Rozsudok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, July 7, 2015

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19Co/63/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8114225342
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 07. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2015:8114225342.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členiek

senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Jany Burešovej v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ,
s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4,
Bratislava, proti žalovanej Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so
sídlom Župné námestie 13, Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej
ujmy,oodvolanížalobcuprotirozsudkuOkresnéhosúduPrešovč.k.14C/346/2014-7zodňa10.10.2014
a proti uzneseniu Okresného súdu Prešov č. k. 14C/346/2014-20 zo dňa 21.01.2015 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

P o t v r d z u j e uznesenie č. k. 14C/346/2014-20 zo dňa 21.01.2015.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobu.

Vyslovil, že účastníkom nepriznáva náhradu trov konania.

Rozhodnutie právne odôvodnil podľa čl. 46 ods. 3; 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, §§ 3 ods. 1;
4 ods. 1 písm. a); 9 ods. 1, 2; 15 ods. 1; 16 ods. 1; 17 ods. 1 až 3; 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z.

z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, § 44 ods. 5 Exekučného poriadku.

Konštatoval, že na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.

V prejednávanej veci si žalobca uplatňuje nárok na náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy z
dôvodu nesprávneho úradného postupu exekučného súdu, ktorý nerozhodol o návrhu oprávneného na
zmenu exekútora v zákonom stanovenej lehote.

Nesprávnym úradným postupom je porušenie povinností pri uskutočňovaní úkonov v konaní, najmä
jeho nesprávne vykonanie alebo vykonanie bez splnenia zákonných podmienok. Nesprávnym úradným
postupom je aj opomenutie urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. Štát
zodpovedá za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci iba pri splnení troch
podmienok, ktoré musia byť splnené súčasne, a to nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná
súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

Ustanovenie § 44 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekučného konania,
neustanovovalo povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu exekútora do30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora. Táto zákonná lehota bola zavedená až
od 01.09.2005.

Podľa § 238 ods. 1 Exekučného poriadku konania začaté pred 01.09.2005 sa dokončia podľa práva
platného do 31.08.2005, ak ods. 2 neustanovuje inak.

Ustanovenie § 238 ods. 2 Exekučného poriadku taxatívne vymedzuje ustanovenia Exekučného
poriadku, ktoré sa použijú aj na konania začaté pred 01.09.2005, avšak neobsahuje ustanovenie § 44

ods. 7.

Žalobca vytýkal exekučnému súdu nesprávny úradný postup predstavujúci zbytočné prieťahy. Týmto
pojmom sa zaoberal aj Ústavný súd SR a ten vo viacerých svojich rozhodnutiach dospel k záveru, že je
potrebné vychádzať z konkrétnych okolností prípadu a že aj niekoľko mesačná nečinnosť súdu nemusí
predstavovať zbytočné prieťahy (I. ÚS 42/01, I. ÚS 63/00, IV. ÚS 606/12). Pri rozhodovaní o návrhu na

zmenu exekútora je potrebné vykonať procesné úkony (výzva na vyjadrenie pôvodnému exekútorovi,
vyjadrenie pôvodného exekútora a vyčíslenie jeho trov, doručenie exekučného spisu, zaslanie spisu
novému exekútorovi, rozhodnutie o trovách exekúcie), v dôsledku ktorých nerozhodnutie o návrhu v
zákonnej lehote nie je možné považovať za zbytočné prieťahy a z toho vyplývajúci nesprávny úradný
postup súdu. Ustanovenie § 44 ods. 5 zákona 233/1995 Z.z. v znení účinnom v čase začatia exekučného

konania ani neustanovovalo povinnosť exekučného súdu rozhodnúť o návrhu oprávneného na zmenu
exekútora do 30 dní od doručenia návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Žalobca podával návrhy na zmenu exekútora hromadne, teda zaťažoval súd v rovnakom čase väčším
počtom podaní, a preto musel počítať s určitým technicko-administratívnym zdržaním na strane súdu,

ktoré spôsobilo, že o jeho návrhu bolo rozhodnuté s určitým časovým odstupom, čo je však ústavne
akceptovateľné.

