodnúť o úprave výkonu ich rodičovských práv a povinností. Ak sa nedohodnú, súd môže aj beznávrhu upraviť výkon ich rodičovských práv a povinností, najmä určí, ktorému z rodičov zverí maloleté
dieťa do osobnej starostlivosti. Ustanovenia § 24, § 25 a 26 sa použijú primerane.

Podľa § 65 ods. 1 Zákona o rodine, ak rodičia maloletého dieťaťa spolu nežijú, súd upraví rozsah ich

vyživovacej povinnosti alebo schváli ich dohodu o výške výživného.

Podľa§78ods.1Zákonaorodine,dohodyasúdnerozhodnutiaovýživnommožnozmeniť,aksazmenia
pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh.

Vychádzajúc z ustanovení citovaných zhora je alternatívou ku každému autoritatívnemu rozhodnutiu
súdu o ktoromkoľvek z rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu dohoda rodičov a to bez
ohľadu na to, či predmetom konania začatého na návrh niektorého z jeho účastníkov alebo i bez návrhu

samotným súdom (z tzv. úradnej povinnosti súdu, v tejto súv. por. i § 81 O. s. p.) sú rodičovské práva a
povinnosti ako relatívne ucelený komplex (čo býva pravidlom pri prvej úprave výkonu rodičovských práv
a povinností spolu nežijúcich rodičov alebo tiež v súvislosti s rozvodom manželstva rodičov maloletého
dieťaťa), alebo len niektoré čiastkové právo a jemu zodpovedajúca povinnosť (o aký prípad ide naopak
spravidla pri snahe docieliť len čiastkovú korekciu skoršej úpravy a to v podobe zmeny iba v takej

časti, kde sa skoršia úprava buď podľa niektorého z účastníkov alebo opäť i súdu javí už prekonanou
alebo neudržateľnou, čo sa týka aj prejednávanej veci). Možnosť i len parciálnej dohody rodičov (o len
niektorom z celého komplexu rodičovských práv a povinností a takto logicky aj o len niektorej z celého
radu do úvahy prichádzajúcich povinností) je osobitne platným právom zvýraznená u dohody o výživnom
(tu por. záver druhej vety v ust. § 24 ods. 1 Zák. o rodine) a nemôže byť žiadnej pochybnosti o tom, že

ak zákon dohodu pripúšťa už pri pôvodnom rozhodovaní, nemožno ju vylúčiť ani pri zmene skoršieho
rozhodnutia, závislej samozrejme na zmene pomerov (hocako by púhy jazykový výklad ďalšieho taktiež
vyššie citovaného ustanovenia § 26 Zákona o rodine mohol zvádzať k záveru o možnosti zmeny
skoršieho rozhodnutia akejkoľvek povahy, teda ako toho riešiaceho problém autoritatívne, tak i toho
schvaľujúceho rodičovskú dohodu výlučne autoritatívnym rozhodnutím).

Pretože potom rozhodujúcimi kritériami i pre schválenie dohody predostretej súdu rodičmi maloletého
dieťaťa (rovnako ako pri rozhodovaní súdom, ak tu takejto dohody niet či napokon aj v prípade úvah
o tom, či dohodu predsa len nie je namieste neschváliť a neschválenú dohodu nahradiť autoritatívnym
rozhodnutím súdu) je rešpektovanie práva dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu k obom rodičom a
aj záujem maloletého dieťaťa sprevádzaný už v jednom z rozhodných ustanovení Zákona o rodine

tiež demonštratívnym výpočtom faktorov, ktoré takýto záujem definujú; korektným výkladom takto
nastavenej právnej úpravy treba dospieť k tomu, že záujem maloletého dieťaťa pri rozhodovaní o
úprave vyživovacej povinnosti k nemu netkvie v absolútnych číslach vyjadrujúcich výšku výživného (v
matematickom vyjadrení) a rozhodne tak nemožno klásť znamienko rovnosti medzi záujem dieťaťa (na
jednej strane pomyselnej rovnice) a čo najvyššie výživné (na strane druhej), ale význam tu naopak

