Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, August 26, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 9Co/124/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8112240457
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 08. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Šebeň

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8112240457.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvPrešovevsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.MilanaŠebeňaačlenovsenátuJUDr.

Milana Majerníka a JUDr. Mareka Kohúta, sudcu spravodajcu, v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s. r. o. , so sídlom Pribinova 25, Bratislava 811 09, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného spoločnosťou
Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Bratislava 811 09, Grösslingova 4, IČO: 36 864 421, proti žalovanému:
Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Bratislava 813 11,
Župné námestie 13, IČO: 00166073, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní
žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 9C/407/2012-64 zo dňa 9.3.2015 a o odvolaní
žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Prešov č. k. 9C/407/2012-76 zo dňa 23.4.2015, takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok súdu prvého stupňa.

P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa č. k. 9C/407/2012-76 zo dňa 23.4.2015

N e p r i z n á v a účastníkom náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom zamietol žalobu na náhradu majetkovej škody v sume
1.319,73 eur, ako aj na náhradu nemajetkovej ujmy podanú na Okresný súd Humenné dňa 27.9.2012
pod pôvodnou spisovou značkou 18C/390/2012. Zároveň vyslovil, že žalobca nemá právo na náhradu

trov konania a žalovanému náhradu trov konania nepriznal.

Po vykonaní dokazovania mal súd prvého stupňa za preukázané, že v prejednávanej veci si žalobca
uplatňuje nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z dôvodu nesprávneho úradného
postupu exekučného súdu, ktorý nerozhodol o žiadosti na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v
zákonom stanovenej lehote. Prvostupňový súd v predmetnom konaní nemal za preukázané nesprávny
úradný postup - existenciu prieťahov v konaniach ako jeden z predpokladov pre vznik zodpovednosti

štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Tento zo spisu zistil, že v pôvodnej
exekučnej veci sp. zn. 15Er/661/2009 sa začalo exekučné konanie dňa 3.7.2009 spísaním návrhu na
vykonanie exekúcie proti povinnej D. Q. pre vymoženie sumy 258,27 eur do zápisnice pred súdnym
exekútorom. Dňa 6.8.2009 bola Okresnému súdu Humenné doručená žiadosť súdneho exekútora
JUDr. Rudolfa Krutého o udelenie poverenia na vykonanie predmetnej exekúcie. Oprávnený navrhol
vykonanie predmetnej exekúcie na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok. Za
účelompreskúmaniazákonnostipostupurozhodcovskéhosúdubolvyžiadanýpríslušnýspisovýmateriál

rozhodcovského súdu. Následne exekučný súd uznesením č.k. 15Er/661/2009-12 zo dňa 22.6.2011
žiadosťsúdnehoexekútoraoudeleniepoverenianavykonanieexekúciezamietol.Uznesenienadobudlo
právoplatnosť dňa 15.7.2011, nakoľko dospel k záveru, že zmluva, na podklade ktorej bol rozhodcovský
rozsudok vydaný, nezakladá právomoc rozhodcovského súdu na prejedanie sporu zo spotrebiteľskejzmluvy, čo zároveň znamená, že neexistuje vykonateľné rozhodnutie, na základe ktorého by sa mohla
viesť exekúcia. Prvostupňový súd mal za to, že v uvedenej veci bol plne opodstatnený a zákonom
podložený postup exekučného súdu, ktorý po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie skúmal, či bola platne uzavretá rozhodcovská zmluva. Skúmanie vykonateľnosti
rozhodcovského súdu si vyžaduje osobitnú právnu úvahu najmä s ohľadom na to, že sa týka právnych
vzťahov podliehajúcich režimu spotrebiteľských zmlúv. Zdôraznil, že vo vyššie uvedenej exekučnej
veci exekučný súd nebol viazaný zákonnou pätnásťdňovou lehotou na rozhodnutie o podanej žiadosti
súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a súčasne obdobie do rozhodnutia

exekučného súdu bolo potrebné na preskúmanie formálnej a materiálnej vykonateľnosti navrhovateľom
predloženého exekučného titulu. S poukazom na uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. IV.ÚS/606/2012 zo dňa 14.12.2012 a sp. zn. II.ÚS/245/2013 zo dňa 25.04.2013 konštatoval,
že vzhľadom na množstvo exekučných konaní, ktoré navrhovateľ iniciuje pred okresným súdom, je
ústavne akceptovateľná aj relatívne dlhšia lehota nevyhnutne potrebná na vykonanie tejto činnosti
(Súdna prax sa ustálila na závere, že lehota pätnásť dní od doručenia žiadosti súdneho exekútora o

udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí, ak exekučný súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu
na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom a musí rozhodnúť o zamietnutí žiadosti
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Podotkol, že rozhodnutie, ktorým sa zamietla žiadosť o
udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím nezákonným, pretože v danom prípade
nebola žiadnym príslušným orgánom konštatovaná nezákonnosť takého rozhodnutia. Vzhľadom na

uzavrel, že pri neexistencii zákonnej lehoty na rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o vydanie poverenia,
bola dĺžka sporného exekučného konania primeraná vzhľadom na priebežné úkony exekučného súdu,
ktoré boli vykonávané, nemožno konštatovať, že exekučné konanie bolo zaťažené zbytočnými prieťahmi
na strane súdu a z konania exekučného súdu, tak žalobcovi žiadna škoda a ani nemajetková ujma
nevznikli. Pokiaľ ide o žiadosť žalobcu o prerušenie konania podanú elektronicky bez

zaručeného elektronického podpisu a bez jej doplnenia v písomnej forme, o tejto súd nerozhodoval
poukazujúc na nasledujúcu argumentáciu NS SR vo veci sp. zn. 1 Nc/33/2012. O náhrade trov konania
rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že v konaní neúspešný žalobca nárok na náhradu trov konania
nemá a úspešnému žalovanému žiadne trovy konania zo spisu nevyplývajú, preto mu ich náhradu
nepriznal.

Proti rozsudku podal odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na
opätovné prejednanie. Ako dôvod uviedol, že postupom súdu sa mu odňala možnosť konať pred súdom,
že v konaní došlo k vadám, k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci tým, že súd nepoužil správne
ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté
dôkazy. Tieto odvolacie dôvody konkretizoval tým, že súd rozhodol v merite veci na základe „inšpirácie"

novou právnou úpravou obsiahnutou v § 9 ods. 2 a zákona č. 514/2003 Z. z.. V právnom štáte nie
je možné, aby súd interpretoval hmotné právo platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia
zodpovednostného právneho vzťahu pomocou hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho
poriadkuažpovznikuprávnejskutočnostiapotom,čouždošlokzaloženiuzodpovednostnéhoprávneho
vzťahu. Súd pri svojom rozhodovaní je viazaný ustanovením § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z v znení

účinnom pred prijatím zákona č. 412/212 Z. z. a nemohol interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom
ustanovenia § 9 ods. 2 zákona a v znení zákona č. 412/2012 Z. z.. Súd svojím rozhodnutím de jure a
de facto aplikoval princíp pravej retroaktivity, čo je neprípustné. Ďalej uviedol, že súd vôbec nevysvetlil,
prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav právnej neistoty. Právna neistota existuje vždy do
času, kým nedôjde ku konečnému rozhodnutiu. V danom prípade zákonodarca vytvoril legitímnu sféru

tolerancie trvania právnej neistoty určením zákonnej lehoty. Exekučný súd však ignoroval túto legitímnu
sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska
ochrany základného práva na spravodlivý súdny proces neakceptovateľný. Tvrdí, že súdu neprislúcha
polemizovať o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a
akékoľvek úvahy de lége ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno založiť

meritórne rozhodnutie. Európsky súd pre ľudské práva opakovane uviedol, že zodpovednosť štátu za
prieťahy v konaní vzniká aj vtedy, ak súdy konajú náležite, ale dĺžku konania ovplyvňujú mimosúdne
faktory, ako napr. rozsah nevybavenej agendy a podobne. Žalobca vôbec nechápe, aký môže mať na
výsledok konania dopad skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozpore exekučného titulu
so zákonom. Ide o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súdy vyhodnocovali aj také skutočnosti,

ktoré s predmetom konania nesúviseli. Ako ďalší odvolací dôvod uviedol, že súd nevykonal dostatočné
znalecké dokazovanie oboznámením sa predloženým znaleckým posudkom. Zo znaleckého posudku
totiž jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli žalobcom vynaložené v súvislosti so správou a
vedením pohľadávky. Súčasťou znaleckého posudku sú prílohy, ktoré v príčinnej súvislosti s omeškanímexekučného súdu predstavujú podrobný prehľad o vynaložených mzdových nákladoch, nákladoch na
tlač, úpravu informačného systému nákladov na poštovné a nákladov na telekomunikačné služby. V
konaní boli preukázané všetky zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu škody a to vznik

škody, existencia nesprávneho úradného postupu a príčinná súvislosť medzi škodovou udalosťou a
škodou. V tomto konaní tak bolo potrebné rozhodnúť v súlade so žalobným petitom, a to prinajmenšom
navrhovaným medzitýmnym rozsudkom. Taktiež poukazuje na to, že ak bol súdu doručený v čase
predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh žalobcu na prerušenie konania, bol súd
povinný pred samotným rozhodnutím vo veci samej o tomto návrhu osobitne rozhodnúť.

Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok na neverejnom zasadnutí, v dôsledku
čoho nebolo na odvolacom pojednávaní priamo zopakované, či doplnené dokazovanie
vykonané súdom prvého stupňa. Právnym dôsledkom takéhoto preskúmavania veci je viazanosť

odvolacieho súdu v skutkovým stavom zisteným súdom prvého stupňa (§ 213 ods. 1, 3,4,5 a § 214 ods.
2 O.s.p.). Nakoľko však rozsudok vo veci samej musí byť verejne
vyhlásený, bol termín verejného vyhlásenia rozsudku uverejnený v zákonom stanovenej lehote na
úradnej tabuli súdu a na internete (§ 156 ods.1, 3 O.s.p.). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol
odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok

preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli
byť len vady konania, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1,3 O.
s. p.). Po takomto preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel
odvolací súd k závoru, že odvolanie žalobcu v konečnom dôsledku nie je opodstatnené.

Predmetom odvolacieho konania je nárok žalobcu na náhradu skutočnej (majetkovej) škody a na
zaplatenie primeranej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch uplatňovaný podľa § 17 zákona č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci - ďalej len ZZŠ.
Žalobca si z dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu v exekučnej veci Okresného
súdu Humenné sp. zn. 15Er/661/2009 oprávneného Pohotovosť, s.r.o. a povinnej D. Q., o vymoženie

258,27,- eur, uplatňuje náhradu majetkovej škody, ktorú si vyčíslil v celkovej výške 1319,- eur.
Majetková škoda má pozostávať z náhrady istiny s príslušenstvom, ktorá viac nemôže byť priznaná
právoplatným rozhodnutím všeobecného súdu v občianskom súdnom konaní vedenom proti dlžníkovi zo
záväzkového zmluvného vzťahu založeného Zmluvou o úvere. Nemôže preto nastať akceptácia návrhu
na nútené vymáhanie istiny a príslušenstva zo strany exekučného súdu. Náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch si uplatnil za vnútorné zásahy do spoločnosti, ovplyvňovanie podnikateľského plánovania
a rozhodovania, za porušovanie jeho práv, stratu legitímnych očakávaní, že nastane v zákonnom čase
stav predpokladaný zákonom, stratou dôvery v právo a v spravodlivé riešenie veci a zamedzenie
vymoženiupohľadávkycestouexekúciesumu263,95eurt.j.20%zuplatňovanejistinyspríslušenstvom.
Prvostupňový súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne a presvedčivo vyporiadal so všetkými

skutočnosťami, ktoré sú teraz dôvodmi podaného odvolania, včítane dôvodov, pre ktoré nemôže
rozhodovať o návrhu žalobcu na prerušenie konania. Odvolací súd si osvojuje dôvody tohoto rozsudku
a len na zdôraznenie jeho správnosti k tam uvedeným dôvodom dodáva:

V prvom rade je potrebné uviesť, že nie je dôvodná odvolacia námietka žalobcu, týkajúca sa aplikácie

ustanovenia § 9 ods. 2 v znení účinnom od 1.1.2013 pri interpretácii pojmu „nesprávny úradný postup“.
Odvolateľ v podanom odvolaní konštatoval, že v tomto
prípade súd neprípustne „interpretoval“ zákon, že ho novelizované ustanovenie „inšpirovalo“.

V tomto odvolacom konaní bola podaná žaloba na náhradu škody a nemajetkovej ujmy dňa 27.9.2012,

tedapredodňomúčinnostinovelyzákonaozodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnejmoci
č. 412/2012 Z. z.. V súvislosti s touto novelizáciou neobsahuje zákon žiadne prechodné ustanovenia.
V dôsledku toho možno ustanovenia uvedené v tejto novelizácie aplikovať len na konania začaté po
dni 31.12.2012.

Prvostupňový súd však pri svojom rozhodovaní bol oprávnený a povinný vykladať pojem „nesprávny
úradný postup“, pričom nie je vylúčené, aby sa „inšpiroval“
novelizovaným znením zákona a prípustnou formou a rozsahom vyložil pôvodné znenie tohto zákonom
stanoveného pojmu.Podľa § 9 ods. 1 ZZŠ v znení účinnom do 31.12.2012, sa za nesprávny úradný postup považovalo aj
porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej

lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone
verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní, alebo iný nezákonný zásah do práv, a právom chránených
záujmov fyzických a právnických osôb.

Podľa obsahu tohto pojmu mohlo ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého

štátneho orgánu. „K nesprávnemu úradnému postupu môže dôjsť nielen pri úkonoch v rámci činnosti, pri
ktorej štátny orgán nerozhoduje, ale aj v rámci rozhodovacej činnosti. Nesprávnym úradným postupom
môže byť aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo
primeraných lehôt vhodného vydania (nie však vydanie rozhodnutia samo), lebo znaky nesprávneho
úradného postupu má aj
nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonávaná v stanovenej lehote“ (rozsudok

Najvyššieho súdu SR spisovej značky 4Cdo24/2004 zo dňa 1.1.2011).