V danom prípade dĺžka exekučného konania od podania návrhu oprávneného na zmenu exekútora do
rozhodnutia súdu o tomto návrhu nie je takej povahy, že by predstavovala porušenie práva žalobcu na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V uvedenej veci bol postup exekučného súdu po doručení
návrhu na zmenu exekútora plne opodstatnený a zákonom podložený. Nesprávny úradný postup nebol
preukázaný.

Súd prvého stupňa ďalej konštatoval, že nemá vedomosť o tom, aby ohľadom žalobcom tvrdených

prieťahov v predmetnom konaní boli vedené disciplinárne konania, riešila sa sťažnosť na prieťahy v
konaní a ani že by rozhodoval Ústavný súd Slovenskej republiky, či Európsky súd pre ľudské práva,
pričom otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

V konaní žalobca uplatnil nárok na náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom súdu
spôsobenú tým, že Okresný súd Humenné vo veci sp. zn. 6Er/281/2003 podľa § 44 ods. 7, resp. ods. 8
Exekučného poriadku v zákonnej lehote nerozhodol o návrhu oprávneného na zmenu exekútora.

Podmienkami priznania nároku na náhradu škody je preukázanie predpokladov vzniku nároku

na náhradu škody: existencia nesprávneho úradného postupu, škoda a príčinná súvislosť medzi
nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Existenciu nesprávneho úradného postupu
žalobca v konaní nepreukázal. Žalobca v otázke preukázania škody neuniesol dôkazné bremeno,
keď ani predložením znaleckého posudku nepreukázal vynaloženie uplatnených nákladov na správu a
vymáhanie pohľadávky. Nestačí samotné tvrdenie žalobcu o tom, že mu vznikli náklady, ktoré vyčíslil

bez predloženia konkrétnych dôkazov o vynaložení jednotlivých nákladov. V tomto ohľade je podstatné
to, že nie je daný základ nároku, preto sa súd už ani bližšie nezaoberal výškou nárokov žalobcu.

Žaloba nepreukázal ani príčinnú súvislosť medzi prípadným nesprávnym úradným postupom a
vzniknutou škodou, keď nepreukázal existenciu atribútov: nesprávny úradný postup a vznik škody.

Žalobca uplatnil aj nemajetkovú ujmu, pri ktorej nepreukázal, že u žalobcu v dôsledku nesprávneho
úradného postupu súdu došlo k ohrozeniu legitímnych očakávaní, že došlo k zániku povinného,zmareniu účelu konania pre stratu kontaktu s povinným, resp. insolvencii povinného. Jedná iba o
hypotetické uvažovanie žalobcu, bez preukázania konkrétneho zásahu do sféry žalobcu.

Podľa príslušných ustanovení zákona 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci je podmienkou na uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným
postupom písomná žiadosť poškodeného o predbežné prerokovanie nároku.

Z vyjadrenia žalovanej je zrejmé, že prvé žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody

zo strany žalobcu boli žalovanej doručené 23.04.2012. Žaloba v pôvodnom konaní v tejto veci bola
doručená súdu 27.09.2012. Žalobca teda podal žaloby predčasne, keďže nárok na súde uplatnil pred
uplynutímšesťmesačnejlehotynapredbežnéprerokovanienároku.Akpríslušnýorgánneuspokojínárok
na náhradu škody do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi
poškodenému, že neupokojí nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať nároku na súde. Ak
tak učiní skôr, ide o predčasne podanú žalobu, čo predstavuje samostatný dôvod na zamietnutie žaloby

z dôvodu predčasnosti.

Vyhodnotil aj námietku premlčania nároku žalobcu ako nedôvodnú.

Preto súd prvého stupňa zamietol žalobu.

Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvého stupňa podľa ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku. Konštatoval, že úspešnej žalovanej náhradu trov konania nepriznal, keďže žalovaná
si s poukazom na ustanovenie § 151ods. 1 O.s.p. náhradu trov konania neuplatnila. Neúspešný žalobca
nemá právo na náhradu trov konania.

Uznesením č. k. 14C/346/2014-20 zo dňa 21.01.2015 súd prvého stupňa uložil žalobcovi povinnosť
zaplatiť v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto uznesenia súdny poplatok za odvolanie vo výške 20,- eur
podľa pol. č. 7a Zákona o súdnych poplatkoch. Žalobcu poučil o následkoch nezaplatenia poplatku a o
možnostiach spôsobu jeho zaplatenia.

Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. V odvolaní uviedol, že postupom
súdu prvého stupňa sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom, súd prvého stupňa
nesprávne právne posúdil vec tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne
zistil skutkový stav a neúplne zistil skutkový stav, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné

pre zistenie rozhodujúcich skutočností. Napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Súd prvého stupňa rozhodol vo veci na základe „inšpirácie“ novou právnou úpravou
obsiahnutou v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Nie je možné, aby súd interpretoval hmotné právo
platné v čase vzniku právnej skutočnosti a založenia zodpovednostného právneho vzťahu pomocou
hmotného práva, ktoré sa stalo súčasťou právneho poriadku až po vzniku právnej skutočnosti a

po tom, čo už došlo k založeniu zodpovednostného právneho vzťahu. Ak súd prvého stupňa založil
svoje rozhodnutie na takejto neprípustnej interpretácii, dopustil sa nesústredeného postupu, ktorý má
dôsledok v nesprávnosti súdneho rozhodnutia. Súd prvého stupňa bol jednoznačne viazaný ust. §
9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení účinnom prijatím zákona č. 412/2012 z. z. a nemohol
interpretovať toto ustanovenie prostredníctvom ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. v znení

zákona č. 412/2012 Z. z. Svojim rozhodnutím súd prvého stupňa de iure a de facto aplikoval princíp
priamej retroaktivity. Súd prvého stupňa nevysvetlil, prečo zastáva názor, že účastníkom nevznikol stav
právnej neistoty. Zákonodarca vytvoril legitímnu sféru tolerancie právnej neistoty určením zákonnej
lehoty. Exekučný súd ignoroval túto legitímnu sféru, na čo zo zákona nemal oprávnenie a posunul
trvanie právnej neistoty do času, ktorý je z hľadiska ochrany základného práva na spravodlivý súdny

proces neakceptovateľný. Exekučný súd rozhodoval o udelení poverenia na vykonanie exekúcie, s čím
nemal nič spoločné rozhodcovský súd. Právna istota ohľadom riadneho výkonu exekúcie nemohla byť
odstránená rozhodnutím rozhodcovského súdu, ale len exekučného súdu. Súdu neprísluší polemizovať
o vhodnosti limitácie dĺžky konaní zákonnými lehotami. Súd má aplikovať platné právo a akékoľvek
úvahy de lege ferenda sú neprípustným súdnym aktivizmom, na ktorom nemožno zakladať meritórne

rozhodnutie. Svojimi úvahami súd neguje doposiaľ vytvorenú a stabilizovanú judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva, ktorá je základom štandardu ochrany základných práv v Európe. Nie je zrejmé,
aký môže mať dopad na výsledok konania skutočnosť, že súd vyjadril svoje presvedčenie o rozporeexekučného titulu so zákonom. Ide o prejav nesústredenej činnosti súdu, kedy súd vyhodnocoval aj také
skutočnosti, ktoré s predmetom nesúvisia.

Žalobcavodvolaníďalejnamietal,žeakodôkazvznikuškodypredložilznaleckýposudokč.1/2014,ktorý
vypracoval Znalecký ústav Ekonomickej univerzity v Bratislave. Uvedeným posudkom je jednoznačne
preukázané, že nesprávny úradný postup mal na žalobcu negatívny dopad a objektívne spôsobil
zníženie jeho majetku. Súd nevykonal dostatočné dokazovanie oboznámením sa s predloženým
znaleckým posudkom, z ktorého jednoznačne vyplýva, ktoré konkrétne náklady boli žalobcom

vynaložené v súvislosti so správou a vedením pohľadávky. Pokiaľ ide o tom, že žalobca predložil
znalecký posudok až po roku a pol od podania žaloby na súde, žalobca dáva do pozornosti samotný
znalecký posudok, z ktorého vyplýva, že žalobca zadal vypracovanie znaleckého posudku dňa 1. marca
2013. Vypracovanie znaleckého posudku je tak dôkladné a zložité, a to aj s ohľadom na množstvo
spracovaných podkladov a jeho vypracovanie trvalo viac ako rok. V konaní boli preukázané všetky
zákonné podmienky pre vznik nároku na náhradu škody. V konaní bolo potrebné rozhodnúť v súlade

so žalobným petitom, prinajmenšom navrhovaným medzitýmnym rozsudkom. Ak bol súdu doručený v
čase predchádzajúcom nariadenému súdnemu pojednávaniu návrh žalobcu na prerušenie konania z
dôvodu, že prebieha konanie o prejudiciálnej otázke, bol súd povinný pred samotným rozhodnutím vo
veci samej o tomto návrhu žalobcu osobitne rozhodnúť.

Na základe uvedeného žalobca žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalovaná sa k uvedenému odvolaniu žalobcu nevyjadrila.

V odvolaní proti uzneseniu č. k. 14C/346/2014-20 zo dňa 21.01.2015 žaloba uviedol, že napadnuté
uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť, ktorým je odôvodnenie v zmysle ust. § 169 ods. 1 O. s. p.
Ďalej uviedol, že podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov spoplatneniu podlieha len podanie
žaloby na náhradu škody spôsobenej nezákonným úradným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom. Uvedené vyplýva aj z dôvodovej správy k vládnemu návrhu

zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších
predpisov, ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony a ktorým došlo k zavedeniu spoplatnenia
žaloby paušálnym poplatkom 20 Eur. Po zrušení vecného oslobodenia pri žalobách na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom
sa zaviedol paušálny poplatok pre tieto žaloby vo výške 20 Eur. Žalobca podal odvolanie proti rozsudku

a nie žalobu. Súd nie je oprávnená svojvoľne rozširovať okruh úkonov podliehajúcich súdnemu poplatku.
Žalobca preto nemôže byť vyzvaný na platenie súdneho poplatku za podané odvolanie.

Uvedené závery vyplývajú aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR z 29.03.2007 sp. zn. 4Cdo/39/2007, z
ktorého vyplýva, že za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v prílohe zákona č. 71/1992 Zb. sa súdne

poplatky nevyrubujú, v takomto prípade poplatková povinnosť nevzniká a analogické určenie výšky
súdneho poplatku neprichádza do úvahy.

Podľa odvolateľa v prílohe zákona č. 71/1992 Zb. ( Sadzobníka súdnych poplatkov ) nie je jasné a
jednoznačne stanovená poplatková povinnosť za podanie odvolania voči rozhodnutiu súdu o žalobe na

náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Žalobcovi
preto bola v rozpore so zákonom č. 71/1992 Zb. uložená poplatková povinnosť v prípade, kde ju nemal.
Podľa odvolateľa použitie analógie legis je v prípadoch vyrubenia súdneho poplatku vzhľadom na článok
59 ods. 2 Ústavy vylúčené.

Poukázal na to, že súd je pri výkone svojej rozhodovacej právomoci viazaný článkom 2 ods. 2 a platí,
že môže konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

V danom prípade bola žaloba podaná pred 01.10.2012, konanie teda začalo pred účinnosťou zákona
č. 286/2012 Z. z., a preto je potrebné v súlade s podaným odvolaním aplikovať právny stav platný do

30.09.2012. Do uvedeného dátumu podľa § 4 ods. 1 písm. k/ zákona o súdnych poplatkoch, konanie
vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom bolo od poplatku vecne oslobodené.Na základe uvedeného žaloba žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil.

Krajský súd v Prešove ( ďalej len „odvolací súd“ ) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 10 ods.

1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov ( ďalej len O. s.
p. ), vzhľadom na včas podané odvolanie ( § 204 ods. 1 O.s. p. ), preskúmal rozsudok a uznesenie ako
aj konanie, ktoré im predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 212 O. s. p. a bez nariadenia
pojednávania v súlade s ust.§ 214 ods. 1, 2 O. s. p. s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku
zverejnil na úradnej tabuli súdu dňa 24.06.2015 a zistil, že odvolania žalobcu nie sú dôvodné.

Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu
či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom (čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej
republiky).

Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti

a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch
ustanovených zákonom (čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).

Štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi
verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci

a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody,
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo
d) nesprávnym úradným postupom (§ 3 ods. 1 zákona 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci).

Vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene
štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak
1. škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym
úradným postupom súdu,

2. škodu spôsobil notár pri výkone verejnej moci,
3. škodu spôsobil súdny exekútor pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa
osobitného predpisu (§ 4 ods. 1 písm. a) zákona 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci).

Štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa
považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom
ustanovenejlehote,nečinnosťorgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaní
alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb (§
9 ods. 1 zákona 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci).

Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým
postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.).

Nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním

alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo
rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom
je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné
prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11 (§ 15 ods. 1 zákona
514/2003 Z.z).

Ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do 6 mesiacov odo dňa prijatia
žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde (§
16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.).

Uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak (§ 17 ods. 1 zákona
514/2003 Z.z).V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom
na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj
nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak (§ 17 ods. 2 zákona 514/2003 Z.z.).

Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na
a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje,
b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote,

d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení (§ 17 ods. 3 zákona
514/2003 Z.z.).

Právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je
podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia,
plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia (§ 19 ods. 1 zákona 514/2003

Z.z.).

Lehota neplynie počas predbežného prerokovania nároku podľa § 15 odo dňa podania žiadosti do
skončenia prerokovania, najdlhšie však počas šiestich mesiacov (§ 19 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z.).

Ak oprávnený požiada súd o zmenu exekútora a súd po vyjadrení exekútora žiadosti oprávneného
vyhovie, vykonaním exekúcie poverí súd exekútora, ktorého navrhne oprávnený, a vec mu písomne
postúpi. Účinky pôvodného návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zostávajú zachované. Odmena
pôvodného exekútora sa však vypočíta tak, ako keby došlo k zastaveniu exekúcie (§ 44 ods. 5
Exekučného poriadku v znení účinnom v čase začatia exekučného konania).

Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa v predmetnej veci sa dôsledne riadil vyššie uvedeným,
preto vo veci aj správne rozhodol. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa ako aj
k odvolacím dôvodom odvolací súd uvádza, že je potrebné súhlasiť s odvolacou námietkou žalobcu v
tom, že ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. nie je možné aplikovať na právne vzťahy, pri ktorých

malo dôjsť k zodpovednostnému vzťahu medzi účastníkmi konania pred účinnosťou tohto ustanovenia,
lebo by išlo o retroaktivitu pri aplikácii právneho predpisu. Uvedené ustanovenie bolo do zákona č.
514/2003 Z. z. zavedené zákonom č. 412/2012 Z. z. s účinnosťou od 01.01.2013. Je ho preto možné
aplikovať len na právne vzťahy upravené síce zákonom č. 514/2003 Z. z., ale len tie, ktoré vznikli od
01.01.2013. Toto však nevylučuje, aby súd prvého stupňa nemohol v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviesť významné okolnosti uvedené aj v ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Pri posudzovaní a
hodnotení otázky nesprávneho úradného postupu však prvostupňový súd jednoznačne vychádzal z ust.
§ 9 ods. 1 cit. zákona, účinného v čase, keď mal deklarovaný zodpovednostný vzťah medzi účastníkmi
konania vzniknúť.

Odvolací súd tiež uvádza, že v exekučnej veci vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp. zn.
6Er/281/2003 nedošlo k sťažnosti na prieťahy v konaní, k disciplinárnemu postihu sudcu v tejto súvislosti
alebo k vydaniu právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného súdu
SR, kedy by prieťahy v konaní boli konštatované.

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom prvostupňového súd, že ustanovenie § 44 ods. 5 Exekučného
poriadku v znení účinnom v čase začatia exekučného konania, neustanovovalo povinnosť exekučného
súdurozhodnúťonávrhuoprávnenéhonazmenuexekútorado30dníoddoručenianávrhuoprávneného
na zmenu exekútora. Táto zákonná lehota bola zavedená až od 01.09.2005.

Pokiaľ súd prvého stupňa poukázal na postup žalobcu, ktorý hromadne podával návrhy na zmenu
exekútora, čím zaťažoval súd v rovnakom čase väčším počtom podaní, odvolací súd sa stotožňuje so
záverom prvostupňového súdu v tom, že žalobca mal predpokladať určité technicko-administratívne
zdržanie pri rozhodovaní o jeho žiadostiach s určitým časovým odstupom.

V danom prípade dĺžka exekučného konania od podania návrhu oprávneného na zmenu exekútora do
rozhodnutia súdu o tomto návrhu nie je takej povahy, že by predstavovala porušenie práva žalobcu na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V uvedenej veci bol postup exekučného súdu po doručenínávrhu na zmenu exekútora plne opodstatnený a zákonom podložený. Nesprávny úradný postup nebol
preukázaný.

Žalobca v otázke preukázania škody neuniesol dôkazné bremeno, keď ani predložením znaleckého
posudku nepreukázal vynaloženie uplatnených nákladov na správu a vymáhanie pohľadávky. Tak ako
správne konštatoval, súd prvého stupňa, nestačí samotné tvrdenie žalobcu o tom, že mu vznikli náklady,
ktoré vyčíslil bez predloženia konkrétnych dôkazov o vynaložení jednotlivých nákladov. V tomto ohľade
je podstatné to, že nie je daný základ nároku, preto nebol daný dôvod zaoberať sa výškou nárokov

žalobcu.

Správnyjetiežzáversúduprvéhostupňa,žežalobanepreukázalanipríčinnúsúvislosťmedziprípadným
nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou, keď nepreukázal existenciu atribútov: nesprávny
úradný postup a vznik škody.

Vo vzťahu k majetkovej ujme odvolací súd konštatuje, že žalobca jej vznik nepreukázal.

Za správne považuje odvolací súd aj zistenie prvostupňového súdu, že žalobca podal žaloby o
predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody predčasne, čo samo osebe je dôvodom na
zamietnutie žaloby.

Pokiaľ žalobca odvolaní poukazoval na znalecký posudok č. 1/2014, odvolací súd konštatuje, že z
dôvodu, že v danom prípade nebol dôvod zaoberať sa výškou uplatneného nároku predstavujúceho
majetkovú a nemajetkovú ujmu, lebo nebol preukázaný základ nároku, a to vznik škody.

Pokiaľ ide o odvolaciu námietku žalobcu týkajúcu sa návrhu na prerušenie konania, odvolací súd
konštatuje, že v tejto veci takýto návrh podaný nebol.

Na základe uvedeného preto odvolací súd považuje rozhodnutie súdu prvého stupňa za vecne správne,
a preto postupom podľa § 219 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku potvrdené.

Vo vzťahu k uzneseniu č. k. 14C/346/2014-20 zo dňa 21.01.2015 odvolací súd konštatuje:

Súdne konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci
alebo jeho nesprávnym úradným postupom bolo ex lege podľa § 4 ods. 1 písm. k/ zákona č. 71/1992

Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov oslobodené od poplatku od 01.07.2007,
ktoré bolo zavedené s odkazom na zákon č. 273/2007 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963
Zb. v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Zákonom č. 286/2012 Z.z. z 11.09.2012, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 145/1995 Z.z. o správnych

poplatkoch v znení neskorších právnych predpisov, a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákona, došlo
k novele zákona o súdnych poplatkov, pričom bolo vypustené s účinnosťou od 01.10.2012 ustanovenie
§ 4 ods. 1 písm. k/ poplatkového zákona (týkajúce sa vecného oslobodenia vzťahujúceho sa na konanie
vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho
nesprávnym úradným postupom).

Z ustanovenia § 18ca Zákona o súdnych poplatkoch v súvislosti s účinnosťou novely tohto zákona č.
286/2012 Z.z. vyplýva, že z úkonov navrhnutých alebo za konania začaté do 30.09.2012 sa vyberajú
poplatky podľa predpisov účinných do 30.09.2012, i keď sa stanú splatnými po 30.09.2012.

Pri výklade predmetného zákonného ustanovenia je potrebné vychádzať z celého kontextu zákona s
poukazom na znenie §§ 1 a 5.

Ak bol poplatkový úkon navrhnutý alebo ak je v Sadzobníku súdnych poplatkov ustanovený súdny
poplatokzakonanie,atotobolozačatédo30.09.2012,vyberajúsapoplatkypodľadoterajšíchpredpisov.

Ide o zakotvenie princípu zákazu retroaktivity vo vzťahu k úkonom navrhnutým alebo konaniam začatým
do 30.09.2012, keďže pri nich poplatková povinnosť vznikla ešte počas účinnosti právneho stavu pred
novelou vykonanou zákonom č. 286/2012 Z.z.V prípade podania odvolania vzniká poplatková povinnosť podľa § 5 Zákona o súdnych poplatkoch
až podaním odvolania, ktoré je poplatkovým úkonom. Ak bolo odvolanie podané po 30.09.2012, aj
keď samotné súdne konanie na súde prvého stupňa začalo do 30.09.2012, použije sa na poplatkovú

povinnosť v odvolacom konaní právny stav účinný po 30.09.2012.

Podľa položky 7a Sadzobníka súdnych poplatkov účinného od 01.10.2012, zo žaloby za náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom
sa platí súdny poplatok vo výške 20,- eur.

Ak je ustanovená sadzba za konanie, myslí sa tým konanie na jednom stupni (§ 6 ods. 2 veta prvá
Zákona o súdnych poplatkoch). Poplatok podľa rovnakej sadzby sa vyberá i v odvolacom konaní vo veci
samej. Z uvedeného vyplýva, že i sám zákonodarca rozlišuje pre poplatkové účely medzi konaním na
jednom stupni a konaním odvolacím a dovolacím, preto poplatková povinnosť za odvolanie sa posudzuje
podľa právneho stavu platného v čase účinnosti začatia odvolacieho konania.

Keďže poplatková povinnosť žalobcu v odvolacom konaní vznikla podaním odvolania a od 01.10.2012
na konanie vo veciach náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo
jeho nesprávnym úradným postupom sa nevzťahuje vecné oslobodenie, vznikla žalobcovi povinnosť
zaplatiť súdny poplatok za odvolanie podľa § 6 ods. 2 druhá veta poplatkového zákona, položky 7a

Sadzobníka súdnych poplatkov (porov. tiež uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 12Co
530/2013-97 zo dňa 30.4.2014).

Preto odvolací súd napadnuté uznesenie podľa ustanovenia § 219 Občianskeho súdneho poriadku ako
vecne správne potvrdil.

O trovách odvolacieho konania nebolo rozhodnuté, a to v súlade s ust. § 224 ods. 1 O. s. p. za použitia
ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a § 151 ods. 1 O. s. p. Aj keď v odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, tento
nepodal návrh na náhradu trov odvolacieho konania. Neúspešný žalobca takýto návrh tiež nepodal,
ale ani vzhľadom na výsledok odvolacieho konania by mu nárok na náhradu trov konania nemohol byť

priznaný. Preto odvolací súd o trovách odvolacieho konania nerozhodoval, nakoľko nebol podaný zo
strany žiadneho účastníka konania návrh na rozhodnutie o trovách odvolacieho konania. Keďže ide o
návrhové konanie, súd bez takéhoto návrhu o trovách odvolacieho konania sám nemohol rozhodovať.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.