má odpoveď na otázku, aká môže byť perspektíva vývinu vzťahov všetkých do veci zainteresovaných
osôb (v prvom rade dieťaťa a rodiča majúceho naň platiť výživné na základe rozhodnutia súdu, v nie
až tak zanedbateľnej miere však i oboch rodičov navzájom). V tomto prípade si tunajší odvolací súd
bez záujmu na bagatelizácii ekonomického aspektu problému dovoľuje úvahu, že medzi perspektívou
čo najlepšej úrovne vzťahov, o ktoré tu ide a výškou výživného (ale aj prípadnou úpravou výkonu

iných rodičovských práv a povinností, akou je napr. úprava styku rodiča nemajúceho dieťa v osobnej
starostlivosti s dieťaťom v starostlivosti druhého rodiča) panuje taká úmera, ktorá kvalitu vzťahov činí
závislou na miere stotožnenia sa čo najväčšieho počtu subjektov dotknutých konkrétnou úpravou vzťahu
s podobou takejto úpravy (tu inak bez robenia rozdielov medzi dohodou a autoritatívnym rozhodnutím, z
ktorých stotožnenie sa s dohodou by malo vyplynúť práve z ochoty na jej uzavretie a takto i na zladenie

pôvodne môžbyť i ťažšie zlučiteľných predstáv, kým u rozhodnutia naopak zo schopnosti objektívne
presviedčať ponúkanými argumentmi).

Pri riadení sa takýmito úvahami tak samozrejme vždy musí byť viac v záujme maloletého dieťaťa
taká úprava rodičovských práv a povinností, ku ktorej rodičia dospejú dohodou, keď u takejto úpravy
jednak možno dôvodne predpokladať vyššiu mieru stotožnenia sa zainteresovaných práve s úpravou

podsúvanou dohodou, ale i zachovanie skoršej úrovne vzťahov ako medzi dieťaťom a rodičom taktovolanýmkplneniusiurčitejrodičovskejpovinnosti,takimedzitakýmtorodičomadruhýmrodičomdieťaťa
(ak túto úroveň šlo už v skoršom čase označiť za uspokojivú alebo za hodnotiteľnú ešte priaznivejšie)
alebo i zlepšenie skoršej úrovne vzťahov (toto v prípade, ak skoršej úrovni vzťahov by naopak šlo niečo

alebo i mnohé vytýkať) a takto zrejme i možnosť dohody rodičov v budúcnosti o viacerých otázkach
pôvodne medzi nimi sporných a bez ingerencie súdu prakticky neriešiteľných.

Nakoľko predbežná úvaha o dôvodnosti požiadavky matky na zvýšenie výživného a diskutabilnosť len
rozsahu, v akom sa toto má udiať, boli tiež dôvodom zámeru odvolacieho súdu túto konkrétnu vec
prejednať na pojednávaní, muselo byť zjavné, že docielenie rodičmi dohody líšiacej sa od rozhodnutia

súdu prvého stupňa v tejto veci (napadnutého odvolaním otca) nie až tak výrazne, môže byť na ceste k
naplneniu účelu právnej úpravy majúcej sa tu použiť krokom tým správnym smerom (pretože predurčuje
ako ochotu otca plniť zvýšené výživné dobrovoľne, teda bez donucovania ho k tomu exekučne,
tak i ochotu udržať vzťahy s maloletým i jeho matkou na prinajmenšom uspokojivej úrovni vrátane
ochoty podieľať sa na uspokojovaní potrieb dieťaťa i inak než len platením výživného vyplývajúceho
z príslušného rozhodnutia súdu - kým takýto prístup k plneniu vyživovacej povinnosti a k ďalšiemu

budovaniu si vzťahov so synom a jeho matkou treba v prípade nanútenia výšky výživného autoritatívnym
rozhodnutím súdu skôr vylúčiť než predpokladať).