Z toho istého rozhodnutia najvyššieho súdu je však možné zistiť, že pokiaľ „...orgány nepostupovali v
rozpore so záväznými právnymi predpismi vzťahujúcimi sa na ... konanie ..., ich konanie nevykazuje
znaky nesprávneho úradného postupu...“

Odvolací súd zastáva názor, že bez ohľadu na to, či konanie vo veci náhrady škody spôsobenej pri
výkone verejnej moci bolo začaté pred alebo po 1.1.2013, nie je možné považovať za nesprávny úradný
postup v zmysle tohto zákona nedodržanie lehoty 15-tich dní stanovej v § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995
zbierky o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti - ďalej len Exekučný poriadok, pokiaľ exekučný súd

rozhodol o podanom návrhu na začatie exekúcie inak, ako vydaním poverenia na vykonanie exekúcie
na § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Znamená to, že pokiaľ bol návrh na vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie zamietnutý (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), zastavená exekúcia podľa § 57
ods. 1 Exekučného poriadku alebo bolo exekučné konanie zastavené podľa § 45 zákona č. 44/2002 Z.
z. o rozhodcovskom konaní, nejde o nesprávny úradný postup pre nevydanie rozhodnutia v zákonom

stanovenej lehote.

Nedodržanie zákonom stanovenej lehoty 15 dní uvedenej v § 44 ods. 1 Exekučného poriadku môže byť
nesprávnym úradným postupom len v prípade oneskoreného vyhovenia žiadosti exekútora exekučným
súdom. Aj v takom prípade by však muselo ísť „o zbytočný

prieťah“.

V tejto súvislosti možno odkázať na závery Ústavného súdu SR uvedené v náleze IV.ÚS 606/2012 zo
dňa 14.12.2012. Ústavný súd tam, okrem iného, zdôraznil, že „... aj niekoľko mesačná nečinnosť súdu
nemusí zakladať práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“. Poukázal na to, že žalobca

podával žiadosti o udelenie poverenia
hromadne, teda zaťažoval súd v rovnakom čase väčším počtom podaní, a preto musel počítať s určitým
technicko-administratívnymzdržanímnastranesúdu,ktoréspôsobilo,žeojehožiadostibolorozhodnuté
s určitým časovým odstupom, čo je ústavne akceptovateľné.

Povinnosťou súdu je organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby so čo najrýchlejšie odstránil
stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so svojím návrhom na rozhodnutie súdu.

Rýchlosť a účinnosť súdneho konania je objektívne podmienená charakterom, právnou a faktickou
zložitosťou prejednávanej veci, legislatívnou úpravou súdneho procesu, správaním účastníkov konania

a v konečnom dôsledku objektívnou možnosťou súdu rozhodnúť vec včas pri zachovaní poradia veci
podľa dátumu ich nápadu na súd.

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom napadnutého rozsudku, že v prejednávanej veci neboli splnené
podmienky pre záver, že v nich došlo „k zbytočným prieťahom“ spĺňajúcim podmienky nesprávneho

úradného postupu. Vo veci nebola podaná sťažnosť na prieťahy predsedovi súdu a tento nekonštatoval
pri prešetrovaní, že došlo zo strany súdu k zbytočným prieťahom. Podobne v tejto veci ani disciplinárny
súd nezistil, že by sa konajúci sudca dopustil disciplinárneho previnenia pre zbytočne prieťahy. Takýto
zbytočný prieťah preskúmavanej veci nevyplýva ani z rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva,ani z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, v ktorej by
bolo konštatované, že sa porušilo právo žalobcu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Ak žalobca v žalobe uviedol, že v exekučnom konaní podával písomné žiadosti o informácie
o stave konania, kde namietal porušovanie svojich práv márnym uplynutím času a požadoval
nielen oznámenie informácie o aktuálnom stave konania, ale aj konkretizovanie prekážky, ktorá bráni
rozhodnutiu súdu o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia, tieto nie je možné považovať
za sťažnosti podľa § 62 a násl. zák. č. 757/2004 Z. z. a zo spisu nie sú zistiteľné.

Podľa § 44 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok), exekútor, ktorému bol doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie, predloží tento
návrh spolu s exekučným titulom najneskôr do 15 dní od
doručenia alebo odstránenia vád návrhu súdu (§ 45) a požiada ho o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie.

Podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor
žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie, alebo
exekučného titulu so zákonom do 15 dní od doručenia žiadosti, písomne poverí exekútora, aby vykonal

exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c/ a d/. Ak súd zistí rozpor
žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom,
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je
prípustné odvolanie.

Podľa § 41 ods. 2 písm. c/, d/ Exekučného poriadku v znení účinnom od 1.9.2005, podľa tohto zákona
možno vykonať exekúcie aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých
je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná
osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou
súhlasila, ako aj na podklade vykonateľných rozhodnutí rozhodcovských komisií a zmierov nimi

schválených. S účinnosťou od 1.6.2011 sa to týka výslovne aj rozhodnutí rozhodcovských súdov (z. č.
102/2011 Z. z.). Pretože rozhodcovské komisie na riešenie
pracovných sporov od roku 1991 neexistujú a právo priznané rozhodnutím takejto komisie sa premlčalo
uplynutím 10 rokov (§ 110ods. 1 Občianskeho zákonníka), je treba ustanovenie § 41 ods. 2 písm. d)
Exekučného poriadku vykladať podľa medzinárodného práva, ktorým sme viazaní.

Je pravdou, že ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku stanovuje lehotu 15 dní na písomné
poverenie exekútora na vykonanie exekúcie, s výnimkou exekučného titulu podľa § 41 ods. 2 písm.
c/, d/ Exekučného poriadku. Táto legislatívna zmena bola zavedená do exekučného poriadku
zákonom č. 144/2010 Z. z., ktorý novelizoval (okrem iného) Exekučný poriadok a zakotvil s účinnosťou

od 1.6.2010 spomínanú okolnosť, že lehota 15 dní na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie neplatí
pre rozhodnutia rozhodcovských komisií a od 1.6.2011, ani pre rozhodcovské rozsudky.

Ustálená súdna prax však umožňuje a usmerňuje súdy aj v smere materiálneho preskúmania okolností,
či neexistuje rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu, pričom ak takýto rozpor súd zistí, je

oprávnený uznesením zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, pričom na takéto
zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia nie je v exekučnom poriadku stanovená žiadna lehota.

Materiálny prieskum súladnosti exekučného titulu (i návrhu a žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie) so zákonom je potrebné vykladať aj v kontexte zákona č. 244/2002 Z. z., ktorý v zmysle §

45 ods. 1, 2 citovaného zákona, umožňuje zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné
konanie, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/, teda ak
rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/ (rozhodcovský rozsudok bol
vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania alebo rozhodcovský rozsudok
bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo

v inom rozhodcovskom konaní) alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského
konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým
mravom. Dôležitou okolnosťou je to, že exekučný súd je oprávnený na zastavenie výkonu
rozhodcovského rozsudku alebo exekučného konania aj bez návrhu v prípade zistenianedostatkov podľa § 45 ods. 1 písm. b/, c/ Zákona o rozhodcovskom konaní.

Aj keď to má pre konečné rozhodnutie v preskúmavanej veci len doplňujúci význam, je možné súhlasiť

s tým, že žalobca nepreukázal žiadnym spôsobom dôvody pre priznanie uplatnenej náhrady škody
a nemajetkovej ujmy Ani jeden z tvrdených dôvodov žalobca ničím nepodložil a nepreukázal. Preto
nemožno akceptovať ako dôvod pre takéto priznanie to, že neskorým ukončením procedúry exekučným
súdom, mohlo dôjsť k zániku povinného, k zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným
alebo k insolvencii povinného, prípadne, že táto situácia si vyžadovala kroky smerujúce k zabezpečeniu

vymožiteľnosti pohľadávky a príslušenstva, pretože samotná žaloba tieto okolnosti udáva len ako možné
riziká bez ich dostatočného podloženia a preukázania.

Jepotrebnézdôrazniť,ženebolapreukázanáanipríčinnásúvislosťmedzipostupomsúduprvéhostupňa
v predmetnej exekučnej veci (ktorý v zmysle vyššie uvedeného nie je možné považovať ani za prieťahy
v konaní) a eventuálnym vznikom škody alebo nemateriálnej ujmy.

Taktiež nijakým spôsobom žalobca nepreukázal údajný stav trvania právnej neistoty,
ktorá mala byť spôsobená tým, že súd prvého stupňa v exekučnom konaní nerozhodol v zákonom
stanovenej 15 -dňovej lehote na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Nie je dôvodná odvolacia námietka žalobcu, že súd prvého stupňa sa nezaoberal ním predloženým
znaleckým posudkom. O tom, že prvostupňový súd sa oboznámil aj so znaleckým posudkom
predloženým žalobcom svedčí skutočnosť, že vo vzťahu k tomuto súd prvého stupňa v dôvodoch
rozhodnutia uviedol, že že znalecký posudok predložený žalobcom je pre rozhodnutie súdu irelevantný,
ako dôkaz bezcenný, nakoľko nie je potrebné zaoberať sa výškou nároku, ak nie je preukázaný jeho

základ. S uvedeným záverom súdu prvého stupňa v dôvodoch napadnutého rozsudku, sa odvolací súd
čiastočne stotožňuje. Podľa § 244 ods. 1 Vyhlášky MS SR č. 543/2005 o Spravovacom a kancelárskom
poriadku pre okresné súdy, krajské súdy ..., v správnom registri sa evidujú tam uvedené listiny, pričom
sa môže podľa potreby ďalej členiť aj na iné oddiely.

Žalobca mal doručiť na správu Okresného súdu listinu označenú ako „Znalecký posudok č. 1/2014“
Znaleckého ústavu Ekonomickej univerzity v Bratislave, avšak bez toho, aby sám v preskúmavanej veci
upozornil súd na existenciu tejto listiny, ako aj bez toho, aby reagoval na čiastočne zmenené skutkové
dôvody, ktorými znalec zdôvodnil ním vyčíslenú škodu i náhradu nemajetkovej ujmy, pričom tak neurobil
ani v podanom odvolaní. Jedná sa o listinu, ktorá nespĺňa formálne náležitosti znaleckého posudku

(§ 127 ods. 1 O.s.p.), keď nebol vypracovaný na žiadosť súdu. Zhotoviteľ vychádzal pritom výlučne z
podkladov predložených žalobcom za obdobie rokov 2009 až 2012. Vychádzajúc z postoja žalobcu k
tomuto listinnému dôkazu (§ 129 O.s.p.) možno konštatovať, že ani samotný žalobca neprikladá význam
tomuto dôkazu, keď k nemu neprihliadol ani pri zohľadnení vzniku nárokov a ich výšky.

V tejto súvislosti je možné odkázať na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 2Cdo 112/11,
7Cdo 45/2011, 5Cdo 54/2011), v ktorej je prezentovaný právny názor, že „Občiansky súdny poriadok
ani Spravovací poriadok pre okresné a krajské súdy neustanovujú možnosť založiť takéto dokumenty
do spisov súdnej správy a v konkrétnej veci sa na ňu odvolávať. Žiadne ustanovenia týchto predpisov
však uvedenú možnosť nevylučuje. Listiny možno v každom súdnom konaní založiť do spisov súdnej

správy príslušného súdu a v konkrétnej veci sa na ne odvolať. Súd však nie je povinný zisťovať, či tieto
listiny boli založené v súdnom spise súdnej správy. Na ich existenciu musí účastník alebo ním zvolený
zástupca upozorniť súd ...“, napr. oznámením číslo registra, v ktorom sú založené požadované listiny.

Takéto oznámenie žalobca v priebehu prvostupňového konania nepodal, ba uloženie posudku do

súdneho registra neoznámil sudcovi v konkrétnej veci, ani v priebehu odvolacieho konania.

Vzhľadom k riadnemu poučeniu účastníkov podľa § 120 ods. 4 O.s.p., nebolo by možné k takémuto
dôkazu v odvolacom konaní prihliadať (§ 205a ods. 1 O.s.p.), aj keď by tento dôkaz žalobca riadne
označil a uviedol, kde sa nachádza.

V súvislosti s odvolacou námietkou žalobcu, že prvostupňový súd mal pred rozhodnutím vo veci
samej rozhodnúť o návrhu na prerušenie konania, odvolací súd poukazuje na dôvody napadnutého
rozhodnutia, v ktorých prvostupňový súd sa dôsledne zaoberal výkladom ustanovenia § 42 ods. 1O.s.p. a skutočnosť, že o žiadosti žalobcu nerozhodoval z dôvodu, že išlo o žiadosť bez zaručeného
elektronického podpisu a bez jej doplnenia v písomnej forme sa na takéto podanie neprihliada, podrobne
odôvodnil.

Z týchto dôvodov odvolací súd v súlade s § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.

Potvrdený bol aj výrok o náhrade trov prvostupňového konania. Dotknutou osobou oprávnenou podať
odvolanie mohol byť len žalovaný, ktorý takéto odvolanie nepodal.

Uznesením č. k. 9C/407/2012 zo dňa 23.4.2015 súd prvého stupňa uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť
súdny poplatok za odvolanie vo výške 20,- eur podľa položky č. 1 písm. a/ Sadzobníka súdnych
poplatkov.

V zákonom stanovenej lehote podal proti uzneseniu odvolanie žalobca. Namietal nedostatočné

odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. Poukázal na to, že položka 7a Sadzobníka súdnych poplatkov
je stanovená pre súdny poplatok za žalobu na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným
rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom. To znamená, že
spoplatneniu podlieha len podanie žaloby na náhradu škody a nepodliehajú ďalšie úkony vo veci samej
ako sú odvolanie, dovolanie a pod.. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.

zn. 4Cdo/39/2007 zo dňa 29. 03. 2007, podľa ktorého za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v prílohe
Sadzobníka súdnych poplatkov, sa súdne poplatky nevyberajú. V takom prípade poplatková povinnosť

nevzniká a analogické určenie výšky súdneho poplatku neprichádza do úvahy. Tvrdil, že postupom súdu
bolozasiahnutédojehozákladnéhoprávanasúdnuochranuzaručenéhočl.46ods.1ÚstavySlovenskej

republiky, ako aj došlo k porušeniu čl. 12 ods. 1, najmä čl. 13 ods. 1 písm. a/ Ústavy Slovenskej republiky,
podľa ktorej povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri
zachovaní základných práv a slobôd (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 252/05
z 22. 03. 2006). Ďalej zdôraznil, že súd pri výkone svojej rozhodovacej právomoci je viazaný čl. 2 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého platí, že môže konať iba na základe Ústavy v jeho medziach

a v rozsahu a spôsobom, ktorým stanoví zákon. Navyše zdôraznil, že podľa § 18ca Zákona o súdnych
poplatkoch, za úkony navrhnuté alebo za konania začaté do 30. 09. 2012 sa vyrubujú poplatky podľa
predpisov účinných do 30. 09. 2012, i keď sa stanú splatnými po 30. 09. 2012. V danom prípade žaloba
bola podaná pred 01. 10. 2012, teda konanie sa začalo pred účinnosťou zákona č. 286/2012 Z. z., a
preto je nutné v súvislosti s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do 30. 09. 2012, kedy

konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávny úradným postupom, od poplatku bolo vecne oslobodené (§ 4 ods. písm. k Zákona o
súdnych poplatkoch). Navrhol vyhovieť odvolaniu a napadnuté uznesenie zrušiť v rámci autoremedúry
v zmysle ust. § 210a Občianskeho súdneho poriadku alebo napadnuté uznesenie zrušiť bez náhrady.

Z obsahu spisu vyplýva, že zákonný sudca prvostupňového súdu podanému odvolaniu nevyhovel a
postupom podľa § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku odstúpil vec na
rozhodnutie odvolaciemu súdu.

Odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle

zásad vyplývajúcich z ust. § 212 Občianskeho súdneho poriadku, bez nariadenia pojednávania, s
nariadením termínu verejného vyhlásenia rozhodnutia, ktorý bol oznámený na úradnej tabuli súdu, ako
aj internetovej stránke (§ 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku) a dospel k
záveru, že odvolanie žalobcu proti uzneseniu o vyrubení súdneho poplatku za odvolanie nie je dôvodné.

Vo vzťahu k odvolaniu žalobcu voči uzneseniu o vyrubení súdneho poplatku odvolací súd poukazuje na
to, že súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej
mocialebojehonesprávnymúradnýmpostupomboloexlegepodľa§4ods.1písm.k/zákonač.71/1992
Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „poplatkového zákona“),
oslobodené od poplatku od 01.07.2007. Zákonom č. 286/2012 Z.z. z 11.09.2012, ktorým sa mení a

dopĺňa zákon č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších právnych predpisov a
ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré ustanovenia zákona, došlo k novele zákona o súdnych poplatkov,
pričom bolo vypustené s účinnosťou od 01.10.2012 ustanovenie § 4 ods. 1 písm. k/ poplatkového zákona(týkajúce sa vecného oslobodenia vzťahujúceho sa na konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom).

Z ustanovenia § 18ca poplatkového zákona v súvislosti s účinnosťou novely poplatkového zákona č.
286/2012 Z.z. vyplýva, že z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.09.2012 sa vyberajú

poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po 30.09.2012. Pri výklade
predmetného zákonného ustanovenia je potrebné vychádzať z celého kontextu poplatkového zákona s
poukazom na znenie § 1 a § 5 citovaného právneho predpisu.

Ak bol poplatkový úkon navrhnutý alebo ak je v Sadzobníku súdnych poplatkov ustanovený súdny
poplatok za konanie a toto bolo začaté do 30.09.2012, vyberajú sa poplatky podľa doterajších predpisov.

Ide o zakotvenie princípu zákazu retroaktivity vo vzťahu k úkonom navrhnutým alebo konaniam začatým
do 30.09.2012, keďže pri nich poplatková povinnosť vznikla ešte počas účinnosti právneho stavu pred
novelou vykonanou zákonom č. 286/2012 Z.z.

V prípade podania odvolania vzniká poplatková povinnosť podľa § 5 Zákona o súdnych poplatkoch

až podaním odvolania, ktoré je poplatkovým úkonom. Ak bolo odvolanie podané po 30.09.2012, aj
keď samotné súdne konanie na súde prvého stupňa začalo do 30.09.2012, použije sa na poplatkovú
povinnosť v odvolacom konaní právny stav účinný po 30.09.2012.

Pri vyrubovaní poplatku za odvolanie treba vychádzať z ustanovení § 5 ods. 1 písm. a) a § 6 ods. 2 prvá

a druhá veta ZSP ako lex generalis, ak Sadzobník neustanovuje pre
spoplatňovanie odvolaní osobitnú úpravu. Vychádzajúc z tejto všeobecnej zásady platí, že pokiaľ
Sadzobník vyrubuje súdny poplatok za návrh (žaloba), vzniká v prípade odvolania aj povinnosť zaplatiť
súdny poplatok za odvolanie. Zákon nepozná spoplatňovanie len žaloby, alebo len odvolania.

Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov účinného od 01.10.2012, zo žaloby za náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom
sa platí súdny poplatok vo výške 20 Eur.

Akjeustanovenásadzbazakonanie,myslísatýmkonanienajednomstupni(§6ods.2vetaprváZákona

o súdnych poplatkoch). Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci samej.

Až do 30.9.2012 bolo oslobodené od súdnych poplatkov celé konanie, teda aj odvolacie. Počnúc
od 1.10.2012 vecné oslobodenie konania zaniklo. Pokiaľ sa odvolacie konanie nezačalo predo dňom
1.10.2012, nie je možné sa dôvodne dovolávať vecného oslobodenia podľa úpravy

platnej do 30.9.2012.

Počnúc od 1.10.2012 Zákon o súdnych poplatkoch nepozná v skôr uvedených veciach ani vecné,
ani osobné oslobodenie od súdnych poplatkov. Úkony vykonávané v rámci konania o náhrade škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom

- ďalej len ZNŠ, sú spoplatňované podľa tých istých zásad, ako iné bežné sporové konania. Zákon o
súdnych poplatkoch nemá úpravu zaručujúcu, že sa
v priebehu konania nebude novelizovať. Uvedená zmena právnej úpravy spôsobila, že musia byť
spoplatňované jednotlivé žalobcom vykonávané úkony.

Súdny poplatok vyrubovaný podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov - ďalej len SSP, je
poplatkom z návrhu na začatie konania (žaloby). Preto pre jeho predpisovanie za podané odvolanie
platia tie isté zásady upravené v § 5 ods. 1, písm. a) Zákona o súdnych poplatkoch. Poznámky 1 až 7
k Položke 1, včítane Poznámky 3 (poplatky podľa rovnakej sadzby sa platia i v odvolacom konaní vo
veci samej), nemožno priamo aplikovať aj na položku 7a. Položka 7a nemá osobitnú úpravu vo forme

vlastných poznámok.

Na položku 7a nemožno priamo aplikovať ani Spoločnú poznámku, ktorá sa týka len položiek 1, 2, 6,
7, 9, 14 a 16 upravujúcich spoplatňovanie návrhov. Avšak na položky 2, 6, 7, 9, 14 a 16 sa aplikujúpoznámky 1 až 7 z položky 1, hoci to zákon výslovne neustanovuje. Spája ich spoločná vlastnosť, a
to je, že ide o poplatky za návrh. Tú istú vlastnosť má aj položka 7a. Preto sa spoplatňuje podľa tejto
položky nielen návrh (

žaloba), ale aj odvolanie.

Zákon o súdnych poplatkoch v § 17 ods. 2 ustanovuje, že súdny poplatok za odvolanie podané po
nadobudnutí účinnosti zákona sa vyrubuje vo výške určenej týmto zákonom. Pokiaľ zákon č. 286/2012
Z. z. zaviedol do Zákona o súdnych poplatkoch položku 17a a § 18ca, vyberajú sa poplatky za úkony

vykonané po 30.9.2012 podľa vtedy platnej úpravy.

V konečnom dôsledku sa so všetkými odvolacími dôvodmi uvedenými aj v tejto veci
vyporiadalÚstavnýsúdSRvuznesenízodňa19.6.2014sp.zn.IV.ÚS340/2014-8,keďobsahomtotožné
uznesenie okresného súdu o vyrubení súdneho poplatku vo výške 20,- eur podľa položky 7a SSP bolo
odvolacím súdom potvrdené.

Keďže poplatková povinnosť žalobcu v odvolacom konaní vznikla podaním odvolania
a od 01.10.2012 na konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu
verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom sa nevzťahuje vecné oslobodenie, vznikla
žalobcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za odvolanie podľa § 6 ods. 2 druhá veta poplatkového

zákona, položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov (porov. tiež uznesenie Krajského súdu v Banskej
Bystrici č.k. 12Co 530/2013-97 zo dňa 30.4.2014).

Z uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie o poplatku potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.).

Úspech v odvolacom konaní mal žalovaný, preto mu v súlade s § 142 ods. 1 a § 224 ods.1 O.s.p. vzniklo
právo na náhradu všetkých účelne vynaložených trov odvolacieho
konania. Žalovanému však žiadne odvolacie trovy nevznikli, ani nepodal návrh na náhradu
takýchto trov. Preto odvolací súd nepriznal náhradu trov odvolacieho konania žiadnemu z účastníkov.

Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov
3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.