Rozsudok ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, June 25, 2015

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 10Co/869/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5311210381
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 06. 2015
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Róbert Urban

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2015:5311210381.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Urbana

a sudcov JUDr. Amálie Paulerovej a JUDr. Erika Vargu, v právnej veci navrhovateľov 1/ F. W., nar.
X.X.XXXX, 2/ N. W., nar. XX.XX.XXXX, obaja bytom X. XXX, právne zastúpení Advokátskou kanceláriou
JUDr. Stopka, JUDr. Blendovský, JUDr. Strapáč, PhD., s.r.o., so sídlom Čadca, Potočná 2835/1A, proti
odporcovi V. O., nar. XX.X.XXXX, bytom X. XXX, právne zastúpenému advokátom JUDr. Celestínom
Stehurom, so sídlom J., J. N. XXXX, o určenie hranice pozemku, na základe odvolania navrhovateľov
proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 4C/202/2011-349 zo dňa 7.10.2014 takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Navrhovatelia 1/ a 2/ sú p o v i n n í spoločne a nerozdielne zaplatiť odporcovi titulom náhrady trov

odvolacieho konania, ktoré predstavujú trovy právneho zastúpenia, sumu 81,73 eur na účet právneho
zástupcu odporcu JUDr. Celestína Stehuru.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol (v celom rozsahu) návrh navrhovateľov na určenie
hranice pozemku. Vychádzal z toho, že navrhovatelia neučinili predmetom sporu právo na určenie
vlastníckeho práva k spornej ploche (ale len k priamke tvorenej spojnicou bodov G-H-I-J vymedzenou v
geometrickom pláne znaleckého posudku z 14.12.2013). Následne sa nemohol súd podľa § 152 ods. 2
a § 153 ods. 3 O.s.p. zaoberať určovaním vlastníckeho práva k neexistujúcemu predmetu sporu, keďže
vlastnícke právo k priamke - hranici - nie je možné určovať. Okresný súd zdôraznil, že navrhovatelia

sú „pánmi“ svojho návrhu, pričom nimi definovaný návrh nie je zapísateľný do katastra nehnuteľností.
Vzhľadom na to túto nevykonateľnosť uplatňovaného návrhu nie je daný na požadovanom určení
naliehavý právny záujem; na list vlastníctva môže byť zapísaná len parcela (plocha, resp. pozemok).
V tejto spojitosti dodal, že hranica medzi pozemkami účastníkov je určená v katastrálnom operáte a
naliehavý právny záujem nie je daný (ani) na duplicitnom zápise už „zamapovanej“ katastrálnej hranice.

Navyše, navrhovatelia za titul nadobudnutia vlastníckeho práva považujú geometrický plán, ktorý je
však len technickým podkladom (§ 67 ods. 1 katastrálneho zákona) a nemôže byť realizovaný v katastri

nehnuteľností zápisom na list vlastníctva bez kúpnej, darovacej, či inej zmluvy, resp. bez verejnej listiny
- rozsudku, osvedčenia a pod. Zároveň dotknutý geometrický plán z 3.9.1982 (ktorý nebol v katastri
nehnuteľností realizovaný) ani neslúžil na zameranie hranice pozemkov, ale na zameranie rodinného
domu, čo priamo vyplýva z účelu v ňom uvedeného. V zmysle § 70 ods. 1 katastrálneho zákona nemá
označený geometrický plán žiadnu záväznosť pre hranice pozemkov navrhovateľov - parc. č. 608, 609,
610 kat. úz. X..O trovách konania rozhodol okresný súd tak, že v spore úspešnému odporcovi priznal v zmysle §
142 ods. 1 O.s.p. ich náhradu vo výške 570,01 eur, ktorú sumu konkrétne zdôvodnil vymedzením
jednotlivýchúkonovprávnejslužbyposkytnutýchodporcovijehoprávnymzástupcom(vrátanečiastočnej

neakceptácie uplatňovaného rozsahu trov konania). Súčasne v zmysle § 148 ods. 1 O.s.p. uložil
navrhovateľom solidárnu povinnosť nahradiť trovy štátu v sume 87,09 eur predstavujúcich trovy
znaleckého dokazovania.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podali odvolanie navrhovatelia, ktorí sa alternatívne
domáhali jeho zmeny tak, že návrhu bude vyhovené, alebo jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie

konanie. Nesúhlasili so závermi okresného súdu, lebo počas konania tvrdili, že „ich vlastnícke právo
siaha až k hranici pozemkov, ktorú žiadali určiť“; to, že ide o spornú hranicu potvrdzoval i odporca, lebo
tvrdil, že hranica „ide ináč“. Vlastnícke právo navrhovatelia odvodzovali od „svojej matky“, čo bolo v
konaní preukázané; zo zmluvy N 261/78, Nz 262/78 vyplýva, že F. N. darovala navrhovateľke sporné
nehnuteľnosti a notárskou zápisnicou z 29.7.1998 nadobudli navrhovatelia ich ďalšiu časť. Nemohli
teda (navrhovatelia) podať žalobu, že „sporná plocha patrí im, keď sporná plocha im vlastnícky patrila,

nakoľko nehnuteľnosti podľa geometrického plánu im vlastnícky patrili a sporná sa stala len hranica
pozemku“.

Odvolatelia mali za to, že neurčením hranice došlo k porušeniu ich ústavného práva na súdnu ochranu.
Tvrdili, že ich návrh je zapísateľný v katastri nehnuteľností; v konaní totiž „išlo o určenie nespornosti
jestvujúcej hranice medzi pozemkami, ktoré geometrickým plánom č. 244-241-617/82 bol určený a zo

strany odporcov spochybnený“.

Odporca navrhol rozsudok potvrdiť. Uviedol, že navrhovatelia nepreukázali, na základe akej skutočnosti
má byť hranica medzi ich pozemkami (parc. č. 608, 609 a 610 kat. úz X.) a jeho pozemkom (parc. č.
1757 kat. úz X.) sporná. Súhlasil s okresným súdom, že nie je možné rozhodovať o vlastníctve priamky,
pričom navrhovatelia ani netrvali na zhotovení náčrtu, resp. geometrického plánu s vyobrazením spornej

plochy. Rovnako, zhodne s okresným súdom, konštatoval, že geometrický plán z roku 1982 neslúžil na
zameranie hranice pozemku. Pokiaľ navrhovatelia tvrdili, že on im zabral nejakú časť pozemku, mali sa
domáhať vydania tejto časti, zákazu rušenia a pod., keďže žaloba na plnenie má prednosť pred žalobou
na určenie.

Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu vymedzenom ustanovením § 212 ods. 1

O.s.p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 za súčasnej aplikácie § 156 ods. 3 O.s.p.) napadnutý
rozsudok potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p.

Nielen z vyššie uvedených citácii z odvolania navrhovateľov, ale aj z ich celkového prístupu k
prejednávaniu súdenej veci je zrejmá nemalá miera zmätočnosti a vnútornej rozpornosti nielen v ich
jednotlivých tvrdeniach, ale dokonca v jednotlivých vetách. Napríklad na jednej strane (stále) tvrdia, že

vlastnícke právo nadobudli geometrickým plánom z roku 1982 a v rámci odvolania poukazujú na jeho
nadobudnutie na základe právnych úkonov z roku 1978, resp. 1998; už len z časového a logického
hľadiska úkony z roku 1998 nemôžu byť podkladom pre geometrický plán v roku 1982, resp. v ňom
nemohli byť zachytené.

Okresný súd pritom vecne správne zdôraznil, že geometrický plán je len technickým podkladom a

sám o sebe nemôže predstavovať titul nadobudnutia vlastníckeho práva. Zároveň tak z označenia
geometrického plánu z roku 1982, ako i jeho obsahu je nepochybné, že jeho účelom bolo zameranie
domovej nehnuteľnosti, a nie zameranie hraníc medzi určitými pozemkami.

Okresný súd náležite akcentoval i fakt, že navrhovatelia ako procesná strana, ktorej základnou
povinnosťou je dostatočne jasne vymedziť predmet konania, v priebehu celého posudzovaného konania

neučinili predmetom sporu o určenie vlastníckeho práva konkrétnu plochu, t.j. konkrétnu časť zemského
povrchu. Nadväzne plne obstojí záver okresného súdu o tom, že nie je prípustné určovať vlastnícke
právo k priamke a takéto určenie by následne nebolo ani zapísateľné do katastra nehnuteľností.
Vzhľadom na opakované jednoznačné definovanie predmetu sporu zo strany navrhovateľov len akopriamky, neprichádzal do úvahy postup súdu, kedy by iniciatívne v rámci svojich legálnych oprávnení
„spresnil“ návrh účastníka pri zachovaní (podstaty) jeho vôle. Osobitne, ak navrhovatelia (aj v odvolaní)
uvádzali, že vlastnícke právom k ploche nie je možné/potrebné určovať, lebo oni už sú vlastníkmi.

