Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, August 26, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 3Co/232/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8813210006
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 08. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Šofranková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8813210006.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členiek

senátu JUDr. Anny Ilčinovej a JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. v právnej veci žalobcu: CreditONE s.r.o.,
Nedbalova 453/12, 811 11 Bratislava, IČO: 46 559 051, zast. PRO iURE - advokátska kancelária, s.r.o.,
Zámocká 32, 811 01 Bratislava, proti žalovanej: T. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XX, XXX XX U., o
zaplatenie sumy 208,20 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad
Topľou č. k. 9C/581/2013-32 zo dňa 30.06.2014 takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách
konania.

II. Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvého stupňa“) uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 140 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy
140 Eur od 1.1.2013 do zaplatenia a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalobu v
prevyšujúcej časti zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalovaná je povinná nahradiť žalobcovi
trova konania vo výške 5,61 Eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 22,63 Eur na účet právneho
zástupcu žalobcu PRO iURE - advokátska kancelária, s.r.o. a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto
rozsudku.

Rozhodnutie odôvodnil cit.: „žalujúca strana nepreukázala, že zmluva o úvere (o pôžičke) bola
uzatvorená medzi žalobcom a žalovanou v požadovanej písomnej forme. Nedostatok písomnej formy

zmluvy o úvere - pôžičke nemá za následok jej neplatnosť. Z ust. § 11 ods. 1 písm. a) Zákona
o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že v prípade, ak nie je dodržaná písomná forma zmluvy o
úvere, uvedená skutočnosť má za následok, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. V
prejednávanej veci nemal súd preukázané dodržanie písomnej formy zmluvy o úvere medzi účastníkmi
konania a z uvedeného dôvodu je potrebné poskytnutý úver považovať za bezúročný a bez poplatkov.
Zo strany samotného žalobcu bolo poukázané, že v komunikácii so žalovanou využil iba elektronické
prostriedky a tiež žalovaná namietala nedostatok písomnej formy predmetnej zmluvy o úvere, z čoho

jednoznačne vyplýva, že žalovaná túto zmluvu nemala vôbec k dispozícii v písomnej forme. Keďže
poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, žalobcovi neprislúcha právo na zaplatenie
zmluvných úrokov vo výške 18,20 eur s preto v tejto časti súd považoval žalobu za nedôvodnú.Ďalším žalobcom uplatneným nárokom je nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 50,- eur,
nakoľko žalovaná bola v omeškaní so splatením úveru viac ako 50 kalendárnych dní. Aj v danom prípade
sa pre platné dojednanie povinnosti žalovanej zaplatiť zmluvnú pokutu žalobcovi vyžaduje dodržanie

písomnej formy. Ako už bolo vyššie uvedené, žalobca nepreukázal, že zmluva o úvere bola dojednaná
písomne, preto logicky nemohla byť dojednaná písomne ani povinnosť žalovanej zaplatiť žalobcovi
zmluvnú pokutu vo výške 50,- eur. Nedodržanie písomnej formy má za následok neplatnosť dojednania
zmluvnej pokuty pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti s poukazom na ust. § 39 Občianskeho
zákonníka v spojení s § 544 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Súd preto aj v tejto časti uplatnený nárok

žalobcu považoval za bezdôvodný.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti preto súd žalovanú zaviazal na zaplatenie sumy 140,- eur a
čo do zvyšku žalobu zamietol.“

O trovách konania rozhodol v zmysle ust. § 142 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „O.s.p.“)

Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca namietajúc, že súd

prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a rozsudok považuje za nepreskúmateľný. Poukázal
na ust. § 9 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z., § 40 ods. 4 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka
(ďalej len „OZ“), § 2 písm. f) zákona č. 255/2006 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách
na diaľku. Žalobca so žalovanou uzavrel zmluvu na diaľku s využitím svojho webového sídla, na

ktorom zverejnil návrh na uzavretie zmluvy, ako aj všeobecné obchodné podmienky vzťahujúce sa na
uzatváranú zmluvu. Žalovaná následne návrh akceptovala, v dôsledku čoho došlo k platnému uzavretiu
zmluvy, ktorej znenie žalobca odoslal žalovanej na jej e-mailovú adresu. V procese vzniku zmluvy boli
medzi zmluvnými stranami využívané výlučne elektronické prostriedky, čo však samo o sebe nevylučuje
zachovanie predpísanej písomnej formy právneho úkonu. Vymedzenie zmluvnej pokuty v uzavretej

zmluve bolo dojednané s využitím elektronických prostriedkov v písomnej forme a bolo dostatočne určité
s presným vymedzením výšky zmluvnej pokuty pre prípad omeškania žalovanej so splácaním pôžičky.
Bolo preto platným dojednaním, na základe ktorého vznikol žalobcovi riadne nárok na zmluvnú pokutu.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) preskúmal rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce
v zmysle zásad uvedených v ust. § 212 O.s.p., vyzval účastníkov konania k inému právnemu posúdeniu

veci, keďže mal za to, že sa na vec vzťahujú ustanovenie § 3 ods. 1 a § 39 OZ, ktoré doposiaľ použité
neboli a dospel k záveru, že rozsudok je vo výroku vecne správny. Miesto a čas verejného vyhlásenia
rozsudku oznámené na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 3 O.s.p.).

Žalovaná vyjadrila presvedčenie, že odplata a ročná úroková sadzba vo výške 474,50% je nadmerne
vysoká a odporuje dobrým mravom.

Žalobca obhajoval ročnú úrokovú sadzbu vo výške 474,50% argumentujúc, že suma 18,20 Eur
predstavujúca poplatky za poskytnutie úveru je konečná a ďalej nenarastá, a to ani v prípade porušenia
povinnosti dlžníka vrátiť veriteľovi poskytnuté peňažné prostriedky včas. Po dni splatnosti si žalobca
uplatňuje len úrok z omeškania. Ak by žalovaná dlhovala žalobcovi poskytnuté peňažné prostriedky
celý rok (12 mesiacov), bola by v zmysle žaloby povinná zaplatiť žalobcovi istinu 140 Eur a poplatok

za poskytnutie úveru 18,20 Eur, čo predstavuje 13% ročne. Súd by mal posudzovať primeranosť
odplaty aj z hľadiska nákladov, ktoré musí veriteľ vynaložiť v súvislosti s poskytnutím krátkodobého
nízkeho úveru. Poukázal na to, že na zmluvnú pokutu je potrebné nazerať tiež z hľadiska jej základnej
funkcieakopaušalizovanejnáhradyškodypokrývajúcejďalšienákladyveriteľasúvisiacesindividuálnym
mimosúdnym vymáhaním pohľadávky, nakoľko v prípade porušenia povinnosti dlžníka vrátiť poskytnuté

peňažné prostriedky včas vznikajú veriteľovi ďalšie administratívne náklady, ktoré by mu inak nevznikli
súvisiace s individuálnym mimosúdnym vymáhaním dlžnej sumy (interné náklady na evidenciu, písomné
výzvy, sms, call centrum, mzdy zamestnancov riešiacich dlžníkov v omeškaní). Na základe uvedené
preto dospel k záveru, že nesúhlasí, aby bola vec prejednaná odlišným právnym posúdením.Podľa § 39 OZ zákona neplatný je právny úkon, ktorý svojim obsahom alebo účelom odporuje zákonu
alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom.

Podľa § 3 ods. 1 OZ výkon práv a povinností vyplývajúcich z občiansko-právnych vzťahov nesmie bez

právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných.

Podľa § 544 ods. 1 OZ ak strany dojednajú pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti zmluvnú pokutu,
je účastník, ktorý túto povinnosť poruší, zaviazaný pokutu zaplatiť, aj keď oprávnenému účastníkovi
porušením povinnosti nevznikne škoda.

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou

práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Podľa právneho názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd na správne zistený skutkový stav
neaplikoval správny právny predpis.

Žalobca vo vyjadrení k výzve obhajoval úrokovú sadzbu za poskytnutý úver s poukazom, že nie je v
rozpore s dobrými mravmi poukazujúc na to, že suma 18,20 Eur je konečná a ďalej nenarastá.

Odvolací súd poukazuje na rozsudky všeobecných súdov, ktoré už v minulosti v právnych veciach práve
žalobcu explicitne konštatovali kolíziu dohodnutej úrokovej sadzby s dobrými mravmi.

„Na jednej strane je potrebné uviesť, že navrhovateľ nepreukázal žiadnym spôsobom, že by v

rámci elektronickej alebo inej komunikácie bol s odporkyňou dohodnutý požadovaný zmluvný úrok z
poskytnutého úveru vo výške 16,75 eur, ktorý vychádza z ročnej úrokovej sadzby 407,58 %. Na druhej
strane jednoznačne možno konštatovať, že ročná úroková sadzba, ktorú si uplatňuje navrhovateľ vo
výške 407,58 %, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán, keďže
za poskytnuté finančné prostriedky si uplatňuje navrhovateľ protiplnenie vo výške viac ako 4-násobku

ročného plnenia, čo je neprijateľné a tiež v rozpore s dobrými mravmi s poukazom na ustanovenie § 39
Obč. zákonníka, ktorá skutočnosť spôsobuje neplatnosť zmluvy o úvere v časti úrokov z úveru a titulom
tohto neplatného zmluvného dojednania navrhovateľ si nemôže uplatňovať zmluvný úrok z úveru, keďže
jednak bol neplatne dohodnutý a jednak navrhovateľ nepreukázal dohodu o takejto výške zmluvného
úroku z poskytnutého úveru.“ (porov. rozsudok Okresného súdu Rimavská Sobota vo veci 9C 1/2014).

„Súd sa zaoberal výškou dohodnutého úroku z úveru, keďže odplata za poskytnutie spotrebiteľského
úveru činila za 30 dní sumu 28,60 Eur. V zmysle zmluvy výška ročného úroku z úveru predstavovala
podľa zmluvy 435.07% a vo výške 28,60 Eur (teda ročne by to bola suma 343,20 Eur). Z úradnej
činnosti súdu a z aplikačnej praxe je udržateľný dohodnutý úrok vo výške do 25% ročne. Z uvedeného
je zrejmé, že ročný dohodnutý úrok medzi účastníkmi (435,07 % ročne) a vo výške 28,60 Eur

mesačne bol niekoľkonásobne vyšší. Dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s § 39 Občianskeho
zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom, inak je právny úkon absolútne neplatný. Súd
považuje za rozporné s dobrými mravmi, ak sa poskytne spotrebiteľovi úver za cenu prevyšujúcu
priemernú cenu porovnateľných úverov poskytovaných bankami a ak veriteľ využije tieseň spotrebiteľa
jeho neskúsenosť, ľahkomyselnosť, rozrušenie, prípadne slabomyseľnosť. Aj pri nedbanlivosti veriteľa

ide o vykorisťovanie spotrebiteľa a v takomto prípade je úverová zmluva v časti odplaty neplatná v celom
rozsahu. O takýto stav pôjde vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými
ústavmi v čase uzavretia zmluvy (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR 1MCdo 1/2009 zo dňa 31.7.2009).Za dobré mravy možno považovať súhrn etických, všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad,
ktorých dodržiavanie je často krát zabezpečované aj právnymi normami tak, aby každé konanie bolo
v súlade so všeobecnými mravnými a morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti. Vzhľadom na

vyššie uvedené závery súd považoval dohodu o úvere v časti odplaty, pri ktorej bola dohodnutá výška
úrokov 435,07 % ročne za absolútne neplatnú.“ (porov. rozsudok Okresného súdu Galanta vo veci 5C
382/2013)

„Čo sa týka nároku na zaplatenie zmluvného úroku, súd mal za to, že ročná úroková sadzba vo
výške 245,43 % i napriek tomu, že ide o krátkodobý úver, je v rozpore s dobrými mravmi, keď výška

takto určenej odplaty za poskytnutie úveru je neprimeraná sume poskytnutého úveru (pri takto určenej
úrokovej sadzbe by odporca v prípade 1 ročnej dobe splatnosti mal na základe poskytnutej sumy 350,-
€ veriteľovi vrátiť až sumu 1.209,- €!). Preto súd nárok v tejto časti pre jeho rozpor s dobrými mravmi
zamietol.“ (porov. rozsudok Okresného súdu Komárno vo veci 14C 257/2014)

„Súd z vykonaného dokazovania zistil, že predmetná spotrebiteľská zmluva, o ktorú žalobca opiera
uplatnený nárok je absolútne neplatná pre rozpor s dobrými mravmi v časti dohodnutých úrokov z

pôžičky. Dobré mravy možno stotožniť so všeobecne spoločensky uznávanými zásadami konania
v právnom styku / poctivosť, nezneužívanie výkonu práv, nešikanózny spôsob výkonu práva,
rešpektovanie rovnosti účastníkov občianskoprávnych vzťahov/. Za právny úkon priečiaci sa dobrým
mravom treba považovať právny úkon, ktorý je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti
prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi / pozri rozhodnutie NS

SR sp.zn. 3 Cdo 137/2003/. V predmetnej zmluve bola dohodnutá ročná úroková sadzba vo výške
407,58 %. Podľa údajov Národnej banky Slovenska bola priemerná úroková miera obchodných bánk
pri spotrebiteľských úveroch poskytovaných domácnostiam v mesiaci december 2012 na úrovni 9,23
% ročne. Dohodnutá výška úrokov 407,58 % ročne uvedená v zmluve podstatne / viac ako 44-krát /
prekračuje priemernú úrokovú mieru obchodných bánk pri spotrebiteľských úveroch poskytovaných

domácnostiam v mesiaci december 2012. Podľa názoru súdu výška úrokov pri nebankových
spotrebiteľských úveroch nemusí dôsledne kopírovať výšku úrokov porovnateľných bankových úveroch,
avšak dohodnutá výška úrokov / aj keď vyššia ako pri bankách / musí byť stále súladná s požiadavkou
dobrých mravov a nesmie vykazovať znaky nepoctivého úžerného úroku Dlžník uzatvára zmluvu o úvere
a dohodu o úrokoch prevažne z dôvodov svojej inak neriešiteľnej finančnej situácie, v danom prípade

si žalovaný požičal sumu 50,- eur. Nezodpovedá preto všeobecne uznávaným vzťahom medzi ľuďmi,
aby dlžník v takejto situácii poskytoval veriteľovi neprimerané až úžernícke úroky. Dohodnutá úroková
sadzba vo výške 407,58 % ročne je v rozpore s dobrými mravmi, preto predmetná zmluva o pôžičke v
časti dohodnutých úrokov sa svojím obsahom prieči dobrým mravom a je neplatná.“ (porov. rozsudok
Okresného súdu Svidník vo veci 7C 419/2013)

Odvolacísúdsastotožňujesvyššieuvedenýmiprávnymizávermiakonštatuje,žeročnáúrokovásadzba
vo výške 474,50 % je neprimerane vysoká odporujúca dobrým mravom (porov. rozhodnutie Najvyššieho
súdu Českej republiky vo veci 21Cdo 1484/2004 alebo Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci
5Cdo 26/2011).

Obrana žalobcu, že suma 18,20 Eur za poskytnutie úveru je konečná a ďalej nenarastá, keďže si úrok

po splatnosti úveru neuplatňuje, nemá žiaden právny význam pre posúdenie súladu výšky úrokov s
dobrými mravmi.

Rozhodnou v predmetnej veci je skutočnosť, že žalobca mohol nárok na úrok z poskytnutého úveru vo
výške 140 Eur pri ročnej úrokovej sadzbe 474,50% (vo výške 18,20 Eur) uplatniť už prvý deň po tom,
čo sa poskytnutý úver stal splatným, t.j. odo dňa 1.1.2013.

Dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s § 39 OZ, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom, inak
je právny úkon absolútne neplatný. Hoci maximálna výška úrokov (ako odplaty za užívanie požičanej
finančnej čiastky) pri peňažných pôžičkách ani pri úveroch nie je žiadnym právnym predpisom limitovaná
a je ponechaná výlučne na dohodu zmluvných strán, nie je neobmedzená. O takýto stav pôjde spravidlavtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia
zmluvy (porov. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 1MCdo 1/2009 zo dňa
31.7.2009).

Z internetovej stránky Národnej banky Slovenska odvolací súd preveril úrokové miery podobných úverov
v bankách a zistil, že pri spotrebiteľskom úvere so splatnosťou do 1 roka úrok predstavoval 7,46 % p.a. Z
tohojezrejmé,žežalobcompožadovanýúrok474,50%vdanomprípadebolviacakošesťdesiatnásobne
(63x) vyšší ako úrok, za ktorý za obdobných podmienok banky úver poskytovali.

Odvolací súd považuje za rozporné s dobrými mravmi, ak sa poskytne spotrebiteľovi úver za cenu
prevyšujúcu 467,04 % ( 474,50 - 7,46) priemernú cenu porovnateľných úverov poskytovaných bankami.

Žalobcom požadovaný úrok z úveru ročne 474,50 % spôsobil značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach účastníkov tejto úverovej zmluvy, pretože bolo súdom v rámci skutkového stavu
preukázané a zistené, že priemerné v tomto období boli úroky vo výške 7,46 % ročne.

Úrok z úveru vo výške odporujúcej dobrým mravom, s ktorým zákon spája absolútnu neplatnosť (§ 39
OZ),nemožnoobhajovaťaniprincípomzmluvnejslobody.Zmluvnáslobodaúčastníkovprávnehovzťahu

nie je neobmedzená a nesmie vybočiť z určitých aj právom akceptovateľných hraníc. Jednou z týchto
hraníc je i inštitút dobrých mravov (§ 3 ods. 1 OZ).

Žalobca úrok predovšetkým obhajuje tvrdením cit.: „suma 18,20 Eur za poskytnutie úveru je konečná a
už ďalej nenarastá, a to ani v prípade porušenia povinnosti dlžníka vrátiť veriteľovi poskytnuté peňažné
prostriedky včas, t.j. tento úrok neplynie do momentu vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov,

ale len do dňa splatnosti. Po dni splatnosti si žalobca uplatňuje len úrok z omeškania z dlžnej sumy.“
Tento záver nie je spôsobilý zmeniť vyššie uvedené úvahy odvolacieho súdu pri právnom posúdení
veci. Naopak odvolací súd zdôrazňuje, že aplikačná prax súdov sa otázkou priznania úrokov za úver
po splatnosti pohľadávky a teda popri úrokoch z omeškania či iných sankciách už zaoberala. Podľa
ustálenej súdnej praxe (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci 4 Obo 143/98)

vyplýva, že dohodnuté úroky (zmluvné úroky) z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti
dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania v zmysle §
369 Obchodného zákonníka. Takýto záver Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je logický, pretože
v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu a to jednak
v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo

vzťahoch medzi účastníkmi (napr. porov. rozsudky Krajského súdu v Prešove vo veci 3Co 85/2013, 1Co
30/2012, 6Co 182/2011, tiež uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci IV. ÚS 476/2012).
Je preto právne bez významu, že si žalobca po splatnosti uplatňuje len úrok z omeškania z dlžnej
sumy, keďže úrok z úveru po uplynutí dojednanej splatnosti úveru v súlade s vyššie uvedeným názorom
poskytovateľovi úveru nepatrí.

Nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 50 Eur si žalobca uplatnil v zmysle čl. I. zmluvy „Hlavné
špeciálne zmluvné podmienky“, bodu 2 V prípade oneskoreného splácania splátky sa platí penále z
omeškania a zmluvná pokuta, ak je klient v omeškaní so splatením pôžičky alebo jej časti, alebo poplatku
za pôžičku viac ako 30 (tridsať) kalendárnych dní, odo dňa splatenia pôžičky alebo jej časti, musí
dodatočne zaplatiť veriteľovi jednorazovú pokutu za omeškanie plnenia:

- vo výške 25 Eur za poskytnutú pôžičku vo výške 1-99 Eur,

- vo výške 50 Eur za poskytnutú pôžičku vo výške 100-199 Eur,

- vo výške 75 Eur za poskytnutú pôžičku vo výške 200-350,- Eur.

Podľa bodu 1 bol dojednaný úrok z omeškania vo výške 2% za každý deň z omeškania zo splatnej sumy.
Z dojednania v bode 3 vyplýva, že ak je klient v omeškaní so splatením pôžičky alebo jej časti, alebo

poplatkuzapôžičkuviacako50kalendárnychdní,ododňasplateniapôžičkyalebojejčastiazároveňmubola veriteľom vyrubená jednorazová pokuta, je povinný uhradiť aj poplatky, ktoré predstavujú poplatky
za notifikačné SMS správy, e-maily a poštu. Výška poplatku za každú jednu notifikačnú SMS správu,
e-mail predstavuje sumu 2 Eur. Výška sumy za jednu notifikačnú poštovú zásielku predstavuje sumu

5 Eur (čl. 4).

Dohodu o zmluvnej pokute je nevyhnutné hodnotiť so zreteľom na všetky okolnosti súvisiace s uzavretím
zmluvy v dobe uzavretia zmluvy.

Žalobca konštatuje, že na zmluvnú pokutu je potrebné nazerať z hľadiska jej základnej funkcie
ako paušalizovanej náhrady škody pokrývajúcej ďalšie náklady veriteľa súvisiace s individuálnym
mimosúdnym vymáhaním pohľadávky.

Odvolací súd nijako nepopiera význam zmluvnej pokuty a ani jej dojednania, ale treba dbať aj na
skutočný zmysel a cieľ inštitútu zmluvnej pokuty ako inštitútu súkromného práva zvlášť pri osobitne
chránených spotrebiteľských vzťahoch. Odvolací súd nepopiera popri sebe ani uplatňovanie úrokov
z omeškania a zmluvnej pokuty. Muselo by sa však jednať o zmluvnú pokutu, ktorá obstojí v rámci
súdnej kontroly neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách so zreteľom na povahu, obsah

a všetky osobitosti právneho úkonu. Pretože podmienky, za akých žalobca dohoduje zmluvnú pokutu v
štandardných zmluvách podľa názoru odvolacieho súdu poškodzujú spotrebiteľa.

Žalobca by podľa zmluvného dojednania mal mať pri poskytnutom krátkodobom úvere vo výške 140 Eur
dňa 21.12.2012 so splatnosťou do 31.12.2012 nárok na zaplatenie úroku vo výške 474,50 %, úroku z
omeškania vo výške 2% denne, zmluvnej pokuty vo výške 50 Eur a bol by povinný uhradiť i poplatky za

notifikačné SMS-správy, e-maily a poštu. Ide pritom o krátkodobý spotrebiteľský úver. Zmluvná pokuta
vo výške 50 Eur predstavuje 35,7% sumy poskytnutej istiny (140 Eur) a odvolací súd ju považuje za
neprimeranú vzhľadom k všetkým skutkovým okolnostiam prípadu.

Všeobecné súdy sa vyjadrili k neprimeranosti dojednania i vo vzťahu k zmluvnej pokute a odvolací súd
na tieto rozsudky tiež poukazuje.

„Navrhovateľom vnútené dojednanie zmluvnej pokuty vo výške 75,- Eur pri omeškaní 50 dní je vzhľadom
k výške poskytnutej sumy (300,- Eur) a k výške pokuty 75,- Eur neprijateľné. Samotná výška zmluvnej
pokuty je zjavne neprimeraná a vysoká, a to s ohľadom na funkcie, ktoré dojednanie zmluvnej pokuty
má plniť. Odporca požiadal o poskytnutie pôžičky 300,- Eur s dobou splatnosti 15 dní, pričom je zjavné,
že pokiaľ si spotrebiteľ vyžiada pôžičku v takejto výške, dojednanie zmluvnej pokuty vo výške 75,- Eur

musí byť pre neho likvidačné. Z uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že dojednanie o zmluvnej
pokute je neprijateľnou a tým pádom neplatnou zmluvnou podmienkou.“ (porov. rozsudok Okresného
súdu Galanta vo veci 35C 126/2014)

„Pokiaľ ide o nárok navrhovateľa na zaplatenie zmluvnej pokuty, dojednanú zmluvnú podmienku v článku
1 v časti „v prípade oneskoreného splácania splátky zaplatí penále z omeškania a úroky“ v bode 2 a

dojednanú v článku 16.2 VOP, súd vyhodnotil ako neprijateľnú a z tohto dôvodu teda neplatnú. Tak ako
bolo už vo viacerých rozhodnutiach uvedené, dojednanie zmluvnej pokuty vo výške 25 Eur či už pri
omeškaní splátky 30 dní resp. 50 dní je vzhľadom k výške poskytnutej sumy (80 Eur) a k výške pokuty
25 Eur neprijateľné. Samotná výška zmluvnej pokuty vo výške 25 Eur je zjavne neprimeraná a vysoká a
to s ohľadom na funkcie, ktoré dojednanie zmluvnej pokuty má plniť. Pokiaľ bola odporkyni poskytnutá

pôžička vo výške 80 Eur, je zjavné, že pokiaľ si spotrebiteľ vyžiada pôžičku v takejto výške, dojednanie
zmluvnej pokuty vo výške 25 Eur musí byť pre neho likvidačné. Z týchto dôvodov, preto súd určil, že
vyššie dojednaná zmluvná podmienka je neprijateľnou a teda neplatnou.“ (porov. rozsudok Okresného
súdu Galanta vo veci 5C 382/2013)

„Podľa názoru súdu žalobca riadne neposudzoval schopnosti žalovanej splatiť poskytnuté finančné

prostriedky. Z tých údajov, ktoré mu žalovaná poskytla v registračnom formulári, ani nemohol zistiť jejpomery a možnosti splatiť pôžičku, Za podstatnú však súd považuje skutočnosť, že žalovaná nebola
oboznámená vopred so všetkými podmienkami zmluvy o pôžičke, predovšetkým so sankciami za
omeškanie. Žalobca tým porušil povinnosti vyplývajúce z ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. a ust.

§ 3 ods. 3 a § 8 odsek 3 Zákona č. 250/2007 Z. z. Súd z týchto dôvodov považuje zmluvné podmienky
vzťahujúce sa k sankciám za oneskorené vrátenie finančných prostriedkov (zmluvné pokuty a platby za
SMS, neprijateľný úrok z omeškania ) za neprijateľné. Dôvodom neprijateľnosti je nielen to, že neboli
individuálne vyjednané, ale aj ich neprimeranosť vo vzťahu k poskytnutej sume pôžičky, aj s poukazom
na splatnosť pôžičky, výšku úroku z úveru, ktorý vysoko presahuje obvyklé úrokové miery.“ (porov.

rozsudok Okresného súdu Rožňava vo veci 12C 478/2012)

Odvolací súd len dopĺňa, že ak za rovnaké porušenie povinnosti možno podľa formulárových podmienok
vštandardnejzmluvepostihnúťspotrebiteľa viacerýmisankciami, taksúdnejkontrolenaúčely aplikácie
§ 53 ods. 1 OZ sa musí podrobiť sankčný mechanizmus ako celok (úrok z omeškania, zmluvná pokuta,
poplatky za náklady spojené s vymáhaním pohľadávok, bod 1-3). Preto ak samo osebe niektoré sankčné
ustanovenie nejaví znaky neprimeranosti, to ešte neznamená, že ako celok sankčný mechanizmus v

rámci súdnej kontroly obstojí.

Ak súd skonštatuje neprijateľnosť sankčného mechanizmu ako celku, nie je akceptovateľné a vo svetle
rozsudku súdneho dvora C-618/10 (Banco Espanol) ani prípustné, aby sa akýmkoľvek spôsobom
modifikovalaneprijateľnázmluvnápodmienka.Zcit.rozsudku ,,2. Článok6ods.1smernice93/13samá
vykladať v tom zmysle, že mu odporuje právna úprava členského štátu, akou je článok 83 legislatívneho

dekrétu 1/2007 o prepracovaní všeobecného zákona o ochrane spotrebiteľov a užívateľov a ďalších
doplňujúcich zákonov (Real Decreto Legislativo 1/2007 por el que se aprueba el texto refundido de
la Ley General para la Defensa de los Consumidores y Usuarios y otras leyes complementarias) zo
16. novembra 2007, ktorá vnútroštátnemu súdu umožňuje v prípade, že rozhodne o neplatnosti nekalej
podmienky, ktorá je súčasťou zmluvy uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom,

doplniť uvedenú zmluvu tým, že zmení obsah tejto podmienky“.

Majúc na zreteli uvedené odvolací súd rozsudok v napadnutom výroku o zamietnutí žaloby v
prevyšujúcej časti ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.).

Žalobca bol v odvolacom konaní neúspešný a tomu zodpovedá i výrok o náhrade trov konania (§ 224
ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O.s.p.).

Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.