Pri schvaľovaní rodičovskej dohody vychádzal odvolací súd najmä zo zistení, že obaja rodičia
sú slobodní a okrem mal. Samuela nemajú ďalšie vyživovacie povinnosti, z priemerného čistého
mesačného príjmu otca zo zamestnania za ucelený rok 2013 vo výške 604,39 eur, za ucelený rok 2014

vo výške 626,07 eur, za obdobie od 1.1.2015 do 31.7.2015 vo výške 624,26 eur a z príjmu matky -
invalidného dôchodku poberaného matkou v roku 2013 v sume 272,60 eur mesačne, v roku 2014 v sume
280,40 eur mesačne a v roku 2015 v sume 285 eur mesačne. Výšku rodičmi dohodnutého výživného
považuje odvolací súd za súladnú so záujmami maloletého, keď z dohodnutého výživného, za istého
finančného prispenia aj zo strany matky a rodinného prídavku možno plnohodnotne uhradiť súčasné

potreby maloletého tak, aby boli kvalitne zabezpečené nielen jeho základné potreby (bývanie, strava,
ošatenie, hygiena...) ale aj jeho duševný a fyzický rozvoj podporovaním záujmových a voľnočasových
aktivít maloletého.

Odvolacísúdpretonapadnutýrozsudoksúduprvéhostupňaakorozhodnutieprincipiálnenienesprávne,
avšak prekonané dohodou sledujúcou vyššie priblížený záujem dieťaťa, podľa § 220 O. s. p. zmenil

schválením rodičovskej dohody navrhnutej mu oboma rodičmi dieťaťa a tomu zodpovedajúcou zmenou
skoršieho rozhodnutia o úprave rodičovských práv a povinností k maloletému len v tej časti, v ktorej
takto došlo k reálnej zmene (len v časti výšky výživného a nie aj jeho ostatných platobných podmienok,
ktoré sa takto nemenia).

Len k zrušeniu napadnutého rozsudku podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. per analogiam (čiže

bez vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a taktiež bez možnosti náhrady zrušeného
rozhodnutia súdu prvého stupňa rozhodnutím odvolacieho súdu) potom muselo dôjsť u čiastkového
výroku rozsudku o trovách konania, kde opäť pre nedostatok dôvodov niečo meniť na záveroch
skoršej rozhodovacej praxe tunajšieho súdu (judikatúre) v druhovo totožných veciach šlo o prípad
neopodstatnenosti rozhodovania. V konaniach zahájiteľných aj bez návrhu (o aké šlo aj v tejto konkrétnej

veci) je totiž nedostatok práva účastníkov na náhradu (trov konania) zákonným pravidlom majúcim
pôvod práve v okresným súdom spomenutom (avšak nevyloženom a preto ani správne neaplikovanom)
ustanovení § 146 ods. 1 písm. a/ O. s. p.. Nakoľko však v tomto prípade ide o pravidlo bezvýnimočné (na
rozdiel od iných jemu len podobných prípadov, najmä tých majúcich pôvod buď v ustanovení § 146 ods.
1 písm. b/ O. s. p. alebo v písmene c/ rovnakého paragrafu a odseku zákona s väzbou na obe alternatívy

podľa § 146 ods. 2 O. s. p.), odpadá aj možnosť rozhodovania (ktorým treba rozumieť len výber medzi
aspoň dvoma do úvahy prichádzajúcimi možnosťami). Práve toto je dôvod, pre ktorý v konaniach
zahájiteľných aj bez návrhu „rozhodnutie“ o trovách konania v skutočnosti žiadnym rozhodnutím nie je,
ako také je nadbytočné a dôvod nerozhodovania o trovách konania postačuje vysvetliť v odôvodnení
rozhodnutia (ako to práve na tomto mieste urobil i tunajší súd, ktorý z rovnakého dôvodu, pre ktorý zrušil

tzv. náhradový výrok napadnutého rozsudku, sám „nerozhodol“ ani o trovách odvolacieho konania).K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.

Ak povinnosti uložené rozsudkom súdu prvého stupňa v spojení s týmto rozsudkom nebudú splnené
dobrovoľne v určenej lehote, možno sa ich splnenia domáhať návrhom na vykonanie exekúcie