Práve z tvrdenia navrhovateľov, že sa nemohli domáhať určenia vlastníckeho práva k pozemkom, resp. k
ichčastiam,leboužsúvlastníkmi,vyplýva,ženiejedanýnaliehavýprávnyzáujemna(samotnom)určení
ich vlastníckeho práva. V danom prípade by sa mali domáhať (zrejme) vypratania tej časti nehnuteľnosti,
ktorá je aktuálne vedená ako výlučné vlastníctvo odporcu a ktorú oni považujú za časť im už vlastnícky
patriacu.Platítotižvšeobecnépravidlo,žežalobaoplnenie(ktoroujeižalobaovypratanie,resp.vydanie

veci, či jej časti) má prednosť pred žalobou o určenie (napr. o určenie vlastníckeho práva).

Nad bezprostredne nevyhnutný rámec odvolacieho konania krajský súd dodáva, že navrhovatelia sa
mali v rámci uplatňovania svojho (tvrdeného hmotného) práva viac venovať podstate veci (vrátane
náležitého plnenia procesných povinností strany sporu, ktorá má seriózny záujem na poskytnutí súdnej
ochrany), než komentovaniu postupu okresného súdu. Rozhodne nie je porušením práva na súdnu a
inú právnu ochranu, ak navrhovatelia neboli so svojim (meritórnym) návrhom úspešní. Z judikatúry tak

Ústavného súdu SR, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva je nepochybné, že súčasťou dotknutého
základného, resp. ústavného práva nie je právo účastníka na úspech v konaní.

Ako výroky závislé od meritórnej časti rozhodnutia krajský súd preskúmal i výroky o trovách konania. V
otázke náhrady trov okresný súd náležite aplikoval zásadu (plného) úspechu v konaní, resp. vo vzťahu
k trovám štátu zásadu výsledku konania. Zo strany navrhovateľov neboli pritom žiadnym spôsobom

spochybnené jednotlivé úkony právnej služby, odmena za ktoré bola súčasťou náhrady trov priznanej
protistrane a rovnako nebola spochybnená ani konkrétna výška trov. V tejto súvislosti krajský súd
zdôrazňujeviazanosťodvolaciehosúdukonkrétnymiodvolacímidôvodmi(§212ods.1O.s.p.),zktorého
titulu nie je oprávnený preskúmavať rozhodnutie z iných dôvodov, ako označí odvolateľ v rámci svojho
odvolania.

O trovách odvolacieho konania rozhodol krajský súd tak, že uložil navrhovateľom solidárnu povinnosť
zaplatiť titulom ich náhrady odporcovi sumu 81,73 eur. V odvolacom konaní bol totiž odporca úspešný
(odvolaniu protistrany nebolo - vôbec - vyhovené), a preto podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. má právo na náhradu účelne vynaložených trov. Tieto predstavujú odmenu za jeden úkon právnej
služby - vyjadrenie k meritórnemu odvolaniu (§ 13a ods. 1 písm. c/ vyhl. č. 655/2004 Z.z.).

Predmetom (aj) odvolacieho konania bolo určenie vlastníckeho práva, čo pri zohľadnení návrhového
charakteru procesného nároku na náhradu trov konania (vrátane rozsahu uplatňovaného odporcom)
predstavuje v zmysle § 11 ods. 1 písm. a/ vyhl. č. 655/2004 Z.z. základnú tarifnú sadzbu v sume 60,07
eur. Popri odmene má advokát nárok na tzv. režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z.) - v roku
2014, kedy bolo podané vyjadrenie k odvolaniu, išlo o sumu 8,04 eur. V úhrne tak odmena a náhrada

hotových výdavkov právneho zástupcu odporcu zodpovedá sume 68,11 eur (60,07 + 8,04).

Vzhľadom na to, že právny zástupca odporcu je platiteľom dane z pridanej hodnoty, zvyšuje sa podľa §
18 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z. dotknutá suma o túto daň, t.j. o 13,62 eur (20% z 68,11 eur). Celkovo tak
ide o čiastku 81,73 eur. Keďže právne zastúpenie odporcu pretrvávalo aj v odvolacom konaní, taktiež
túto sumu sú navrhovatelia povinní zaplatiť na účet právneho zástupcu odporcu (§ 149 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné